Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 21, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/147/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013897930
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013897930.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu A. E.Ü.R., Y.. XX.X.XXXX, E. G. E. X/X/X, G.,
B., zastúpeného Mgr. Štefanom Jakabom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach,
Žižkova 6 proti žalovaným: 1. Slovenskej sporiteľni a.s. so sídlom v Bratislave, Suché Mýto č. 4,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Hrabovecký & Partners s.r.o. so sídlom v Bratislave, Námestie M.
Benku č. 2, 2. L & B kontakt s.r.o. so sídlom v Košiciach, Sokolovská č. 1, 3. Q.. N. R., Y.. X.X.XXXX,
E. R., K. Č.. X, obom zastúpeným JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom Advokátskej kancelárie so
sídlom v Košiciach, Rázusova č. 1, o určenie veci do dedičstva, o odvolaní žalovaných v 1. - 3. rade

proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 24.3.2010 sp. zn. 46C 450/1992-649 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXXX,
nachádzajúca sa v kat. úz. R.Š. - C., W. R., W. R. Q.. parc. č. XXX-P. I. o výmere XXXX N.X, dom č. 446 v
celosti patrí do dedičstva po neb. Z.. W. K. I., B.. R. Y.. Z. XX.X.XXXX G. N.Q. a zomrelej dňa XX.X.XXXX.

Vo výroku rozsudku súd prvého stupňa zároveň uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku, ktorý pôvodne na súde uplatnila právna
predchodkyňa žalobcu H. W. a žiadala, aby súd určil, že je vlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti,
spoluvlastnícke podiely, ktoré nadobudla titulom kúpy zo dňa XX.X.XXXX v rozsahu 1/4 -iny a na
základe dedičského rozhodnutia po svojom otcovi zo dňa XX.X.XXXX Č.. Z. XXX/XX-X v rozsahu 3-in.
Svoj nárok zakladala na tvrdení, že rozhodnutie Finančného odboru Rady bývalého MsNV v Košiciach
zo dňa 5.1.1949, ktorým uvedená nehnuteľnosť mala prejsť do vlastníctva štátu ako nereštituovaný

majetok podľa vyhl. č. 353/1952 Ú.v. považovala za neúčinné vzhľadom k tomu, že ani ona, ani nikto z
jej právnych predchodcov nebol osobou židovského pôvodu, a teda neboli splnené zákonné podmienky
pre vydanie takéhoto rozhodnutia.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že nárok pôvodnej žalobkyne sa týka nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX kat. úz.
R. - C. pod parc. č. XXX ako zastavaná plocha o výmere XXXX N.X, ako aj domu stojaceho na tejto

parcele so súpisným číslom XXX. S poukazom na identifikáciu parciel zo dňa 16.5.1995 konštatoval,
že parcela bola vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. XXXX zapísanej v pozemnoknižnej
vložkeXXXXkat.úz.R.-C..Zobsahuuvedenejpozemnoknižnejzápisnicezistil,žežalobkyňanadobudla
spoluvlastnícky podiel 1/4 k tejto nehnuteľnosti titulom kúpy zo dňa XX.X.XXXX a ďalšie 3/4 nadobudoljej otec K. R., a to titulom kúpy na základe zmluvy zo dňa XX.X.XXXX v pomere 1/4 a zmluvy zo
dňa XX.X.XXXX v pomere 2/4-in. Na základe pozostalostného uznesenia súdu zo dňa 21.3.1949 pod
sp. zn. Z. XXX/XX-X zdedila spoluvlastnícke podiely K. R. v pomere 3/4 -in pôvodná žalobkyňa H.

R.. Z rovnakej pozemnoknižnej zápisnice konštatoval, že na základe výmeru bývalého Jednotného
národného výboru v Košiciach zo dňa 17.6.1952 bola na uvedenú nehnuteľnosť poznačená Národná
správa. Rozhodnutím finančného odboru Rady MsNV v Košiciach zo dňa 5.1.1959 č. 2453 bolo vložené
vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti pre Československý štát, v správe Domovej správy č. 4 v
Košiciach. Finančný odbor Rady MsNV v Košiciach ustálil, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej

vložke č. XXXX kat. úz. R. pod parc. číslom XXXX ako dom s dvorom v intraviláne na Hlavnej ul.č. XX-
XX o výmere XXXX m2 vedenej na meno H. E.Ü.R. B.. R. je vlastníctvom Československého štátu ako
nereštituovaný majetok podľa ustanovení vyhl. č. 353/1952 Ú.v. Tento záver bol odôvodnený tým, že
majiteľka predmetnej nehnuteľnosti bola osobou židovského pôvodu a v čase vydania rozhodnutia sa
nachádzala na neznámom mieste. V dôvodoch bolo konštatované, že majetok menovanej prešiel podľa
predpisov bývalého Maďarského štátu ako majetok osoby židovského pôvodu v roku 1944 na Maďarský

štát,pričomtitulomsukcesievroku1945nadobudoltentomajetokČeskoslovenskýštát.Pozemnoknižné
usporiadanie vykonané nebolo. Osoby majúce nárok na tento majetok nepodali reštitučný návrh v
zákonitej lehote. Tento národný majetok podľa ust. § 353/1952 Ú.v. je zvereným majetkom v operatívnej
správe MsNV v Košiciach a vzhľadom na to, že ide o nehnuteľnosť slúžiacu vcelku za účelom bývania,
bolo treba ju zveriť príslušnej domovej správe.

Oboznámením sa so sobášnym listom Rímsko-katolíckeho farského úradu v Košiciach zo dňa 21.7.1935
súd prvého stupňa zistil, že pôvodná žalobkyňa H. A. L. R., Y.. XX.X.XXXX G. N. W.. V. N., dcéra Q..
K. R. a A. B.. Z., rímsko-katolíčka, bývajúca v R., K. M.. Č.. X uzavrela manželstvo s Z.. A. E.Ü.R.,
Y.. X.X.XXXX G. L. Y., synom H. E.Ü.R. a A. B.. W., vyznania rímsko-katolíckeho. Manželstvo bolo

uzavreté v rímsko-katolíckom kostole v R.. Ďalej mal za preukázané, že počas okupácie R. Maďarským
kráľovstvom bola pôvodná žalobkyňa H. R. pozemnoknižnou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností
vrátane nežalovaného domu č. súp. XXX, ktorý je zapísaný na parc. č. XXXX v tej istej pozemnoknižnej
vložke v 1-ine a to titulom kúpnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX.

Za preukázanú mal súd prvého stupňa aj skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa, ani jej otec spoluvlastník
týchto nehnuteľností od 1.3.1938 neboli osobami židovského pôvodu, rasovo či nábožensky
prenasledovanými a že by zo strany Maďarského kráľovstva došlo k zásahu do ich vlastníctva. Z
uvedeného vyvodil záver o tom, že pôvodná žalobkyňa nebola osobou židovského pôvodu. Na podporu
tohto záveru poukázal na dedičské rozhodnutie po jej nebohom otcovi, ktorý zomrel v Košiciach dňa

XX.X.XXXX a naposledy býval v R. na K. M.. Č.. X. Na tejto adrese bývala aj pôvodná žalobkyňa, ktorá
podala príslušné údaje do zápisnice o smrteľnom páde dňa XX.X.XXXX a bola aj osobne prítomná na
pojednávaní o prejednanie dedičstva po nebohom otcovi dňa XX.X.XXXX. V tomto dedičskom konaní
aj zdedila spoluvlastnícke podiely po svojom otcovi.

Z oboznámenej matriky narodených obce N. zo dňa XX.X.XXXX, súd prvého stupňa zistil, že pôvodná
žalobkyňa sa narodila XX.X.XXXX ako dieťa rímsko-katolíckeho náboženstva rodičov A. Z. A. K. R..
Z výpisu matriky Rímsko-katolíckeho farského úradu v R. zo dňa X.X.XXXX vyplýva, že táto uzavrela
uvedeného dňa manželstvo s Z.. A. E.Ü.R., pričom obaja sú vedení ako príslušníci rímsko-katolíckeho
vyznania. Podľa výpisu z matriky manželstiev Matričného úradu v M. zo dňa XX.X.XXXX uzavreli dňa

XX.XX.XXXX manželstvo K. R. rímsko-katolíckeho vyznania a A. R. N. Z. taktiež rímsko-katolíckeho
vyznania manželstvo.

Z uvedených dôkazov súd prvého stupňa nepochybne uzavrel, že tak pôvodná žalobkyňa ako aj jej
manžel a rodičia boli osobami rímsko-katolíckeho vyznania a nemali židovský pôvod. Mal teda za to, že

neboli naplnené podmienky prechodu vlastníckeho práva na Maďarské kráľovstvo ako následok rasovej
perzekúcie občanov židovského pôvodu. Tak pôvodnej žalobkyni, ako aj jej otcovi teda počas obdobia
okupácie R. Maďarským kráľovstvom nezaniklo ich vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti a po smrti
otca sa pôvodná žalobkyňa stala ich výlučnou vlastníčkou. Poukázal na to, že tak žalobkyňa ako aj všetci
jej príbuzní prežili druhú svetovú vojnu v Košiciach bez toho, aby boli akokoľvek rasovo prenasledovaní.

Vyhodnotením obsahu rozhodnutia finančného odboru MsNV v R.h zo dňa X.X.XXXX súd prvého stupňa
uzavrel, že ide iba o deklaratórne rozhodnutie, ktorého účelom malo byť administratívne usporiadanie
nedoložených právnych vzťahov v majetkovej oblasti. Samotné takéto rozhodnutie nie je titulom preprechod vlastníckeho práva, ale iba konštatuje právny vzťah, ktorý mal nastať zo zákona v minulosti.
Pokiaľ teda bolo preukázané, že neboli splnené podmienky pre zákonný prechod vlastníckeho práva,
nemôže na takomto stave zmeniť nič, ani následné deklaratórne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa následne vyhodnotil aj obsah protokolu uzavretého medzi vládou ČSSR a vládou
MĽR o úprave niektorých majetkových otázok, týkajúcich sa nehnuteľného majetku zo dňa 3.2.1964 a
z neho vyvodil, že predmetom tejto úpravy bolo usporiadanie vlastníckych vzťahov občanov Maďarskej
republiky vo vzťahu k ich nehnuteľnému majetku, nachádzajúcemu sa na území bývalej ČSSR. Tento

nehnuteľný majetok okrem majetku, ktorý bol posúdený ako voľný sa podľa obsahu protokolu stáva
vlastníctvomČeskoslovenskéhoštátu,pritompodľačlánkuIII.ods.2odškodneniemaďarskýchobčanov,
bývajúcich na maďarskom území vykoná maďarská vláda.

Z potvrdenia Prisťahovaleckého úradu a Úradu štátneho občianstva Ministerstva vnútra, riaditeľstva
pre štátne občianstvo Maďarskej republiky, súd prvého stupňa zistil, že H. R., Y.. XX.X.XXXX bola

maďarskou štátnou občiankou, pričom maďarské štátne občianstvo získala dňa XX.X.XXXX, ktoré trvalo
do jej smrti dňa XX.X.XXXX. Z pripojeného osvedčenia o dedičstve zistil, že jediným dedičom po nej
bol jej syn E.Ü.R. C. K., Y.. XX.X.XXXX v R., bytom v B., G., E. X/X/X. Na základe uvedeného zistenia
považoval súd prvého stupňa uvedenú osobu za právneho nástupcu pôvodnej žalobkyne.

Ohľadne správy spornej nehnuteľnosti súd prvého stupňa ďalej zistil, že dňa XX.X.XXXX vydal MsNV
v R. predbežný súhlas k bezodplatnému prevodu správy domu na V. Č.. XX v celosti ním riadenému
podniku Obnova - Vkus R. za účelom zriadenia Domu módy a odievania. Tento zámer bol schválený
uznesením Rady MsNV V R. č. XX dňa XX.X.XXXX, pričom bolo zdôraznené, že bezodplatný prevod
správy národného majetku je v súlade s § 12 ods. 4 vyhl. č. 156/1975 Zb. s poukazom na účelnejšie

využitie základného prostriedku, ktorý ostáva v správe organizácie riadenej MsNV v R..

Vyhodnotením vyššie uvedených dôkazov dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodnutím
finančného odboru Rady MsNV v R. zo dňa X.X.XXXX a následným uznesením Ľudového súdu v
Košiciach zo dňa 5.1.1959 nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva na Československý štát.

S poukazom na podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom vydržania, súd
prvého stupňa konštatoval, že štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti ani
vydržaním z dôvodu, že pochybil a postupoval v rozpore s právnymi predpismi v čase, keď povolil vklad
vlastníckeho práva pre Československý štát a preto mal za to, že je vylúčená možnosť nadobudnutia

vlastníctva v prospech štátu titulom vydržania.

Konštatoval, že vzhľadom k tomu, že štátne orgány pochybili, pokiaľ napriek tomu, že mali vedomosť o
uplatňovanom nároku na vydanie veci pôvodnou žalobkyňou, pristúpili k privatizácii s poukazom na to,
že ide o nereštituovaný židovský majetok. Z tohto dôvodu verejná dražba a príklep licitátora sa nemôže

považovať za spôsob nadobudnutia vlastníctva k uvedenej nehnuteľnosti.

Ohľadne protokolu medzi Československou republikou a Maďarskou republikou zo dňa 3.2.1964
konštatoval, že tento nie je pre súd záväzným, nakoľko nebol ratifikovaný Národným zhromaždením
(nebol nikdy uverejnený v zbierke zákonov a nebol schválený Národným zhromaždením tak, ako si to

vyžadoval Ústavný zákon č. 100/1960 Zb.). Navyše konštatoval, že nárok uplatnený v konaní nebolo
možné posudzovať podľa uvedeného protokolu ani z dôvodu, že nešlo o vlastníctvo maďarského občana
ale o vlastníctvo Československého štátu.

Na základe týchto záverov dospel súd prvého stupňa k názoru, že žaloba je dôvodná, a preto jej

v celom rozsahu vyhovel. Naliehavý právny záujem žalobcu na vydaní určujúceho rozsudku vyvodil
zo skutočnosti, že iný právny subjekt spochybnil jeho právne postavenie ako vlastníka uvedenej
nehnuteľnosti.

Proti rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 1., 2. a 3. rade. Žalovaný v 1. rade žiadal napadnutý

rozsudokzmeniťažalobuvcelomrozsahuzamietnuť.Svojeodvolaniezakladalnadôvodoch uvedených
v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ O.s.p.V odvolaní uviedol, že rozhodnutie je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď súd
nevykonal navrhované dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti. Uvedená
skutočnosť má za následok celkovú nepresvedčivosť a nezrozumiteľnosť a v konečnom dôsledku tak

aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Za predčasný považoval záver súdu o tom, že vzhľadom k tomu,
že pôvodná žalobkyňa nebola židovkou, neexistovali dôvody na prechod vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti v prospech Maďarského kráľovstva a následne v prospech Československej republiky.
Mal totiž za to, že bolo potrebné skúmať aj prípadné iné dôvody prechodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti na Maďarské kráľovstvo v zmysle relevantných predpisov a osobitne skúmať, na základe

akých rozhodnutí príslušných orgánov a v zmysle akých relevantných ustanovení právnych predpisov
sa tak malo stať, to znamená skúmať, či neexistovali iné dôvody prechodu vlastníctva. Poukázal v tomto
smere na to, že jedným z dôsledkov perzekúcie okrem iného aj z rasových dôvodov bola konfiškácia
majetku na území južného Slovenska okupovaného Maďarským kráľovstvom. Má teda za to, že súd
opomenulskúmaťdôvodyprechoduvlastníckehoprávaajinýmtitulompredovšetkýmvzhľadomnato,že
žalovaní počas konania spochybňovali vlastnícke právo pôvodnej žalobkyne s poukazom na konfiškáciu

jej majetku, resp. majetku jej právnych predchodcov.

ZakľúčovýpovažovalajsamotnýobsahprotokolumedziMaďarskourepublikouaČSSRzodňa3.2.1964
a má za to, že pokiaľ by nebolo došlo k prechodu vlastníckeho práva na štát z iných právnych dôvodov,
predstavuje tento titul na základe ktorého Slovenská republika nadobudla vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam.

Počas odvolacieho konania žalovaný v 1. rade svoje odvolanie doplnil podaním zo dňa 12.8.2010 v
ktorom poukázal na to, že dekrétom prezidenta č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku
a fondov národnej obnovy bol dňom účinnosti dekrétu v prospech bývalej ČSSR skonfiškovaný bez

náhrady majetok, ktorý ku dňu faktického skončenia maďarskej okupácie bol vo vlastníctve Maďarského
kráľovstva alebo vo vlastníctve fyzickej osoby maďarskej národnosti. Poukázal na to, že pôvodná
žalobkyňa bola počas okupácie južného Slovenska v období II. svetovej vojny Maďarským kráľovstvom
považovaná za príslušníka židovskej obce, čo malo za následok jej rasovú perzekúciu. Podľa § 1 ods.
1 nariadenia Maďarského kráľovstva zo dňa 1.11.1944 majetok tejto osoby z titulu rasovej perzekúcie

prešiel do vlastníctva Maďarského kráľovstva. Má za to, že z vykonaného dokazovania súdom prvého
stupňa nevyplynulo skutkové zistenie podľa ktorého pôvodná žalobkyňa bola v čase účinnosti Dekrétu
slovenskej národnosti, čo vylučovalo jej maďarskú národnosť v relevantnom čase, s ktorou Dekrét
spájal prechod vlastníctva na bývalú ČSR. Nadobudnutie maďarského občianstva po dni účinnosti
dekrétu ani slovenské občianstvo právnej predchodkyne žalobcu v čase účinnosti Dekrétu neboli

prekážkou existencie maďarskej národnosti tejto osoby v čase účinnosti Dekrétu. Právne relevantnou
skutočnosťou spôsobujúcou prechod majetku z dotknutej osoby na bývalú ČSR bola podľa Dekrétu
maďarská národnosť a nie maďarské občianstvo tejto osoby. Má za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal, že jeho predchodkyňa nemala v deň účinnosti Dekrétu maďarskú národnosť,
na základe čoho prechod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti z jeho právnej predchodkyne na

bývalú ČSSR nemohol vyvolať zamýšľané právne následky.

K obsahu rozhodnutia bývalého MsNV v R. uviedol s poukazom na ust. § 135 O.s.p., že súd je oprávnený
rozhodnúť o predbežnej otázke, ktorá sama nie je predmetom občianskeho súdneho konania, ale od
ktorej závisí rozhodnutie vo veci samej bez ohľadu na to, či posúdenie takejto otázky patrí do právomoci

iného orgánu verejnej správy. Ak však bolo v tejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd
z neho vychádza. Mal teda za to, že rozhodnutie bývalého MsNV v R. je rozhodnutím správneho orgánu,
pre ktorú platí prezumpcia správnosti, na základe čoho súd prvého stupňa nebol oprávnený rozhodnúť
o jeho platnosti a účinnosti.

Ďalejpoukázalnato,ženeuplatneniereštitučnéhonárokupôvodnoužalobkyňouniejemedziúčastníkmi
sporné. Neuplatnením tohto nároku v lehote 3 rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona o
neplatnosti majetkovoprávnych konaní sa reštitučný nárok premlčal a osoba, ktorá nadobudla vlastnícke
právo k nehnuteľnosti, ostala jej vlastníkom. V súdnom konaní nebol navrhnutý žiadny dôkaz a nebol
ani vykonaný z ktorého by vyplývalo skutkové zistenie preukazujúce uplatnenie reštitučného nároku

právnou predchodkyňou žalobcu. Na základe tejto skutočnosti sa bývalá ČSSR stala vlastníkom spornej
nehnuteľnosti.Žalovaný ďalej poukázal na to, že aj v prípade, ak neboli splnené podmienky pre aplikáciu Dekrétu a
zákona o neplatnosti majetkovoprávnych konaní a súčasne neboli splnené ani podmienky pre aplikáciu
Protokolu na nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti bývalou ČSSR, je potrebné

na nárok právnej predchodkyne žalobkyne uplatnený v konaní aplikovať zákon č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách. Konštatoval, že nebolo sporné, že bývalá ČSSR bola v pozemnoknižnej
vložke zapísaná ako vlastník spornej nehnuteľnosti, avšak podľa skutkových zistení súdu prvého stupňa
bez právneho dôvodu. Pokiaľ teda bývalá ČSSR nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
bez právneho dôvodu, jedná sa o prípad uvedený v § 6 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách

ako prípad, keď štát prevzal vec bez právneho dôvodu. Pre dosiahnutie vecne správneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa bolo potrebné, aby tento posúdil vzťah medzi uplatnením určovacej žaloby podľa §
80 písm. c/ O.s.p. teda postupom podľa všeobecnej právnej úpravy a uplatnením reštitučného nároku
podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, teda postupom podľa špeciálnej právnej úpravy. Má
za to, že vzťah medzi všeobecnou a špeciálnou právnou úpravou sa spravuje zásadou „lex specialis
derogat legi generali“ podľa ktorej existencia špeciálneho právneho predpisu vylučuje možnosť použitia

všeobecného právneho predpisu. Má za to, že neuplatnením práva v zákonom stanovenej lehote sa
právo oprávnenej osoby premlčalo. Právna predchodkyňa terajšieho žalobcu navyše nespĺňala formálne
podmienky uplatnenia reštitučného nároku a to podmienku štátneho občianstva bývalej ČSFR a trvalého
pobytu na jej území. Nesplnenie týchto podmienok však nespôsobuje výnimku z vyššie uvedenej zásady
a neoprávňuje domáhať sa súdnej ochrany podľa úpravy O.s.p. ako všeobecného právneho predpisu

a jeho ustanovení o určovacej žalobe.

Žalovaný v 2. rade žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení o tom, že v konaní došlo
k vade, ktorá mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa nedostatočne

zistil skutkový stav a vec aj nesprávne právne posúdil. V odvolaní uviedol, že počas konania navrhoval
vykonanie dokazovania ohľadne zistenia, či pôvodná žalobkyňa ku dňu vyhlásenia Dekrétu prezidenta
republiky č.108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku bola osobou maďarskej národnosti keďže
za takejto situácie by sa uvedený Dekrét mohol vzťahovať aj na spornú nehnuteľnosť.

OhľadneúčinkovprotokolumedziČeskoslovenskourepublikouaMaďarskourepublikouzodňa3.2.1964
uviedol, že nevyhnutnosť prijatia vnútroštátneho prameňa práva nevyplývala ani z ústavných noriem,
vzhľadom na to, že ani Československá ústava z roku 1948, ani Ústava z roku 1960 neobsahovali žiadne
všeobecné ustanovenie vo vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva a z toho možno uzavrieť, že
predmetný protokol sa stal spôsobilým právnym titulom prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

na Československý štát. Poukazujúc na obsah inštitútu vydržania konštatoval, že aj v prípade, ak by
štát nebol do vyplatenia náhrady podľa protokolu vlastníkom nehnuteľností, prípadne ich nemal do tohto
času v oprávnenej držbe, uchopením držby po vyplatení náhrady maďarskej vláde začala plynúť pre
Československý štát vydržacia lehota, uplynutím ktorej tento nadobudol vydržané vlastnícke právo k
dotknutým nehnuteľnostiam.

Žalovaný v 3. rade žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Svoje odvolanie zakladal
na tvrdení, že rozsudok súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v tom,
že súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a taktiež rozhodol na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu. V odvolaní uviedol, že počas konania pred súdom prvého stupňa

poukazoval na skutočnosť, že jeho právny predchodca Q.. N. N. získal nehnuteľnosť do vlastníctva
príklepom na verejnej dražbe v zmysle zák. č. 427/1990 Zb,. a teda originálnym spôsobom. Poukázal
v tomto smere aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 289/08 zo dňa 5. novembra 2008
podľa ktorého sa nadobudnutie vlastníckeho práva príklepom na dražbe považuje za originálny spôsob
nadobudnutia bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva toho, kto bol do okamihu udelenia príklepu vedený

v katastri nehnuteľnosti ako vlastník. Týmto inštitútom teda dochádza k prechodu vlastníckeho práva na
vydražiteľa, ktorý nadobudol vlastnícke právo bez akéhokoľvek právneho vzťahu k predchádzajúcemu
vlastníkovi a vydražiteľ neodvodzuje toto právo od predchádzajúceho vlastníka. Z uvedeného vyvodzuje,
že aj keby štát nebol v čase konania dražby vlastníkom, vlastnícke právo k nehnuteľnosti prešlo na
vydražiteľa Q.. N..

Konštatoval, že sa nezhoduje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že obsah protokolu medzi
Československou republikou a Maďarskou republikou zo dňa 3.2.1964 nie je záväzný, keďže nebol
ratifikovaný Národným zhromaždením a uverejnený v Zbierke zákonov. Má za to, že skutočnosť, žeprotokol nebol ratifikovaný ešte nesvedčí o tom, že by jeho zmluvné strany nezaväzoval. Ide o tzv. vládnu
medzinárodnú zmluvu, na ktorej platnosť sa súhlas Národného zhromaždenia nevyžaduje.

Za pochybenie súdu prvého stupňa považuje skutočnosť, že tento sa v dôvodoch svojho rozsudku vôbec
nevyporiadal s námietkou žalovaného v 3. rade o tom, že právo na vydanie dotknutej nehnuteľnosti
sa nemožno domáhať žalobou na základe všeobecného právneho predpisu upravujúceho ochranu
vlastníckeho práva (ust. § 126 Občianskeho zákonníka), a to vzhľadom na existenciu zákona č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách obsahujúceho osobitné ustanovenia o ochrane vlastníckeho práva

v súvislosti so zmiernením následkov majetkových krívd, ktoré sú v tomto konaní žalobcom namietané.
Má totiž za to, že uvedeným zákonom došlo k legalizácii prechodu majetku podľa § 6 citovaného zákona
na štát a to bez ohľadu na to, že by bez existencie spomínaného zákona bolo možné domáhať sa tohto
majetku podľa všeobecných noriem občianskeho práva. Má za to, že len oprávnené osoby v zmysle §
3 predmetného zákona tejto legalizácii mohli zabrániť a to tým, že v lehote vyzvali povinnú osobu na
vydanie veci, inak ich právo na vydanie zaniklo. V zmysle § 6 ods. 2 uvedeného zákona sa povinnosť

vydať vec vzťahuje aj na prípady, keď štát prevzal vec bez právneho dôvodu. Vzhľadom na to, že v
konaní ide o nehnuteľnosť, ktorá spadá do vecného rozsahu zákona č. 87/1991 Zb. možno uzavrieť, že
vlastnícke právo štátu k nej bolo legalizované.

K odvolaniam žalovaných sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Poukázal pritom na to, že podľa jeho názoru žalovaní namietali v odvolaniach rozsudok „krížom
krážom“ bez ohľadu na skutočnosť, že prvostupňový súd bol v podstatnej časti svojho rozhodnutia
viazaný uznesením odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 17.2.1999. Vzhľadom na toto
záväzné stanovisko považuje názory žalovaných na administratívne rozhodnutie štátnych orgánov vo
vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam za protichodné, účelové, pričom niektoré z nich mali žalovaní

možnosť uplatniť v priebehu prvostupňového konania do času uzavretia dokazovania a v odvolacom
konaní by sa s nimi nemal odvolací súd z vecného hľadiska zaoberať. Za takúto skutočnosť považuje
snahu preukázať, že H. E.Ü.R. prišla o vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v náväznosti na
zákon č. 108/1945 Zb.. Má za to, že v dokazovaní bolo preukázané, že H. E.Ü.R. nemala vedomosť
o tom, že by ona, prípadne jej otec bol nejakým štátnym orgánom alebo nejakou komisiou určený

ako nespoľahlivá osoba, alebo nepriateľ štátu podľa zákona č. 108/1945 Zb.. Poukazuje na to, že ani
výmerom Jednotného národného výboru zo XX.X.XXXX, ktorým bola uvalená Národná správa na dom,
ako dôvod uvalenia Národnej správy neuvádza konfiškáciu, alebo označenie vlastníkov za nepriateľov
štátu, ale verejný a hospodársky záujem, keďže majiteľ sa zdržiava mimo územia ČSR. Poukazuje aj na
výkaz poplatkových nedoplatkov vydaný finančným referátom MNV v Košiciach na nedoplatok za daň

z pozostalosti vo výške 106.249,- Kčs, ktorá bola splatná dňa 6.9.1949 a taktiež výkaz nedoplatkov na
obecných dávkach z prírastku hodnoty nehnuteľností splatnú 11.5.1950 a ďalšie dôkazy, ktoré vylučujú
abyuvedenéorgánynemalivčasevydávaniatýchtorozhodnutívedomosťotom,žeuvedenýmajetokbol
skonfiškovaný a za takejto situácie by neuvádzali ako povinnú H. E.Ü.R.. K otázke tvrdeného vydržania
vlastníckeho práva v prospech štátu poukazuje na to, že právny poriadok platný v roku 1948, keď právna

predchodkyňa žalobcu opustila uvedený majetok nepoznal ako nadobúdací titul opustenie majetku.

K tvrdeniam žalovaných o tom, že pôvodná žalobkyňa mala svoj nárok uplatniť podľa reštitučných
zákonov uviedol, že existencia reštitučných právnych predpisov nebráni v možnosti uplatniť majetkové
práva podľa predpisov všeobecných, a to predovšetkým v prípadoch, v ktorých nebolo možné toto právo

uplatniť podľa reštitučných predpisov.

O týchto odvolaniach žalovaných rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 9.12.2010 č.k.
1Co/163/2010-859 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Tento zmeňujúci
rozsudok založil odvolací súd na závere o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa,

keď sa síce stotožnil s jeho záverom v skutkových, ako aj právnych otázkach v tom, že pôvodná
žalobkyňa v konaní preukázala, že nebola osobou židovského pôvodu a ani ona, ani jej otec (ako ďalší
spoluvlastník) neboli rasovo prenasledovaní, celú druhú svetovú vojnu prežili na území Slovenska. Preto
vo vzťahu k nej, ani k jej otcovi nevyvolalo administratívne rozhodnutie bývalého Finančného odboru
Rady MsNV v R. zo dňa X.X.XXXX č. XXXX stratu vlastníckeho práva k tejto spornej nehnuteľnosti.

Nesprávne právne hodnotenie súdom prvého stupňa odvolací súd odvodil od právneho názoru
vyplývajúceho zo súdnej praxe, podľa ktorej existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch
vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva tam, kde podľa týchto predpisov bolo
možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejtopožiadavke nebolo vyhovené. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom
období na štát a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si
uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým

spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené
a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienkach bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola
však súčasne vylúčená možnosť uplatniť právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, lebo reštitučná
úprava je vo vzťahu k všeobecným právnym predpisom úpravou špeciálnou (rozsudok Najvyššieho súdu
SR 4Cdo/130/2007).

Tento rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený v dovolacom konaní uznesením Najvyššieho súdu SR
zo dňa 27.2.2013 č.k. 6Cdo/71/2011. V dôvodoch tohto uznesenia Najvyšší súd SR uviedol, že podľa
jeho názoru právny záver odvolacieho súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na žalovanom
určení nebol správny, pokiaľ vychádzal z toho, že právna predchodkyňa žalobcu sa mohla domáhať
ochrany svojho práva postupom podľa zákona č. 87/1991 Zb., teda podľa reštitučného predpisu, pretože

okupáciou nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu bol daný reštitučný dôvod v zmysle tohto zákona
a pokiaľ tak neurobila, nemohla sa domáhať ochrany určovacou žalobou podľa všeobecných predpisov,
resp. takejto ochrany sa nemôže domáhať ani žalobca. Poukázal na to, že odvolací súd zároveň
konštatoval, že právna predchodkyňa žalobcu vzhľadom na nedostatok trvalého bydliska, nespĺňala
podmienky pre obnovenie svojho vlastníctva spôsobom uvedeným v zákona č. 87/1991 Zb. Mal za to,

že odvolací súd zamietnutie žaloby odôvodnil neuplatnením reštitučného nároku, hoci takýto úspešne
uplatnený ani nemohol byť. Konštatoval, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č. 4Cdo/130/2007
svoj právny záver o nemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov,
a to ani formou určenia vlastníckeho práva podmienil možnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa
reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou reštitučného nároku v zmysle možnosti úspešne

žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Pokiaľ takáto podmienka splnená nie je, zostáva
podľa názoru dovolacieho súdu zachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa
všeobecných predpisov, a to aj žalobou o určenie vlastníckeho práva. Dovolací súd ďalej konštatoval,
že nedostatok naliehavého právneho záujmu nebolo možné odôvodniť ani všeobecným argumentom o
zneistení v súčasnosti existujúcich a aj vykonávaných vlastníckych vzťahov. Uvedené by prichádzalo

do úvahy v situácii, keď by štát po prevzatí veci bez právneho dôvodu v rozhodnom období s vecou
disponoval v zmysle prevodu vlastníckeho práva na iné subjekty. V prejednávanej veci však štát v
rozhodnom období vlastníctvo na iné subjekty nepreviedol. Začal ním disponovať až po skončení
rozhodného obdobia práve v čase, keď si pôvodná žalobkyňa začala nárokovať svoje vlastníctvo
(odpoveď štátneho podniku Tegukos z 10.5.1991 na žiadosť právnej predchodkyne žalobcu z 8.4.1991 o

vydaniedomovéhomajetkuč.l.637),atopostupompodľazákonač.427/1990Z.oprevodochvlastníctva
štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby (ďalej len !zák. č. 427/1990 Zb.“), hoci
tento zákon výslovne zakazoval prevod vlastníckeho práva k prevádzkovým jednotkám, ktoré prešli z
vlastníctva fyzických osôb do vlastníctva štátu podľa predpisov vydaných po 25. februári 1948, prípadne
z iných dôvodov po tomto dni, dokiaľ majetkové nároky týchto osôb neupravia osobitné predpisy. Žaloba

o určenie vlastníckeho práva, podaná právnou predchodkyňou žalobcu v čase nasledujúcom krátko
po vydražení spornej nehnuteľnosti v tzv. malej privatizácii (o dražbe ktorej zjavne nemala vedomosť),
tak mohla byť účinným prostriedkom odstránenia právnej neistoty spôsobenej okupáciou veci štátom a
prostriedkom ochrany jej vlastníctva umožňujúcim obnovenie výkonu vlastníckych oprávnení, pričom to
isté platí aj o žalobe žalobcu o určenie veci do dedičstva (ktorá znamená určenie vlastníckeho práva

porušiteľa ku dňu jeho smrti).

K záverom odvolacieho súdu o potrebe ochrany žalovaných ako nadobúdateľov vlastníckeho práva v
dobrej viere uviedol, že vlastníctvo nadobudnuté v tzv. malej privatizácii je vlastníctvo nadobudnutým na
základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a

to zásada „ nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť viac práv,
než sám má). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že
platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca ako subjekt, od ktorého odvodzuje svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť. V súvislosti s riešením kolízie uvedeného princípu s princípom ochrany dobrej viery nového

nadobúdateľa uviedol, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť
viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa celkom iba výnimočne,
pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa
práva nadobudol. Zároveň vyjadril záver, že v prejednávanej veci zistený skutkový stav podľa názorudovolacieho súdu dobrú vieru žalovaných konštatovať neumožňuje. Len samotná skutočnosť, že štát bol
zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti predávanej na dražbe v tzv. malej privatizácii, nemohla sama osebe
založiť dobrú vieru právneho predchodcu žalovaných, že štátu svedčí aj platný právny titul, na základe

ktorého je jeho vlastnícke právo v evidencii nehnuteľnosti zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo
možné od neho požadovať je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností,
vedúcich k presvedčeniu, že štát v čase dražby disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom.
Vynaložením potrebnej aktivity bola zistiteľná a dostupná listina, na základe ktorej došlo v roku 1959
k zápisu vlastníctva štátu k nehnuteľnosti vo vlastníctve právnej predchodkyne žalobcu, dostupný

bol aj jej obsah a zistiteľná bola aj informácia, ktorou disponoval štátny podnik Tegukos (ktorého
prevádzková jednotka, súčasťou ktorej bola aj sporná nehnuteľnosť, bola zaradená na predaj do tzv.
malej privatizácie), že žalobkyňa požiadala o vydanie tejto nehnuteľnosti. Vydražiteľ Q.. N. N. preto
mohol mať pochybnosti o platnom nadobúdacom vlastníckom práve štátu. Rovnaké pochybnosti o
platnom nadobúdacom titule menovaného a predtým štátu mohla mať aj žalovaná v 1. rade. Žalovaní v
2. a 3. rade mohli mať pochybnosti o platnom nadobúdacom titule ich právneho predchodcu už zo samej

skutočnosti, že spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti bol predmetom prevodov v čase prebiehajúceho
sporu.

Po zrušení veci odvolací súd rešpektujúc právne závery dovolacieho súdu znovu preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa, aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1. 3 O.s.p., zopakoval

dokazovanie vykonané súdom 1. stupňa oboznámením sa so správou od Správy pre veci majetkové
a devízové zo dňa 22.11.1996 č.l. 207, správou rovnakej inštitúcie zo dňa 26.6.1996 č.l. 177a, 188 a,
197, ako aj správou Ústredného finančného ústavu Maďarskej republiky zo dňa 13.2.1996 č.l. 177b,
rozhodnutím Rady bývalého MsNV z 5.1.1959 z č.l. 36, výpisom z pzkn. zápisnice č. 2177 z č.l. 41,
potvrdením Maďarského úradu o štátnom občianstve z č.l. 341, správou od Bytového podniku Mesta R. z

č.l. 444 a správou od Ústredného finančného ústavu Maďarskej republiky z 13.2.1996 z č.l. 177c, doplnil
dokazovanie oboznámením sa so stanoviskom Právnickej Fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,
Katedry medzinárodného práva a európskeho práva vypracovaným JUDr. Miroslavou Vozáriovou , PhD.
zo dňa 11.11.2013, stanoviskom Prof. JUDr. Jána Kľučku, CsC. zo dňa 16.1.2014 a stanoviskom prof.
JUDr. Pavla Šturma, DrSc. zo dňa 15.4.2014, ako aj výpisom z katastra nehnuteľnosti, a to z LV č.

XXXXX, kat. územia R. - C. N. zo dňa 7.5.2013 a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie
žalovaných je dôvodné.

Počas odvolacieho konania došlo k zmenám v katastri nehnuteľností ohľadne vlastníckeho režimu k
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania zapísanej na LV č. XXXXX, kat. územia R. - C. N. pod parc.

č. XXX ako zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX N.X, ako aj meštianskeho domu súp. č. XXX,
stojaceho na parcele č. XXX, v R. Y. J. ulici č. XX. Ako výlučný vlastník k označenej nehnuteľnosti je
vedená obchodná spoločnosť L & B kontakt, spol. s r.o., so sídlom v V. Č.. XX (žalovaná v 2. rade),
pričom spoluvlastnícky podiel 3/7 z tejto nehnuteľnosti nadobudla na základe rozhodnutia o povolení
vkladu kúpnej zmluvy zo dňa X.XX.XXXX.

Odvolací súd má za to, že v priebehu odvolacieho konania v dôsledku uvedených prevodov
spoluvlastníckych podielov zo žalovanej v 1. rade, ako aj žalovaného v 3. rade na žalovanú v 2.
rade došlo súčasne aj k zániku hmotnoprávnej legitimácie týchto žalovaných v 1. a 3. rade k spornej
nehnuteľnosti. Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa povinne vedie medzi okruhom

všetkých subjektov, ktoré majú k nehnuteľnosti hmotnoprávnu legitimáciu a táto na strane žalovaných
vyplýva práve z ich vlastníckeho (resp. spoluvlastníckeho) vzťahu zapísaného v katastri nehnuteľnosti.
Pokiaľ teda žalovaní v 1. a 3. rade svoje spoluvlastnícke podiely previedli na žalovanú v 2. rade,
stratili svoju hmotnoprávnu legitimáciu v konaní. Títo žalovaní počas odvolacieho konania sa touto
skutočnosťou aj bránili a prevod svojich spoluvlastníckych podielov aj preukázali. Za takejto situácie bolo

nažalobcovi,ktorýdisponuje predmetomkonania,akoajokruhomúčastníkovnastranežalovaných,aby
sa touto novo vzniknutou situáciou vyporiadal. Tento napriek tomu, že sa mu uvedené právne významné
skutočnosti, ako aj obrana žalovaných v 1. a 3. rade dostali do dispozície, procesne na túto situáciu
nereagoval a aj naďalej zotrval na žalobe aj voči týmto žalovaným v 1. a 3. rade.

Odvolací súd na základe toho dospel k záveru, že žalovaní v 1. a 3. rade nemajú v čase jeho
rozhodovania hmotnoprávny vzťah k predmetu konania, títo nie sú v konaní preto pasívne legitimovaní.
Z tohto dôvodu rozsudok vo vyhovujúcom výroku voči týmto žalovaným zmenil a žalobu voči ním podľa
§ 220 O.s.p. zamietol.Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 2. rade dospel odvolací súd k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.
Súd prvého stupňa sa pri svojich záveroch pri posudzovaní otázky, či na vlastnícke právo pôvodnej

žalobkyne mal vplyv obsah Protokolu medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou
Maďarskej ľudovej republiky o úprave niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného
majetku zo dňa 3.2.1964 (ďalej len Protokol) dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré malo za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd sa zhoduje so závermi súdu prvého stupňa, v ktorých tento dospel k záveru, že pôvodná
žalobkyňa svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nestratila v dôsledku administratívneho
rozhodnutiabývalejRadyMsNVvR.zodňa5.1.1959.Vtejtočastiodvolacísúdvsúladesust.§219ods.
2 O.s.p. aj poukazuje na správne odôvodnenie prvostupňového rozsudku a k dôvodom prvostupňového
rozsudku v tejto časti iba dodáva, že tieto závery súdu prvého stupňa sú v súlade s názorom
odvolacieho súdu, ktorý zaujal vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 17.2.1999 č.k. 16Co/333/97-256,

na ktorých zotrváva. Tak, ako to odvolací súd vyslovil v tomto uznesení, pre rozhodnutie o dôvodnosti
nároku pôvodnej žalobkyne je nevyhnutné posúdiť, či po tom, čo žalobkyňa zmenila svoje bydlisko
a presťahovala sa d o Maďarskej republiky, kde následne uzavrela manželstvo a získala občianstvo
Maďarskej republiky, mohli nastať nejaké iné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zánik jej
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

Za právne významný v tomto smere považoval odvolací súd vyššie citovaný Protokol. K jeho účinkom
na vlastnícke právo žalobkyne súd prvého stupňa uviedol, že k zániku vlastníckeho práva pôvodnej
žalobkyne k spornej nehnuteľnosti nedošlo ani v zmysle citovaného Protokolu uzavretého medzi vládou
Československej socialistickej republiky a Maďarskej ľudovej republiky, vzhľadom k tomu, že tento

nepovažoval za záväzný, nakoľko nebol ratifikovaný národným zhromaždením a nebol nikdy uverejnený
v zbierke zákonov, tak ako si to vyžadoval Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Z tohto hľadiska nepovažoval
za významné ani stanovisko Ministerstva zahraničných vecí SR zo dňa 14.6.2002, z ktorého vyplýva, že
uvedený dokument bol ponechaný v platnosti. Mal za to, že podľa uvedeného Protokolu nebolo možné
posudzovaný prípad posudzovať z dôvodu, že nešlo o vlastníctvo maďarského občana, ale o vlastníctvo

československého štátu.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom uvedeného Protokolu dospel k záveru, že tento v čase
jeho uzavretia bol dvojstrannou medzivládnou zmluvou, ktorej zmluvnými stranami bola na jednej strane
Vláda Československej socialistickej republiky a na druhej strane Vláda Maďarskej ľudovej republiky.

Nebolo v konaní sporné, že uvedená medzivládna zmluva nebola ratifikovaná parlamentmi zmluvných
štátov a v bývalej Československej socialistickej republike nebola ani uverejnená v zbierke zákonov.
Za právne významnú otázku pre rozhodnutie vo veci preto odvolací súd považoval záver o tom, či
napriek tejto skutočnosti mohol Protokol vyvolať v ňom predpokladané účinky aj vo vzťahu k majetku
iných subjektov, ako len samotných účastníkov zmluvy, ktorými boli vlády dvoch štátov. Mal za to,

že v tomto smere ide o vyriešenie právnej otázky implementácie Protokolu do právneho poriadku
bývalej Československej socialistickej republiky. Túto právnu otázku vo svojom Stanovisku rieši Katedra
medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej Fakulty univerzity Komenského v Bratislave
zo dňa 11.11.2013, vypracovanom JUDr. Miroslavou Vozáryovou, PhD. (ktorú preložila žalovaná v 1.
rade) tak, že na otázku, aká je záväznosť Protokolu pre fyzické osoby zmluvných štátov poukázala

na znenie preambuly Protokolu, z ktorého vyplýva, že vlády oboch štátov boli pri jeho dojednávaní
vedené prianím upraviť niektoré majetkoprávne otázky a to tak vo vzťahu k osobnému nehnuteľnému
majetku maďarských občanov žijúcich v Maďarskej ľudovej republike, ktorý ležal na československom
území, tak i vo vzťahu k osobnému nehnuteľnému majetku československých občanov žijúcich v
Československej socialistickej republike, ležiacemu na území Maďarskej ľudovej republiky. Ustanovenia

Protokolu však upravujú aj právne postavenie fyzických osôb a právnických osôb (článok 2 ods. 3
a článok 3 ods. 1) a aj keď ustanovenia Protokolu implementujú v aplikačnej praxi štátne orgány,
právna úprava protokolu priamo ustanovuje a upravuje právne postavenie fyzických osôb a právnických
osôb v rozsahu a v prípadoch upravených v jednotlivých ustanoveniach tejto medzinárodnej zmluvy.
Konštatuje, že vzťah medzi medzinárodnou zmluvou predstavujúcou prameň medzinárodného práva a

vnútroštátnym právnym poriadkom sa spravuje tzv. recepciou medzinárodných zmlúv do vnútroštátneho
právneho poriadku uskutočnenou transformáciou, inkorporáciou alebo adaptáciou. Transformáciu
rozlišujeme špeciálnu, pri ktorej štát prijme vnútroštátny právny predpis, ktorého obsah zodpovedá
obsahu medzinárodnej zmluvy. Generálna transformácia sa uskutočňuje publikáciou oznámenia ouzavretí medzinárodnej zmluvy v zbierke slúžiacej na uverejňovanie právnych predpisov, tvoriacich
obsah vnútroštátneho právneho poriadku, na základe čoho sa zabezpečí jej aplikácia. Inkorporácia
nevyžaduje publikáciu medzinárodnej zmluvy v zbierke slúžiacej na uverejňovanie právnych predpisov

vnútroštátneho právneho poriadku, na základe čoho je potrebné ju aplikovať a interpretovať ako
prameň medzinárodného práva, ktorého účinky však nastávajú aj vo vnútroštátnom právnom poriadku.
Tento spôsob recepcie nemá za následok zdvojenie obsahu medzinárodnej zmluvy a jej existenciu
popri právnej norme rovnakého obsahu patriacej do vnútroštátneho právneho poriadku. V prípade
adaptácie štát harmonizuje vnútroštátny právny poriadok s obsahom medzinárodnej zmluvy tak, aby

sa dosiahla vnútroštátna právna úprava porovnateľná s obsahom medzinárodnej zmluvy bez toho,
aby túto medzinárodnú zmluvu doslovne preberal. Uskutočniť výber spôsobu recepcie medzinárodnej
zmluvy do vnútroštátneho právneho poriadku jednotlivého štátu je oprávnený každý štát posudzovať
individuálne. Medzinárodné právo sa zaujíma o to, či medzinárodný záväzok štátu ustanovený v
medzinárodnej zmluve je plnený, toto plnenie vyžaduje a neplnenie postihuje. Najčastejším využívaným
spôsobom recepcie medzinárodných zmlúv do slovenského právneho poriadku je inkorporácia, pod

ktorou rozumieme prepožičanie účinkov vnútroštátneho práva (všeobecná záväznosť pre subjekty
vnútroštátneho práva). Recepcia Protokolu do vnútroštátneho právneho poriadku Československej
socialistickej republiky formou inkorporácie nadviazala na historický najčastejší spôsob recepcie
medzinárodných zmlúv. Týmto postupom sa právne normy Protokolu prevzali do vnútroštátneho
právneho poriadku Československej socialistickej republiky a stali sa záväznými pre fyzické osoby,

právnické osoby, ako aj československú republiku.

V súvislosti s potrebou riešenia implementácie Protokolu do právneho poriadku bývalej Československej
socialistickej republiky predložil žalobca Stanovisko Prof. JUDr. Pavla Šturmy, DrSc., ktorý posudzoval
medzinárodnú platnosť Protokolu a odpovedal na otázku, či tento je záväzný pre fyzické osoby. V tomto

smere konštatoval, že Protokol predstavuje medzinárodnú zmluvu vládnej povahy, t.z., že v súlade s
článkom 6 podliehal iba schváleniu oboch vlád a vstúpil do platnosti dňom výmeny nót o tomto schválení.
Nepodliehal ratifikácii, nebol prejednaný a schvaľovaný vtedajším parlamentom. To ovšem pre tento typ
zmluvy ani nebolo nutné. Z pohľadu medzinárodného práva bol Protokol riadne uzavretý a platil ako
medzinárodná zmluva (vládnej povahy). V ďalšej časti svojho Stanoviska sa autor zaoberá otázkou, či

Protokol je stále platnou medzinárodnou zmluvou, K otázke jeho vnútroštátnej aplikovateľnosti uviedol,
že aj keby pripustil, že tento je aspoň pre Slovensko - vzhľadom na jednostrannú deklaráciu a článku 34
ods. 1 Viedenskej dohody z roku 1978 - v súčasnej dobe platnou zmluvou, zostáva posúdiť, či je zároveň
zmluvou, ktorá má vnútroštátnu priamu záväznosť, a teda môže byť použitá na právne vzťahy, ktorých
účastníkom je (alebo bola) fyzická osoba. Konštatoval, že toto nie je otázka medzinárodného práva

verejného, ale primárne ústavného práva každého štátu, v tomto prípade ústavného práva Slovenskej
republiky. Konštatoval, že základné inkorporačné pravidlo je obsiahnuté v článku 7 ods. 5 Ústavy SR. V
tomto smere uzavrel, že Protokol sa nemôže priamo aplikovať na vzťahy fyzických osôb, pretože neboli
splnené podmienky inkorporácie do vnútroštátneho práva podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, a to ani
v jednom bode: zmluva nebola ratifikovaná, nebola publikovaná v Zbierke zákonov, ani nezakladala a

nezakladá priamo práva alebo povinnosti fyzických osôb.

Z uvedených stanovísk vyplýva, že v otázke záverov o záväznosti obsahu Protokolu pre fyzické osoby,
na ktorých majetok sa vzťahuje, ako aj v otázke implementácie do vnútroštátneho právneho poriadku sú
stanoviská odlišné. Odvolací súd sa pri svojom právnom posudzovaní tejto otázky priklonil k záverom

uvedeným v stanovisku Katedry medzinárodného práva a európskeho práva Univerzity Komenského
v Bratislave. Mal totiž za to, že toto stanovisko podrobne a v širších súvislostiach vyhodnotilo jeho
implementáciu do Právneho poriadku bývalej Československej socialistickej republiky v čase, kedy
bol uzavretý. Stanovisko Prof. Šturmy sa zameriava v prevažnej miere na otázku medzinárodnej
platnosti protokolu a jeho sukcesie do vzťahov medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou.

Túto otázku však nepovažuje odvolací súd za právne významnú pre rozhodnutie vo veci. Za právne
významné totiž považuje to, či Protokol vyvolal ním predpokladané účinky vo vzťahu k vymedzenému
majetku označených osôb v čase jeho prijatia. Pokiaľ sa tak totiž stalo, vyvolalo to predpokladané
následky aj k označeným nehnuteľným majetkom maďarských občanov, ktorý títo zanechali na území
bývalej Československej socialistickej republiky a to v tom, že ich vlastníkom sa stala Československá

socialistická republika (štát) a maďarským občanom by vo vzťahu k ich takto zanechanému majetku
vzniklo iba právo na peňažné odškodnenie, ktoré mala podľa článku 3 bodu 2 vykonať maďarská
vláda. Vo vzťahu k týmto následkom je teda už právne bezvýznamná otázka sukcesie Protokoludo Právneho poriadku Slovenskej republiky ako právneho nástupcu po bývalej Československej
socialistickej republike, ako aj sukcesie do právneho vzťahu Slovenskej republiky a Maďarskej republiky.

Ďalším dôvodom, prečo odvolací súd neprihliadol na stanovisko prof. Šturmy je skutočnosť, že aj otázku
aplikovateľnosti Protokolu na vzťahy fyzických osôb tento posudzoval z hľadiska jeho inkorporácie do
vnútroštátneho Poriadku Slovenskej republiky podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR. S poukazom na vyššie
uvedené odvolací súd nepovažuje za právne významnú otázku inkorporácie Protokolu do Právneho
poriadku Slovenskej republiky, ale iba jeho inkorporáciu do Právneho poriadku bývalej Československej

socialistickej republiky.

Vychádzajúc z tohto záveru je potrebné vyporiadať sa s tvrdením žalobcu, že tento Protokol sa
nevzťahoval na spornú nehnuteľnosť z dôvodu, že v čase jeho schválenia nebola jeho právna
predchodkyňa už vedená ako vlastníčka k spornej nehnuteľnosti, ale ako vlastník bol vedený
československý štát. V tomto smere považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z konštrukcie

uvedeného Protokolu (článok 3 ods. 3) vyplýva, že predmetom úpravy bola úprava vlastníckeho práva
k nehnuteľnému majetku maďarských občanov, ktorý ku dňu podpisu Protokolu nie je tzv. voľným
majetkom v zmysle článku 2, vrátane majetku pod národnou správou, alebo v inej úradnej správe. Zjavne
sa teda Protokol vzťahuje aj na taký majetok, ktorý v čase jeho uzavretia už z akéhokoľvek dôvodu
spravovala Československá socialistická republika, a to akoukoľvek formou. Ide teda o odškodnenie za

majetok, ktorý maďarskí občania zanechali na území bývalej Československej socialistickej republiky,
a to bez ohľadu na to, ako s týmto majetkom následne Československá republika nakladala. Z tohto
hľadiska teda ani vydanie deklaratórneho rozhodnutia bývalej Rady MsNV v Košiciach zo dňa 5.1.1959
nemohlo vyvolať také následky, ktoré by spornú nehnuteľnosť vylučovali z aplikácie Protokolu.

Odvolací súd má za to, že z obsahu spisu vyplýva, že samotná existencia vyššie citovaného
deklaratórneho rozhodnutia z 5,1,1959 neovplyvnila ani samotné správanie sa právnej predchodkyne
žalobcu v tom, aby svoj nárok vyplývajúci jej z Protokolu neuplatnila voči Maďarskej ľudovej republike
z dôvodu, že mala za to, že sporná nehnuteľnosť v čase jeho prijatia už bola na základe iného titulu vo
vlastníctve Československej socialistickej republiky (tak ako to v konaní tvrdí žalobca). Z jej výpovede

na pojednávaní (č.l. 89) vyplýva, že táto od roku 1950, kedy jej dovtedajší zástupca Z.. X., ktorý sporný
dom v jej mene dovtedy spravoval, tento naďalej túto správu odmietol a oznámil jej, že ju odovzdáva
do Bytovej správy, sa o tento majetok vôbec nezaujímala až do roku 1992. V súlade s tým je aj
vyjadrenie žalobcu (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) na odvolacom pojednávaní, že tento
má vedomosť o tom, že jeho matka, teda pôvodná žalobkyňa si nárok vyplývajúci jej z Protokolu aj

uplatnila. Z uvedených skutočností vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcu o uvedenom Protokole
mala informácie a považovala sa za osobu, na ktorej majetok sa Protokol vzťahuje a to bez toho, aby
mala vôbec informácie o vydaní deklaratórneho rozhodnutia zo dňa 5.1.1959.

Odvolací súd nepovažuje za právne významnú otázku skutočnosť, ako na uplatnený nárok pôvodnej

žalobkyne reagovala maďarská vláda, keďže táto už mala rozhodovať iba o peňažnom nároku
na odškodnenie za majetok, ktorý sa v dôsledku účinnosti Protokolu stal vlastníctvom bývalej
Československej socialistickej republiky.

Na týchto záveroch nemenia nič ani správy od Ministerstva financií SR, ako aj Správy pre veci majetkové

a devízové o tom, že daný prípad nie je možné posudzovať podľa Protokolu vzhľadom na to, že
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z iného z dôvodu, a to s poukazom na to, že z uvedených správ
je zrejmé, že ani jedna z týchto inštitulácii nemala konkrétne vlastné podklady o konkretizácii majetku,
ktorý bol upravený podľa Protokolu a ich odpovede vychádzali iba z informácií o skutkovom stave zo
strany súdu.

Na základe toho dospel odvolací súd k záveru, že nárok žalobcu nie je odôvodnený, keďže
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti stratila jeho právna predchodkyňa prechodom na štát (bývalú
Československú socialistickú republiku) v r. 1964 na základe Protokolu.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zmenil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa aj vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade podľa § 220 O.s.p. tak, že žalobu zamietol.Závery odvolacieho súdu vyslovené v dôvodoch rozsudku neodporujú záväzným právnym názorom
dovolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení.

K dôvodom predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 9.10.2010, v ktorých tento
konštatoval, že pokiaľ sa štát stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti ešte pred rokom 1964, teda pred
dátumom uzavretia Protokolu, nemohol už samotný obsah Protokolu ovplyvniť takto nadobudnuté
vlastnícke právo štátu, považuje za potrebné uviesť, že uvedený záver odvolacieho súdu vychádzal
zo širšieho kontextu tohto odôvodnenia v súvislosti s názorom na možnosť uplatnenia nároku v rámci

reštitučných predpisov, a to z hľadiska, že nadobudnutie vlastníckeho práva štátu pred rokom 1964
nastalo jeho faktickou bezprávnou okupáciou, ktorá zakladala reštitučný nárok na jej vydanie podľa
zákona č. 87/1991 Zb., ktorý však s poukazom na záver dovolacieho súdu o nemožnosti posudzovania
nároku žalobcov podľa reštitučných právnych predpisov je neaktuálny.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nerozhodol o trovách prvostupňového

konania, nemal túto možnosť rozhodovať ani odvolací súd a bude povinnosťou súdu prvého stupňa o
trovách konania rozhodnúť podľa ust. § 224 ods. 4 O.s.p.

Tento rozsudok bol schválený pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.