Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, September 19, 2018

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 11C/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510205829
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Vrbjar

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2018:7510205829.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Rožňave, sudca JUDr. Peter Vrbjar, v spore žalobcov: 1/ X.. U. Q., nar. XX.XX.XXXX,

bytom E. XX, S., 2/ X.. J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.. K. X, S., 3/ X.. Ľ. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Q.S. XX, S., 4/ Q.. Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, S. K. B., 5/ X.. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S.Á. XX, S., 6/ X.. Q. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. W. XXX/XX, S. - G., 7/ X.. J. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. XX, S., 8/ X.. H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, S., 9/ X.. O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. X, S., 10/ X.. X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, S. - G., 11/ Q.. F. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XX, S., 12/ X.. Q. Q., nar.XX.XX.XXXX bytom S. XXXX/XX, I., 13/ X.. Q. Ž., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X.Á. XX, S., 14/ X.. Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. I. XXXX/XX, S. - X., 15/ X.. P. O., nar.

XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX U., K. S., 16/ X.. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, S., 17/ X.. J. O.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, S., 18/ X.. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, S. - G., 19/
X.. G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.Č. XX, S., 20/ X.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, S., 21/
X.. W. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/X, S. - W., 22/ X.. V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, S.,
23/ X.. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, S., proti žalovanému Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie o žalobe žalobcov v 2., 5., 13., a 19. rade z a s t a v u j e.
II. Súd žalobu žalobcov 1., 3., 4., 6., 7., 8., 9., 10., 11., 12., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 22., 23. rade
z a m i e t a.
III. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou zo dňa 06.04.2010, súdu doručenou 14.05.2010, domáhali voči žalovanému
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
2. Žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/08 zo dňa
20.5.2009 rozhodol aj o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich

nie je v súlade s článkom 1 ods. l , článkom 141a ods. 4 písm. b/, článkom 144 ods. 1 v spojení s
článkom 12 ods. 1, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a s článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie
spojených národov proti korupcií. Ústavný súd v tejto časti výroku rozhodol o námietke porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu.
V odôvodnení k tejto námietke uviedol, že legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zák. č
385/2000 Z.z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová, či platová
diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto

nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského
povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu
verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný
základ k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru, rešpektujú kritéria racionálnosti aprimeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 Ústavy SR
totiž limituje zásahy zákonodarcov do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého
zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim

potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri
hľadaní práva (m.m. PL.ÚS 12/05).
Zákonodarcom zvolený rozsah platobného zvýhodnenia špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním
sudcov „ostatných súdov“ by bolo možné považovať za zlučiteľný s princípom proporcionality iba vtedy,
ak by bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy.

Ústavný súd konštatoval v odôvodnení, že žiadne dôvody mimoriadneho charakteru ústavnému súdu
neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu.
Uzavrel, že všetky okolnosti, ktoré posudzoval ústavný súd viedli k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zák.
č. 385/2000 Z.z. s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR spojený s článkom 144 ods. 1 Ústavy SR, pričom
z hľadiska dodržiavania zásad vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku
vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv, je posudzovaná právna úprava vo

vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.
Vzhľadomnatútoskutočnosťjezrejmé,žeustanovenie§69ods.2zák.č.385/2000Z.z.jediskriminačné
k ostatným sudcom súdov všeobecného súdnictva.
Za tejto skutkovej a právnej situácie netrvá dôvod domáhať sa určenia diskriminácie (určovacia žaloba),
ale sú dané podmienky na domáhanie sa plnenia vyplývajúceho z diskriminačnej platovej úpravy.

Zákon č. 458/2003 Z.z. zaviedol funkčný príplatok za výkon funkcie sudcovi špeciálneho súdu v
sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok (§ 69 ods. 2). Zákon nadobudol účinnosť 1.9.2004.
Zákon č. 122/2005 Z.z. novelizoval ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. tak, že pojem
dvojnásobku sa nahradil pojmom šesť násobku. Tento zákon nadobudol účinnosť 15.4.2005. Od tohto

obdobia bol teda priznaný sudcom špeciálneho súdu príplatok vo výške šesťnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
Žalobcovia sú toho názoru, že rozdiely v platoch sudcov všeobecných súdov a sudcov špeciálneho súdu
sú podstatné a hlavne neodôvodnené, z týchto dôvodov:
Požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké ( ust. § 5 zák. č. 385/2000 Z.z. ),

a základnou požiadavkou je ich bezúhonnosť a morálne vlastnosti dávajúce záruku, že funkciu sudcu
budú riadne vykonávať. Jediný rozdiel je v požiadavke na príslušnú previerku NBÚ, ktorá je u sudcov
špeciálneho súdu povinná, a u ostatných sudcov sa vykonáva na základe dobrovoľnosti (napokon práve
túto rozdielnosť - previerku NBÚ Ústavný súd SR vyslovil za neústavnú).
Základné povinnosti sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké (ust. § 30 zák.č.385/2000 Z.z.) vrátane

základnej požiadavky v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení zdržať sa
všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé,
nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, a taktiež vrátane povinnosti vzdelávania sa a nadobúdania
odborných vedomostí.
Zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca, ktorý rozhoduje o

špeciálnej agende v zmysle § 14 Trestného poriadku), okrem toho agenda špeciálneho súdu je svojou
závažnosťou porovnateľná s agendou vybavovanou okresnými súdmi v sídle krajského súdu, resp. s
agendou občianskoprávnou alebo obchodnoprávnou. Rozdiel v odmeňovaní nie je spôsobilá založiť ani
skladba a povaha veci prejednávaných v senátoch špeciálneho súdu.
Týmto výrazne odlišným ohodnotením práce sudcu špeciálneho súdu sa i v očiach verejnosti znevážila

práca sudcov všeobecných súdov a ich postavenie.
Žalobcovia sú toho názoru, že úlohy ktoré plnia v porovnaní so sudcami uvedenými v ust. § 69 ods.2
zák. č. 385/2000 Z.z. v znení zák. č. 122/2005 Z.z. sú z hľadiska ich dôležitosti, obtiažnosti veci,
plnenia všetkých uložených povinnosti v súhrne obsahovo dôležitosti, obtiažnosti veci, plnenia všetkých
uloženýchpovinnostivsúhrneobsahovorovnocennéapretotakátoplatováúpravasudcovvšeobecných

súdovvporovnanísosudcami,ktorísúuvedenívust.§69ods.2zák.č.385/2000Z.z.jediskrimináciouv
zmysleust.§2ods.4zák.č.365/2004Z.z.,keďženiejedanýdôvodoprávnenéhozáujmuaprimeranosti
na takéto platové rozdiely.
Na základe citovaného nálezu Ústavného súdu SR zákonodarca prijal zákon č. 291/2009 Z.z. o
špecializovanom trestnom súde (nahradil špeciálny súd), ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia

nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.5.2009 v Zbierke zákonov.
V článku IV. zákonom č. 291/2009 Z.z. sa menilo ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z. v platnom znení, ktorým sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovanéhotrestného súdu v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok.
Z uvedených ustanovení vyplýva odstránenie diskriminácie konštatovanej Ústavným súdom SR zmenou

funkčného príplatku zo šesťnásobku na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy.
Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že diskriminácia vyjadrená nominálne by nemala prekračovať
rozdiel medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej mzdy, t.j. štvornásobok priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
V roku 2004 bola priemerná mzda pracovníka národného hospodárstva v sume 15.825,- Sk (525,29

EUR), v roku 2005 bola priemerná mzda 17.274,- Sk (573,39 EUR), v roku 2006 bola priemerná mzda
v sume 18.761,- Sk (622,75 EUR), v roku 2007 bola v sume 20.146,- Sk (668,72 EUR) a v roku 2008
v sume 21.782,- Sk ( 723,03 EUR ).
Žalobcovia si uplatňujú satisfakciu vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku pracovníka
v národnom hospodárstve za každý mesiac príslušného kalendárneho roka. Rozhodným obdobím na
priznanie peňažného plnenia je obdobie od 15.4.2005 do 16.7.2009.

3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril s tým, že podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z.
o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len antidiskriminačný
zákon), konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na
návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania.
Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že od účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., t. j. od 15.04.2005
dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní ostatných sudcov v Slovenskej republike v porovnaní
so sudcami špeciálnych súdov.
Z uvedeného ale nie je nijako zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia za žalovaného označili Slovenskú

republiku zastúpenú práve Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Žalovaný zastáva názor,
že za diskriminačný stav (prijatie zákonnej právnej úpravy) zodpovedá subjekt, ktorý ho vyvolal či
udržiaval.TýmtosubjektomalenemôžebyťžalovanýzastúpenýMinisterstvomspravodlivostiSlovenskej
republiky, keďže Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa na prijatí diskriminačnej právnej
úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu nijako nepodieľalo. Za stav, ktorý žalobcovia opísali v

žalobe, môže teoreticky zodpovedať len Slovenská republika zastúpená Národnou radou Slovenskej
republiky, keďže v zmysle antidiskriminačného zákona práve Národná rada Slovenskej republiky mohla
vyvolať stav diskriminácie žalobcov tým, že sa uzniesla a prijala zákon č.122/2005 Z.z.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky teda nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého

zaobchádzania. Týmto subjektom môže teoreticky byť len Slovenská republika zastúpená Národnou
radou Slovenskej republiky, preto označenie žalovaného ako Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky je nesprávne.
Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania s tým, že v prejednávanej veci žalobcovia nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch odvodzujú od skutočnosti, že bol prijatý zákon č. 122/2005 Z. z.,

ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.04.2005, ktorý novelizoval zákon č. 385/2000 Z. z., okrem iného aj
ustanovenie § 69 ods. 2, podľa ktorého za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi Špeciálneho súdu a
sudcovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach,
na ktoré je na prvom stupni príslušný Špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa
šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok.
Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol, že priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve Slovenskej republiky, nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie
rozdielu, ani žalobcom. Vyššie uvedené závery potvrdzuje aj odôvodnenie nálezu sp. zn. PL. ÚS
17/08, v ktorom ústavný súd uviedol, že „na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe

takého ustanovenia právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s ústavou, uplatnením
zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo
legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom
by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch
umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady

proporcionality pri uplatňovaní ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp
právnej istoty (zahŕňajúci koncept ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim
jeho účelu a obsahu, teda tak, aby nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie právnehoporiadku. Súčasne ďalej uviedol, že (týmto rozhodnutím) nie sú dotknuté platové nároky sudcov
Špeciálneho súdu, ktoré vznikli na základe ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.“
Ak by teda daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom.

Opakbyznamenal,ženeústavnosťzakladáústavnosť.Žalovanýpovažujezadôležitéuviesť,žeÚstavný
súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/08, nespochybnil samotný charakter funkčných
príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd Slovenskej
republiky totiž spochybnil len ústavnosť výšky príplatku, ktorý bol v čase pred vydaním nálezu ústavného
súdu upravený v ustanovení § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. na šesťnásobok priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Uvedenému nasvedčuje aj súčasné
znenie uvedeného ustanovenia, ktorou je výška príplatku upravená na dvojnásobok priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Z uvedeného teda
jednoznačne vyplýva, že ústavný súd nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu (dnes špecializovaného
trestného súdu) neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva.
Ak by aj v niečom bola náplň rozhodovacej činnosti podobná/totožná, rozdielne zaobchádzanie malo/

má legitímny dôvod. Tým je vyššia náročnosť prejednávaných prípadov (najmä vo veciach závažnej
organizovanej trestnej činnosti) a predovšetkým väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov
špecializovaného trestného súdu, ako i ich rodinných príslušníkov. Zároveň je osobitne dôležité,
že určenie konkrétnych sudcov, ktorým bude príplatok poskytovaný, nebolo výsledkom postupu
zákonodarcu a už vôbec nie ministerstva spravodlivosti, ale jedná sa o výsledok výberového konania,

ktorý proces zavŕšila rozhodnutím o preložení súdna rada. Pritom každý zo sudcov všeobecného
súdnictva (vrátane žalobcov) mal rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho sudcu a tým
získať s tým súvisiace výhody.
Podľa § 9 ods. 3 prvej vety antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom

znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa
táto domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V zmysle uvedeného sa možno v tomto prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch domáhať len v
situácii, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie poškodenej osoby.
Podľa jeho názoru sa žalobcovia vo svojej žalobe obmedzili len na zovšeobecňujúce (nekonkrétne)
tvrdenia, z týchto však nijako nevyplynulo, že v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z.
z. (odo dňa 15.04.2005) bola značným spôsobom znížená práve ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť či
dokonca spoločenské uplatnenie. Je taktiež možné pochybovať o tom, že by prijatie vyššie uvedeného

zákona vôbec bolo spôsobilé vyvolať také negatívne následky v živote žalobcov, ktorých preukázanie je
potrebné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa antidiskriminačného zákona.
Zohľadniac uvedené je potrebné za dostatočný a účinný satisfakčný prostriedok vo veci žalobcov
považovať samotné vydanie nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08.
4. Súd vo veci nariadil pojednávanie na ktorom vykonal dokazovanie prečítaním listín tvoriacich obsah

spisového materiálu a z ktorých ustálil nasledovný právny a skutkový stav:
5. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný
zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu
pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,

zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia.
6. Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

7. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.
8. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého
zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,

zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
9. Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.10. Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa
neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.
11. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké

zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
12. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav

alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
13. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

14. Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu
podľa osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.
15. Podľa §11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), konanie vo veciach súvisiacich
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo
bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu,

o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania.
16. Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení do 17.7.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a
sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom
stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.
17. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem
iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a
ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11

ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil, že Ústavný
súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa
výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods.
1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom

základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V
nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým
bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný
alebosociálnypôvod,príslušnosťknárodnostialeboetnickejskupine,majetok,rodaleboinépostavenie,
pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda

zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti
v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR
(a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Ústavný súd priamo vo svojom výroku konštatoval
nielen protiústavnosť ustanovenia §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a teda jeho rozpor s článkom 12
ods. 1 ústavy v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, ale zároveň jasne vyslovil, že posudzovaná právna

úprava je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Zároveň je zrejmé, že sám Ústavný súd SR
podrobil posudzovanú úpravu testu diskriminácie, pričom dospel k záveru, že tu neboli žiadne konkrétne
dôvody mimoriadneho charakteru, ktoré by odôvodňovali prijatie takejto právnej úpravy.
18. Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že tu k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej
úpravy platnej a účinnej do 17.7.2009 došlo.

19. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo stany žalovaného zásada hospodárnosti konania
viedla konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom
na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej,
bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.
20. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Z ustanovenia § 100 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečenápohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách
vkladovabežnýchúčtoch,pokiaľvkladovývzťahtrvá(§100ods.3Občianskehozákonníka).Premlčanie
je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou.

Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa
závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku
čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na
subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si

svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim
povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u
súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho

zákonníka).
21. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných
prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby ( a rovnako tak ochrany pred diskrimináciou), je právom
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/278/2007, 5Cdo265/2009), to platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

§9 ods.3.zákonač.365/2004Z.z..Ajkeďideosatisfakciuvoblastinemateriálnychpráv,jehovyjadrenie
v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe (101 Obč. zák. ). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v
prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. zákonníka viazaný na moment, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.

Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Uvedenému
názoru svedčí i skutočnosť, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazochdospelNajvyššísúdSlovenskejrepublikyajvosvojomrozhodnutísp.zn.
5 Cdo 278/2007 zo dňa 25. septembra 2008. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na prax a rozhodnutia súdov
Českej republiky dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 30 Cdo 1522/2007 z 28. júna 2007, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu, nebolo prijaté na
publikovanie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pod Rc 4/2008 tu však bol naopak publikovaný
rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp.zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17. februára 2004, zastávajúci
opačný názor, t.j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja

od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Českej republiky
následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel
k záveru, že uvedené právo sa premlčuje.
22. V prejednávanej veci žalobcovia tvrdili, že neoprávneným konaním žalovaného bolo zasiahnuté do
osobnostných práv ( mala byť znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uznanie v

značnej miere). Zásah do práv žalobcov nastal momentom účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým
sa novelizoval zákon č. 385/2000 Z.z. (okrem iného aj ustanovenie § 69 ods. 2), podľa ktorého za
výkon funkcie sudcu patrí sudcovi špeciálneho súdu a sudcovi Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o
opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v 1. stupni príslušný špeciálny súd, funkčný príplatok
mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Túto úpravu považovali
žalobcovia za diskriminačnú. Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 15.04.2005. Žalobcovia si
mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát uplatniť 16.04.2005, týmto dňom
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá
skončila dňom 16. apríla 2008. Žalobcovia však podali žalobu na súd až 14.05.2010, teda po uplynutí

premlčacej doby (pozri rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. znn. 5Co/274/2016, 6Co/419/2013
a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2011, 5Cdo/265/2009). Začiatok
plynutia premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa teda odvíja od okamihu, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcov.
Vzhľadom na vyššie uvedené, má súd zato, že uplatnený nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy

je premlčaný a preto žalobu žalobcov zamietol.
23. Súd s ohľadom na dôvod zamietnutia nevykonával ďalšie dokazovanie a ani sa nezaoberal ďalšími
dôvodmi uvádzanými žalobcami a žalovaným.
24. Podľa §144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.25. Podľa §145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví Z dôvodu späťvzatia
žaloby žalobcov v 2., 5., 13., a 19. súd konanie zastavil.
25. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) vychádzal súd z toho, že žalobcom

ako neúspešnej strane, nárok na ich náhradu nepatrí (§ 255 ods. 1 CSP a contrario) a žalovaný by síce
nárok na ich náhradu mal, avšak z dôvodu, že mu v konaní pre jeho neúčasť žiadne trovy nevznikli, súd
mu tento nárok nepriznal (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prípustné odvolanie výlučne z dôvodu,
že neboli splnené podmienky na jeho vydanie. /§356 písm. b) CSP/

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 373 ods. 4 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v
lehote na vyjadrenie k odvolaniu.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 277 ods. 1 CSP ak žalovaný z ospravedlniteľných dôvodov zmeškal lehotu na podanie
vyjadrenia podľa § 273 písm. a), môže podať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie spolu s
vyjadrením. Ak súd, ktorý rozsudok pre zmeškanie vydal, návrhu vyhovie, rozsudok pre zmeškanie
uznesením zruší a začne vo veci opäť konať.
U p o z o r n e n i e : ak nebude súdu doručený potrebný počet rovnopisov s prílohami, jeho kópie súd

vyhotoví na náklady odvolateľa.
Podľa§277ods.3CSPnávrhpodľaodsekov1a2môžežalovanýpodaťdo15dníodkedysaorozsudku
pre zmeškanie dozvedel; o tom žalovaného v rozsudku pre zmeškanie súd poučí.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).