Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 18, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/7/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113210893
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113210893.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobkyne S. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
S. XX, XXX XX H., zastúpená JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach,
Žižkova 39, proti žalovanej Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, IČO: 31 364 501, so sídlom
Klemensova 8, 813 61 Bratislava, zastúpená Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, Generálne
riaditeľstvo, Kasárenské námestie 11, 041 50 Košice, o určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 38Cpr/1/2013-359 z 15.1.2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalobu zamietol (výrok I.)
a vyslovil, že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
Vychádzal z toho, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie 6.5.2013 domáhala voči
žalovanému určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011 a určenia, že jej pracovný pomer so žalovaným
trvá naďalej. Ďalej sa domáhala určenia, že ukončenie pracovného pomeru oznámením č. 22/2013/SĽZ/
Bu zo dňa 18.3.2013, t.j. že pracovný pomer trval len do 6.3.2013, je neplatné a jej pracovný pomer trvá
naďalej. Žalobkyňa súčasne uviedla, že od zamestnávateľa žiada náhradu mzdy, sociálne a zdravotné

poistenie.
Návrhodôvodnilatým,žeod14.7.1980pracovalaužalovaného,pričomdoroku1992vykonávalafunkciu
samostatný technik železničnej dopravy, následne absolvovala od roku 1992 do roku 1995 materskú
dovolenku, a od roku 1995 pracovala vo funkcii traťový robotník, neskôr skladník. V roku 2002 - 2005
bola na ďalšej materskej dovolenke a následne po jej ukončení bola vo funkcii traťového robotníka a
ako samostatný technický zamestnanec od 1.9.2005, od kedy bola šikanovaná až do 1.8.2011. Určenie
neplatnosti výpovede z 19.7.2011 žiada podľa § 63 ods. 1 danej podľa § 63 ods. 1 písm. a, b/ Zákonníka

práce z dôvodov, že sa zmenil len názov pracoviska, ale pracovná agenda zostala tá istá a bola
rozdelená medzi štyroch zamestnancov THP, že vo výpovedi nie je určený presný dátum kedy začína
plynúť táto výpoveď, ani to, či jej bola zamestnávateľom navrhnutá iná vhodná práca s ohľadom na jej
zdravotný stav. Ďalej poukázala na to, že žalovaný nevyužil odchody zamestnancov do predčasného
dôchodku a typové pozície neboli obsadzované podľa kritérií v zmysle nariadení ŽSR.
Dňa 1.7.2013 žalobkyňa žalobu upresnila v tom zmysle, že sa domáha náhrady mzdy vo výške
846,49 EUR mesačne, za 3 mesačné odstupné, t.j. vo výške 2.539,47 EUR a vzhľadom, že ukončenie

pracovného pomeru doposiaľ nie je jasné, tak presnú sumu uvedie až po doplatení odstupného.
Ďalej požaduje zaplatenie sociálneho, zdravotného poistenia, prípadné odmeny, ktoré boli dané v
požadovanom období, zamestnancom prémie, dar, pri pracovnom výročí t.j. 30 EUR štvrťročne, ktorésú dané zamestnancom pri odpracovaní 30 rokov v ŽSR, odvody do Stability zamestnávateľom t.j. ŽSR,
stravné lístky, režijné výhody.
Na tieto skutkové tvrdenia žalobkyňa navrhla vykonať dôkazy : Výpoveď (daná v zmysle § 63 ods. 1

písm. a), b) ZP z 19.7.2011, Oznámenie žalovaného z 18.4.2013, Pracovná zmluva z 15.7.1980, Dohoda
o zmene pracovnej zmluvy z 11.12.1995, Dohoda o zmene pracovnej zmluvy z 20.6.1996, Dohoda
o zmene obsahu pracovnej zmluvy z 2.8.2005, Zmena obsahu pracovnej zmluvy z 17.8.2005, Výpis
neprítomnosti z IT 2001 za rok 2010, Prehľad nemocenských dávok za obdobie 01/2010-12/2010 z
8.6.2011, Prehľad nemocenských dávok za obdobie 2011, Výpis neprítomnosti rok 2011 z 8.6.2011,

Prevzatie agendy žalobkyne z 7.9.2011, Žiadosť o prešetrenie nadbytočnosti z 21.6.2011, Rozhodnutie
Sociálnej poisťovne z 18.4.2013, Oznámenie žalovaného z 18.3.2013.
P r o c e s n é podmienky :
Posúdenie naliehavého právneho záujmu:
Keďže predmetom tohto konania je určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011, ďalej určenie, že
pracovný pomer so žalovaným trvá naďalej, ako aj určenie, že ukončenie pracovného pomeru

oznámením č. 22/2013/SĽZ/Bu zo dňa 18.3.2013, t.j. že pracovný pomer trval len do 6.3.2013, je
neplatné a pracovný pomer trvá naďalej, tak žalobkyňa musí preukázať podľa § 80 písm. c) O.s.p. v
spojení s § 470 ods.2 CSP (za účinnosti ktorého bola žaloba podaná) naliehavý právny záujem na tomto
určení.
Podľa § § 80 O.s.p. (platný a účinný do 30.6.2016) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby

sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o
určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva;
c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 137 CSP (platný a účinný od 1.7.2016) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie

je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
Procesným predpokladom úspešnosti či neúspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého
právneho záujmu. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by
bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo

jeho právne postavenie neistým. Z toho vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo
do naliehavého právneho záujmu) v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinností podľa
§ 80 písm. b) O.s.p. (teraz § 137 CSP). Určovacia žaloba má preventívny charakter a je opodstatnená
najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo a je daný naliehavý právny záujem na takomto
určení.

Súd dospel k záveru, že u žalobkyne bol v čase podania žaloby za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, a je aj teraz, za účinnosti Civilného sporového poriadku, daný naliehavý právny záujem vo
vzťahu k určeniu, že jej pracovný pomer naďalej trvá, nakoľko pozitívnym vyriešením tejto otázky, by
mohla dosiahnuť odstránenie spornosti svojho práva (trvania pracovného pomeru), alebo neistoty v ich
vzájomnom právnom vzťahu.

Súd citoval § 38 ods.4, § 62 ods. 1, 7, § 64 ods.2 aj § 77 ZP a dôvodil, že dňa 1.7.2011 ZV-OZŽ prejednal
žiadosť Regionálneho riaditeľstva Údržby železničnej infraštruktúry vo veci výpovede z pracovného
pomeru žalobkyne a zobral na vedomie návrh na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka
práce pre zamestnankyňu SMÚ ÚB Košice, S. S., ako to vyplýva z výpisu z uznesenia zo dňa 6.7.2011.
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21.9.2016 žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že dňa

21.6.2016 bol so žalobkyňou uskutočnený pohovor za účasti zástupcu odborov, pri ktorom jej bolo
oznámené, že na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa ŽSR č. 15/2011 s následnou zmenou
rozpisu funkčných miest č. 13877/2011/O160 došlo s účinnosťou od 1.7.2011 k zrušeniu jej pôvodného
zamestnávateľa Regionálneho pracoviska ÚŽI Zvolen, t.j., že sa stáva nadbytočnou. Dňa 29.6.2011bola adresovaná žiadosť ŽSR odborovému orgánu, pretože žalobkyňa o skončení pracovného pomeru
sa odmietla dohodnúť. Listom zo dňa 6.7.2011 odborový orgán zamestnávateľovi oznámil prejednanie
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Listom zo dňa 19.7.2011 bola žalobkyni daná výpoveď,

ktorú odmietla prevziať dňa 26.7.2011 (potvrdené dvoma svedkami). Počas plynutia výpovednej doby
žalobkyňa ochorela (17.10.2011). Svoju práceneschopnosť ukončila dňa 6.3.2013, čo zamestnávateľovi
oznámila doručením potvrdenia o ukončení PN.
Žalovaný dňa 26.10.2016 poukázal na to, že Ústredie železničnej infraštruktúry (ÚŽI), regionálne
riaditeľstvoZvolen,boloúplnezrušenéatotoústredieželezničnejinfraštruktúrymalosvojepracoviskána

celom Slovensku, namiesto neho však nebolo vytvorené žiadne nové pracovisko, preto oblastní riaditelia
mali povinnosť vysporiadať sa so svojimi zamestnancami, tak ako to vyplýva z nariadenia generálneho
riaditeľa č. 15/2011 o zmene organizačnej štruktúry, podľa ktorej (strana 3, druhá odrážka) regionálne
riaditeľstvá Zvolen a Žilina spolu s ich výkonnými pracoviskami, strediskami miestnej údržby boli
zrušené. Súčasne s touto organizačnou zmenou malo dôjsť k racionalizácii činnosti a s tým optimalizácii
stavu zamestnancov v jednotlivých aparátoch na výkonných pracoviskách s cieľom zvyšovať efektivitu

práce na novovzniknutých oblastných riaditeľstvách. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by na miesto
žalobkyne bola prijatá nová zamestnankyňa, alebo nový zamestnanec a že by vykonával jej prácu,
pretože žiadne nové pracovné miesta vytvorené pre východoslovenský kraj neboli. Medzi jednotlivé
profesie, ako sú uvedené v tabuľke technicko - hospodárskych zamestnancov tzn. vedúci, koordinátor,
inžinier železničnej dopravy, správca ŽI, odborný technický zamestnanec, majster ŽTS, referent, sa

nedalo vtesnať ešte výkon odborného technického zamestnanca, ktorú funkciu vykonávala žalobkyňa,
pretože nebolo na to vytvorené pracovné miesto. Ďalšie pozície zostali už len robotnícke profesie.
Z vyjadrenia žalovaného zo 4.5.2017 vyplýva, že k 1.7.2011 Oblastné riaditeľstvo Košice prevzalo od
zrušenej organizačnej zložky Údržba železničnej infraštruktúry Zvolen, kde bola zaradená žalobkyňa
celkovo 9 nadbytočných pracovníkov vo funkcii traťový robotník, pričom táto pracovná pozícia nemohla

byť žalobkyni ponúknutá, pretože ide o prácu pre ženu nevhodnú, pracovnou náplňou traťového
robotníka je : zabezpečovanie údržby a opráv železničného zvršku, spodku a umelých stavieb,
odstraňovanie porastov v obvode dráhy, demontáž podvalov, koľají a výhybiek, rozrušenie štrkového
lôžka špicou krompáča na potrebnú hĺbku, odstránenie buriny s koreňmi a urovnanie štrkového
lôžka do profilu, vyčistenie priekopy železničnej trate s úpravou svahu a spádu, odstraňovanie snehu

a ľadu z prevádzkovaných koľají a výhybiek, regenerácia drevených podvalov ručne, zriaďovanie
alebo úprava sypaných nástupíšť, priebežné doťahovanie upevňovadiel železničného zvršku ručne
s pretočením, vytrhávanie a odstraňovanie dlažobných kociek, prefabrikovaných prvkov - dlažobné
prefabrikáty, živičných krytov a priestoru koľají a ich okolia, odstraňovanie porastov ručne, vrátane
ich likvidácie, pomocné práce pri stavbe a údržbe železničných tratí, napr. čistenie svahov, priekop a

priepustov, vytrhávanie trávy a buriny v koľajisku a na banketoch, orezávanie konárov zasahujúcich
do prechodového prierezu ručnou pílkou, odstraňovanie snehu a ľadu, stavanie a odstraňovanie
zásnežiek, čistenie konzervovanie, triedenie, ručný presun a uskladňovanie drobného koľajiva, príprava
a rozmiestnenie potrebného náradia a pod., chemické čistenie buriny kropiacimi súpravami, údržba vo
výmenovej časti výhybiek s hákovými uzávermi a výhybiek s vertikálnymi uzávermi vo výmenovej časti

výhybiek miestne stavaných.
Z porovnania počtu plánovaných miest vyplýva, že pre Regionálne riaditeľstvo ÚŽI/Oblastné riaditeľstvo
Zvolen bol k 1.6.2011 celkový počet pracovných miest : 3030, k 1.7.2011 spolu 2318, pričom rozdiel
je -712 miest.
ZporovnaniastavuzamestnancovvrámcicelejŽSRvyplýva,žecelkovýevidenčnýpočetzamestnancov

k 30.6.2011 bol 16022, k 1.7.2011 bol 15463, a k 31.7.2011 bol 15417, čo je o 605 zamestnancov menej.
Právny záver:
Žalobkyňa namietala neplatnosť výpovede z 19.7.2011 z dôvodov, že sa po 1. zmenil len názov
pracoviska, ale pracovná agenda zostala tá istá a bola rozdelená medzi štyroch zamestnancov THP,
po 2. že vo výpovedi nie je určený presný dátum kedy začína plynúť táto výpoveď, po 3. že jej nebola

ponúknutá iná vhodná práca s ohľadom na jej zdravotný stav, v rámci celej SR, a že jej pracovná pozícia
samostatný technický zamestnanec sa premenovala na inžinier železničnej dopravy.
Súd posúdil výpoveď z hľadiska formálnych náležitostí, t.j. či bola dodržaná písomná forma, doručenie,
uvedenie výpovedného dôvodu, podpis konajúceho, ako aj z hľadiska splnenie ponukovej povinnosti v
zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktorá je materiálnou podmienkou platnosti výpovede.

Dôkazné bremeno o splnení uvedenej podmienky platnosti v prípadnom súdnom spore spočíva na
zamestnávateľovi.
Nazákladenávrhužalobkynesasúdzaoberalposúdenímhmotnoprávnejpodmienkyplatnostivýpovede
a dospel k záveru, že „Výpoveď zo dňa 19.7.2011“ bola žalobkyni daná v zákonom predpísanej písomnejforme, a že bola žalobkyni riadne a účinne doručená dňa 26.7.2011 na jej pracovisku, za prítomnosti
ďalších dvoch zamestnancov. Z obsahu výpovede ďalej jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ
dostatočne jasne a zrozumiteľne uvedením § 63 ods. 1 a konkrétneho písmena, a) a b) Zákonníka práce,

ako zrozumiteľným odôvodnením výpovede s odkazom na konkrétne rozhodnutia zamestnávateľa o
zmene organizačnej štruktúry „Nariadením generálneho riaditeľa ŽSR č. 15/2011 o zmene organizačnej
štruktúry ŽSR z 21.4.2011 a následnou zmenou Rozpisu plánovaných miest pod č. 13875/2011/O160
z 28.4.2011“ a uvedením dôsledku týchto rozhodnutí „zrušenie OR Košice a k vytvoreniu nového
zamestnávateľa OR Košice s novou racionálnou organizačnou štruktúrou“, ako aj s presným časovým

určením „s účinnosťou od 1.7.2011“ a stanovením cieľa tejto zmeny „zmena úloh zamestnávateľa a
zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce“, špecifikoval vo výpovedi výpovedný
dôvod tak, že je nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Na výpovedi zo dňa 19.7.2011 je podpis
zástupcu zamestnávateľa, F.. Z. Z., riaditeľa OR Košice.
Po organizačnej zmene u ŽSR došlo od 1.7.2011 k organizačným zmenám na celom území Slovenska,
pretože došlo k spojeniu prevádzky a údržby zriadením Oblastných riaditeľstiev v Košiciach, Trnave,

Zvolene a v Žiline, pričom do 30.6.2011 tieto činnosti vykonávali oddelené jednotky, keď prevádzku
zabezpečovali Oblastné riaditeľstvo v Košiciach a Trnave, a údržbu zabezpečovali Ústredie železničnej
infraštruktúry vo Zvolene a Žiline.
ZporovnaniastavuzamestnancovvrámcicelejŽSRvyplýva,žecelkovýevidenčnýpočetzamestnancov
k 30.6.2011 bol 16022, k 1.7.2011 bol 15463, a k 31.7.2011 bol 15417, čo je o 605 zamestnancov menej

ako bolo pred vykonanou organizačnou zmenou.
Z uvedeného teda vyplýva záver, že žalovaný, ako zamestnávateľ, dosiahol organizačnou zmenou k
1.7.2011 deklarovaný cieľ, t.j. zmenu úloh novovytvorených Oblastných riaditeľstiev v Košiciach, Trnave,
vo Zvolene a v Žiline, ale aj zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce na
pracoviskách.

Výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je možné dať zamestnancovi len v
prípade, ak je v čase podania výpovede nadbytočný, teda počet zamestnancov presahuje znížený počet
pracovných miest.
Samotná nadbytočnosť zamestnanca je výlučne spájaná s tým, že sa zamestnávateľ rozhodne pre
organizačnú zmenu, ktorá má smerovať k lepšej efektivite práce, pričom sa rozhodne vypovedať

pracovný pomer jednostranne s vybratým zamestnancom alebo zamestnancami, pričom výber
zamestnanca zo strany zamestnávateľa, voči ktorému bude uplatnený inštitút nadbytočnosti, je plne v
ingerencii zamestnávateľa a túto otázku nie je oprávnený preskúmavať ani súd.
Je preukázané, že žalobkyňa sa v dôsledku tejto zmeny organizačnej štruktúry ŽSR k 1.7.2011 stala
nadbytočnou, keďže podľa Rozpisu plánovaných miest (zo dňa 28.4.2011) na jej pracovnú pozíciu,

ako mala dohodnutú v pracovnej zmluve (poslednou úpravou zo dňa 17.8.2005) „samostatný technický
zamestnanec s miestom výkonu práce : ÚŽI Regionálne riadiace pracovisko Zvolen, Stredisko miestnej
údržby - Údržba budov Košice“, boli v rámci celého východného Slovenska pre oblasti Poprad, Prešov,
KošiceaČiernanadTisouspoluvytvorenélen2pracovnémiesta,atozpôvodnéhopočtu10pracovných
miest.

Súd v tejto súvislosti posúdil aj ďalšiu hmotnoprávnu podmienku pre platnosť, upravenú v § 63 ods. 2
Zákonníka práce v podobe ponuky iného vhodného miesta pre nadbytočného zamestnanca.
Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný mu
ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú. Ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka
práce upravuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63

ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce, pri ktorej sa zamestnávateľovi ponúkajú dve alternatívy : po prvé,
ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, t.j. nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide o
tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá, resp. po druhé,
ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým,
než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka

uvedená v ustanovení § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce a výpoveď je preto neplatná.
Z lekárskych posudkov napokon vyplýva, že žalobkyňa síce bola spôsobilá na výkon práce traťového
robotníka, ale bolo tomu tak do roku 2005, pričom, podľa lekárskej prehliadky z 22.1.1996 mohla
žalobkyňa funkciu traťový robotník vykonávať s určitým obmedzením, t.j. mimo aktívnej dopravy v
teplom prostredí bez dvíhania ťažkých bremien. Teda, ani túto prácu, na pozícii traťového robotníka

žalobkyňa nebola z hľadiska zdravotného spôsobilá vykonávať v celom rozsahu s ohľadom na pracovnú
náplň tejto pozície (zabezpečovanie údržby a opráv železničného zvršku, spodku a umelých stavieb,
odstraňovanie porastov v obvode dráhy, demontáž podvalov, koľají a výhybiek, rozrušenie štrkového
lôžka špicou krompáča na potrebnú hĺbku, odstránenie buriny s koreňmi a urovnanie štrkovéholôžka do profilu, vyčistenie priekopy železničnej trate s úpravou svahu a spádu, odstraňovanie snehu
a ľadu z prevádzkovaných koľají a výhybiek, regenerácia drevených podvalov ručne, zriaďovanie
alebo úprava sypaných nástupíšť, priebežné doťahovanie upevňovadiel železničného zvršku ručne

s pretočením, vytrhávanie a odstraňovanie dlažobných kociek, prefabrikovaných prvkov - dlažobné
prefabrikáty, živičných krytov a priestoru koľají a ich okolia, odstraňovanie porastov ručne, vrátane
ich likvidácie, pomocné práce pri stavbe a údržbe železničných tratí, napr. čistenie svahov, priekop a
priepustov, vytrhávanie trávy a buriny v koľajisku a na banketoch, orezávanie konárov zasahujúcich
do prechodového prierezu ručnou pílkou, odstraňovanie snehu a ľadu, stavanie a odstraňovanie

zásnežiek, čistenie konzervovanie, triedenie, ručný presun a uskladňovanie drobného koľajiva, príprava
a rozmiestnenie potrebného náradia a pod., chemické čistenie buriny kropiacimi súpravami, údržba vo
výmenovej časti výhybiek s hákovými uzávermi a výhybiek s vertikálnymi uzávermi vo výmenovej časti
výhybiek miestne stavaných).
Bolo zistené, že Oblastné riaditeľstvo Košice prevzalo od zrušenej organizačnej zložky Údržba
železničnej infraštruktúry Zvolen, kde bola zaradená žalobkyňa celkovo 9 nadbytočných pracovníkov vo

funkcii traťový robotník, pričom táto pracovná pozícia nemohla byť žalobkyni reálne ponúknutá, pretože
išlo o prácu nielen pre ženu nevhodnú, ale hlavne pre žalobkyňu nevhodnú z hľadiska stavu jej zdravia
v roku 2011, z hľadiska jej rodinného zázemia (starostlivosť o maloleté dieťa).
Preto súd konštatuje, že tým, že žalovaný neponúkol žalobkyni iné vhodné miesto mimo miesta
dohodnutého v pracovnej zmluve (Košice) a na inú voľnú pracovnú pozíciu - traťový robotník

(pričom mala dohodnutú pozíciu odborný technický zamestnanec) tak, neporušil podmienku ponukovej
povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce a § 63 ods. 2 písm. b/
Zákonníka práce, pretože žalovaný preukázateľne nemal možnosť žalobkyňu naďalej zamestnávať,
nemal pre ňu žiadnu prácu, išlo z jeho strany o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca.
Súd v súlade s konštantnou judikatúrou preskúmal príčinný vzťah medzi organizačnou zmenou u

žalovaného a nadbytočnosťou žalobkyne a dospel k záveru, že nakoľko bolo dôsledkom prijatia
organizačnej zmeny zrušenie pracovného miesta žalobkyne v zmysle jej Pracovnej zmluvy zo dňa
14.7.1980 a doplnkov, tak je daná príčinná súvislosť s nadbytočnosťou žalobkyne, ako zamestnanca.
Súd mal za preukázané, že žalovaný svoju povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným
odborovým orgánom výpoveď splnil tým, že na základe žiadosti Regionálneho riaditeľstva Údržby

železničnej infraštruktúry, dňa 1.7.2011 príslušný ZV-OZŽ prejednal vo veci výpovede z pracovného
pomeru žalobkyne a zobral na vedomie návrh na výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka
práce pre zamestnankyňu SMÚ ÚB Košice, S. S., ako to vyplýva z výpisu z uznesenia zo dňa 6.7.2011.
Týmto bola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti takéhoto právneho úkonu.
Aj ďalší argument žalobkyne, že jej agendu prevzala pani N., jediná zamestnankyňa, je vyvrátený

zistením zo Zápisu o prevzatí agendy zo 7.9.2011 o tom, že agenda žalobkyne bola po 1.7.2011
komisionálne prevzatá a rozdelená podľa nových funkcií a pracovných náplní iným zamestnancom na
SMSÚ ÚB Košice.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede z 19.7.2011, ako
aj o určenie, že jej pracovný pomer so žalovaným trvá naďalej a rovnako aj o určenie, že ukončenie

pracovného pomeru oznámením č. 22/2013/SĽZ/Bu zo dňa XX.X.XXXX je neplatné a že jej pracovný
pomer trvá, a teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Stanovisko zo s ú d n e j p r a x e :
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach (1 Cdo 72/2006, 1 M
Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010), od záverov ktorých nie je dôvod sa odkloniť ani

v prejednávanej veci, poukázal na to, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce určovalo povinnosť
zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov)
výpoveď, ako hmotnoprávnu podmienku platnosti takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa
a nesplnenie tejto podmienky spôsobovalo v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce
jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastali len vtedy, ak žiadosť

zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k
žiadosti o prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu obsahoval náležitosti určené
ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, to znamená, že dôvod výpovede musel byť vymedzený
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje

k cieľu sledovanému právnou normou.2. V podanom odvolaní žiadala žalobkyňa rozsudok zmeniť a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, resp.
uložiť žalovanému aj nahradiť žalobcovi trovy konania prvostupňové aj trovy odvolacieho súdu alebo
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní namietala, že jednou z podmienok platnosti výpovede je existencia príčinnej súvislosti
medziuskutočnenouorganizačnouzmenouanadbytočnosťouzamestnanca.Preukázanietejtopríčinnej
súvislostijepovinnosťouzamestnávateľa,tedažalovaného.Voviacerýchbodochodôvodneniarozsudku
sa spomína znižovanie celkového počtu zamestnancov, ktoré má preukázať danú príčinnú súvislosť.
Zníženie počtu zamestnancov však samo o sebe nepreukazuje príčinnú súvislosť. Žalovaný neuniesol

dôkazné bremeno v tej časti, kde mal preukázať nadbytočnosť žalobkyne a tiež v časti, kde mal
preukázať príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a nadbytočnosťou žalobkyne.
Žalobkyňa sa domnieva, že výpovedné dôvody podľa §63 ods. 1 písm. a), b), neboli skutočnými
výpovednými dôvodmi. Máme za to, že išlo o pokus žalovaného subsumovať nezákonnosť skutočných
výpovedných dôvodov, pod zákonom stanovené výpovedné dôvody zo strany zamestnávateľa.
Hmotnoprávnym dôvodom platnosti výpovede je podľa Zákonníka práce aj ponuková povinnosť

zamestnávateľa. Z judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že: „ponuková povinnosť Zamestnávateľa
v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ ZP trvá od prijatia organizačnej zmeny do dania výpovede, takže
už okamihom rozhodnutia o nadbytočnosti zamestnanca vo vzťahu k organizačnej zmene vzniká
Zamestnávateľovi povinnosť skúmať, či nemá pre nadbytočného zamestnanca inú vhodnú pracovnú
pozíciu“. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu 3 Cdo 17/2017) Na základe vykonaného dokazovania

usudzujeme, že si žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť, keďže nepreukázal, že by od prijatia
organizačných zmien ponúkol žalobkyni inú prácu.
Z judikatúry súdov vypláva, že splnenie ponukovej povinnosti je dôkazným bremenom zamestnávateľa,
v našom prípade žalovaného. Rozhodnutie Najvyššie súdu ustanovuje: „Ponuková povinnosť mala
byť vykonaná pred doručením výpovede." (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2M Cdo

2/2010) Z dokazovania vyplýva, že žalovaný pred doručením výpovede žalobkyni neponúkol žiadnu inú
vhodnú prácu, hoc ňou disponoval, čo preukazujú listinné dôkazy.
Zásadné rozpory v ponukovej povinnosti:
V dokumente zo dňa 20.07.2011, nazvanom Odpoveď na žiadosť o prešetrenie spisu č. j. 678/2011/
S ĽZ zo dňa 23.06.2011, vašej nadbytočnosti a zaujatosti voči vašej osobe pánom V., vedúcim SMÚ

ÚB (ďalej len „odpoveď), sa uvádza, že žalobkyni bolo cestou vedenia OR Košice ponúknuté pracovné
miesto traťový robotník, ktoré žalobkyňa údajne odmietla.
Avšak v rozsudku (v bode 87.) sa uvádza: „Preto súd konštatuje, že tým, že žalovaný neponúkol
žalobkyni iné vhodné miesto mimo dohodnutého v pracovnej zmluve (Košice) a na inú vhodnú pracovnú
pozíciu-traťovýrobotník(pričommaladohodnutúpozíciuodbornýtechnickýzamestnanec)takneporušil

podmienku ponukovej povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce a
§ 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, pretože žalovaný preukázateľne nemal možnosť žalobkyňu
ďalej zamestnávať, nemal pre ňu žiadnu prácu, išlo teda z jeho strany o tzv. absolútnu nemožnosť
zamestnanca."
Na základe vyššie uvedeného existuje zjavný rozpor medzi tvrdeniami žalovaného, keďže na jednej

strane tvrdí, že prácu žalobkyni ponúkol a na strane druhej dokazuje svoju absolútnu nemožnosť
zamestnanca, teda to, že mu vzhľadom na stav nevznikla ponuková povinnosť.
Rozpor je evidentný aj medzi vyššie spomínaným dokumentom a tvrdením žalovaného, ktoré je uvedené
v bode 84. rozsudku, kde je uvedené: „Z lekárskych posudkov napokon vyplýva, že žalobkyňa síce bola
spôsobila na výkon práce traťového robotníka, ale bolo tomu tak do roku 2005, pričom podľa lekárskej

prehliadky z 22.1.1996 mohla žalobkyňa funkciu traťový robotník vykonávať s určitým obmedzením, t.j.
mimo aktívnej dopravy v teplom prostredí bez dvíhania ťažkých bremien. Teda ani túto prácu, na pozícií
traťového robotníka žalobkyňa nebola z hľadiska zdravotného spôsobilá vykonávať v celom rozsahu s
ohľadom na pracovnú náplň tejto pozície."
Nie je známe, že by žalovaný skúmal zdravotný stav žalobkyne v čase keby jej bola daná výpoveď.

Práve naopak, aj v rozsudku je deklarované, že žalobkyňa bola v čase pre daním výpovede zo dňa
19.7.2011 zdravotne spôsobilá na výkon práce a že k zhoršeniu zdravotného stavu došlo až 14.10.2011,
teda počas plynutia výpovednej doby.
Na základe toho usudzujeme, že žalovaný si svoju ponukovú povinnosť neplnil a vyhlásenie v odpovedi
nezodpovedá skutočnému stavu.

Mámezato,žedôkaznébremenosplneniaponukovejpovinnostinesiežalovaný.Absentujetedadôkazo
tom že pohovor so žalobkyňou sa skutočne uskutočnil a že jej bola práca traťového robotníka ponúknutá.
Žalobkyňa deklaruje, že prácu traťového robotníka jej žalovaný nikdy neponúkol, preto ju ani nemohla
odmietnuť.Nazákladevyššieuvedenéhousudzujeme,žežalovanýakozamestnávateľneuniesoldôkaznébremeno
pri splnení ponukovej povinnosti.
Kolektívna zmluva ŽSR pre roky 2008-2011 (ďalej len „Kolektívna zmluva) v časti Osobitné ustanovenia

v bode 25. ustanovuje, že sa zamestnávateľ, teda žalovaný, zaväzuje zrealizovať ponuku práce aj v
inom mieste ako je miesto výkonu práce zamestnanca z aktuálneho interného trhu práce. Máme za
to, že žalovaný bol v zmysle Kolektívnej zmluvy povinný ponúknuť žalobkyni iné pracovné miesto v
rámci celého Slovenska. Žalovaný sa pri dokazovaní opieral o argument, že žalobkyňa bola jednak pred
daním výpovede a tiež po nej práceneschopná a tiež o to, že sa starala o maloleté dieťa. To však nie

sú relevantné argumenty.
Považujeme za dôležité podotknúť, že v zmysle judikatúry sa „Splnenie ponukovej povinnosti
zamestnávateľa podľa § 46 ods. 2 (v SR podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce) ako predpokladu na
podanie platnej výpovede súd skúma podľa stavu v dobe výpovede. " (R 54/1998) Závery okresného
súdu deklarujú, že žalobkyňa bola v čase dania výpovede schopná pracovať.
Taktiež považujeme za dôležité poznamenať, že ponuková povinnosť je povinnosťou zamestnávateľa,

teda žalovaného, voči zamestnancom, teda žalobkyňou. To, či zamestnanec, teda žalovaná, príjme
ponuku alebo odmietne, je jej právom. Preto považujeme tvrdenia, resp. domnienky žalovaného o
tom, že by iné pracovné miesto v rámci celého Slovenska nezodpovedalo predpokladom na ponuku
iného vhodného miesta v predmetnej veci za úplne irelevantné. Záverom je, že žalovaný mal v zmysle
Zákonníka práce aj v zmysle Kolektívnej zmluvy povinnosť ponúknuť iné pracovné miesto v rámci celého

Slovenska.
„Inou pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu,
schopnostiam a pokiaľ možno, i jeho kvalifikácii. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec schopný
vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti i kvalifikáciu, vykonávať. Z toho, že iná vhodná práca
má zodpovedať, pokiaľ možno i kvalifikácii zamestnanca, je nutné dôvodiť, že takou prácou treba

rozumieť predovšetkým prácu Zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a len potom (ak nie je pracovné
miesto zodpovedajúce kvalifikácii voľné) prácu, ktorá zodpovedá, pokiaľ možno, najviac kvalifikácii
zamestnanca a nakoniec (ak nie je voľné ani pracovné miesto zodpovedajúce čo najviac kvalifikácii
zamestnanca) prácu, pre ktorú sa zvláštna kvalifikácia nevyžaduje. " (KSBA/9Co/52/2011)
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ je povinný skúmať vhodnosť práce pre konkrétneho

zamestnanca. Ide o povinnosť zamestnávateľa, teda žalovaného, ktorej splnenie je povinný preukázať.

3. V podanom vyjadrení Železnice Slovenskej republiky navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny
(presnévyjadrenieje:„Odvolaniežiadamezamietnuť“),anežiadalipreprípadúspechutrovyodvolacieho
konania.

Vo svojom vyjadrení k odvolaniu v odvolacej replike uviedli:
Dňa 22.2.2018 nám bolo doručené odvolanie žalobkyne v predmetnej veci s tým, že v 10- dňovej lehote
podávame nasledovné stanovisko.
Podľa nášho názoru okresný súd v bode 62. a 63. rozsudku zistený skutkový stav podriadil pod
správne zákonné ustanovenia čomu korešponduje aj výpoveď daná žalobkyni (§ 63 ods.l pís. a) b)

Zákonníka práce). Výpovedný dôvod nebol dodatočne menený ako sa uvádza v odvolaní. Viď žiadosť
o prerokovanie výpovede adresovaná odborovému orgánu a samotná výpoveď.
Námietka odvolania proti rozsudku poukazuje na fakt, že „...žalovaný ako zamestnávateľ neprestal
vykonávať činnosť, ktorú doposiaľ vykonávala zrušená časť " neobstojí. Zníženie stavu zamestnancov a
prerozdelenieichčinnostinainúorganizačnúzložkuamedziviacerýchzaúčelomzvýšeniaefektívnosti...

K ďalšiemu argumentu odvolania, že žalovaný mal riešiť organizačnú zmenu „...ešte pred uskutočnením
organizačných zmien" uvádzame, že sa jednalo o tak rozsiahlu organizačnú zmenu (nedotkla sa len
p. S.), že pohovory so zamestnancami sa uskutočňovali postupne. Navyše pohovor sa uskutočnil dňa
21.6.2011, t.j. v súlade s argumentom uvedeným v odvolaní.
Odvolanie ďalej poukazuje na skutočnosť, že „...žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného aj po

realizácii, resp. aplikácii organizačných zmien". K tomu uvádzame, že pri organizačných zmenách
neplatí výklad ako pri bežnom skončení pracovného pomeru, t.j. jeho automatické obnovenie
ak zamestnanec nastúpi do práce bezprostredne po skončení pracovného pomeru svedomím
zamestnávateľa ďalší deň a je mu práca i pridelená. Zápis z pohovoru nemožno považovať za skončenie
pracovného pomeru. Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou bolo možné realizovať až po dátume

účinnosti organizačnej zmeny (1.7.2011) čo sa aj stalo (23.7.2011).
Nesúhlasíme s názorom prezentovaným v odvolaní, že sme neuniesli dôkazné bremeno „...v tej časti,
kde mal preukázať nadbytočnosť žalobkyne ". Opak preukazujú listinné dôkazy uložené v spise.Nesúhlasíme ani s ďalším názorom, že v prípade žalovaného „išlo o pokus subsumovať nezákonnosť
skutočných výpovedných dôvodov, pod zákonom stanovené výpovedné dôvody...". Rozsiahlosť
organizačnej zmeny a reálne zníženie počtov zamestnancov bola v konaní preukázaná.

K ponuke funkcie traťového robotníka, ku ktorej žalobkyňa uvádza, že „...jej žalovaný nikdy neponúkol,
preto ju nemohla odmietnuť hoci z listu č.j. 678/201 l/S ĽZ zo dňa 23.6.2011 vyplýva, že jej F.. H.,
vtedajší prednosta Sekcie ŽTS OR Košice, tak urobil. Či už neoficiálne ponúkol,' alebo nie, pri akej
príležitosti, či pri osobnom stretnutí alebo telefonicky, jedná sa len o hypotetickú otázku, pretože záznam
urobený nebol, teda kvalifikovaným a relevantným spôsobom, naviac na základe predložených dôkazov

bol vo funkcii nadstav. K otázke nevhodnosti uvedenej funkcie sme sa vyjadrovali 4.5.2017 a priložili
i charakteristiku typovej pozície funkcie traťového robotníka. K rozporu, že túto funkciu žalobkyňa
prechodne zastávala v r. 1996 (so zdravotnými obmedzeniami) zdôrazňujeme, že sa jednalo v r. 1996 o
prechodný stav, pričom reálne túto prácu p. S. nevykonávala. Bola vo funkcii traťového robotníka proste
vedená... Písal sa r. 1996, t.j. jednalo sa ešte o „socialistický prežitok", ale jej „zaradením" nedošlo k
prekročeniuplánovanéhostavupracovníkov.Mimochodomtiežpoukazujenato,žeŽSRbolakžalobkyni

(kým sa dalo) ústretová a nešikanovala ju.
KsplneniuponukovejpovinnostipodľakolektívnejzmluvyzamestnávateľavrámciSlovenskauvádzame,
že v rámci celej ŽSR, a to počnúc generálnym riaditeľstvom a končiac železničným zdravotníctvom, bol
plánovaný stav mínus 920 pracovných miest. Ľudsky povedané, kde nič nieje - ani čert neberie, t.j. pani
S. nebolo čo ponúknuť.

Predmetný spor začal v r.2013. V prevažnej miere to bola žalobkyňa zastupovaná manželom, ktorá
až do momentu akceptácie právneho zastúpenia advokátom spôsobovala prieťahy. Dokazovanie bolo
následne dôkladné a s výrokom okresného súdu sa stotožňujeme, t.j. odvolanie žiadame zamietnuť.

4. Žalobkyňa ešte dala ďalšie vyjadrenie ako stanovisko k vyjadreniu žalovaného, kde sa opakovala

stále, že žalovaný nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou. Zotrval na svojich vyjadreniach v priebehu celého konania.

5. Odvolací súd postupom podľa § 385 ods.1 CSP (na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd
pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý

verejný záujem), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1 CSP s prihliadnutím na ust.
§ 470 ods.1, 2 CSP a po prieskume v odvolacom konaní rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.1,
2 CSP potvrdil, keďže odvolací súd sa aj s odôvodnením rozsudku v celom rozsahu stotožňuje, na čom
nič nemenia ani podané odvolanie žalobkyne.

6. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

7. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

8. Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a

nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

9. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.

10. Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov žalobkyňou nie je daný.

11.Nazdôrazneniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozsudku(§387ods.2)možnodoplniťnasledovné:

12. Povinnosť účastníkov tvrdiť potrebné skutočnosti v sporovom konaní sa nazýva povinnosť
tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. V prípade, že

ju účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však
podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne
sankcionované, zväčša sa však prejaví v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu účastníka v spore.

13. Pri hodnotení dôkazov CSP vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá vyplýva z ústavného
princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných
dôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútornéhopresvedčenia
a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám
formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v

inštančnom postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení nepodstatných a nezákonných dôkazov
ďalej hodnotí len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a právne relevantné, ktoré treba posúdiť z
hľadiska ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho dôkazu predpokladá, že sudca takýto
dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, a či získané informácie
sú svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých

dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za
pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz.

14. K výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie je treba uviesť, že so zreteľom
na § 1 CSP, zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok upriamuje postup súdu, strán sporu (ďalej

len strana) a osôb zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Odvolací súd sa
zaoberal aj judikatúrou Súdneho dvora, lebo aj v pracovnoprávnych sporoch platí, že osoby podliehajúce
súdnej právomoci môžu sa dovolávať Smernice nie voči jednotlivcom, ale voči štátu, môžu tak urobiť,
ale bez ohľadu na postavenie, v akom vystupuje či ako zamestnávateľ alebo ako verejný orgán. V
jednom aj druhom prípade je treba zabrániť tomu, aby štát mohol využiť nedodržanie práva Únie (napr.

rozsudky z 26.2.1986 Marshall, 152/84, EÚ: C: 1986:84 bod 49; z 12.7.1990 Foster a iné, Collino a
chiappero C-343/98, EÚ: C:2000:441 bod 22 zo 14.septembra 2000), lebo ani Smernice samé osebe
nemôžu zakladať povinnosti pre jednotlivca, tobôž nie pre zamestnanca a odvolací súd poukazuje aj
na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-388/07, kde bol podaný výklad o rozdielnom zaobchádzanízaloženého na veku, ktorý môže byť odôvodnený, ak predstavuje primeraný prostriedok na dosiahnutie
legitímneho cieľa sociálnej politiky spojeného s politikou zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej
prípravy (Smernica 2000/78), ale aj (Naj. Súd SR 2Cdo 5/2017 z 30.11.2017).

15. V konaní bolo preukázané, že strana sporu, t.j. žalobkyňa sa snažila aj určitým návodom dávať
pokyny žalovanému ako má riešiť organizačnú zmenu: „Ešte pred uskutočnením organizačných zmien“,
uviedli (rozumej žalovaný), že sa jednalo o tak rozsiahlu organizačnú zmenu (nedotkla sa len p. S.), že
pohovory so zamestnancami sa uskutočňovali postupne. Navyše pohovor sa uskutočnil dňa 21.6.2011,

t.j. v súlade s argumentom uvedeným v odvolaní. V odvolaní sa namietalo aj, že žalobkyňa bola
zamestnankyňou žalovaného aj po realizácie, resp. aplikácie organizačných zmien. K tomu v zhodne
so žalovaným je treba dodať, že pri organizačných zmenách neplatí výklad ako pri bežnom skončení
pracovného pomeru, t.j. jeho automatické obnovenie, ak zamestnanec nastúpi do práce bezprostredne
po skončení pracovného pomeru s vedomým zamestnávateľa ďalší deň a je mu práca pridelená. Zápis
pohovoru nemožno považovať za skončenie pracovného pomeru. Rozviazanie pracovného pomeru

výpoveďou bolo možné realizovať až po dátume účinnosti organizačnej zmeny, t.j. 1.7.2011, čo sa aj
stalo, lebo sa to uskutočnilo 23.7.2011.

16. Žalovaný preukázal rozsiahlosť organizačnej zmeny a reálne zníženie počtu zamestnancov a okrem
iného k ponuke traťového robotníka je treba doplniť, že ani F.. H. - vtedajší prednosta sekcie ŽŤS OR

Košice tak neurobil, neoficiálne to tak mohol urobiť, ale z listinných dôkazov ani z vedomosti žalovaného
to nevyplýva, pretože záznam žiadny robený nebol. Kvalifikovaným a relevantným spôsobom na základe
predložených dôkazov bol vo funkcii nadstav, to bolo preukázané v konaní, s čím sa vyporiadal aj súd
prvej inštancie. K prípadnému rozporu, že funkciu žalobkyňa prechodne zastávala v roku 1996 aj keď
so zdravotnými obmedzeniami, treba pripomenúť žalobkyni, že sa jednalo v roku 1996 o prechodný

stav, pričom túto prácu ani p. S. nevykonávala. Bola vo funkcii traťového robotníka len vedená (akože
písaná). Bolo to v roku 1996, vtedy ešte aj železnice mali socialistický prežitok, celé zariadenie fungovalo
tak, aby nedošlo k prekročeniu plánovaného stavu pracovníkov a v socializme bolo plánovanie „sväté
písmo“. Mimochodom žalovaný doplnil vo svojej odvolacej replike, že Železnice Slovenskej republiky
nikdy žalobkyňu nešikanovali a boli k nej ústretoví. K splneniu ponukovej povinnosti podľa Kolektívnej

zmluvy zamestnávateľa v rámci Slovenska a v rámci celej ŽSR počnúc generálnym riaditeľstvom a
končiac železničným zdravotníctvom treba uviesť, že bol plánovaný stav mínus 920 pracovných miest,
keď bol mínusový stav, nebolo možné žalobkyni nič ponúknuť.

17. Odvolací súd k formulácii odvolania a jeho vecným dôvodom poukazuje na ustálenú súdnu

prax (napr. uznesenie NS SR 6Cdo/68/2016 z 27.4.2017), lebo odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument opravného prostriedku, ale iba
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov rozhodnutia. Ak výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecné a ak odvolací
súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, potom postačí, ak

odvolací súd v rozsudku poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci, rozhodnutie
odvolacieho súdu v sebe zahŕňa tak po obsahovej stránke aj kontinuitu s odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie, preto odôvodnenie odvolacieho súdu je posudzované aj dovolacím súdom v kontexte s
dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým ako už bolo uvedené vytvára
organickú jednotu.

18. Ani jeden odvolací dôvod nebol preukázaný. Dôvod neplatnosti výpovede bol jednoznačne zákonne
preukázaný. Súd prvej inštancie na všetky skutočnosti, ktoré boli uplatnené pred týmto súdom aj
prihliadol a vysvetlil (ani podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

19. Okrem iného podľa uznesenia NS SR 6Cdo/157/2016 z 28.9.2016 súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré ním bude v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (úprava § 132 a § 185 CSP).

20. Ani námietka, že výpovedné dôvody podľa § 63 ods.1 písm.a/, b/ neboli skutočnými výpovednými
dôvodmi, nebola preukázaná, z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o pokus žalovaného subsumovať
nezákonnosť skutočných výpovedných dôvodov zo strany zamestnávateľa.21. Ohľadne ďalšej námietky, že by žalovaný mal skúmať zdravotný stav žalobkyne, nebolo to potrebné,
keďževodvolanísatvrdí,žeužalobkynedošlokzhoršeniuzdravotnéhostavu14.10.2011počasplynutia
výpovednej doby.

22. Keďže súd prvej inštancie odpovedal vyčerpávajúco na všetky námietky uvedené v priebehu konania
ako aj na podstatnú časť námietok v odvolaní, odvolací súd v zhode s dôvodmi v rozsudku súdu prvej
inštancie potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 CSP a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 396 CSP, lebo žalovaná bola úspešná, ale tieto nežiadala a žalobkyni nepatria.

23. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.