Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 22, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/123/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214206242
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4214206242.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, IČO: 30 807 484, Sociálna poisťovňa, pobočka Komárno,
Petöfiho 7, Komárno, proti žalovanej: O. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., K. XXXX/X, zast. Advokátskou
kanceláriou GRUJBÁR s. r. o., so sídlom Trnava, Adama Štrekára 8255/50, IČO: 47 238 488, o

zaplatenie 53,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 2. novembra 2017 č. k. 10C/277/2015-140 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej
v 1. rade m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanej v 1. rade sa vo vzťahu k žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 53,83 eura v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Voči žalovaným v 2. a
3. rade žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má voči žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti, § 451, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného
dokazovaniazistil,žežalobcaakooprávnenýdňa18.08.2006podaluprávnehopredchodcužalovaných

- súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej M. B., nar.
XX. XX. XXXX, na vymoženie pohľadávky v sume 1.622,- Sk (53,84 eura). Exekučné konanie bolo u
súdneho exekútora vedené pod č. EX 758/2006 Dňa 24. 09. 2003 žalobca ako oprávnený, uzatvoril so
súdnym exekútorom Zmluvu o vykonaní exekúcie. V článku II. bod 6 tejto zmluvy sa strany dohodli na
tom, že exekútor je povinný vymožené finančné prostriedky (vrátane čiastkových úhrad) poukazovať
na účet oprávneného do piatich pracovných dní od ich vymoženia. Žalobca dožiadaním u súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Ivančíka, ako nástupníka súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho zistil,

že exekučné konanie EX 758/2006 je vedené na exekútorskom úrade ako ukončené. Povinná M. B.
na výzvu žalobcu na predloženie dokladov o úhrade pohľadávok vymáhaných v exekučnom konaní EX
758/2006 dňa 24. 01. 2014 predložila žalobcovi príjmové pokladničné doklady exekútorského úradu zo
dňa 08. 12. 2006, 17. 01. 2007, 13. 02. 2007 a 13. 03. 2007. Z predložených príjmových pokladničných
dokladov vyplýva, že povinná uhradila u súdneho exekútora v hotovosti dňa 08. 12. 2006 sumu 1.000,-
Sk, dňa 17. 01. 2007 sumu 1.000,- Sk, dňa 13. 02. 2007 sumu 1.000,- Sk a dňa 13. 03. 2017

sumu 886,- Sk, spolu teda sumu 3.886,- Sk (128,99 eura). Napriek tomu, že predmetná exekúcia
sa skončila vymožením pohľadávky, súdny exekútor v rozpore so svojimi povinnosťami nepoukázal
žalobcovi ako oprávnenému v exekučnom konaní vymoženú sumu istiny od povinnej. Žalobca akooprávnený z danej exekúcie, žaloval súdneho exekútora z titulu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia.Súdmalvykonanýmdokazovanímzapreukázané,žežalobcapodaluprávnehopredchodcu
žalovaných návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal vymoženia pohľadávky od povinnej M. B.

vo výške 1.622,- Sk (53,84 eura). Na základe tohto návrhu bolo začaté exekučné konanie, ktoré bolo
u súdneho exekútora vedené pod č. EX 758/2006. Povinná pohľadávku vymáhanú v tomto exekučnom
konaní preukázateľne uhradila v hotovosti u súdneho exekútora. Súdny exekútor vymoženú sumu
nepoukázal žalobcovi ako oprávnenému v exekučnom konaní, preto sa jej zaplatenia domáha žalobca
podanou žalobou. Súd, rešpektujúc názor odvolacieho súdu k otázke pasívnej vecnej legitimácie

právneho predchodcu žalovaného konštatoval, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa
ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym
exekútorom podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. Je
preto v zákonných možnostiach toho, kto tvrdí, že mu bola spôsobená škoda súdnym exekútorom pri
výkone exekučnej činnosti, či zvolí uplatnenie si svojho nároku vyvodením priamej zodpovednosti voči

súdnemu exekútorovi v sporovom konaní s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,
alebo zvolí osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd mal
teda za to, že právny predchodca žalovaných tak, ako bol v žalobe označený žalobcom, bol pasívne
vecne i procesne legitimovanou stranou. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného

konania je verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemajú
autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom
práve. Tento právny vzťah sa vyznačuje tým, že jeden účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupuje
voči druhému (účastníkovi exekučného konania) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci. Vzhľadom
na povahu vzťahu vznikajúceho medzi účastníkmi exekučného konania (oprávnený a povinný) a

súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k
bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 Občianskeho zákonníka tým, že súdny exekútor po vymožení
časti sumy od povinného túto v celom rozsahu nepoukázal na účet oprávneného. Napriek tomu, že
žalobca uplatnil nárok žalobou ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, právne súd posúdil
tento nárok ako nárok na náhradu škody, keďže právne posúdenie požadovaného plnenia patrí výlučne

súdu. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalovaných, ako súdny exekútor, vymohol
od povinnej v prospech žalobcu ako oprávneného čiastku 53,83 eura, ktorá bola vymáhaná v rámci
exekučného konania. Z tejto čiastky súdny exekútor oprávnenému nič neplnil, hoci v zmysle Zmluvy
o vykonaní exekúcie zo dňa 24. 09. 2003 mal povinnosť poukázať vymožené finančné prostriedky na
účet oprávneného do piatich pracovných dní od ich vymoženia. Uvedeným konaním súdny exekútor

porušil tak zmluvnú povinnosť, ako aj zákonnú povinnosť, čím spôsobil škodu na úkor žalobcu, za
ktorú zodpovedá podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučného poriadku). Zodpovednosť súdneho exekútora podľa ustanovenia § 33
ods. 1 Exekučného poriadku za spôsobenú škodu je zodpovednosť objektívna, nezávislá od zavinenia.
Následne sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku žalobcu. Exekučný

poriadok je zákonom lex specialis k Občianskemu zákonníku, pričom tento osobitne neupravuje otázku
premlčania nároku na náhradu škody. Ohľadom právneho posúdenia tejto otázky je tak nutné vychádzať
zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne z ustanovenia § 100 ods. 1, v spojení s
ustanovením § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o dobu premlčania práva na náhradu
škody. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že k udalosti, z ktorej škoda

vznikla, došlo odo dňa 08. 12. 2006 do dňa 13. 03. 2017, kedy právnym predchodcom žalovaných ako
súdnym exekútorom v exekučnej veci v prospech žalobcu ako oprávneného boli od povinnej vymožené
čiastkové sumy na uspokojenie pohľadávky oprávneného v danom exekučnom konaní. Táto skutočnosť
vyplýva z predložených dokladov o úhradách od povinnej. Z pripojeného exekučného spisu
následne súd zistil, že žiadne platby povinnej súdnym exekútorom v prospech žalobcu ako oprávneného

poukazované neboli. Objektívna premlčacia doba nároku na náhradu škody je v zmysle ustanovenia
§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka trojročná, s počiatkom plynutia od doby, kedy došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla; avšak ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, je objektívna premlčacia doba 10
rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Súd mal za to, že právny predchodca
žalovaných ako súdny exekútor, si musel byť vedomý toho, že vymožené finančné prostriedky od

povinnej má povinnosť poukázať oprávnenému, a nie si ich ponechať, nakoľko ide o nároky oprávnených
vyplývajúce z vykonateľných exekučných titulov. Na výkon činnosti súdneho exekútora je požadované v
zmysle zákona (§ 10 ods. 1 písm. b/ zák. č. 233/1995 Z. z.), ako nevyhnutný predpoklad vymenovania
súdneho exekútora, ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa v študijnom odboreprávo na právnickej fakulte vysokej školy. Súdny exekútor, tak ako osoba práva znalá, bol povinný
dôsledne rešpektovať všetky zákonné ustanovenia týkajúce sa jeho činnosti, a pokiaľ si vedome
ponechal finančné prostriedky, ktoré vymohol od povinnej na pohľadávku oprávneného, je nutné toto

jeho konanie kvalifikovať ako vedomé a úmyselné, pretože v ňom neabsentuje ani vedomostná, ani
vôľová zložka takéhoto protiprávneho konania. Pokiaľ si súdny exekútor ponechal vymožené peňažné
prostriedky,konalprotizákonneatovrozporesustanoveniamiExekučnéhoporiadkuakonalajvrozpore
so zmluvnými dojednaniami obsiahnutými v článku II. Zmluvy o vykonanie exekúcie, uzavretej medzi
žalobcom ako oprávneným a súdnym exekútorom dňa 24. 09. 2003. Vzhľadom na uvedené odo dňa

08. 12. 2006 začala žalobcovi plynúť 10-ročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na
náhradu škody na súde a to postupne jednotlivo od dátumov úhrad jednotlivých čiastkových plnení zo
strany povinnej, ktorá by uplynula najskôr dňa 08. 12. 2016. Žalobca podal v danej veci žalobu na
súde dňa 25. 03. 2014, teda v rámci desaťročnej objektívnej premlčacej doby. Pokiaľ ide o subjektívnu
dvojročnú premlčaciu dobu na uplatnenie nároku žalobcu, táto taktiež neuplynula, pretože žalobca sa
o tom, že napriek tomu, že on neeviduje vymoženie pohľadávky, povinná svoju pohľadávku uhradila

v hotovosti u súdneho exekútora, dozvedel dňa 24. 01. 2014, teda najskôr tento deň začala plynúť
subjektívna premlčacia doba. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 25. 03. 2014, je zrejmé, že ani
subjektívna premlčacia doba neuplynula. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu nie
je premlčaný. Súd teda na základe všetkých vyššie uvedených skutočností vyhodnotil, že žaloba je v
plnom rozsahu dôvodná. Z dôvodu, že právny predchodca žalovaných JUDr. Gabriel Szénási dňa XX.

XX. XXXX zomrel, súd uznesením č. k. 10C/277/2015 zo dňa 29. 05. 2017, vydaným vyšším súdnym
úradníkom, rozhodol o tom, že v konaní pokračuje s dedičmi nebohého JUDr. Gabriela Szénásiho, a to
sožalovanýmiv1.,2.a3.rade.Predmetnéuznesenienadobudloprávoplatnosťdňa13.07.2017.Keďže
sa však stotožnil s námietkou právneho zástupcu žalovaných v 1., 2. a 3. rade, že rozhodnutie súdu o
pokračovanívkonanísožalovanýmiv1.,2.a3.radeakosprávnyminástupcamipôvodnéhožalovaného

(súdneho exekútora), vydané súdnym úradníkom, nie je správne, keďže súd mal po správnosti na
základe výsledkov dedičského konania rozhodnúť len o pokračovaní v konaní so žalovanou v 1. rade
ako právnou nástupkyňou pôvodného žalovaného, súd viazaný týmto uznesením rozhodol o zamietnutí
žaloby voči žalovaným v 2. a 3. rade pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie. Vo vzťahu k
žalovanej v 1. rade súd žalobe vyhovel a zaviazal ju na zaplatenie sumy 53,83 eura žalobcovi. O náhrade

trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol vo vzťahu k žalovanej v
1. rade v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalovanej v 1. rade priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaným v 2.

a 3. rade súd náhradu trov konania nepriznal, keďže žaloba voči nim bola zamietnutá pre procesné
pochybenie súdu, ktorý vydal uznesenie o pokračovaní v konaní s nimi ako žalovanými, napriek tomu,
že sa podľa výsledku dedičského konania nestali právnymi nástupcami pôvodného žalovaného. Keďže
proti tomuto uzneseniu nebola žiadnou zo strán podaná sťažnosť, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
a súd ním je viazaný. Napriek tomu, že žalovaní v 2. a 3. rade by podľa zásady úspešnosti v spore mali

nárok na náhradu trov konania, keďže žaloba bola voči nim zamietnutá, súd im ich náhradu v zmysle
§ 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) pre existenciu týchto dôvodov
hodných osobitného zreteľa nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v 1. rade odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym

postupom súdu prvej inštancie pri hodnotí výsledkov dokazovania, pričom súd zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli a prihliadol na skutočnosti, ktoré neboli preukázané a
rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ustanovenia CSP a
uviedol, že ako vyplynulo z listín predložených žalobcom dňa 31. 03. 2014 v rámci žaloby samotnej,
žalobca so súdnym exekútorom JUDr. Gabrielom Szénásim uzavreli zmluvu o spolupráci pri vykonaní

exekúcií. Podľa čl. II bod 6 exekútor je povinný vymožené finančné prostriedky poukazovať na účet
oprávneného do piatich pracovných dní od ich vymoženia. Podľa bodu 7. exekútor je povinný na
základe písomnej žiadosti oprávneného poskytnúť mu písomnú informáciu o stave a vykonaných
opatreniach v exekučnom konaní a vydať spisy a potvrdenia zo spisov uložených v kancelárii exekútora.
V prípade, ak exekútor nepoukazuje na účet oprávneného vymožené finančné prostriedky, a to ani

čiastkové úhrady, poskytuje oprávnenému správu o stave exekučného konania mesačne, a to až do
začatia poukazovania finančných prostriedkov na účet oprávneného alebo do zastavenia exekučného
konania. Medzi stranami nie je sporné, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o spolupráci pri
vykonávaní exekúcií. Žalobca si nárok uplatňoval titulom úmyselného bezdôvodného obohatenia, ateda tým, že pôvodne žalovaný JUDr. Gabriel Szénási si vymáhanú pohľadávku 53,83 eura úmyselne
ponechal a neodviedol ju na účet žalobcu. Objektívna trojročná premlčacia doba pre uplatnenie nároku
v danom prípade začala žalobcovi plynúť momentom vrátenia poverenia, t.j. 21. 05. 2007. Nemožno tu

uplatňovať 10-ročnú premlčaciu lehotu, pretože žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že by malo ísť
o úmyselné bezdôvodné obohatenie zo strany pôvodne žalovaného JUDr. Gabriela Szénásiho. Žalobca
svoje tvrdenie nepodložil žiadnymi dôkazmi a len zo samotného tvrdenia žalobcu nevyplýva žiadnym
spôsobom, že by pôvodne žalovaný JUDr. Gabriel Szénási vedome a úmyselne nepoukázal peňažné
prostriedky žalobcovi. Skutočnosť, že exekútor mal vymožené peňažné prostriedky poukázať do 7 dní

od vymoženia, ešte nezakladá úmysel exekútora ukrátiť oprávneného, t.j. žalobcu, a tým sa bezdôvodne
obohatiť na jeho úkor. K nepoukázaniu prostriedkov mohlo prísť i z nedbanlivosti, teda neúmyselným
konaním zamestnanca exekútorského úradu, ale rovnako mohlo spočívať i v zlej administrácii žalobcu,
čo je u žalobcu bežná prax. Pôvodne žalovaný JUDr. Gabriel Szénási vykonával exekučné konania v
niekoľko stoviek exekučných veciach. V tomto konkrétnom prípade všetky jednotlivé platby od povinnej
prevzala osobne, zúčtovala a vypracovávala aj vyúčtovaciu faktúru jeho účtovníčka D.. T. V.. V tomto

exekučnom spise nie je evidovaný ohľadom prevzatia jednotlivých čiastkových platieb žiaden doklad
o tom, že by akúkoľvek platbu osobne realizoval sám JUDr. Szénási. Teda, on sám osobne nemal
vedomosť o tom, že jeho poverený pracovník si riadne nesplnil svoju povinnosť. Za týmto účelom nebola
vypočutá ani samotná účtovníčka pôvodného žalovaného JUDr. Szénásiho, preto nevie, na základe
akého dôkazu žalobca tvrdí, že mu neboli peniaze poukázané, keď v samotnom exekučnom spise

sa nachádza konečná zúčtovacia faktúra, a teda nebol žiaden dôvod sa domnievať, že práve táto
suma je tou sumou, o ktorú mal pôvodne žalovaný úmysel krátiť žalobcu. Ak si poverený pracovník
riadne nesplnil svoje pracovné povinnosti, toto nezbavuje zodpovednosti pôvodného žalovaného voči
žalobcovi, ale na druhej strane to žiadnym spôsobom nezakladá, ani nepreukazuje úmysel pôvodne
žalovaného neodoslať žalobcovi vymoženú platbu. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení musí k

takémuto konaniu vedome smerovať konanie toho, kto sa má bezdôvodne obohatiť a musí o tom vedieť.
To, že pôvodne žalovaný JUDr. Szénási nedodržal ustanovenia zmluvy, ešte nezakladá jeho úmysel,
teda vedomosť obohatiť sa na úkor žalobcu. Žalobca nepreukázal, že žalovaný sa chcel obohatiť na
jeho úkor. Súd mal preto na daný prípad aplikovať trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Žalobca si bol
vedomý, že všetky svoje nároky, ktoré si uplatnil, alebo by si uplatnil, podliehali premlčaniu, preto svoj

nárok oprel o tvrdenie, že pôvodne žalovaný mal úmysel žalobcu ukrátiť na predmetnej platbe, hoci toto
svoje tvrdenie nepodložil žiadnym dôkazom. Žalobca sa prvýkrát o stav veci zaujímal až 07. 10. 2013 a
následne zistil, že JUDr. Szénási bol na svoju žiadosť zo zdravotných dôvodov právoplatne dňom 18.
06. 2011 odvolaný z funkcie súdneho exekútora a jeho nástupom sa stal JUDr. Jozef Ivančík od 22.
06. 2011. Subjektívna premlčacia lehota môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby. Keďže

uplynula objektívna 3-ročná lehota, žalobcovi v jej rámci uplynula aj subjektívna lehota na uplatňovanie
si práva, a to najneskôr 21. 05. 2010. Žaloba bola podaná dňa 31. 03. 2014, preto je potrebné námietku
premlčania považovať za dôvodnú a žalobu zamietnuť. Žalobca mal povinnosti starostlivosti riadneho
hospodára. Teda, s odbornou starostlivosťou sa mal stavať k svojim jednotlivým exekučným konaniam.
Ak nemal informácie o jednotlivých konaniach, mal sa informovať v dostatočnom časovom úseku. A

keďže tak nerobil riadne a včas a jeho nároky sa mu premlčali, teraz svojim nepreukázaným tvrdením
tvrdí, že to bol úmysel pôvodne žalovaného ukrátiť ho na sume 53,83 eura. Súd prvej inštancie danú
vec nesprávne právne posúdil, keď ju nesprávne posúdil ako nárok uplatnený z titulu náhrady škody,
hoci žalobca si svoj nárok uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia. Či už by bol nárok posudzovaný
titulom náhrady škody alebo bezdôvodného obohatenia, na premlčaní predmetného právneho titulu to

nič nemení, lebo obidva majú objektívnu premlčaciu dobu 3 roky. Na záver odvolania poukázal na nález
Ústavného súdu SR z 13. februára 2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012-45, rozhodnutie NS SR zo dňa 16.
apríla 1985 sp. zn. 4Cz 110/84, rozsudok NS SR z 31. 05. 2006 sp. zn. 4Cdo 199/2005 a uznesenie
NS ČR zo dňa 07. 10. 2004 sp. zn. 25Cdo 105/2004. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať nahradiť trovy konania

žalovanej v 1. rade v rozsahu 100%.

3.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanejuviedol,žesapodanoužaloboudomáhal vydaniaprijatého
plnenia od povinnej M. B. vo výške 53,83 eura, ktoré je v rozpore s § 46 Exekučného poriadku a článkom
II. bod 6 zmluvy o spolupráci pri vykonávaní exekúcie, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným

dňa 24. septembra 2003, podľa ktorých bol žalovaný povinný vymožené finančné prostriedky vrátane
čiastkových úhrad poukazovať na účet žalobcu do piatich pracovných dní od ich vymoženia. V roku 2013
bola u žalobcu vykonaná celoplošná kontrola, na základe ktorej bolo zistené, že predmetné exekučné
konanie je vedené zo strany žalovaného ako ukončené, a to vymožením pohľadávky žalobcu, avšakžalovaný vymožené pohľadávky na účet žalobcu neodviedol v celkovej výške. Žalobca si vyžiadal
spisovú dokumentáciu konania z archívu Slovenskej komory exekútorov a zistil, že k vráteniu poverenia
došlo z dôvodu, že exekúcia bola skončená vymožením pohľadávky, pričom k vráteniu poverenia by

malo dôjsť až po splnení povinností súdneho exekútora vyplývajúcich priamo zo zákona, a teda po
odvedení vymožených súm na účet žalobcu. Žalobca nepodával mesačné správy o stave exekučného
konania a žalobca neobdržal zo strany žalovaného žiadnu správu, osvedčujúcu ukončenie exekučného
konania. Z uvedeného dôvodu žalobca nemal a nemohol mať vedomosť o tom, že povinný svoj dlh
žalovanému uhradil. Ak im platba nedošla, nemohli vedieť, že povinný plnil priamo žalovanému, ktorý

následne peniaze spreneveril. Žalobca nemohol predpokladať nepoctivý záver súdneho exekútora.
Poukázal na to, že k vzniku povinnosti súdneho exekútora voči oprávnenému nedochádza na základe
správneho alebo nesprávneho úradného postupu, ale vyplýva priamo zo zákona a tiež zo zmluvy o
spolupráci pri vykonávaní exekúcie. Povinná uhradila pohľadávku žalobcu v roku 2006 a 2007, pričom
žalovaný bol povinný po vymožení uvedených súm tieto poukázať na účet žalobcu do piatich dní od
ich vymoženia, ktoré úmyselne neodviedol žalobcovi. Neodvedenie sumy plnenia povinnej nemožno

v žiadnom prípade hodnotiť ako neúmyselné konanie. Súdny exekútor si musel byť vedomý toho, že
vymožené finančné prostriedky od povinnej má povinnosť poukázať žalobcovi, a nie si ich ponechať,
nakoľko ide o nároky žalobcu vyplývajúce z vykonateľných exekučných titulov. Na základe uvedeného
je nespochybniteľne preukázaný subjektívny a objektívny úmysel. Pokiaľ si súdny exekútor ponechal
vymožené peňažné prostriedky, konal protizákonne a v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku

a v rozpore so zmluvnými dojednaniami obsiahnutými v článku II. Zmluvy o vykonaní exekúcie uzavretej
medzi žalobcom ako oprávneným a žalovaným ako súdnym exekútorom dňa 24. 09. 2003. Podľa jeho
názoru premlčacia lehota žalobcovi neuplynula. Objektívna 10-ročná premlčacia lehota začala žalobcovi
plynúť odo dňa 08. 02. 2006 postupne od dátumov úhrad jednotlivých čiastkových plnení zo strany
povinnej. Žalobca si nárok uplatnil v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty a svoj návrh na vydanie

platobného rozkazu podal na Okresný súd Komárno dňa 31. 03. 2014. Nedošlo teda ani k uplynutiu
subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko žalobca doklady osvedčujúce skutočnosť, že došlo k úhrade
pohľadávky zo strany povinnej získal dňa 21. 01. 2014 a žalobu podal na súde dňa 31. 03. 2014. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Žalovaná v 1. rade k vyjadreniu žalobcu uviedla, že zotrváva na podanom odvolaní a na argumentácii,
ktorá je v ňom uvedená. Žalobca vo svojom vyjadrení nepoukazuje na žiadne nové významné okolnosti.
Žalobca potvrdil to, že o svoju exekúciu sa nezaujímal. Žalobca podal žalobu po 7 rokoch od ukončenia
exekúcie, preto začal tvrdiť, že predchodca žalovanej v 1. rade konal úmyselne a následne, že peniaze
spreneveril, pričom toto tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom. Žalobca dodnes nemá ustálený právny

názor, z akého právneho titulu si vôbec svoj nárok proti žalovanej v 1. rade uplatňuje. Poverený
pracovník JUDr. Szénásiho si riadne nesplnil svoje pracovné povinnosti, toto nezbavuje zodpovednosti
pôvodného žalovaného voči žalobcovi, ale na druhej strane to žiadnym spôsobom nezakladá, ani
nepreukazuje úmysel JUDr. Szénásiho neodoslať, resp. ukrátiť žalobcu o vymoženú platbu. V tomto
prípade sa jednalo len o administratívnu chybu. Pokiaľ by sa žalobca zaujímal o vec, obratom by to

bolo vyriešené a vymožená platba by bola určite žalobcovi preposlaná. Žalobca v konaní nepreukázal,
že žalovaný sa chcel úmyselne obohatiť na jeho úkor.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej v 1. rade uviedol, že sa nemôže jednať o administratívnu
chybu, nakoľko skutočnosť, že povinná uhradila pohľadávku priamo v hotovosti u súdneho exekútora,

je nespochybniteľná a bola preukázaná. Táto skutočnosť žalovaným nebola nikdy popretá. Porušenie
zákonnej povinnosti súdneho exekútora odviesť vymožené sumy sa nemôže zakladať na tom, či postup
žalobcu bol správny, alebo nie a že sa o svoje veci nezaujímal skôr.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej

v 1. rade (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po
preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo bez prejednania na nariadenom
odvolacom pojednávaní, s verejným vyhlásením rozsudku, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1.
rade je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol, keď
mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, avšak vec nesprávne

právne posúdil.

7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti pôvodnému žalovanému JUDr. Gabrielovi
Szénásimu zaplatiť mu sumu 53,38 eura. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 18. 08. 2006 podalOkresnému súdu Komárno návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej M. B. u súdneho exekútora -
žalovanéhonavymoženiedlžnejsumyspoluvovýške1.622,-Sk(53,83eura)napodkladeprávoplatných
a vykonateľných rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. 700-1210029204-GC04/04 zo dňa 12. 11. 2004 a

č. 700-1210056106/06 zo dňa 27. 03. 2006. Exekučné konanie bolo vedené u žalovaného pod sp. zn.
EX 758/2006. Sociálna poisťovňa, ústredie vyzvalo súdnych exekútorov na predloženie inventarizácií
exekučných konaní, pričom na základe podkladov zaslaných nástupníkom žalovaného JUDr. Jozefom
Ivančíkom bolo zistené, že exekučné konanie č. EX 758/2006 je ukončené. Následne bol žalovaný
vyzvaný na poskytnutie informácií o vykonaných úhradách, žalovaný sa však k výzve nevyjadril a sumu

tvoriacu predmet konania - plnenie prijaté od povinnej nepoukázal na účet žalobcu. Povinnou M. B. boli
predložené dňa 24. 01. 2014 príjmové pokladničné doklady exekútorského úradu zo dňa 08. 12. 2006,
17. 01. 2007, 13. 02. 2007 a 13. 03. 2007, ktoré svedčia o skutočnosti, že dlžoba povinnej bola hradená
v hotovosti na exekútorskom úrade žalovaného. Pôvodne žalovaný JUDr. Gabriel Szénási dňa XX. XX.
XXXX zomrel a uznesením zo dňa 29. mája 2017 č. k. 10C/277/2015-121 súd prvej inštancie rozhodol o
tom, že v konaní pokračuje s dedičmi nebohého žalovaného, žalovanou v 1. rade O. Q. a žalovanými v

2. a 3. rade, voči ktorým bola žaloba zamietnutá, a keďže odvolanie voči tomuto zamietajúcemu výroku
podané nebolo, je žaloba voči nim už právoplatne zamietnutá.

8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov

uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho ale právne vyhodnotiť a odôvodniť. Ak
ho však predsa len v žalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný. Je totiž vždy vecou súdu, aby
podal jeho právnu kvalifikáciu.

12. Podľa § 33 ods. l Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá

zaškodutomu,komujuspôsobilonalebojehozamestnanecvsúvislostisčinnosťoupodľatohtozákona.

13. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle citovaného ustanovenia § 33 ods. 1
Exekučného poriadku je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez
ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným

konaním zodpovedného subjektu. V spojení s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladmi
tejto zodpovednosti sú vznik škody, protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora alebo jeho
zamestnanca súvisiace s činnosťou podľa Exekučného poriadku (najmä postup v rozpore s týmto
právnym predpisom) a príčinná súvislosť medzi týmto konaním alebo opomenutím a vznikom škody.
Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený. V prípade, ak sú splnené podmienky

zodpovednosti za škodu, zodpovednosti za škodu sa súdny exekútor nemôže zbaviť.

14. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

15. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.16. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za
tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

17. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si
môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná

istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. mája 2010 sp. zn. 1 Cdo 82/2009).

18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu treba posúdiť ako
nárok na náhradu škody vyplývajúci z ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny
exekútor v prípade, že osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil

on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Ide teda o nárok na náhradu
škody. Právne posúdenie žalobcom, či už správne alebo nesprávne, je z hľadiska posúdenia jeho nároku
bezpredmetné, pretože jeho povinnosťou nie je podať právnu kvalifikáciu uplatneného nároku a je
to vždy len vecou súdu. Exekučný poriadok, ktorý je predpisom procesným, neobsahuje ustanovenia
o premlčaní, ale tento predpis je špeciálny predpis upravujúci priebeh exekučného konania. Keďže

však ide o náhradu škody, ktorú tento predpis vo svojich ustanoveniach nerieši a náhrada škody je
inštitút hmotného práva, musí súd vychádzať z princípu špeciality Exekučného poriadku vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku a k iným občianskoprávnym predpisom. Zásadne to znamená, že Exekučný
poriadok sa použije vtedy, ak obsahuje samostatnú alebo komplexnú na Občianskom zákonníku
nezávislú úpravu alebo vtedy, ak sú niektoré otázky upravené v Občianskom zákonníku pre vzťahy

upravené Exekučným poriadkom odchylne. Exekučný poriadok neobsahuje konkrétne ustanovenia o
náhrade škody a v súvislosti s ňou o premlčaní, preto súd pri rozhodovaní o premlčaní musí vychádzať
z ustanovení Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník, ako správne uviedol súd prvej inštancie,
upravuje premlčanie práva na náhradu škody v ustanovení § 106 Občianskeho zákonníka. Pri premlčaní
práva na náhradu škody je stanovená kombinovaná premlčacia doba, a to dvojročná subjektívna a

trojročná objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je
daný v deň, kedy sa poškodený dozvie o tom, že ku škode došlo a kto za ňu zodpovedá. Pri objektívnej
lehote začína plynúť trojročná premlčacia lehota odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.
Odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného na súde prvej inštancie, dospel k záveru,
že keďže exekútorský úrad pôvodne žalovaného JUDr. Gabriela Szénásiho prijal platby od povinnej

M. v dňoch 08. 12. 2006, 17. 01. 2007, 13. 02. 2007 a 13. 03. 2007, a podľa čl. II bodu 6. Zmluvy o
spolupráci pri vykonávaní exekúcií bol exekútor povinný vymožené finančné prostriedky poukazovať
na účet oprávneného do piatich pracovných dní od ich vymoženia, najneskôr v deň nasledujúci po
piatich dňoch od prijatia poslednej platby, teda od 19. 03. 2007 (13. 03. 2007 + päť dní) začala v danej
veci plynúť objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody z tohto titulu.

Táto doba je v zásade trojročná, pričom na to, aby v danej veci bolo možné hovoriť o desaťročnej
objektívnej premlčacej dobe je potrebné, aby bolo v konaní preukázané, že v danej veci išlo zo strany
pôvodného žalovaného JUDr. Gabriela Szénásiho, prípadne jeho zamestnanca o úmyselne spôsobenú
škodu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Žalobca zo samotného porušenia povinnosti exekútora
odviesť vymožené sumy a nepodávania mesačných správ o stave exekučného konania vyhodnotil toto

konanieakoúmyselnékonanieexekútoraavyvodilztoho,ženadanúvecjepotrebnéaplikovať10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Rovnako vec posúdil aj súd prvej inštancie, pričom s týmto jeho právnym
záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Z porušenia povinnosti exekútora, prípadne jeho zamestnanca
vyplývajúcej zo zákona, prípadne porušenia zmluvy o spolupráci, nevyplýva automaticky záver, že
by súdny exekútor, prípadne jeho pracovník spôsobili škodu úmyselne. Úmysel je pritom vedomé

rozhodnutie zamerať sa na dosiahnutie určitého cieľa, podložené motívom alebo potrebou. Na to, aby
súd mohol na premlčanie aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu by bolo v konaní potrebné
preukázať, že súdny exekútor alebo jeho pracovník vymožené sumy od povinnej na účet oprávneného
nepreviedli ich vedomým úmyselným konaním. Žalobca, povinný v konaní tieto skutočnosti tvrdiť a aj
preukázať, na preukázanie tohto ich tvrdenia žiadne iné skutočnosti, ako to, že už samotným porušením

zákona išlo o úmyselné konanie, netvrdili a ani nepreukazovali. Odvolací súd preto dospel k záveru, že
žalobca v konaní nepreukázal, že zo strany pôvodne žalovaného JUDr. Gabriela Szénásiho, prípadne
jeho pracovníka by došlo k úmyselnému konaniu, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver, že na danú vec
je potrebné v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikovať desaťročnú objektívnupremlčaciu dobu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že objektívna trojročná premlčacia
doba v danej veci začala plynúť dňa 19. 03. 2007 a uplynula 19. 03. 2010, a keďže žaloba v danej veci
bola podaná na súd dňa 31. 03. 2014, stalo sa tak až po uplynutí objektívnej premlčacej doby, čo bolo

dôvodom na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP. Z uvedeného dôvodu už potom
ani nebolo potrebné sa zaoberať subjektívnou premlčacou dobou v zmysle ustanovenia § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka, pretože ak sa skončí plynutie jednej z premlčacích dôb (objektívnej alebo
subjektívnej), právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia
doba.

19. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP
tak, že v konaní úspešnej žalovanej v 1. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§
262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).