Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/240/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244390
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244390.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: G. R.,
U.. XX.X.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, XXX XX I., zastúpenej: FUTEJ & Partners, s.r.o., IČO: 35
955 341, so sídlom Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 13 136,77 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.10.2017,
č.k. 24C/178/2011-361, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobkyni priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 13 136,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne
zo sumy 13 136,77 eur od 19.4.2011 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania titulom náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo " Družstvo
") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s CP") a s použitím ust. § 255 ods.1 zákona

č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) nepriznal žalovanej náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 2 ods.2 Ústavy SR, § 3 ods.1, § 9 ods.1,2, § 15 ods.1 , § 17
ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.“),
§ 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch (ďalej „ ZoCP“), § 470 ods.1,2
C.s.p., keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné

podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. pre vyvodenie
zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalovaná a ani jej právny
predchodca Úrad pre finančný trh sa nedopustil nesprávneho úradného postupu vo vzťahu k Družstvu
ako ani vo vzťahu k žalobkyni. Družstvo bolo oprávnené samostatne vypracovať svoj podnikateľský
plán ako aj prospekt investície. Úrad pre finančný trh dňa 21.3.2002 schválil Družstvu Prospekt
investície podľa § 127 ods. 2 ZoCP, na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové
hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt desať rokov a tento nebol povinný preverovať

pravdivosť ani hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt
investície. Za pravdivosť údajov uvedených v Prospekte investície zodpovedal výlučne štatutárny orgán
Družstva (§ 128 ods. 1 písm. h/ ZoCP) - predstavenstvo, ktoré rozhodovalo o všetkých podstatnýchzáležitostiach Družstva a ktoré bolo povinné postupovať a konať tak, aby si plnilo všetky záväzky voči
svojim členom. Členovia Družstva mali práva a povinnosti týkajúce sa Družstva, a to i schvaľovať ročnú
účtovnú závierku, voliť a odvolávať členov predstavenstva, oboznamovať sa s dokumentmi týkajúcimi sa

činnosti Družstva ako aj so samotnou činnosťou Družstva. Obsahom Prospektu investície bol zoznam
zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo
realizáciu služieb, avšak nie obsah zmlúv, nakoľko to zákon ani nevyžadoval. Povinnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa bolo uzatvoriť zmluvu s obchodníkom s CP, ktorá má obsahovať zásady správy portfólia
uvedené v prospekte a následne kontrolovať plnenie zmluvy. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa §

126ods.2,5,§127,§130ZoCPsavobdobído1.6.2010vykonávaldohľadnadčinnosťouvyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt len v tom rozsahu, že sa kontrolovalo a dohliadalo na zverejnenie
schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť Prospektu investície počas
trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa, splnenie povinnosti predložiť
na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery
a pôžičky z peňažných vkladov a samotné Družstvo nemalo zákonnú povinnosť aktualizovať Prospekt

investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená až účinnosťou na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4, § 125c ods. 1. ZoCP od 1.1.2009, preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmto dátumom.

Z uvedeného mal za zrejmé, že žalovaná do 1.6.2010 nemala kompetenciu ukladať vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt sankcie za nedodržiavanie Prospektu investície a ani za jeho
neaktualizovanie, pretože by tým prekročila svoje zákonné oprávnenia (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).

3. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietaný nevykonávaný dohľad žalovanej nad rizikovosťou portfólia súd

prvej inštancie uviedol, že podľa ZoCP vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt (Družstvo)
nemalo žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík (takéto povinnosti mali napríklad správcovské
spoločnosti pre kolektívne investovanie). Keďže takéto povinnosti nemalo samo Družstvo, žalovaná
nemohla vykonávať dohľad nad dodržiavaním neexistujúcich povinností a mohla vykonávať len
dodržiavanie informačných povinností zo strany Družstva (§ 126 až § 130 ZoCP). Žalobkyňa bola

povinná uvedomiť si riziko spojené s investíciou ako aj realitu, že propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b/ ZoCP v znení platnom do 21.7.2013). To, že sa údajne
spoliehala, že žalovaná má takéto povinnosti ohľadom dohľadu, ju neospravedlňuje (v zmysle zásady
neznalosť zákonov neospravedlňuje) a preto takúto nevedomosť žalobkyne o rozsahu dohľadu
žalovanej nemožno pričítať na ťarchu žalovanej. Žalobkyňa si taktiež mala byť vedomá, že vývoj

na finančných trhoch nemožno s istotou predvídať a správne odhadnúť, investovala svoje peňažné
prostriedky do subjektu, ktorého sa stala členom, mala na tento subjekt vplyv (členská schôdza je
najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje práva riadiť a riešiť
záležitosti Družstva, kontrolujú jeho činnosť ako aj činnosť jeho orgánov) a porušila svoju prevenčnú
povinnosť vyplývajúcu jej z § 415 Občianskeho zákonníka, keď ako členka družstva nepostupovala

s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať pri zvážení možnej
miery rizika. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom vzťahu riziko nieslo samo Družstvo, ktoré
iniciovalo celý obchod a dávalo pokyny na nákup alebo predaj konkrétnych finančných nástrojov za
účelom zhodnocovania portfólia.

4. Pokiaľ ide o pravdivosť a úplnosť údajov uvedených v Prospekte investície súd prvej inštancie
v rozhodnutí konštatoval, že za tieto zodpovedal po celý čas výlučne štatutárny orgán Družstva.
Družstvo počas doby zmluvného vzťahu s obchodníkom s CP (až do roku 2010) nesignalizovalo a ani
neohlasovalo žiadne problémy a zhoršenie finančnej situácie. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia
Družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany ich členov,

žalovaná nedisponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám, Družstvo neohlasovalo
žiadne problémy alebo nedostatky v činnosti obchodníka s CP. Až dňa 15.4.2010 Družstvo listom
požiadalo žalovaného o preskúmanie postupu obchodníka s CP ( po tom, ako obchodník s CP vypovedal
Družstvu Zmluvu o riadení portfólia) a žalovaná obratom v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 vykonala
dohľad na mieste samom u obchodníka s CP, pri ktorom zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície,

ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt s následkom neaktuálnosti prospektu investície
(avšak nie jeho neplatnosti). Žalovaná v tom období (listom zo dňa 20.4.2010) vyzvala Družstvo na
predloženie Žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorá síce bola predložená, ale
bez zákonných náležitostí. Rovnako ani Dodatok Prospektu investície neobsahoval všetky podstatnénáležitosti, preto žalovaná napriek predĺženým lehotám na doplnenie Žiadosti a dodatku konanie
zastavila (rozhodnutie zo dňa 26.8.2010 č. OPK-5664/1-5/2010) a následne začala konanie o uložení
sankcie podľa § 144 ods. 4 ZoCP za porušenie § 129 ods. 3 ZoCP a konanie bolo skončené vydaním

rozhodnutia, ktorým zakázal družstvu predaj majetkových hodnôt (rozhodnutia zo dňa 30.5.2011 č.
ODT-10890-4/2010). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovanej nemožno vytýkať, že by bola
v prípade Družstva nečinná a nepostupovala v rámci zákona.

5. K údajnému nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúcom v prijatí nedostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení v prerokovaní nedostatkov súd prvej inštancie
uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovanej vo vzťahu k Družstvu a nie vo
vzťahu k obchodníkovi s CP. Žalobkyňa nebola v žiadnom vzťahu s obchodníkom s CP, zmluvný vzťah
bol medzi Družstvom a obchodníkom s CP (vzťah založený na základe zmluvy o riadení portfólia)
a žalovaná v zmysle ZoCP mohla vykonávať dohľad len nad subjektom, nad ktorým jej to zákon
umožňoval; v danom prípade bol dohliadaným subjektom Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky

majetkových hodnôt. Po zisteniach v prerokovaní nedostatkov týkajúcich sa nedodržiavania Prospektu
investícii (v roku 2007) bola žalovaná limitovaná vtedy platným zákonom č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a nemohla uložiť Družstvu sankcie, s členmi štatutárneho orgánu Družstva
nedostatky prerokovala a dala Družstvu odporúčania na nápravu zisteného stavu. K
námietkam žalobkyne týkajúcim sa nesprávneho úradného postupu žalovanej spočívajúcom v prijatí

nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
s CP pri činnosti voči Družstvu ďalej uviedol, že z predložených listinných dôkazov je jednoznačne
preukázaný aktívny prístup žalovanej k obchodníkovi s CP , a to konkrétne z rozhodnutia žalovanej zo
dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 500.000,- Sk (16
596,96eur)apozrušeníavrátenívecinaďalšiekonanieBankovouradouNBSuložilaobchodníkovisCP

opätovne pokutu rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007 vo výške 300.000,- SK (9 958,18
eur). Následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 č. ODT-8305-5/2010 žalovaná odobrala obchodníkovi
s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalovaná kontrolovala a sledovala činnosť obchodníka s CP, o výsledkoch kontroly
nebola povinná a ani nemohla informovať Družstvo, pretože jej to zákon neumožňoval, nakoľko dohľad

(vrátane konania o dohľade) nad dohliadanými subjektmi je neverejný. Námietku žalobkyne smerujúcu
k zanedbaniu dohľadu a k nesprávnemu úradnému postupu žalovanej nad dohliadaným subjektom
obchodníkom s CP mal za irelevantná, pretože v príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným
postupom žalovanej nad dohliadaným obchodníkom s CP by mohla vzniknúť škoda len Družstvu , avšak
rozhodne nie žalobkyni. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná

sa nedopustila nesprávneho úradného postupu, nezanedbala dohľad nad dohliadaným subjektom
družstvom a neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich
kompetencií daných mu zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani
nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd. Jej postup bol
v súlade s čl.2 ods. 2 Ústavy SR, nemožno ho kvalifikovať ako nesprávny podľa zákona č. 514/2003

Z.z., žalovaná nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods.2 Ústavy
SR a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom
č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom.
Žalovaná vykonávala dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa len v zákonom vymedzenom limitovanom

rozsahu podľa ZoCP, t.j. bola oprávnená kontrolovať zverejnenie schváleného Prospektu investície pred
začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2 a § 127 ZoCP), aktuálnosť Prospektu investície počas lehoty
trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt či dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 ZoCP.

6. Súd prvej inštancie k ďalšej podmienke pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči
štátu, a to k preukázaniu vzniku škody uviedol, že žalobkyňa si v danej veci uplatnila nárok
vo výške 13 136,77 eur, predstavujúcej jej členský podiel (na základe rozhodnutia predstavenstva
Družstva zo dňa 20.4.2010). V tejto časti odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa ako
bývalá členka družstva sa musí prioritne domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko

jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu voči nemu. Svoje nároky na náhradu škody si
môže uplatniť v zmysle ust. § 243a ods.4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku
škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §
244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu.
Každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu

škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie. Členovia predstavenstva
družstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne
za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobcu na náhradu škody voči vyššie
uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa žalobca mohol úspešne domáhať náhrady
škody voči štátu podľa zákona č.514/2003 Z.z. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa bezúspešne domáhala

náhrady škody voči subjektom Družstva a vo veci nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu.
Súd prvej inštancie napokon v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní nemal
za preukázanú ani príčinnú súvislosť medzi žalobkyňou označenou škodou a tvrdeným nesprávnym
úradným postupom žalovanej spočívajúcim v jej nečinnosti. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne, že ak
by sa žalovaná nedopustila nesprávneho úradného postupu, včas by zakročila a pozastavila činnosť
Družstva a obchodníka s CP, žalobkyni by škoda nevznikla. Uviedol, že uzavretím právneho úkonu

s Družstvom žalobkyni označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu len vymožiteľná pohľadávka voči
Družstvu, pretože škoda žalobkyne má svoje príčiny vo finančnom hospodárení Družstva a v spôsobe
jeho podnikania. Pokiaľ by bola zakázaná činnosť Družstva a obchodníka s CP, uvedené samo o sebe
by nemalo za následok, že pohľadávka žalobkyne z uzavretých právnych úkonov by bola uspokojená;
práve naopak uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú

ich podnikateľskú činnosť. Žalobkyňou označené konanie by teda i v prípade preukázania nesprávneho
úradného postupu žalovanej, nebolo možné považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by
žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody voči štátu. Medzi žalobkyňou uvádzanou škodou a vytýkaným
údajným nesprávnym úradným postupom, ktorý však v konaní preukázaný nebol, neexistuje teda ani
príčinná súvislosť.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s.
p.), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla rozsudok zmeniť a jej žalobe vo veci
samej vyhovieť, resp. rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch
odvolania namietla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným

atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej
moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon
dohľadu zo strany žalovanej, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je
podľa žalovanej len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o

dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07, sp. zn. ÚS 243/07,
sp. zn. PL. ÚS 21/96). Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou
Družstvaakovyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôtpodľa §135ods.1zákonač.566/2001

Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o tom,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.
z.. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa považovala záver súdu, že sa mala viac starať o svoje

záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola
"bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva,
ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných
papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou

Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 ZoCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa
§ 135 ods. 1 ZoCP ( platného v tomto znení od 1. 5. 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zostrany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak
- preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,

vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky
Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách,
ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty
a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu

záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka B.. Q.
C., V.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými
papiermi, t. j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte

personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po
zisteníorizikovostiportfóliaDružstvauspokojilastakounápravoustavu,žetotoportfóliobolopo vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti
boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol

navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom B.. M. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka. Odvolateľka poukázala ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala
stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING
a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi
(v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a

v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10 000 eur nevyužila
svoje kompetencie v zmysle ZoCP a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné

podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej
miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. 3.

2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

8. Odvolateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. 5.

2011, č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. 7. 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky
Slovenska dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom

prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa
majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstvabolineaktuálneužk31.12.2006.
Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods.

1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP od 31. 12. 2006, avšak Národná banka
SlovenskavočiDružstvuúradnezasiahlaažvmáji2011(zákazomčinnosti). Žalobkyňakonštatovala,že
existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju
pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože
je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne

vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu.
Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného
súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. 4. 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009),
ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave danéhokonkurzu - preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania
návrhu a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru žalovanej a prvoinštančného súdu povinný jej dané plnenie vrátiť. Vzhľadom

k tomu, že súd prvej inštancie nezohľadnil správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného
správcu konkurznej podstaty, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vzhľadom na zistený
skutkový stav. Odvolateľka napokon zdôraznila, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený
preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, keďže citovaný zákon upravujúci

osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z osobitných predpokladov tejto
zodpovednosti.

9. Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní v prejednávanej veci
postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého

zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti (§ 186 C.s.p.), pretože na prvoinštančnom súde už od 2. 7. 2012 pravidelne

prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
stranou, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám žalobkyne, a preto jej tvrdenie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a
vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z

Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený
extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s
tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi,
nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj Obchodníkovi s

cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a ZoCP.
Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o
vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej
byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu

len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré
zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §
129 ods. 3 ZoCP ( teda až od 1.6.2010), boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná

banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť
aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
až od 1.1. 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 ZoCP v znení zákona č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a

úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia,na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b/ ZoCP spočívajúcej

v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt
muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu
investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny
orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť

bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Žalovaný uviedla, že Národná banka Slovenka mohla
kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt,
a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého
ust. § 130 ZoCP, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129, § 130 ZoCP

a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Žalovaná namietla, že nikdy
počas súdneho konania netvrdila, že obchodník CI a Družstvo nepatria medzi dohliadané subjekty, ale
zdôraznila, že nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ktoré malo široký predmet
činnosti. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska
nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní

a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so ZoCP, zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou
SR.

10. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaná

uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne
a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho
odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku
škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť

štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným
dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto
zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky
žalobkyne a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaniach, pokiaľ

ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči
Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť škoda.

11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (378 ods. 1, § 379, § 380 ods.
1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v

ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného

dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a v dostatočnom rozsahu odôvodnil (§
220 ods. 2 C.s.p.).

12. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe

súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.
2 C.s.p.), odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods.
2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým
zamietol žalobu na náhradu škody spôsobenej orgánom štátu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v
konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v

rozhodnutí vyporiadalispodstatnýmivyjadreniamistránprednesenými vkonanínasúdeprvejinštancie
(§ 387 ods.2,3 C.s.p.).13. V súvislosti so žalobkyňou podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu

ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté
rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe
uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov
žalobkyne obsiahnutých v podanom odvolaní a v záujme riadneho vysporiadania sa s odvolacími
námietkami žalobkyne dopĺňa nasledovné.

14. K žalobkyni uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor

v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru,
že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani
inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne

zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

15. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd
prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny

právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

16. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je v danom prípade
ust.§9zákonč.514/2003Z.z.,podľaktoréhoštátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu

objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

17. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností

toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviťdo najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho

vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

18. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

19. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy
v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez
ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre
takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak
by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,

príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,

v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska (ďalej „NBS“) pri vykonávaní dohľadu
nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad

nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129
ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.),
teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť

dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo
dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle §
125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona č.566/2001Z.z.(novelazákona č.566/2001Z.z.vykonanázákonomč.558/2008Z.z).Počascelejdobyod
vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128

ods. 1 písm. h/ ZoCP pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobkyňa. NBS mohla podľa platnej právnej

úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zákona
č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s úvahou súdu prvej inštancie o tom,
že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001
Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; §§ 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola,

nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje.
To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva
nemala vedomosť.

21. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska

v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko ZoCP neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS z neho nevyplývala
povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno

prehliadnuť,žeštátjepovinnýstriktnedodržiavaťprávovjehoideálnej(škodunepôsobiacej)interpretácii
vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol
zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal
mylným, zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto
postupžalobkyňa vyhodnotila,alemusívychádzaťvýlučneztoho,ženemožnoprisúdiťNBS priaplikácii

zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

22. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že

obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených

operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
(čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až
do rozhodnutia NBS zo dňa 21. 12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej

rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého
bol žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného

investovania, kedy zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s
cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

23. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkami žalobkyne o nedostatočných opatreniach NBS
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri

činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup NBS k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní
preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 16 596,96 eur, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č.
OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9 958,18 eura následne rozhodnutím zo dňa 21.12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi
s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho

úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej
banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

24. Z uvedeného je potom bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný
predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou
Slovenska.

25. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazovala žalobkyňa, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej

výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale
súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia

pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V
tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť
objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy,
ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na
plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej

triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR
nevyplývazáver, žežalobuonáhraduškodyprotištátumožnopodaťvktoromkoľvekštádiukonkurzného
konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že a/ predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený
neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, b/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno

zistiťužskôr,nežprirozvrhu, atonapr.privydaníčiastočnéhorozvrhu,alebopriprávoplatnomschválení
konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo
k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.
Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v

rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je
správny záver súdu prvej inštancie i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

26. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne k okolnosti, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.) a o tom, že súd prvej

inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.) odvolací súd konštatuje, že namietané
pochybenia v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci nezistil. Pokiaľ súd prvej inštancie v
priebehu pojednávania nariadeného na deň 2.10.2017 ako nadbytočné zamietol návrhy žalobkyne na
doplnenie dokazovania uvedené v jej podaní zo dňa 25.9.2017 (zabezpečenie účtovníctva družstva

PDSI, vyžiadanie správy o stave konkurzu a vykonanie výsluchov svedkov B.. Q. C. V.., A.. W., B.. Š., B..
C. L.M. K. B.. E. W.), jeho postup bol v súlade s ust. § 185 ods.1 C.s.p.. V zmysle citovaného ustanovenia
súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania, keď rozhodnutie, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná, je vždy vecou súdu.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách
prvoinštančného konania nenapadnutého odvolacími dôvodmi , podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne
správny potvrdil.28.Onáhradetrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku

súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).