Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/201/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412213605
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4412213605.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu
JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej v právnej veci žalobcov: 1/ S. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XXXX/XX, XXX XX C., a 2/ K.. E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, XXX XX C.,
zastúpených JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava,
proti žalovaným: 1/ O. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. 3, XXX XX C., a 2/ R. F., nar. XX.XX.XXXX,

bytom Q. 3, XXX XX C., zastúpeným JUDr. Evou Matejovovou, advokátkou so sídlom Hollého 12, 949 01
Nitra, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 3.003,84 eura, o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/161/2012-372 zo dňa 16.01.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku o trovách konania žalobcov 1/, 2/ voči žalovanej
2/ p o t v r d z u j e .

Žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/
sumu 3.003,84 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol tak, že
žalobcom voči žalovanej 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a žalobcom voči
žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s

odkazom na ustanovenia § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1, § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
§ 255, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016 (ďalej len
„CSP“). V odôvodnení súd uviedol, že vo veci samej rozhodol najprv rozsudkom č. k. 9C/161/2012-181
zo dňa 11.12.2013 tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vypratať byt č. 8 o výmere 76,47 m2, na
3. poschodí, vo vchode X bytového domu s adresou Q. č. X C., súp. č. XXXX, stojacom na parc. č.
3604/49, zapísaný na LV č. XXXX v registri Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor, obec C.,

katastrálne územie C., a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal žalované 1/ a 2/, aby
zaplatili žalobcom 1/ a 2/ sumu 6.007,68 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na označený bankový
účet. Okrem toho súd zaviazal žalované, aby zaplatili žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v sume
2.479,79 eura na účet ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Predmetný rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 14.02.2014 iba v časti povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcom 1/ a 2/
sumu 3.003,84 eura. Rozsudok v ostatnej časti právoplatnosť nenadobudol, lebo žalovaná 1/ podala v

zákonnej lehote odvolanie.

2. Na základe uvedeného odvolania rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 27.02.2015 č. k.
7Co/217/2014-221 tak, že zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 1/ vo výroku,
ktorým súd uložil žalovaným 1/ a 2/ vypratať byt, a tiež vo vzťahu k žalovanej 1/ vo výroku, ktorým
uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcom sumu 6.007,68 eura nad sumu 3.003,84 eura, a napokon aj

vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcom náhradu trov konania
vo výške 2.479,79 eura. Odvolací súd v napadnutej časti zároveň vec vrátil súdu prvej inštancie naďalšie konanie, keď dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 1/ treba
podľa v tom čase platného ustanovenia § 221 ods. 1 písmeno f), h) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), zrušiť a

vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd ďalej konštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná
2/ odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodala, preto vo vzťahu k tejto strane sporu odvolací
súd prvej inštancie pre nedostatok podaného odvolania už rozhodovať nemohol. Z týchto dôvodov voči
nej zostal rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný vo vzťahu k žalovanej 2/, týkajúci sa jej povinnosti
zaplatenia časti sumy 6.007,68 eura, pričom žalovaná 2/ na ňu pripadajúcu polovicu vo výške 3.003,84

eura zaplatila; išlo o deliteľné plnenie, a preto vo vzťahu k nej súd už v novom rozsudku rozhodoval len
čo sa týka náhrady trov konania.

3. Po rozhodnutí odvolacím súdom súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobe žalobcov týkajúcej sa
vypratania bytu rozhodol uznesením č. k. 9C/161/2012-268 dňa 15.12.2015 tak, že konanie v časti o
uložení povinnosti vypratať predmetný byt voči žalovanej 1/ a 2/ zastavil a toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 26.01.2016. Žalobcovia totiž po rozhodnutí odvolacieho súdu písomným podaním
doručenýmdňa08.12.2015vtejtočastizobralispäťstým,žepredmetnýbytužívajehoaktuálnyvlastník,
a preto žaloba v tejto časti stratila opodstatnenosť. V zostávajúcej časti súd prvej inštancie rozhodoval
už iba o nároku žalobcov na zaplatenie sumy 3.003,84 eura voči žalovanej 1/ a o náhrade trov konania
voči obom žalovaným.

4. Na základe doplneného dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu súd prvej inštancie
dospel k tomu, že je potrebné žalobe týkajúcej sa žalovanej 1/ vyhovieť. Žalovaná 2/ dobrovoľne po
rozhodnutí súdom prvej inštancie vo veci samej rozsudkom č. k. 9C/161/2012-181 zo dňa 11.12.2013
zaplatila žalobcom sumu 3.003,84 eura, voči tomuto rozsudku odvolanie nepodala, a teda prvý rozsudok

súdu o jej povinnosti zaplatiť žalobcom sumu 3.003,84 eura nadobudol právoplatnosť dňa 14.02.2014
a vykonateľnosť dňa 17.02.2014. V časti pôvodne rozhodnutého prvého výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorý sa týkal povinnosti žalovaných vypratať sporný byt, bolo napokon rozhodnuté tak, že v
tejto časti súd konanie zastavil uznesením č. k. 9C/161/2012-268 zo dňa 15.12.2015, právoplatným dňa
26.01.2016, preto súd prvej inštancie ďalej konal len o žalobe v časti zaplatenia sumy 3.003,84 eura

voči žalovanej 1/, ktorému - ako je uvedené aj vo výrokovej časti napadnutého rozsudku - súd prvej
inštancie vyhovel.

5. O trovách konania súd rozhodol napadnutým rozsudkom s odkazom na ustanovenie § 255 CSP
a žalobcom ich priznal v rozsahu 50 % voči žalovanej 1/ a tiež v rozsahu 50 % voči žalovanej 2/.

Konštatoval, že voči žalovaným 1/ a 2/ išlo o deliteľné plnenie podľa pôvodne priznaného nároku
žalobcov podľa rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 9C/161/2012-181 zo dňa 11.02.2013, keď súd
žalované 1/ a 2/ zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcom titulom náhrady trov konania určitú sumu a v
predchádzajúcom výroku zaviazal žalované 1/ a 2/ k povinnosti zaplatiť žalobcom sumu 6.007,67 eura
a žalovaná 2/ polovicu z tejto sumy zaplatila, preto ju súd zaviazal aj k povinnosti zaplatiť polovicu, teda

50 % trov konania. Súd sa nestotožnil s dôvodmi žalovanej 2/, pre ktoré by mal o nároku na náhradu trov
konania rozhodnúť podľa ustanovenia § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa ich žalobcom
nepriznať. Žalovaná 2/ totiž nepreukázala žiadnymi listinnými dôkazmi svoje sociálne pomery, ani výšku
príjmu v spornom období, či bola študentkou strednej alebo vysokej školy, nepredložila dôkaz o tom, že
si požičala finančné prostriedky na zaplatenie sumy 3.003,84 eura žalobcom a nepreukázala ani to, či v

súčasnosti vlastní alebo nevlastní nehnuteľný majetok alebo hnuteľný majetok vyššej hodnoty. Žalovaná
2/ žiadnym listinným dôkazom uvedené skutočnosti nepreukázala a nepodložila. Z týchto dôvodov súd
vychádzal z toho, že žalovaná 2/ zaplatila žalobcami uplatnenú pohľadávku, a teda v konaní úspešná
nebola. Keďže v konaní boli úspešní žalobcovia, súd im voči žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 50 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením

podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 2/ voči výroku o trovách konania
a žiadala napadnutý rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že súd žalovanej 2/ nárok na náhradu trov
konania neprizná. V odvolaní uviedla, že súd ju v konaní nevyzval na predloženie akýchkoľvek dôkazov

na preukázanie majetkových pomerov a zároveň jej nebola zo strany súdu doručená listina, v zmysle
ktorej by bola poučená o povinnosti predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, inak sa na tieto
nebude prihliadať. Namietala, že nemala vedomosť o ďalších termínoch pojednávania, a preto nemohla
predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Uloženú povinnosť musela splniť, inak by jej hrozilaexekúcia. Súd mal prihliadnuť na to, že preukázala, že nebola pasívne vecne legitimovanou osobou,
a preto mal zmierniť krivdu, ktorá mohla byť napravená práve nepriznaním nároku na náhradu trov
konania. Fakt, že nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, sa preukázať nedá. Podľa nej na

strane žalobcov nedôjde k finančnej ujme, ak budú musieť znášať náklady predmetného konania.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) po prejednaní veci bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III.

o trovách konania voči žalovanej 2/ podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu absencie odvolania žalovanej 1/ voči I. a II. výroku nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd pri
rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 470 ods. 1,2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Z obsahu vyplýva, že žalobcovia sa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali vypratania v bode 1. tohto
odôvodnenia opísanej nehnuteľnosti (bytu), nachádzajúcej sa v C. súp. č. XXXX, zapísaného na LV č.
XXXX Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor, obec C., katastrálne územie C., ako aj vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 6.007,68 eura. Vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom
č. k. 9C/161/2012-181 zo dňa 11.12.2013 tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vypratať predmetný

byt,zároveňichzaviazalzaplatiťžalobcom1/a2/sumu6.007,68euraakobezdôvodnéobohatenie.Proti
tomuto rozsudku podala odvolanie len žalovaná 1/, a preto predmetný rozsudok vo vzťahu k žalovanej
2/ nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť v časti uloženej povinnosti zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu
3.003,84 eura. Odvolací súd uznesením zo dňa 27.02.2015 č. k. 7Co/217/2014-221 zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej 1/ vo výroku, ktorým súd uložil žalovaným 1/ a

2/ vypratať byt, a tiež vo vzťahu k žalovanej 1/ vo výroku, ktorým uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť
žalobcom sumu 6.007,68 eura nad sumu 3.003,84 eura ako aj vo výroku o trovách konania a vec vrátil na
ďalšie konanie. V dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcami súd prvej inštancie uznesením č.
k. 9C/161/2012-268 dňa 15.12.2015 konanie v časti o vypratanie bytu voči žalovaným 1/ a 2/ zastavil. Vo
veci samej opätovne súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 9C/161/2012-372 zo dňa 16.01.2017 rozhodol

- ako je uvedené vyššie v bode 1 odôvodnenia - tak, že uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcom 1/
a 2/ sumu 3.003,84 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a žalobcom priznal nárok na náhradu
trov konania voči každej žalovanej v rozsahu 50 %. Žalovaná 2/ podala odvolanie len proti výroku o
trovách konania voči žalovanej 2/, ktorého preskúmanie je predmetom tohto odvolacieho konania.

9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby
sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
Ak sa súd mieni odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite
odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Ustanovenie §

255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Strana sporu,
ktorá v spore uspela, má nárok na náhradu trov tohto konania a súd v takom prípade uplatní zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie,
pričom nárok na náhradu trov konania má len strana sporu voči inej strane konania. Nedá sa však
vylúčiť takýto nárok aj voči intervenientovi alebo inému subjektu sporového konania. Túto zásadu dopĺňa

zásada zodpovednosti za zavinenie pri zastavení konania. Ak totiž strana zaviní z procesného hľadiska
zastavenie konania, vzniká jej povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania v zmysle § 256
ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Vo všeobecnosti teda platí, že o náhrade trov konania súd rozhoduje na základe
pomeru úspechu strany v spore. Ak bol úspech strany v spore len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí.

10. S ohľadom na vyššie opísaný výsledok konania vo veci samej je zrejmé, že žalobcovia boli čo do
uplatnenej sumy 6.007,68 eura vo vzťahu k obom žalovaným po polovici tejto sumy úspešní. Vo vzťahu
k žalobnému petitu o vypratanie bytu bolo konanie zastavené, pretože žalované 1/ a 2/ byt ešte pred

konečným rozhodnutím vypratali, a preto žalobcovia v tejto časti vzali žalobu späť. Z uvedeného vyplýva,
že v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok v spore žalobcovia boli v časti konania o zaplatenie
sumy 6.007,68 eura úspešní v rozsahu 100 %, a preto v tomto rozsahu im prislúcha aj nárok na náhradu
trov konania. Súd prvej inštancie správne rozdelil náhradu trov konania medzi žalované 1/ a 2/, keďže vpredmetom spore v časti o zaplatenie sumy 6.007,68 eura išlo o deliteľné plnenie a každá zo žalovaných
bola zaviazaná na zaplatenie polovice žalovanej sumy.

11. V časti žaloby o vypratanie nehnuteľnosti žalobcovia 1/ a 2/ vzali žalobu späť pre správanie sa
žalovaných, ktoré uplatnené právo uspokojili. Týmto svojím správaním zavinili v tejto časti zastavenie
konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania posudzoval len zásadu úspechu v spore,
no neposúdil aj podiel rozhodnutia súdu o zastavení časti konania týkajúceho sa vypratania bytu na
podklade ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, t.j. podľa princípu zavinenia zastavenia konania. Žalobcovia

1/,2/ v pomere k uvedenej časti žaloby nesporne majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným
1/,2/. To znamená, že súd prvej inštancie mal svoj výrok o trovách konania odôvodniť aj s odkazom na
ustanovenie § 256 ods. 1 CSP. Absencia takéhoto odôvodnenia však v tomto prípade nemení nič na
vecnej správnosti výroku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalovaným 1/,2/ nárok na náhradu trov
konania voči neúspešným žalovaným 1/,2/ zároveň aj preto, že žalobcom patrí nárok na náhradu trov
konania z dôvodu zavinenia zastavenia časti konania o vypratanie bytu.

12. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
žalobcom, ako to žalovaná 2/ v odvolaní navrhla, bolo treba prihliadať v prvom rade na majetkové,
sociálne, osobné a ďalšie pomery strán sporu a vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany

sporu, teda toho, komu by mali byť trovy konania nahradené. Významnými z hľadiska aplikácie § 257
CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania
a podobne (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 5/2006). V
predmetnom konaní odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie nezistil na podklade obsahu spisu
dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovanej 2/, pre ktoré by súd nemal žalobcom nárok na

náhradu trov konania priznať. Žalovaná 2/ v odvolaní namietala také okolnosti, ktoré pre rozhodnutie o
trovách konania neboli z právneho hľadiska relevantné. Jej námietku, že ju súd nepoučil o povinnosti
predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, odvolací súd nepovažoval za právne významné. Žalovaná
2/ v čase doručenia návrhu na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP (teraz § 257 CSP), už bola zastúpená
advokátkou, čo malo za následok aplikáciu ustanovenia § 5 ods. 2 OSP a v súčasnosti ustanovenia

§ 160 ods. 3 písm. b) CSP. Podľa tohto ustanovenia poučovaciu povinnosť podľa odsekov 1 a 2, t. j.
poučenie o procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom zákonom, súd nemá, ak je
strana zastúpená advokátom.

13. Súd prvej inštancie v sporovom konaní nevyzýva na predkladanie dôkazov a ani na doplnenie

dôkazov, pretože dôkazná povinnosť spočíva na stranách sporu. Ak teda žalovaná 2/ netvrdila a ani
nepreukázala skutočnosti relevantné pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a tieto skutočnosti z obsahu
spisu ani nevyplývajú, nebol daný dôvod na iné rozhodnutie, než žalobcom priznať nárok na náhradu
trov konania. Rovnako tak odvolací súd námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/
považovalzanedôvodnú,keďžerozsudoksúduprvejinštancieč.k.9C/161/2012-181zodňa11.12.2013

vo výroku o povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť bezdôvodné obohatenie v časti 3.003,84 eura nadobudol
právoplatnosť (§ 226, § 227 ods. 1 CSP, predtým § 159 ods. 1 OSP). V zmysle § 228 ods. 1 CSP výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po
právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak (obdobne predtým § 159 ods. 2 OSP).

14. Odvolací súd na základe uvedeného posúdil odvolanie žalovanej 2/ ako neopodstatnené a
napadnutý rozsudok vo výroku III. týkajúci sa nároku na náhradu trov konania žalobcov 1/, 2/ voči
žalovanej 2/ podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak,

že úspešným žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže im v tomto
štádiu konania žiadne trovy nevznikli.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žalobu) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).