Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/534/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102899848
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7102899848.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Ota Jurča a členov senátu JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Ľuboša Kunaya, v právnej veci žalobcu A. Š., bývajúceho na T. Č.. XXX/
X, S. A., zastúpeného JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom na
Štúrovej č.20, v Košiciach, proti žalovaným: 1.) Slovenskej správe ciest, Investičná výstavba a správa
ciest, so sídlom na Kasárenskom nám. 4, v Košiciach, IČO: XXXXXX a 2.) Správe a údržbe ciest
Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom na Jesennej č. 14, v Prešove, IČO: XX XXX XXX, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I. č.k.
19C/269/2002-491 zo dňa 16.5.2013 a uzneseniu z č.l. 520 zo dňa 1.10.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e napadnutý rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

Z r u š u j e uznesenie z č.l. 520 a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov
konania a o trovách štátu súd rozhodne samostatným uznesením.

Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku
ktorému malo dôjsť užívaním pozemkov žalobcu bez právneho dôvodu, keďže na nich boli vystavené
cesty I., II. a III. triedy. Cesta mu znemožňuje užívanie pozemku, bola zriadená bez jeho súhlasu a bez
toho,abybolakokoľvekusporiadanývzťahsvlastníkompozemku.Súdmalzapreukázané,žežalobcaje
spoluvlastníkom pozemkov parc.č. 1267, 1451/1/2 a 1451/2 v 1/5-ine a je výlučným vlastníkom pozemku
naparc.č.1451/1/1abolopreukázanéajto,ževroku1981až1986bezsúhlasuvlastníkovbolinatýchto
pozemkoch vybudované komunikácie I., II. a III. triedy. Cesta je verejnou komunikáciou využívanou vo

verejnom záujme. Potom súd prvého stupňa vychádzajúc z ust. § 3d ods.1 a 2 cestného zákona usúdil,
že cesty I. triedy vrátane ich prejazdných úsekov cez colné priestory a obce sú vo vlastníctve štátu
podľa § 3d ods.2 cestného zákona, cesty II. a III. triedy vrátane ich prejazdných úsekov cez obce sú
vo vlastníctve samosprávneho kraja, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Na základe uvedeného
zákonného ustanovenia vlastníkom cesty II. a III. triedy je žalovaný v 2.rade, ktorý ju nadobudol do
vlastníctva 1.januára 2004 z vlastníctva štátu bez ohľadu na majetkoprávne vyporiadanie pozemkov
nachádzajúcich sa pod cestou. Potom vychádzal z ods. 3 písm.b/, c/ cestného zákona, podľa ktorého

správu pozemných komunikácii vykonávajú, ak ide o cesty vo vlastníctve štátu okrem iných prejazdných
úsekov cez colné priestory, právnické osoby na tento účel zriadené ministerstvom a ak ide o cesty vo
vlastníctve samosprávneho kraja tento samosprávny kraj, prípadne právnické osoby ním na tento účel
založené alebo zriadené. Z uvedeného ustálil, že pasívne legitimovanými sú vlastníci ciest, t.j. pokiaľide o cesty I. triedy Slovenská republika a pokiaľ ide o cesty II. a III. triedy Prešovský samosprávny kraj,
kým Slovenská správa ciest na základe zriaďovacej listiny Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii
SR zo dňa 7.12.1995 č. 5851/M-95 a Správa a údržba ciest Prešovského samosprávneho kraja na

základe zriaďovacej listiny rozpočtovej organizácie zo 7.10.2003 vydanej Prešovským samosprávnym
krajom sú právnickými osobami zriadenými na účel vykonávania správy ciest. Správca podľa súdu
prvého stupňa nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva, vykonáva len právne úkony pri
nadobúdaní a správe majetku a koná pred súdmi v mene vlastníka, t.j. Slovenskej republiky podľa §
2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Zb. a vyššieho územného celku podľa § 6 ods. 3 zák. o majetku vyšších

územných celkov. Podľa § 24b ods. 1 a 2 cestného zákona v znení účinnom k 1.1.2004 na základe
dohody uzavretej medzi ministerstvom a samosprávnym krajom v danom prípade dňa 29.12.2003, prešli
do vlastníctva samosprávneho kraja veci, ktoré boli v správe Slovenskej správy ciest a ktoré slúžili na
činnosť jej vnútorných organizačných jednotiek určených touto dohodou a tiež všetky práva a povinnosti
vyplývajúce z právnych vzťahov, ako aj pohľadávky a záväzky Slovenskej správy ciest na samosprávny
kraj. Keďže žalobca ako žalovaných neoznačil Slovenskú republiku a Prešovský samosprávny kraj,

ale Slovenskú správu ciest a Správu a údržbu ciest Prešovského samosprávneho kraja, pre tento
nedostatok pasívnej legitimácie súd musel žalobu zamietnuť. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu
SR II.ÚS 389/09-20 z 26.11.2009, podľa ktorého, ak vlastník pozemku uplatňuje len zodpovednostné
(sekundárne) nároky voči osobám, ktoré mu bránia v užívaní veci bez toho, aby sa zároveň primárne
domáhal odstránenia protiprávneho stavu, ide spravidla o výkon jeho práva v rozpore s dobrými mravmi,

čo je tiež dôvod pre zamietnutie žaloby.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalobca nebol v konaní úspešný,
nepriznal mu právo na náhradu trov konania. O trovách žalovaných v súlade s ust. § 151 ods.1 O.s.p.
nerozhodoval, pretože z ich strany nebol podaný návrh na rozhodnutie o povinnosti žalobcu nahradiť im

trovy konania. O trovách štátu rozhodne samostatným uznesením.

Uznesením z č.l. 520 zo dňa 1.10.2013 bol žalobca zaviazaný na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu
v sume 776,50 €.

Proti rozsudku aj proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie žalobca. V dôvodoch odvolania proti
rozsudku poukázal na to, že zákon č. 135/1961 Zb. výslovne stanovuje, že len na základe dohody
medzi ministerstvom a samosprávnym krajom prechádzajú podľa osobitného predpisu do vlastníctva
samosprávneho kraja veci, ktoré sú v správe Slovenskej správy ciest a ktoré slúžia na činnosť jej
vnútorných organizačných jednotiek. Táto dohoda nebola uzavretá, pokiaľ ide o predmet tohto sporu a

navyše nevzťahuje sa na cesty I. a II. triedy. Do roku 2014 právo naďalej vykonával žalovaný v 1.rade.
Zdôraznil, že krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí pasívnu legitimáciu žalovaného v 1.rade
nespochybňoval. Ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 194/08-1 z ktorého
vyplýva, že všetky súdy v uvedenej veci konali so Slovenskou správou ciest. Z citovaného rozhodnutia
a jeho právnej vety č. 60/2011 vyplýva, že pokiaľ v konaní nebol účastník riadne poučený a vyzvaný

na odstránenie vád návrhu, je nutné uvedené považovať za vadu konania. V uznesení súd uvedie
ako treba opravu alebo doplnenie vykonať, na čo stanoví lehotu. Ďalej v odvolaní poukázal na to, že
žalovaný v 1.rade uviedol, že zabraté pozemky chce vyporiadať ako trvalé zábery odkúpením, avšak
na vyporiadanie záberov novovzniknutých parciel je potrebný nový geometrický plán. Podľa odvolateľa
preto prvostupňový súd mal vzhľadom na špecifiká daného prípadu uznesením s uvedením ako treba

opraviť alebo doplnenie vykonať vyzvať žalobcu na opravu návrhu na začatie konania a až v prípade,
že by podanie neopravil, žalobu zamietnuť. Je si vedomý toho, že nie je vecou súdu, aby žalobcu
poučoval o hmotnom práve, resp. o otázkach vecnej legitimácie, avšak ako vyslovil ústavný súd, v
citovanom rozhodnutí je potrebné prihliadnuť na špecifiká konkrétneho konania. Nepresné označenie
v danom prípade nemôže súdu spôsobovať problémy, pretože ho možno považovať za odstrániteľný

nedostatok. Navyše pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je právne významné,
akým spôsobom žalovaný v rozhodnom období stavbu na pozemku žalobcov užíval a na aký účel. Stačí
ustáliť, že bezdôvodným obohatením bola tá skutočnosť, že štát neplatil žiadne nájomné za pozemok,
na ktorom stála stavba. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Prešove sp.zn. 16Co/94/2011. Preto
žiadal zrušiť napadnutý rozsudok.

Uznesením z č.l. 520 súd prvého stupňa zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie,
ale toto uznesenie nedoručil žalobcovi, hoci z neho poplatková povinnosť vyplývala priamo jemu.
Doručil ho len advokátovi žalobcu. Preto odvolací súd považoval odvolanie podané len žalobcom dňa25.10.2013zapodanévčas.Vtomtoodvolanížiadalzvážiťjehoživotnúsituáciuaodpustiťmuzaplatenie
súdneho poplatku, pretože poberá len predčasný starobný dôchodok v sume 272,80 € mesačne a nemá
žiaden iný príjem z podnikania alebo inej zárobkovej činnosti. Zaplatením súdneho poplatku v uvedenej

výške by mu bolo znemožnené uhrádzať náklady na základné životné potreby.

Žalovaný 1.rade vo vyjadrení k odvolaniam žalobcu uviedol, že prvostupňový súd v rozsudku dostatočne
a podrobne zdôvodnil svoje rozhodnutie a všetko, čo žalobca v odvolaní namieta bolo dôkladne súdom
zdôvodnené už v rozsudku, teda podľa obsahu navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Žalovaný v 2.rade poukázal vo vyjadrení k odvolaniu na to, že v rámci súdneho spisu je doložená dohoda
o prechode majetku a s ním súvisiacich práv a povinností z vlastníctva štátu v Správe Slovenskej správy
ciest na Prešovský samosprávny kraj zo dňa 29.12.2013, ktorá bola uzavretá medzi Ministerstvom
dopravy, pôšt a telekomunikácii SR a Prešovským samosprávnym krajom. Z textu tejto dohody čl.
2 predmet dohody bod 1. jasne vyplýva, že v súvislosti s prechodom vlastníctva k cestám II. a III.

triedy z vlastníctva štátu do vlastníctva Prešovského samosprávneho kraja prechádzajú veci, ktoré do
dňa prechodu podľa tejto dohody slúžili vnútorným organizačným jednotkám Slovenskej správy ciest
uvedeným v čl. 4 tejto dohody, preto nie je splnená podmienka pasívnej legitimácie, a preto navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

Odvolací súd podľa § 212 ods.1 v spojení s ust. § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody
ani pre zmenu ani pre zrušenie rozsudku vo veci samej.

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o
zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Ďalšími dôvodmi rozhodnutia sa potom už

nezaoberal. K námietkam uvedeným v odvolaní proti tejto časti rozhodnutia odvolací súd udáva, že súd
prvého stupňa správne skonštatoval, že žalovaní v 1., a 2.rade nie sú pasívne legitimovaní. Žalobca
namietal, že súd prvého stupňa, keď zistil nedostatok pasívnej legitimácie mal poučiť navrhovateľa o
odstránení vád žaloby. Podľa odvolacieho súdu však súd prvého stupňa správne postupoval, keď takýto
úkon nevykonal a nevydal rozhodnutie na odstránenie vád podľa § 43 O.s.p., pretože jednak nejde

o procesnú podmienku konania, okrem toho je žalobca zastúpený advokátom. Podstatné však podľa
odvolacieho súdu je to, že už vo svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd dňa 8.apríla 2009 na str.
3 uviedol, že je potrebné nevyhnutne skúmať, kto sa stal pasívne legitimovaným po novele účinnej od
1.1.2004, pretože záväzky, ktoré súviseli s vlastníctvom štátu, ktorou nepochybne cesty II. a III. triedy sú,
prešli na iný subjekt ako je žalovaný. Svoju pasívnu legitimáciu namietal v odvolaní proti rozsudku zo dňa

3.júla 2008 aj žalovaný v 1.rade, keď na č.l. 240 uviedol, že prvostupňový súd nesprávne posúdil, keď
dospel k záveru, že do 31.12.2003 je vo veci pasívne legitimovaný v celom rozsahu žalovaný. Za tohto
stavu potom správne postupoval súd prvého stupňa, keď nevyzýval žalobcu na odstránenie vád žaloby
a vo veci rozhodol tak, že žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie voči žalovaným v 1., a 2.rade
zamietol. Preto odvolací súd podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd preskúmal aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol žalobca zaviazaný na zaplatenie
súdneho poplatku z odvolania. Z odvolania žalobcu proti tomuto uzneseniu vyplýva, že jeho sociálne
pomery neumožňujú zaplatenie súdneho poplatku. Preto je podľa odvolacieho súdu rozhodnutie súdu
prvého stupňa o povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 776 € predčasné, preto odvolací súd zrušil

toto uznesenie a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné skúmať
majetkové a sociálne pomery žalobcu, ktoré môžu byť podkladom pre rozhodnutie o oslobodenie od
súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p., čo súvisí aj s rozhodnutím o trovách štátu.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 v spojení s ust. § 142 ods.1

O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, pretože odvolateľ v odvolacom
konaní nemal úspech a žalovaní v 1., a 2.rade náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili.Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.