Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 27, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/79/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514204862
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1514204862.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MichaelyFrimmelovejasudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: L. T., L.. XX.XX.XXXX, J. J. XX, J., v konaní pred súdom
prvej inštancie zastúpený opatrovníčkou Danou Patkovou, zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava

V, o zaplatenie 690,83 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 26. novembra 2015 č.k. 50C 51/2014-79 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacej časti týkajúcej
sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
337,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 11,38 eur a ročným úrokom z omeškania vo výške
9% zo sumy 337,28 eur od 21.11.2011 do zaplatenia titulom dlhu žalovaného na úvere poskytnutom
žalovanému právnym predchodcom žalobcu na základe Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 24.11.2006.
Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov (aktuálne strán sporu) nepriznal náhradu trov
konania.

2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že právny predchodca žalobcu na základe uvedenej
zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 47 000 Sk, ktorý mal žalovaný splácať v mesačných
splátkach vo výške 1 270 Sk, splatných do 20. dňa príslušného mesiaca počnúc 20.12.2006 a končiac
20.11.2011. Predmetnou žalobou sa žalobca domáhal nezaplatených 17 splátok v celkovej výške 690,83
eur, splatných od 20.07.2010 do 20.11.2011. Domáhal sa aj úroku z omeškania z nezaplatených splátok

splatných od 21.07.2010 do 21.10.2011 v celkovej výške 39,83 eur a úroku z omeškania z celkovej sumy
nezaplatených splátok od 21.11.2011 až do zaplatenia.

3. Uviedol, že na jeho výzvu žalobca doložil do spisu Oznámenie o začatí výkonu mandátnej činnosti
zo dňa 28.05.2012, ktorým preukazoval splnenie podmienok ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a tým svoju aktívnu legitimáciu v konaní.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka
(ďalej len „ObZ“), § 499 ObZ, § 502 ods. 1 veta prvá ObZ, § 503 ods. 1, 2 ObZ, § 504 ObZ, § 2 zákona č.
258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaozmeneadoplnenízákonaSNRč.71/1986Zb.oSlovenskej
obchodnejinšpekciivzneníneskoršíchpredpisov,§3ods.1uvedenéhozákona,§4ods.1,2uvedeného
zákona, § § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ako aj podľa ust. § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z.z. účinného od 01.05.2014, a § 100ods. 1, 2 OZ, keď vyhodnotil, že žaloba je iba čiastočne dôvodná. Vykonaným dokazovaním súd prvej
inštancie ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

5. Zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným dňa 24.11.2006 mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému
úver vo výške 47 000 Sk, s dohodnutou pevnou ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,40%, ktorý
sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 1 270 Sk, splatných vždy do 20.
dňa kalendárneho mesiaca, počnúc 20.12.2006, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá ku dňu

20.11.2011. Podľa zmluvy bola RPMN 23,17 %.

6. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom
a žalobcom ako postupníkom dňa 27.06.2013 a jej prílohy zistil, že právny predchodca žalobcu postúpil
žalovanú pohľadávku voči žalovanému žalobcovi.

7. Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 zistil, že ku dňu postúpenia
pohľadávky istina pohľadávky predstavovala sumu 997,99 eur, úroky sumu 325,38 eur.

8. Po posúdení obsahu zmluvy o splátkovom úvere súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaného v
prejednávanom prípade možno s určitosťou považovať za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ v znení

účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane žalobcu, resp. jeho
právneho predchodcu možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 2 OZ, keďže pri uzatváraní a
plneníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti.
Z vyššie uvedeného vyvodil záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom

bola zmluvou spotrebiteľskou, s osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Zákone o spotrebiteľských
úveroch so subsidiárnym použitím OZ.

9. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou. K
predmetu jeho podnikania uvedeného v obchodnom registri patrí poskytovanie úverov. Pri uzatváraní

a plnení zmluvy o úvere konal v rámci svojho predmetu podnikania. Z uvedeného vyvodil, že právny
predchodca žalobcu mal postavenie dodávateľa (§ 52 ods. 2 OZ). Žalovaným je fyzická osoba
nepodnikateľ, teda ide o spotrebiteľa (§52 ods. 3 OZ). Vzhľadom na vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy
v OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, zmluvu o úvere uzavretú
medzi právnym predchodcom žalobcu - dodávateľom a žalovaným - spotrebiteľom označil za zmluvu

spotrebiteľskú, preto dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský vzťah.

10. Uviedol, že Lex specialis k ustanoveniam OZ o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) je
zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie
služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na

území Slovenskej republiky (§ 1 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z.z.). Keďže predmetom záväzku právneho
predchodcu žalobcu zo zmluvy o úvere je poskytovanie služieb v súvislosti s jeho podnikaním, súd prvej
inštancie pri posúdení záväzku medzi stranami sporu aplikoval aj ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa majúc za to, že postaveniu žalobcu zodpovedá postavenie predávajúceho (§ 2
písm. b/).

11. Konštatoval, že v zmysle citovaného § 5b súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy je ex offo povinný v spotrebiteľských zmluvách aj bez návrhu prihliadať na premlčanie.

12. Súd prvej inštancie právne argumentoval, že trojročná premlčacia lehota, v ktorej sa premlčujú

nároky zo zmluvy o poskytnutí úveru, začala v danom prípade plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz, teda odo dňa nasledujúceho potom, kedy žalobca mohol svoje právo voči
žalovanému vyplývajúce z časti nezaplatených žalovaných splátok úveru uplatniť prvýkrát, teda od
21.07.2010 (splatnosť prvej žalovanej splátky nastala 20.07.2010). Dospel k záveru, že týmto dňom
mohol žalobca podať žalobu na súd pre porušenie povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu zo

strany žalovaného. Vyjadril názor, že plynutie premlčacej lehoty pre časť žalovaných splátok splatných
v období od 20.07.2010 do 20.02.2011 skončilo postupne v období od 21.07.2013 do 21.02.2014.
Vyhodnotil, že ak žalobca svoje právo uplatnil v súdnom konaní dňa 25.02.2014, nevykonal ho v lehote
určenej § 101 OZ, pokiaľ ide o časť splátok úveru splatných v období od 20.07.2010 do 20.02.2011.13. Keďže súd prvej inštancie ex offo podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. v platnom znení prihliadol na
premlčanie práva, nárok žalobcu nemohol priznať v celom rozsahu a žalobu vo vyššie uvedenej časti

splátok spolu s príslušenstvom zamietol.

14. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny, t.j. splátok splatných v období od 20.03.2011 do 21.10.2011 v
celkovej sume 337,28 eur spolu s príslušenstvom žalobe vyhovel.

15. Ohľadom príslušenstva súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s nar. vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ.

16. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného do
30.06.2016 (ďalej len „OSP“). Ustálil, že žalobca mal úspech v konaní 47%, žalovaný 53%, čistý úspech
žalovaného tak predstavoval 6%, preto žiadnemu z účastníkov (strán sporu) nepriznal nárok na náhradu

trov konania.

17. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho
zástupcu riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho v napadnutom rozsahu zmeniť a jeho žalobe
vyhovieťivtejtočasti,resp.zrušiťavecvzrušenomrozsahuvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie

a nové rozhodnutie. Poukázal na podľa neho zrejmú nesprávnosť súdu prvej inštancie v písaní a počítaní
pri výpočte dlžných splátok a navrhol vydanie opravného uznesenia. Namietal aplikáciu OZ na daný
právny vzťah vzhľadom na absolútny obchod tohto vzťahu založeného zmluvou o úvere. Z uvedeného
dôvodu mal nárok i v zamietnutej časti za nepremlčaný. V tomto smere poukázal na výsledky súdnej
praxe odobrujúce tento právny názor. S poukazom na konečnú splatnosť úveru ku dňu 20.11.2011 a

žalobu podanú dňa 25.02.2014 zastal názor, že svoje právo uplatnil na súde počas plynutia premlčacej
doby. Taktiež namietal správnosť aplikácie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem v právnom štáte a na rovnosť strán sporu zaručené
ÚstavouSlovenskejrepubliky.Daldopozornosti,žežalobabolapodanádňa25.02.2014,kýmrelevantné
ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Dané ustanovenie mal za

rozporné s Ústavou SR, keď i Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 17.07.2015 sp. zn. 36C 117/2014
prerušil konanie do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR, nakoľko podal návrh na
začatie konania o určenie, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je v nesúlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy SR.

18. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

19. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preto prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v

napadnutom rozsahu zrušiť a vec v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

22. Odvolací súd sa síce najskôr nestotožnil s námietkou žalobcu, že vzhľadom na to, že vzťah
medzi stranami sporu treba charakterizovať ako absolútny obchod, je potrebné pri jeho posudzovaní

aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej „ObZ“). Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy
ako absolútneho obchodu je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu strán
sporu aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto právne posúdenie
je už v aplikačnej praxi súdov ustálené a odobril ho aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.ÚS
402/2013 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením ustanovení OZ na

prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený ObZ nedošlo k porušeniu ústavných
práv veriteľa. Odvolací súd nemal dôvod sa od ním vysloveného právneho názoru odchýliť. Napokon
novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, savždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy práva obchodného.
Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky
premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, odstúpenia od zmluvy, uznania záväzku a podobne,

aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava ObZ. I keď je toto ustanovenie účinné od
1.5.2014, predstavuje výkladový status, ktorého cieľom je iba expresis verbis vyjadriť aj dovtedy platné
pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. I NS SR vo svoje aktuálnej
rozhodovacej praxi zaujal názor, že ust. § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali

použiť normy práva obchodného, sa od jeho účinnosti (1.5.2014) vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou (napr. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015, 2MCdo 2/2015 zo dňa 29.2.2016).
Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom stotožnil, keď spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah
medzi podnikateľom a nepodnikateľom (občanom) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy je
nutné považovať za typické občianskoprávne vzťahy regulované osobitnou úpravou a ustanoveniami
OZ. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, keď úverovanie

spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je potom náležité a plne v
súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva je nutné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie právo podnikateľské.
Niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v
typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna prax regulujúca vzťahy medzi biznismenmi, ak OZ

ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia.

23. Ako už uviedol i súd prvej inštancie a zároveň aj odvolací súd vyššie, predmetom konania je nárok
žalobcu z právneho vzťahu strán sporu, ktorý mal svoj právny základ v zmluve o úvere, uzavretej
medzi žalobcom ako dodávateľom služieb v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti /dodávateľ/

a žalovaným - fyzickou osobou, nekonajúcou v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti /
spotrebiteľom/. Za nesprávny však odvolací súd vyhodnotil záver súdu prvej inštancie o nemožnosti
priznania časti žalobou uplatneného nároku žalobcovi pre ex offo prihliadnutie na jeho premlčanie.
Z predloženého spisu a ani z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by bola v spore žalovaným
vznesená námietka premlčania, pričom práve z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie

posudzoval premlčanie z úradnej povinnosti s odkazom na v čase jeho rozhodovania platné a účinné ust.
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na zákonnú prekážku voči spotrebiteľovi, aj keď by inak

bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V čase rozhodovania odvolacieho súdu
o odvolaní žalobcu je však už všeobecne známe, že Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom
zasadnutí pléna dňa 7. februára 2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu
Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

SNR č. 372/1990. Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky nálezom, podľa ktorého „Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je
v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Uvedené ust. § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. tak dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov stráca účinnosť,

čo znamená, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy po vyhlásení nálezu ÚS SR
sp. zn. PL.ÚS 11/2016 v Zbierke zákonov nemôže ďalej sám, bez návrhu, prihliadať na nemožnosť
uplatnenia práva, ani na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania,
a nebude môcť prihliadať ani na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, bez zohľadnenia, či sa spotrebiteľ skutočne

takýchto skutočností dovoláva. Z uvedeného vyplýva, že od spotrebiteľa sa tak, ako tomu bolo pred
zavedením ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. do právneho poriadku SR, vyžaduje jeho aktivita, teda
to, aby sa spotrebiteľ skutočností, ktoré sú v jeho prospech, aj reálne dovolával. Vzhľadom na vyššie
citované rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR potom odvolací súd nemohol odobriť postup súdu prvej
inštancie (i keď v čase vydania napadnutého rozsudku súladný so zákonom), ktorým aplikoval ust. §

5b zákona č. 250/2007 Z.z. (nesúladný s Ústavou SR) a ex offo, teda bez toho, aby bola v konaní
žalovaným vznesená námietka premlčania, prihliadol na premlčanie časti žalobou uplatneného nároku,
čo po právnom závere, že časť uplatneného nároku je premlčaná, viedlo k čiastočnému zamietnutiu
žaloby. Keďže v posudzovanej veci na základe obsahu spisu žalovaný námietku premlčania nevzniesol,pričom podľa ust. § 100 ods. 1 OZ na premlčanie súd prihliada len na námietku dlžníka, nemôže právny
záver súdu prvej inštancie aktuálne obstáť.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
ako aj v súvisiacej časti týkajúcej sa náhrady trov konania (§ 379 písm. a/ CSP) zrušil podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b), c) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v
aplikácii právnej normy rozpornej s Ústavou SR odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces, ktorý
nedostatok vzhľadom na dvojinštančnosť súdneho konania nie je vhodné napraviť súdom odvolacím,

ako aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevyhodnotil dôkazy navrhnuté žalobcom
týkajúce sa nepriznanej časti uplatneného nároku.

25. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude tento viazaný vyššie uvedeným právnym
názorom súdu odvolacieho (§ 391 ods. 2 CSP). V novom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vec

v tomto rozsahu opätovne prejednať na súdnom pojednávaní, bez ex offo prihliadnutia na premlčanie
žalobou uplatneného nároku žalobcu v tejto časti, vykonať náležité dokazovanie, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotiť podľa ust. § 191 ods. 1 CSP a vo veci opätovne rozhodnúť. Odôvodnenie
nového rozhodnutia bude musieť zodpovedať zákonným požiadavkám súdneho rozhodnutia v zmysle
ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP).

26. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).