Rozsudok Judgement was issued on Friday, October 16, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/87/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115205283
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8115205283.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: F. O., J.. XX.X.XXXX, G.

K., K. XX, zastúpený: JUDr. Martina Kožárová Jenčová, advokátka, so sídlom Prešov, Slovenská 69, p r
o t i žalovanému: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Komenského 50, Košice,
IČO: 36 570 460, o zaplatenie 919,04 Eur a prísl. takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou zo dňa 5.3.2015 sa domáhal zaplatenia 914,04 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05
% ročne od 5.3.2015 do zaplatenia. Nárok uplatnil titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom

skutkovom základe, že na parcelách, ktorých je spoluvlastníkom, má žalovaný vybudovaný kanalizačný
zberač. Príslušný pozemok žalovaný užíva bez nájomnej zmluvy, a preto žalobca žiadal o zaplatenie
sumy 459,52 Eur za 1 rok ako primerané nájomné za obdobie od 5.3.2013 do 5.3.2015. Pri výpočte
žalovanej sumy vychádzal zo znaleckého posudku Ing. Vinklera nachádzajúceho sa v spise tohto súdu
sp. zn. 17C 8/2010.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vyslovil názor o tom, že najneskôr v deň právoplatnosti stavebného

povolenia (22.3.1976) boli nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcu zaťažené zákonným vecným
bremenompodľazákonač.138/1973Zb.ovodách.Zákonyvsúvislostisozákonnýmvecnýmbremenom
pripúšťajú len dva nároky za obmedzené vlastníckeho práva, a to nárok na náhradu za nútené
obmedzenie užívania nehnuteľnosti a nárok na primerané náklady na zachovanie a opravy vecného
bremena. Náhrada za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti je upravená v špeciálnom právnom
predpise - zákone č. 442/2002 Z. z., ktorý má prednosť pred všeobecným právnym predpisom -
Občianskymzákonníkom,pričomtentonárokmôževlastníkpozemkuaplikovaťvprekluzívnychlehotách

odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Zároveň žalovaný zdôraznil, že v danom
prípade v zmysle § 37a ods. 3 zákona č. 138/1973 Zb., v znení účinnom od 1.1.2002, vzniklo zo zákona
vecné bremeno, pokiaľ ide o užívanie stavby kanalizačného zberača na pozemku žalobcu.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich vyjadreniami, výpisom z LV č. XXX M. XXXX, kat.
úz. K., návrhom na uzatvorenie nájomnej zmluvy, geometrickým plánom Geodézie, a. s. Prešov č. XXX-
XX-XXX-XX-XX, spisom tohto súdu sp. zn. 17C 8/2010, ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento

skutkový stav:

Žalovaný je vlastníkom, prípadne správcom kanalizačného zberača G, ktorý je súčasťou
vodohospodárskej stavby „K.-N., kanalizácia, prvá stavba.“ Stavebné povolenie vydal ONV v Prešove,odbor poľnohospodárstva č. Pôd. XXXX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorý v bode 4 povolil aj vstup na
cudzie pozemky podľa § 37 zákona (zrejme zákona o vodách) v rozsahu potrebnom pre zabezpečenie
prevádzky vodohospodárskeho diela a pre výkon dozoru (č. l. 123 spisu sp. zn. 17C 8/2010).

Kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania tejto stavby vydal Východoslovenský krajský národný
výbor v Košiciach, odbor poľnohospodárstva, dňa 8.3.1984, pričom z odôvodnenia tohto kolaudačného
rozhodnutia vyplýva, že žiadateľ predložil tunajšiemu odboru súhlasy vstupov na pozemky (č. l. 91 spisu
sp. zn. 17C 8/2010).

Uvedený kanalizačný zberač sa nachádza na časti parciel č. KN XXX, XXX M. XXX, ako to vyplýva z
geometrického plánu Geodézie, a. s. Prešov č. XXX-XX-XXX-XX-XX. Konkrétne ide o diel X o výmere
123 m2, diel 3 o výmere 28 m2 a diel XXX o výmere 258 m2 z parcely č. KN XXX, diel 1 o výmere 36
m2 a diel XXX o výmere 4 m2 z parcely č. KN XXX a diel XX o výmere 104 m2, diel XX o výmere 99 m2
a diel XX o výmere 82 m2 z parcely č. KN XXX. Medzi účastníkmi táto skutočnosť je nesporná.

Žalobca je spoluvlastníkom parcely č. KN XXX - ornej pôdy o výmere 1 137 m2 v podiele 1, čo je
preukázané LV č. XXX, kat. úz. N.. Žalobca vlastní aj podiel 2/3 k parcelám č. KN XXX - ornej pôdy o
výmere 1 630 m2 a KN XXX - ornej pôdy o výmere 907 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. N..
Uvedené podiely nadobudol žalobca dedením po svojej sestre S. O., zomrelej v r. XXXX. Je to zrejmé aj

z príslušných výpisov z LV, kde je uvedený ako titul nadobudnutia uznesenie sp. zn. XXD XXXX/XXXX.

V minulosti bola uzatvorená aj nájomná zmluva medzi právnou predchodkyňou žalobcu S. O. ako
prenajímateľom a Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š. p. H. ako nájomcom, pričom
bolo vychádzané z už spomínaného geometrického plánu s tým, že na ploche o výmere 1 009 m2 sa

nachádza kanalizačný zberač G a účastníci si touto zmluvou dohodli nájomné po 3,50 Sk/m2 ročne, čo
predstavovalo sumu 2 509 Sk ročne (č. l. 10 spisu sp. zn. 17C 8/2010).

Po smrti S. O. žalobca bol v jednaní so žalovaným ohľadom zmeny nájomnej zmluvy, pričom požadoval
vyššie nájomné, s čím však žalovaný nesúhlasil, a preto žalobca listom zo dňa 5.9.2007 mu vypovedal

nájom (č. l. 14 spisu sp. zn. 17C 8/2010).

Žalobca si v už spomínanom konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 17C 8/2010 uplatnil voči
žalovanému nárok o vydanie bezdôvodného obohatenia, na základe už popísaného skutkového stavu
a to za obdobie od 1.1.2008 do 15.12.2009 s výškou nájomného 1,04 Eur/ m2/rok, pričom pri výške

nájomného vychádzal zo znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctva Ing. S. I. č. 170/2006 zo
dňa 22.10.2006 (č. l. 15 spisu sp. zn. 17C 8/2010). Ako vyplýva z uvedeného spisu, v priebehu konania
rozšíril tento nárok aj na ďalšie obdobie a to až do 5.3.2013. Súd rozsudkom č. k. 17C 8/2010 - 195
zo dňa 2.12.2013 jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1
460 Eur aj s úrokmi z omeškania. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 17.7.2014, pretože bol

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co 56/2014 - 218 zo dňa 11.6.2014. Ako vyplýva
z odôvodnenia odvolacieho súdu, súd dospel k záveru, že nevzniklo zákonné vecné bremeno a v zmysle
§ 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z.

V danom prípade bolo potrebné predovšetkým posúdiť, či vlastníkovi dotknutých pozemkov (žalobcovi

alebo jeho právnej predchodkyni) vzniklo zákonné vecné bremeno obmedzujúce ich v ich vlastníckom
práve. V čase vydania stavebného povolenia na predmetný kanalizačný zberač platil pritom zákon č.
138/1973 Zb. o vodách, v ktorom s účinnosťou od 1.10.1995 bolo zavedené ustanovenie § 37a.

Podľa § 37a ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách vodovodné a kanalizačné rady, ktoré sú

vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme, možno zriaďovať a
prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske
dielo.

Podľa § 37a ods. 2 citovaného zákona oprávnenia stavebníka podľa ods. 1 vznikajú dňom nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho diela.

Podľa § 37a ods. 3 citovaného zákona povinnosti vlastníka podľa ods. 1 sú vecným bremenom podľa
osobitných predpisov.Podľa § 37a ods. 4 citovaného zákona za výkon oprávnení podľa ods. 1 patrí náhrada obdobne podľa
predpisov o vyvlastnení. Ak medzi stavebníkom a vlastníkom (správcom, užívateľom) nehnuteľnosti

nedôjde k dohode, o náhrade rozhodne vodohospodársky orgán, ktorý je príslušný na povolenie
vodohospodárskeho diela.

Podľa názoru súdu, aj keď § 37a bol zavedený do zákona o vodách až 1.10.1995, teda po
výstavbe kanalizačného zberača, zákonné vecné bremeno v zmysle § 37a ods. 3 citovaného

zákona platí aj v tomto prípade. Oprávňuje totiž zriaďovateľa a prevádzkovateľa vodohospodárskej
stavby nielen k zriadeniu, ale aj prevádzkovaniu takej stavby vo verejnom záujme, ktorý v prípade
kanalizačného zberača je nepochybne daný. K obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu teda výstavbou
a prevádzkovaním tohto zberača dochádza, ale na právnom podklade, vznikom zákonného vecného
bremena podľa vyššie citovaných právnych predpisov. Nemožno preto dospieť k záveru o bezdôvodnom
obohatení žalovaného. Bezdôvodné obohatenie totiž vzniká len v prípadoch uvedených v § 451

Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca bol toho názoru, že žalovaný užíva jeho pozemok bez právneho
dôvodu, s čím sa však súd vzhľadom na vyššie uvedený záver nestotožnil, keďže žalovaný užíva
pozemok na základe zákonného vecného bremena.

Pre úplnosť súd dodáva, že zákon č. 138/1973 Zb. bol zrušený od 1.7.2004 zákonom č. 184/2002 Z. z.,
ktorý však nerieši vo svojich prechodných ustanoveniach vecné bremená vzniknuté predchádzajúcim
predpisom. Potrebné je však poukázať na platný zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a
verejných kanalizáciách, ktorý je účinný od 1.11.2002 a ktorý v prechodnom ustanovení v § 42 ods. 6
uvádza, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred

účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Vychádzajúc z tejto normy teda je potrebné dospieť k
záveru, že ostáva zachované aj spomínané zákonné vecné bremeno vzniknuté na základe § 37a zákona
č. 138/1973 Zb.

Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou žaloby, a preto skúmal, či žalobca nemá nárok na finančnú

náhradu za vzniknuté vecné bremeno vo forme opakujúcej sa dávky tak, ako to žaloval. V tejto súvislosti
však súd si osvojil závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 89/2008 zo dňa
21.12.2009, ktorý sa touto právnou problematikou zaoberal hoci vychádzajúc z iného zákona, a to
konkrétne zákona o energetike. Najvyšší súd totiž uviedol, že pokiaľ špeciálne predpisy, na základe
ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhradu za tým spojené obmedzenie vlastníckeho

práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady
posudzovať podľa nich. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať aj zásadu zákazu pravej retroaktivity,
z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej
úpravy sa zásadne posudzujú podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. Ak teda došlo k vzniku
vecného bremena za účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Keďže spomínaný zákon umožňoval priznanie
tejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia. Súd
podotýka, že aj v neskorších právnych predpisoch náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva bola
koncipovaná ako jednorazová náhrada.

Právny záver o nemožnosti priznať uplatnenú náhradu neznamená úplnú bezplatnosť obmedzenia
vlastníckeho práva. Zákonné vecné bremená majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi
predpismi, ktorými boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok, a preto pokiaľ špeciálny
právny predpis neupravuje náhradu súvisiacu s výkonom vecného bremena, je potrebné použiťvšeobecnú právnu úpravu - Občiansky zákonník a konkrétne § 151n ods. 3 OZ. V zmysle nej vecné
bremeno možno užívať za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a jej opravou
(nález Ústavného súdu ČR PL.ÚS 25/04 zo dňa 25.1.2005). Vyššie uvedené závery si súd osvojil zo

spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu SR. Nepochybne však tento nárok, teda podľa § 151n ods. 3
OZ, uplatnený nebol, čo vyplýva zo skutkového zdôvodnenia žaloby.

Súd pre úplnosť dodáva, že aplikácia § 37a zákona o vodách aj na vzťahy vzniknuté pred jeho
účinnosťou, nie je v rozpore so zákazom retroaktivity. Zákaz nepriamej retroaktivity nemožno stotožniť

s nemennosťou právneho poriadku, čo by bolo popretím úlohy práva v spoločnosti. Zmena právnej
úpravy v materiálnom právnom štáte nielen môže, ale vo verejnom záujme aj musí prinášať zmenu
právneho prostredia, a to aj voči subjektom, ktorých právne postavenie už zahŕňa práva a povinnosti
určené predchádzajúcou právnou úpravou. Účelom zákazu retroaktivity právnej normy nie je požiadavka
nemennosti právnej úpravy, ale požiadavka, aby sa nemenilo právne postavenie subjektu práva v
minulosti,tedavobdobí,vktoromužsvojesprávanienemôžeprispôsobiťprávnemupredpisu(uznesenie

Ústavného súdu SR III. ÚS 535/11 zo dňa 13.12.2011).

Podľa súdu je potrebné rozlišovať medzi priamou a nepriamou retroaktivitou. Pravá retroaktivita je
neakceptovateľná, nepriama sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie
významných cieľov verejnej moci. O pravú retroaktivitu ide vtedy, ak v novom právnom predpise sa

neuzná právo (povinnosť) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali
na základe skoršieho právneho predpisu.

Za nepravú retroaktivitu sa považuje, ak v novom právnom predpise sa uznajú právne skutočnosti, ktoré
vznikli počas platnosti skoršieho predpisu, no zároveň prinesie určité zmeny práv alebo povinností, alebo

na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Nepravá retroaktivita jednoznačne umožňuje
zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a
meniť ich režim. Pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. To je aj prípad
§ 37a zákona č. 138/1973 Zb.

V súvislosti so skorším rozsudkom odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 17C 8/2010 súd uvádza, že
ako vyplýva z jeho odôvodnenia, súd sa nezaoberal kľúčovým zákonným ustanovením pre posúdenie
uplatneného nároku, a to už spomínaným § 37a zákona č. 138/1973 Zb., ale aktuálnou právnou úpravou.

Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. Vo veci bol úspešný žalovaný,

avšak ten si nárok na náhradu trov konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.