Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 9, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/104/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118206104
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8118206104.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobkyne: H. Y., X.. XX.X.XXXX, L. Y. Š.

XX, zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66 p r o
t i žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, o primerané
finančné zadosťučinenie a prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 240,25 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej
istiny.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou z 30.5.2018 sa domáhala podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 436 Eur na základe toho, že právoplatným rozsudkom tunajšieho
súdu sp. zn. 12C/268/2016 zo dňa 9.6.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 30.10.2017 bola úspešná
akospotrebiteľka,keďžesúdvyslovilbezúročnosťabezpoplatkovosťúveruavyhovelajžalobeourčenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Citovala časť odôvodnenia spomínaného rozhodnutia a poukázala
na relutárnu a sankčnú funkciu primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný chcel od žalobkyne

získať plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výške 436 Eur (išlo o úrok a administratívny
poplatok) a preto uplatnila nárok v tej istej výške, teda vychádzala z ujmy, ktorá jej hrozila, čo je v súlade
s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove 7Co/350/2015 zo dňa 31.3.2016.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať
ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu a možno ho priznať len vtedy, keď porušenie práva
nie je možné napraviť inak. Žiadal tiež zohľadniť, že aj žalobkyňa konala v rámci kontraktačného

postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so
všeobecnými podmienkami a nemá k ním výhrady, ako aj to, že zmluvu uzatvorila vážne, zrozumiteľne,
nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Navyše žalobkyňa so žalovaným uzatvorila 3
zmluvy, takže zmluvné dojednania jej boli známe.

3. Žalovaný tiež uviedol, že na právny vzťah medzi stranami sa aplikujú aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka,čojepredpislexgeneralisvovzťahukzákonuoochranespotrebiteľa,konkrétneustanovenie

§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Poukázal aj na článok 5
CSP, v zmysle ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Žalobkyňa neuviedla, že sama
bolasplnenímistinydlhodobovomeškaní.Cieľomprimeranéhofinančnéhozadosťučineniajedovŕšenieochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžadujeposkytnutievyššiehostupňaochranynielenjehodeklaráciu. Opätovnésankcionovaniebybolo
vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne. Primerané finančné zadosťučinenie navyše

predstavujepeňažnúprotihodnotunemajetkovejujmyanienáhraduzauplatnenéfinančnéplneniealebo
náhradu škody. Priznanie nároku by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak porušenie práva už nie je možné
napraviť inak, čo nie je tento prípad.

4. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný uviedol, že účelom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

Z.z. je generálna prevencia, avšak inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť ako
prostriedokospravedlňujúciľahostajnosťspotrebiteľa,ktorývstupujedoprávnehovzťahusdodávateľom
bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti z existujúcich záväzkovo právnych vzťahov.
Skutočnosť, že spotrebiteľ neprejavuje žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými dojednaniami a
pochopiť ich obsah, nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie
má sankčnú funkciu a pokiaľ sa prizná aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne, nemôže pozitívne

preventívne pôsobiť, čo by spôsobilo ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý bude vstupovať do
akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal na vlastný úsudok.

5. Napokon sa žalovaný vyjadril aj k výške uplatneného nároku, ktorú považoval za neprimeranú a
nespravodlivú, ide o duplicitné uplatnenie a priznanie sumy bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa výšku

odôvodňuje výškou administratívneho poplatku a teda s prihliadnutím na spôsobenú materiálnu ujmu,
hoci primerané finančné zadosťučinenie má slúžiť na kompenzáciu nemajetkovej ujmy.

6. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovaného písomne nereagovala. Nedostavila sa ani na pojednávanie
konané dňa 9.11.2018 napriek riadnemu a včas doručenému predvolaniu, pričom svoju neúčasť

neospravedlnila na rozdiel od žalovaného. Boli preto splnené zákonné podmienky v zmysle § 180 CSP
na uskutočnenie pojednávania len za účasti právneho zástupcu žalobkyne.

7. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, spisom tohto súdu 12C/268/2015 a
zistil tento skutkový stav:

8. Strany uzavreli dňa XX.X.XXXX zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni
bezúčelový spotrebiteľský úver 500 Eur za celkové náklady 436 Eur. Tie predstavovali úrok 39,15%
ročne (195,75 eur) a administratívny poplatok 240,25 Eur. Žalobkyňa sa zaviazala sumu 936 Eur zaplatiť
žalovanému do 23.6.2014. V ten istý deň však strany uzavreli dohodu o plnenie v splátkach, ktorou sumu

936 Eur žalobkyňa sa zaviazala uhradiť v 12 mesačných splátkach po 78 Eur od 23.7.2013.

9. V konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 12C/268/2015 žalobkyňa žalobou z 12.6.2015 sa
domáhala určenia, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a žiadala tiež vysloviť neprijateľnú
zmluvnú podmienku ohľadom administratívneho poplatku. V žalobe uviedla, že žalovanému doposiaľ

uhradila 500 Eur.

10. Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 12C/268/2015-51 zo dňa 9.6.2016 určil, že úver zo zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX uzavretý medzi stranami je bezúročný a bez poplatkov.
Zároveň určil, že zmluvná podmienka v tejto úverovej zmluve uvedená v bode 2 - celkové náklady

spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške 39,15% ročne
z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 195,75 Eur a administratívnych nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške
240,25 Eur (ďalej len „administratívny poplatok“) predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uvedený
rozsudok nadobudol právoplatnosť 30.10.2017, keďže bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v

Prešove 3Co/163/2016-79 zo dňa 31.8.2017.

11. V odôvodnení rozsudkov bolo uvedené, že v zmluve bola nesprávna výška RPMN a neboli uvedené
predpoklady použité pre výpočet RPMN. Súd mal tiež za to, že nesprávna bola aj výška úrokovej sadzby,
pretože správne malo ísť o 97,24%, čo vyhodnotil ako neplatný úrok pre rozpor s dobrými mravmi, keďže

je neprimerane vysoký. Súd mal tiež za to, že žalovaný nepreukázal zisťovanie bonity žalobkyne a preto
citoval ustanovenie § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. so záverom o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru. Výrok o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že administratívny poplatok nie
je určitý, keďže nie je zrejmé aké konkrétne služby, či protiplnenie žalovaný žalobkyni poskytne. Navyšejeho výška je neprimeraná v porovnaní s bankami, ktoré za poskytnutie úveru požadujú 1 - 2 % z výšky
úveru a za správu úveru 3 - 5 Eur mesačne.

12. Súd druhej inštancie si osvojil právne závery Okresného súdu Prešov a navyše uviedol, že v zmluve
nebol uvedený ani termín splátok, čo je povinná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z.z.

13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

14. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

16. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného

zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti
podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o
spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka).

18. K tomuto záveru súd dospel logickým a gramatickým výkladom, keďže nemožno pochybovať o tom,
že týmito osobitnými predpismi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sú predpisy slúžiace na
ochranu spotrebiteľov. Aj právna úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a násl. Občianskeho zákonníka
pôsobí ako osobitný právny predpis (viď. Občiansky zákonník I. autorov Štefček a spol., vydavateľstvo
C.H.Beck str. 459). Logicky spomínané porušenie práva či povinnosti musí súvisieť s normami na

ochranu práv spotrebiteľov, veď preto je nárok zakomponovaný do zákona o ochrane spotrebiteľa. Ak by
zákonodarca mienil porušenie akéhokoľvek predpisu ako zákonnú podmienku pre úspešné uplatnenie
daného nároku, uviedol by to v texte zákonného ustanovenia a použil by inú formuláciu (porušenia práva
či povinnosti ustanovenej akýmkoľvek právnym predpisom), ale v zákone jasne vymedzil toto porušenie
a nepoužil spomínanú všeobecnú formuláciu.

19. Navyše je potrebné vychádzať aj zo systematického výkladu a v tejto súvislosti posúdiť a vyhodnotiť
formuláciu celého ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a vychádzať najmä z jeho prvej
vety, v ktorej je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi jeho práva alebo povinnosti
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa na súde domáhať ochrany svojho práva. Vetu

tretiu citovaného zákonného ustanovenia je teda potrebné vykladať aj s ohľadom na znenie tejto prvej
vety § 3 ods. 5. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/389/2015
zo dňa 14.9.2016, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
trebarozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaprávaalebopovinnosti,napr.nároku

na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne
vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.20. Aj keď súd prvej inštancie zastáva názor, že keďže daný inštitút je satisfakciou pre spotrebiteľa,
má slúžiť ako nástroj na odstránenie spôsobenej ujmy spotrebiteľa. To napokon aj vyplýva z
dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu, kde sa uvádza, že finančné zadosťučinenie

je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie neplní svoj
účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky. Krajský súd v Prešove ako súd druhej inštancie
však s týmto názorom nesúhlasí a vo svojich viacerých rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol
spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa,
základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa

10.4.2018). Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd druhej inštancie preto
rešpektuje vyslovený právny záver. Keďže žalobkyňa ako spotrebiteľ bola v predchádzajúcom spore v
pozícii žalobcu úspešná voči žalovanému, pričom jednoznačne boli konštatované porušenia jej práva
ako spotrebiteľa, boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku.

21. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, tú určuje voľnou úvahou súd. Zastáva

názor, že pri kvantifikácii nároku musí sa vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať
na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých
následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu.

22. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právne závery uvedené v už spomínaných rozhodnutiach

Krajského súdu v Prešove. Konkrétne odvolací súd vo veci 17Co/17/2018 uviedol nasledovné: „Pri
stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej
resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo
k porušeniu práva žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať
ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila, resp. ktorá mu vznikla. Inštitút primeraného finančného

zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej
škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku
ochrany“.

23. Krajský súd v Prešove v rozhodnutí 9Co/50/2018 uviedol, že zadosťučinenie je nárokom, ktorým

sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku, nie je preto
možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj
keď zaplatenie je finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej
nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ
„len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

24. V danom prípade sa podľa zistenia súdov v predchádzajúcom spore žalovaný dopustil viacero
pochybení, ktorými závažným spôsobom porušil svoje povinnosti ako dodávateľa vo vzťahu k
spotrebiteľovi. Na druhej strane súd zohľadnil aj to, že žalobkyni žiadna ujma či už majetková alebo
nemajetková, v dôsledku tohto pochybenia žalovaného nevznikla, keďže úspešne sa domohla určenia

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v čase, keď žalovanému vrátila len istinu úveru. Účelom
primeraného finančného zadosťučinenie nie je reparácia, ale predovšetkým satisfakcia pre žalobkyňu a
tú súd považuje za dostatočnú a primeranú vo výške administratívneho poplatku, ktorý súd vyhodnotil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže z odôvodnenia predchádzajúcich rozsudkov nepochybne
vyplýva, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku súdy považovali len administratívny poplatok. Súd

zastáva názor, že určitou satisfakciou pre žalobkyňu je aj predchádzajúci rozsudok a zároveň súd
pripomína, že daný inštitút nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne. Súd zastáva názor,
že postačujúce pre naplnenie funkcie účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany spotrebiteľa je
priznanie nároku vo výške 240,25 Eur, čo zodpovedá výške administratívneho poplatku vo vzťahu, ku
ktorému súdy vyslovili neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ ide o dohodnutý zmluvný úrok, tento

totiž súdy vyhodnotili ako neplatný pre rozpor s dobrými mravmi vzhľadom na jeho výšku, čo však
nemožno považovať za porušenie práva spotrebiteľa v zmysle osobitných právnych predpisov, ktoré
slúžia na ochranu spotrebiteľských práv. Zároveň súd pri ustálení výšky zohľadnil aj určitú ľahkovážnosť
žalobkyne, ktorá do zmluvného vzťahu so žalovaným vstúpila za jasných a zrozumiteľných zmluvných
podmienok a to opakovane. Súd preto považoval za dôvodné vyhovieť žalobe len čiastočne a vo zvyšku

z vyššie uvedených dôvodov ju zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
Žalobca bol úspešný približne v 1 uplatneného nároku, pokiaľ ide o jeho výšku, ale vzhľadom na to, žerozhodnutie záviselo od voľnej úvahy súdu, súd považoval za spravodlivé priznať žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov konania trov konania, ale len z prisúdenej istiny.

26. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.