Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/129/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110202518
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7110202518.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu P.. M. B., K., X. XX, D.: XX
XXX XXX, správcu konkurznej podstaty úpadcu ONEP, s.r.o., Trnava, Pekárska 11, IČO: 36 190 292,
zastúpeného JUDr. Evou Gelenekyovou Hencovskou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice,
Bajzova 2, proti žalovaným 1) D.. P. Z., A., B. XX T. X) D.. O. B., A., Q. X, obom zastúpeným Advokátska
kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., Košice, Užhorodská 21, IČO: 47 231 785, o zaplatenie 6 638,78 €,
o odvolaní žalovaného v 1.rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I 35C/12/2010-525 zo 7.4.2016
v znení opravného uznesenia 35C/12/2010-595 z 3.1.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi p r i z n á v a vo vzťahu k žalovanému v 1.rade náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 2.rade n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaný v 1.rade (ďalej len žalovaný) je
povinný zaplatiť žalobcovi 6 638,78 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobu voči žalovanej
v 2.rade (ďalej len žalovaná) zamieta. III. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným priznáva žalobcovi
náhradu trov konania 3 493,86 € predstavujúcu uhradený súdny poplatok 398 € a trovy právneho zast.

3 095,86 €, a to „k rukám“ jeho zástupkyne, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a IV. Vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovanou priznáva jej náhradu trov konania 2 274,06 € predstavujúcu trovy právneho zast.,
a to „k rukám“ jej zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i. uviedol, čoho sa pôvodní žalobcovia v 1.rade ONEP s.r.o. (ďalej len
ONEP) a v 2.rade P. Q. domáhali voči žalovaným žalobou, doručenou mu 29.1.2010, čím svoju žalobu
odôvodnili, čo žalovaní uviedli vo vyjadrení k žalobe, podaním z 10.4.2013, čo žalobca a žalovaní v
konaní ďalej (v zápisnici z 2.6.2015 - č.l.177-179) uviedli, ako sa žalobca v konaní vyjadril aj písomným

podaním (č.l.201-204), doručeným mu 18.11.2015, k otázke zodpovednosti konateľa spoločnosti za
škodu, resp. čo v ňom uviedol, čo na pojednávaní 1.12.2015 zástupca žalovaných uviedol (č.l.346 p.
v.), čo žalobca v konaní k námietke premlčania (na pojednávaní 1.12.2015 - č.l.347-347 p. v.) uviedol,
ako sa žalobca v konaní vyjadril podaním zo 16.3.2016 (č.l.366-370), resp. čo v ňom ešte uviedol, že
vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav, konkrétne, čo
zistil z pracovnej zmluvy (č.l.9) uzavretej 1.6.2006 žalobcom so žalovanou, z pracovnej zmluvy (č.l.6-7)
uzavretej 1.1.2008 medzi žalobcom ako zamestnávateľom zastúpeným pri tomto úkone štatutárnym

orgánom - žalovaným a žalovanou ako zamestnancom, z Dohody o skončení pracovného pomeru (č.l.8)
uzavretej 30.1.2008 žalobcom ako zamestnávateľom zastúpeným pri tomto úkone štatutárnym orgánom
- žalovaným so žalovanou ako zamestnankyňou, z rozsudku (č.l.9) Okresného súdu (ďalej len OS)
Košice I 26Cb/55/2008 (č.l.21-26) v spojení s rozsudkom Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach4Cob/117/2009-144 z 27.1.2010.), z výpisu (č.l.18-20) z obchodného registra ONEP, z úplného znenia
spoločenskej zmluvy z 26.2.2007 (č.l.206-208), zo žalobcom do spisu doloženého listu (č.l.168-170) s
názvom, ktorý začína: Ahoj Jozef, zo žalobcom v konaní doručených potvrdení (č.l.423) o doručení

správy od žalovaného z e-mailovej adresy [email protected] J. Sadivovi na adresu [email protected]
, s dátumom pondelok 14.2.2008 o 13,47 hod., subjekt: stretnutie, z fotokópie
(č.l.427-428) výpisov emailov, zo mzdového listu (č.l.171) žalovaného za r.2007, z rozsudku OS Košice I
7T/2/2009-396 z 29.4.2010 (č.l.172-175), v ktorom bola zaznamenaná výpoveď žalovaných a svedkyne
U. A., s ktorou sa oboznámil v tomto konaní na pojednávaní, z výpisu (č.l.243-244) z bežného účtu

ONEP, z pripojeného spisu OS Košice I 20C/57/2008, tykajúceho sa konania vedeného žalobcom
ONEP, proti žalovanej D.. O. Q. a spol. (vybral z odôvodnenia rozsudku z 2.2.2015 - č.l.284-295,
oboznámil sa s pracovnou zmluvou medzi ONEP a zamestnancom - I. G. z 1.1.2008 a s výpoveďou
žalovaných,ktorúoboznámilnapojednávaní30.7.2012-č.l.268-272aP..Q.-č.l.276-278),zpripojeného
spisu OS Košice I 23C/15/2008, tykajúceho sa konania vedeného ONEP proti žalovanej I.. G. a spol.
(z rozsudku z 30.10.2014 č.l.316-325, resp. z jeho odôvodnenia), z v spise 23C/15/2008 založenej

dohody o skončení pracovného pomeru (č.l.299), uzatvorenej medzi ONEP a I.. G., z pracovnej zmluvy
(č.l.300-301) uzatvorenej medzi ONEP a zamestnancom - I.. G. z 1.1.2008 uzatvorenej medzi ONEP a
Z. G., z výpovede v konaní 23C/15/2008 na pojednávaní 8.10.2009 vypočutej žalovanej I.. G., ktorej
výpoveď (č.l.305-307) oboznámil v tomto konaní na pojednávaní, z výpovede v konaní 23C/15/2008 na
pojednávaní 8.10.2009 vypočutého žalovaného, ktorého výpoveď (č.l.307) oboznámil v tomto konaní na

pojednávaní, v akom zmysle zástupkyňa žalobcu žiadala zaprotokolovať odpoveď žalovaného v 2.rade,
čo na OS Košice I. vedenom konaní 31Cb/18/2008 v právnej veci žalobcu: ONEP, proti žalovanému:
PA-TRADE, s.r.o. o zaplatenie 524 433,59 Sk s prísl. vypovedali (č.l.327-339; pojednávanie 19.5.2014)
svedok D.. X. Š. aj samotný žalovaný, ktorých výpoveď oboznámil na pojednávaní, z na OS Košice II
vedeného konanie 42C/99/2008 žalobcu ONEP, proti V. L. T. D.. P.. Z., o určenie neplatnosti právnych

úkonov (žaloba bola zamietnutá - č.l.311-315; Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.1.2010 v
spojení s uznesením KS v Košiciach 11Co/46/2010 z 27.8.2010), z pripojeného spisu OS Košice I.:
14C/2/2010 (týkal sa konania vedeného žalobcom 1/ ONEP, 2/ P.. Q. proti žalovanému 1/ D.. P..
Z., X/ V.. L., o zaplatenie 6 638,78 €), konkrétne z v konaní predloženého čestného prehlásenia
(č.l.435) žalovanej v 2.rade V.. L. z 5.5.2008, z výpovede (č.l.447-450 - pojednávanie 18.9.2014) P..

Q., s ktorou sa oboznámil v tomto konaní na pojednávaní, z výpovede (č.l.451-456 - pojednávanie
18.9.2014) žalovaného, s ktorého výpoveďou oboznámil v tomto konaní na pojednávaní, z výpovede
(č.l.179 p. v.-180- pojednávanie 2.6.2015) P.. Q., štatutárneho orgánu žalobcu a z výpovede žalovaných
(č.l.191 p. v.-194 p. v. - pojednávanie 20.10.2015). Citujúc znenie Čl.2,§ 1 ods.1,4,6,§ 9 ods.1,§
10 ods.1,§ 13 ods.1,3,§ 15,§ 17,§ 18,§ 42 ods.1,§ 43 ods.1,2,4,§ 54,§ 59 ods.1,§ 60 ods.1,2,§ 62

ods.1,§ 63 ods.1 písm. a),b),§ 76 ods.1-4 a § 242 ods.1 písm. a) zák.č.311/01 Z. z. Zákonníka práce
(účinnéhovčaseuzavretiapracovnejzmluvysožalovanou,t.j.do11.6.2008),ďalejuviedol:Zaprávnickú
osobu, bez ohľadu na jej právnu formu, v pracovnoprávnych vzťahoch zásadne koná štatutárny
orgán ustanovený zák. alebo určený na základe zák. alebo ustanovený do funkcie zakladateľskou
listinou, vnútorným predpisom (napr. stanovami, štatútom, spoločenskou zmluvou) alebo rozhodnutím

príslušného orgánu [napr. vládou Slovenskej republiky (ďalej len SR), Národnou radou SR, správnou
radou, predstavenstvom, členskou schôdzou, generálnou radou] alebo inštitucionalizovanou autoritou
(napr. prezidentom SR). Dôsledkom vykonania právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch zo strany
štatutárneho orgánu alebo povereného zamestnanca zamestnávateľa je vznik práv alebo povinností,
ktorý Z. p. s vykonaním daného právneho úkonu spája. V prípade prekročenia oprávnenia zamestnanca

pri vykonaní istého právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch alebo vykonania právneho úkonu
bez dodržania písomnej formy poverenia na vykonávanie právnych úkonov v určitých veciach v mene
zamestnávateľa, alebo v prípade absencie poverenia, by podľa § 17 ods.2 daný úkon zamestnanca,
ktorý prekročil svoje oprávnenie alebo nekonal podľa oprávnenia, nebolo možné kvalifikovať ako
neplatný. Takýto právny úkon v zásade zaväzuje zamestnávateľa vždy, s výnimkou prípadov, ak

zamestnanec, voči ktorému právny úkon zamestnanca konajúceho v mene zamestnávateľa smeroval,
vedel alebo musel vedieť, že zamestnanec, ktorý konal v mene zamestnávateľa, prekročil rámec svojho
oprávnenia, alebo že konal bez riadneho poverenia (t.j. bez písomného poverenia, alebo síce na základe
písomného poverenia, ktoré však buď neobsahuje rozsah oprávnenia zamestnanca, alebo neobsahuje
jeho oprávnenie na vykonanie toho právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorý bol urobený).

Cituje znenie § 3 ods.1 zák.č.365/04 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). V súvislosti
s aplikovaním tejto zásady antidiskriminačný zák. ustanovuje, že zásada rovnakého zaobchádzania
podľa § 3 ods.1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými predpismi (napr.Z. p., zák.č.400/09 Z. z. o štátnej službe, zák.č.552/03 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme atď.).
Cituje (neúplne) znenie § 6 ods.2 zák.č.365/04 Z. z. V súlade so všeobecne uplatňovanou zásadou
dobromyseľnosti a spravodlivosti v právnych vzťahoch Z. p. výslovne zakotvuje, že každý právny úkon

v pracovnoprávnych vzťahoch treba posudzovať tak, aby to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa
urobil, zodpovedalo dobrým mravom. Okolnosťami, za ktorých sa právny úkon urobil, treba rozumieť
súbor skutočností, ktoré v komplexe majú alebo môžu mať vplyv na celkový obsah právneho úkonu. Ide
o pomerne komplikovanú otázku, ktorú v konečnom dôsledku posúdi ten, kto je o veci oprávnený podľa
zák. rozhodnúť, teda spravidla súd. V úvodnom štádiu, keď sa buď v pozícii navrhovateľa (iniciátora)

právneho úkonu, alebo v pozícii jeho adresáta nachádza zamestnanec, touto osobou je spravidla
zamestnávateľ, ktorý v rámci svojho dispozičného oprávnenia je kompetentný zo svojho pohľadu o veci
rozhodnúť, resp. so zamestnancom sa na sporných otázkach dohodnúť. Vzhľadom na skutočnosť, že
ani Z. p., a podporne ani O. z., ani iný právny predpis explicitne nevymedzujú pojem dobré mravy, treba
nimi v zásade rozumieť všeobecne uznávané pravidlá správania a spolužitia v zmysle spoločnosťou
všeobecne uplatňovaných kritérií slušného správania, hierarchie spoločensky uznávaných morálnych

hodnôt a zásad občianskeho spolužitia. Pokiaľ ide o hodnotenie právnych úkonov v pracovnoprávnych
vzťahoch, vo všeobecnosti možno konštatovať, že podľa § 1 ods.4 Z. p. tieto vzťahy podliehajú režimu
Z. p. iba v rozsahu ustanovenom v jeho prvej časti; inak sa spravujú ust. O. z. V tomto zmysle sú O. z.
a Z. p. v postavení generálneho a špeciálneho právneho predpisu, z ktorých, podľa zásady preferencie
špeciálneho právneho predpisu (lex specialis) pred všeobecným právnym predpisom (lex generalis),

sa v pracovnoprávnych vzťahoch prednostne uplatní špeciálna právna úprava, v danom prípade Z.
p., a až následne, ak ten neustanovuje inak, všeobecná právna úprava, v danom prípade O. z. Platí
to, napr. pri posudzovaní platnosti právneho úkonu z hľadiska naplnenia aj takých znakov, ktoré ako
podmienku platnosti právneho úkonu Z. p. neuvádza. Pracovný pomer môže vzniknúť iba na základe
pracovnej zmluvy. Požadovanou náležitosťou prejavu vôle uzavrieť pracovnú zmluvu je jeho písomná

forma. Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 17 ods.2).
Pracovná zmluva je dvojstranným právnym úkonom; je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej
obsahu. Pri výklade prejavu vôle účastníkov dohodnúť pracovný pomer treba vychádzať z okolností, za
ktorých sa urobil, či je v súlade s dobrými mravmi. Pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý
v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Pracovný pomer vzniká dňom, ktorý bol dohodnutý v

pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Nevzniká teda uzavretím pracovnej zmluvy, pretože tá
je iba právnym základom pre vznik pracovného pomeru. Pracovné podmienky dohodnuté v pracovnej
zmluve sú pre zamestnanca i zamestnávateľa záväzné a nemôžu sa jednostranne meniť, s výnimkou
prípadov uvedených v § 55. Zmeniť pracovnú zmluvu možno teda len na základe dohody. Dohoda o
zmene pracovných podmienok sa môže týkať len niektorej (niektorých) alebo aj všetkých dohodnutých

pracovných podmienok, pričom spravidla ide o zmenu podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, t.j. o
zmenu druhu práce, miesta výkonu práce, ako aj dňa nástupu do práce a mzdových podmienok. Dohoda
o zmene pracovných podmienok sa musí urobiť písomne. Pracovný pomer možno skončiť medziiným aj
nazákladedvojstrannéhoprávnehoúkonu,t.j.dohodouoskončenípracovnéhopomeru(§60).Dohodou
o skončení pracovného pomeru sa pracovný pomer končí súhlasom oboch účastníkov pracovného

pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru musí obsahovať 2 podstatné náležitosti, ktorými sú
vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia. Ak by niektorá
z týchto podstatných náležitostí chýbala, dohoda by bola neplatná. Nemožno totiž hovoriť o dohode, ak
by sa úmysel zamestnanca a zamestnávateľa skončiť pracovný pomer nezhodoval. Dohoda, ktorá by
neobsahovala deň skončenia pracovného pomeru, by strácala opodstatnenie. Cituje z rozsudku 5Cdo

36/2000 z 19.12.2000 (publikovaného v časopise Zo súdnej praxe pod č.17/2001) a právnu vetu judikátu
R 6/1994 (ust. právnych predpisov, na ktoré sa v nich poukazuje aktualizuje) a znenie § 76 ods.1,2 Z.
p. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že 1.6.2006 žalovaná uzavrela so žalobcom
- ONEP, zastúpeným žalovaným ako štatutárnym orgánom, pracovnú zmluvu s druhom dohodnutej
pracovnej činnosti PR pracovník, mzda za prácu dohodou, žiadne ust. ohľadom odstupného pri ukončení

pracovného pomeru či dohodou alebo výpoveďou zo strany zamestnávateľa táto pracovná zmluva
neobsahovala. Následne 1.1.2008 bola bez ukončenia predchádzajúcej pracovnej zmluvy z 1.6.2006
uzatvorená nová pracovná zmluva medzi žalobcom zastúpeným štatutárnym orgánom - žalovaným a
žalovanou ako zamestnancom, pričom tu bol dohodnutý druh práce na pozícii PR manažér, s pracovnou
náplňou - zabezpečovanie reklamných produktov spoločnosti, zodpovednosť za vonkajšie vzťahy,

komunikácia s klientmi spoločnosti, zabezpečovanie nákupu reklamných predmetov, zabezpečovanie
propagačných materiálov a akcií, a to v rozsahu určenom riaditeľom spoločnosti. Zmluvné strany v
zmluve prehlásili, že pracovný pomer vznikol podľa predchádzajúcej pracovnej zmluvy. Oproti pôvodnej
zmluve bola dohodnutá iná mzda vo výške 27 000 Sk mesačne ako aj dohodnuté tzv. ostatné zmluvnédojednania, kedy v bode 3. zmluvy bola dohodnutá výpovedná doba pre zamestnávateľa na 12
kalendárnych mesiacov a pre zamestnanca v dĺžke podľa § 62 ods.1 Z. p. Ďalej v bode 4. bolo
dohodnuté, že závažným porušením pracovnej disciplíny podľa § 68 ods.1 písm. b) Z. p. sa rozumie

iba preukázateľné požívanie alkoholu na pracovisku. V bode 5. sa dohodli, že zamestnancovi patrí
pri výpovedi zo strany zamestnávateľa a pri dohode o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Z.
p., odstupné vo výške 12 násobku jeho mzdy podľa tejto zmluvy s tým, že za každých 12 mesiacov
trvania pracovného pomeru zamestnanca u zamestnávateľa a to aj podľa uzavretých predchádzajúcich
pracovných zmlúv, sa zvyšuje právo zamestnanca na odstupné podľa predchádzajúceho bodu o 1

násobok priemernej mzdy (bod 6. zmluvy). Podľa uvedenej právnej teórie ohľadom právnych úkonov v
pracovnoprávnych vzťahoch mal za to, že pracovný pomer žalovanej u žalobcu riadne vznikol 1.6.2006
s tým, že danú v poradí druhú pracovnú zmluvu z 1.1.2008 vyhodnotil, že nedošlo k uzavretiu novej
pracovnej zmluvy, avšak len k modifikácii prvej a jedinej uzavretej pracovnej zmluvy z 1.6.2006. Tzn.,
že pracovnú zmluvu z 1.1.2008 právne posúdil, že „sa jedná“ o zmenu, resp. dodatok k pracovnej
zmluve z 1.6.2006 uzavretý podľa § 54 Z. p. Uvedené vyplýva aj z tam uvedeného prehlásenia, že

pracovný pomer vznikol podľa predchádzajúcej pracovnej zmluvy. Následne 30.1.2008 žalobca ako
zamestnávateľ zastúpený pri tomto úkone štatutárnym orgánom - žalovaným ukončil so žalovanou ako
zamestnankyňou pracovný pomer k 30.1.2008 dohodou s tým, že zamestnávateľ sa v danej dohode
zaviazal, vyplatiť jej odstupné 351 000 Sk (podľa čl. V. bod 5. pracovnej zmluvy - 12 mesiacov x 27 000
Sk = 324 000 Sk a nárok podľa čl. V. bod 6.pracovnej zmluvy - 1 x 27 000 Sk % 27 000 Sk) najneskôr do

konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalovaná sa vzdala práva na uvedenie dôvodov dohody
o skončení pracovného pomeru. Pracovnú zmluvu z 1.1.2008, t.j. po jeho právnom prekvalifikovaní na
dodatok/zmenu pracovnej zmluvy ako aj dohodu o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 vypracoval
sám žalovaný. Z daných právnych úkonov vzniknutú povinnosť žalobcu vyplatiť žalovanej tam uvedené
odstupné žalobca čiastočne splnil prostredníctvom žalovaného, kedy tento 200 000 Sk/6 638,78 €

vyplatil jej prostredníctvom bankomatovej karty v 4 čiastkových platbách po 50 000 Sk/16 596,70 € 1.2.,
2.2., 3.2.2 a 4.2.2008. Uvedená skutočnosť nebola v konaní sporná. Vo vzťahu k žalovanej dospel k
záveru,žepovinnosťvrátiťvyplatenéfinančnéprostriedkyžalobcovinemá.Právonaodstupnéjejvzniklo
titulom cit. právnych úkonov - dodatku k pracovnej zmluve z 1.1.2008 a dohody o skončení pracovného
pomeru z 30.1.2008, ktorých platnosť bola posúdená v samostatnom konaní 20C/57/2008 vedenom

OS Košice I, ku ktorému odôvodneniu sa pri rozhodovaní o tomto nároku priklonil v tom rozsahu, že
pracovná zmluva z 1.1.2008 spĺňa všetky náležitosti vyžadované Z. p. „platnom a účinnom“ v tom čase
a zároveň že nebolo preukázané antidatovanie daných právnych úkonov, pričom v tejto časti na obsah
predmetného rozsudku zároveň i odkazuje. „Naviac“ je nutné sa prikloniť k argumentácii žalovanej,
že táto bola len radovou zamestnankyňou žalobcu, pričom ona nevyhotovila tak Pracovnú zmluvu z

1.1.2008 ako aj Dohodu o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, tieto právne úkony len akceptovala
vo forme tak, ako jej boli predložené žalovaným a tieto podpísala. V prípade, ak by aj dospel k záveru,
že tieto právne úkony sú neplatné, ich neplatnosť nemôže byť podľa § 17 ods.3 Z. p. na ujmu žalovanej.
Keďže prípadnú neplatnosť týchto právnych úkonov žalovaná nespôsobila, nevzniká jej ani povinnosť
vrátiť vyplatené finančné prostriedky titulom bezdôvodného obohatenia, t.j. obohatenia vzniknutého z

prípadného neplatného právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na cit. zákonné
ust. žalobu voči žalovanej zamietol ako nedôvodnú. Následne posudzoval nárok žalobcu vo vzťahu k
žalovanému titulom náhrady škody, pričom dospel k záveru, že jeho zodpovednosť ako konateľa žalobcu
za škodu vzniknutú spoločnosti samotnej je daná a preto ho na zaplatenie 6 638,78 € zaviazal. Cituje
znenie§100ods.1,§101,§106ods.1,2,§107ods.1,2O.z.,§387ods.1,§388ods.1a§397Obch.zák.a

ďalej uvádza: V prvom rade sa zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným proti akýmkoľvek
nárokom majúcim oporu v obchodnom práve a mal za to, že táto námietka je nedôvodná. Pôvodní
žalobcovia si žalobou, doručenou mu 29.1.2010, uplatnili voči žalovaným peňažný nárok na zaplatenie
200 000 Sk/6 638,78 €. Uvedené odôvodňovali neplatnosťou Pracovnej zmluvy z 1.1.2008 ako aj
neplatnosťou Dohody o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, z čoho odvíjali svoj nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Zároveň však v texte žaloby uviedli, že týmto konaním spôsobil žalovaný
spoločnosti škodu. Tzn., že žalobcovia už v samotnej žalobe opísali skutkový stav zakladajúci ich nárok,
ktorý však právne definovali dvojako - ako nárok z bezdôvodného obohatenia, resp. titulom náhrady
škody. Z uvedeného je jednoznačné, že premlčacia lehota podľa ktoréhokoľvek z cit. ust. či už Obch.
zák. alebo O. z. neuplynula. Keďže podľa ustálenej judikatúry „SR“ právna kvalifikácia nároku je jeho

vecou a účastník konania svoj nárok nemusí právne vôbec kvalifikovať, len opísať skutkový dej, nemal
dôvod uvažovať o premlčaní nároku. Procesnou legitimáciou sa rozumie oprávnenie byť účastníkom
konania.Vecnoulegitimáciousarozumiestavvyplývajúcivýlučnezhmotnéhopráva,svedčiaciotom,kto
je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti, ktorá je predmetom konania. Podľa toho sa rozlišujevecná legitimácia aktívna - na strane žalobcu a pasívna - na strane žalovaného. Nedostatok vecnej
legitimácie pasívnej znamená, že niekto, o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnej povinnosti jej nositeľom
nie je, resp. žalobca nepreukáže v konaní, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá je predmetom

súdneho sporu, je označený žalovaný. V prípade definovania nároku ako bezdôvodného obohatenia
vzniesol žalovaný námietku nedostatku pasívnej legitimácie na jeho strane. Tejto je potrebné prisvedčiť,
nakoľko „neobdržal“ žiadne finančné prostriedky zo strany žalobcu, tieto boli vyplatené žalovanej a teda
sa nijako nemohol obohatiť na úkor žalobcu. Tento pri vyplácaní 200 000 Sk/6 638,78 € vystupoval len v
postavení štatutárneho orgánu žalobcu, ktorý v tom čase bol osobou oprávnenou zastupovať žalobcu a

pretonemôžebyťdanájehopasívnalegitimáciavkonaní,t.j.tentonemôženiesťpovinnosťuhradiťsumu
vyplatenú žalovanej titulom bezdôvodného obohatenia. „Sporou“ otázkou v konaní bolo, či vyplatenie
200000Sk/6638,78€boloalebonedôvodnýmprevodomfinančnýchprostriedkovzúdajnéhomzdového
nároku, ktorý - podľa názoru žalobcu - nemohol vzniknúť pre neplatnosť právneho úkonu - Pracovnej
zmluvy z 1.1.2008 a ako aj neplatnosť Dohody o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, ktorú
žalobca dôvodil tým, že: 1/ obsah a spôsob vzniku týchto právnych úkonov bol v rozpore s kogentnými

ust. Z. p., 2/ predmetné zmluvy boli len súčasťou súboru iných právnych úkonov s cieľom zničiť
spoločnosť, 3/ uvedené právne úkony boli antidatované, 4/ nová pracovná zmluva obsahovala mzdové
podmienky presahujúce predchádzajúcu mzdu žalovanej ako aj mzdu samotného konateľa spoločnosti -
žalovaného, 5/ bolo dohodnuté nadštandardné odstupné, 6/ nová Pracovná zmluva z 1.1.2008 a Dohoda
o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 sa nenachádzali v sídle spoločnosti, 7/ Pracovnou zmluvou

z 1.1.2008 bol predstieraný nový pracovný pomer, 8/ v tom čase platný Z. p. neumožňoval modifikáciu
pracovných podmienok na základe dohody zmluvných strán, 9/ v tom čase platný Z. p. neumožňoval
takú výšku odstupného, 10/ zmluvné dojednanie čl. IX bod 2. je v rozpore s § 242 ods.1 písm. a) bod 3. v
tom čase platného Z. p. Aj napriek rozhodnutiu (neprávoplatnému) vo veci OS Košice I: 20C/57/2008 ako
prejudiciálnu otázku skúmal otázku platnosti, resp. neplatnosti Pracovnej zmluvy z 1.1.2008 a Dohody

o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, kedy mal za to, že s odôvodnením daného rozsudku,
že dané právne úkony spĺňajú všetky náležitosti vyžadované Z. p. „platnom a účinnom“ v tom čase
a zároveň že nebolo preukázané antidatovanie daných právnych úkonov, sa možno stotožniť. Ďalej
skúmal aj námietky neplatnosti vznesené žalobcom (uvedené body 1/-10/), a mal za to, že obsah a
spôsob vzniku týchto právnych úkonov nebol v rozpore s kogentnými ust. Z. p. Nie je relevantné, kto prvý

podpísal zmluvu, kde a ako, kto ako druhý a p., naopak podstatný bol obsah právnych úkonov. Tu možno
konštatovať, že dané právne úkony obsahujú náležitosti podľa príslušných ust. v tom čase platného a
účinného Z. p. Pracovné podmienky uzatvorené medzi žalobcom v zastúpení žalovaným a žalovanou
boli síce dohodnuté výhodnejšie, než platná právna úprava, avšak takýto postup umožňoval § 1 ods.6 Z.
p., čiže nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že v tom čase platný Z. p. neumožňoval modifikáciu pracovných

podmienok na základe dohody zmluvných strán. Je nepochybné, že so žalovanou boli dohodnuté
výhodnejšie podmienky v Pracovnej zmluve z 1.1.2008 oproti pracovnej zmluve z 1.6.2006 čo sa týka
výšky mzdy, výšky odstupného, podmienok zakladajúcich nárok na rozviazanie pracovného pomeru
a p., avšak takýto postup bol v tom čase dovolený, i keď je nepochybne nutné uviesť, že vo vzťahu
len k 3 zamestnankyniam spoločnosti vyslovene nadštandardný. Ust. o odstupnom nie sú kogentnými

a teda ich možno modifikovať na základe dohody zmluvných strán, pretože pracovná zmluva alebo
príslušná kolektívna zmluva môže obsahovať výhodnejšiu úpravu nároku na odstupné. Skutočnosť, že
žalovaná mala dohodnuté výhodnejšie mzdové podmienky než samotný konateľ spoločnosti - žalovaný
taktiež automaticky nezakladá neplatnosť pracovnej zmluvy a tam dohodnutých podmienok, najmä
keď žalovaný za svoju mzdu, resp. odmenu za prácu považoval podiel na zisku. Skutočnosť, že sa

dané zmluvy nenachádzali v sídle spoločnosti, žalobca ich nemá, resp. že tieto údajne mali byť len
súčasťou súboru zmlúv s cieľom zničiť spoločnosť, je tiež pri posudzovaní otázky platnosti, resp.
neplatnosti právnych úkonov irelevantná. Čo sa týka tvrdenia, že Pracovnou zmluvou z 1.1.2008 bol
len predstieraný nový pracovný pomer, resp. že nemožno uzavrieť nový pracovný pomer, ak trvá ten
pôvodný, tu opätovne odkazuje na svoje uvedené odôvodnenie, že nedošlo k uzavretiu novej pracovnej

zmluvy a nového pracovného pomeru, avšak len k modifikácii prvej a jedinej uzavretej pracovnej zmluvy
z 1.6.2006. Pracovná zmluva z 1.1.2008 bola vyhodnotená ako zmena, resp. dodatok k pracovnej
zmluve z 1.6.2006 uzavretý podľa § 54 Z. p. Na tomto mieste neposudzoval platnosť, resp. neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, pretože takto žaloba nebola koncipovaná, ale len posudzoval platnosť,
resp. neplatnosť daných právnych úkonov ako otázku prejudiciálnu k rozhodovaniu o nároku žalobcu na

zaplatenie 200 000 Sk/6 638,78 €. Čo sa týka neplatnosti zmluvného dojednania čl. IX bod 2. z dôvodu
jehorozporus§242ods.1písm.a)bod3.vtomčaseplatnéhoZ.p.,nechápetútoargumentáciužalobcu,
nakoľko pracovná zmluva z 1.1.2008 neobsahuje čl. IX bod 2. a ani § 242 ods.1 písm. a) ZP účinného v
tom čase nemá žiadnu konkrétnu a relevantnú spojitosť s otázkami spornými a riešenými v tomto konaní.Vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že Pracovná zmluva z 1.1.2008 a Dohoda o skončení
pracovného pomeru z 30.1.2008 sú právne úkony platné (a to aspoň v časti podstatných náležitostí).
Dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala 2 podstatné náležitosti, ktorými sú vzájomný

súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia. Je potom nutné ďalej
konštatovať, že „z pohľadu“ platnosti ust. pracovnej zmluvy vzniklo žalovanej právo na vyplatenie 200
00Sk/6 638,78 €. Avšak toto jej právo je už sporné s poukazom na formuláciu Dohody o skončení
pracovného pomeru z 30.1.2008, kedy táto obsahuje len odkaz na § 60 Z. p., avšak neobsahuje dôvod
skončenia pracovného pomeru, t.j. že pracovný pomer s ňou bol skončený z dôvodov organizačných

zmien. I keď neuvedenie dôvodu na rozviazanie pracovného pomeru priamo v dohode, nerobí túto
dohodu neplatnou a nie je vylúčený ani vznik nároku zamestnanca na odstupné, je nutné uviesť, že v
konaní nebolo tak zo strany žalovaných preukázané, že práve organizačné zmeny u zamestnávateľa
skutočne boli dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Cituje znenie § 153 ods.1 a § 120
ods.1 O. s. p. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods.1 a § 101 od.1
O. s. p.). Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením 2 bremien.

Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je § 120 od.1
prvá veta O. s. p. (cituje jej znenie). Žalobca v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby je
povinný uviesť skutočnosti, ktoré sa opierajú o právo alebo iný nárok (§ 79 ods.1 O. s. p.). Podstatou
uvedenej povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Uvedená povinnosť

tvrdenia je základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany,
avšaknemusítovždyzodpovedaťkonkrétnemusporu,resp.konkrétnejhmotno-právnejúprave,ktorása
má v spore použiť. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu tohto účastníka
sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia v konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli
predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme, o ktorú sa účastník pri

uplatnení alebo pri bránení práva opieral. V žalobe musí byť uvedené, o čom a na akom základe
má súd v spore rozhodnúť. Uvedenému účelu slúži opis rozhodujúcich skutočnosti, ktoré v prípade,
ak budú v konaní preukázané, povedú k záveru, že požiadavka žalobcu, vyjadrená v tzv. žalobnom
petite je opodstatnená. Požiadavky na opis rozhodujúcich skutočnosti sú prirodzene kvalitatívne vyššie
v sporovom konaní, ako v konaní nesporovom a majú väčší význam v konaní, ktoré sa začína len

na návrh ako v konaní, ktoré mohlo začať aj bez návrhu. Sporové konanie ovládané tzv. prejednacou
zásadou. Uvedená zásada určuje, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch, nie na súde. Prejednacia zásada znamená, že sú to účastníci konania,
ktorí majú povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú a ktorých z tohto dôvodu postihuje bremeno tvrdenia

a dôkazné bremeno. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v
žalobe, ale tiež vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena
v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné
postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza
zo skutkového stavu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení

než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej
povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení
s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (aj po
ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane

bez ohľadu na procesné postavenie účastníka. „Zmysle“ uplatňovania dôkazného bremena spočíva
v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých
sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre
svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech
v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží

dôkazná povinnosť, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva. V tomto kontexte je nutné uviesť, že v konaní ostalo len v rovine tvrdenia žalovaného v
1.rade, že dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru boli organizačné zmeny v spoločnosti, avšak
tieto nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, minimálne mu nepredložil písomné rozhodnutie
zamestnávateľa o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Tento dokonca otvorene uviedol, že
takéto rozhodnutie nevydal, nebolo vyhotovené, celú organizačnú zmenu mal len „v hlave“ (úvodzovky
súd). Žalovaná skutočnosť, že bol rozviazaný pracovný pomer z dôvodov organizačných zmien ani
netvrdila. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno potom konštatovať, že postup žalovaného, kedytento vyplatil žalovanej čiastočné odstupné 200 000 Sk/6 638,78 € je postupom správnym, v súlade
s právnymi predpismi a existujúcou judikatúrou. Na tomto mieste uvádza, že posudzované právne
úkony - Pracovná zmluva z 1.1.2008 a Dohoda o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008 boli

vypracované iba žalovaným, bez predchádzajúcej konzultácie s osobou s právnickým vzdelaním, t.j.
advokátom, a to aj napriek tomu, že žalobca mal svojho tzv. firemného právneho zástupcu P.. A., resp.
tzv. externého právneho zástupcu P.. X., ktorý ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, pripravoval
niektoré iné zmluvy smerujúce k odčleneniu a prevedeniu výrobnej časti ONEP na inú spoločnosť.
Zároveň sa v konaní ukázalo, že postup uzatvorenia týchto právnych úkonov nebol štandardný, kedy

tzv. neprešli cez ruky firemnej účtovníčky, výplata odstupného bola vykonaná samotným konateľom
spoločnosti - žalovaným v 1.rade prostredníctvom bankomatovej karty, čo síce nezakladá neplatnosť
daných právnych úkonov, ale minimálne tu prichádza do úvahy zodpovednosť žalovaného v 1.rade
ako štatutárneho orgánu za jeho konanie, ktoré sa javí ako konanie nie s odbornou starostlivosťou a
v súlade so záujmami spoločnosti podľa príslušných ust. Obch. zák. Cituje znenie § 13 ods.1,3,4,§
133 ods.1 prvá veta, ods. 3,§ 135a ods.1,2,3,§ 757,§ 373 a § 374 ods.1 Obch. zák. a ďalej pokračuje:

Akékoľvek obmedzenie právomocí štatutárneho orgánu obchodných spoločností a družstva nad rámec
obmedzení, ktoré vyplývajú zo zák., nemá účinok voči tretím osobám. Dokonca je vylúčený právny
účinok takýchto obmedzení aj v prípade, ak bolo zverejnené. Zák. tým jednoznačne ustanovil, že aj keď
obchodný partner podnikateľa vie, že právomoci štatutárneho orgánu sú v spoločenskej zmluve alebo
stanovách obmedzené, a štatutárny orgán alebo jeho člen tieto interné obmedzenia prekročí, porušenie

interných predpisov nemá účinok na platnosť a záväznosť právnych úkonov pre spoločnosť, príp. pre
družstvo. S cieľom zabezpečiť ochranu záujmov spoločnosti a všetkých jej spoločníkov Obch. zák. s
účinnosťou od 1.1.2002 zaviedol do právnej úpravy všeobecnú zásadu výkonu pôsobnosti konateľov,
ktorá spočíva v povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a lojalitou vo vzťahu k spoločnosti a všetkým
jej spoločníkom. Povinnosti, ktoré musia konatelia plniť pri výkone svojej pôsobnosti, sú upravené vo

viacerých ust. zák. K nim pristupujú povinnosti vyplývajúce pre konateľov z iných právnych predpisov, zo
spoločenskej zmluvy, stanov alebo z rozhodnutí valného zhromaždenia. Vo vzťahu k všetkým uvedeným
povinnostiam pôsobí všeobecná zásada výkonu pôsobnosti upravená v ods.1 ukladajúca konateľovi
povinnosť prihliadať pri výkone svojej funkcie na záujmy spoločnosti a všetkých jej spoločníkov a
konať pritom s odbornou starostlivosťou. Pojem odborná starostlivosť zák. nedefinuje. V súvislosti

s týmto pojmom iba ako príklad uvádza, že konatelia sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní
brať do úvahy všetky dostupné informácie týkajúce sa záležitostí, o ktorých rozhodujú, a zachovávať
zák. požadovanú mlčanlivosť. Povinnosť výkonu pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade
so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov treba v súvislosti so zodpovednosťou konateľov
za škodu chápať ako kumulatívne vymedzenú povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že

koná v záujme spoločnosti, musí totiž najskôr vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti
spoznal a vychádzajúc z tohto poznania, potom s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať. V
ods.2 § 135a Obch. zák. je teda obsiahnutá úprava zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú pri
výkone svojej pôsobnosti. Táto úprava má charakter špeciálnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave
zodpovednosti za škodu podľa „§ 373a“ a n. Obch. zák. Ak konateľ spôsobí škodu pri výkone svojej

pôsobnosti či už porušením záväzku alebo porušením povinnosti podľa Obch. zák., je povinný nahradiť
spôsobenú škodu, a to za podmienok upravených v § 373 a n. Obch. zák. Pre vznik zodpovednosti
konateľov za škodu musia byť splnené nasledovné predpoklady: a/ vznik škody - len ak vznikne
škoda možno sa domáhať jej náhrady, ak by škoda nevznikla aj keď by reálne hrozila, nemožno sa
úspešne domôcť náhrady škody, b/ porušenie povinnosti pri výkone funkcie konateľa, najmä porušenie

povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou - povinnosti konateľa sú určené jednak v zák.,
v spoločenskej zmluve, v zmluve o výkone funkcie, resp. ak nie je takáto zmluva uzavretá, vyplývajú
z úpravy mandátnej zmluvy (§ 566 a n. Obch. zák.). Porušenia povinnosti sa môžu konatelia dopustiť
tak úmyselným ako i nedbanlivostným konaním, resp. nekonaním, hoci boli povinní konať. Porušenie
povinnosti konať s odbornou starostlivosťou pri výkone funkcie konateľa sa podľa zák. predpokladá

a nie je potrebné ho preukazovať, c/ príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody
- konateľ zodpovedá za škodu, len ak bola zistená príčinná súvislosť medzi jeho konaním alebo
nekonaním pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou a vzniknutou škodou. Zodpovednosť konateľa
za škodu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a konateľ bude zodpovednosť za spôsobenú
škodu bez ohľadu na to, či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie. Konateľ nebude zodpovedať za

škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, nakoľko v takomto
prípade nedôjde k porušeniu povinnosti, a teda naplneniu predpokladu vzniku povinnosti k náhrade
škody. V prípade, že neunesie dôkazné bremeno o tom, že konal s odbornou starostlivosťou, zák.
zavádza osobitný liberačný dôvod, a to subjektívnej povahy. Týmto dôvodom je dobrá viera konateľa, žekoná v záujme spoločnosti. Takýmto spôsobom je záujem spoločnosti vždy preferovaný pred záujmom
spoločníkov. Týmto mechanizmom právnej úpravy zákonodarca ponecháva konateľom tzv. právo na
omylprirozhodovaní.Vecnásprávnosťrozhodnutiazávisíodmnohýchokolnostíanemôžebyťpriradená

bez splnenia ďalších podmienok automaticky na vrub konateľov. Z uvedeného vyplýva, že konateľ
nebude zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale
súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe podmienky (konanie s odbornou
starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno spočíva na konateľovi),
zodpovednosťzaškodunevznikne.Náhraduškodyvočikonateľomsimôžeuplatňovaťspoločnosť,ktorá

je v pozícií poškodeného, ale aj jej veriteľ. Cituje znenie § 66 ods.3,§ 566 ods.1,§ 567 ods.1,2,§ 569 a
§ 576 Obch. zák. a uvádza: Pokiaľ ide zariaďovanie záležitostí spoločnosti, t.j. o právne vzťahy medzi
spoločnosťou a členmi jej orgánov súvisiace s výkonom funkcie v jednotlivých orgánoch spoločnosti,
práva a povinnosti vyplývajúce z týchto vzťahov (vrátane zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
funkcie) sa spravujú príslušnými ust. Obch. zák. o mandátnej zmluve, za predpokladu, že medzi členom
orgánu a spoločnosťou nebola uzavretá zmluva o výkone funkcie, resp. iná zmluva upravujúca vzťahy

súvisiace s výkonom funkcie. Bez ohľadu na typ uzavretej zmluvy je však vzťah medzi spoločnosťou
a členom jej orgánu súvisiaci s výkonom funkcie vždy vzťahom obchodnoprávnym a zodpovednosť
členov orgánov spoločnosti sa preto spravuje Obch. zák. Zák. vychádza zo zásady, že pri plnení svojho
záväzku musí mandatár postupovať nielen podľa pokynov mandanta, ale musí rešpektovať aj jeho
záujmy, pokiaľ sú mu známe. Zdôrazňuje požiadavka odbornej starostlivosti, s ktorou mandatár musí

postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta. Pokiaľ ide o pojem odborná starostlivosť, pri jeho
obsahovej interpretácii treba vychádzať z obvyklej odbornej starostlivosti, t.j. takej, aká sa pri podobných
zmluvách bežne poskytuje ako praxou uznávaný štandard. Pojem odborná starostlivosť treba chápať v
zmysle starostlivosti objektívne možnej. Nie je to však priemerná starostlivosť, vychádzajúca z bežného
priemeru.CitujeJUDIKATÚRU(ZSP29/2009).Zvykonanéhodokazovaniamalpreukázané,žežalovaný

vyhotovil posudzované právne úkony (Pracovnú zmluvu z 1.1.2008 a Dohodu o skončení pracovného
pomeru z 30.1.2008) sám, bez konzultácie s ktorýmkoľvek právnym zástupcom, t.j. s kvalifikovanou
osobou s právnickým vzdelaním. Taktiež pred vyplatením predmetnej časti odstupného žalovanej sa
neporadil s advokátom ohľadom oprávnenosti tohto jej nároku alebo nie. Zároveň je zarážajúce, že
žalovaný ako osoba, ktorá pri výkone svojej funkcie konateľa spoločnosti mala poznať jej záujmy a tieto

aj preferovať pred záujmami iných osôb, si takúto informáciu od osoby kvalifikovanej (advokáta) vopred
nezabezpečila. Naopak žalovaný ihneď pristúpil k vyplateniu danej časti odstupného a to dokonca ešte
pred výplatným termínom, kedy v konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by takýmto spôsobom
vôbec niekedy predtým postupoval či už vo vzťahu k žalovanej alebo iným zamestnancom spoločnosti.
Prekvapivou skutočnosťou je aj to, že sa ani nepokúsil dohodnúť so žalovanou na výplate nižšej sumy

odstupného v Dohode o skončení pracovného pomeru z 30.1.2008, a to napr. vo výške korešpondujúcej
s výškou podľa § 76 Z. p., nie vo výške zmluvného dojedania (12 násobku) a to najmä s prihliadnutím na
to, že mala vykonávať pracovnú činnosti na základe novej pracovnej zmluvy len 29 kalendárnych dní,
čo v januári 2008 predstavovalo konkrétne iba 20 pracovných dní (!). Tak ako sa zmluvné strany mohli
dohodnúť na zmene pracovnej zmluvy a dohodnutí výhodnejších mzdových podmienok, tak sa mohli

dohodnúť na modifikácii tohto nároku na odstupné pri skončení pracovného pomeru, čo by určite bolo v
záujme spoločnosti. Uvedený postup žalovaného ako štatutárneho orgánu spoločnosti tak nepochybne
vykazuje znaky konania nie s odbornou starostlivosťou a nie v záujme spoločnosti. I keď Pracovná
zmluva z 1.1.2008 spĺňa zák. stanovené náležitosti pre platnú pracovnú zmluvu, taktiež výhodnejšie
pracovné podmienky čo sa týka mzdy a odstupného tam dohodnuté nie sú v rozpore so zák., je potrebné

posudzovať formuláciu aj ostatných zmluvných dojednaní zmluvy aj „z pohľadu“ zodpovednosti za škodu
konateľa spoločnosti voči spoločnosti samotnej. Napr. v čl. V. bod 3. bola dojednaná výpovedná doba
pre zamestnávateľa dlhšia (12 mesiacov) než pre zamestnanca, t.j. v rozpore so zák., konkrétne §
62 ods.1 Z. p. (ktorá však - podľa jeho názoru - nerobí celú zmluvu neplatnou, nanajvýš len dané
zmluvné dojednanie). Z uvedenej formulácie daného zmluvného dojednania len ťažko možno vyvodiť

tvrdenie, že takéto dojednanie je v záujme spoločnosti, keď spoločnosť môže vypovedať pracovný
pomer v lehote 12 mesiacov oproti lehote pre zamestnanca vyplývajúcej zo zák. (2 resp. 3 mesiace).
Ak žalovaný tvrdí, že novou pracovnou zmluvou a výhodnejšími podmienkami chcel posilnil spoločnosť
a podporiť kľúčových zamestnancov, túto kľúčovosť žalovanej nijako neodôvodnil a v konaní nijako
nepreukázal, prečo práve ona bola taká kľúčová pre potreby spoločnosti, ak následne ani nie po

mesiaci sa kľúčovosť jej pozície úplne stratila a žalovaný s ňou rozviazal pracovný pomer dohodou.
V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná vôbec vykonávala nové a „rozšírené“ (úvodzovky súd)
pracovné činnosti pre spoločnosť podľa Pracovnej zmluvy z 1.1.2008. Ďalej v čl. V. bod 4 pracovnej
zmluvy bolo zadefinované, že závažným porušením pracovnej disciplíny podľa § 68 ods.1 písm. b)Z. p. iba (!) preukázateľné požívanie alkoholu na pracovisku. Oklieštenie všetkých ostatných možných
porušení pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, pre ktoré by bolo možné dať zamestnancovi
okamžité skončenie pracovného pomeru je tiež absolútne nepochopiteľným zmluvným dojednaním,

úplne v rozpore so záujmami spoločnosti, pričom toto už vôbec nemožno odôvodňovať posilnením
kľúčovosti zamestnanca. Veď predsa ak by zamestnanec, i keď kľúčový, konal proti spoločnosti, v
rozpore so zák., nevykonával svoju prácu riadne, svedomito, včas, zamestnávateľ by takto nemal právo
skončiť pracovný pomer okamžite, čo sa javí úplne nelogické. Čo sa týka okolnosti, že žalovaný uzavrel
predmetné právne úkony - Pracovnú zmluvu z 1.1.2008 a Dohodu o skončení pracovného pomeru z

30.1.2008, pričom však tieto on sám nezaslal inštitúciám sociálneho zabezpečenia, ani o ich zaslanie
a povinné zaregistrovanie nepožiadal účtovníčku spoločnosti, ktorá bežne tieto činnosti vykonávala,
je nutné definovať ako konanie nie s odbornou starostlivosťou. Zároveň ak bol z funkcie konateľa
spoločnosti odvolaný, je zarážajúce, že sa nepokúsil a nevykonal žiadne úkony k odovzdaniu agendy
konateľa novému konateľovi, medzi nimi, napr. aj odovzdanie pracovných zmlúv a dohôd o skončení
pracovného pomeru uzavretých s 3 zamestnankyňami v januári 2008. I takéto konanie je v rozpore s

§ 567 ods.1,§ 569, § 135a Obch. zák. Žalovaný v konaní uvádzal, že k uzavretiu nových pracovných
zmlúv s 3 zamestnankyňami, ktorých pozície chcel posilniť, medzi iným aj k uzavretiu pracovnej zmluvy
so žalovanou došlo z dôvodu organizačnej zmeny v spoločnosti, ktorú plánoval a chystal už niekoľko
mesiacov vopred v priebehu r.2007, kedy prebiehali mnohé rokovania s inými spoločnosťami (Mital
Steel, s.r.o., PA Trade, s.r.o.). Opätovne uvádza, že skutočnosť ohľadom organizačnej zmeny a jej

rozsahu s definovaním konkrétnych krokov, ktoré mali byť vykonané v rámci jej realizácie, ostalo
len v rovine tvrdenia žalovaného, avšak tento organizačné zmeny v spoločnosti nijakým relevantným
spôsobom nepreukázal, t.j. nepredložil súdu písomné rozhodnutie zamestnávateľa o zmene jeho úloh,
technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o
iných organizačných zmenách. Takéto rozhodnutie o organizačnej zmene malo byť vydané tak pred

uzavretím nových pracovných zmlúv s danými 3 zamestnankyňami ako aj pred uzavretím dohôd o
skončení pracovného pomeru s nimi. Keďže tak žalovaný neučinil písomne tak ako vyžaduje zák.,
pričom takéto rozhodnutia o organizačných zmenách existovali len v jeho „hlave“ (úvodzovky súd),
i toto je nutné definovať ako nekonanie s odbornou starostlivosťou, nie v záujme spoločnosti a už
vôbec nie v dobrej viere, že tak činí v prospech spoločnosti. Je nemysliteľné, aby takáto veľká a

závažná organizačná zmena predstavujúca odčlenenie výrobnej časti spoločnosti od obchodnej, ktorú
plánoval niekoľko mesiacov v r.2007, nebola zachytená v písomnej forme, neexistovala, resp. existovala
len v jeho „hlave“ (úvodzovky súd). Zároveň bolo veľmi nezodpovedné, ak takúto veľkú organizačnú
zmenu nemal riadne premyslenú do podrobností, čo, kedy, aký krok treba učiniť, aké zmluvy je nutné
uzavrieť, kedy a s kým, ak ani nie o mesiac sa táto veľká plánovaná organizačná zmena spoločnosti

ukázala ako nepotrebná a z nej potom vyplynula „potreba“ (úvodzovky súd) ukončiť pracovné pomery
s kľúčovými zamestnancami, a to práve len s tými 3 zamestnankyňami, ktoré mali zmenené pracovné
zmluvy, dohodnuté vyššie mzdy a odstupné. Dovoľuje si uviesť, že tejto jeho argumentácii neuveril.
Ak tvrdil, že k ďalším plánovaným krokom v rámci tejto organizačnej zmeny nedošlo kvôli tomu, že
bol odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti, je nutné dať do pozornosti dátumy uzavretých právnych

úkonov a porovnať ich s dátumom jeho odvolania z funkcie konateľa spoločnosti, pričom z uvedenej
komparácie je zrejmé, že k jeho odvolaniu došlo až po tom, čo on ukončil daný pracovný pomer so
žalovanou dohodou a vyplatil jej časť odstupného. Ako mohol už 30.1.2008 vedieť, že k realizácii ním
plánovanej organizačnej zmeny nedôjde, ak tvrdil, že táto bola zmarená až tým, že bol odvolaný z
funkcie konateľa spoločnosti?! Takže i toto jeho tvrdenie v kontexte všetkých dôkazov posudzovaných

nielen jednotlivo ale i vo vzájomnej súvislosti neobstojí. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že
ak by bola plánovaná organizačná zmena zachytená v písomnej podobe (tak ako ukladá zák.), táto
mohla a mala byť potom realizovaná následne novozvoleným konateľom spoločnosti. V tomto prípade
je nepochybné, že takéto jeho konanie napĺňa znaky konania zakladajúceho nárok na náhradu škody
titulom jeho zodpovednosti podľa cit. zákonných ust. Nezaobstaral si potrebné informácie od osoby

kvalifikovanej (advokáta) ohľadom uzavretia nových pracovných zmlúv, ukončenia pracovných pomerov,
zák. prezumovaného obsahu týchto právnych úkonov, kedy pri ich uzavretí nepochybne uprednostnil
záujmy žalovanej pred záujmami spoločnosti, nesplnil povinnosti týkajúce sa registrácie daných zmlúv
u sociálnych inštitúcií, nezabezpečil odovzdanie agendy konateľa novému konateľovi, čím sa dopustil
porušenia povinností vyplývajúcich z § 135a,§ 567 ods.1 a 2,§ 569 Obch. zák. Podľa jeho názoru zmena

pracovného pomeru žalovanej bola účelová s úmyslom obohatiť ju získaním majetkového prospechu vo
forme odstupného, lebo je nelogické a absolútne nepravdepodobné, že by došlo k organizačnej zmene a
úprave jej pracovnej zmluvy z 1.6.2006 pracovnou zmluvou, t.j. dodatkom z 1.1.2008 a následne hneď o
20 pracovných dní žalovaný zistil, že táto organizačná zmena vôbec nebola potrebná. Toto jeho konanieakoštatutárnehoorgánuspoločnostijenevyhnutnédefinovaťakokonanieniesodbornoustarostlivosťou
a nie v záujme spoločnosti. Podľa § 135a Obch. zák. je náhrada škody založená na princípe objektívnej
zodpovednosti a žalovaný automaticky zodpovedá za spôsobenú škodu vyplatením časti odstupného

žalovanej v rozpore s právnou úpravou bez ohľadu na to, či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie. Je
teda na žalovanom, aby preukázal pred ním, že sa z danej objektívnej zodpovednosti tzv. vyvinil. Avšak
žalovaný v priebehu celého konania nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že
postupoval pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, čím však neuniesol v tomto smere dôkazné
bremeno a to ani vo vzťahu k dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Vzhľadom na to vychádzal zo

zákonnej úpravy zakladajúcej jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu a preto ho na zaplatenie žalovanej
sumy 6 638,78 € zaviazal. Keďže sa žalovaný pri svojej výpovedi na mnohé veci nepamätal, vychádzal a
opieral sa o jeho výpovede učinené aj v iných konaniach, na ktoré sám odkázal a z ktorých mu vyplynuli
uvedené závery. V závere si už len dovoľuje uviesť, že k otázke charakteristiky odstupného (tzv. zlatým
padákom) existujú mnohé rozhodnutia, z ktorých odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu (ďalej len NS)
SR 3Cdo 226/2009 a rozsudok 4Cdo 85/2000. V predmetných rozhodnutiach „sa jednalo“ o jednorazové

náhrady vyplatené v rozsahu 18 násobku mesačnej mzdy, avšak osobám na oveľa vyšších postoch
a to generálnemu riaditeľovi úseku finančného riadenia akciovej spoločnosti a viceguvernérke banky,
pričom už len porovnaním dohodnutého odstupného (12 násobku mesačnej mzdy) pre žalovanú ako
PR manažéra je zrejmé, že „sa jednalo“ o veľmi nadhodnotené, neštandardné odstupné. Vzhľadom na
všetky uvedené skutočnosti mal za to, že nárok žalobcu titulom náhrady škody voči nemu ako konateľovi

spoločnosti je daný a preto ho na zaplatenie tejto škody vo výške vyplatenej časti odstupného 200 000
Sk/6638,78€ajzaviazal.Napokon,vychádzajúcz§142ods.1,2,§149ods.1,§150ods.1a§151ods.1,5
O.s.p.(ichzneniecituje),uvádza:Otrováchkonaniarozhodolvovzťahukobomžalovanýmzvlášť,kedy
posudzovalichúspešnosť,resp.neúspešnosťamalzato,ževovzťahumedzižalobcomažalovanýmbol
plne úspešný žalobca preto mu priznal aj plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie

práva v celkovej výške 3 493,86 € predstavujúcu uhradený súdny poplatok 398 € a trovy právneho zast.
3 095,86 € vyrátané podľa vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (úč. od 1.6.2009; ďalej len vyhl.), a to za 12 úkonov právnej služby, kedy odmena
za 1 úkon právnej služby je vyčíslená podľa § 10 ods.1 vyhl. ako vo výške 220,74 €, t.j. „pri určená
pri“ začatí poskytovania právnej služby: Žalobca si uplatnil odmenu za nasledovné úkony: - v r.2010:

1/ prevzatie a príprava zast. JUDr. Komorovskou, 2/ písomné podanie na súd - žaloba z 28.1.2010,
3/ odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania z 31.3.2010, t.j. priznané 3 x 220,74 € = 662,22 €;
- v r.2012: 4/ podanie JUDr. Komorovskej, 5/ podanie JUDr. Komorovskej, 6/ účasť na pojednávaní,
pričom nepriznal odmenu ani za jeden z týchto úkonov, nakoľko JUDr. Komorovská v r.2012 nepodala
žiadne písomné podanie vo veci samej a tak isto v r.2012 neprebehlo žiadne pojednávanie; - v r.2013:

7/ účasť na pojednávaní 24.9.2013 - nepriznané, nakoľko sa tohto pojednávania JUDr. Komorovská
nezúčastnila,čovyplývazozápisnicezpojednávania,8/prípravaaprevzatieveciP..U.-O.-nepriznané,
pretože odmena za tento úkon neprináleží, nemožno ju priznať duplicitne, nakoľko je len na žalobcovi,
že v konaní došlo k zmene právneho zast. a uvedená skutočnosť nemôže byť na ťarchu neúspešného
žalovaného (opačným výkladom by musel priznať odmenu za prípravu a prevzatie zast. v prípade každej

zmeny právneho zast., čo však nemožno považovať za účelne vynaložený úkon právnej služby), 9/
účasť na pojednávaní 10.12.2013 - odročené bez prejednania veci samej a teda tu prináleží odmena
vo výške 1 podľa § 13a ods.4 vyhl., t.j. 55,19 €, 10/ odvolanie z 23.12.2013, t.j. celkovo priznané 55,19
€ + 220,74 € = 275,93 €; - v r.2014: 11/ účasť na pojednávaní 17.3.2014 - nepriznané, nakoľko „sa
jedná“ dokonca o pojednávanie zo 17.2.2015, kde sa zástupkyňa žalobcu nezúčastnila ako vyplýva zo

zápisnice z pojednávania; - v r. 2015: 12/ účasť na pojednávaní 2.6.2015, 13/ vyjadrenie z 19.10.2015,
14/ účasť na pojednávaní 20.10.2015, 15/ účasť na pojednávaní 1.12.2015, t.j. celkovo priznané 4 x
220,74 € = 882,96 €; - v r.2016: 16/ účasť na pojednávaní 2.2.2016, 17/ vyjadrenie zo 16.3.2016, 18/
účasť na pojednávaní 17.3.2016, 19/ podanie zo 4.4.2016, kedy nepriznal odmenu za posledný úkon,
nakoľko „sa nejednalo“ o podanie vo veci samej, avšak len prípis, ktorými zástupkyňa žalobcu doručila

do súdneho spisu dôkazný materiál, t.j. celkovo priznané 3 x 220,74 € = 662,22 €. Pri výpočte nepoužil §
13 ods.2 vyhl. a neznížil základnú sadzbu tarifnej odmeny o 20 %, nakoľko pri prvých 3 úkonoch právnej
služby síce JUDr. Komorovská zastupovala aj pôvodného žalobcu v 2.rade, a teda by sa mohlo „jednať“
o spoločné úkony pri zastupovaní 2 alebo viacerých osôb, avšak o náhrade trov konania vo vzťahu
medzi žalobcom v 2/rade a žalovanými bolo rozhodnuté uznesením 35C/12/2010-11 z 22.3.2010 a teda

by nebolo správne a spravodlivé zaviazať žalovaného k náhrade odmeny za tieto 3 úkony v súlade s §
13 ods.2 vyhl. K odmene prirátal aj náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné, tzv. režijný paušál vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t.j. 3
x 7,21 € (za úkony v r.2010), 2 x 7,81 € (za úkony v r.2013), 4 x 8,39 € (za úkony v r.2015), 3 x 8,58€ (za úkony v r.2016), t.j. 96,55 €. Odmena za jednotlivé priznané úkony 2 483,33 € + režijný paušál
96,55 € = 2 579,88 €, čo s pripočítaním 20 % DPH 515,98 € + súdny poplatok 398 € celkovo činí 3
493,86 €. S poukazom na § 149 ods.1 O. s. p. zaviazal neúspešného žalovaného zaplatiť žalobcovi

uvedené trovy konania 3 095,86 € priamo „k rukám“ jeho zástupkyne. Vo vzťahu medzi žalobcom a
žalovanou bola plne úspešná žalovaná a preto jej priznal aj plnú náhradu trov konania potrebných na
účelné uplatňovanie práva 2 274,06 €, predstavujúcu trovy právneho zast. vyrátané podľa vyhl., a to za
9 úkonov právnej služby, kedy odmena za 1 úkon právnej služby je vyčíslená podľa § 10 ods.1 vyhl. ako
vo výške 220,74 €, t.j. „pri určená pri“ začatí poskytovania právnej služby: Žalovaná si uplatnila odmenu

za nasledovný úkon (nasledovné úkony): - v r.2012: 1/ prevzatie a príprava zast., t.j. priznané 220,74
€; - v r.2013: 2/ vyjadrenie k žalobe z 10.4.2013, 3/ účasť na pojednávaní 24.9.2013 - odročené bez
prejednania veci samej a teda tu prináleží odmena vo výške 1 podľa § 13a ods.4 vyhl., t.j. 55,19 €, t.j.
celkovo priznané 55,19 € + 220,74 € = 275,93 €; - v r.2015: 4/ účasť na pojednávaní 2.6.2015, 5/ účasť
na pojednávaní 20.10.2015, 6/ účasť na pojednávaní 1.12.2015, t.j. celkovo priznané 3 x 220,74 € =
662,22 €; -v r.2016: 7/ účasť na pojednávaní 2.2.2016, 8/ účasť na pojednávaní 17.3.2016, 9/ účasť

na pojednávaní 7.4.2016, t.j. celkovo priznané 3 x 220,74 € = 662,22 €. K odmene prirátal aj náhradu
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, tzv. režijný paušál vo výške 1/100
výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t.j. 7,41 € (za úkon v r.2012), pričom však by jej
prináležal režijný paušál 7,63 €, nakoľko k prevzatiu zast. došlo až v r.2012, ale keďže táto si uplatnila
menej, bral do úvahy ňou uplatnenú sumu režijného paušálu, 2 x 7,81 € (za úkony v r.2013), 3 x 8,39 €

(za úkony v r.2015), 3 x 8,58 € (za úkony v r.2016), t.j. 73,94 €. Odmena za jednotlivé priznané úkony
1 821,11 € + režijný paušál 73,94 € = 1 895,05 €, čo s pripočítaním 20 % DPH 379,01 € celkovo činí 2
274,06 €. S poukazom na § 149 ods.1 O. s. p. zaviazal neúspešného žalobcu zaplatiť žalovanej uvedené
trovy konania 2 274,06 € priamo „k rukám“ jej zástupcu.
3. Proti výroku IV. rozsudku resp. proti výroku rozsudku označeného pod bodom IV. podal žalobca

včas odvolanie v zmysle § 365 ods.1 písm. d.),e.),f.) a h.) CSP, nakoľko má za to, že konanie trpí
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Rozhodnutie súdu - podľa jeho
názoru - vychádza z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci. Svoje tvrdenia zakladá na
nasledovných skutočnostiach: Poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že súd pri rozhodovaní o výroku
o náhrade trov konania nezvážil dôvodnosť aplikácie § 257 CSP (jeho znenie cituje). Z výkladu cit.

ust. vyplýva, že skôr, ako bude vydané rozhodnutie o trovách konania by mal súd skúmať, či nie sú
prítomné také dôvody, ku ktorým by bolo potrebné výnimočne prihliadnuť. Opätovne cituje znenie § 257
CSP. Súd - podľa jeho názoru - nepostupoval správne keď sa opomenul zaoberať existenciou dôvodov
hodných osobitného zreteľa. V súlade s rozhodovacou praxou súdov a súdnou judikatúrou má § 257
CSP (ako modifikovaný § 150 O. s. p.) slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, teda k dosiahnutiu

spravodlivosti pre procesné strany. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba
v prvom rade prihliadať na majetkové, sociálne a osobné pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť.
V tejto súvislosti dáva do pozornosti, že jeho majetkové pomery odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP. Už
v čase rozhodnutia súdu sa nachádzal vo finančnej tiesni, kedy nebol schopný plniť si svoje záväzky
a vykonávať činnosť zabezpečujúcu riadny chod spoločnosti. Dôsledkom tejto skutočnosti bol na neho

uznesením Okresného súdu Trnava 36K/20/2016 z 29.7.2016 vyhlásený konkurz. Navyše si dovoľuje
zdôrazniť, že v nepriaznivej finančnej situácií sa ocitol aj v dôsledku zavineného konania žalovaného,
ktorý ho vystavil finančným rizikám a konal v rozpore s jeho záujmami. Poukazuje aj na dôvodnosť
podanej žaloby a navrhuje, aby túto skutočnosť súd vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu
trov konania vo vzťahu k žalovanej zvážil. Napriek tomu, že súd považoval za spravodlivé priznať

nárok na náhradu trov konania žalovanej ako úspešnej strane, dovoľuje si poukázať na skutočnosť,
že nadobudla v dôsledku konania žalovaného majetkový prospech z jeho prostriedkov a to aj napriek
tomu, že jej v danej výške rozhodne nepatril. Je preto toho názoru, že aj na túto skutočnosť mal
súd v rámci svojho rozhodovania prihliadnuť, čo neurobil. Súd tak neposúdil celý komplex okolností
relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa cit. zákonného ust. U neho nezisťoval

majetkové či iné pomery, ktoré by odôvodňovali jeho následný postup. Pretože súd sa cit. argumentmi v
odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, neskúmal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa,
napriek tomu, že by tak mal učiniť z úradnej moci v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov
konania, je toho názoru, že rozhodnutie v napadnutej časti výroku trpí vadou, pretože súd neprihliadol
ku všetkým okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku. Zároveň si uplatňuje aj nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Na základe všetkých uvedených skutočností navrhuje zmeniť rozhodnutie súdu v
časti napadnutého výroku a vydať nasledovný r o z s u d o k: Mení sa výrok IV. rozsudku a to tak, že:
Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva. Jemu priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.4. I. Žalovaný podal včas toto ODVOLANIE proti rozsudku a to voči výrokom I. a III. a svoje
odvolanie odôvodňuje nasledovne: II. Súd v napadnutom rozsudku zamietol žalobu voči žalovanej.
Dôvody zamietnutia žaloby, ako vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku, sú tie, že súd mal

za to že pracovná zmluva z 1.1.2008 spĺňa všetky náležitosti vyžadované Z. p. a nebolo preukázané
antidatovanie daných právnych úkonov (str.31 prvý ods. odôvodnenia), že súd ako prejudiciálnu otázku
skúmalotázkuplatnosti,resp.neplatnostiPracovnejzmluvyz1.1.2008aDohodyoskončenípracovného
pomeru z 30.1.2008, kedy mal za to, že dané právne úkony spĺňajú všetky náležitosti vyžadované Z.
p. platnom a účinnom v tom čase a že zároveň nebolo preukázané antidatovanie daných právnych

úkonov (str.33 druhý ods. odôvodnenia) a že obsah a spôsob vzniku právnych úkonov nebol v rozpore
s kogentnými ust. Z. p. (str.33 tretí ods. odôvodnenia) a že pracovné podmienky boli síce dohodnuté
výhodnejšie, než platná právna úprava, avšak takýto postup umožňoval § 1 ods.6 Z. p. (str.33 tretí ods.
odôvodnenia). Možno teda skonštatovať, že ako Pracovná zmluva z 1.1.2008, tak aj Dohoda o skončení
pracovného pomeru z 30.1.2008 boli aj podľa názoru súdu úkony platné. Z uvedených skutočností je
potrebné vychádzať aj pri posudzovaní existencie vzniku škody či zodpovednosti za škodu na jeho

strane žalovaného. III. Vo vzťahu k nemu súd skonštatoval, že je daná jeho zodpovednosť ako konateľa
spoločnosti žalobcu za škodu vzniknutú spoločnosti samej, a preto ho na zaplatenie 6 638,78 € zaviazal
(str.31 štvrtý ods. odôvodnenia - síce sa tu uvádza žalovaná, ale ide pravdepodobne o chybu v písaní,
kde súd mal na mysli jeho, nakoľko on bol zaviazaný na úhradu v zmysle petitu rozsudku). Žalobu podal
29.1.2010žalobca-ONEP(vtomčasespolusďalšímžalobcomJ.Sadivom-spoločníkomspoločnosti)a

domáhal sa touto žalobou nasledovného: Žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
v 1.rade 6 638,78 € a trovy konania 398,.€ a na účet zástupkyne žalobcu 977,16 € (2 úkony právnej
pomoci: vyhl.č.655/04 Z. z. v platnom znení po 474,68 + rež. paušál 6,95 €) titulom trov právneho zast.,
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Skutkovo sa v žalobe uvádzalo: že žalobcovia majú
za to, že sa jedná o nedôvodný prevod finančných prostriedkov (1.str. štvrtý ods. žaloby). Ďalej sa v

žalobe v poslednom ods. 1.str. uvádzalo, že žalobcovia majú za to, že ani pracovná zmluva ani dohoda
o skončení pracovného pomeru neboli uzavreté v dňoch označených na týchto listinách. Ďalej sa v nej
uvádzalo, že právne úkony sú v rozpore s kogentnými ust. Z. p. Žaloba bola prevedená do registra C
a teda vedená ako civilný spor a nie ako obchodný spor. Zo samotnej žaloby vyplýva, že jej skutkovou
a právnou argumentáciou bolo namietanie platnosti právnych úkonov a z toho vyplývajúce bezdôvodné

obohatenie, čo je otázka riešená predpismi pracovného práva a občianskeho práva. Zo samotnej žaloby
nevyplýva a to ani z jej obsahu, že by sa žalobcovia domáhali voči nemu náhrady škody titulom § 135a
Obch.zák.,tedažeideoobchodnýspormedziúčastníkmi,čojepodporenéajznenímpetitužaloby,ktorý
petit znel na spoločné a nerozdielne zaplatenie peňažnej sumy. Akiste nie je sporné, že žalovaná nebola
nikdyštatutárnymorgánomžalobcu(ONEP)apretoajsamotnýpetitpodanejžalobyvyvracia,žesatouto

žalobou žalobcovia domáhali nárokov voči nemu titulom náhrady škody, ktorú mal spôsobiť ako konateľ
spoločnosti v zmysle § 135a Obch. zák. Žalobca ako dominus litis, navyše v tomto konaní zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom - advokátom - nesie zodpovednosť za znenie žaloby aj petitu žaloby
a určuje predmet aj rozsahu sporu. Je - podľa jeho názoru - zrejmé, že pôvodne bola žaloba žalobcov
podaná 29.1.2010 žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia a namietaná bola neplatnosť právnych

úkonov. Nešlo o obchodný spor voči konateľovi o náhradu škody. Až následne, počas konania, v r.2015
(na pojednávaní 2.6.2015) si žalobca uplatnil voči nemu nároky titulom náhrady škody. Takýto návrh
voči nemu bol jednoznačne podaný po uplynutí zák. stanovenej premlčacej doby, nakoľko ku tvrdenej
škode malo dôjsť v r.2008. Námietka premlčania vznesená ním bola teda plne dôvodná. Mimochodom
je nevyhnutné poukázať na to, že napriek tomu, že žaloba bola podaná o zaplatenie peňažnej sumy,

náhrada škody, či vydanie bezdôvodného obohatenia sú úplne rôzne nároky, spravujú sa úplne inými
právnymi predpismi (výlučne O. z. upravuje bezdôvodné obohatenie, Obch. zák. aj O. z. majú osobitné
úpravy o náhrade škody, sú rozličné úpravy premlčacích dôb, a sú absolútne odlišné aj predpoklady na
priznanie týchto nárokov). Takže - podľa jeho názoru - návrh prezentovaný žalobcom na pojednávaní
2.6.2015 je a bol zmenou pôvodného návrhu, aj keď sa požadovalo peňažné plnenie v oboch prípadoch.

Nesúhlasí s posúdením pôvodne podanej žaloby zo strany súdu ako takej, v ktorej boli už uplatnené
nárokynanáhraduškodyvzmysle§135aObch.zák.Žalobaneobsahujenič,čobybolomožnéaplikovať
pod § 135a Obch. zák., to bolo doplnené až v r.2015 a išlo o zmenu návrhu minimálne „v časti v
časti“ jemu. V uvedenom postupe súdu vidí odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP nesprávne
právne posúdenie veci konkrétne posúdenie vznesenej námietky premlčania. IV. Namieta porušenie

procesných predpisov, ktoré mohlo a aj malo vplyv na jeho postup a postup jeho zástupcu pri jeho
obrane a navrhovaní dôkazov a malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom a malo vplyv
na nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V čase konania jednotlivých pojednávaní platil O. s. p. Cituje
znenie § 118 ods.2 O. s. p. Je nepochybné, že takýmto významným tvrdením je v danom spore vznesenánámietka premlčania z jeho strany, ako aj jeho tvrdenia o absencii nárokov voči nemu v zmysle § 135a
Obch. zák. už v podanej žalobe, čo namietal v konaní a na pojednávaniach. Rovnako je nepochybne
významnýmtvrdenímvdanomsporeajtvrdenieúčastníkovoškode,ojejvýške,ajoprípadnomporušení

jeho povinností ( skutkovo vymedzeným). Z obsahu zápisnice z vykonaných pojednávaní v tomto konaní
vyplýva, že súd túto svoju procesnú povinnosť opomenul. To malo vplyv na spôsob uplatnenia práva na
právnupomocnímazapríčinilo,žerozhodnutiesúduboloprenehonepredvídateľné.Súdtotižneuviedol,
ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za zhodné, a ktoré sú sporné, a to najmä vo vzťahu k nároku
na náhradu škody uplatnenému žalobcom až na pojednávaní v r.2015, čo nepochybne malo za následok

zmenu v konaní aj zmenu toho, čo by sa malo v konaní dokazovať vzhľadom na to, že uplatnenie škody
voči konateľovi je úplne iný nárok (z hľadiska právnych predpisov - obchodné právo - náhrada škody)
oproti pôvodným nárokom (platnosť či neplatnosť Pracovnej zmluvy a Dohody o skončení pomeru -
pracovné právo a bezdôvodné obohatenie - O. z.). Z postupu súdu nemohol vytušiť, že súd zastáva
ohľadom týchto skutkových tvrdení názory, aké sú prezentované v písomnom vyhotovení rozsudku a
ktoré uvádza, napr. v bode V. tohto odvolania. Na prvom stupni teda nemal možnosť sa so spornými

otázkami dôkazné vysporiadať. V tomto zmysle namieta odňatie možnosti konať pred súdom a tvrdí,
že doterajšie konanie je postihnuté takou vadou, ktorá mala vplyv na nesprávne rozhodnutie súdu.
Porušenie § 118 ods.2 O. s. p. v postupe súdu považuje NS SR podľa rozhodnutia 3Cdo 236/2010 zo
14.4.2011 (s.12-14) za vadu, ktorá spôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia (§ 237 O. s. p.). Vzhľadom
na nedodržanie postupu podľa § 118 ods.2 O. s. p. bolo toto rozhodnutie pre neho nepredvídateľné. Ak

by mohol predvídať postup súdu (s.12 a n. rozhodnutia NS SR 3Cdo 236/2010 zo 14.4.2011), preukázal
by pred súdom skutkový stav, na ktorý poukazuje vo svojich vyjadreniach aj tomto odvolaní. V. Pokiaľ
ide o samotnú škodu či jej vznik, k tomuto uvádza: Cituje znenie § 135a ods.1,2,3 Obch. zák. V zmysle
uvedeného možno skonštatovať, že predpokladom na vznik zodpovednosti na strane konateľa podľa
§ 135a Obch. zák. v spojení s § 373 a n. Obch. zák. je vznik škody, porušenie povinností konateľa pri

výkone svojej pôsobnosti, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Žalobca je
napriek úprave náhrady škody v zmysle § 135a Obch. zák. ako objektívnej zodpovednosti povinný tvrdiť
a preukázať vznik škody, porušenie povinností konateľa pri výkone jeho pôsobnosti a príčinnú súvislosť a
on je následne oprávnený sa vyviniť v zmysle § 135a ods.3 Obch. zák., resp. § 373 druhá veta Obch. zák.
Žalobca uvedené skutočnosti ale nepreukázal. A: Vznik škody resp., škoda. V konaní nebola žiadnym

spôsobom preukázaná výška škody. Súd automaticky vychádzal zo sumy uvedenej v žalobnom návrhu,
kde bola uvedená suma 6 638,78 € ale neskúmal, či naozaj takáto škoda vôbec spoločnosti vznikla
a v rozsudku nikde neuviedol, prečo práve túto sumu považoval za preukázanú škodu. Rovnako ani
žalobca vznik škody, resp. výšku škody nijako neodôvodňoval. Žalobca (asi) vychádzal automaticky z
toho, že žalovanej boli vyplatené peňažné prostriedky, a ide automaticky o škodu. Popieral a popiera

vznik akejkoľvek škody, keďže súd posúdil Pracovnú zmluvu aj Dohodu o skončení pracovného pomeru
ako platné právne úkony a preto vyplatenie odstupného (resp., akýchkoľvek mzdových nárokov) nemôže
byť škodou, nakoľko vyplatenie týchto peňažných prostriedkov sa opieralo o platné právne úkony -
platnú Pracovnú zmluvu a platnú Dohodu o skončení pracovného pomeru. Plnenie na základe platných
právnych úkonov nemôže byť považované za škodu - ide o plnenie v súlade s dohodou čiže absentuje

protiprávnosť resp. porušenie zák., resp. len vyplatenie samotnej sumy 6 538,78 € nie je ani nemôže
byť škodou. V konaní sa, napr. vôbec nebrala do úvahy skutočnosť vo vzťahu k odstupnému a jeho
výške, že žalovaná pracovala u žalobcu od 1.6.2006 a v prípade skončenia pracovného pomeru v
zmysle Z. p. (ktoré súd posúdil ako platné) jej vznikol nárok na odstupné, resp. že by mala nárok na
odstupné aj keby nedošlo ku zmene Pracovnej zmluvy. Samotná výška sumy 6 638,78 € posúdená zo

strany súdu automaticky ako škoda tak nemôže byť škodou, nakoľko vôbec, napr. nebolo zohľadnené
to, že žalovaná by mala nárok na odstupné pre prípad skončenia PP u žalobcu aj iným spôsobom či
za iných podmienok a to aj keby ku zmene pracovného pomeru nedošlo. Navyše ak súd skonštatoval
platnosť Dohody o skončení pracovného pomeru, v zmysle ktorej vznikla žalobcovi povinnosť vyplatiť
žalovanej odstupné, tak on ako konateľ bol nielen oprávnený, ale aj povinný túto sumu odstupného

vyplatiť. Táto povinnosť je zákonne upravovaná a vyžadovaná a jej nesplnenie je sankcionované aj
v zmysle tr. práva. Uvedené súvisí s tým, že absentuje zdôvodnenie škody, resp. jej výšky, ktoré by
malo priamu príčinnú súvislosť s konkrétnym porušením jeho povinnosti ako konateľa. B: Porušenie
povinností konateľa a príčinná súvislosť so škodou: Ako porušenie povinností konateľa súd v rozsudku
uviedol, resp. považoval: Cituje časť odôvodnenia rozsudku na str.41 tretí ods. Súd ale nijako neuvádza,

či toto jeho konanie malo nejaký súvis so vznikom priznanej škody a ak áno, akú škodu a v akej výške
toto konanie spôsobilo žalobcovi. Navyše súd pri tomto konštatovaní pochybil, nakoľko: - bol štatutár
spoločnosti, a teda bol plne oprávnený ako jediný v spoločnosti uzatvárať tieto úkony, - pokiaľ sa týka ich
odoslania na orgány zabezpečenia, tieto úkony sa na orgány zabezpečenia v tom čase neodosielali aani v súčasnosti sa či už Pracovná zmluva alebo Dohoda o skončení PP neodosielajú. Len sa oznamuje
vznik či zánik pracovného pomeru, nie samotné doklady. Preto nikdy neexistovala žiadna povinnosť
konateľa zasielať komukoľvek Pracovnú zmluvu a už vôbec nie zmenu Pracovnej zmluvy, a ani Dohodu

o skončení, - navyše podotýka, že ukončenie pracovného pomeru koncom januára 2008 sa prejaví na
výplatnej páske a účtovných dokladoch až vo februári, kedy sa vypláca odstupné - a vo februári 2008
nemal už prístup k ničomu, nakoľko ho pôvodný žalobca v 2.rade P.. Q. odvolal z funkcie konateľa
- neplatne - ale odvolal už 31.1.2008 - mimochodom rozhodnutie o odvolaní z funkcie konateľa je
rozhodnutie konštitutívne - a zamedzil mu prístup do spoločnosti. Už fakticky nemal prístup ani vplyv

na to, aby čokoľvek v spoločnosti niekomu posielal a p. Cituje časť odôvodnenia rozsudku na str.41
vo štvrtom ods. Súd ale nijako neuvádza, či toto jeho konanie malo nejaký súvis so vznikom priznanej
škody žalobcovi a ak áno, aký súvis a akú škodu a v akej výške mu toto konanie spôsobilo. Uvedené
by mohlo spôsobiť maximálne tak škodu v prípade, ak by sa zamestnankyne domáhali neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, k čomu ale nedošlo. Úplne absentuje akýkoľvek súvis medzi týmto jeho
ne/konanímaakoukoľvekškodouvakejkoľvekvýške.Nastr.40voštvrtomods.súdpoukazujenato,že:-

vyhotovilposudzovanéprávneúkonysám-taktotoakistenieježiadnymporušenímpovinnostikonateľa,
najmä ak súd posúdil úkony ako platné, - že sa pred vyplatením predmetnej časti odstupného neporadil
s advokátom o opodstatnenosti nároku žalovanej - rovnako to nie je žiadnym porušením povinností
konateľa nakoľko úkon bol posúdený aj súdom ako platný a preto nárok na odstupné vznikol, správne a
v súlade so zák. plnil žalovanej, - že je prekvapivé, že sa nepokúsil dohodnúť so žalovanou na výplate

nižšej sumy odstupného - súd opomenul, že 31.1.2008 bol „žalovaný v 2/ rade“ odvolaný z funkcie
konateľa (aj keď neplatne) a ani nový štatutári sa so žalovanou nepokúšali o žiadnu dohodu, navyše
ak bola Dohoda o skončení pracovného pomeru platná, on sa ju len snažil dodržať. Súd naznačuje,
že bola možnosť dohody medzi stranami aj na modifikácii nároku na odstupné ale možnosť nie je
povinnosť s následkom náhrady škody najmä ak nebolo preukázané, že by takúto modifikáciu žalovaná

určite akceptovala. Nie je možné opomenúť to, že žalovaná sa už zvyšku vyplatenia svojho nároku
na odstupné ani nedomáha, ani nemá chuť domáhať. Tieto výroky súdu nielenže nie sú porušením
povinností konateľa v zmysle § 135a Obch. zák., ale nebola nijako preukázaná a nie je ani tvrdená ich
priamu a bezprostredná súvislosť so vznikom konkrétnej škody. Cituje časť odôvodnenia rozsudku na
str.42 vo štvrtom ods. Namieta nepodložené a hypotetické úvahy súdu, ktoré sa neopierajú o žiadne

dôkazy. Ani jeden jediný dôkaz ani samotné výpovede žalovaných nijako nenaznačujú, že by mal
k žalovanej taký vzťah, ktorý by odôvodňoval takýto súdom naznačovaný postup. Ide o jeho hrubé
očierňovanie bez akýchkoľvek dôkazov. Navyše ako to už aj uviedol, zmenami pracovného pomeru
realizoval svoje dlhodobé plány v spoločnosti a svoje dlhodobé neúnosné zaťaženie (a o tom, že
počas jeho pôsobenia spoločnosť naozaj fungovala a prinášala výsledky svedčia najmä hospodárske

výsledky či obrat samotnej spoločnosti žalobcu v porovnaním so stavom po jeho neplatnom odvolaní z
funkcie, kedy spoločnosť strmo padla na dno a dnes je len prázdnou spoločnosťou nevyvíjajúcou žiadnu
činnosť). V kontexte svojho dlhodobého úspešného pôsobenia v ONEP na poste konateľa považuje
tieto úvahy súdu za scestné priam urážlivé a to najmä v kontexte času, kedy sa hodnotia jeho úkony
spätne s odstupom mnohých rokov a bez ohľadu na to, že vtedajší druhý spoločník (pôvodný žalobca

v 2.rade P.. Q.) v r.2008 vykonal všetky úkony (aj neplatné ako to skonštatovali súdy) na to, aby ho
odstavil zo spoločnosti a tým úplne zmaril všetky obchodné aj iné plány, ktoré mal a úplne zmaril aj ich
realizáciu. Bol to žalobca, resp. pôvodný žalobca P.. Q., ktorý svojimi úkonmi (jeho neplatné odvolanie
z funkcie konateľa 31.1.20108) zmaril realizáciu akýchkoľvek jeho plánov ako konateľa v predmetnej
spoločnosti, a tým aj úplne zmenil celú koncepciu fungovania celej spoločnosti pôvodne plánovanú ním

ako konateľom. Dôsledne popiera ničím nepodložené tvrdenia súdu o tom, že účelom zmeny pracovnej
Zmluvy malo byť obohatenie žalovanej a poukazuje na to, že rozhodnutia súdu musia mať vždy oporu vo
vykonanom dokazovaní a nie v nepodložených domnienkach a konštrukciách. Čo sa týka nelogickosti
či nepravdepodobnosti organizačných zmien, tak ako to uvádzal tieto zmeny boli dlhodobé a vyústili do
zmeny pracovnej zmluvy u žalovanej. Až úkony druhého spoločníka či rozhádanie sa medzi spoločníkmi

počiatkom r.2008 (čo akiste nie je predvídateľné) mali za následok aj to, že zanikla potreba žalovanej v
spoločnosti žalobcu ako kľúčovej zamestnankyne a teda že sa s ňou ukončil pracovný pomer. Bez jeho
zavinenia sa zmarili jeho dlhodobé plány a tým aj potreba uplatnenia sa žalovanej v spoločnosti tak, ako
to plánoval a predpokladal. Na náhlych zmenách nie je nič nelogické, obchodné fungovanie spoločností
a ich vedenie nie je vždy jednotvárne a vopred nalinkované ako je to, napr. vo fungovaní štátnych

orgánov, ktoré svoju činnosť realizujú mechanicky, jednotvárne a rovnako. V obchodných spoločnostiach
sa úplne bežne mení stratégia zo dňa na deň a pracovník, ktorý bol kľúčový sa môže stať zo dňa na
deň pracovníkom nevhodným, resp. už nepotrebným. Vo svojich výpovediach popísal svoje pohnútky
a na nich trvá. Navyše samotná zmena pracovnej zmluvy bola platný právny úkon, podmienky v nejuvedené nie sú v rozpore sú zák. a už vôbec nie so Z. p. Navyše opätovne absentuje preukázanie, že
samotná zmena pracovnej zmluvy bola v priamej príčinnej súvislosti so spôsobenou škodou, a ak áno,
v akej výške. Poukazuje na potrebu preukázania priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi

vznikom škody a jeho konaním takto popísaného, ktorá ale preukázaná nebola. VI. Celkovo ku škode,
porušeniu povinnosti a príčinnej súvislosti uvádza, že v konaní nebola, a ani v rozsudku nie je popísaná
presná škoda (čo konkrétne je škoda) konkrétne jeho konanie a najmä priama a bezprostredná príčinná
súvislosť medzi škodou a konaním. Až ak by toto bolo tvrdené či preukázané, nastupuje jeho povinnosť
či možnosť sa vyviniť či liberovať, ale bez toho nemožno nároky na náhradu škody priznať. V postupe a

rozhodnutí súdu tak vidí odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d),f) a h) CSP teda nesprávne právne
posúdenie veci, nesprávne skutkové zistenia aj inú vadu, ktoré všetky vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. VII. Na základe všetkých uvedených skutočností žiada zrušiť napadnutý rozsudok a
to v rozsahu týmto odvolaním napadnutých výrokov a v rámci zrušenia vrátiť vec súdu na nové konanie
a rozhodnutie, resp. zmeniť napadnutý rozsudok tak, že sa žaloba v celom rozsahu zamietne a prizná
sa mu náhrada trov konania vrátane trov odvolacieho konania.

5. K odvolaniu žalovaného si žalobca dovoľuje uviesť nasledovné vyjadrenie: k čl. I. a II odvolania:
Žalovaný v I. a II. čl. svojho odvolania cituje výrokovú časť rozsudku súdu, v zmysle ktorého mu
bola súdom uložená povinnosť zaplatiť mu 6 628,78 €. Zároveň bol mu priznaný nárok na náhradu
trov konania. Voči žalovanej u súd žalobu zamietol. K III. čl. odvolania: V III. čl. odvolania žalovaný
namieta právnu kvalifikáciu nároku uplatneného v podanej žalobe z 29.1.2010 a ďalej uvádza, že petit

žaloby, ktorý znel na spoločné a nerozdielne zaplatenie peňažnej sumy, nie je možné posúdiť ako
nárok na náhradu škody titulom § 135a Obch. zák. Podľa názoru žalovaného takýto petit vyvracia,
že by sa domáhal nárokov voči žalovanému titulom náhrady škody, ktorú mal spôsobiť ako konateľ
spoločnosti v zmysle § 135a Obch. zák. Zároveň však priznáva, že si na pojednávaní 2.6.2015, ako
aj následne uplatňoval od neho nárok titulom náhrady škody, avšak - podľa neho - k tomu došlo až

po uplynutí zák. stanovenej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu vzniesol v „konaním“ aj námietku
premlčania, s ktorou sa však - podľa jeho názoru - súd nevysporiadal. Považuje cit. tvrdenia žalovaného
za právne nesprávne. Doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu vyčíslenú
žalovanúsumu.Podrobnepritomopísalskutkovéokolnosti,nazákladektorýchsatohtoplneniadomáha.
Podaním tejto žaloby riadne a včas uplatnil svoj nárok. Právna kvalifikácia nároku na základe ním

popísaného skutkového stavu svedčí predovšetkým súdu. Ani v prípade, ak kvalifikuje nárok, ktorého
sa domáha, súd takouto právnou kvalifikáciou nie je viazaný. A to predovšetkým z toho dôvodu, že
procesné strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať.
Súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, príp. určiť, či tu ním požadovaný právny

vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe
vyhovené. K uvedenému zaujal stanovisko aj NS SR v rozhodnutí 1Obo 67/2011 (cituje, čo v ňom
konštatoval). Podľa názoru „žalovaného“ tak na námietku žalovaného nemožno prihliadnuť, nakoľko
nárok na peňažné plnenie riadne uplatnil v zák. stanovenej lehote a skutkové okolnosti, na základe
ktorých si tento nárok uplatnil ostali počas celého konania nezmenené. Preto pokiaľ súd posúdil jeho

nárok ako nárok na náhradu škody, ide o oprávnenie súdu, ktoré mu nie je možné vytýkať, a už vôbec
nie na ňom zakladať jeden z odvolacích dôvodov. Preto pokiaľ žalovaný namieta procesný postup súdu
pri posúdení ním uplatneného nároku a tvrdí, že takýto postup zakladá odvolací dôvod podľa § 365
ods.1 písm. h) CSP, dovoľuje si uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právnym

posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný
predpis, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods.1 písm. h). Za nesprávne právne
posúdenie je možné považovať prípad, v ktorom súd omylom aplikoval nesprávne právnu normu. Avšak
to, že súd v danom prípade na základe dostatočne zistených skutkových okolností podradil jeho nárok
pod konkrétne ust. právnej normy, ešte nemôže zakladať vadu jeho právneho posúdenia. Dôkazom toho

je aj vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu, v ktorom dostatočne zreteľne objasnil aj dôvody
aplikáciekonkrétnejprávnejnormy.Pretojetohonázoru,žetakátonámietkažalovanéhonemôžeobstáť.
K čl. IV. odvolania žalovaného: Opätovne poukazuje na skutočnosť, že súd neprihliadol na ním vznesenú
námietku premlčania, a táto skutočnosť má - podľa neho - za následok odňatie možnosti konať pred
súdom, a zároveň teda aj vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odňatím možnosti konať pred súdom

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zák. alebo inému všeobecne záväznému
právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka civilného
sporového konania. Žalovaný vidí takýto nesprávny postup súdu v tom, že neprihliadol na jeho námietku
premlčania, a neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za zhodné, a ktoré sú sporné, ato najmä vo vzťahu k nároku na plnenie z titulu náhrady škody. To malo za následok, že sa nemal
možnosť so spornými otázkami dôkazné vysporiadať, pretože takýto postup súdu nemohol predvídať.
S tvrdeniami žalovaného však rozhodne nemožno súhlasiť. Jeho vyjadrenie považuje za účelové a

tendenčné. Dôkazom toho je aj prejav jeho zástupcu na pojednávaní 1.12.2015, ktorým reagoval na ním
uplatnený nárok. Žalovaný mal preto jednoznačne vedomosť o všetkých jeho skutkových a právnych
tvrdeniach, ako aj o predbežnom právnom posúdení súdu. Napriek tomu zvolil procesnú obranu, ktorá
nebola úspešná, neuniesol v konaní bremeno tvrdenia a tento neúspech sa snaží zhojiť tým, že namieta
vadu konania. Uvedené jeho tvrdenie preto nemôže obstáť. Za relevantné považuje tiež to, že dôkazné

bremeno preukázať skutočnosť, že konal vo vzťahu k spoločnosti s odbornou starostlivosťou má konateľ
spoločnosti, a teda žalovaný, ktorý toto bremeno neuniesol. S námietkou premlčania sa súd vysporiadal
a túto nepovažoval za relevantnú, čo uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to práve z toho
dôvodu, ktorý už aj popísal, a to, že právna kvalifikácia nároku je vecou súdu. A preto subsumovanie
skutkového stavu, ktorý popísal, a ktorý sa v priebehu konania nemenil, pod konkrétne znenie právnej
normy je výlučne v právomoci súdu. Tvrdenie žalovaného, že nemal možnosť sa so spornými otázkami

dôkazné vysporiadať sa nezakladá na pravde, nakoľko o tom, že jeho nárok môže byť konajúcim
súdom posúdený ako nárok na finančné plnenie z titulu spôsobenej škody mal vedomosť minimálne od
2.6.2015, pričom súd vydal v predmetnej právnej veci rozhodnutie až 7.4.2016. Pokiaľ žalovaný počas
takého dlhého obdobia nevyužil prostriedky procesnej obrany, tak ako mu to umožňuje zák., rozhodne
táto skutočnosť nemôže byť posúdená ako vada konania spočívajúca v odňatí možnosti konať pred

súdom. Mohol v konaní pred súdom riadne uplatňovať všetky procesné práva, ktoré mu prislúchajú,
taktiež mohol požiadať súd o predbežné právne posúdenie uplatneného nároku, a preto v žiadnom
prípade nemožno za daného stavu prisvedčiť jeho odvolaciemu dôvodu. K čl. V. odvolania: Žalovaný v
čl. V. odvolania cituje ust. o zodpovednosti konateľa spoločnosti za škodu. Ďalej uvádza, že aj napriek
objektívnej zodpovednosti je povinný preukázať vznik škody, porušenie povinností konateľa pri výkone

jeho pôsobnosti a príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody. Podľa jeho názoru,
vznik škody v konaní preukázaný nebol. Taktiež sa domnieva, že súd sa podrobne nezaoberal výškou
škody, ktorá mala vzniknúť, a v tomto smere sa mal len stotožniť s jeho tvrdením o výške škody 6
638,78 €. A. V tomto smere zdôrazňuje, že dôkazné bremeno, že konateľ spoločnosti konal v jej záujme,
a s potrebnou odbornou starostlivosťou zaťažuje žalovaného. Obe tieto podmienky pritom musia byť

splnené kumulatívne. Vzťah medzi spoločnosťou a členom jej orgánu alebo spoločníkom pri zariaďovaní
jej záležitostí sa spravuje primerane ust. o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej
medzi spoločnosťou a členom jej orgánu alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá
alebo zo zák. nevyplýva iné určenie práv a povinností. Mandatár pritom musí postupovať v súlade so
záujmami mandanta. V tejto súvislosti cituje aj z rozsudku NS 3Obo 186/2007 (cituje, čo uviedol). V

konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, do spisu boli doložené všetky listinné dôkazy, z ktorých je
možné jednoznačne usudzovať, že žalovaný nekonal v záujme spoločnosti a tiež nekonal s potrebnou
odbornou starostlivosťou, tak ako to zák. a jeho funkcia vyžaduje. O uvedenom preukázateľne svedčia
aj nasledovné skutočnosti, kedy žalovaný rozhodne nepostupoval tak, ako by mal: - bez konzultácie s
právnym zástupcom spoločnosti vyhotovil pracovnú zmluvu a dohodu o skončení pracovného pomeru,

- v oboch zmluvách zakotvil podmienky zakladajúce výrazný nepomer medzi nárokmi zamestnanca
a zamestnávateľa, a rovnako hrubý nepomer založil aj medzi nárokmi ostatných zamestnancov a
spomínanými 3 zamestnankyňami, ktorých bez objektívneho dôvodu nad mieru zvýhodnil tým, že im
priznal pri zachovaní pracovnej pozície a pracovnej náplne zvýšenie mzdy o vyše 100 %, vyplácanie
mzdy aj napriek tomu, že prácu v danom období reálne nevykonávali, a tiež pravidelný rast výšky

odstupného po uplynutí každých 12 mesiacov trvania pracovného pomeru, - neoznámil uzatvorenie
pracovnej zmluvy jednotlivým inštitúciám, ani internému ekonomickému oddeleniu, dôsledkom čoho
bolo tr. stíhanie jeho nového štatutárneho orgánu, - neprekonzultoval dôvodnosť nároku na odstupné
so spoločníkom spoločnosti, ani s právnym zástupcom spoločnosti, a odstupné vyplatil ešte pred
výplatným termínom, - v pracovnej zmluve zakotvil 12 mesačnú výpovednú dobu pre zamestnávateľa,

čo je v rozpore so zák. platným a účinným v rozhodnom čase, - bez predchádzajúcej konzultácie
svojvoľne vybral z účtu spoločnosti výšku odstupného, ktorú si sám vypočítal a sám sa rozhodol akú
časť odstupného uspokojí, - v pracovnej zmluve došlo k zúženiu dôvodov predstavujúcich závažné
porušenie pracovnej disciplíny, a to iba na preukázateľné užívanie alkoholu na pracovisku, pričom
z iných dôvodov zamestnávateľovi neprislúcha právo okamžite skončiť so zamestnancom pracovný

pomer, čo je aj vzhľadom na stanovenú výpovednú dobu absolútne neakceptovateľné, - nezabezpečil
odovzdanieagendynovémukonateľovi.Všetkytietoskutočnostisúvýsledkompodrobnéhodokazovania
a svedčia o tom, že žalovaný svojím konaním vedome spôsobil škodu, za ktorú je zodpovedný a to bez
ohľadu na formu a mieru zavinenia. Výška škody rovnako tak preukázateľne vyplynula z vykonanéhodokazovania. Považuje tvrdenia žalovaného, v ktorých vytýka súdu, že vo vzťahu k ustáleniu výšky
škodynevykonaldostatočnédokazovaniezairelevantné.Súdnastr.30napadnutéhorozsudkupodrobne
popisuje ako dospel k záveru o výške škody, táto preukázateľne vyplynula z dôkazov, ktoré sú súčasťou

súdneho spisu, a súd s nimi rovnako oboznámil aj obe procesné strany. B. Čo sa týka námietky
žalovaného, ktorú uviedol vo svojom odvolaní v čl. V., časti B, a to neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti konateľa a vznikom škody, si dovoľuje uviesť nasledovné: - Žalovaný tvrdí,
že ako konateľ spoločnosti bol oprávnený ako jediný uzatvárať ako pracovné zmluvy, tak aj zmluvy o
skončení pracovného pomeru. V tejto súvislosti uvádza, že žalovaný vedome opomenul uviesť podstatu

veci, a to, že aj keď mal oprávnenie uzatvárať tieto právne úkony, stále musel mať na pamäti, že pri
akýchkoľvek právnych úkonoch zaväzujúcich spoločnosť mal ako konateľ vždy postupovať s odbornou
starostlivosťou a v jej záujme. Argumentom žalovaného je, že nemohol svojím konaním spôsobiť škodu,
nakoľko postupoval v intenciách zák., keďže robil to, čo mu zák. umožňuje. Avšak zmluvy, ktoré žalovaný
uzatvoril boli extrémne nevýhodnými a pre spoločnosť takmer likvidačnými. Táto problematika je pritom
oveľa hlbšia a detailnejšia, tak, ako na to aj poukázal, v rámci popísania jednotlivých úkonov, ktoré

žalovaný uskutočnil, a ktoré mali negatívny dopad na spoločnosť. Len strohým vyjadrením, že škoda sa
nestala, nakoľko mal žalovaný ako konateľ dovolené uzatvárať právne úkony, nie je možné jeho konanie
ospravedlniť. - Žalovaný ďalej konštatuje, že v tom čase, ako ani v súčasnosti sa „tieto úkony (úvodzovky
žalobca) na orgány zabezpečenia neodosielali. Aj preto - podľa jeho názoru - neexistovala žiadna
povinnosť konateľa zasielať komukoľvek pracovnú zmluvu a už vôbec nie zmenu pracovnej zmluvy, a

ani dohodu o jej skončení. Vo vzťahu k uvedenému uvádza, že aj z výpovede ekonómky spoločnosti
U.. A., ktorá mala na starosti účtovníctvo a personalistiku vyplynulo, že konanie žalovaného bolo nielen
neštandardným, vymykajúcim sa bežnej praxi uzatvárania zmlúv v spoločnosti, ale aj konaním, ktoré jej
vyslovenepoškodilo.Konanímžalovanéhobezpotrebnejodbornejstarostlivostiavrozporesozáujmami
spoločnosti došlo k tomu, že spoločnosť si neplnila riadne svoje povinnosti vo vzťahu k sociálnym

inštitúciám, zdravotnej poisťovni a p. - jedná sa, napr. o odvodové povinnosti, o. i. A to v dôsledku toho,
že žalovaný sám vypracoval pracovné zmluvy s 3 zamestnankyňami, sám rozhodol o neprimeranom
zvýšení ich mzdy, sám vypracoval dohodu o skončení pracovného pomeru, sám sa rozhodol, s kým
skončí pracovný pomer, sám rozhodol o výške odstupného pre tieto zamestnankyne, sám ich vyplatil, a
pretože nemohol z účtu naraz vybrať takúto sumu peňazí, vybral ju postupne (1.2.,2.2.,3.2. a 4.2.2008)

bez vedomia druhého spoločníka. Zmluvy ako ani dohody o skončení pracovného pomeru nesprístupnil
personálnemu oddeleniu, a spoločnosť si tak nesplnila ohlasovaciu ani odvodovú povinnosť. Zmluvy
neboli riadne zaevidované, a preto rozhodne možno tvrdiť, že „sa“ žalovaný konal v rozpore so záujmami
spoločnosti. Práve v dôsledku opísaných okolností a porušení povinností konateľa, došlo po nástupe
nového konateľa, ktorým sa stal P.. Q., k jeho tr. stíhaniu pre nevyplatenie mzdy a odstupného, ktoré

bolo vedené na OS Košice I, sp. zn. 7T/2/2009. Rozsudkom OS Košice I z 29.4.2010 bol napokon
P.. Q. za prečin nevyplatenia mzdy a odstupného oslobodený. Konajúci súd v rámci predmetného tr.
konania pritom ustálil, že nové pracovné zmluvy, ako aj dohody o skončení pracovného pomeru, ktoré
vyhotovil žalovaný sú neplatné. Žalovaný ďalej cituje štvrtý ods. na str.41 napadnutého rozsudku, v
zmysle ktorého súd uviedol, že rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré malo byť vydané, ak by si

chcel odôvodniť vyplatenie odstupného nebolo nikdy urobené. Vo vzťahu k uvedenému preto vytýka
súdu, že napriek uvedenému konštatovaniu, súd už ďalej neozrejmil, aký vplyv mal tento nedostatok
z jeho strany na chod a fungovanie spoločnosti, a aká jej vznikla v dôsledku neexistencie písomného
rozhodnutia o organizačných zmenách škoda. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ide o
časť vytrhnutú z kontextu. Súd na celej str.41 podrobne popisuje v čom spočívalo jeho konanie, obšírne

vysvetľuje z čoho usudzuje, že k svojim povinnostiam nepristupoval s odbornou starostlivosťou a preto
nemožno, tak ako to vo svojom odvolaní urobil, len umelo vyčleniť časť textu z odôvodnenia rozhodnutia
súdu. Súd sám uvádza že i toto je nutné definovať ako nekonanie s odbornou starostlivosťou, nie v
záujme spoločnosti a už vôbec nie v dobrej viere, že tak činí v jej prospech. Z uvedeného je zrejmé,
že súd posudzoval jeho konanie z oveľa širšieho a koncepčne zložitejšieho hľadiska, než sa to snaží

prezentovať. Skutočnosť, že nevyhotovil ani len písomné rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré
malo mať výrazný dopad aj na jeho nasledovné právne úkony súd uviedol len ako ďalší príklad, kedy
možno vidieť, že nekonal s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti. Tiež ďalej
uvádza, že mu nie je možné pričítať za vinu, že pracovné zmluvy s 3 zamestnankyňami, ako aj dohody
o skončení pracovného pomeru vyhotovil sám. Taktiež má za to, že je úplne v poriadku aj to, že sa pred

ich uzatvorením neporadil s advokátom, ktorého mala spoločnosť k dispozícií, a ktorý pre ňu pracoval.
Apeluje na to, že tieto právne úkony boli posúdené ako platné, a preto nevidí dôvod, pre ktorý by malo
byť jeho konanie v rozpore so zák. Taktiež upozorňuje, že ani noví štatutári sa so žalovanou nepokúšali o
žiadnu dohodu. V tejto súvislosti si dovoľuje upriamiť pozornosť na to, že žalovaný má neustále potrebusa vyviňovať, aj keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že jeho úmysel bol od začiatku jasný.
Svedčí o tom, aj list, ktorý adresoval P.. Q., neskoršiemu konateľovi spoločnosti, v ktorom sa vyhrážal, že
ak nedostane v nej väčší obchodný podiel, tak ju zničí, s tým, že už má pripravené všetky kroky, ktorými

ju položí. O jeho zámere svedčí potom aj celý rad ďalších úkonov, ktoré súd v napadnutom rozsudku
podrobne popisuje. Práve sled jednotlivých udalostí dotvára v celku výsledný obraz o jeho konaní. V
tomto bode považuje za relevantné zmieniť sa aj o tom, že súčasťou tohto jeho taktického konania
bolo aj vypracovanie a podpísanie mandátnej a odberateľskej zmluvy so spoločnosťou PA Trade,
prostredníctvom ktorých zabezpečil, že mohol (žalobca) odoberať materiál výhradne od spoločnosti PA

Trade a dodávať svoje výrobky mohol tiež len spoločnosti PA Trade. Takto dosiahol to, že sa (žalobca)
ocitol v uzatvorenom kruhu a reálne nemohol na trhu pôsobiť, nemohol vytvárať obrat a maržu, nemohol
spolupracovať s inými dodávateľmi, alebo odberateľmi, a teda spoločnosť nemohla riadne fungovať.
Takétokonanietaktiežnemôžebyťponímanéakotaké,ktoréjevzáujmespoločnostiapriktoromkonateľ
vystupoval s potrebnou odbornou starostlivosťou. Žalovaný ďalej cituje zo str.42 napadnutého rozsudku,
v ktorom súd uviedol, že zmenu pracovného pomeru žalovanej považuje za účelovú, s úmyslom získať

finančný prospech vo forme odstupného, pretože je nelogické a absolútne nepravdepodobné, aby
došlo k organizačnej zmene a úprave pracovnej zmluvy žalovanej z 1.6.2006 pracovnou zmluvou, t.j.
dodatkom z 1.1.2008, a následne hneď po 20 pracovných dňoch by žalovaný zistil, že táto organizačná
zmena vôbec nie je potrebná. Pričom jediné 3 zamestnankyne, s ktorými skončil žalovaný pracovný
pomer sú tie zamestnankyne, ktoré boli pre neho natoľko kľúčové, že práve im ako jediným 3 vo firme

takto v rozpore so záujmami firmy, zák. obvyklými podmienkami na trhu nastavil absolútne neštandardné
podmienky. Žalovaný k tejto citácií z rozsudku súdu udáva, že ju považuje za hypotetickú úvahu, ktorá
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Svoje konanie považuje za absolútne súladné so zmenami,
ktoré v spoločnosti nastali v dôsledku iných okolností, ktoré popisuje. Podľa neho obchodné vzťahy sú
samé o sebe nepredvídateľné, a preto nie je možné ako kritérium aplikovať to, či sú úkony konateľa

predvídateľné, alebo nie. Opätovne však poukazuje na dôležitý prvok, ktorý žalovaný neustále vedome
opomínaato,ževrámciceléhodeja,ktorýbolpopísanývpriebehukonaniaajvrámciskutkovýchtvrdení
v podanej žalobe, a ku ktorým súd dospel aj na základe pripojených súdnych spisov je zrejmé, že všetky
kroky konateľa boli vopred premyslenými, mali jasný cieľ a zámer. Následne sa žalovaný pri realizácií
svojich plánov snažil svoje konanie maskovať inými udalosťami, ktoré sa stali v spoločnosti, a aj teraz

sa snaží súd presvedčiť, že jeho konanie bolo výsledkom vývoja obchodnej stratégie, situácie na trhu a
p. Súd však vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého je možné jednoznačne vyvodiť čo týmito krokmi
žalovaný sledoval, a že sa už vopred snažil spoločnosť znefunkčniť. O tom svedčí predovšetkým e-mail
adresovaný P.. Q. koncom januára 2008, v ktorom žalovaný konštatoval, že v prípade neakceptovania
jeho požiadaviek (aby sa jeho obchodný podiel zvýšil na 49 %), vstúpia do účinnosti zmluvy, ktoré

zabezpečia, že spoločnosť nebude môcť vytvárať zisk, a postupne sa dostane do úpadku. Tieto vyhrážky
naplnil, a sám bez účasti personálneho oddelenia, ako to bolo v spoločnosti štandardom, vypracoval
dodatky k pracovným zmluvám, resp. nové pracovné zmluvy s 3 zamestnankyňami spoločnosti, ktoré
upravovali mzdové podmienky takým spôsobom, že tieto prevyšovali aj príjem riaditeľa, či konateľa
spoločnosti. Percentuálne išlo o nárast o viac ako 100 % pôvodného príjmu, pričom ich pracovné

pozície sa nezmenili. Tieto zamestnankyne dostali odstupné, ktoré im vyplatil práve žalovaný z účtu
spoločnosti. Napriek tomu, že spoločnosť s týmito zamestnankyňami, medzi nimi aj so žalovanou,
ukončila pracovný pomer v októbri 2008, zamestnankyne nechodili do práce už od januára 2008.
A výrazný dopad mala aj mandátna a odberateľská zmluva so spoločnosťou PA Trade, ktorá, ako
už uviedol, spôsobila, že spoločnosť nemohla na trhu pôsobiť, nemohla vytvárať zisk a teda riadne

fungovať. Je evidentné, že konanie žalovaného v tomto smere bolo súčasťou vopred pripraveného plánu
s cieľom finančne zaťažiť spoločnosť natoľko, že nebude schopná ďalej vykonávať svoju činnosť. K čl.
VI odvolania: V tomto čl. žalovaný opätovne zdôrazňuje, že v napadnutom rozsudku absentuje presná
škoda, vymedzenie škody, a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jeho konaním. Z uvedeného
dôvodu má za to, že táto absencia zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d),f) a h) CSP.

K uvedenému uvádza, že súd dostatočne rozsiahlo a podrobne špecifikoval výšku škody (str.30,34,43
napadnutého rozsudku), taktiež sa zaoberal aj definíciou škody (str.38,39 napadnutého rozsudku),
porušením povinností konateľa ako aj kauzálnym nexusom medzi vznikom škody konaním žalovaného
(napr. str.40,41,42,43 napadnutého rozsudku). K týmto bodom sa vyjadril aj v predchádzajúcich statiach
tohto vyjadrenia. Na základe všetkých uvedených skutočností má za to. že odvolanie žalovaného je

právne ani skutkovo nepodložené a nespôsobilé privodiť zmenu napadnutých výrokov rozhodnutia. Z
uvedeného dôvodu navrhuje rozsudok vo výroku I. a IV. ako vecne a právne správne potvrdiť a priznať
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.6. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.7.

8. Rozsudok vo výroku II. o zamietnutí žaloby voči žalovanej, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom preskúmavaný.
9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok vo

výrokoch I.,II. a III. potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne,
preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, už aj so zreteľom na
skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu, na čom nič nemení ani odvolanie.
10. Žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.
11. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie
dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.

12. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 205 ods.2 písm. b) O. s. p., teraz § 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v
chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok,
ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších
nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,

pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
13. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

14. Žalovaným v odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie
bolo takou inou vadou postihnuté alebo, žeby jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené, lebo
súd sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní riadne, výstižne a presvedčivo vyporiadal a aj
rozsudok aj riadne, výstižne a presvedčivo odôvodnil.
15. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby

v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré
bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe
ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka
vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže

byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na

chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi
porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré
vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §
132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,

ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.
16. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke sú
správne, lebo majú oporu vo vykonanom dokazovaní.17. Právnym posúdením [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p., teraz § 365 ods.1 písm. h) CSP] je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a

nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba

opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
18. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho

i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o
právach a povinnostiach strán sporu.
19. Súd správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou
neprihliadol na § 150 ods.1 O. s. p. (teraz § 257 CSP), lebo skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu
nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa.

20. Žalobcovi už pri podaní žaloby muselo byť zrejme, že nárok uplatnený proti žalovanej nie je dôvodný.
Jeho tvrdenie, že žalovaná nadobudla majetkový prospech z jeho prostriedkov a to aj napriek tomu, že
jej v danej výške nepatril, je iba jeho názorom, lebo o tom nebolo vydané žiadne súdne rozhodnutie.
21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 CSP), že
zodpovednosťžalovanéhozaškoduvzniknutúžalobcovinevyplývazporušeniaust.Z.p.,alezporušenia

ust. Obch. zák., z ktorých súd správne vychádzal.
22. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
23. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
25. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Žalobca vo vzťahu k žalovanému mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná
náhrada jeho trov v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. Vo vzťahu k žalovanej

však v odvolacom konaní úspech nemal, preto mu náhrada jeho trov priznaná nebola.
27. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.