Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 5, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416010053
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Mazúch
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5416010053.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline na neverejnom zasadnutí konanom 5. apríla 2018 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov Mgr. Miroslava Mazúcha a JUDr. Marcely Malatkej prejednal
odvolanie obžalovaného Z. H. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/14/2016 z
12.12.2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn.

2T/14/2016 z 12.12.2017.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný Z. H. uznaný za vinného z prečinu zanedbania

povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) v spojení s § 138 písm. j) Tr. zák. na skutkovom
základe tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený trestný čin mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov, na výkon ktorého
bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.

Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že obžalovaný v období od 1.4.2015 do
12.12.2017 neplnil vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom napriek tomu, že v predmetnom
období mal finančný príjem. Obžalovaný vedomý si svojej vyživovacej povinnosti neuviedol žiaden
právne relevantný dôvod, pre ktorý si vyživovaciu povinnosť neplnil. Nepreukázal ním tvrdené zdravotné
problémy. Napriek trvalému príjmu z pracovného pomeru v OFZ a.s. zamestnanie zanechal, pretože

„mu po exekučných zrážkach ostávalo málo peňazí“. Ani z posledného príjmu, ktorý mu bol vyplatený
za prácu v Nemecku vo výške 2.100,-Eur nezaplatil na výživu maloletých detí ani minimálnu čiastku.
Obžalovaný nevyužil inštitút účinnej ľútosti, hoci mu súd odročením hlavného pojednávania poskytol
dostatočný časový priestor na zaplatenie zameškaného výživného.

Proti rozsudku okresného súdu podal obžalovaný odvolanie, a to voči výrokom o vine aj treste. Podané

odvolanie bližšie neodôvodnil.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadnuť
na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

Tr. por. a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom a je
dôvodné.Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol predčasne,
nevysporiadajúc sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom vznikli pochybnosti

o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať a
vykonať ďalšie dôkazy.

Nadriadený súd v prvom rade uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá
ustanoveniu § 168 ods. 1 Tr. por. Okresný súd nie dostatočne uviedol, o ktoré konkrétne dôkazy svoje

skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Prvostupňový súd po vykonaní dôkazov a ich zhodnotení ustálil, že obžalovaný má povinnosť mesačne
platiť výživné 110,-Eur na maloletú Z., 90,-Eur na maloletého W. a 70,-Eur na maloletú F. tak, ako bolo
určené v civilnom procese rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 2P/18/2014 z 23.9.2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 5CoP/2/2015 z 24.2.2015. Výšku mesačného

výživného okresný súd v podstate len mechanicky prevzal z vyššie uvedeného civilného rozhodnutia.
V odôvodnení napadnutého rozsudku sa však nedostatočne zaoberal otázkou, či bolo v možnostiach
a schopnostiach obžalovaného v rozhodnom období výživné vo výške 270,-Eur mesačne, resp. v inej
výškeplatiť.Vtomtosmerelenkonštatoval,žeobžalovanýsineplnilvyživovaciupovinnosťnapriektomu,
že v predmetnom období mal príjem. Okresný súd mal však výšku vyživovacej povinnosti obžalovaného

v trestnom konaní posúdiť samostatne ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr. por. a svoj záver
náležite odôvodniť, lebo pri posúdení viny obžalovaného civilným rozhodnutím nebol viazaný.

V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek porovnanie mesačných príjmov a výdavkov
obžalovaného v rozhodnom období. Len na základe takéhoto porovnania možno dospieť k záveru, či

obžalovaný v tom ktorom mesiaci disponoval takým príjmom, z ktorého by bol schopný plniť vyživovaciu
povinnosť vo výške 270,- Eur, či v nižšej výške, alebo mu prípadne jeho mesačný príjem objektívne
vôbec neumožňoval platiť výživné. Z doposiaľ vykonaného dokazovania iba vyplýva, že obžalovaný
je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti IDEA PLUS s.r.o., ktorú založil v januári 2014 a
tiež mu od septembra 2005 bolo udelené živnostenské oprávnenie. Z oznámenia Daňového úradu

Bratislava vyplýva, že obžalovaný ako živnostník podával daňové priznania k dani z príjmov fyzickej
osoby od roku 2006 do roku 2013 v nulovej výške. Daňová povinnosť mu vznikla len v roku 2008,
teda nie v posudzovanom období. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že obžalovaný
v období od 11.10.2016 do 6.9.2017 bol v pracovnom pomere v spoločnosti OFZ a.s., pričom v
jednotlivých mesiacoch dosahoval rozdielnu výšku príjmu, v priemere 498,60,-Eur. V uvedenom období

boli obžalovanému vykonávané zrážky zo mzdy z dôvodu viacerých exekúcií, v priemere 321,51 Eur
mesačne. Na základe zmluvy o dielo uzatvorenej 7.9.2017 obžalovaný dosiahol príjem 2.100,-Eur. Z
výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní konanom 12.12.2017 vyplynulo, že je od 11.12.2017
zamestnaný v spoločnosti Micro s.r.o., kde za pol mesiaca dostal mzdu 244,-Eur.

Pokiaľ súd prvého stupňa vo všeobecnosti konštatoval, že obžalovaný neplnil vyživovaciu povinnosť
napriek tomu, že mal v rozhodnom období príjem, tak uvedený záver vo vzťahu k celému rozhodnému
obdobiu neoprel o dostatočné dôkazy a konkrétne hodnotiace úvahy. Nešpecifikoval, akú výšku príjmu
obžalovaný v každom jednom mesiaci rozhodného obdobia dosahoval a v akej výške bolo v tomto
období v možnostiach a schopnostiach obžalovaného platiť výživné na maloleté deti. Sama skutočnosť,

že obžalovaný je jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti automaticky neznamená, že
mu z uvedeného postavenia spoločníka či výkonu funkcie konateľa spoločnosti plynul príjem. Uvedená
skutočnosť, či a v akej výške obžalovaný v súvislosti s postavením spoločníka resp. výkonom funkcie
konateľa uvedenej spoločnosti určitý príjem dosahoval, z doposiaľ vykonaného dokazovania vôbec
nevyplýva. Obdobne to platí aj pokiaľ ide o živnostenské oprávnenie obžalovaného. Pokiaľ ide o príjem

obžalovaného z pracovného pomeru v spoločnosti OFZ a.s., vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenej
spoločnosti obžalovaný v jednotlivých mesiacoch nedosahoval príjem v rovnakej výške, je predčasné
konštatovať, že v celom tomto období mal príjem v takej výške, aby mohol platiť výživné vo výške
uvedenej v civilnom rozhodnutí. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že prípadné exekúcie
obžalovaného nemajú vplyv na jeho trestnú zodpovednosť. Výživné je nielen prednostná pohľadávka,

ale je to pohľadávka s absolútnym právom prednosti, ktorá sa uspokojuje najskôr, bez
ohľadu na získané poradie určené dňom doručenia príkazu na začatie exekúcie. Relevantné je však
posúdenie výšky prípadnej zrážky zo mzdy obžalovaného v závislosti od príjmu obžalovaného v tom
ktorom mesiaci rozhodného obdobia, počas ktorého bol v pracovnom pomere v spoločnosti OFZ a.s.a spôsobom uspokojenia pohľadávok oprávnených podľa Exekučného poriadku. Podľa odvolacieho
súdu bolo povinnosťou obžalovaného exekútora na existenciu jeho vyživovacej povinnosti upozorniť
a namietať vykonávanie exekúcie nezohľadňujúcej výživné ako prednostnú pohľadávku z dôvodu jej

existenčného charakteru.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že v skutkovej vete napadnutého rozsudku je uvedená
výška dlžného výživného, absentuje však presná špecifikácia výšky výživného, ktorú bol vzhľadom
na svoje schopnosti a možnosti obžalovaný schopný plniť za každý jeden mesiac a ktorej neplnenie

by zakladalo jeho trestnú zodpovednosť. Odvolací súd však pripomína, že presne špecifikovať výšku
dlžného výživného i schopnosť a možnosť obžalovaného za každý jeden mesiac ho plniť, je povinnosťou
prokurátora ako nositeľa dôkazného bremena už v podanej obžalobe a s ohľadom na povahu trestného
činu zanedbania povinnej výživy, ktorého pokračovanie trvá, až kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého
stupňa po skončení dokazovania v záverečnej reči.

Z výsledkov doterajšieho dokazovania vyplýva, že obžalovaný výživné na maloleté deti vôbec neplatil.
Nadriadený súd v týchto súvislostiach konštatuje, že len samotné zistenie o neplnení vyživovacej
povinnosti vo výške 270,-Eur podľa civilného rozhodnutia ešte neznamená, že obžalovaný sa dopustil
trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák. Pre vyslovenie takého záveru musí byť
preukázaná aj subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu. Pri skúmaní zavinenia je potrebné

vychádzať najmä z komplexnej sociálnej, majetkovej, finančnej i zdravotnej situácie obžalovaného,
pričom treba náležite zistiť i dôvody, ktoré sa o túto situáciu pričinili. Ak nebude preukázané aj naplnenie
subjektívnej stránky tohto stíhaného trestného činu, nemôže byť obžalovaný trestne zodpovedný.

Na základe uvedených skutočností má odvolací súd pochybnosti o správnosti skutkových zistení

týkajúcich sa výroku o vine, a preto je potrebné doplniť dokazovanie vo vyššie naznačenom smere. V
prvom rade bude potrebné ustáliť výšku príjmu obžalovaného za každý mesiac rozhodného obdobia
vyplývajúcu, po zohľadnení okrem už preukázaných príjmov z pracovného pomeru a zmluvy o dielo,
eventuálne aj z jeho postavenia ako spoločníka a konateľa obchodnej spoločnosti i živnostníka, či iných
pozícií. Následne objasniť, v akej výške v jednotlivých mesiacoch rozhodného obdobia bol obžalovaný

schopnýprispievaťnavýživumaloletýchdetíazakýchdôvodovvcelomrozhodnomobdobítútozákonnú
povinnosť prípadne neplnil.

Pokiaľ ide o doplnenie dokazovania, krajský súd zdôrazňuje, že súdne konanie je upravené ako
kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora a obžalovaného. V kontradiktórnom konaní súd

poskytuje stranám trestného konania priestor na vykonávanie dokazovania a následne ho hodnotí podľa
zásady voľného hodnotenia dôkazov. Povinnosťou obžalovaného nie je dokazovať svoju nevinu. Zásada
prezumpcie neviny (§ 2 ods. 4 Tr. por.) vyžaduje, aby to bol štát zastúpený prokurátorom, kto nesie
v trestnom konaní dôkazné bremeno. Záver súdu o vine obžalovaného je len odrazom skutočnosti,
že prokurátor v konaní dôkazné bremeno uniesol. Preto je primárne v réžii prokurátora ako nositeľa

dôkazného bremena navrhovať doplnenie dokazovania, resp. predložiť súdu konkrétne dôkazy tak,
aby preukázal, že bolo v schopnostiach a možnostiach obžalovaného platiť výživné vo výške 270,-Eur
mesačne alebo aspoň v čiastke, ktorá zodpovedala jeho možnostiam a schopnostiam. Ak
tomu tak nebude, nie je možné uvažovať o trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného v prejednávanej
veci. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti

obžalovaného sa vyžaduje, aby bolo objektívne a bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že obžalovaný
bol schopný plniť vyživovaciu povinnosť minimálne počas troch mesiacov v období dvoch rokov.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V ďalšom

konaní bude okresný súd po doplnení dokazovania vo vyššie naznačenom smere povinný dôsledne
vyhodnotiť dôkaznú situáciu so zameraním na posúdenie zavinenia obžalovaného
a z toho vyplývajúcej jeho trestnoprávnej zodpovednosti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.