Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 12, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 40C/178/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514224808
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Križáková
ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2016:1514224808.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V, v konaní vedenom sudkyňou Mgr. Annou Križákovou, v právnej veci žalobcu:
F.. K.D. Ď.čka, nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom E. Č.. XX, G., právne zastúpený: Advokátska kancelárii
Beňová, s.r.o., IČO: 47 232 366, so sídlom Blumentálska č. 8, Bratislava, proti žalovanému: News
and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova č. 25, Bratislava, právne zastúpený:
SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská č. 40, Bratislava, o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný v týždenníku PLUS 7 DNÍ v čísle, ktoré bude nasledovať ako druhé v poradí
po právoplatnosti tohto rozsudku na strane 4 týždenníka na rovnakom mieste a s rovnakým typom
aj veľkosťou písma, ako bolo na 4. strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo dňa XX.XX.XXXX uverejnené
„Šikovný“ uverejniť text: „Ospravedlnenie F. K. Ď. za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti“
a pod tým s použitím rovnakého typu aj veľkosti písma, ako bol na 4. strane týždenníka PLUS 7 DNÍ zo
dňa 07.02.2013 v pravo dolu pod textom „Exposlanec nášho slovutného parlamentu K. Ď. po návrate z

väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“ uvedený
text „strana 26“ uverejniť text: „Vydavateľ týždenníka PLUS 7 DNÍ sa týmto ospravedlňuje F.. K. Ď.
za neoprávnené uverejnenie jeho fotografií a neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti
uskutočnený uverejnením fotografií, nepravdivým skutkovým tvrdením a neprimeraným hodnotiacim
úsudkom v článku v týždenníku PLUS 7 DNÍ v čísle 6 dňa XX.XX.XXXX na strane 26 až 28 týždenníka“.

II. Žalovaný je povinný z d r ž a ť s a ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom
článku ,,Šikovný", ktorý je uverejnený na internetovej stránke odporcu http://www.pluska.sk/plus-7-
dni/domov/O.-si-po-navrate-z-basy-pyta-davky-v-hmotnej-nudzi.html a vyššie uvedený článok
spolu s uverejnenými fotografiami žalobcu v tomto článku o d s t r á n
i ť zo stránky http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/O.-si-po-navrate-z-basy-pyta-davky-v-
hmotnej-nudzi.html do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 2.000,- eur do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

V. Žalobcovi sa priznáva n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :1. Žalobca žalobou podanou na tunajšom súde dňa 28.10.2014, doplnenou podaním doručeným
tunajšiemu súdu dňa 28.08.2015 sa voči právnemu predchodcovi žalovaného SPOLOČNOSTI 7 Plus,
s.r.o. domáhal s poukazom na ust. § 11 a nasl. ochrany osobnosti v dôsledku neoprávneného zásahu

odporcu, ku ktorému malo dôjsť uverejnením článku v čísle 6 týždenníka PLUS 7 DNÍ vydanom dňa
XX.XX.XXXX s nadpisom „Šikovný“ a podtitulom „Exposlanec K. Ď. po návrate z väzenia požiadal
o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod“, vrátane upútavky a
sprievodných fotografií, pričom žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie
spôsobom a v znení vymedzenom v žalobnom petite, v spojení s jeho zmenou pripustenou na

pojednávanísúdudňa23.10.2015asúčasnehozaviazalknáhradenemajetkovejujmyvovýške30.000,-
eur v súlade s ust. § 13 O.s.p. a k náhrade trov konania.

2. V priebehu konania od 01.09.2015 spoločnosť označená ako žalovaný zanikla v dôsledku zlúčenia,
pričom jej právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť News and Media Holding a.s. so sídlom
Einsteinova 25, Bratislava, na ktorú skutočnosť súd v konaní bez ďalšieho prihliadal a v súlade s

procesnými predpismi účinnými v čase vzniku tejto právnej skutočnosti (§ 107 ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku) pokračoval v konaní s právnym nástupcom žalovaného.

3. Žalobný návrh bol odôvodnený tým, že článkom uverejneným v týždenníku PLUS 7 DNÍ v
čísle vydanom dňa XX.XX.XXXX opísaným v žalobe došlo k zásahu do súkromia, občianskej cti a

ľudskej dôstojnosti žalobcu, ako aj práva na podobizeň pričom nepovažoval za dostačujúce morálne
zadosťučinenie, keďže objektívneho hľadiska by každá osoba na mieste žalobcu pociťovala ako
značnú ujmu odôvodňujúcu požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, keďže k zásahu došlo v
najčítanejšom týždenníka v SR, boli mu venované tri strany v čitateľsky atraktívnej rubrike „Zaujalo nás,
pričom na článok bolo upozorňované uverejnením fotografie a časti textu vo výbere najzaujímavejšieho

obsahu týždenníka, zverejnené informácie sa tým pádom dostali do dispozície širokého okruhu osôb
rôznych vekových kategórií, osôb, ktoré sú si schopné osvojiť nové výrobky na trhu a teda aj prijať
názory uverejňované v týždenníku za svoje. Informácie sú v článku čitateľovi prednášané formou, ktorá
vzbudzuje voči žalobcovi averziu,, avšak žalobca, ktorý si svoj trest poctivo odpykal má právo na nový
život a má právo rozhodnúť sa, či o skutočnostiach svojho nového života bude verejnosť informovať

alebo nie, avšak je vystavený znechuteniu, či má jeho nová snaha vôbec nejaký zmysel. Má pritom
právo, aby jeho rodina nebola vystavená otázkam okolia k jeho činnosti a aby nebola vo verejnosti
voči jeho osobe pestovaná averzia. Vďaka napádanému článku má napokon žalobca problém uplatniť
sa aj na trhu práce či v podnikaní. Žalobca pritom poukázal na to, že žalovaný je vychádzajúc aj z
údajov uvedených v cenníku inzercie na rok 2013 dlhodobo najčítanejším týždenníkom v Slovenskej

republike, články z týždenníka sú uverejňované aj na internetovej stránke, rovnako ako v prípade
napadnutého článku; sám žalovaný sa v cenníku propaguje tým, že časopis číta ekonomicky najsilnejšia
kategória obyvateľstva, ktorá predstavuje významnú kúpnu silu, vysoký náklad predstavuje masový
efekt, prostredníctvom svojej nevšednosti je jediný spomedzi týždenníkov na slovenskom trhu, ktorý
oslovuje vysokú mužskú čitateľskú skupinu - 44,5 %, až 75,6 % čitateľov je v produktívnom veku

20 - 59 rokov, ktorá tvorí silnú skupinu schopnú osvojiť si nové výrobky na trhu, náklad časopisu
je 200.000 ks a počet pravidelných čitateľov 507.000. Namietal, že jeho osobu v čase uverejnenia
uvádzaných informácií nebolo možné považovať za osobu verejného záujmu, keď poslancom Národnej
rady Slovenskej republiky, resp. miestneho zastupiteľstva bol v rokoch 1998 - 1999 a 2002 teda v čase
14, resp. 11 rokov pred uverejnením článku, kedy nemal žiaden vplyv na verejný ani politický život, ktorý

by odôvodňoval publikovanie informácií o jeho súkromnom živote. V tejto súvislosti uviedol, že status
verejne činných osôb nie je večný a po odchode z verejného života zaniká aj dôvod verejného záujmu
na zasahovaní do súkromia tejto osoby a to aj s poukazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo 06.02.2001 vo veci Y. proti Estónsku, pričom však aj za pripustenia statusu osoby verejného
záujmu nie je možné súhlasiť, že žalovaný má právo zverejňovať akékoľvek informácie z jeho súkromia

a to s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR, konkrétne napr. uznesenie sp. zn. 3Cdo 137/2008,
podľa ktorého skutočnosti zo súkromného života osôb tzv. verejného záujmu môžu byť považované
za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností
v priamej súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote, a teda takéto zverejnenie musí
mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok, pričom

je neprípustné pri tom uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca ich škandalizácii. Mal za to, že
poberanie dávok v hmotnej núdzi žalobcom nemožno hodnotiť ako informácie odôvodneného verejného
záujmu, nakoľko sa týkajú súkromia žalobcu, pričom je potrebné zdôrazniť, že nemajú žiadnu súvislosť
s jeho predchádzajúcou verejnou činnosťou. Žalovaný v týždenníku venoval uverejňovaniu informáciízo súkromia žalobcu podstatnú časť, jeho fotografia a meno boli uverejnené vo výbere z obsahu
týždenníka a v samotnom obsahu bol s uvedením jeho mena odkaz na článok, pričom v rubrike, v
ktorej sa nachádzal článok bola inzerovaná aj reklama populárnej súťaže krásy. Už v samotnom podľa

žalobcu difamujúcom úvode zverejnenia informácií týkajúcich sa súkromia žalobcu autor článku žalobcu
obvinil z podvodného konania týkajúceho sa poberania dávok v hmotnej núdzi. Po úvode, v ktorom
autor článku poukazuje na udalosti, ktoré sa mali udiať ešte v roku 1999 a s ktorými poberanie dávok
v hmotnej núdzi vôbec nesúvisí, s viacerými nepresnosťami poukazuje na poberanie dávok hmotnej
núdzi žalobcom, pričom opakovane obviňuje žalobcu z podvodného konania konkrétne vetou: Už sme

spomenuli, že podmienkou na získanie dávok v hmotnej núdzi je evidencia v zozname uchádzačov o
zamestnanie. A tá sa nemôže uskutočniť vtedy, ak dotyčný má majetkové podiely vo firmách, prípadne
je ich konateľom. Pred rokom sme napísali, že Ď. stále figuruje vo viacerých firmách ak ich majiteľ či
konateľ. …. Rozhodli sme sa teda pozrieť, ako funguje jedna z Ď. firiem. Overovali sme si účtovnú
závierku spoločnosti FINSQUASH, spol. s r.o. Priamo v zbierke listín na bratislavskom krajskom súde, v
ktorej figuruje Ď. ako väčšinový spoluvlastník. V nej už minimálne od augusta 2010, keď predložil úradu

práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach, nemal Ď. za firmu konať. Veď na základe
aj týchto skutočností bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne požiadal o dávku
v hmotnej núdzi. V zbierke listín 21. januára 2012 ešte nebola účtovná závierka z rok 2011 k dispozícii,
za rok 2010 však áno. K. Ď. vlastnoručne podpísal ako konateľ sprievodný list, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou účtovnej závierky za rok 2010. List je datovaný 16. mája 2011, teda 9 mesiacov po tom,

ako sa mal ocitnúť v hmotnej núdzi. List spolu so závierkou podal osobne dňa 27. júna 2011. Firmu
minimálne do jeho podpisu pod závierkou zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal kritériá pre evidenciu
uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Takéto konanie môže vykazovať
znaky trestného činu podvodu“. Ďalej poukázal na ďalšie označenie zaradenia žalobcu do evidencie
za rozporné so zákonom vetou v článku: „Asi bude zaujímavé sledovať reakciu úradu práce, ktorý K.

Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom“ Zdôraznil, že uvedené informácie podáva žalovaný ako
fakty, keď podľa napadnutého textu článku malo podvodné (nezákonné) konanie žalobcu spočívať v
tom, že aj napriek tomu, že bol od augusta 2010 zaradený úradom práce do evidencie uchádzačov
o zamestnanie predložil dňa 27.06.2011 do zbierky listín príslušného obchodného registra účtovnú
závierkuspoločnostiFINSQUASH,spol.sr.o.Žalovanýsanímtvrdenépodvodnékonaniežalobcusnažil

dokresliť uverejnením fotografie s podobizňou žalobcu týkajúcou sa trestného konania v úplne odlišnej
veci, na ktorej má žalobca nasadené putá na rukách a je v sprievode dvoch príslušníkov väzenskej a
justičnej stráže. Tvrdené informácie uvádzané žalovaným však žalobca označil za nepravdivé, keď ani
nie je známe, na základe akých skutočností žalovaný vychádzal pri jeho obvinení údajného podvodu a
údajného nezákonného evidovania žalobcu v evidencii uchádzačov o zamestnania, úprava zaradenia

do ktorej tak v roku 2011 ako aj v čase uverejnenia predmetného článku bola obsiahnutá v § 34 zákona č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, z ktorého nevyplýva, že by žalobca nemal byť v rozhodnom čase
evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie a že by jeho evidenciou došlo k porušeniu zákona,
resp.žebyzostranyžalobcudošlok akémukoľveknezákonnému,čipodvodnémukonaniuopísanémuv
napadnutom článku. Žalovaným uverejnené informácie nepodporuje ani ods. 13 citovaného zákonného

ustanovenia, v ktorom sú vymedzené prípady, kedy sa osoby do evidencie uchádzačov nezaradia. Autor
článku podáva žalovaným spracovanú analýzu podmienok zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov
o zamestnanie a zároveň obvinenie žalobcu z údajného podvodu ako fakty, u čitateľa spôsobilé vyvolať
nesprávne závery o tom, že sa žalobca dopustil konania v rozpore so zákonom, navyše takého konania,
ktoré vykazuje znaky trestného činu podvodu. Opisom skutočností podaným čitateľovi ako fakty však

nie je čitateľovi poskytnutá možnosť urobiť si iné závery o žalovaným prezentovaných informáciách,
ako také, že žalobca sa skutočne v súvislosti jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
dopustil protiprávneho konania, ktoré navyše napĺňa skutkovú podstatu trestného činu podvodu, čo je
však v hrubom rozpore so skutočným stavom. Žalobca si je vedomý, že žalovaný je oprávnený dopustiť
sa určitého zjednodušenia, či dokonca nepresností, avšak to platí iba za súčasného rešpektovania

zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam,
podporne k čomu citoval judikatúru ÚS SR, konkrétne uznesenia z 3.11.2011 č.k. IÚS 416/2011-14,
akcentujúce nevyhnutnosť sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. V
napadnutom článku však boli zverejnené nepravdivé tvrdenia, ktoré nemali relevantný vecný základ v
reálnom skutkovom stave, a preto má žalobca za to, že jeho zverejnením došlo porušeniu jeho práva na

ochranu jeho osobnosti. Zdôraznil, že pravdivosť tvrdení uverejnených v napadnutom článku je povinný
preukazovať samotný kritik a nie dotknutá osoba. Ďalej namietal, že popri zverejnení nepravdivých
informáciízosúkromiažalobcužalovaný uverejnilvpredmetnomčísleajviaceréfotografiespodobizňou
žalobcu, a to aj napriek tomu, že žalobca nedal žalovanému k takémuto zverejneniu žiaden súhlasa to bez spravodajskej licencie, nakoľko informácie podávané v predmetnom článku predstavovali
neoprávnenú škandalizáciu osoby žalobcu bez relevantného skutkového základu, keď navyše nemali
ani žiadnu súvislosť s informáciami uverejňovanými v článku, keď na jednej z nich je napr. žalobca

vyobrazený ako kráča neznámou ulicou alebo ako cestuje mestskou hromadnou dopravou, pričom obe
boli vyhotovené bez vedomia žalobcu, ktorému nie je známe, aký verejný záujem je na ich zverejnení.
Obdobne na ďalších fotografiách je žalobca zobrazený ako vychádza z brány jeho terajšieho bydliska
a z budovy Okresného súdu Bratislava I. Z predmetných fotografií vyplýva, že tieto boli zhotovené
bez vedomia súhlasu žalobcu, pričom jedna z použitých fotografií, na ktorej má nasadené putá a je v

sprievode dvoch príslušníkov väzenskej a justičnej stráže bola vyhotovená počas trestného konania,
ktoré sa už dávno ukončilo a s napadnutým článkom nemá nič spoločné, pričom žalobca má za to, že jej
zaradenie má pre celý článok osobitný význam, keď napriek tomu, že sa týka úplne inej veci, podčiarkuje
nepravdivé obvinenia žalobcu z páchania údajnej trestnej činnosti týkajúcej sa zaradenia zotrvania
žalobcu v evidencii uchádzačov o zamestnanie a čitateľovi je ňou podprahovo podsúvané, že sa žalobca
má trestnej činnosti opätovne dopúšťať. V kontexte uvedeného má zhotovenie uverejnenie sprievodných

fotografií podľa žalobcu šikanózny charakter, ktorý sa odzrkadľuje v neopodstatnenom a neoprávnenom
prenasledovaní žalobcu v rámci jeho súkromného života (cestovanie v MHD, jeho pohyb na ulici).
Nakoľko sa predmetný článok naďalej nachádza na internetovej stránke žalovaného, predmetný zásah
doosobnostnýchprávžalobcuajnaďalejpretrváva.Žalobcamalzato,žesiodpykalsvojtrestamáprávo
začať žiť „nový život“ a zariadiť si ho podľa svojich predstáv a pokiaľ sám nezasahuje do práv iných, či

neporušuje zákony, nemá byť prečo jeho súkromie predostierané verejnosti bez udelenia jeho súhlasu,
nie to ešte spôsobom, ktorým je neoprávnene obviňovaný z páchania ďalšej trestnej činnosti. Napadnutý
článok, ako aj iné články žalovaného týkajúce sa žalobcu mu znemožňujú normálne fungovanie, keď
nemá záujem na tom, aby bol ako osoba verejnosti „predkladaný“ a neustále pripomínaný. Zasahovanie
do súkromia žalobcu spolu s jeho neoprávneným spájaním s rôznymi podvodnými konaniami spôsobuje,

že je odsúvaný na okraj spoločnosti, nikto nechce padnúť do podozrenia, že sa bude stretávať, či
spolupracovať s takouto „nečistou osobou“, keď o ňom píše jeden z najčítanejších týždenníkov, a teda
mu článok žalovaného znemožňuje aj normálne sociálne fungovanie. Popri tom mu komplikujú možnosť
nájsť si vhodné zamestnanie, keď v minulosti pracoval vo sfére zahraničného obchodu a k tejto oblasti by
sa rád vrátil, no táto činnosť vyžaduje prísnu dôvernosť, a teda články žalovaného mu znižujú možnosť

vrátiť sa k takejto činnosti, ale ej k výkonu akéhokoľvek iného povolanie a stále je nezamestnaný a
napokon mu komplikujú aj jeho rodinný život, keďže jeho bývalá manželka ako aj dcéra zle znášajú
publikovanie informácií z jeho súkromia, najmä tie, v ktorých je bezdôvodne spájaný s nekalou činnosťou
druhých osôb. Bývala manželka spolu s dcérou sú tak vystavované nepríjemným otázkam okolia v
súvislosti s vyslovením ich mena, ktoré negatívne dopadajú aj na ne samé. Zdôraznil, že informácie

uverejnenévčlánkunemajúžiadnuväzbuažiadnupriamusúvislosťsjehočinnosťouvoverejnomživote.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.07.2015 navrhoval žalobu zamietnuť a priznať mu plnú
náhradu trov konania. Argumentoval tým, že žalovaný zverejnením napadnutého článku realizoval svoje
právo na slobodu prejavu plne v súlade s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, pričom článok je potrebné

chápať v celom kontexte a nemožno z neho vytrhnúť jednotlivé vety a tieto vyhlasovať za neoprávnené
zásahy. Mal za to, že neobsahuje obvinenia žalobcu z páchania trestnej činnosti týkajúcej sa zaradenia
a zotrvania v evidencii uchádzačov o zamestnanie, pričom skutočnosť, že žalobca po návrate z väzenia
požiadal o dávky v hmotnej núdzi je pravdivá a ani žalobca ju nepopiera, pričom časť výroku, že by
prokuratúra mala prešetriť, či to nie je podvod označil za plne legitímnym hodnotiaci úsudok zo strany

autora článku, keďže zaradenie žalobcu do zoznamu uchádzačov o zamestnanie bolo v rozpore so
zákonom. Vo vzťahu k namietaným tvrdeniam o tom, že žalobca vzhľadom k tomu, že do jeho podpisu
pod závierkou zastupoval ako konateľ obchodnú spoločnosť a takéto konanie môže vykazovať znaky
trestného činu podvodu žalovaný uviedol, že zmeny v obchodných spoločnostiach vo vzťahoch medzi
spoločníkmi ako aj vo vzťahoch orgánov spoločnosti sú voči tretím osobám, teda ja k úradu práce,

účinné až ich zverejnením v obchodnom registri, a teda, ak aj uzavrel žalobca zmluvu o prevode
obchodného podielu, táto bola pred zápisom zmeny účinná len vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy
o prevode obchodného podielu a vo vzťahu k obchodnej spoločnosti, avšak nie vo vzťahu k tretím
osobám. Uviedol, že v čase zverejnenia článku bol žalobca konateľom spoločnosti NÁŠ DOM spol. s
r.o., spoločníkom a konateľom spoločnostiach PRIVSTCLEAR spol. s r.o., CHEMTRANS spol. s r.o.,

FINSQUASH spol. s r.o., a spoločníkom a likvidátorom spoločnosti NATALKA, spol. s r.o. v likvidácii a
spoločníkomspoločnostiCHEMCOOPspol.sr.o.Autorčlánkutedaoprávnenepoukazujenaspoločnosť
FINSQUASH spol. s r.o. A správne evokuje otázku, či také konanie nespĺňa znaky trestného činu
podvodu,keďspoukazomnaust.§34ods.13písmh)zákonač.5/2004Z.z.oslužbáchvzamestnanosti,v spojení s ust. § 4, § 5 a § 6 ods. 2 tohto zákona nesmel byť do evidencie uchádzačov o zamestnanie
zaradený. Rovnako za hodnotiaci úsudok označil výrok o tom, že bude zaujímavé sledovať reakciu
úradu práce, ktorý K. Ď. zaradil do evidencie v rozpore so zákonom, keď sa navyše netýkal žalobcu,

ale úradu práce, pričom vecný základ tohto hodnotiaceho úsudku bol daný práve citovanými zákonnými
ustanoveniami. Pokiaľ ide o posúdenie legitimity témy žalovaného článku poukázal na to, že autor
článku sa dozvedel o skutočnosti týkajúcej sa žalobcu a súčasne sa týkajúce nakladania s verejnými
zdrojmi, ktoré nebolo v súlade so zákonom. Žalobca bol v rozpore so zákonom zaradený do evidencie
uchádzačov o zamestnanie a následne úrad práce konal o jeho žiadosti o poskytnutie finančnej pomoci v

hmotnej núdzi, ktorú však bolo možné poskytnúť žalobcovi iba ak bol zaradený do evidencie uchádzačov
o zamestnanie (§ 9 zákona č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi). Článok má podľa žalovaného
spravodajský charakter, nakoľko popisuje aktuálne udalosti týkajúce sa osoby žalobcu, s ohľadom na čo
súčasne poukázal na oprávnenie zverejniť podobizeň žalobcu podľa spravodajskej licencie zakotvenej
v ustanovení § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a status žalobcu ako osoby verejného záujmu. Pokiaľ
ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovaný v predmetnom konaní, poukázal žalovaný na

prekážku litispendencie s poukazom na prebiehajúceho konanie o tomto nároku v príčinnej súvislosti so
zverejnením napadnutého článku v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 115/2013.

5. S námietkou litispendencie sa súd vysporiadal uznesením zo dňa 23.10.2015, ktoré nadobudlo
právoplatnosť, keď návrh žalovaného na zastavenie konania čo do časti uplatnenej nemajetkovej ujmy

vo výške 10.000 eur ako aj súvisiaci neskorí návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 12C 115/2013 zamietol s odôvodnením, že po
oboznámení sa s obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12C 115/2013 bolo zistené, že v predmetnom
konaní sa žalobca návrhom pôvodne doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 18.03.2013 síce v
súvislosti - s uverejnením totožného článku ako v konaní vedenom pod sp. zn. 40C 178/2014, avšak

výslovne s odkazom na ust. § 8 zákona č. 167/2008 Z.z. domáha uverejnenia odpovede v zmysle §
10 ods. 2, ods. 3 citovaného zákona v znení uvedenom v žalobnom petite jeho návrhu, a v prepojení
na požadované deklarovanie v rozhodnutí súdu, že odporkyňa porušila jej povinnosť podľa ust. §
8 ods. 5 Tlačového zákona k zaplatenie primeranej peňažnej náhrady vo výške 10.000 eur (ods. 6
žalobného petitu). Súd dospel k záveru, že v danej veci nie sú naplnené podmienky na čiastočné

zastavenie konania čo do uplatnenej peňažnej náhrady vo výške 10.000 eur, keď obdobná suma
žalovaná v paralelne prebiehajúcom konaní tunajšieho súdu 12C 115/2013 bola uplatnená zjavne z
odlišného právneho titulu a to jednoznačne vychádzajúc z právneho vymedzenia žalovaného nároku
podľa príslušných ustanovení Tlačového zákona, pričom súd je vzhľadom na sporový charakter veci
viazanýprávnymaskutkovýmvymedzenímuplatnenéhonárokuuvedenýmvnávrhunazačatiekonania,

a teda neprichádza do úvahy jeho svojvoľné prekvalifikovanie (v danom prípade z nároku uplatneného
v súvislosti s porušením ustanovení Tlačového zákona na nárok z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka), ktorou možnosťou odôvodnil žalovaný svoj návrh, bez zodpovedajúcich
procesných následkov. Pokiaľ by žalobca ako dominus litis žiadal o zmenu právnych dôvodov v konaní
vedenom pod sp. zn. 12C 115/2013 musel by sa súd s týmto návrhom vysporiadať v súlade s procesnými

predpismi a až prípade po prípadnej zmene petitu návrhu v konaní sp. zn. 12C 115/2013 v uvedenom
konaní riešiť existenciu, resp. neexistenciu prekážky litispendencie, prípade res iudicata. Z obdobných
dôvodov teda ani nebolo potrebné prerušiť konanie vedené pod sp. zn. 40C 178/2014, nakoľko v
konaní vedenom pod sp. zn. 12C 115/2013 sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
veci v tomto konaní. Nároky v uvedených konaniach sú totiž uplatnené z odlišných právnych titulov,

vyplývajúcich z odlišných právnych predpisov, bez vzájomného vplyvu, dokonca s odlišným predmetom
dokazovania, keď podmienky na priznanie práva na ochranu osobnosti žalobcu vymedzené príslušnými
ustanoveniamiObčianskehozákonníkasúodlišnéodpodmienoknarozhodnutieopovinnostivydavateľa
uverejniť odpoveď v zmysle príslušných ustanovení Tlačového zákona.

6. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca okrem iného namietal, že aj by aj v žalobe označené
citácie z napadnutého článku mali predstavovať hodnotiace úsudky, je ich potrebné považovať za
neprimerané, a to predovšetkým s prihliadnutím na nepravdivé informácie uvedené článku - konkrétne
nepravdivé tvrdenia o porušení zákona pri evidencii žalobcu v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
Nepravdivým opísaním podmienok pre zaevidovanie žalobcu podľa v čase uverejnenia článku platného

právneho poriadku autor článku nedal čitateľovi žiadnu možnosť vytvoriť si iné závery a hodnotiace
úsudky, ako tie, ktoré publikoval autor článku a to napriek tomu, že tento úsudok nevychádzal v
tomto smere z pravdivých skutočností, ktoré však autor článku prezentoval ako fakty. Zdôraznil, že
sloboda prejavu nemôže byť bezbrehá a novinárska etika by mala stanovovať určité hranice zasledovania toho, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde napriek nemožnosti
trvania na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a jednoznačnosti hodnotiacich úsudkov. K tvrdeniam
žalovaného o viazanosti úradu práce výlučne zápismi v obchodnom registri uviedol, že zápis zmeny

v osobách spoločníkov spoločnosti do obchodného registra má len deklaratórny charakter, nakoľko
ku zmene v osobách spoločníkov dochádza už okamihom účinnosti zmluvy o prevode obchodného
podielu, pričom v zmysle § 27 ods. 3 tretej vety Obchodného zákonníka je obsah listín, ktorých
zverejnenie zákon stanovuje (teda aj zmlúv o prevode obchodného podielu) účinný voči tretím osobám
pred zápisom predmetných skutočností do obchodného registra aj v tom prípade, ak zapísaná osoba

preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch alebo o obsahu týchto listín vedela. Skutočnosť predloženia
zmlúv o prevode obchodného podielu úradu práce bola autorovi článku známa už pri spracovaní
predmetného článku, čo samotný článok potvrdzuje. Vzhľadom na uvedené sa teda nemožno stotožniť s
právnymnázoromžalovaného,žezmenyvobchodnýchspoločnostiachtýkajúcichsazmenyspoločníkov
spoločnosti mali byť pre úrad práce, ako pre tretiu osobu záväzné až ich zverejnením v obchodnom
registri a nie od okamihu predloženia účinných zmlúv o prevode obchodného podielu. Poukázal

tiež na legislatívnu zmenu, keď zo znenia relevantných ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. účinných
ku dňu uverejnenia článku, t.j. k 07.02.2013 nevyplýva, že by ku dňu zverejnenia napadnutého
článku zákonodarca vylučoval možnosť zaradenia konateľov spoločností do evidencie uchádzačov o
zamestnanie, a preto zaradenia takýchto osôb do evidencie nemohlo byť protizákonným, a teda ani tu
neboldôvod,prečobymaliorgányčinnévtrestnomkonaníprešetrovaťzaradeniežalobcudopredmetnej

evidencie. Mal za to, že pri hodnotení zásahov do osobnostných práv žalobcu je potrebné vychádzať
z zo skutkového (a právneho) stavu platného v čase uverejnenia napadnutého článku bez ohľadu na
neskorší legislatívny vývoj právnej úpravy týkajúcej sa poskytovania služieb zamestnanosti. Na základe
uvedeného teda vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného o protizákonnom postupe tak žalobcu ako
aj úradu práce, na ktorom bola založená legitimita napadnutého článku. V tejto súvislosti poukázal aj

na rozhodnutie NS ČR z 19.11.2004 sp. zn. 30Cdo 923/2004, v ktorej sa v súvislosti s nepravdivými
tvrdeniami uvádza, že zverejnenie (či už vedomé alebo nevedomé) nepravdivých informácií o fyzickej
osobe treba v zásade vždy posudzovať ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, a to aj
v prípade, ak príslušná informácia prípadne nebude mať difamačný charakter. Podstatné totiž je to,
že takto sa o konkrétnej osobe vyslovuje nepravda, na základe tretie osoby môžu túto fyzickú osobu

posudzovať skreslene (pritom nie je rozhodujúce, či by išlo o negatívnu alebo pozitívnu reklamu). Mal
za to, že vzhľadom na absenciu legitimity témy, absentovala aj legitimita uverejnenie jeho podobizne,
keď navyše nad akýmkoľvek spravodajským charakterom prevažoval v danom prípade šikanózny
charakter fotografií, keď boli vyhotovované bez súhlasu a vedomia žalobcu a bez akejkoľvek súvislosti
so zverejnenými informáciami.

7. V neskorších podaniach žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zhrnul svoju
dovtedajšiu právnu argumentáciu v kontexte s vykonaným dokazovaním, keď mal za to, že v konaní
bolo preukázané, že žalobca nemal záujem na publikovaní informácií zverejnených v napadnutom
článku, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný nedisponoval súhlasom žalobcu s

uverejnením akýchkoľvek informácií z jeho súkromia a ani so súhlasom na zhotovovanie a následné
zverejnenie fotografií s jeho podobizňou. Zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie
a medzi osoby hmotnej núdzi považuje za skutočnosti týkajúce sa jeho súkromia, ktoré nemajú nič
spoločné s jeho predošlou verejnou činnosťou, pričom umelé vytvorenie „témy“ žalovaným, ktorý v
priebehu konania nepreukázal pravdivosť v článku označených tvrdení týkajúcich sa protizákonnosti

zaradenia žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie nemôže zakladať legitimitu zásahu
žalovaného do práva žalobcu na súkromie. Poukázal na to, že v čase jeho verejného pôsobenia,
kedy mal vplyv na verejné dianie a bol jeho legitímnou súčasťou, na základe čoho mal povinnosť
vo väčšom rozsahu znášať zásahy do jeho súkromia zo strany médií, avšak aj verejný priestor na
prezentovanie svojej obrany proti prípadným zásahom do jeho osobnostných práv zo strany médií,

čo však neplatilo v čase zverejnenia napadnutého článku, kedy už nemal dosah na politické ani
spoločenské dianie. Žalovaný bez toho, že by dal žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k predmetným
obvineniam, podal čitateľovi skreslené informácie o podmienkach evidencie uchádzačov o zamestnanie,
pričom publikovaním nepravdivých informácií v spojení s osobou žalobcu navodil dojem, že sa mal
dopustiť protiprávného konania, resp. možno aj trestného činu podvodu, a to aj napriek tomu, že to tak

nebolo, z čoho podľa jeho názoru vyplýva, že hlavným účelom zverejnenia predmetných informácií a
fotografií žalobcu nebola vôľa podať relevantnú informáciu verejného záujmu, ale snaha o škandalizáciu,
bulvarizáciu žalobcu a tým aj snaha zvýšiť predajnosť predmetného čísla týždenníka žalovaného, keď
zdôraznil, že podnikanie a marketingová stratégia žalovaného je dlhodobo založená na publikovaní„bombastických“, „šokujúcich“. „škandalizujúcich“, „pikantných“ a na cti utrhačných „informácií“, ktorými
v mnohých prípadoch dochádza k zásahom do práv jednotlivcov a ich hlavným cieľom je sledovanie
majetkového prospechu žalovaného a zvýšenia, resp. udržania publicity jeho média. V dôsledku zásahu

do práva žalobcu na súkromie, na ochranu občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a práva na podobizeň
prostredníctvom hromadnej publicity, došlo k ujme žalobcu v značnej miere, v súvislosti s čím poukázal
na judikatúru NS SR v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že po tom, čo
si odpykal svoj trest má právo na zabudnutie, je ľudskou bytosťou a nie tovarom, ktorý žalovaný môže
bezdôvodne a beztrestne podhadzovať na pulty obchodov.

8. Žalovaný zhrnul svoju obranu a argumentáciu v podaní doručenom súdu dňa 21.06.2016 v ktorom
okrem iného zotrval na názore, že na publikovaní článku bol verejný záujem, keďže v ňom informoval o
otázkach legitímneho verejného záujmu - o podozreniach z neoprávneného poberania dávok v hmotnej
núdzi, a teda nakladania s verejnými financiami, pričom legitímny verejný záujme bol zvýraznený
skutočnosť, že sa podozrenia týkali osoby žalobcu - bývalého poslanca NR SR, ktorý bol ako jeden

z mála poslancov viacnásobne právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (podvod, útok na verejného
činiteľa) a na verejnosti bol známy ako človek majetný a v čase vydania článku býval - a stále býva
- v lukratívnej časti Bratislavy v nehnuteľnosti značnej hodnoty. Mal za to, že legitímny záujem na
informovaní o skutočnostiach v článku bol v tom, že celé vtedajšie konanie žalobcu, predstavuje účelové
konanie v snahe vyhnúť sa právoplatným trestným rozsudkom, ktoré žalobcovi uložili povinnosť nahradiť

škodu Slovenskej republike v sume viac ako 300.000 eur a peňažný trest v sume viac ako 33.000
eur. Za osobu absolútneho verejného záujmu žalobcu považoval s ohľadom na jeho politickú kariéru,
jeho podnikateľské aktivity počas výkonu politických činností a v ich súvislosti, pričom pri výkone týchto
aktivít sa dopustil trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený, čo bolo rozsiahlo medializované,
rovnako ako jeho odsúdenie v r. 2007 za trestný čin útoku na verejného činiteľa, pričom na naprieč

širokou verejnosťou „preslávil“ vulgárnym výrokom. Poukázal na to, že bol za osobu verejného záujmu
považovaný súdmi vo viacerých súdnych rozhodnutiach, ktoré citoval. Uviedol, že akceptuje, že status
osoby verejného záujmu nie je večný, ale verejný záujem nemožno viazať len na výkon verejných
funkcií, čo by bolo v mnohých prípadoch absurdné. Dokedy trvá status osoby verejného záujmu
závisí od konkrétnych okolností prípadu, pričom poukázal na to, že v zmysle konštantnej judikatúry

je verejným záujmom nie len výkon verejných funkcií, ale všetko, čo púta záujem verejnosti. Mal za
to, že žalobca nestratil status osoby verejného záujmu spolu so stratou postavenia poslanca NR SR
a mestského zastupiteľstva. V dôsledku vlastného, najmä spoločensky odsúdenia hodného správania
sa stal predmetom rozsiahlej medializácie a záujmu verejnosti. Podľa názoru žalovaného žalobca mal
a stále má status osoby verejného záujmu pre vlastné protiprávne a spoločensky odsúdeniahodné

konanie, ktorým ako bývalý poslanec NR SR pútal a stále púta legitímny záujem verejnosti, keď potreba
ochrany práva na povesť osoby verejného záujmu musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie
o konaní takejto osoby, pričom podnetom na napísanie článku bola práve skutočnosť, že Krajský súd
v Bratislave upustil vo vzťahu k žalobcovi od výkonu uloženého peňažného trestu, pretože sa žalobca
stal poberateľom dávok v hmotnej núdzi, a teda článok nadväzuje kontinuálne na skutočnosti, o ktorých

bolo dlhodobo informované a predstavujú legitímny záujem verejnosti. Poukázal na slobodu prejavu a
osobitnej ochrany médií a teda žalovaného, a to tak s poukazom na čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky,
akoajnajudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,keďzdôraznil,ževoľbaspravodajskejtechnikyje
výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej
techniky, ktorú majú použiť, a teda sú povinné zdrať sa takých opatrení, ktoré majú zmrazujúci vplyv na

tlač, a ktoré môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu. Poukázal
na kľúčovú úlohu médií pri ochrane demokracie a potrebu prísneho posudzovania každého zásahu do
slobodyprejavumédií,ktorépožívajúprivilegovanépostavenieprávezhľadiskaochranyslobodyprejavu
a tiež potrebu rešpektovania určitých špecifík bežnej periodickej tlače, určenej na informovanie najširšej
verejnosti, ktorá sa musí predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem

uchyľovať k istým zjednodušeniam, takže nemožno bež ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (alebo
skreslenie) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Nemožno tak trvať
na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné
nároky. Vo vzťahu k obsahu napadnutého článku uviedol, že článok obsahuje hodnotiace úsudky - kritiku
autora, podľa ktorých existuje podozrenie, že žalobca poberá dávky v hmotnej núdzi neoprávnene a

že štátne inštitúcie mohli v danom prípade pochybiť. Poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej
hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak,
že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií.
Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovaniaa jeho pravdivosť je overiteľná. Podkladom pre hodnotiace úsudky obsiahnuté v napadnutom článku
boli skutočnosti, že žalobca bol v čase vydania článku podľa zápisov v obchodnom registri spoločníkom
a konateľom (členom štatutárneho orgánu) viacerých obchodných spoločností, a teda žalovaný sa

legitímne zaoberal otázkou, či zaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a poberanie
dávok v hmotnej núdzi je v súlade s právnymi predpismi. V zmysle právnych predpisov účinných v
čase vydania článku platilo, že spoločník obchodnej spoločnosti predstavoval samostatne zárobkovo
činnú osobu a preto osoba, ktorý bola spoločníkom obchodnej spoločnosti nemohla byť zaradená do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom autor článku vychádzajúc aj z jeho výpovede vychádzal

okrem iného zo zápisov v obchodnom registri, ktoré skutočnosti si aj osobne na obchodnom registri a v
zbierke listín Okresného súdu Bratislava I overoval. Podľa žalovaného neobstojí argumentácia žalobcu,
že v čase vydania článku už nebol spoločníkom obchodných spoločností, pretože uzavrel zmluvy o
prevode obchodných podielov a podiely previedol na svoju manželku, pričom zmluvy mali konštitutívne
účinky a teda zápisy v obchodnom registri neboli aktuálne a neodzrkadľovali realitu a to s ohľadom na
účinky zápisov v obchodnom registri v zmysle § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka, keď poukázal na

to, že negatívnu stránku princípu materiálnej publicity obchodného registra, ktorá znamená, že proti
tomu, kto koná s dôverou v určitý zápis v obchodnom registri (bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o
konštitutívny alebo deklaratórny zápis) nemôže ten, koho sa zápis týka namietať, že zápis v obchodnom
registri nezodpovedá skutočnosti. Pokiaľ v obchodnom registri isté skutočnosti mali byť zapísané, avšak
tam zapísané nie sú, je pre právny stav tretích osôb rozhodujúci stav zapísaný v obchodnom registri.

Ako vyplýva z článku a aj výsluchu jeho autora, v čase vydania článku nedisponoval zmluvami žalobcu o
prevodeobchodnýchpodielov,žalobcaichžalovanémuneposkytolaúradpráceprezákonomstanovenú
povinnosť mlčanlivosti tieto dokumenty a informácie nebol oprávnený žalovanému poskytnúť. V čase
vydania článku bola na verejnosti len publikovaná informácia, že žalobca mal uzavrieť zmluvy o prevode
obchodných podielov a tie predložiť úradu práce, avšak žalovaný predmetné zmluvy nikdy nevidel a

nevedel a ani nemohol vedieť, či daná informácia je pravdivá. Poukázal ďalej na povinnosť žalobcu
ako člena štatutárneho orgánu obchodných spoločností podať do 30 dní odo dňa účinnosti zmlúv o
prevode obchodných podielov návrh na zápis zmeny zapísaných údajov do obchodného registra, ktorý
si nesplnil a to ani odstupom času, ktorá skutočnosť nemôže ísť na vrub žalovaného v zmysle zásady,
že nikto nemôže mať prospech vlastného protiprávneho konania. Poukázal v tejto súvislosti aj na právny

názor Ústavného súdu SR (zo dňa 6.6.2013 č.k. IV. ÚS 284/2012-35), podľa ktorého ak vydavateľ
periodickej tlače vychádzal pri koncipovaní článku z dôveryhodného zdroja, ktorým zápis v obchodnom
registri nepochybne je, vydavateľovi nevzniká akákoľvek zodpovednosť v prípade, ak sa táto skutočnosť
neskôr ukáže nepravdivá. Zdôraznil, že autor článku konal v dobrej viere v zápisy v obchodnom registri,
skutočnosti si bol dokonca overiť aj priamo v obchodnom registri a v zbierke listín, prípravu článku

konzultoval s právnym servisom a pred publikovaním článku kontaktoval žalobcu a snažil sa informácie
si verifikoval a teda konal aj dostatočne zodpovedne. Celé konanie žalobcu označil za účelové, v rozpore
s dobrými mravmi a to nielen podľa jeho názoru, ale i podľa názoru viacerých súdov, keď prepisy
obchodných podielov na manželku, s ktorou sa následne rozviedol, hoci spolu žijú, čo má tiež význam
z pohľadu posudzovania nároku na dávku v hmotnej núdzi, dohodol sa s dcérou na výživnom v sume

500 eur a urobil ďalšie úkony, len aby mohol byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a
následne získal status osoby v hmotnej núdzi, na základe čoho bolo u neho neskôr upustené od výkonu
peňažného trestu a bol mu znemožnený výkon povinnosti nahradiť škodu štátu. Takéto konanie žalobcu
by teda nemalo požívať akúkoľvek právnu ochranu. Vo vzťahu k fotografiám zotrvával na názore, že
žalovaný v článku informoval o legitímnej téme s poukazom na predchádzajúcu argumentáciu. Vecný

súvis fotografií s témou mal za preukázaný jednak obsahom článku, textom pri fotografiách (popiskami)
a výsluchom autora článku, a to predovšetkým ku vzťahu k fotografiám domu. K fotografii, na ktorej
vychádza žalobca z budovy súdu poukázal na popisku, v ktorej sa uvádza, že v budove súdu podal ročnú
závierku firmy FINSQUASH, hoci ho štát mal viesť ako sociálne odkázaného a vo vzťahu k fotografii
z MHD poukázal jednak na popisku podľa ktorej Luxusný džíp zamenil za trolejbus a tiež na výpoveď

autora článku, ktorý označil žalobcu za zaujímavý fenomén, keď aj vozidlá, na ktorých jazdil, kým mu
bol odobratý vodičský preukaz neboli asi najlacnejšie a zrazu po návrate z väzenia nemal nič. Zdôraznil
investigatívny charakter prípravy článku s poukazom na obsah výpovede autora, kedy sa žalovaný snažil
zistiť, kde žalobca býva, kde sa zdržuje, ako sa prepravuje a pod. Taktiež videl zjavný vecný súvis s
článkov v prípade fotografie zo súdnej siene, keďže podnetom na napísanie článku bola skutočnosť, že

Krajský súd v Bratislave upustil vo vzťahu k žalobcovi od výkonu uloženého peňažného trestu vo výške
33.193 eur a v tejto súvislosti bolo v článku informované aj o predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu ,
čo zodpovedá aj popiske k predmetnej fotografii: „ Odsúdený: Exposlanec sedel v base za podvody a
útok na verejného činiteľa“. Ďalej sa venoval rozboru rozsudku ESĽP č. 59320/00 zo dňa 24.09.2004 vprípade I. E., keď mal za to, že žalobca si predmetné rozhodnutie vykladá účelovo, pričom poukázal na
rozdielnosť prípadov predovšetkým s prihliadnutím na status žalobcu ako osoby absolútneho verejného
záujmu pričom fotografie žalobcu boli vyhotovené na verejných priestranstvách, na ktorých je samo

o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia a zachytávajú žalobcu v situáciách, ktoré nemajú
intenzívny súkromný charakter, ako v prípade sťažovateľky v označenej kauze I. E.. Mal za to, že v
prípade ak by súd v prejednávanom prípade mal za to, že použite fotografií v predmetnom článku
bolo neoprávnené, predstavovalo by to opatrenie zmrazujúceho vplyvu na tlač, pretože zjednodušene
povedanéakprávneneobstojízverejneniefotografiíosobyverejnéhozáujmuvyhotovenýchnaverejnom

priestranstve a viažucich sa k článku s témou verejného záujmu, tak potom už médiá nebudú môcť
zverejniť akúkoľvek fotografiu.

9. Žalobca okrem dôkazov pripojených žalobe - relevantné strany týždenníka PLUS 7 dní zo
dňa 07.02.2013 č. 6, cenníka inzercie žalovaného na rok 2013, výňatku z článku zverejneného
na stránke žalovaného http:// www.pluska.sk/plus-7-dní/domov/O.-si-po-navrate-z-basy-pyta-davky-

hmotnej-nudzi.html a neskôr pripojeného Etického kódexu Spoločnosti 7 PLUS navrhol doplniť
dokazovanie o výsluchy autora článku a sprievodných fotografií a vyžiadať si odborné stanovisko
sociológa a psychológa na zodpovedanie otázky, aký vplyv má zverejnenie napadnutého článku a
článkov obdobného charakteru na uplatnenie sa žalobcu v spoločnosti, v zamestnaní a podnikaní;

žalovaný navrhol vykonať dôkazy výsluchom žalobcu, svedka autora článku M. Q. a vyžiadaním si
od Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava informáciu o tom, či žalobca poberal v roku 2013
dávky v hmotnej núdzi, v akej výške a a v akom období a či rozhodnutie o odňatí dávky zo dňa
15.01.2013 nadobudlo právoplatnosť, resp. neskôr na prvom meritórnom pojednávaní dňa 23.10.2015
po zmene právneho zastúpenia tento návrh modifikoval na vyžiadanie si spisového materiálu v súvislosti

s evidenciou žalobcu od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ďalej navrhol oboznámiť sa s obsahom
zápisov obchodných spoločností uvádzaných v jeho vyjadrení, v ktorých bol žalobca v čase zverejnenia
článku podľa obchodného registra zapísaný ako spoločník, resp. konateľ, oboznámiť sa s návrhom na
začatie konania zo spisu 12C 115/213 a rešeršou médií a mediálnymi výstupmi týkajúcimi sa osoby
žalobcu z r. 2012 a 2013. Súd vykonal navrhnuté dôkazy okrem správy odborného stanoviska sociológa

a psychológa, nakoľko uvedený dôkaz nepovažoval za hospodárny a ani podstatný pre rozhodnutie
vo veci, rovnako ako potvrdenia o poberaní dávok v hmotnej núdzi, resp. rozhodnutia o ich odňatí. S
poukazom na koncentračnú zásadu nevykonal dodatočne navrhnuté dokazovanie navrhnuté žalujúcou
stranou a to výsluchom šéfredaktora a riaditeľky úradu práce v rozhodnom čase F. Ž., keď sa stotožnil
s argumentáciou žalovaného, že tak osoba šéfredaktora, ako aj vedúcej osobnosti pri zverejňovaní

článkov, ktorý mal vedomosť o všetkom vychádzajúc až z titulu jeho nadriadenej funkcie, bola známa už
v čase začatia konania a rovnako skutočnosti týkajúce sa úradu práce boli spomínané už v samotnom
článku a teda nič nebránilo žalobcovi označiť tieto dôkazy už v čase začatia konania. Navyše by
predmetné dôkazy ani nemali rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby.

10. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že v týždenníku PLUS 7 DNÍ v čísle vydanom dňa
XX.XX.XXXXnaštvrtejstranemedziupútavkamiknajzaujímavejšímčlánkombolauverejnenáfotografia
žalobcu s nadpisom „Šikovný“ s textom: „Exposlanec nášho slovutného parlamentu K. Ď. po návrate z
väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie je podvod. Na piatej
strane je v obsahu týždenníka uvedený nadpis článku „Šikovný“ s podtextom Exposlanec Ď. a odkazom

na stranu 26-28. Následne je na troch stranách (26-28) uverejnený článok zamestnanca odporcu M. Q.
(v tiráži týždenníka je vedený ako redaktor týždenníka) s nadpisom „Šikovný“ a podtitulom: „Exposlanec
K. Ď. po návrate z väzenia požiadal o dávky v hmotnej núdzi. Prokuratúra by mala prešetriť, či to nie
je podvod“. V článku sa po úvode opisujúcom podanie žaloby na ochranu osobnosti a požadovanie od
vydavateľstva týždenníka okrem ospravedlnení na rôznych miestach časopisu aj tučného odškodného

vo výške 30.000 eur v súvislosti s jeho štúdiom počas výkonu trestu odňatia slobody uvádza, že nemusí
platiť súdny poplatok. Po opise udalostí z minulosti žalobcu, jeho trestného stíhania a odsúdenia, vrátane
uloženého trestu odňatia slobody a peňažného trestu a podmienečného prepustenia na slobodu v máji
2010saďalejpíše:ŠtátsavšakžiadnychpeňazíodĎ.nedočkal.Pánexposlanecapodnikateľtotižnáhle
schudobnel. Ešte v ten istý mesiac ako ho prepustili z výkonu trestu, požiadal o registráciu do evidencie

nezamestnaných. Úrad práce to vykonať odmietol, pretože bývalý väzeň bol spoločníkom v niekoľkých
firmách -a to nezamestnaný byť nemôže. / Ď. sa však nevzdal a napokon zožal úspech. V auguste
2010 predložil úradu práce zmluvy o prevode podielu v obchodných spoločnostiach na manželku a
bratislavský úrad práce ho zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Vynachádzavý Ď. kul železozahorúca a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi. V žiadosti uviedol, že nevlastní nehnuteľnosti
ani majetok a že má nulový príjem. A dokonca nevlastní ani žiadne auto. Jednoducho, chudáčik. / Úrad
práce mu vyhovel a dodnes by mal byť poberateľom sociálnych dávok. A práve status občana v hmotnej

núdzi Ď. pomohol k tomu, aby mohol podať žalobu a požiadať o tučné odškodné bez súdneho poplatku.
Navyše mu štát zaplatí ešte aj právnu pomoc. Exposlancovi a podnikateľovi bývajúcemu v honosnej
vile v tej najlepšej lokalite hlavného mesta. / Štát od roku 2005 poskytuje právnu pomoc osobám v
materiálnej núdzi, ktoré pre nedostatok prostriedkov nemôžu využívať existujúce právne služby. Koná
tak prostredníctvom Centra právnej pomoci (CPP), rozpočtovej organizácie patriacej pod ministerstvo

spravodlivosti. Tento rok disponuje úrad sumou 1.687.629 eur. A sám voči Ď. nemôže nič. „My môžeme
konať len na základe rozhodnutia úradu práce“ Ak by tomu pánovi bola odňatí dávka v hmotnej núdzi,
v prípade neoprávneného poskytovania právnej pomoci by centrum mohlo žiadať aj úhradu za už
vykonané právne kroky, ktoré tejto osobe naše centrum poskytlo,“ povedala nám D. H. z CPP. / Kľúčovou
tak zostáva otázka, č K. Ď. naozaj patrí medzi osoby v hmotnej núdzi. / Podnikateľ? : Už sme spomenuli,
že podmienkou na získanie dávok v hmotnej núdzi je evidencia v zozname uchádzačov o zamestnanie.

A tá sa nemôže uskutočniť vtedy, ak dotyčný má majetkové podiely vo firmách, prípade je ich konateľom.
Pred rokom sme napísali, že Ď. stále figuruje vo viacerých firmách ako ich majiteľ či konateľ. On sa bránil
tým, že je natoľko chudobný, že si nemôže dovoliť zaplatiť poplatok vo výške 66 eur, aby ho vymazali z
Obchodného registra. / Je naozaj zvláštne, že štát na jednej strane nedokáže údajnému nemajetnému
chudákovi odpustiť poplatky za to, aby si upratal po sebe v Obchodnom registri, a na druhej strane mu

veľkodušne ponúka drahú právnu pomoc a odpustenie vysokých súdnych poplatkov. Ú Rozhodli sme sa
teda pozrieť, ako funguje jedna z Ď. firiem. Overovali sme si účtovnú závierku spoločnosti FINSQUASH,
spol. s r.o., priamo v zbierke listín na bratislavskom krajskom súde, v ktorej figuruje Ď. ako väčšinový
spoluvlastník. V nej už minimálne od augusta 2010, kedy predložil úradu práce zmluvy o prevode
podielu v obchodných spoločnostiach, nemal Ď. za firmu konať. Veď na základe aj týchto skutočností

bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne požiadal o dávku v hmotnej núdzi. /
V zbierke listín 21. januára 2012 ešte nebola účtovná závierka za rok 2011 k dispozícii, za rok 2010
však áno. K. Ď. vlastnoručne podpísal ako konateľ sprievodný list, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou
účtovnej závierky za rok 2010. List je datovaný 16. mája 2011, teda deväť mesiacov po tom, ako sa mal
ocitnúť v hmotnej núdzi. List spolu so závierkou podal osobne dňa 27.januára 2011. Firmu minimálne do

jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov
o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Takéto konanie môže vykazovať znaky trestného
činu podvodu. A asi bude zaujímavé sledovať aj reakciu úradu práce, ktorý Petra Ďuračku zaradil do
evidencie v rozpore so zákonom. / V luxusnej vile: Ď.Č. býva v exkluzívnej adrese nad Bratislavským
hradom v luxusnej vile. Tá však nikdy nepatrila jemu, ale jeho dcére H.. Postavila si ju, keď mala 7 rokov.

Potvrdil to sám Ď., no neprezradil, ako sa jej to podarilo. V tom čase sa totiž učila v škole len čítať a písať.
„Fakt je, že rodinný dom stavala v rokoch 1995 a 1996 moja vtedy maloletá dcéra. Je v tom morálny
problém?“ pýta sa okrem iného Ď.Č. v liste, ktorý zaslal Rade pre reklamu ako reakciu na náš článok, v
ktorom sme na exposlancove praktiky upozornili. Keď sme chceli položiť zopár otázok aj samotnému Ď.,
telefón, ktorý používa, zodvihla, aspoň podľa hlasu, zrejme jeho exmanželka. Ď. nám ochotne k telefónu

dala. Ten si našu prvú otázku o účtovnej závierke firmy FINSQUASH vypočul a okamžite zložil. Zrejme
vedel, že niekedy je mlčať zlato. / A to sme sa ani nestihli spýtať, odkiaľ zobrala jeho sedemročná dcéra
tie milióny na stavbu honosnej vily v tej najexkluzívnejšej oblasti Bratislavy. / Asi musela rozbiť prasiatko.

11. Z obsahu spisovej zložky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len úrad práce)

týkajúcej sa osoby žalobcu za relevantné obdobie r. 2010 až 2012 zaslanej súdu na jeho žiadosť
vyplýva, že Žiadosť o zradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 zákona č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov podal úradu práce dňa 19.05.2010.
Dňa 27.5.2010 bolo vydané rozhodnutie, ktorý žalobca nebol zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie podľa ust. § 34 ods. 2 písm. b), a teda nevyhovuje definícii uchádzača o zamestnanie

podľa § 6 ods. 2 písm. b), a teda nemôže byť vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie podľa § 34
ods. 13 písm. h) zákona č. 5/2004 Z.z. z dôvodu, že bol zapísaný v Obchodnom registri ako spoločník
v spoločnostiach CHEMCOOP spol. s r.o., NATÁLKA spol. s r.o. v likvidácii, PRIVATCLEAR spol. s r.o.,
D.M.D. spol. s r.o., CHEMTRANS spol. s r.o., BARTIN spol. s r.o., NÁŠ DOM spol. s r.o. a FINSQUASH
spol. s r.o. Na odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny svojim rozhodnutím číslo

AA/2010/27997/9826/OISS zo dňa 8.7.2010 citované rozhodnutie zrušilo a vrátilo na nové prejednanie
a rozhodnutie z dôvodu, že sa úrad práce dostatočne nezaoberal písomným vyjadrením účastníka,
konkrétne jeho tvrdením, o vykonávaní, resp. nevykonávaní samostatnej zárobkovej činnosti a teda
úradu uložil účastníka predvolať a až po riadne zistenom skutkovom stave vo veci po jej objektívnomposúdení opätovne rozhodnúť. Ďalšie rozhodnutie úradu práce bolo vydané dňa 26.7.2010 z obdobných
dôvodov s tým, že žalobca neprikázal skončenie prevádzkovania lebo vykonávania samostatnej
zárobkovej činnosti podľa § 34 ods. 2 písm. b) a ani prevod obchodného podielu na iného spoločníka

príp. ak to spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu na tretiu osobu, t.j. osobu stojacu
mimo spoločnosti. Na opätovné odvolanie žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím
zo dňa 3.11.2010 č. AA/2010/46/721/15051/OPČ-SSZ zrušil aj v poradí druhé rozhodnutie úradu prace
č. 0135057/2010N1 zo dňa vec opakovane vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, keď poukázal na to,
že prvostupňový správny orgán opomenul skutočnosť, že žiadosť o zradenie nebola zo strany žalobcu

podaná v zmysle § 34 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti, t.j. ako občana po skončení
prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, ale v zmysle § 34 ods. 2 písm. h)
cit. zákona, t.j. ako osoba po skončení výkonu trestu odňatia slobody, keď v odôvodnení konštatuje,
že žalobca pri podaní žiadosti o zradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal ani
jeden zo spôsobov zániku spoločníka v obchodných spoločnostiach a až v priebehu konania asi 3
mesiace po podaní žiadosti došlo dňa 1.8.2010 k uzatvoreniu zmlúv o prevode obchodného podielu

a k osvedčeniu podpisov dňa 10.8.2010 a úradu uložil vyžiadať si výpisy z obchodného registra
obchodných spoločností, v ktorých žalobca figuroval, posúdiť, kedy došlo k zániku spoločníka v
spoločnosti a voči tretím osobám a v tomto smere vzhľadom na zistenia posúdiť splnenie podmienky
pre požívanie statusu uchádzača o zamestnanie s odkazom na § 148 Obchodného zákonníka. Dňa
2.8.2010 podal žalobca novú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, o ktorej

bolo rozhodnuté dňa 10.8.2010 a to zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie
ku dňu 1.8.2010 rozhodnutím č- 0135057/2010/N1/Z po tom, čo predložil spolu s odvolaním proti
predchádzajúcemu rozhodnutiu o nezaradení do evidencie Zmluvy o prevode obchodného podielu na
iného spoločníka vo vyššie označených spoločnostiach. Rozhodnutím Úradu práce č. 002309/2011 zo
dňa 4.1.2012 bola nariadená obnova konania, v ktorom bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov

o zamestnanie z dôvodu, že pri kontrole spisového materiálu dňa 28.9.2011 bolo zistené, že žalobca
predložil zmluvy o prevode obchodných podielov bez náležitostí osvedčenia podpisov účastníkov
zmlúv, tak ako to stanuje § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom dňa 4.10.2011 boli úradu
doručené výpisy z Obchodného registra, v ktorých žalobca stále figuroval ako spoločník v šiestich
spoločnostiach s ručením obmedzeným. Následne po preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho

konania úrad rozhodnutím zo dňa 19.1.2012 zmenil výrokovú časť rozhodnutia č. 013505/2010/N1 v
časti dátumu zaradenia uchádzača o zamestnanie po preskúmaní mimo odvolacieho konania a to ku
dňu 10.8.2010 za zohľadnenia overenia podpisov na zmluvách o prevode obchodného podielu. Dňa
2.2.2012sažalobcaopätovneodvolal,načoodvolacíorgánsvojimrozhodnutímzodňa3.4.2012ostatne
citované rozhodnutie zrušil z dôvodu jeho nesúladu so správnym poriadkom a zákonom o službách

zamestnanosti.

12. Žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že fotografie vznikli evidentne pri jeho
prenasledovaní pred jeho obydlím a cestou, netuší kam. Nevie, za akých okolností vznikli, kedy ho fotili.
Neboli robené s jeho súhlasom. Určite neboli robené pri výkone verejnej moci. Nepovažuje sa za osobu

legitímneho verejného záujmu, ak tak iba zvráteného záujmu verejnosti, ktorý ale nemá uspokojovať
seriózna tlač. Predmetný článok má podľa neho bulvárny charakter, to zn. bez spravodajskej licencie. Je
čírim obchodom a teda kto zaň zodpovedá si musí byť vedomý toho, že pri presiahnutí istej hranice musí
znášať následky. To, že fotografia v MHD vznikla evidentne pri mojom sledovaní v takomto dopravnom
prostriedku tiež svedčí o tom, že je skutočne v hmotnej núdzi, pretože inak by sa určite skôr viezol autom,

prípadneajsošoférom.Neželási,abymédiumakožalovanýoňompísaloakékoľvekinformácie.Nikomu
by nebolo príjemné, ak by sa ocitol v takejto situácií. Ak by aj zverejnené informácie boli pravdivé, musel
by to strpieť, ale v danom prípade to téma legitímna nebola, keďže nepravdy, ktoré autor článku bez
mihnutia oka vydával za pravdy mali dopad na negatívne vnímanie čitateľa, že urobil niečo v rozpore s
platnými zákonmi. V čase uverejnenia článku bol konateľom obchodnej spoločnosti, nevedel ale uviesť

akých, pričom poprel, že by za konateľstvo bral odmenu, keďže šlo o spoločnosti, ktoré iba fakticky
existovali, bez vykonávania činností. Obchodné podiely v obchodných spoločnostiach previedol na
manželku, bolo ich 6 a prevádzal ich bezodplatne, resp. za symbolickú hodnotu 1 euro, t.j. za ich reálnu
hodnotu v tom čase, pričom k prevodu pristúpil z dôvodu, že ho o to požiadal úrad práce s odôvodnením,
že chceli vyhovieť jeho žiadosti a zaevidovať ho ako uchádzača o zamestnanie. Otázka, či spoločníctvo

v obchodnej spoločnosti bráni evidencii, bola medzi ním a úradom sporná už predtým po prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody, kedy dokonca podával opravné prostriedky, ktorým bolo vyhovené a z
tohto dôvodu úrad pri opakovanom rozhodovaní hľadal spôsob ako mu vyhovieť. Pracovník úradu práce
ho kontaktoval telefonicky, s tým, že mu vyhovejú vtedy, keď im preukáže prevod obchodných podielov,čo napokon za zotrvávania na jeho právnom názore, aj urobil. Je rozvedený a to od 29.06.2011, pričom
si voči bývalej manželke uplatnil príspevok na výživu rozvedeného manžela. Býva v dome vo vlastníctve
jeho dcéry, ktorá mu prirodzene ako dcéra otcovi poskytuje ubytovanie. Dom bol skolaudovaný asi v roku

2000, keď mala dcéra asi 11 rokov, pričom bol postavený z prostriedkov, ktoré jej poskytli ako rodičia. V
dome v čase vydania článku býval a naďalej býva on, či v ňom v roku 2000 bývala aj manželka, nevedel
uviesť.

13. Svedok M. Q., autor dotknutého článku vo svojej výpovedi uviedol, že u odporcu pracoval do

16.2.2014. Prácu rozdeľoval šéfredaktor, a keďže sa zaoberal politikou, pridelil mu ako zaujímavú tému
na spracovanie pána Ď. v súvislosti s ktorým sa aj v iných médiách objavili záležitosti po jeho prepustení
z väzenia. Neskôr sa už problematikou nezaoberal, k tejto téme napísal asi 2 či 3 články a vzhľadom na
odstup času si už presné detaily nepamätal. Pán Ď. zaplatiť asi kauciu, aby bol podmienečne prepustený
zväzenia,kdesedelasizapodvody,ktorúnezaplatilkeďdôvodiltým,žejesociálnyprípadaužnevlastnil
žiaden majetok. Nakoľko predtým išlo o poslanca a teda verejne činnú osobu, považovali v redakcii

za zaujímavé vec prešetriť. Šlo o zaujímavý fenomén, nakoľko pán Ď.H. naďalej býval na lukratívnej
adrese v Bratislave a aj vozidlá, na ktorých jazdil kým mu bol odobratý vodičský preukaz, neboli asi
najlacnejšieazrazuponávratezväzenianemalnič.Tútotémumuakozaujímavúzadaltedašéfredaktor.
Pri spracovávaní článku vychádzal zo všeobecne dostupných zdrojov, to zn. z médií, ktoré už na túto
tému písali pred nimi, keďže ako týždenník nereagovali bezprostredne na udalosti. Niektoré veci z

internetu, konkrétne z Obchodného registra si overoval aj priamo v Justičnom paláci, keďže internetový
výpis má len informatívny charakter. Okrem výpisu z registra určite pozeral aj účtovné závierky firiem,
v ktorých pán Ď. figuroval. Následne zistené skutočnosti publikoval avšak potom, čo podľa zaužívanej
praxe šéfredaktor veci overoval aj v právnickej spoločnosti, ktorá zastupovala vydavateľa. Právnickej
firme bol väčšinou predkladaný už hotový článok, ktorý od neho šiel šéfredaktorovi na schválenie, pričom

niektoré konkrétne body si overoval z právneho hľadiska, a následne editorovi na konečnú formálnu
kontrolu. Obsahovú kontrolu mal teda na starosti šéfredaktor. Presnú adresu žalobcu si nepamätal,
spomínal si len, že to bolo v lukratívnej časti mesta, vo vile, ktorú vlastní pravdepodobne jeho dcéra,
vtedy vlastnila, čo si vtedy overoval. Išlo o nehnuteľnosť, ktorá musela mať odhadom hodnotu rádovo
vo viacerých miliónoch ešte v slovenských korunách, už len vzhľadom na pozemok, na ktorom je

postavená. Mali zaangažovaného aj fotografa, ktorý mal za úlohu overiť a zdokumentovať aj to, či
pán Ď. v tejto vile skutočne býva, teda či do nej vchádza a vychádza, a teda ju reálne využíva na
bývanie. Pred publikovaním článku dali priestor aj žalobcovi, čo bola zaužívaná prax, v prípade sporu
vždy dávali priestor na vyjadrenie dotknutej osobe. Bolo to telefonicky, kontaktoval sa s pani Ď., či bola
resp. je manželkou pána Ď., uviesť nevedel. Pán Ď. nezdvíhal telefón. Článok vznikal asi dlhšie, lebo

potrebovali fotografie, ktoré k nemu boli nevyhnutne potrebné. Presne to kvantifikovať nevie. Nechodili
mu spätné reakcie na článok. Všeobecne pokiaľ príde reakcia, tak príde na vydavateľstvo. Z úradu
práce kontaktoval pani Ž., vtedajšiu riaditeľku a to pred napísaním posledného z článkov, keďže si
potrebovali overiť, či bol pán Ď. skutočne zapísaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Na jej reakciu
si už nespomínal, ale pokiaľ si pamätal, bol žalobca evidovaný. Čo sa týka právnej analýzy podmienok

zaradenia po evidencie uchádzačov o zamestnanie k článku k tomu uviedol, že článok vo finálnej
podobe môže byť doplnený, v pôvodnej surovej verzii to možno nebolo. Pokyn, aby sa témou zaoberal
neprišiel z právneho oddelenia, nebolo to v ich kompetencii. Dopĺňať niečo k surovej verzii, ktorá sa ale
neuchováva môže šéfredaktor, avšak netvrdil, že to tak bolo v tomto prípade. V tomto prípade sa na
právne oddelenie neobrátil. Zaradenie konkrétnych fotografií k článku mal v kompetencii editor, zástupca

šéfredaktora, prípadne šéfredaktor, alebo vedúci oddelenia. Radový redaktori sa väčšinou tejto fázy
nezúčastňujú, on konkrétne fotografie videl až po uverejnení článku. Nepamätal si, že by bol autorom
titulku a podtitulku. Že žalobca nespĺňal kritéria uchádzačov o zamestnanie zisťoval šéfredaktor, ktorý
to overoval na právnom. Konzultoval to s právnickou firmou a túto informáciu mu dodal on. V tomto
prípade som sa pred uverejnením článku so žalobcom nerozprával, po predstavení sa mu stihol položiť

iba jedinú otázku, na čo mu žalobca zložil telefón.

14. Svedok S. H. vo svojej výpovedi uviedol, že pre žalovaného pracoval som ako fotoreportér, pričom
s touto prácou asi pred tromi rokmi. Pred pojednávaním videl relevantné fotky k tomuto konaniu od
právneho zástupcu žalovaného, s ktorým sa stretol na ulici. Čo sa týka vzniku hlavnej - otváracej

fotografie, zachytávajúcej žalobcu s kufríkom v ruke na ulici, ktorú jedinú zo sprievodných fotografií v
článku som vyhotovil on, vznikla po zadaní pracovnej úlohy, ktorú dostal od šéfredaktora alebo jeho
zástupcu a to ísť a odfotiť pána Ď.. Na týchto témach v tom čase v redakcii pracovalo veľa ľudí.
Poprel autorstvo ostatných fotografií, ktoré mohol urobiť hociktorý z fotografov. Predpokladal, že žalobcanevedel, že ho fotí. Bežná prax pri odovzdávaní fotografií bola taká, že po tom, čo dostal pracovnú
úlohu, išiel ju splniť a následne fotku odovzdal do redakcie po jej technickej úprave, to zn. uložil ju
do elektronického systému. Ďalej už do procesu zverejnenia fotografií nezasahoval, ani do ich výberu.

Súhlasdotknutýchosôbvpraxivoprednikdyneriešil,sámsasosobami,ktoréfotografovalnekontaktoval
a nepýtal sa ich na to, či ich môže odfotiť a fotografie použiť. Bola mi zadaná úloha, ktorú splnil. Nevedel
prečo a na čo žalobcu fotí a ani ho to nezaujímalo. Na týchto témach pracoval fotograf, ktorý bol voľný.
Pamätal si, že v tom čase sa žalobcu týkalo viac tém, ktoré sa riešili priebežne. Otváracia fotografia
je prvá veľká fotografia, ktorou sa otvára článok. Zvyčajne jedna z najlepších, ktoré sa k danej téme

podarilo urobiť, resp. fotka, ktorá najlepšie vystihuje spracovávanú tému.

15. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka).

16. Každá osoba má teda právo, aby vytvorením a použitím fotografie (napr. predaj alebo zverejnenie)

nebolo zasiahnuté do jej súkromia alebo aby fotografiou nebola porušená ochrana prejavov jej osobnej
povahy (napr. podoby, tanca, spevu). Privolenie zákon nevyžaduje v prípade tzv. zákonných licencií: 1/
ak sa fotografie použijú na úradné účely na základe zákona (napr. v trestnom konaní na identifikáciu
osoby, na evidenčné účely etc.), 2/ ak sa použijú primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely,
pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore

s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Podľa citovaných ustanovení teda pre legálne vytvorenie a
použitie (napr. predaj alebo zverejnenie) fotografie si treba odpovedať na dve otázky: a/ či dochádza
vytvorením a použitím fotografie k zásahu do súkromia osoby,
b/ či je potrebné privolenie na vyhotovenie a použitie fotografie.

17. Základným kritériom pre posúdenie, či fotograf môže vyhotoviť fotografiu, je, či jej vytvorením
zasiahne do súkromia fotografovanej osoby. Hoci zákon presne nestanovuje, kedy už nejde o súkromie
jednotlivých osôb, snažia sa o to súdy svojou rozhodovacou činnosťou (Ústavný súd Slovenskej
republiky, Európsky súd pre ľudské práva).

18. Právo na rešpektovanie súkromného života sa automaticky redukuje v závislosti od toho, do akej
miery jednotlivec sám dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom alebo do úzkeho
spojenia s inými chránenými záujmami. Obsah zákonnej spravodajskej licencie dovoľuje jej nositeľom
nakladať s predmetmi vymedzenými v 12 ods. 1 OZ (t.zn. okrem iného aj s podobizňami) spôsobom
spočívajúcim v ich vyhotovení a použití pre účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho

spravodajstva. Aj tu však platí, že takéto použitie nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami
dotknutej fyzickej osoby. Na úkor osobného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zákonom
uprednostňovaný všeobecný záujem na výkone spravodajskej činnosti, u ktorej sa predpokladá, že slúži
verejnej informovanosti občanov. Táto licencia však k zaisteniu verejného záujmu na informáciách
v prospech spravodajstva nie je akákoľvek, týkajúca sa zásahov do osobného súkromia vo forme

uvádzania skutočností súkromného života. Je tomu tak preto, že skutočnosti, týkajúce sa súkromného
života sú zásadne súčasťou osobného súkromia (vnútornej intímnej sféry) a nemôžu byť vecou
verejného záujmu. Relatívna výnimka je pripustená výlučne u osôb tzv. verejného záujmu, avšak iba
potiaľ, pokiaľ je uvádzanie takých skutočností na verejnosti v priamej súvislosti s činnosťou tejto fyzickej
osoby vo verejnom živote - t.z. že majú konkrétny význam pre hodnotenie schopností a spôsobilosti

vykonávať verejnú činnosť, alebo sa priamo vzťahujú k záležitosti verejného záujmu.

19. Právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Výpočet jednotlivých zákonom
chránených zložiek osobnosti sa v uvedenom ustanovení uvádza príkladmo. Popri práve na ochranu
života, zdravia občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na

ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života (garantované
i v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky).

20. Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú ochranu intímnej sféry, vnútorného myšlienkového, či
citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom,

priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Svojím spôsobom ide o základné osobnostné právo, pretože
zásahy do práva na meno, podobu, prejavy osobnej povahy či telesnú integritu sa zväčša bezprostredne
dotýkajú aj vnútornej, intímnej sféry fyzickej osoby. Ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne. Toznamená, že o porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, keď ide o
pravdivé tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby.

21. Z hľadiska poskytnutia právnej ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený
zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že
neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej
osoby.

22. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná.
Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom,
adresované príslušným orgánom.

23. Použite zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti fyzickej
osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom prípade

prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade,
ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo
ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry súkromia, chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto
sféry sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom.

24. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

25. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
nanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.Výškutakejtonáhradyurčísúdsprihliadnutímnazávažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka).

26. Primeranosť zadosťučinenia závisí od okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.
Okrem morálneho plnenia spočívajúceho v ospravedlnení alebo v odvolaní znevažujúcich výrokov
spravidla tam, kde k nim došlo, nastupuje v prípade, pokiaľ takéto zadosťučinenie nie je postačujúce so
zreteľom na znížené dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti a to nielen v bežnej ale v
značnej miere, možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie. Takéto právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch prichádza do úvahy aj vtedy, keď už morálna satisfakcia nie je aktuálna.

27. Podmienku zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere je
možné vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú pociťuje -
objektívneposúdené-akozávažnú.Zatakétozávažnéujmyodôvodňujúcefinančnézadosťučineniesúv

súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré vznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích
prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným
ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí
čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb a to predovšetkým zásahom
sledujúcim škandalizačné osočujúce a ohováračské ciele, resp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom

dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku.

28. Na naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby
konkrétneho nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti. To znamená,
že stačí, aby sa znevažujúce tvrdenie dostalo na vedomie tretím osobám. Za obzvlášť nebezpečné

zásahy je možné považovať tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače. Uverejnenie nepravdivých
difamujúcich tvrdení o určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť
veľmi závažnú ujmu vo sfére osobnosti fyzickej osoby a môže viesť až k jej úplnému znemožneniu,
keďže v takýchto prípadoch je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov
dochádza k zníženiu vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov

tlače.

29. Výšku peňažného zadosťučinenia, ktoré má byť poskytnuté za účelom reparácie následku
neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, určuje súd na základe voľnej úvahy, priktorej však prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Takéto určenie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkami
spravodlivosti. Súd musí mať za preukázané, že v danom prípade existujú okolnosti dokladajúce, že v

konkrétnom prípade nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a to najmä z hľadiska intenzity, trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenej osobe, vzhľadom na jej postavenie v rodine
a spoločnosti. Pre určenie výšky je rozhodujúci návrh samotnej postihnutej osoby, pretože konanie
o ochranu osobnosti je návrhovým konaním. Požadovaná výška peňažného zadosťučinenia tak tvorí
maximálnu hranicu, ktorú súd môže priznať. Hľadiská, z ktorých pri rozhodovaní o výške nemajetkovej

ujmy súd vychádza mu však nebránia, aby postihnutej fyzickej osobe za účelom primeraného vyváženia
a zmiernenia vzniknutej nemajetkovej umy priznal menej, než požaduje, prípadne jej návrh v tomto
smeru v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

30. Do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka môže
vydavateľ periodickej tlače neoprávnene zasiahnuť zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä

zverejnením nepravdivých skutočností), týkajúcich sa fyzickej osoby, či publikáciou neprípustných
hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (napr. neprípustnou kritikou občana, alebo jeho konania) a to nielen
v publicistickom útvare vyjadrujúcom stanovisko oznamovacieho prostriedku či jeho redaktora, ale aj v
článku, ktorý stanovisko periodika ani jeho autora nevyjadruje, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté údaje, ktoré
sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.

31. Je namieste dôsledné rozlišovanie faktov a hodnotiacich úsudkov. Kým pravdivosť prvých je
možné dokázať, správnosť druhých preukázať nie je možné. Skutkové tvrdenia majú objektívnu
povahu. Spravidla ide o rozširovanie nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutočností. Určujúcim
charakterom neoprávnenosti informácie jej difamujúci, dehonestujúci, prípadne až degradujúci

charakter. Porušenie práva na česť a dôstojnosť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami,
ktorú môžu objektívne spôsobiť ujmu na cti a dôstojnosti dotknutého subjektu v očiach ostatných osôb.
To, či je určité tvrdenie difamujúce treba posudzovať nielen podľa použitých výrazov, formulácií, ale aj z
celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti a súvislosti, za ktorých k tvrdeniu došlo.

32. Hodnotiaci úsudok predstavuje subjektívny tvrdenie, vyjadrujúce osobný názor toho, kto hodnotiaci
úsudok vyslovuje. Právne akceptovateľný je taký hodnotiaci úsudok, ktorý je vecný, konkrétny a
primeraný čo do obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa.

33. Základným rozdielom medzi faktom a hodnotiacim úsudkom je v originalite hodnotiaceho úsudku.

Hodnotiaci úsudok má totiž v sebe tvorivé prvky autora v tom zmysle, že vytvorí určitý jemu vlastný
logický záver (t.j. jeho vlastný hodnotiaci úsudok) na základe určitých informácií. Takéto podklady by mali
byť uvedené, aby bolo umožnené vytvorenie si vlastného názoru, vlastného hodnotiaceho úsudku. Obe
zložky hodnotiaceho úsudku (podklady a vyvodenie logického záveru) musia tvoriť jednotný kompaktný
celokamusiabyťlogickyspojené-logickynasebanadväzovať.Hodnotiaciúsudoknemožnochápaťtak,

že nepodlieha žiadnym pravidlám, nakoľko v takom prípade by sa vytvoril inštitút, ktorý by ad absurdum
znegoval právo na ochranu osobnosti.

34. Tam, kde je určité vyjadrenie hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť zasahovania do práva na
slobodu prejavu závisieť na tom, či pre napadnuté vyjadrenie existuje dostatočný faktický podklad,

pretože aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný.

35. Hodnotiaci úsudok zverejnený v tlači môže byť považovaný za ako taký nielen vtedy, ak je
sprevádzaný skutočnosťami, na ktorých sa zakladá. Nevyhnutnosť súvislostí medzi hodnotiacim
úsudkom a skutočnosťami, ktoré ho podopierajú sa môže meniť prípad od prípadu podľa špecifických

okolností.

36. Použite zákonom demonštratívne vymenovaných prostriedkov právnej ochrany osobnosti fyzickej
osoby prichádza do úvahy bez ohľadu na zavinenie neoprávneného zásahu, pretože v danom prípade
prichádza do úvahy objektívna zodpovednosť. Občianskoprávna sankcia by bola vylúčená iba v prípade,

ak by zásah spočíval v skutkových tvrdeniach, ktoré sa preukážu pravdivými, avšak súčasne by nemohlo
ísť o také skutkové tvrdenia, ktoré zasahujú do sféry osobnosti chránenej právom. Ak sa dotýkajú tejto
sféry sú totiž aj pravdivé tvrdenia neoprávneným zásahom.37. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však nesmie
neoprávnene zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza
tak k stretu dvoch základných práv uverejnených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práv

na ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17 Listiny).
Ústavou upravené (a pritom jediné) obmedzenia
ich výkonu sú upravené v jej čl. 26 ods. 4 . Medzi
tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto základných práv ide o
vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na ochranu

osobnosti toho, o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu
dochádza k zúženiu priestoru ich osobnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany
ich osobnostných práv.

38. Medzi osoby verejného záujmu možno zaradiť všetky kategórie osôb z politického, športového alebo
kultúrneho života, bez ohľadu na to, či sú týmito osobami dlhodobo alebo krátkodobo, resp. či sa jedná o

absolútne alebo relatívne osoby verejného záujmu. Už tradične sú za absolútne osoby verejného záujmu
považovaní v užšom zmysle politici a v širšom ponímaní aj športovci, vedci, spisovatelia, herci, speváci
alebo iné osoby zo šoubiznisu, na ktoré sa upriamuje pozornosť verejnosti a ktoré sa týmito osobami stali
zväčša na základe vlastného rozhodnutia. Za relatívne osoby verejného záujmu označujeme subjekty,
ktoré sú prechodne stredobodom pozornosti na základe udalosti, ktorú verejnosť zaujíma, bez ohľadu

na to, či je prijímaná pozitívne alebo negatívne. Spoločné pre obidve skupiny absolútnych aj relatívnych
osôb je to, že sú známe a priťahujú pozornosť verejnosti vďaka činnosti alebo skutkom, ktoré sa s
týmito osobami spájajú a ktoré ich odlišujú od ostatných osôb, hoci len na prechodné obdobie. Osoba
verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany médií a
širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak ona sama

robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku. Avšak aj osoby verejného záujmu majú osobitné právo
na súkromie a taktiež právo na rešpektovanie ich cti, dôstojnosti a dobrého mena a je žiaduce ich vnímať
a posudzovať individuálne, pričom potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej
diskusie o prejavoch takejto osoby.

39. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR osoba obvinená z trestného činu sa vznesením obvinenia
stáva osobou verejného záujmu, pričom patrí do tej skupiny týchto osôb, ktorých zaradenie je
odôvodňované ich vlastným konaním. Miera jej povinnosti tolerancie voči kritike je však výrazne menšia
než u iných osôb verejného záujmu, nižšia než u osoby odsúdenej. Je to dané tým, že aj novinár musí
neustále brať do úvahy princíp prezumpcie neviny a skutočnosť, že obvineného nemožno považovať

za páchateľa trestného činu, pričom stále nie je vylúčené, že jeho trestné stíhanie sa skončí inak než
právoplatným odsúdením (nález II. ÚS 403/2013-42).

40. Podľa Občianskeho zákonníka sa neobmedzuje sloboda prejavu len na základe kritéria pravdivosti
či nepravdivosti danej informácie, ale na základe intenzity zásahu danej informácie do osobnostných

práv a slobodu prejavu tak možno obmedziť i ohľadne niektorých pravdivých informácii. Záleží tiež
na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ
spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K úspešnému
uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo
ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých

okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. U práva na ochranu občianskej
cti následok spočíva v zníženú vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia. Ak sa dostanú
prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je daná objektívna spôsobilosť
vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana.

41. Vzhľadom k cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorého prvoradou požiadavkou je chrániť
osobnosť občana pred zásahmi, ku ktorým nebol pôvodca zásahu oprávnený, nevyžaduje Občiansky
zákonník k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenie. Preto, kto sa zásahu dopustil,
nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol v omyle.

42. Ak je konkrétna fyzická osoba nedôvodne spájaná s kritizovanou alebo spoločensky odsudzovanou
činnosťou, ide o zásah spôsobilý vyvolať ujmu na práve na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k
takémuto zásahu verejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť
fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere.43. Za obsah periodickej tlače zodpovedá v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači
vydavateľ, pokiaľ citovaný zákon neustanovuje inak. Zodpovednosť vydavateľa je vylúčená v prípade, a)

ak obsah informácie, ktorú poskytol ústavný činiteľ, orgán verejnej moci, rozpočtová organizácia alebo
príspevková organizácia zriadená orgánom verejnej moci alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak
je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a
jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah, b) obsah uverejneného oznámenia v
naliehavom verejnom záujme (§ 5 ods. 2 citovaného zákona).

44. Podľa znenia relevantných ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase
(t.j. v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu o zaradenie o evidencie uchádzačov o zamestnanie
ako aj v čase zverejnenia napadnutého článku), bolo základnou podmienkou zaradenia do evidencie
uchádzačov naplnenie legálnej definície uchádzača o zamestnanie. Do evidencie nebolo možné
spravidla zaradiť osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť, rozdelené do 4 skupín: 1/ zamestnanci - osoby

vpracovnompomerevykonávajúcezávislúprácenazákladepracovnejzmluvyaleboosobyvobdobnom
pracovnom vzťahu (napr. štátnozamestnanecký pomer), 2/ tzv. dohodári - t.j. osoby v pracovnoprávnom
vzťahu vykonávajúce prácu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru
(dohoda vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti a dohoda o brigádnickej práci študentov),
prípadne na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu (napr. na základe príkaznej zmluvy

podľa Občianskeho zákonníka, resp. mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka), 3/ samostatne
zárobkovo činné osoby - osoby vykonávajúce poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v
lesoch a na vodných plochách zapísané do evidencie podľa osobitného predpisu, prevádzkujúce
alebo vykonávajúce živnosť podľa osobitného predpisu, vykonáva činnosť podľa osobitných predpisov
(napr. daňoví poradcovia, advokáti, notári a pod.), ale tiež fyzická osoba, ktorá je spoločníkom

verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným
podľa osobitného predpisu, fyzická osoba, ktorá vykonáva sprostredkovanie zamestnania za úhradu
podľa a fyzická osoba, ktorá vykonáva dočasné a podporované zamestnávanie podľa osobitných
ustanovení tohto predpisu. Výkon funkcie konateľa nebolo v zákonných ustanoveniach citovaného
právneho predpisu v jeho znení účinnom v rozhodnom čase ex lege poňaté ako samostatne zárobková

činnosť, pričom v prípade, že vykonával funkciu konateľa ako zamestnanec, takáto skutočnosť vo
svojich právnych dôsledkoch znamenala, že osoba, ktorá je súčasne konateľom s.r.o. a zamestnancom,
sa považovala na účely evidovania na úrade za zamestnanca a nie za samostatne zárobkovo činnú
osobu, z ktorého dôvodu sa aplikovala zákonná prekážka evidovania pod písm. a), z ktorej však zákon
poznal výnimku a to ak takéto osoby vykonávali zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho

vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie
týchto činností nepresiahla 65 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa
osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška
mzdy alebo odmeny. Z uvedených pravidiel zaradenia, resp. nezradenia do evidencie uchádzačov o
zamestnanie potom vyplývalo, že konateľ s.r.o. mohol byť zaevidovaný v evidencii na úrade práce za

kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok a to a) mal súčasne status zamestnanca a b) ako
zamestnanec mal mzdu nepresahujúcu zákonom stanovenú hranicu 65 % zo sumy životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Vo svetle uvedených skutočností potom skutkové tvrdenie uvedené v
článku, ktoré uvádza ako fakt, že žalobca ako konateľ spoločnosti nespĺňal (rozumej nemohol spĺňať)
kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi je nepravdivé

a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok, že takéto konanie môže vykazovať znaky trestného činu
podvodu sa javí ako neprimeraný, t.j. ako úsudok, ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný
úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže mať preto za následok
aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom. (14/2001 ZSP). Napokon skutočnosť, že žalobca spĺňal
kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie bolo preukázané obsahom pripojeného spisu Úradu

práce sociálnych vecí a rodiny, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že úrad práce, postup ktorého je nutné
považovať za postup de lege lata, vydal v správnom konaní rozhodnutie, na základe ktorého bol v
čase zverejnenia napadnutého článku žalobca zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, bez
ohľadu na trvanie správneho konania, v ktorom boli tak zo strany žalobcu ako i úradu využívané opravné
prostriedky.

45. Súd je toho názoru, že je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre
informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí - predovšetkým s ohľadom na rozsah
jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem - pristupovať k určitým zjednodušeniam (či skresleniam),a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie musí nevyhnutne viesť k
zásahudoosobnostnýchprávdotknutejosoby.Možnopripustiťurčitúmieruzveličovania,ironizovania,či
použitia relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé. Táto

miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie týchto prostriedkov
či výrazov umožňujú, t.z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého vychádza. A hoci nie je možné
trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a jednoznačnosti hodnotiacich úsudkov a klásť tak na
novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky, je nevyhnutné sledovať, aby celkové vyznenie
určitej informácie zodpovedalo pravde, čo v danom prípade podľa názoru súdu nebolo naplnené. Nie

bez významu je v danom kontexte skutočnosť potvrdená svedeckou výpoveďou autora článku, že bol
konzultovaný s právnym servisom žalovaného, čo vyžadoval aj Etický kódex Spoločnosti 7Plus, podľa
ktorého je pri zverejňovanie informácií povinnosťou redaktorov podávať čitateľom pravdivé, presné
a neskreslené informácie; publikovanie neoverených informácií, resp. informácií z nedôveryhodných
zdrojov je zakázané. Podľa názoru uvedené ustanovenia Etického kódexu slúžia práve k eliminácii
zvýšenej možnosti vyvodzovania občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného, ktorý nepochybne s

poukazom na vyššie uvedené zodpovedá za celkové pravdivé vyznenie zverejnených informácii, keď v
danom prípade mal súd za naplnené predpoklady zodpovednosti žalovaného.

46. V danom prípade súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v súvislosti s uverejnením
napadnutého vyššie označeného článku v čísle 6 týždenníka Plus 7 dní dňa 7.2.2013 - konkrétne

uverejnením preukázateľne nepravdivého skutkového tvrdenia a nadväzujúceho hodnotiaceho úsudku
v citácii: „Firmu minimálne do jeho podpisu pod závierku zastupoval ako konateľ, a teda nespĺňal
kritéria pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú hmotnej núdzi. Takéto konanie
môže vykazovať znaky trestného činu podvodu“ a ďalej tiež zverejním dvoch zo súboru sprievodných
fotografií - „otváracej fotografie“ zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v zime ulicou a žalobcu cestujúceho

v MHD došlo k neoprávnenému zásahu do troch aspektov práva na ochrany osobnosti žalobcu a to 1. k
zásahu do jeho práva na česť a dôstojnosť, 2. práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom
substráte, konkrétne práva na podobizeň, predmetom ktorého je zobrazenie (portrét) podoby občana,
teda registrácia individuálnych čŕt jeho tváre, prípadne celej postavy a 3. práva na súkromie žalobcu.
Označené konanie žalovaného bolo potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných

práv žalobcu objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti
a spoločnosti s poukazom na charakter média, v ktorom došlo k uverejneniu.

47. V danom prípade sa vzhľadom na okolnosti prípadu súd stotožnil s právnym názorom žalovaného,
že žalobcu je nutné považovať za osobu verejného záujmu napriek značnej dobe, ktorá uplynula od

zániku jeho poslaneckého mandátu, a to konkrétne za relatívnu osobu verejného záujmu v kontexte
spravodajskej témy napadnutého článku, fokusovaného na verejné zdroje, resp. nakladanie s nimi de
facto v priamej príčinnej súvislosti s predchádzajúcou trestnou činnosťou žalobcu v čase výkonu jeho
verejnej funkcie, ktorou na seba jednoznačne upriamil záujem širokej verejnosti, keď navyše z článku
nepochybne vyplýva, že vznikol v nadväznosti na súvisiace súdne rozhodnutia, resp. konania, keď

jedným z nich bolo upustenie od peňažného trestu v značnej výške, ktorý by v prípade jeho riadneho
vyplatenia tvoril príjem štátneho rozpočtu, pričom z verejných zdrojov je financovaná aj bezplatná právna
pomoc osobám v hmotnej núdzi. Pretrvávanie statusu osoby verejného záujmu je v danom prípade
zapríčinené konaním samotného žalobcu a to nie len v súvislosti s jeho predchádzajúcou spoločensky
odsúdeniahodnoučinnosťou,aleajvsúvislostisjehoďalšímikrokmi,ktorépodnikalpojehoprepusteníz

výkonutrestuodňatiaslobody,ktorýmisahocimožnoniecielenesámstavaldocentrazáujmuverejnosti,
a teda bol povinný vo vyššej miere strpieť oprávnenú kritiku, ku ktorej napadnutý článok nepochybne
smeroval. Verejné zdroje a ich prerozdeľovanie totiž vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. Hoci
je možné pripustiť, že vecou verejného záujmu je aj sprostredkúvať informácie o skutkoch nesúcich
znaky trestných činov, ktoré v súvislosti s ich zameraním a závažnosťou taktiež môžu vzbudiť záujem

verejnosti, v tejto súvislosti je potrebné osobitne zdôrazniť, že médiá musia dbať na to, že informácie
v tomto smere musia byť podávané s osobitnou mierou opatrnosti a riadne verifikované, keďže pokiaľ
by boli závery mienkotvornej tlače v tomto smere neopodstatnené, vychádzajúce z nepravdivých
skutkových tvrdení, bez ohľadu na ich zdroj, okrem prípadov osobitne upravených v § 5 ods. 2 zákona
o periodickej tlači, takéto tvrdenie môže samo o sebe predstavovať citeľný zásah do práva tejto osoby

na ochranu jej osobnosti, a to v prípade nepravdivých skutkových tvrdení napriek tomu, že ide o osobu
verejného záujmu. V posudzovanej veci neboli naplnené kritériá vylúčenia zodpovednosti vydavateľa
zodpovednosti, keďže obsah súdom vyhodnotenej nepravdivej informácie neposkytol ústavný činiteľ,
ani orgán verejnej moci, či rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená orgánomverejnej moci, prípadne právnická osoba zriadená zákonom a informácia nebolo uverejnená - prevzatá
v periodickej tlači v pôvodnom znení bez zmeny jej pôvodného obsahu a hoci obsah uverejneného
oznámenia súd vyhodnotil ako zameraný na riešenie vecí verejného záujmu, rozhodne nemožno v

danom prípade hovoriť o naliehavom verejnom záujme vzhľadom na odstup času medzi samotnou
žiadosťou žalobcu o zapísanie do evidencie nezamestnaných o následné priznanie dávok v hmotnej
núdzi, odpustení peňažného trestu a zverejnením článku.

48. Súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie

Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať
odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd teda svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených
relevantných skutočnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo
vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými
v priebehu konania jeho účastníkmi. Iba na margo však považuje za vhodné uviesť, že napr. skutočnosť,

či si žalobca splnil, resp. nesplnil povinnosť štatutára podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov
v obchodnom registri je pre rozhodnutie súdu v kontexte posudzovaných kritérií z hľadiska spôsobilosti
zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu veci irelevantná a rovnako nebola napr. predmetom
dokazovania v predmetnej veci účelovosť konania žalobcu a ani výslovne pertraktovaná v napadnutom
článku, pričom žalobca nenamietal ani potenciálne implicitné vyvodenie takéhoto označenia jeho

konania z textu napadnutého článku, preto sa ňou súd v posudzovanej veci bližšie nezaoberal. Zameral
sa výlučne na žalobcom namietané tvrdenia, resp. hodnotiace úsudku a ich spôsobilosť zasiahnuť do
práva na ochranu osobnosti žalobcu a na spravodajskú licenciu uverejnených sprievodných fotografií.

49. Čo sa týka zásahu formou zverejnených fotografií žalobcu špecifikovaných v odseku 46 tohto

rozsudku, ktoré zachytávajúc na hmotnom substráte podobu žalobcu, súd musel prihliadať na
okolnosti zhotovenia uvedených fotografií (bez vedomia žalobcu, t.z. evidentne z väčšej vzdialenosti za
použitia objektívu, pričom zachytávali situáciu osobnej povahy, odohrávajúcu sa v bežnom súkromnom
občianskom živote žalobcu, bez zjavného vecného súvisu s inak informačným charakterom článku a
predovšetkým ku skutočnosti, že žalobca nedal na ich vyhotovenie za výsostne súkromných okolností

a na ich uverejnenie súhlas. Podľa názoru súdu archívne ilustračné fotografie zhotovené v súlade
so spravodajskou licenciou, ktoré mal žalovaný zjavne k dispozícii (ostatné sprievodné fotografie k
napadnutému článku, okrem označených v odseku 46 tohto rozsudku) boli postačujúce pre dosiahnutie
sledovaného informačného účelu článku.

50.Súdzastávanázor,žeakceptujúcinvestigatívnycharakterčlánku,preúčelyvyhľadávacejžurnalistiky
musí mať zverejnená fotografia reálny vecný súvis s legitímnou témou. Za takéto fotografie je v danom
prípade možné označiť archívne fotografie zo súdneho konania, ako aj fotografie zachytávajúce žalobcu
pred budovou justičného paláca, rovnako ako fotografia jeho rodinného domu, resp. žalobcu pred
svojim obydlím v kontexte spracovávanej témy, avšak nad rámec sledovaného účelu sa jednoznačne

javia byť zverejnené fotografie zachytávajúce žalobcu v bežných životných situáciách, keď podľa
názoru súdu pohyb na ulici či v MHD je jednoznačne vecou súkromia danej osoby, keď navyše boli
zhotovené nepozorovane, bez vedomia a súhlasu žalobcu. Pripustenie legitimity zverejnenia takýchto
fotografií by vo svojich dôsledkoch mohlo mať nedozierne následky na absolútnu stratu pocitu súkromia
a slobodnej dispozície s vlastnou podobizňou ako prejavom osobnej povahy v ktorejkoľvek situácii

každodenného občianskeho života, v ktorom má každý jednotlivec právo na rešpektovanie súkromia (a
to aj na verejnosti, resp. verejne prístupných miestach) a ochranu pred šikanóznym neopodstatneným
prenasledovaním za okolností, ktoré nemajú priamy súvis s možným verejným záujmom. Súkromím sa
v danom kontexte rozumie právo na život podľa vlastných predstáv chránený pred publicitou.

51. Súd opakovane aj v súvislosti s výpoveďou autora článku uvádza, že samotný charakter článku
považoval predovšetkým za spravodajský, kritický, písaný za účelom informovania občanov, ktorí majú
právo byť informovaní o spôsobe nakladania s verejnými zdrojmi. Gro článku malo i podľa názoru súdu
vecný charakter a boli v ňom uvedené fakty. Tvrdenie označené v odseku 46 tohto rozsudku, s ním
súvisiaci hodnotiaci úsudok a zverejnenie fotografií bez zjavného vecného súvisu so spracovávanou

témou zo súkromia žalobcu, však vybočovali z hraníc potrebných na dosiahnutie spravodajského cieľa
a zanechávali dehonestujúci dojem. Súd uvedené formulácie považoval za neprimeranú čo do obsahu
i formy ako i bez vecného základu, z ktorého je nutné vychádzať pri snahe o dosiahnutie informačných
cieľov.52. Významná úloha tlače v štáte, ktorý sa riadi zákonmi a jej právo informovať verejnosť o otázkach
spoločenského života je nespochybniteľné. Nesmie však prekročiť určité stanovené hranice, medziiným

tie na ochranu dobrého mena, z jej podstaty vyplýva aj spôsob, ktorý je v súlade s jej povinnosťami
a zodpovednosťou poskytovať informácie a myšlienky k veciam verejného záujmu. (mutatis mutandis
rozsudok Castells v. Španielsko z 23. apríla 1992, Séria A, č. 236, str. 23, ods. 43).

53. Úlohou žalovaného ako vydavateľa, zodpovedajúceho za obsah vydania periodickej tlače v zmysle

vyššie citovaných ustanovení zákona o periodickej tlači v platnom znení (odsek 43 tohto rozsudku) bolo,
aby pred publikáciou článok, skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky a sprievodné fotografie komplexne
posúdil a zhodnotil, či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
teda či týmto zverejnením mohlo dôjsť k zníženiu jeho vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach značného
množstva čitateľov a to s poukazom na vyššie uvedené napriek statusu žalobcu v predmetnej veci ako
osoby relatívneho verejného záujmu. Súd mal za to, že zverejnením fotografií súkromného charakteru

a hodnotiacim úsudkom vychádzajúcim z nepravdivého skutkového tvrdenia označeného ako fakt, bol
v danom prípade zo strany žalovaného prekročený i prípustný rámec spravodajskej licencie. Žalovaný
sa v tejto súvislosti teda nemôže dovolávať ani toho, že autor článku konal v dobrej viere, vychádzal z
verejne dostupných zdrojov, prípadne zverejnil údaje, ktoré boli už zverejnené v iných periodikách, ani
že dodržiaval novinársku etiku.

54. Sloboda prejavu totiž nemôže byť bezbrehá. Novinárska etika stanovuje jej hranice. Ak by súd
neuznal právo na ochranu osobnosti žalobcu, znamenalo by to, že jednému právu, t.z. právu na
informácie, by bola bezdôvodne daná prednosť pred právom iným - právom na ochranu osobnosti a
súkromného života.

55. Pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom
žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti.

56. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti sa vzhľadom k účelu ochrany osobnosti

nevyžaduje zavinenie. Takisto sa nevyžaduje vyvolanie následkov zásahu.

57. Súd považoval za postačujúce zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol objektívne spôsobilý
narušiť resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 OZ a neoprávnene zasiahol do
jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia. Pri

posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu
neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobností, z trvania a rozsahu
ohlasu v spoločnosti ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení fotografií súkromného
charakteru bez súhlasu dotknutej osoby, presahujúcej informačné ciele, zverejnení nepravdivej
informácie a v neadekvátnom znevažujúcom hodnotiacom úsudku. Uvedené mal za dostatočne

preukázané žalobcom prezentovanými dôkazmi. Intenzitu zásahu súd posudzoval predovšetkým s
prihliadnutím na to, že týždenník, v ktorom bolo uvedené uverejnený je na trhu s periodickou tlačou
jedným z najpredávanejších a tým pádom i najčítanejších. Závažnosť miery intenzity, ktorá sa prejavila
vo výške priznaného zadosťučinenia súd vyvodzoval aj od spoločenského a profesionálneho postavenia
žalobcu, s prihliadnutím na už predchádzajúce zhoršenie jeho dobrej povesti vlastným neadekvátnym

konaním.

58. Preto v danom vzhľadom na konštatovanie neoprávnenosti zásahu do práva žalobcu na ochranu
jeho osobnosti súd návrhu vyhovel čiastočne v časti uverejnenia ospravedlnenia v upravenej forme.
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť Ospravedlnenie - resp.

aspoňupútavkuospravedlnenianavšetkýchmiestachvporadídruhéhočíslapoprávoplatnostirozsudku
týždenníka Plus 7 dní, kde bol propagovaný, resp. zverejnený napadnutý článok a to veľkosťou písma
zodpovedajúcej textu napadnutého článku na tom ktorom mieste v periodiku. Súd vo zvyšku v časti
nad rozsah uvedený vo výroku tohto rozsudku žalobu v časti ospravedlnenia zamietol s poukazom
na skutočnosť, že požadovanú formu ospravedlnenia považoval v plnom požadovanom rozsahu za

neprimeranúzávažnostiarozsahuzásahu,keďčlánokodhliadnucodjedinéhonepravdivéhoskutkového
tvrdenia, súvisiaceho neprimeraného hodnotiaceho úsudku a dvoch z väčšieho počtu fotografií súd
považoval za korektný. Preto sa obmedzil na ospravedlnenie v redukovanom znení zodpovedajúcom
forme zásahu ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a návrh zamietol aj v časti, v ktorej sa žalobcadomáhal zaviazať žalovaného zdržať sa uverejňovania a rozširovania všetkých označených fotografií,
t.j. vrátane tých, na ktoré sa vzťahovala spravodajská licencia, čo by podľa názoru súdu predstavovalo
neprimerané obmedzenie práva žalovaného na slobodu prejavu, ergo nedôvodný zásah do slobody

tlače. Čo sa týka fotografií, ktoré boli súdom vyhodnotené ako vyhotovené bez spravodajskej licencie,
v prípade ich ďalšieho šírenia by sa žalovaný vystavoval riziku ďalších súdnych sporov, a teda v tejto
časti súd považuje požadovaný výrok za nadbytočný, pričom vyhovel aj časti návrhu na odstránenie
článku z internetovej stránky žalobcu, čo považoval za dôvodné z hľadiska upustenia od ďalšieho trvania
neprimeraného zásahu, pričom v tejto časti nebolo možné nápravu dosiahnuť inak.

59. Súd mal po vykonanom dokazovaní za to, že v prejednávanej veci sú splnené zákonom stanovené
podmienky aj pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s
poukazomnavyššieodôvodnenýzáver,žecharakteromzásahuvdanomprípadedošlokneoprávneným
zásahom k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej žalobcu, pričom bol spôsobilý aj ďalej znižovať jeho
už doposiaľ naštrbenú vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti a to v značnej miere.

60. Závažnosť ujmy vzniknutej žalobcovi vyvolanej zásahom žalovaného súd vzhľadom na celkovú
povahu zásahu ako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, nakoľko za obdobných okolností
by masovému šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácii a prehnaného hodnotiaceho
úsudku, nezodpovedajúceho skutočnosti, ako tomu došlo pri uverejnení napadnutého článku, nechcela

čeliť žiadna osoba, ktorej ďalšie spoločenské i profesionálne pôsobenie, resp. opätovné zaradenie do
spoločnosti obzvlášť po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, je značne závislé od jeho dobrej
povesti, resp. od jej zlepšenia, keď napadnutý článok vo svojich dôsledkoch smeroval k opaku.

61. Pri úvahe o výške primeranej peňažnej satisfakcie, ktorá by bola v súlade s požiadavkou

spravodlivosti k okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do cti, dôstojnosti a povesti žalobcu
došlo, súd vychádzal zo závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi, čo do jej intenzity, charakteru, rozsahu
a trvania a šírky cieľovej skupiny čitateľov. Konkrétne prihliadal na skutočnosť, že k zásahu došlo v
masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne malo širší ohlas, čo mal
súd výpoveďou autora článku a fotografa za preukázané celou sériou článkov, v kontexte s ktorou bol

napadnutý článok uverejnený. Súčasne súd zohľadňoval i možný dopad ohlasu zverejnenia nepravdivej
informácie a úsudku do sféry ďalšieho pracovného uplatnenia žalobcu po jeho prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody. Súd ďalej zohľadňoval i značnú predajnosť a tým pádom i čítanosť a komerčný
úspech týždenníka, v ktorom došlo k zásahu, ktorý má výrazný vplyv na vytváranie verejnej mienky.
Súd vychádzal aj zo skutočnosti, že ochrana práva dotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen

voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných, ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do
osobnostných práv iba v prípade priznania primeraného finančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho
možnostiam zodpovedného subjektu.

62. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené činitele, súd považoval za primeranú výšku nemajetkovej

ujmy v peniazoch zodpovedajúcu zásahu do práv žalobcu v celkovom rozsahu 2.000 eur. Z uvedenej
sumy predstavuje čiastka 1.000 primeranú satisfakciu v súvislosti so zásahom do práva žalobcu na
ochranu prejavu osobnej povahy zachyteného na hmotnom substráte, ku ktorému došlo uverejnením
fotografií súkromného charakteru bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu (po 500 eur za každú
fotografiu). Zvyšnú sumu 1.000 eur súd považoval za primeranú satisfakciu zodpovedajúcu zásahu

do sféry súkromia (500 eur) a práva na dobré meno , česť a dôstojnosť (500 eur), ku ktorým
došlo súčasne so zverejnením predmetnej fotografie, ako aj zverejnením nepravdivého faktu (/ako
konateľ/“ ...nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej
núdzi“) a neprimeraného difamujúceho hodnotiaceho úsudku („Takéto konanie môže vykazovať znaky
trestného činu podvodu“). Vo zvyšku návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia primeraného

zadosťučinenia v peniazoch v celkovej výške 30.000 eur, súd zamietol.

63. Súd má za to, že zásah do slobody prejavu žalovaného uložením povinnosti zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v určenej výške, vykonaný na základe zákona sleduje legitímny
cieľ vyjadrený v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru (ochranu povesti tretích osôb).

64. Týmto rozhodnutím priznanú sumu materiálnej satisfakcie je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v
paričnej lehote do 3 dní od jeho právoplatnosti.65. O trovách konania súd rozhodol za použitia ust. § 255 ods. 1 CSP podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Napriek čiastočnému zamietnutiu návrhu a to
tak vo vzťahu k požadovanému ospravedlneniu ako aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

súd za plný úspech vo veci na strane žalobcu považoval jednak konštatovanie vzniku neoprávneného
zásahu a jednak priznanie nemajetkovej ujmy, za zohľadnenia paušálnej advokátskej tarify v prípadoch
ochrany osobnosti (§ 10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.). S poukazom na uvedené teda súd
žalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu,ovýškektorýchtrovrozhodnevsúlade
s ust. § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie strany, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a to
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia,
písomne, trojmo alebo ústne do zápisnice.

Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka

a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, datované a musí obsahovať uvedenie spisovej značky konania
ktorého sa týka. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu, resp. výroku rozhodnutia
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom, resp. z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody - § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť
- odvolací návrh).

Ak povinný dobrovoľne neplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
predpisov.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s
prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.
zostal na súde. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na trovy trovy
toho, kto odvolanie podal (§ 125 ods. 3 CSP).