Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 31, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Sa/55/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018201114
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018201114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Pavol Naď, v právnej veci žalobcu: W. J., narodený XX.XX.XXXX,

štátnej príslušnosti R. R. L., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. B. E. B. H., Z. XX, M.,
zastúpený Centrom právnej pomoci, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému:
Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8 , Nové
Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo 06.12.2018 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-BA12-66-009/2018-AV z 28.11.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej

polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-66-009/2018-AV
z 28.11.2018 týkajúce sa žalobcu: W. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. R. L., bez dokladov
totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-66-009/2018-AV z 28.11.2018 príslušný na
rozhodnutie podľa § 125 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) podľa ustanovenia § 88
ods. 1 písm. c) uvedeného zákona tak, že na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu žalobcu

podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov, zaistil žalobcu dňom XX.XX.XXXX o XX.XX hod. a umiestnil ho v Ú. B. E. B. H. M..
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2019.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o

pobyte cudzincov žalovaný konštatoval, že žalobca bol 28.11.2018 v čase o XX.XX hod. kontrolovaný
hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v meste Š. na parkovisku pre kamióny s
názvom F. B.. Žalobca sa nachádzal v úkryte na ložnej ploche návesu nákladného vozidla s tureckým
evidenčným číslom. Počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Vsúlade s ustanovením § 79 zákona o pobyte cudzincov bol preto XX.XX.XXXX v čase o XX.XX
hod. predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky k ďalším úkonom
podľa zákona o pobyte cudzincov. Následne žalobca do zápisnice spísanej na Oddelení cudzineckej

polície Policajného zboru Nové Zámky pod č. PPZ-HCP-BA12-66-008/2016-AV uviedol, že bol zadržaný
políciou v Rumunsku a umiestnený v tábore pre azylantov, pričom žalovaný lustráciou v Informačných
systémoch policajného zboru zistil, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska.
Svojim konaním naplnil preto podľa žalovaného podmienky jeho prevozu na územie Rumunska podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú

kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného na posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov.

3. Ako to ďalej vyplýva z obsahu preskúmavaného rozhodnutia z 28.11.2018, žalovaný uvedeného dňa
oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy pre určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnúochranu.Dňa28.11.2018zároveňžalovanýzačalkonanievovecizaisteniažalobcupodľa
§ 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho poriadku
vyzval žalobcu, aby sa vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho

poriadku, na základe čoho žalobca, ako účastník konania, v zápisnici opísal svoju cestu z domovskej
krajiny až na územie Slovenskej republiky.

4. Žalobca v administratívnom konaní uviedol, že sa za pomoci prevádzača v Rumunsku ukryl v ložnej
plochekamióna,vktoromsamaldostaťaždoNemecka,ktoréjejehocieľovoukrajinou.Zároveňuviedol,

že bol umiestnený v tábore pre žiadateľov o azyl v Rumunsku. K začatiu konania podľa § 88 ods. 1 písm.
c) zákona o pobyte cudzincov sa vyjadriť nechcel.

5. Ďalej žalovaný citujúc ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého
policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo

výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, konštatoval,
že účastník konania (žalobca) bol zadržaný počas jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej
republiky. V zápisnici o výsluchu uviedol, že odmieta zotrvať na území Slovenskej republiky. Za každú
cenu sa chce dostať do Nemecka, ktoré je jeho cieľovou krajinou. Z uvedeného zistenia mal žalovaný
za preukázané, že existuje značné riziko jeho úteku.

6. Vo vzťahu k členskej krajine Európskej únie, v ktorej žalobca požiadal o azyl (Rumunsko) žalovaný
v rozhodnutí z 28.11.2018 uviedol nasledovné:
„Účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu
členským štátom schengenského priestoru, ktorým je Rumunsko. Účastník konania napriek tejto

skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych
príslušníkov tretej krajiny.

Z uvedeného má správny orgán za to, že v prípade účastníka konania je potrebné preskúmanie žiadosti
o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území schengenského priestoru žiada, na území

Rumunska. Príslušné na preskúmanie tejto žiadosti je teda Rumunsko.

V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné
účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým účastníkovi konania umožniť zdržiavať
sa na území Rumunska, prípadne iných územiach schengenského priestoru v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi.

Správny orgán má za to, že štátny príslušník tretej krajiny je povinný rešpektovať všeobecne záväzné
predpisyplatnénazemíčlenskýchštátovschengenskéhopriestoruadodržiavaťpodmienkypobytuktoré
sú mu stanovené. Tieto podmienky sú štátnemu príslušníkovi tretej krajiny stanovené na základe vôle

spoločnosti, ktorá má právo na ochranu pred vplyvom nelegálnej migrácie cudzincov.“

7. Citujúc ustanovenia § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov, ako aj obsah dotknutých
ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. marca 2016 žalovanýďalej v odôvodnení rozhodnutia o zaistení žalobcu uviedol, že v prípade účastníka konania (žalobcu)
a jeho doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa
hore uvedeného Nariadenia v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.

V tejto súvislosti konštatoval, že „prostriedky správneho orgánu určené na dodržiavanie podmienok
pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných
ľudských práv a slobôd. V prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedeného
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na
neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom

zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských
štátov schengenského priestoru zo strany účastníka konania.“ Žalobcovi by bola daná možnosť ďalej
páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského
priestoru bez potrebného oprávnenia. Žalovaný z toho vyvodil záver, že „v tomto prípade má správny
orgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca,
teda účastníka konania.“

8. Žalovaný stanovil dobu zaistenia do 28.02.2019 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov,
a to po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, pričom taktiež vychádzal zo skutočnosti
všeobecnej známej z jeho praxe, že jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko
táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Citoval ďalej ustanovenie § 90 ods. 1 písm.

d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia
štátnehopríslušníkatretejkrajiny,čitrváúčelzaistenia.Vsúvislostisdĺžkouzaisteniaďalejargumentoval
nasledovne:
„Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a nie je ju možné
odhadnúť presne taktiež z aplikačnej praxe ani zo strany Dublinského strediska. Dĺžka zaistenia závisí

od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov Slovenskej republiky
so štátnymi orgánmi Rumunska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka
konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Rumunska, komunikácia
s účastníkom konania alebo so splnomocnenou osobou účastníka konania ako aj vybavenie všetkých
ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu ktoré upravujú medzinárodné dohody,

ktorými sú obe menované krajiny signatármi.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd má každý právo na slobodu
a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.

Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatuje, že predmetné zaistenie
účastníka konania je plne v súlade s článkom 5 odsek 1 písmeno f) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd.

Ú. B. E. B. H. M. (ďalej len „Ú. M.“), je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za
účelom výkonu administratívneho vyhostenia, výkonu trestu vyhostenia, realizácie readmisie z územia
SR do iného členského štátu EÚ prípadne inej tretej krajiny, realizácie dublinského transferu podľa

dublinského nariadenia.“

II.
Správna žaloba

9. Obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia zo 06.12.2018, podanej v mene žalobcu Centrom právnej
pomoci, Kancelária Košice, v zákonom stanovenej lehote (§ 225 ods. 1 SSP), bolo vyjadrenie nesúhlasu
s preskúmavaným rozhodnutím v celom jeho rozsahu, pričom žalobné námietky konkretizované
v žalobe sa dotýkali podmienok v azylových zariadeniach v Rumunsku v súvislosti s právnou

povinnosťou správneho orgánu preveriť reálnosť naplnenia účelu zaistenia. Právna zástupkyňa žalobcu
konkretizovalauvedenéžalobnénámietkyrozsiahloužalobnouargumentáciouspoukázanímnacitáciou
dotknutých ustanovení Správneho poriadku, Dublinského nariadenia III, judikatúru ESĽP a Najvyššieho
súdu SR. Poukazujúc zároveň na ustanovenia § 32 ods. 1 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) vytýkala žalovanému nenaplnenie procesných
povinností zistiť presne a úplne skutočný stav veci, ako aj nedostatočné odôvodnenie preskúmavaného
rozhodnutia.

10. Zvýrazňujúc potrebu preverenia reálnosti naplnenia účelu zaistenia policajnými orgánmi pri
zaisťovaní žiadateľa o azyl v inom členskom štáte (skúmanie účelnosti a efektivity zaistenia)
zástupca žalobcu namietal nedôsledné posúdenie veci žalovaným, ako aj nedostatky odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia týkajúce sa právnych alebo faktických prekážok v Rumunsku a v jeho

azylových zariadeniach. Citujúc relevantnú judikatúru k danej právnej problematike zástupca žalobcu
namietal, že žalovaný bol povinný pri rozhodovaní o zaistení v predmetnej veci „nielen poukazovať
na právnu úpravu zaisťovania cudzincov za účelom jeho odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia
III, ale mal sa zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, či prijímacími
podmienkami v dožiadanom členskom štáte, t. j. v Rumunsku. Žalovaný tak nespravil, čím pochybil a
nedostatočne zistil skutkový stav veci. V tomto smere je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné.

Rovnako v zmysle konštantnej judikatúry kasačného súdu a krajského súdu v obdobných veciach bolo
povinnosťou žalovaného zaobstarať si dostatok informácií o krajine, kam má byť účastník konania
transferovaný a dostatočne ustáliť, či je dožiadaná členská krajina schopná účastníka konania prevziať.“

11. Napadnuté rozhodnutie žalovaného trpí preto podľa zástupcu žalobcu vadami majúcimi za následok

jeho nezákonnosť, pričom o skutočnosti, že žalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový
stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov v Rumunsku svedčí podľa neho aj správa Azylovej
Informačnej Databázy (AID) Európskej rady pre utečencov a exilantov z 02.07.2018. Z hore uvedených
dôvodov je podľa názoru zástupcu žalobcu rozhodnutie žalovaného o zaistení nepreskúmateľné pre
absenciu právnej úvahy žalovaného ohľadom reálnej uskutočniteľnosti návratu žalobcu do Rumunska

a teda účelnosti jeho zaistenia, ako aj z dôvodu absencie zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie
žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienok v Rumunsku.

12. Zástupca žalobcu navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného o zaistení z 28.11.2018 a nariadiť, aby
bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania a

vyjadril súhlas s prejednaním veci bez prítomnosti zástupcu žalobcu.

III.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

13. V písomnom vyjadrení z 12.12.2018 sa žalovaný vyjadril k jednotlivým námietkam tak, že zotrval
na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej vo výrokovej časti a v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia z 28.11.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. K
jednotlivým námietkam uvedeným v žalobe zo 06.12.2018 žalovaný argumentoval nasledovne:
„Právna zástupkyňa žalobcu uvádza, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a rozhodnutie je zároveň
nepreskúmateľné.

K tejto námietke žalovaný dodáva, že žalobca - cudzinec bol zadržaný v úkryte na ložnej ploche
nákladného vozidla takmer ihneď po neoprávnenom prekročení štátnej hranice. Týmto svojím

úmyselným konaním žalobca porušil hneď niekoľko zákonných noriem platných na území Slovenskej
republiky /Zákon o pobyte cudzincov, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9.
marca 2016/. Na základe uvedeného v žiadnom prípade nemohlo ísť o nesprávne právne posúdenie
veci zo strany správneho orgánu. Skutkový stav veci bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca
boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie.

Žalobca - cudzinec ako právne spôsobilý subjekt je povinný na území Slovenskej republiky dodržiavať
právne predpisy platné na jej území, medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská republika
viazaná, vychádzať z nich vo svojom konaní a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje zákony, musí
niesť za porušenie zákona, zákonom stanovené opatrenia a sankcie.

V ďalšej časti žaloby sa právny zástupca žalobcu zaoberá bezpečnostnou situáciou v Rumunsku, ktorá
je krajinou, kde žalobca požiadal o udelenie azylu.Žalovaný k danému uvádza, že Rumunsko, teda krajina Európskej únie, je považovaná za bezpečnú,
demokratickú a za krajinu v ktorej sú dodržiavané všetky zákony, zákonmi stanovené normy a
nariadenia.

V obdobnej veci už bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach pod
spisovou značkou 5Sa/3/2018 zo dňa 05.02.2018.“

IV.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

14. Krajský súd v Košiciach ako správny súd, v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 - § 230 SSP)
preskúmal rozhodnutie žalovaného z 28.11.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona
o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych
medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj

procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 6 SSP a dospel k záveru o potrebe
zrušenia preskúmavaného administratívneho rozhodnutia z dôvodov uvedených v ustanovení § 230
ods. 1 písm. c) SSP a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému. Správny súd sa však nestotožnil
s obsahom žalobných námietok uvedených v správnej žalobe vo veci zaistenia zo 06.12.2018, v časti
vzťahujúcej sa na navrhovaný procesný postup podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP a nevzhliadol tak

právne dôvody pre nariadenie bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia v súvislosti so zrušením
napadnutého rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.

15. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny

c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

16. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za

posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

17. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny

príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

18. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený

počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo
veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia

uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný

d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba

bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.22. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“),Každýmáprávonasloboduaosobnúbezpečnosť.Nikohonemožnopozbaviťslobodyokrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

23. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

24. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

25. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do

jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému EURODAC, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

26. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť

dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

27. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu,
že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

28. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské
štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto
nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením
a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

29. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať
dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov
až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť
nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto

nariadenia požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch
týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje
sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj
povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do

zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3.
Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo

ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť
dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

30. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v
ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch

alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

32. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.33. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

34. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

36. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:

37.Zustanovenia§206ods.3Správnehosúdnehoporiadkuvyplýva,žesprávnysúdposudzujesprávnu
žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

38. V zmysle tejto právnej úpravy správny súd môže preskúmať rozhodnutie správneho orgánu vo
veciach zaistenia aj neformálne bez ohľadu na uplatnené dôvody. Ak teda pri prieskume rozhodnutia
správny súd zistí aj štátnym príslušníkom tretej krajiny neuplatnený dôvod nezákonnosti rozhodnutia o
zaistení, bude oprávnený a povinný žalobe vyhovieť.

39. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods. 4 Správneho
súdneho poriadku, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo
v čase vydania jeho rozhodnutia.

40. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti

v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

41. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas

konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených
v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal

opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení.

42. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska,
čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia - Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

43. V zmysle citovaných ustanovení Dublinského nariadenia III členský štát zaisťujúci žiadateľa o
azyl musí predložiť „žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti“ do jedného mesiaca, na
ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné
žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej

lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorému súd prizná odkladný účinok, zaistenie v konaní
podľa Dublinského nariadenia III nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt (rozhodnutie
kasačného súdu sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.04.2017).44. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný správny orgán žiadosťou z
28.11.2018 požiadal Ministerstvo vnútra SR - Dublinské stredisko v súvislosti s článkom 19 ods. 1

Nariadenia Komisia ES č. 1560/2003 a zaslaním informácie o predvedení žalobcu na OCP Nové
Zámky, o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa článku 5 ods. 2 Nariadenia
Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členským
štátov. V žiadosti konštatoval zistenie, že vykonanými lustráciami bola preukázaná skutočnosť, že

menovaný cudzinec je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska. Zahájenie azylovej procedúry
v Rumunsku u žalobcu vyplýva aj z obsahu Zápisnice o podaní vyjadrenia z 28.11.2018 tvoriacej súčasť
administratívneho spisu žalovaného. Z rozhodnutia žalovaného o zaistení z 28.11.2018, ani z ďalšieho
obsahu administratívneho spisu však nevyplývajú ďalšie právne relevantné zistenia týkajúce sa ďalšej
komunikácie žalovaného s Dublinským strediskom Ministerstva vnútra SR, teda ďalšieho dokazovania
a právneho hodnotenia skutkového a právneho stavu veci v súvislosti s povinnosťou policajného orgánu

preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, v danom prípade na územie Rumunska.

45. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších
rozhodnutiach (napr. sp.zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má
byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp.

sp.zn. 1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie
naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť
naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia
aspoň potenciálne možný.“

46. Správny súd v tejto súvislosti dospel k záveru o nedostatkoch v obsahu administratívneho konania,
ako aj v rozhodnutí o zaistení žalobcu z 28.11.2018 týkajúcich sa skúmania naplnenia účelu vyhostenia
žalobcu do Rumunska, ako členskej krajiny EÚ, v ktorej žalobca mal požiadať o azyl. Podľa názoru súdu
je povinnosťou žalovaného zabezpečiť ohľadom krajiny, do ktorej má byť žalobca vrátený (odovzdaný)
dostatočné zistenia. Ide napríklad o správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Bukurešti, Úradu

policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o
preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj možnému porušeniu absolútneho zákazu zlého
zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Z obsahu administratívneho konania teda nemožno konštatovať, že by mal žalovaný v čase
vydania rozhodnutia o zaistení žalobcu k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny

príslušník tretej krajiny vrátený a že by tieto boli aj súčasťou administratívneho spisu žalovaného. Ide
nesporne o povinnosť zabezpečiť v administratívnom konaní taký dôkaz, z ktorého by jednoznačne
vyplývala schopnosť daného štátu Európskej únie (Rumunsko) prevziať žalobcu. Z právne relevantných
informácií musí zároveň vyplývať, že v prípade odovzdania žalobcu nedôjde k porušeniu princípu non-
refoulement.

47. Na druhej strane sa súd vo všeobecnosti stotožnil s obsahom vyjadrenia žalovaného z 12.12.2018
o aktuálnom stave v Rumunsku (ktoré nie je v rozpore s poznatkami správneho súdu z rozhodovacej
činnosti vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia vzťahujúcej sa na Rumunsko ako
členský štát EÚ), podľa ktorého Rumunsko je považované za bezpečnú a demokratickú krajinu, v ktorej

sú dodržiavané všetky zákony, zákonmi stanovené normy a nariadenia. Žalovaný v tejto súvislosti
správne poukázal na obsah rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sa/3/2018 z 05.02.2018
(kasačná sťažnosť proti uvedenému rozsudku bola zamietnutá rozsudkom NS SR č. k. 10Szak/13/2018
z 23.03.2018). Tým je daná vo veci aj výrazná predvídateľnosť zistení a záverov správneho orgánu
ohľadom účelnosti zaistenia.

48. Vychádzajúc z daných skutočností tvoriacich skutkový dôkazný základ pre postup žalovaného
správneho orgánu vydaním rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov
správny súd zvažoval procesnoprávny postup podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP, resp. podľa § 230 ods.
1 písm. c) SSP.

49. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 10Szak/13/2018 z 23.03.2018 okrem iného
konštatoval v súvislosti so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach zaistenia cudzincov (napr.
1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) zameranou na povinnosťou žalovaného v rámci rozhodovania o zaistenískúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel zaistenia vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení,
že „nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1
písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. preukázanie jeho účelu, ktorým je v danom prípade zabezpečenie

prípravyalebovýkonuprevozupodľaosobitnéhopredpisu,akexistujeznačnérizikojehoúteku.Rovnako
tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,
spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.“ V súvislosti s právnym postupom
žalovaného podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov Najvyšší súd SR v uvedenom
rozhodnutí formuloval záver, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov kopíruje

ustanovenie článku 28 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013
a uvádza, že zaistenie je možné na účely zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu, ak existuje
značné riziko úteku. Pokiaľ ide o aplikačnú prax v Slovenskej republike, výklad „konania o odovzdaní“,
ktoré používa Nariadenie Dublin III umožňuje zaistenie na tento účel ešte pred vydaním rozhodnutia o
návrate. V praxi je zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorých čaká návrat do iného členského
štátu podľa Nariadenia Dublin III možné po ich zadržaní na území Slovenskej republiky, len čo sa zistí,

že možno uplatniť prevoz do iného členského štátu podľa Nariadenia Dublin III.“

50. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 06.11.2012 sp. zn. 1Sza/7/2012 vyplýva, že pokiaľ sa v konaní
o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC
nepreukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený so žiadosťou o prijatie cudzinca

na jeho územie, nemožno považovať rozhodnutie o zaistení za účelné.

51. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že o takýto prípad sa v danej veci nejedná, nakoľko
ani žalobca nespochybňuje, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, pričom
danú skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie

uvedeného medzinárodného právneho predpisu.

52. Analogicky, pokiaľ sa v konaní o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zaistení cudzinca
podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC preukáže, že členský štát bol v rámci Dublinského konania oslovený so
žiadosťouoprijatiecudzincanajehoúzemieapreukážesa,žeoslovenýčlenskýštátprijalzodpovednosť

za posúdenie žiadosti o azyl sťažovateľa, tohto prijme a súhlasí s transferom, nemožno považovať
rozhodnutie o zaistení za neúčelné (rozsudok NS SR č.k. 10Szak/13/2018).

53. Napriek zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 28.11.2018 a vráteniu veci na ďalšie
konanie správny súd odmietol v preskúmavanej právnej veci, vzhľadom na všetky skutočnosti zistené

v administratívnom konaní, predovšetkým s prihliadnutím na riziko úteku žalobcu a protiprávnosť jeho
konania, prepustenie žalobcu zo zaistenia procesným postupom podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP.
V tejto súvislosti súd poznamenáva, že rozdielnosť spôsobu rozhodnutia podľa § 230 ods. 1 písm.
a) SSP a § 230 ods. 1 písm. c) SSP spočíva v úvahe súdu o charaktere, závažnosti, intenzite a
právnych dôsledkoch vád preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu rozhodujúceho o zaistení

podľa zákona o pobyte cudzincov, a to prioritne v kontexte medzinárodno-právnych záväzkov SR, ako
aj v rovine vnútroštátneho práva. Kľúčovou otázkou pre úvahu o použití konkrétneho (jedného z hore
uvedených dvoch) procesnoprávneho postupu je teda identifikácia vád rozhodnutia o zaistení cudzinca
ako buď to neodstrániteľných (spôsobujúcich právnu neudržateľnosť zaistenia osoby a obmedzenia
jej subjektívnych práv slobody pohybu a ochrany súkromia), alebo ako vád odstrániteľných. Ide podľa

názoru správneho súdu o potrebu veľmi citlivého a podrobného posúdenia konkrétnych skutočností
vyplývajúcich z obsahu administratívneho konania, pričom musí byť zároveň rešpektovaná právna
hranica rozhodovacej činnosti výkonnej moci a moci súdnej daná Ústavou Slovenskej republiky. Správny
súdtedazastavu,žedospelkzáveruopotrebezrušeniaadministratívnehorozhodnutiapodľa§230ods.
1písm.c)SSP(preodstrániteľnévady)aponechaniažalobcuvprávnomrežimezaistenia,mápovinnosť

vo svojom rozhodnutí objasniť, na základe akých právnych úvah považoval vady rozhodnutia správneho
orgánu za odstrániteľné. Nie je pritom opodstatnený sám dopĺňať alebo meniť dôvody rozhodnutia
žalovaného. V Komentári k Správnemu súdnemu poriadku (BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK, FILOVÁ a
kol., strana 1155) k dikcii § 230 ods. 1 písm. c) SSP sa uvádza:
„Tretím spôsobom je zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie.

Predpokladom toho je však zistenie vád, ktoré na jednej strane mali za následok nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, na strane druhej však tieto vady môžu byť odstránené v ďalšom postupe
žalovaného. Žalovaný následne buď bezodkladne vydá nové rozhodnutie o zaistení alebo o predĺženízaistenia, resp. predĺžení lehoty zaistenia, ktoré už nebude postihnuté správnym súdom vytknutými
vadami, alebo prepustí žalobcu zo zaistenia.“
Z predmetnej časti Komentára k SSP pri aplikácii procesnoprávneho postupu správneho súdu podľa

§ 230 ods. 1 písm. c) SSP vyplýva aj právna možnosť pre žalovaný správny orgán rozhodnúť odlišne
oproti pôvodnému rozhodnutiu o zaistení, a to aj s ohľadom na skutočnosti, ktoré v konaní vo veci vyšli
najavo po zrušení pôvodného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

54. Zhrnúc danú časť právnej argumentácie správny súd uvádza, že v preskúmavanej právnej veci

žalovaný nevenoval v rozhodnutí z 28.11.2018 potrebnú pozornosť v žalobe namietanej otázke účelnosti
zaistenia. Právne podmienky vrátenia žalobcu na územie Rumunska a pomery v azylovom zariadení
v Rumunsku, ktoré žalobca uvádzal ako prekážku jeho navrátenia do uvedenej krajiny, v ktorej bola
zahájená azylová procedúra, žalovaný nevyhodnotil podrobnejšie, teda v súlade s ustálenou judikatúrou
NSSRkdanejprávnejproblematike.Taktoidentifikovanýnedostatokrozhodnutiažalovanéhoakonania,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, však podľa názoru správneho súdu nemôže mať vzhľadom na obsah

správneho konania a z neho vyplývajúce závery správneho orgánu za následok prepustenie žalobcu
zo zaistenia. Ide podľa názoru súdu o odstrániteľnú vadu rozhodnutia žalovaného, ktorú bude povinný
žalovaný v ďalšom priebehu správneho konania odstrániť urýchleným vydaním nového rozhodnutia. V
jeho odôvodnení bude žalovaný povinný uviesť vyčerpávajúce skutkové a právne dôvody vzťahujúce sa
na posúdenie otázky účelnosti zaistenia v súvislosti s navrátením žalobcu na územie Rumunska.

55. V súvislosti s názorom správneho súdu o nemožnosti prepustenia žalobcu zo zaistenia za zistených
skutkových a právnych podmienok poukazuje súd okrem vlastných záverov aj na právny názor
obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Szak/18/2016, v ktorom „kasačný
súd vzhľadom na zistené skutočnosti, t. j. najmä nezotrvanie sťažovateľa v krajine, kde požiadal o

priznanie azylu, vyslovuje právny názor, že požiadavke sťažovateľa vzhľadom na vyššie vyslovené
závery na nariadenie bezodkladného prepustenia sťažovateľa zo zaistenia nemožno vyhovieť.“

56. V súdnom preskúmavacom konaní v danej veci vyžiadal správny súd pred rozhodnutím vo veci
samej od žalovaného listinné dôkazy týkajúce sa účelnosti zaistenia. Takýto možný procesný postup

správneho súdu vyplýva z ustanovení § 206 ods. 3, 4 SSP v nadväznosti na ustanovenia § 123, 124
SSP. Súd predovšetkým vychádzal z toho, že podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci
stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Žalovaný predložil súdu Rozhodnutie
o dožiadaní prijatí späť žalobcu vydané Ministerstvom vnútra, Generálnym inšpektorátom pre migráciu
v Bukurešti zo dňa 11.12.2018, ktoré tvorí súčasť súdneho spisu. Z jeho obsahu vyplýva, že v súlade s

dotknutými ustanoveniami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 bolo vyhovené
dožiadaniuDublinskéhostrediskaMinisterstvavnútraSR.Sobsahomzadováženéhodôkazusasprávny
súd oboznámil na pojednávaní dňa 31.12.2018, na ktorom sa nezúčastnili zástupcovia účastníkov
konania, ktorí svoju účasť na pojednávaní písomne ospravedlnili.

57. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov správny súd vo veci rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Výrok o zrušení preskúmavaného rozhodnutia súd
oprel o ustanovenia § 191 písm. d), e) SSP. Obsahom výrokovej časti rozsudku je aj výrok o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti, v ktorej sa žalobca domáhal právneho postupu podľa § 230 ods. 1 písm.
a) SSP, teda pri zrušení napadnutého rozhodnutia aj nariadenia žalovanému bezodkladne prepustiť

žalobcu zo zaistenia.

58. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného odstrániť súdom vytýkané nedostatky
administratívneho rozhodnutia vyplývajúce z bodov 45.-47., 55. a vydať vo veci nové rozhodnutie.

59. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi priznal
právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, a to z dôvodu čiastočného úspechu v konaní v súvislosti
so zrušením žalobou napadnutého administratívneho rozhodnutia.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote

siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.