Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8416200822
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8416200822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne: W.. S. E. nar. XX. XX.
XXXX, bytom P. XX, XXX XX T., zastúpenej splnomocnencom O. E., bytom P. XX, XXX XX T., proti
žalovanému: C. T., so sídlom Y. L., XXX XX T., W.: XX XXX XXX, o uloženie povinnosti uzavrieť pracovný
pomer, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok, č. k. 10Cpr/1/2016-240 zo dňa 01.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a III.

II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- eur
titulom nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni konaním žalovaného, ktorý po vykonaní výberového
konania umiestnil žalobkyňu ako prvú spomedzi uchádzačov o funkciu vedúceho ekonomického
oddelenia. Následne výberová komisia sama zmenila svoje rozhodnutie tak, že nedospela k záveru
o určení poradia uchádzačov a navrhla primátorovi mesta zopakovať výberové konanie. Súd prvej
inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy tým, že sama výberová komisia
po vykonaní výberového konania dospela k záveru, že nebola objektívna pri posudzovaní uchádzačov

a zmenila svoje rozhodnutie s návrhom na vykonanie ďalšieho výberového konania. Do následného
výberového konania sa žalobkyňa neprihlásila a pracovné miesto bolo obsadené iným uchádzačom,
pričom žalobkyňa nemá možnosť sa domáhať, aby bolo pracovné miesto ponúknuté jej, čím je daný
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyni nebolo možné priznať právnu ochranu v podobe
uloženia povinnosti žalobcovi zamestnať ju na požadovanej pracovnej pozícii no vzhľadom na okolnosti
prípadu bol daný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie ustálil vo výške 2.000,-
eur.

2. Súd prvej inštancie predmetný nárok posúdil v zmysle ust. § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z. z.

3. Súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie povinnosti uzavrieť pracovný pomer medzi stranami
sporu, pričom voči tomuto výroku nebolo podané odvolanie.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP s poukazom na

čiastočný úspech oboch strán, ktorý odôvodňuje záver, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania.5. Proti výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť sumu 2.000,- eur podal odvolanie žalovaný s poukazom
na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne a mal žalobu zamietnuť ako celok, teda
aj v časti o náhrade nemajetkovej ujmy. Žalovaný poukázal na svoje prednesy v konaní pred súdom

prvej inštancie a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, nakoľko trpí vnútornou
rozpornosťou. Poukázal na to, že ak súd uznal výsledky výberového konania a teda a poukázal na
nemožnosť vyhovenia žaloby v časti o uzavretie pracovnej zmluvy nemožno zaviazať žalovaného na
náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade, že výberová komisia zistila zaujatosť jedného z členov, jedná sa
o vadu výberového konania a neprichádza do úvahy obsadenie súťažného miesta žiadnym kandidátom,

teda ani žalobkyňou. Následne potom stráca sa aj materiálny dôvod na základe ktorého by mohlo
dôjsť u žalovanej k vzniku nemajetkovej ujmy. Sama žalobkyňa nešpecifikovala existenciu ako i výšku
nemajetkovej ujmy. Rovnako súd neprijateľné extenzívne vyložil ust. § 311 až § 319 CSP o takzvanej
ochrane slabšej strany. To, že žalobkyňa niečo subjektívne pociťuje ako krivdu nemožno považovať za
základ pre priznanie nároku, keď ide o spor s ochranou slabšej strany. Súd nie je oprávnený konštruovať
a domýšľať si či vznikla žalobkyni ujma. V danom prípade teda súd prvej inštancie nesprávne vyložil

Ústavu Slovenskej republiky, kedy žalobkyňa mala možnosť domáhať sa svojho práva cestou súdu a
to, že výsledok samotného súdneho konania nie je taký ako si predstavuje osoba, ktorá sa na súd
obrátila neznamená, že mu bolo takéto právo odopreté. Z týchto dôvodov žiadal zamietnuť návrh v časti
o zaplatenie nemajetkovej ujmy.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že orgán verejnej moci je zodpovedný
za to, aby zabezpečil objektivitu výberového konania, čo v danom prípade zo strany žalovaného nebolo
zabezpečené a tým sa cíti poškodená a domáha sa primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Poukázala na skutočnosť, že počas pôsobenia u žalovaného nemala problémy v súvislosti s plnením
pracovných úloh.

7. Žalovaný k podanému vyjadreniu uviedol, že trvá na svojich dôvodoch odvolania a na tom nič nemenia
ani námietky uvedené vo vyjadrení žalobkyne. Rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré poukázala
žalobkyňa rieši iný právny problém. Žalovaný poukázal na to, že konal analogicky v intenciách
rozhodnutí Ústavného súdu, keď zrušil neobjektívne výberové konanie, čím ochránil právo na objektivitu

zriadením novej výberovej komisie, ktorá bola zabezpečená pre všetkých účastníkov výberového
konania, teda aj pre žalobkyňu. V danom prípade mala byť žaloba žalobkyne zamietnutá, nakoľko
protiprávnym konaním jedného z členov komisie bola práve ona zvýhodnená vo vzťahu k ostatným
kandidátom. Obdobný postup vyplýva, aj keď len teoreticky, pri aplikácii § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v prípade, že právnická osoba spôsobila ujmu činnosťou tých, ktorých na túto činnosť použila,

tak takéto osoby za túto škodu nezodpovedajú. Ich pracovnoprávna zodpovednosť však nie je dotknutá.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a považuje

za právne dôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdiť ako vecne správne
(§ 387 ods. 1, 2 CSP).

14. Odvolací súd k jednotlivým odvolacím dôvodom, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom odvolaní z
22.1.2018 uvádza, že v podanom odvolaní žalovaný zopakoval dôvody, na ktoré poukazoval v priebehu

konania pred súdom prvej inštancie a neuviedol žiadne iné skutočnosti, na ktoré by už nebol reagoval
vo svojom rozsudku súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú správne právne odôvodnil a taktiež precízne odôvodnil aj výšku
priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú ustálil na nižšej sume než požadovala žalobkyňa. Nemožno sa
stotožniť s názorom žalovaného, že v prípade nevyhovenia žaloby o uloženie povinnosti uzavrieť

pracovný pomer nemožno priznať nemajetkovú ujmu. Logicky odôvodnený postup pre priznanie takejto
nemajetkovej ujmy vyplýva z bodov 27 až 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Rovnako vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom extenzívneho výkladu ust. § 311 až §
319 Civilného sporového poriadku s poukazom na podrobné dôvody uvedené súdom prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku, a to v bode 10 a 11, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje.

Rovnakoniejedôvodnáodvolacianámietkaotom,žepredmetnékonaniežalovanéhonemohlospôsobiť
nemajetkovú ujmu žalobkyni, pričom touto skutočnosťou sa vyporiadal súd prvej inštancie vyporiadal v
bode 27 a 36 svojho rozsudku.

15. Odvolací súd s poukazom na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie dôvody a dôkazy

na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania nebral do
úvahy dôvody, na ktoré poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.2.2018, ktorým reagoval
na vyjadrenie žalobkyne k podanému odvolaniu v zmysle citovaného ustanovenia Civilného sporového
poriadku je daná 15. dňová lehota na odvolanie počas ktorej musia byť vznesené všetky odvolacie
dôvody ako aj dôkazy na ich preukázanie.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP s prihliadnutím na skutočnosť, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní trovy odvolacieho
konania nevznikli, žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný preto stranám sporu náhrada trov
odvolacieho konania priznaná nebola.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).