Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/148/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108221646
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4108221646.4

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: G.. C. D., I.., bytom W., A. N. G./6, zast. JUDr.
Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Bratislava, Kutlíková 17, proti odporcovi: BL SLOVAKIA,
spol. s r. o. so sídlom Nitra, Mostná 72, IČO: 31 396 054, zast. Advokátska kancelária Gavorová
& Partneri, spol. s r. o. so sídlom Bratislava, Lombardíniho 22B, o zaplatenie 24.231,56 eura s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 7. októbra 2013
č. k. 7C/159/2008-454 v spojení s opravným uznesením zo dňa 20. januára 2014 č. k. 7C/159/2008-476,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 151,78 eura
právnemu zástupcovi odporcu: Advokátska kancelária Gavorová & Partneri, spol. s r.o. so sídlom
Bratislava, Lombardíniho 22B do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu
trov konania v sume 7.430,44 eura na účet právneho zástupcu odporcu AK Gavorová & Partneri, spol. s
r. o. so sídlom v Bratislave, Lombardiniho 22B do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 146 ods. 2 OSP a zistením, že navrhovateľ zavinil, že konanie o jeho návrhu
súd musel zastaviť, nakoľko podal návrh, ktorého rozhodnutiu bránila prekážka litispendencie (už
začatého súdneho konania). Preto bolo potrebné konštatovať, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania
s právom odporcu na náhradu trov konania. Právny zástupca odporcu si v zákonnej lehote písomne
vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 6.328,48 eura. Tieto spočívali v úkonoch:
1/ rok 2008 - 2 úkony prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odporu spolu vo výške 806,61 eura +
režijný paušál za rok 2008 - 2x vo výške 6,30 eura, spolu 819,23 eura + 20% - DPH 163,85 eura, spolu
vo výške 983,08 eura, 2/ rok 2009 - 3 úkony vyjadrenie zo dňa 09. 06. 2009, účasť na pojednávaní dňa
11. 06. 2009, účasť na pojednávaní dňa 17. 09. 2009 spolu vo výške 1.210,02 eura + režijný paušál
za rok 2009 - 3x vo výške 6,95 eura spolu 1.230,87 eura + DPH 20% - 246,17 eura spolu vo výške
1.477,04 eura, 3/ rok 2011 - 5 úkonov účasť na pojednávaní dňa 18. 01. 2011, vyjadrenie zo dňa 07.
02. 2011, účasť na pojednávaní dňa 17. 05. 2011, účasť na pojednávaní dňa 02. 08. 2011, vyjadrenie
zo dňa 17. 10. 2011 spolu vo výške 2.016,70 eura + režijný paušál za rok 2011 - 5x vo výške 7,41
eura spolu 2.053,75 eura + 20% DPH - 410,75 eura spolu vo výške 2.464,50 eura, 4/ rok 2012 - účasť
na pojednávaní dňa 19. 01. 2012 vo výške 403,34 eura + režijný paušál za rok 2012 vo výške 7,63 eura
spolu 410,97 eura + DPH 20% - 82,19 eura spolu vo výške 493,16 eura, účasť na pojednávaní dňa 09.
02. 2012 (1/4 úkonu) vo výške 100,83 eura + režijný paušál za rok 2012 vo výške 7,63 eura spolu 108,46
eura + DPH 20% - 21,69 eura spolu vo výške 130,15 eura. Hodnotu jedného úkonu právnej služby si
právny zástupca navrhovateľa vyčíslil v zmysle § 11 ods. 1 (správne malo byť uvedené § 10 ods. 1),
§ 14 ods. 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytnutie právnych služieb. Ďalej si v rámci trov právneho zastúpenia uplatnil náhradu

za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky za cesty Bratislava - Nitra a späť za rok 2009 vo výške
115,39 eura, za rok 2011 vo výške 177,84 eura a za rok 2012 vo výške 122,02 eura, ako aj si uplatnil
náhradu za pohonné hmoty za cesty Bratislava - Nitra a späť za rok 2009 vo výške 24,92 eura, za rok
2011 vo výške 45,57 eura, za rok 2012 vo výške 30,38 eura, cestovné za cesty Bratislava - Nitra a
späť za rok 2009 vo výške 75,55 eura, za rok 2011 vo výške 113,33 eura, za rok 2012 vo výške 75,55
eura. Okrem toho si právny zástupca odporcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania
vo výške 1.101,96 eura spočívajúce v úkonoch: 1/ rok 2012 - 1 úkon vyjadrenie k odvolaniu zo dňa
10. 08. 2012 vo výške 403,34 eura + režijný paušál za rok 2012 vo výške 7,63 eura + DPH 20% 82,19
eura spolu vo výške 493,16 eura, 2/ rok 2013 - 1 úkon účasť na pojednávaní dňa 11. 04. 2013 vo výške
403,34 eura + režijný paušál za rok 2013 vo výške 7,81 eura + DPH 20% - 82,23 eura spolu vo výške
493,38 eura, náhradu za stratu času za cestu Bratislava - Nitra a späť za rok 2013 vo výške 62,45 eura,
náhradu za pohonné hmoty za cestu Bratislava - Nitra a späť za rok 2013 vo výške 15,19 eura a cestovnú
náhradu za rok 2013 vo výške 37,78 eura. Celkovo tak žiadal právny zástupca navrhovateľa priznať
trovy právneho zastúpenia za konanie na súde prvého stupňa vo výške 6.328,48 eura a trovy právneho
zastúpenia odvolacieho konania vo výške 1.101,96 eura, čo spolu predstavovalo sumu 7.430,44 eura, v
ktorej sume bola započítaná i DPH, nakoľko právny zástupca odporcu bol jej platiteľom. S poukazom na
vyššie uvedené vyčíslenie súd prvého stupňa priznal právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia za
všetky úkony, ktoré si uplatnil, nakoľko boli vyčíslené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, avšak nepriznal trovy konania spočívajúce
v súdnom poplatku za odpor vo výške 1.453,89 eura, nakoľko poplatok zaplatený odporcom nebol a
taktiež nebol zo strany súdu súdny poplatok za odpor vyrubený a to v zmysle spoločnej poznámky k
položkám č.1, 2 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. účinného v čase podania odporu.
Trovy konania odporcu, na zaplatenie ktorých súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľa, tak spočívali v
trovách právneho zastúpenia v tejto právnej veci v celkovej výške 7.430,44 eura.

Uznesenie súdu prvého stupňa včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, odôvodniac ho tým, že
na prvom pojednávaní navrhol prerušenie konania z dôvodu, že v konaní na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 28Cb 16/01 sa rieši otázka, ktorá je významná pre rozhodnutie vo veci. Zdôraznil, že súd
prvého stupňa nezistil žiadnu prekážku na pokračovanie v konaní a jeho návrh na prerušenie konania
zamietol. Okrem toho odmietol názor navrhovateľa prehlásením, že vo veci môže konať bez toho, aby
bolo potrebné vyčkať na právoplatné skončenie konania Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 28Cb 16/01.
Nebolo pochýb o tom, že pokiaľ súd prvého stupňa nemal v úmysle vyhovieť návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, potom bol už on povinný, s ohľadom na to, že vykonal totožné dôkazné konanie, aké
vykonal odvolací súd, zistiť neodstrániteľnú prekážku konania a konanie zastaviť. Na tom, že tak neučinil,
nenesie navrhovateľ žiadnu vinu, pretože poukázal na všetky potrebné dôkazy, ako aj od počiatku tvrdil,
že vec Krajského súdu v Bratislave je totožná s vecou súdu prvého stupňa a uplatnenie totožného návrhu
na inom súdu od počiatku odôvodňoval výlučne svojou bezmocnosťou dosiahnuť, aby o jeho návrhu
konal Krajský súd v Bratislave. Po tom, ako bola odmietnutá spravodlivosť Krajským súdom v Bratislave,
bol nový návrh na začatie konania jediným riešením. Odmietnutie spravodlivosti bolo preukázané
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 265/2011-33 z 17. 01. 2011. Okrem toho namietal neúplné
skutkové zistenie Krajského súdu v Nitre spôsobené tým, že tento súd skúmal len spis Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7Cbs 3/2007 a nemal možnosť vykonať jeho konfrontáciu so spisom toho istého
súdu sp. zn. 28Cb 16/01. Tak by zistil, že i dnes, a nielen vtedy, prekážkou litispendencie je naďalej
konanie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 28Cb 16/01. Povinnosť tohto zistenia ale iste mal pri
štúdiu citovaného spisu Okresný súd Nitra, pretože Okresný súd Nitra na základe návrhu navrhovateľa
preskúmal správny spis. S ohľadom na uvedené poukázal na okolnosť, že mu nemožno pripísať
vinu za zastavenie konania rozhodnutím odvolacieho súdu, pretože toto konanie malo byť zastavené
postupom podľa § 103 OSP už v rámci prípravy konania a bol šokovaný poznaním, že sa tak nestalo.
S ohľadom na okolnosť, že súd prvého stupňa súhlasil s názorom odporcu o neexistencii prekážky
litispendencie v konaní, je skôr než o zavinení navrhovateľa, v zhode s kodifikovanou možnosťou podľa
§ 147 ods. 2 namieste uvažovať o zodpovednosti súdu samotného za oneskorené zastavenie konania
a s tým spojenom vzniku bezdôvodných trov konania. Pretože bolo nepochybne povinnosťou súdu pri
dokazovaní, ktoré vykonal, zastaviť konanie, a tak znemožniť trovy konania, ktoré by navrhovateľovi
inak neboli vznikli. V tejto súvislosti tak Okresný súd Nitra, vzhľadom na vyššie uvedené, mal nárok na
náhradu trov konania posúdiť v zmysle § 147 ods. 1 OSP. Zároveň vyjadril domnienku, že súd prvého
stupňa aj nedostatočne odôvodnil svoj názor, podľa ktorého odporca vyčíslil uplatnené úkony v súlade s
vyhláškou č. 655/2004 Z. z. Uvedené tvrdenie považoval za nepreskúmateľné pre rozpor jeho vlastných
skutkových zistení s vyhláškou, nakoľko nebolo možné zistiť, ktoré ustanovenie mal súd na mysli, keď

uviedol v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky, keď predmetom konania je presne vyčíslená suma, nejde o
spotrebiteľskú zmluvu a klientom advokáta odporcu nie je fyzická osoba. Pokiaľ si odporca skutočne
uplatnil trovy konania odôvodnené § 11 ods. 1 vyhlášky, nebolo možné mu ich priznať a to z dôvodu
non ultra petita. S poukazom na uvedené mal za to, že preukázal zavinenie odporcu na konaní, ktoré
malo byť zastavené pred prvým pojednávaním ako výsledok prípravy pojednávania, ako aj preukázal
zavinenie súdu prvého stupňa, ktorý bol na základe jeho námietky povinný zastaviť konanie už po prvom
pojednávaní na základe vykonaného dokazovania k návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Okrem
toho považoval za preukázané, že trovy konania súd priznal odporcovi v rozpore s vyhláškou, a preto
navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že navrhovateľovi s
ohľadom na § 13 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. prizná právo na náhradu trov
konania postupom podľa § 147 ods. 1, 2 OSP, resp. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zruší a
vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý uviedol, že súd prvého stupňa uznesením
zo dňa 09. 07. 2010 č. k. 7C/159/2008-163 správne zamietol návrh na prerušenie konania do doby
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 28Cb/16/01, pretože prekážka litispendencie bola
zistená až s konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Cbs/3/2007. V ďalšej časti hodnotil odvolanie
navrhovateľa za zmätočné, ako aj zdôraznil, že odporca žiadnym spôsobom nezavinil stav prekážky
litispendencie. Bol to práve navrhovateľ, ktorý si dvakrát uplatnil ten istý nárok. Okrem toho dodal, že k
prekážke litispendencie sa prvýkrát vyjadroval až v konaní pred odvolacím súdom, pretože podaním zo
dňa 08. 09. 2005 si navrhovateľ neuplatnil celý nárok. Podstatné však podľa neho bolo, že navrhovateľ
sám na základe vlastnej vôle podal dvakrát rovnaký návrh na 2 rôzne súdy a túto skutočnosť navrhovateľ
aj sám potvrdil v odvolaní. Okrem toho zdôraznil, že navrhovateľ sám uviedol, že naschvál podal
návrh na Okresný súd Nitra a to z dôvodu, že tým sledoval, aby Okresný súd Nitra konanie zastavil
pre prekážku litispendencie, čo následne preukáže Krajskému súdu v Bratislave a tým prinúti Krajský
súd v Bratislave konať vo veci. Za týmto účelom navrhovateľ priznal, že riskoval náklady v podobe
trov súdneho konania, avšak nečakal, že budú také veľké, čo sa stalo chybou Okresného súdu Nitra,
lebo konanie hneď nezastavil pri prvej príprave pojednávania. Z uvedeného považoval za zrejmé,
že navrhovateľ sám priznal svoju zodpovednosť za zastavenie konania, dokonca takýto výsledok od
začiatku sledoval a bol ochotný riskovať náklady súdneho konania s tým vzniknuté. Bol to teda len
navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania, pretože sám podal dva rovnaké nároky na dva rôzne
súdy, čím sám vytvoril prekážku litispendencie a z toho dôvodu zavinil okolnosti, pre ktoré sa muselo
konanie zastaviť (skúmanie len procesných dôvodov zastavenia konania), a preto navrhovateľovi vznikla
povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania. Naviac zastal názor, že navrhovateľ mohol kedykoľvek sám
upozorniť súd prvého stupňa, že je tu prekážka litispendencie, prípadne mohol kedykoľvek vziať návrh
späť a tým zabrániť, aby súd trval toľko rokov. Bol to teda navrhovateľ, ktorý spôsobil takú dĺžku konania
pred súdom prvého stupňa. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je správne a navrhol odvolaciemu súdu ho potvrdiť a odporcovi priznať náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 294,18 eura.

K vyjadreniu odporcu následne zaujal stanovisko navrhovateľ, uvádzajúc, že odporca je účastníkom
všetkých troch konaní, ktoré sú diskutované v súvislosti s prekážkou litispendencie a má dokonalý
prehľad o pravdivom stave vecí, ako i má v držbe všetky listinné dôkazy. S poukazom na uvedené
namietal nepravdivosť tvrdení odporcu, ako aj mal za to, že on podal návrh na tri rôzne súdy, a nie dva.
Okrem toho poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 199/2005 a rozdelenie listín na
verejné a súkromné. Následne predložil dôkazy o pravdivosti zistenia uvedeného v uznesení Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 9Co/89/2012 namiesto odporcu, ako aj vysvetlil, ktoré konanie začalo ako prvé.
Považoval preto za preukázané, že konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbs/3/2007
o spornom petite začalo neskôr ako konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 28Cb 16/01.
Zároveň mal za to, že pri skúmaní zavinenia vzniku trov konania bolo preukázané, že to bol odporca,
kto počas celého konania tak, ako to činí i v tomto podaní, popieral existenciu prekážky v konaní a bol to
odporca, ktorého návrhom na pokračovanie v konaní súd vyhovel. Pre úplnosť uviedol, že pri skúmaní
neodstrániteľných podmienok konania nemá navrhovateľ v zmysle § 103 a § 104 OSP žiadnu povinnosť,
avšak môže len tvrdiť totožnosť obsahu a túto vyhodnocuje súd, ktorý ju vyhodnotil na návrh odporcu
tak, že ju poprel. Následne vysvetlil odporcom namietanú zmätočnosť odvolania a navrhol, aby odvolací
súd vo veci rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním (§ 212 ods. 1 OSP)
a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdiť.

Z obsahu podaného návrhu navrhovateľa a z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa
navrhovateľ svojím návrhom v zmysle jeho písomnej úpravy zo dňa 13. 10. 2008 voči odporcovi domáhal
zaplatenia sumy 730.000 Sk (24.231,56 eura) spolu s úrokom z omeškania 17,6% ročne z jednotlivých
súm do ich zaplatenia. V návrhu uviedol, že dňa 01. 06. 1995 uzavrel s odporcom nájomnú zmluvu,
ktorú dňa 25. 09. 1998 nahradili jej aktualizovaným znením. Podľa bodu 5.1. citovanej zmluvy o nájme,
platnosť záväzku nájomcu podľa bodu 3.1. písm. d) - poplatok za užívanie sídla nehnuteľnosti vo výške
10.000 Sk mesačne končí dňom výmazu sídla spoločnosti nájomcu z Obchodného registra Okresného
súdu Bratislava I. Sídlo spoločnosti nájomcu na Nových záhradách III/6 bolo podľa platného výpisu
vymazané z obchodného registra dňa 05. 09. 2006. Z tohto titulu mu v období od 01. 08. 2000 do 05.
09. 2006 vznikla pohľadávka voči žalobcovi vo výške 10.000 Sk x 73 mesiacov = 730.000 Sk. K svojmu
návrhu pripojil Zmluvu o nájme bytových a nebytových priestorov, uzavretú medzi prenajímateľom G..
C. D., I.. a manželkou U.. P. D. a nájomcom BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., zastúpeným G.. C. D., I..
zo dňa 25. 09. 1998, ako aj protokol o daňovej kontrole zo dňa 28. 02. 2003 a výsledok kontroly.

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 9. februára 2012 č. k. 7C/159/2008-372 tak,
že návrh navrhovateľa zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným
uznesením. Rozsudok súdu prvého stupňa včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ. Odvolací
súd, rozhodujúc o odvolaní navrhovateľa zistil prekážku tzv. litispendencie (prekážku začatého konania),
v dôsledku čoho uznesením zo dňa 31. mája 2013 č. k. 9Co/89/2012-435 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a konanie vo veci zastavil. Následne súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania
napadnutým uznesením.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému
právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za
vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Ak došlo k zastaveniu konania (napríklad podľa ustanovenia § 96 ods. 1 OSP v prípade, že
navrhovateľ vzal účinne späť návrh na začatie konania), nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146
ods. 1 písm. c/ OSP) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno (§ 146
ods. 2 OSP) uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného
konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť

zastavené a podľa druhej vety tohto ustanovenia odporcovi v prípade, že bol pre jeho správanie vzatý
návrh späť, ktorý bol podaný dôvodne.

K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia niektorého z účastníkov.
Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov: zastavenie konania po späťvzatí návrhu, ku ktorému došlo
pre správanie sa odporcu, pričom návrh bol podaný dôvodne, zakladá právo navrhovateľa na náhradu
trov zastaveného konania. Dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne. Nerozhoduje, aký by bol
výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu návrhu, ale to, že odporca splní to, čoho sa navrhovateľ
domáha a len preto navrhovateľ vezme návrh späť. Zavinenie navrhovateľa môže spočívať v tom, že
podal návrh napriek tomu, že dlh bol splnený a túto skutočnosť nezistil pred podaním návrhu alebo v
tom, že návrh vzal späť bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhal.

Podľa § 147 ods. 1 OSP účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré
by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa
im prihodila.

Z ustanovenia § 147 ods. 1 OSP vyplýva, že ak sú splnené zákonné predpoklady, súd nielen môže, ale
aj musí rozhodovať o tejto, obvykle nazývanej separátnej náhrade trov konania. Nie je to vecou voľného
uváženia súdu, či rozhodne alebo nerozhodne o takých trovách, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 147
OSP. Rozhodovanie o tejto náhrade trov konania má totiž výrazne preventívny charakter a súčasne je to
prostriedok upevnenia procesnej disciplíny viacerých subjektov občianskeho súdneho konania. Z toho
vyplýva, že súd by mal principiálne rozhodovať o náhrade trov konania ihneď po zistení, že sa splnili
predpoklady uvedené v hypotéze § 147 ods. 1 alebo 2 OSP, najneskôr však v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí. Nárok oprávnenej osoby na náhradu trov konania, ktoré vznikli zavinením alebo náhodou,
nie je nijako závislý od výsledku konania, t.j. od úspechu vo veci, preto treba tieto trovy oddeliť od
ostatných trov konania.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a keďže odvolací súd
z odvolania navrhovateľa zistil, že navrhovateľ namietal, že nezavinil zastavenie konania, ako aj
namietal nepreskúmateľnosť spočívajúcu v aplikácii § 11 ods. 1 vyhlášky, ale žiadne dôvody, ktoré
by odôvodňovali, že mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania v nesprávnej výške za
jednotlivé úkony právnej služby neuvádzal a uvedenú skutočnosť nenamietal odporca. Odvolací súd po
preskúmaní veci zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a aj správne a dostatočne
odôvodnené, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje a s poukazom na ustanovenie §
219 ods. 2 OSP naň odkazuje. Vzhľadom na dôvody uvádzané navrhovateľom v podanom odvolaní
odvolací súd uvádza, že v citovanom zákonnom ustanovení § 146 ods. 2 OSP sa premieta zákonný
princíp, podľa ktorého náhrada trov zaťažuje účastníka, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené.
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu
nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil alebo komu sa prihodila náhoda, ktorá
ich vyvolala. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa správne ustálil, že v prejednávanej veci
navrhovateľ zavinil zastavenie konania, keď podal dva rovnaké nároky na dva rôzne súdu, čím sám
vytvoril prekážku litispendecie. Z tohto dôvodu je potrebné ustáliť, že navrhovateľ zavinil okolnosti,
pre ktoré sa konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania.
Náhrada trov konania v zmysle § 147 OSP pritom neprichádzala do úvahy, pretože zavinenie podľa tohto
ustanovenia sa posudzuje vo vzťahu k procesným povinnostiam účastníka alebo jeho zástupcu a k ich
porušeniu nedošlo. Porušenie týchto procesných povinností však musí spôsobiť nadbytočné trovy tak, že
nebyť tohto porušenia, nevznikli by žiadne nadbytočné trovy. Za nadbytočné trovy nemožno považovať
trovy, ktoré sa vynaložili v konaní, v ktorom napriek porušeniu procesných povinností účastníka alebo
jeho zástupcu došlo k vykonaniu procesne významných a potrebných úkonov pri dokazovaní. Naviac
bolo potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ si bol vedomý prekážky litispendencie už
pri podávaní návrhu, avšak čakal, že konanie bude zastavené skôr, a preto aj podal návrh na prerušenie
konania. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s názorom odporcu, že navrhovateľ
mohol kedykoľvek sám upozorniť súd prvého stupňa, že je tu prekážka litispendencie, prípadne mohol
kedykoľvek vziať návrh späť a tým zabrániť, aby súdny spor trval niekoľko rokov a navýšili sa trovy
konania. Z procesného hľadiska teda platí, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ a podľa § 146
ods. 2 OSP je povinný nahradiť trovy konania odporcovi, ktorých výšku za jednotlivé úkony právnej
služby navrhovateľ nenamietal, a preto neboli ani predmetom preskúmavania odvolacím súdom. Čo

sa týkalo navrhovateľom namietanej nepreskúmateľnosti spočívajúcej v aplikácii § 11 ods. 1 vyhlášky
pri výpočte trov konania, odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, ako aj napadnutého uznesenia
zistil, že v danom prípade išlo len o zrejmú chybu súdu prvého stupňa v písaní a namietaná hodnota
jednotlivých úkonov právnej služby bola odporcom riadne vyčíslená a súdom prvého stupňa priznaná
v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky, keďže išlo o uplatnenie nároku na peňažné plnenie. Odporca si pritom
vyčíslil trovy konania bez uvedenia konkrétneho ustanovenia vyhlášky, teda k tejto nesprávnosti nedošlo
zo strany odporcu, ale pri vypracovaní uznesenia súdom prvého stupňa. Z uvedených dôvodov odvolací
súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v
odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 151,78 eura,
pozostávajúcu z jedného úkonu právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu v časti trov konania, pretože
predmetom odvolacieho konania bola suma 7.430,44 eura) v sume 118,67 eura podľa § 10 ods.
1 a § 13a ods. 2 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z., režijného paušálu 7,81 eura podľa § 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky a 20% DPH podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.