Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112238884
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112238884.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: E.. Q. G. , narodená
dňa XX.XX.XXXX, bytom R. č. 7, XXX XX T., zastúpená JUDr. Sylviou Filipovou, advokátkou, Radvanská
č. 1, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: I. G. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom R. č. 7, XXX XX T.,
zastúpený JUDr. Milanom Hlušákom, advokátom, Na križovatkách č. 37/E, 821 04 Bratislava, v konaní

o vrátenie daru, s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I.
zo dňa 7. júla 2016, č.k. 16 C 219/2012-257, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. júla 2016, č.k. 16
C 219/2012-257, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 7.7.2016, č.k. 16 C 219/2012-257, Okresný súd Bratislava I.

žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Žalobkyňa
sa svojou žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 22.11.2012 domáhala vrátenia daru žalovaným
podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka; predmetom daru boli nehnuteľnosti vedené v LV č.
XXXX pre okres T. I, Z. BA- m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako byt č. X nachádzajúci sa v suteréne
v bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici R. vo vchode č. 7, postavený na parcele č. XXXX/
X, v podiele X/X, spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach domu prislúchajúci k bytu č. 1; nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres
T. I, Z. BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako parcela C-KN č. XXXX-záhrady vo výmere XXX m2,
v podiele XXXX/XXXXX, parcela C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, v
podiele XXXX/XXXXX; ďalej vrátenia nehnuteľnosti vedenej v LV č. XXXX pre okres T. I, Z. BA-m.č. J. E.,
katastrálne územie J. E., ako samostatne stojaca garáž súpisné č. XXXX, postavená na parcele registra
C-KNč.XXXX/X-zastavanéplochyanádvoriavovýmereXXm2vpodiele1/2.Žalobkyňaakodarkyňana
základe darovacej zmluvy zo dňa 28.2.2011 darovala žalovanému, svojmu synovi, nehnuteľnosti vedené

v LV č. XXXX pre okres T. I, Z. BA-m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako byt č. X nachádzajúci sa v
suteréne v bytovom dome súpisné č. XXXX na ulici R. vo vchode č. 7, postavený na parcele č. XXXX/
X, v podiele X/X, spoluvlastnícky podiel vo veľkosti XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu prislúchajúci k bytu č. 1; nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I., Z. BA-
m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako parcela C-KN č. XXXX-záhrady vo výmere XXX m2, v
podiele XXXX/XXXXX, parcela C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX

m2, v podiele XXXX/XXXXX; predmetom darovacej zmluvy (čl. XI) bolo aj zriadenie vecného bremena
spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania predmetného bytu v prospech žalobkyne.
Na základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 31.5.2011 žalobkyňa ako darkyňa darovala žalovanému,obdarovanému, samostatne stojacu garáž súpisné č. XXXX, postavená na parcele registra C-KN č.
XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX m2, v spoluvlastníckom podiele X/X. Vrátenia daru
sa žalobkyňa domáha na tom skutkovom základe, že správanie žalovaného voči nej dlhodobo vykazuje

známky hrubého porušovania dobrých mravov, keď žalovaný neprejavuje od uzavretia darovacej zmluvy
dňa 31.5.2011 o ňu žiaden záujem, nezaujíma sa o jej súkromný život, nekontaktuje ju ani pri príležitosti
jej narodenín a sviatkov, ani počas Vianoc a veľkonočných sviatkov a ani ku Dňu matiek. Obaja bývajú
v jednom bytovom dome a dochádza ku stretnutiam so žalovaným, pri ktorých ju žalovaný sústavne
slovne napáda, uráža, ponižuje ju a používa na jej adresu nadávky a vulgarizmy

aj za prítomnosti priateľky žalovaného, za prítomnosti priateľov a známych. Hrubé urážky zo strany
žalovaného sa podpísali na jej nepriaznivom zdravotnom stave, ktorý sa prejavuje neustálym napätím,
častým plačom a nespavosťou. Dňa 1.5.2012 žalovaný poškodil nábytok v jej vlastníctve, ktorý zdedila
po svojej matke a ku ktorému má hlboký citový vzťah. Žalovaný ju tiež fyzicky napadol, keď sa proti
ničeniu nábytku ohradila, a to úderom päste do hlavy za prítomnosti jej známych. Žalovaný nemá ani s
jej dcérou (sestrou žalovaného) dobré vzťahy a pred darovaním ju opakovane fyzicky napadol. Žalovaný

má v úmysle prestavať byt č.X na R. č. X v T., v ktorom má ona právo doživotného užívania,
na dve samostatné bytové jednotky tak, že jej by zostala len jedna izba bez nepretržitého prístupu do
kuchyne bytu. Žalovaný jej dar nevrátil, hoci ho o vrátenie daru požiadala.
X.X. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 1.6.2015 žalobkyňa zmenila petit žaloby a žiadala
určiť, že je výlučnou vlastníčkou darovaných nehnuteľností vedených pre okres T. I, Obec BA-m.č. J. E.,

katastrálne územie J. E., v LV č. XXXX, XXXX, že je podielovou spoluvlastníčkou v podiele X/
X nehnuteľnosti vedenej v LV č. XXXX, ďalej uložiť povinnosť žalovanému nehnuteľnosti vypratať a jej
odovzdať. Tvrdila, že na zmenenej, určovacej, žalobe má naliehavý právny záujem, keď určovací výrok
súdu bude podkladom pre zápis jej vlastníckeho práva k predmetu daru do katastra nehnuteľností. Mala
za to, že výzvou na vrátenie daru zo dňa 17.5.2012 doručenej žalovanému dňa 21.5.2012, najneskôr

momentom doručenia žaloby zo dňa 22.11.2012 žalovanému, došlo k zániku právneho
vzťahu z darovania a žalovaný sa stal v zmysle § 131 Občianskeho zákonníka neoprávneným držiteľom
darovaných nehnuteľností. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 4.6.2015, č.k. 16 C 219/2012-136,
zmenu žaloby pripustil.
1.3. Na pojednávaní na súde prvej inštancie konanom dňa 12.5.2016 žalobkyňa upravila petit žaloby

týkajúceho sa veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a k pozemku, keď pri kontrole listu vlastníctva týkajúceho sa predmetného bytu č. 1 zistila, že s
najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti
s prebiehajúcimi rekonštrukčnými prácami na dome došlo k zmene spoluvlastníckych podielov na
spoločných častiach a zariadeniach domu. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní

dňa 12.5.2016 za účasti sporových strán navrhovanú zmenu časti I. petitu pripustil.
1.4. Žalovaný dôvodil, že nie je daný zákonný dôvod na vrátenie daru, že so žalobkyňou je stále v
kontakte, domnelé poškodenie nábytku bolo iba jeho snahou o vypratanie starého a
zanedbaného zariadenia, údajné napadnutie bolo len neúmyselným a náhodným kontaktom
a stalo sa tak v dôsledku správania sa žalobkyne. V suterénnom byte vykonal viaceré rekonštrukčné

práce, bez záruky, že sa mu niekedy vrátia finančné prostriedky, ale následne, nakoľko podľa neho bolo
potrebné vykonať ďalšie práce, aj na oprave bytového domu, a žalobkyňa nemala dostatok financií,
pričom on nechcel tieto náklady bez záruky znášať, žalobkyňa mu predmetný byt darovala; nikdy jej
nechcel ublížiť. Tvrdenia žalobkyne považuje za nepravdivé, skreslené a zavádzajúce. Naďalej o ňu
prejavuje záujem, stále ju navštevuje, kontaktuje ju pri jej narodeninách či iných sviatkoch, daroval jej

napríklad topánky a ona jemu vysávač; nie je mu známa žiadna situácia, v ktorej by mal hrubo porušiť
dobré mravy a žalobkyňa svoje tvrdenie ani nepreukázala. Sestru nikdy nenapadol, naopak on bol ten,
koho zranili a kto zavolal políciu. K udalosti došlo ešte pred darovaním a žalobkyňa (darkyňa) o udalosti
vedela, a preto nemôže byť táto skutočnosť dôvodom pre vrátenie daru. Žalobkyňu nikdy neudrel a
neúmyselný zásah, odstránenie dvierok ani iné správanie, ktoré je reakciou na konanie darcu, judikatúra

nepovažuje za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobkyňu nenapadol, jednalo sa o neúmyselný pohyb
vyvolaný potiahnutím nábytku za dvierka a keby žalobkyňa v tej chvíli k nemu zozadu nepristúpila, nikdy
by k žiadnemu kontaktu nedošlo. K neúmyselnému kontaktu a k odstráneniu dvierok došlo v dôsledku
nezhody vyvolanej žalobkyňou, ktorá bez jeho vedomia a v rozpore s dohodou premiestnila
do suterénneho bytu nábytok. Za nepravdivé a nepodložené považoval aj tvrdenie žalobkyne prestavať

darovaný byt, aby vznikli dve samostatné bytové jednotky.

2.1.Súdprvejinštancietakrozhodolpotom,akomalzvykonanéhodokazovaniapreukázanýnasledovný
skutkový stav veci. Darovacou zmluvou žalobkyňa ako darca darovala žalovanému ako obdarovanému(svojmu synovi) nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I, Obec BA-
m.č. J. E., katastrálne územie J. E., ako byt č. X nachádzajúci sa v suteréne v bytovom dome súpisné
č. XXXX na ulici R. vo vchode č. 7, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele X/X, spoluvlastnícky

podiel vo veľkosti XXXX/XXXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu prislúchajúci
k bytu č. 1; nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres T. I., Obec BA- m.č. J. E.,
katastrálne územie J. E., ako parcela C-KN č. XXXX-záhrady vo výmere XXX m2, v podiele
XXXX/XXXXX, parcela C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, v podiele
XXXX/XXXXX. Predmetom darovacej zmluvy (čl. XI) bolo aj zriadenie vecného bremena spočívajúce v

práve doživotného bývania a užívania predmetného bytu v prospech žalobkyne. Vklad v prospech
nadobúdateľa bol povolený dňa 22.3.2011, V-XXXX/XX. Darovacou zmluvou zo dňa 31.5.2011
darovala žalobkyňa žalovanému nehnuteľnosť vedenú v LV č. XXXX pre okres T. I, Obec BA-m.č. J.
E., katastrálne územie J. E., ako samostatne stojaca garáž súpisné č. XXXX, postavená na parcele
registra C-KN č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX m2 v podiele 1/2. Vklad v prospech
nadobúdateľa bol povolený dňa 3.6.2011, V-XXXXX/XX. Na základe oznámenia žalobkyne bola dňa

1.5.2012 v čase o 13.40 hodine vyslaná hliadka OOPZ SMZ na preverenie oznámenia na R. ulicu č. X v
T., kde mala mať žalobkyňa problémy so svojím synom. Po príchode bolo hliadke žalobkyňou oznámené,
že má vecné bremeno v bytoch, ktorých vlastníkom je na mieste prítomný žalovaný, obe strany boli
hliadkou poučené o možnosti podania oznámenia, ktoré ale obaja odmietli. Žalobkyňa výzvou zo dňa
17.5.2012, zo dňa zo dňa 24.9.2012, vyzvala žalovaného, aby jej vrátil dar darovaný darovacou zmluvou

zo dňa 28.2.2011, zo dňa 31.5.2011, s poukazom na § 630 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že dňa
1.5.2012 likvidoval jej nábytok, ktorý bol uložený v byte, ku ktorému má právo doživotného bývania a
užívania, následne ju po tom, ako sa ohradila proti nevysvetliteľnému konaniu žalovaného, ju žalovaný
fyzicky napadol úderom do hlavy, na čo bola nútená privolať na pomoc políciu. Podľa žalobkyne došlo
týmto konaním k hrubému porušeniu dobrých mravov. Ďalším dôvodom vrátenia daru malo byť to, že

žalovaný neprejavuje o ňu dlhodobo žiaden záujem, opakovane ju uráža, používa na jej adresu nadávky
a vulgarizmy, vyvíja na ňu neustály psychický nátlak. Podľa znaleckého posudku vykonaného znalcom
v odbore stavebníctvo, pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, O.. Q. B., zo dňa 7.9.2012, je byt
č. 1 v suteréne domu trojizbový, je vlhký, vo veľmi zlom technickom stave, je potrebné vymeniť okná,
dvere, podlahy a inžinierske prípojky. Celý dom si podľa znalca vyžaduje generálnu opravu. Podľa

ocenenia bytu vykonaného dňa 10.9.2012 A.J.P. H., spol. s r.o., je obytný dom na R. ulici č. X v T. zjavne
zanedbaný a chátrajúci, bez pravidelnej údržby a vyžaduje generálnu opravu. Byt č. X v dome je silno
zavlhnutý a v zlom technickom stave, vyžaduje kompletnú rekonštrukciu. Podľa ocenenia bytu č. X na
R. ulici č. X v T. zo dňa 13.9.2012 vykonaný spoločnosťou I. A., s.r.o., je byt vlhký, v zlom technickom
stave a je potrebné vymeniť okná, dvere, podlahy, rozvody a v celom dome je potrebná generálna

rekonštrukcia. Rozhodnutím Mestskej časti T.-J. E. zo dňa 28.2.2013, č.j. XXX/XXXX/XXXX/STA/Vas/
G-XX, bolo vydané dodatočné stavebné povolenie na stavbu: „Rekonštrukcia bytu č. X v suteréne
bytového domu R. 7, T..“ pre žalovaného ako stavebníka, ktorým sa dodatočne povolili už vykonané
práce,atovybúranieokennýchotvorovaosadenieichvýplnívkuchyninaseverozápadnejstranefasády,
odkopanie terénu za účelom zmiernenia vlhnutia obvodových stien a priameho prístupu na pozemok z

bytu č. 1, pričom sa určili okrem iného aj podmienky na dokončenie stavby, a to zväčšenie okenných
otvorov na južnej strane so vznikom dverného otvoru s prístupom na pozemok a bude odstránená jedna
priečka, čím vznikne jedna obývacia izba a po stavebnej úprave bude byt trojizbový. Zo znaleckého
posudku č. XX/XXXX zo dňa 6.7.2011 vyhotovený znalcom O.. B. P. pre odbor stavebníctvo a odvetvie
stavebná fyzika a poruchy stavieb, vyplynulo, že v spornom byte, ktorý sa začal rekonštruovať, sú

presakujúcou vodou zdevastované stavivá, omietky a maľby, vlhkosť devastuje nábytok a zhoršuje
zdravotné podmienky bývania natoľko, že napriek trvalému vetraniu vznikajú na stenách plesne, čo je
dôsledkom nedostatkov stavby a zlého odvodnenia okolia; v byte nie sú zabezpečené štandardy hygieny
a teplotechnickej pohody. Žalobkyňa potvrdila, že v byte bolo nutné urobiť opravy a keď žalovanému
oznámila, aby tieto opravy urobil sám, nehnuteľnosti mu darovala. Zostala bývať v hornom byte v

bytovom dome, ktorý bol vo vlastníctve žalovaného. Následne po tom, čo sa mala začať rekonštrukcia
darovaného bytu, žalovaný žiadal žalobkyňu, aby sa z bytu, v ktorom dovtedy bývala (horného bytu),
odsťahovala. Žalovaný chcel, aby sa z bytu odsťahovala s tým, že zabezpečil nájom iného bytu na
čas tri mesiace. Žalobkyňa s tým nesúhlasila a podala žalobu na vrátenie daru. Žalovaný rekonštrukciu
realizoval v čase, kedy sa ostatní vlastníci bytov dohodli aj na rekonštrukcii celého domu, čo žalobkyňa

zleznášala.Rekonštrukciuspornéhobytu,ktorábolanevyhnutná,nechcelsámfinancovaťanáslednesa
deliťobytsosestrou,ktorása ožalobkyňuvôbecnestaralaaprávepretosasožalobkyňoudohodol,
že mu predmetný byt daruje a on zabezpečí jeho obývateľnosť. Horný byt, ktorý užívala žalobkyňa, bolo
nutné vypratať z dôvodu rekonštrukcie strechy, byt bol v zlom stave, v byte bol nepoužiteľný starý azafajčený nábytok. So žalobkyňou sa dohodol, že tento starý nábytok sa do dolného bytu nepresťahuje.
Žalobkyňa mala možnosť presťahovať sa do bytu, ktorý je predmetom sporu, tento však bol v tom čase
stále v rekonštrukcii. Alebo sa mohla presťahovať do nájomného bytu do času postavenia novej strechy.

Žalobkyňa dohodu o nesťahovaní nábytku nedodržala, horný byt napriek niekoľkým výzvam neuvoľnila
včas a robila to na poslednú chvíľu. Podľa jeho názoru žalobkyňa žiada vrátenie daru z dôvodu, že sa
sestre narodilo dieťa a došlo k ich uzmiereniu, nakoľko dovtedy spolu vôbec nekomunikovali a urobila tak
na nátlak sestry a priateľa žalobkyne. Byt bol podľa žalovaného v čase, kedy sa do neho mala
nasťahovať žalobkyňa, v máji 2012, v dezolátnom stave, mal zvlhnuté múry, nakoľko ide o suterénny byt

zapustený do svahu, kanalizácia bola v katastrofálnom stave a bolo potrebné zabezpečenie zdroja tepla.
Vsúčasnostisúasanovanéstenyprotiplesniamsnovouomietkou,novépodlahyspodlahovýmkúrením,
opravená je kanalizácia, čím sa zvýšila výrazne jeho cena. Byt má tri izby, je zariadený nábytkom, ktorý
zabezpečil on, žalobkyňa užíva všetky tri izby. Svedkyňa Z. I., sestra žalobkyne, vlastníčka jedného z
bytov v dome, v ktorom sa nachádza i sporný byt, sa nevie stotožniť s tým, čo žalovaný žalobkyni robí
od momentu, kedy mu žalobkyňa darovala byt. Po darovaní bytu došlo k zmene správania žalovaného

tak, že sa chová agresívne, je manipulatívny, čo má vplyv na zdravie žalobkyne, ktorá naviac býva v
nevhodných podmienkach. Žalovaný mal spôsobiť žalobkyni zranenie na hlave telefónom, o čom jej
povedala žalobkyňa; pri incidente nebola prítomná. Žalovaný neupratuje v spornom byte, zaberá v ňom
dve izby, nikdy nevidela, že by žalobkyni nakúpil, naopak z bytu počuť len krik a hádky. Podľa svedkyne
T. T., bývalej obyvateľky domu, v ktorom sa sporný byt nachádza a priateľky žalobkyne, žalobkyňa mala

ako matka mimoriadne dobrý vzťah k žalovanému a byt mu darovala dobrovoľne. Vzťahy sa medzi nimi
zhoršili z dôvodu, že žalovaný chcel od žalobkyne, aby vzala podanú žalobu o vrátenie
daru späť. Pri údajnom napadnutí žalobkyne žalovaným prítomná nebola, vedomosť o ňom má len
sprostredkovane od známych žalobkyne a od samotnej žalobkyne. Vedomosť o tom, žeby žalovaný
zakázal žalobkyni užívať všetky izby v spornom byte nemá, podľa jej názoru žalobkyňa nechce užívať

miestnosti, v ktorých mal žalovaný svoje veci. Svedok J. W., priateľ žalobkyne, pomáhal žalobkyni
sťahovať veci aj s nábytkom z horného do dolného bytu. Žalovaný bol prekvapený
a vyvedený z miery a nebol spokojný s tým, že sa žalobkyňa sťahuje, začal
nadávať, so sťahovaním nepomáhal, rúbal skrine. Keď ho chcela žalobkyňa pri tom odfotografovať, po
žalobkyni zahnal. Žalovanému zabránil udrieť žalobkyňu tak, že ho chytil za obe ruky a hovoril mu, že

je to jeho mama, nech jej neubližuje; nevidel, žeby žalovaný žalobkyňu udrel. Na zavolanie žalobkyne
prišli policajti, ktorí situáciu upokojili, záznam o tom nie je, nakoľko to žalobkyňa odmietla, pretože
nechcela robiť zle. Pred dňom 1.5.2012 sa žalobkyňa a žalovaný nikdy nehádali. Žalovaný žalobkyni
nebránilužívaťcelýdolnýbyt,ktorýbolpodľanehoobývateľný.SvedokR.S.,známyžalobkyne,pomáhal
žalobkyni so sťahovaním vecí z horného bytu do bytu dolného, žalovanému sa to nepáčilo a snažil

sa žalobkyni zabrániť v tom, aby si nasťahovala skrine do dolného bytu; žalovaný porozbíjal skrine
žalobkyne, bol agresívny, ale žeby došlo k fyzickému útoku, si nepamätal. Svedkyňa L. B., kamarátka
žalobkyne, dôvodila, že všetko bolo v poriadku, kým žalobkyňa neprepísala byt na žalovaného. Žalovaný
jej potom stále volal a chcel, aby ona povedala žalobkyni nech nechá súd súdom, že sa dohodnú
a že ten byt bude ich. Do času, kým bola podaná žaloba, bolo všetko v poriadku, ich vzťahy boli

normálne. Svedkyňa O.. E. T., partnerka žalovaného, dôvodila, že žalobkyňa darovala žalovanému
byt a získala vecné bremeno užívania celého bytu. Darovanie bolo bezproblémové, bolo
uskutočnené bez nátlaku a došlo k nemu preto, že žalobkyňa si uvedomovala, že ako dôchodkyňa
nebude schopná vynaložiť náklady na rekonštrukciu bytu a žalovaný nechcel rekonštruovať byt, ktorý
nebol v jeho vlastníctve. V čase darovania svedkyňa so žalovaným už v byte nebývali, byt nebol

obývaný a žalobkyňa tam niekedy chodila a používala kúpeľňu a kuchyňu. Vzťahy medzi žalobkyňou
a žalovaným boli normálne, nemali žiadne spory, mali bežné rodinné vzťahy a asi raz do mesiaca
žalobkyňu navštevovali. Žalobkyňa sa začala sťahovať do dolného bytu do izby, ktorá nebola ešte
zrekonštruovaná, nebola vymaľovaná a nebolo vymenené okno, pričom žalovaný chcel, aby sa
žalobkyňapresťahovaladodvochzrekonštruovanýchmiestností.Žalobkyňasavšakpresťahovalapráve

do nezrekonštruovanej izby a veci, ktoré si priniesla, boli staré, nepoužiteľné a zafajčené. Pri sťahovaní
ona sama prítomná nebola.
2.2. Nadväzne na ustanovenie § 630, § 3 Občianskeho zákonníka súd dôvodil, že predpokladom
úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie

značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením
nadobudlopovahuhrubéhoporušenia,atofyzickénásilie,hrubéurážkyaleboajneposkytnutiepotrebnej
pomoci darcovi alebo členom rodiny darcu, pričom povinnosť poskytnutia pomoci vyplýva buď z
právnych noriem, alebo zo zmluvného vzťahu. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade s obvykleuznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných medziľudských vzťahoch, naplňuje znaky
hrubého porušenia dobrých mravov. Pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej
významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného, právo darcu domáhať sa vrátenia daru

nevzniká (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo
81/1997).Rozhodujúcejeporušeniemorálnychpravidieltakýmkonkrétnymchovanímsaobdarovaného,
ktoré napĺňa znaky závažnosti a hrubosti porušenia dobrých mravov objektívnym hodnotením, nie
subjektívnym postojom a úsudkom darcu alebo jeho blízkych. Dobré mravy nie sú zákonom definované,
ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem

ich rešpektovania. Za konanie proti dobrým mravom treba považovať také konanie, ktoré síce priamo
neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ale ktoré poškodzuje záujmy tretích osôb a medzi slušnými
občanmi sa považuje za neprípustné. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Pri posudzovaní, či určité správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu

vzájomnosti, a teda vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie darcu v tom zmysle, či sa nespráva k
obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, či jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania
sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny. V predmetnej právnej veci súd posudzoval,
či sa konanie žalovaného opísaného žalobkyňou ako dôvod nároku na vrátenie daru, na základe
ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok uplatnený určovacou žalobou stalo, a spôsobom opisovaným

žalobkyňou a či sa toto žalobkyňou opísané konanie žalovaného prieči dobrým mravom, či išlo o
porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo išlo o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Svedkyňa Z. I. pri
údajnom napadnutí žalobkyne žalovaným nebola prítomná, vedomosť o tom má len sprostredkovane
od žalobkyne. Svedkyňa T. T. tiež nebola pri údajnom napadnutí prítomná a tiež má o tom informácie

len sprostredkovane od známych žalobkyne a od samotnej žalobkyne. Svedok J. W., ktorý pomáhal
žalobkyni sťahovať veci, nevidel, žeby žalovaný žalobkyňu udrel, svedok R. S. si nepamätá, či
došlo k fyzickému útoku. Žalobkyňa teda nepreukázala (svedkovia boli ňou navrhnutí), žeby došlo
zo strany žalovaného k jej fyzickému napadnutiu, k úmyselnému úderu žalovaného do jej hlavy.
To nevyplývalo ani zo žalobkyňou predloženého potvrdenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I;

žalobkyňa napriek poučeniu policajnou hliadkou trestné oznámenie v súvislosti s napadnutím žalovaným
nepodala. Žalobkyňa v konaní nepredložila žiadnu lekársku správu, z ktorej by bolo preukázané, alebo
aspoň nepriamo indikované, fyzické napadnutie žalobkyne s následkami, ktoré opisuje napríklad aj
sestra žalobkyne. Podľa tvrdenia žalovaného sa dohodlo, že žalobkyňa sa presťahuje do dolného
(suterénneho) bytu, čo potvrdila aj svedkyňa L. B., ktorá uviedla, že žalobkyňa sa mala sťahovať do

dolného bytu. Aj svedkyňa T. T. uviedla, že žalovaný žiadal žalobkyňu, aby sa z dôvodu prestavby
horného bytu presťahovala do dolného bytu, a podľa dohody si žalobkyňa nemala z podkrovného bytu
preniesť žiaden nábytok, že žalovaný plánoval byt zariadiť iným nábytkom, preto by bol starý nábytok
nadbytočný. Aj podľa výpovede svedkyne O.. E. T. išlo o nábytok starý a nepoužiteľný. Žalobkyňa
napriek dohode sťahovala nábytok do dolného bytu a situácia prerástla do hádky. Skutočnosť, že

žalobkyňa žalovanému svoj zámer sťahovať sa do bytu žalovaného neoznámila, potvrdzuje žalobkyňa,
ktorá v žalobe uviedla, že napriek zákazu nasťahovať sa do sporného bytu sa tam dňa 30.4.2012
sťahovať začala, na čo žalovaný reagoval aj podľa výpovede prítomného svedka J. W. prekvapene a
nahnevane. To nasvedčuje tomu, že zo strany žalovaného mohlo ísť o konanie vyvolané správaním
sa žalobkyne, kedy sa napriek dohode so žalovaným nasťahovala do izby sporného bytu, ktorá ešte

nebola zrekonštruovaná, a nie do zrekonštruovanej časti bytu. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa tým
bránila v dokončení rekonštrukcie bytu, ktorý mohla žalobkyňa na základe práve darovacou zmluvou
zo dňa 28.2.2011 titulom vecného bremena užívať a bývať v ňom; preto došlo zo strany žalovaného
k vypratávaniu nábytku žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie je v záujme žalobkyne obývať a
užívať byt, ktorý je nanovo zrekonštruovaný a nie obývať byt nedokončený a podľa aj ňou predložených

listinných dôkazov bývať v byte, ktorý bol pred rekonštrukciou v zlom stave, zavlhnutý, zdravotne
závadný a vyžadujúci si generálnu rekonštrukciu. Súd prvej inštancie sa tak stotožnil s obranou
žalovaného, v ktorej v konaní opísanom žalobkyňou, pri snahe žalovaného zabrániť foteniu demontáže
starého nábytku a zasiahnutí ju pri tom žalovaným, nebol preukázaný úmysel žalovaného. Žalobkyňa
to nepreukázala, a tak nemožno incident považovať za úmyselný útok žalovaného na žalobkyňu, ktorý

by bolo možné považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že v
dolnombyteniejerekonštrukciadokončená,že niektoréizbyužbolizrekonštruované,apretojeajpodľa
názoru súdu prvej inštancie nepochopiteľné, prečo sa žalobkyňa nasťahovala do izby, v ktorej nebola
dokončená rekonštrukcia, a tým zamedzila dokončeniu rekonštrukcie. Oprávnenie žalobkyne z vecnéhobremena spočíva v práve užívať celý byt, teda aj zrekonštruovaný zvyšok bytu. Bolo preukázané, že
žalovaný žalobkyni nebránil v užívaní celého bytu. Tvrdenie žalobkyne, že z konania žalovaného, kedy
jej dňa 26.4.2012 oznámil, aby sa do dvoch dní odsťahovala do nájmu na tri mesiace, že usúdila, že

žalovaný sa jej chce zbaviť, že je schopný urobiť z nej bezdomovca, že jeho jediným cieľom je, aby sa
do sporného bytu, napriek tomu, že tam má právo užívania, nenasťahovala, je subjektívnym úsudkom
žalobkyne, ktorý nemá v daných ňou opísaných okolnostiach relevanciu k otázke posúdenia nároku
na vrátenie daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nepreukázala a ani
neopísala také konanie žalovaného, ktoré by odôvodňovalo jej obavu o snahu žalovaného vysťahovať

ju z domu na R. ulici. Podľa názoru súdu prvej inštancie naopak konanie žalovaného, a síce uzavretie
zmluvy s obsahom vecného bremena spočívajúce v práve užívať byt v dome na R. ulici a bývať v ňom
v prospech žalobkyne, jeho rekonštrukcia, dohoda so žalobkyňou o presťahovaní sa do tohto bytu z
dôvodu rekonštrukcie strechy domu, ako aj ponuky na dočasný, nie trvalý, prenájom iných bytov, nie sú
okolnosťami, ktoré by potvrdzovali žalobkyňou opísané snahy žalovaného urobiť z nej bezdomovkyňu.
Odôvodňovanie nároku na vrátenie daru neprejavovaním záujmu žalovaného o žalobkyňu, spočívajúci

v nekontaktovaní žalobkyne pri sviatkoch, nezaujímaním sa o jej súkromný život a neprejavovaním
vďačnosti, nie je v súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré pre vznik nároku
na vrátenie daru predpokladá naplnenie podmienky existencie takého správania sa obdarovaného,
ktoré s ohľadom na všetky okolnosti možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.
Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani

pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých
mravov obdarovaným nemožno považovať napr. nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho
životných jubileí. Nezáujem žalovaného spočívajúci v nenavštevovaní žalobkyne pri
príležitosti sviatkov a narodenín je síce porušením zaužívaných pravidiel morálky, nedosahuje však
zákonom požadovanú intenzitu. V danom prípade nemožno hovoriť ani o neposkytnutí potrebnej pomoci

žalobkyni, nakoľko žalobkyňa sama vo výpovedi uviedla, že na žalovaného odkázaná nebola, keď
žila v spoločnej domácnosti so svojím priateľom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k takému
správaniu zo strany žalovaného došlo až po podaní žaloby na vrátenie daru. I žalobkyňou navrhnutí
svedkovia potvrdili, že vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným boli do času podania žaloby na súd
prvej inštancie dobré. Ďalšie dôvody vrátenia daru, že žalovaný ju opakovane uráža a používa na jej

adresu nadávky a vulgarizmy a vyvíja na ňu neustály psychický nátlak, žalobkyňa bližšie nešpecifikovala
a nekonkretizovala, uviedla len skutkové okolnosti, ku ktorým došlo zo strany žalovaného po podaní
žaloby na súd prvej inštancie, čo je pre posúdenie nároku na vrátenie daru irelevantné, pretože dôvody,
ktoré právo darcu na vrátenie daru podmieňujú, musia existovať pred uplatnením prejavu vôle darcu
na vrátenie daru voči žalovanému, a teda pred doručením výzvy na vrátenie daru žalovanému alebo

pred podaním žaloby na vrátenie daru na súd, ak darca obdarovaného na vrátenie daru nevyzval.
Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej sústavnosti slovného napádania, urážania, ponižovania, používania
na jej adresu nadávok a vulgarizmov i za prítomnosti priateľky žalovaného, za prítomnosti priateľov
a známych žalobkyne, súd prvej inštancie dôvodil, že, okrem výpovede priateľa žalobkyne J. W.,
podľa ktorého žalovaný pri incidente zo dňa 1.5.2016 žalobkyni nadával, iné opakované používanie

hrubých nadávok sústavnej intenzity, ktoré by sa, ako tvrdí žalobkyňa, podpísali pod jej nepriaznivý
zdravotný stav, nezistil, a teda takéto správanie žalovaného žalobkyňa v konaní nepreukázala. Pre
vznik práva žalobkyne na vrátenie daru súd nepovažoval žalobkyňou tvrdené nevhodné správanie
žalovaného ku svojej sestre (dcére žalobkyne), keďže dôvodom vrátenia daru nemôže byť správanie sa
obdarovaného pred samotným darovaním daru, tým viac, ak o takom správaní žalovaného žalobkyňa

ako darkyňa vedela. Žalobkyňa iné konkrétne konanie žalovaného, ktoré by bolo hrubým porušením
dobrých mravov voči jej dcére neuviedla. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný má v úmysle prestavať
byt č. 1 na R. č. X v T., ku ktorému jej svedčí oprávnenie z vecného bremena, na dve samostatné
bytové jednotky tak, že žalobkyni by zostala jedna izba bez nepretržitého prístupu do kuchyne bytu, k
čomu v konaní predložila ako dôkaz plán bytu, z ktorého je zrejmé, že vstup do kúpeľne bytu a kuchyne

bytu je oddelený dverami a nachádza sa až za vstupom do izby užívanej žalobkyňou, súd dôvodil,
že táto skutočnosť pre preukázanie nároku na vrátenie daru je irelevantná a pre rozhodnutie vo veci
samej nepodstatná, nakoľko žalobkyňa má vecné bremeno užívania celého bytu, napriek akýmkoľvek
stavebným úpravám bytu. Žalobkyňa nepreukázala, žeby sa sporný byt rozdelil na dva samostatné byty,
naopak žalovaný na svoju obranu predložil rozhodnutie Mestskej časti T. J. E. zo dňa 28.2.2013, z

ktorého je zrejmé, že po stavebnej úprave bude byt trojizbový, nebudú v ňom dve samostatné bytové
jednotky ani zamedzený prístup do kuchyne bytu. Súd prvej inštancie pritom považoval za potrebné
skonštatovať, že o hrubé porušenie dobrých mravov nejde v prípade prestavby bytu alebo stavebnej
úpravy bytu, pretože žalovaný ako vlastník bytu iba využíval svoje zákonom garantované vlastníckeprávo s vecou disponovať. Toto konanie žalovaného, pokiaľ nie je preukázané, že hrubo zasahuje do
výkonu práva užívania darovanej nehnuteľnosti žalobkyňou tak, aby bolo v hrubom rozpore s dobrými
mravmi,nemožnobezpreukázaniarelevantnýchsúvislostípovažovaťzanevďak,anizasnahužalobkyni

ublížiť, teda ani za dôvod na vznik nároku žalobkyne na vrátenie daru. Súd prvej inštancie správanie
sa žalovaného k žalobkyni opísané žalobkyňou po podaní žaloby na vrátenie daru nepovažoval za
hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaného, keď v konaní bolo preukázané, že vzájomný
vzťah strán sporu sa zhoršil práve po podaní žaloby zo strany žalobkyne na vrátenie daru. V závere
odôvodnenia súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala

takéskutočnosti,ktorébynasvedčovalitomu,žesažalovanýkžalobkynialebokčlenomjejrodinychoval
tak, žeby hrubo porušoval dobré mravy; neboli teda naplnené dôvody vrátenia daru predpokladané
ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka.
2.3. Žalobu o určenie vlastníckeho práva k darovaným nehnuteľnostiam a ich vypratania a odovzdania
žalobkyni súd prvej inštancie zamietol z dôvodu nepreukázania vzniku nároku žalobkyne na vrátenie
týchto nehnuteľností ako daru, keď základom určovacej žaloby podľa žalobkyne boli skutočnosti,

ktorými odôvodňovala vrátenie daru. Ako je uvedené vyššie, súd prvej inštancie veľmi podrobne
posudzoval všetky tvrdenia žalobkyne v nadväznosti na v konaní nesporne preukázané rozhodujúce
právne skutočnosti.
2.4. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a nárok
na náhradu trov konania priznal úspešnému žalovanému.

3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1 písm. e/, h/, f/ C.s.p. V úvode odvolania sa domáhala zmeny žalobného petitu s
odvolaním sa na aktuálny zápis na liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX pre okres T. I, Obec BA-
m.č. J. E., katastrálne územie J. E., kde došlo na základe opravy spoluvlastníckych podielov na

spoločných častiach a zariadeniach domu, ako aj na pozemkoch, podľa R-XXXX/XX k zmene, a síce
a/ veľkosť spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu je XXXXX/XXXXX,
zapísaný na LV č. XXXX, b/ veľkosť spoluvlastníckeho podielu na všetkých
pozemkoch, zapísaných na LV č. XXXX, je XXXXX/XXXXX. V tomto rozsahu žiadala pripustiť zmenu
petitu. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz: ňou navrhnutou internetovou ponukou garáže

na C. ul., P. ul., kedy súd prvej inštancie považoval za nepodstatné ocenenie garáže ako darovanej
nehnuteľnosti pre preukázanie nároku na vrátenie daru; ňou predloženým stavebným denníkom o
vstavbe bytu do podkrovia so začatím zápisov o stavbe dňom 13.2.2014, z dôvodu, že pre posúdenie
nároku na vrátenie daru je irelevantné, kedy začala oprava strechy domu, v ktorom sa byt, ktorý
má byť vrátený, nachádza; žalovaným predloženou fotodokumentáciou 1 o stave podkrovného bytu

pred jej odsťahovaním; žalovaným predloženou fotodokumentáciou 2 o stave suterénneho bytu po jej
nasťahovaní sa; žalovaným predloženou fotodokumentáciou 3 o búracích prácach vykonaných bez
jej súhlasu, ktoré mali preukazovať stav bytu po rekonštrukcii a obavu žalovaného o stav bytu po jej
presťahovaní sa, tvrdiac, že z týchto dôkazov nie je zrejmé, kedy boli vykonané, teda nie je zrejmý čas,
ktorý by preukazoval obdobie zobrazených skutočností. Mala za to, že tieto dôkazy sú pre posúdenie

jej nároku na vrátenie daru nevyhnutným kritériom. Záznam zo stavebného denníka o vstavbe bytu
do podkrovia so začatím zápisov o stavbe dňom 13.2.2014 jednoznačným spôsobom preukazuje jej
tvrdenie o tom, že dôvod, ktorý uvádza žalovaný (rekonštrukcia strechy) ako dôvod jej presťahovania
z horného bytu, v ktorom bývala v apríli roku 2012, neexistoval, bola to len jeho zámienka ako ju
dostať preč z tohto bytu, ako aj z domu. Tento dôkaz dosvedčuje rozpornosť správania sa žalovaného

s dobrými mravmi, preukázanie účelovosti konania žalovaného je v tejto veci neopomenuteľné. Súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu ako
nedôvodnú zamietol. V konaní bolo preukázané účelové, vulgárne a agresívne správanie žalovaného
voči nej ako jeho matke, ktoré je vzhľadom na najbližší príbuzenský vzťah matka - syn a jeho intenzitu v
hrubom rozpore s dobrými mravmi. Správanie sa žalovaného k svojej matke sa ani minimálnou mierou

nejaví ako správanie, ktoré vykazuje známky slušnosti, nehovoriac už o prejave vďaky a úcty k vlastnej
matke.Zopisuskutkovýchokolnostíjednoznačnevyplýva,žezostranyžalovanéhodochádzaktrvalému
a opakovanému správaniu sa žalovaného k nej, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, zásadami slušnosti
a prejavom aspoň minimálnej vďaky za poskytnutý dar. Od rozhodnutia súdu prvej inštancie ju žalovaný
ani raz nenavštívil, nezatelefonoval jej, a tak nezistil, či vôbec žije. Takýto nezáujem syna o matku len

deklaruje jej tvrdenia o jeho pretrvávajúcom sa správaní v rozpore s dobrými mravmi voči jej osobe.
Vytýkala ďalej súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Zdôraznila, že ju žalovaný začal z „horného“ bytu, kde bývala, vypratávať na jar 2012. Chcel,
aby išla na tri mesiace do nájmu alebo do chatky v O., kde nie je kúpeľňa, ani WC. Nechal jej vyhádzaťosobné veci do kontajnera. Keď zistil, že sa sťahuje do „dolného“ bytu, rozbil jej starožitný nábytok,
fyzicky ju napadol, čo potvrdil aj svedok J. W.. Rekonštrukcia „dolného“ bytu, ktorý bol predmetom daru,
ešte nebola hotová a rekonštrukcia „horného“ bytu začala až v januári 2014. Žalovaný nemal záujem,

aby sa sťahovala do bytu, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy; žalovaný jej niekoľkokrát povedal, že
čo chce, keď jej tam už nič nepatrí. Napriek týmto skutočnostiam súd prvej inštancie vyhodnotil situáciu
tak, že žalovaný len realizoval svoje vlastnícke právo k „hornému“ bytu a že jeho útoky voči nej neboli
dostatočne intenzívne. Z plánu bytu je zrejmé, že vstup do miestnosti, ktorú užíva, je zo spoločných
priestorov, teda „jej“ izba nie je priamo spojená s bytom. Do ďalšej časti bytu sa vstupuje vchodovými

dverami taktiež zo spoločných priestorov bytového domu. Obavy z vyhrážok žalovaného,
že jej zamkne vstupné dvere, sú oprávnené, nakoľko by sa nedostala do kuchyne, kúpeľne, na WC.
Celý byt neužíva, aby nedala príčinu na konflikt, nakoľko tam má jej syn svoje veci. Skutočnosť, že
si žalovaný neželá, aby celý byt užívala, je zrejmá aj z jeho reakcií na pojednávaniach.
O rozsiahlej rekonštrukcii bytu, na ktorú sa odvoláva súd prvej inštancie, nemôže byť ani reč, čo je
zrejmé zo spomínaných znaleckých posudkov. Dnes je technický stav bytu ešte horší. Žalobu podala

na základe incidentov viažucich sa k jej presunu do „dolného“ bytu a po podaní žaloby problémy začali
eskalovať. Opakované úkony žalovaného voči nej boli dostatočne intenzívne a z pohľadu vzťahu matka
a syn sú neprijateľné a neakceptovateľné v medziach slušnosti správania. Teda je zrejmé, že útoky
nastali pred podaním žaloby a v silnejšej forme pokračovali po podaní žaloby. Ďalej uviedla, že podľa
ustálenej právnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo

súdnej praxe pod č. XX/XXXX) dobré mravy predstavujú súhrn spoločenských, kultúrnych, mravných a
etických noriem, ktoré v historickom vývoji deklarujú určitú nemennosť, vystihujú podstatné historické
tendencie akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Možno
teda hovoriť o základných zásadách slušného správania sa medzi ľuďmi navzájom. Právny
štát nemôže fungovať bez základov všeobecnej miery poctivého konania medzi ľuďmi. Rodina a vzťahy

medzirodičmiadeťmisúprostredím,kdedobrémravyakopoctivosť,včasnosť,vzájomnáúctakrodičom
musia sa nielen predpokladať, ale hlavne formovať a dôsledne vyžadovať (rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp.zn. 21 Co 91/2013). Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť; žiadala náhradu trov konania.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne dôvodil, že nevykonaný dôkaz je odvolacím
dôvodom, len ak sa týka rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. l písm. e/ C.s.p.). Záznam zo
stavebného denníka sa však takýchto skutočností netýka. Z odvolania vyplýva, že takouto rozhodujúcou
skutočnosťou má byť fakt, že rekonštrukcia strechy prebehla až začiatkom roku 2014. Týmto chce
žalobkyňa podporiť svoje tvrdenie, že dôvodom pre vypratanie horného bytu nebola rekonštrukcia, ale

snaha dostať žalobkyňu z domu. Pre určenie, či dôvodom vypratania bola rekonštrukcia alebo
nie, však čas jej začatia nie je rozhodujúci. I keby bolo preukázané, že rekonštrukcia prebehla začiatkom
roku 2014, nič to nevypovedá o tom, či sa v čase sťahovania rekonštrukcia javila ako oprávnený dôvod
pre vypratanie horného bytu. Teoreticky by sa záznam zo stavebného denníka mohol týkať rozhodujúcej
skutočnosti, ak by potvrdil, že v čase sťahovania žiadny zámer rekonštrukcie strechy neexistoval, resp.

že vedel, že rekonštrukcia prebehne až v roku 2014. Tieto skutočnosti však žalobkyňa nikdy netvrdila.
Práve naopak, samotná žalobkyňa dvakrát potvrdila, že potreba vypratať horný byt v čase sťahovania
skutočne existovala. I keby žiadny dôvod pre vypratanie neexistoval, nemal by dôvod pre posúdenie,
či jeho konanie bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Horný byt bol totiž jeho
vlastníctvom. Žalobkyňa mohla pritom bez obmedzení užívať spodný byt, ku ktorému má zriadené

právo doživotného užívania a ktorý bol po čiastočnej rekonštrukcii v lepšom stave ako byt horný. To,
že v spodnom byte nebola jedna izba ešte dokončená, nie je dôležité. Zvyšnú časť
bytu bolo možné bez problémov užívať a rekonštrukcia poslednej izby by žalobkyňu v užívaní nijako
neobmedzovala. Tvrdenie žalobkyne, že byt nebol pripravený, je preto účelové. Vyvrátili ho navyše aj
viacerísvedkovia(T.,W.,T.),ktorípotvrdili,žebytbolobývateľný.Nanávrhu,abysažalobkyňazhorného

bytu presťahovala do bytu spodného, nie je nič, čo by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Správne
preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že záznam zo stavebného denníka je z hľadiska vrátenia daru
irelevantný. Nie je pravdivé tvrdenie, že vypratanie horného bytu bolo účelové s cieľom dostať žalobkyňu
z domu preč. Totiž stavebníkom rekonštruovanej strechy nebol on, ale zabezpečovali ju svedkyňa I.
s manželom a ak začali rekonštrukciu neskôr, ako sa predpokladalo, bolo to mimo jeho vplyvu. Už

len samotná skutočnosť, že termín začatia rekonštrukcie nebol v jeho rukách, vylučuje, aby vypratanie
horného bytu bolo účelové. Tvrdeniu žalobkyne chýba základná logika. Totiž čo by získal odsťahovaním
sa žalobkyne z domu; spodný byt bol dlhodobo neobývaný, žalobkyňa má k nemu zriadené právo
doživotného užívania. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne v tom, že ju v spodnom byte nechcel, pretožev ňom býval s priateľkou. V tom čase bol spodný byt neobývaný, čo potvrdili aj svedkyne T. a
T.. Žalobkyňa žiadny iný dôvod pre tento údajne účelový postup neuviedla. Žiadna svedecká výpoveď
nepotvrdila, že žalobkyni zakazoval presťahovať sa do spodného bytu. Práve naopak, svedkyne T.,

B. aj T. potvrdili, že žalobkyni sám takéto sťahovanie navrhol. Rovnako viacerí svedkovia potvrdili, že
jej v sťahovaní nebránil (W., T.). Aj svedok S. potvrdil, že nemal problém s tým,
že sa žalobkyňa sťahuje do spodného bytu, ale s tým, že si tam prenáša starý nábytok. Ak aj niektorý
svedok (napr. svedkyňa I.) spomenul záhradnú chatku, túto informáciu mal len sprostredkovane, od
žalobkyne. Zdôraznil, že v užívaní spodného bytu žalobkyni ani brániť nemohol, keďže žalobkyňa má k

nemu zriadené právo doživotného užívania. Stavebný denník nie je schopný na tomto závere nič zmeniť.
Za nesprávne považoval aj právne posúdenie veci žalobkyňou, pretože nie je objektívne a vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z ustálenej judikatúry vyplýva,
že pre vrátenie daru sa „za právne relevantné považuje len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa
objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997,
5 Cdo 72/2008). Objektívnosť hrubého porušenia dobrých mravov teda musí vyplynúť z vykonaného

dokazovania, a nie zo subjektívneho vnímania darcu. Interpretácia skutkových zistení žalobkyňou sa
všakopierapráveotakétosubjektívnepocity,bezpodkladuvovykonanomdokazovaní.Žalobkyňahrubé
porušenie dobrých mravov vidí v tom, že údajne a/ jej prikázal, aby sa z horného bytu do dvoch dní
odsťahovala; b/ nemal pripravenú okamžitú adekvátnu náhradu; c/ vulgárne jej nadával a napadol ju; d/
nekontaktuje ju. Nikdy žalobkyni neprikazoval vysťahovať sa do dvoch dní a takéto tvrdenie žalobkyne

nepotvrdil žiadny svedok. Okamžitá adekvátna náhrada pripravená bola: spodný byt bol až na jednu
izbu pripravený, aby sa do neho žalobkyňa presťahovala. Bol plne zariadený a obývateľný, čo potvrdili aj
viacerí svedkovia (T., W., T.) a k tomuto presťahovaniu žalobkyni nijako nebránil. Pokiaľ ide o nadávky,
svedok Zaklai ich síce spomína v súvislosti so sťahovaním sa žalobkyne do spodného bytu, no súčasne
spomína, že žalovaný bol v tom čase prekvapený a v „šoku“. Toto prekvapenie a šok boli vyvolané

tým, že žalobkyňa do spodného bytu preniesla starý nábytok, hoci vedela, že s tým nesúhlasí. Nadávky
navyše neboli namierené voči žalobkyni, ale boli všeobecné a vyvolané vzniknutou situáciou. Žiadne
iné prípady nadávok neboli v konaní preukázané. Nepravdivé je aj tvrdenie, že žalobkyňu napadol,
išlo o neúmyselný kontakt, keď chcel zamedziť, aby si ho žalobkyňa napriek opakovaným
výzvam fotila; nikdy jej nechcel ublížiť a ani žiadny svedok tvrdenie o úmyselnom napadnutí nepotvrdil.

Svedok W. síce tvrdil, že mu chytil ruky, aby mu zabránil žalobkyňu udrieť, no toto je len jeho domnienka.
Pri údajnom napadnutí nebol totiž prítomný a jeho názor je zrejme dôsledkom toho, že žalobkyňa kričala.
Žalobkyňa navyše opomína, že aj ona sama bola príčinou vzniknutej situácie. Do spodného bytu totiž
preniesla starý a zanedbaný nábytok, hoci vedela, že s tým nesúhlasí. Navyše ním nelogicky zapratala
izbu, ktorá sa ešte len mala rekonštruovať, čím túto rekonštrukciu zmarila. Podľa ustálenej judikatúry

treba pri hodnotení konania obdarovaného „vychádzať z princípu vzájomnosti“. To znamená, že treba
brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu (R XXX/XXXX). „Ťažko považovať správanie sa jednej
strany sporu k druhej za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď táto druhá strana sporu svojím
konaním priam provokuje“ (R XX/XXXX). Podľa ustálenej judikatúry nekontaktovanie sa obdarovaného
s darcom nie je hrubým porušením dobrých mravov (R XX/XXXX, R XX/XXXX).

Vzťahy medzi ním a žalobkyňou boli až do sťahovania normálne, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa a
viacero svedkov. Stále ju navštevoval aj po sťahovaní, dokonca si dávali dary, čo potvrdila aj svedkyňa
T. a čo žalobkyňa nepoprela. Je síce pravda, že po podaní žaloby žalobkyňu už nekontaktoval tak
často, ale mal opodstatnenú a pochopiteľnú obavu, že jeho kroky budú a priori vnímané negatívne,
prípadne že budú prekrútené a použité pred súdom proti nemu. Navyše kontakt so žalobkyňou úplne

nevylúčil, preto nemožno tvrdiť, že sa o žalobkyňu prestal zaujímať. Z uvedeného vyplýva, že právny
názoržalobkynevychádzaztvrdení,ktorénemajúpodkladvovykonanomdokazovaní,niesúobjektívne.
Sú založené výlučne na jej subjektívnom pocite a úsudku, čo však na vrátenie daru nestačí. Domnieva
sa, že toto subjektívne vnímanie nie je dôsledkom skutočných pocitov žalobkyne, ale snáh jej okolia
zbaviť ho spodného bytu. Predpokladal, že na ňu sugestívne vplýva najmä jej sestra - svedkyňa I.

(ktorá sa zrejme snaží získať väčšinu hlasov v dome, aby bola jeho rekonštrukcia vykonaná podľa jej
predstáv) a dcéra (ktorá je nespokojná, že žalobkyňa darovala byt jemu). Žalobkyňa ako
dôverčivá osoba sa nimi necháva ovplyvniť, hoci predtým o ňu nejavili žiadny záujem. Jeho sestra ju
dokonca vo viacerých konaniach žaluje. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam
a naopak tvrdenia žalobkyne nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní; na preukázanie svojich tvrdení

žalobkyňa nenavrhla žiadny dôkaz, dovoláva sa záverov, ktoré neboli podložené - s výnimkou jej
vlastných slov - žiadnym svedkom či iným dôkazom. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho právne posúdenie zodpovedá skutkovým zisteniam, ktoré
majú oporu vo vykonanom dokazovaní. V závere vyjadrenia uviedol, že sa niekoľkokrát dohodli namimosúdnom riešení, no žalobkyňa následne - zrejme pod vplyvom okolia - vždy svoj názor zmenila.
Pritom ním ponúkané riešenia považuje za prijateľné. Žalobkyni najprv navrhol vrátenie bytu oproti
náhrade nákladov rekonštrukcie. Keďže sa na výške tejto náhrady nedohodli, ponúkol jej na kúpu iného

bytu sumu 100.000,-- € (hoci sama tvrdila, že spodný byt má hodnotu 20.000,-- €). Ako
alternatívu jej navrhol, že byt zostane v jeho vlastníctve, pričom si dohodnú zásady jeho užívania tak, aby
sa nebála, že ju bude obmedzovať. Navrhol pritom, že bude uhrádzať všetky náklady súvisiace s bytom,
vrátane spotrebovaných energií, a že do bytu bude vstupovať len vo vopred stanovených termínoch.
Tieto všetky jeho snahy boli odmietnuté. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdiť. V zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 veta druhá C.s.p. v spojení s
§ 378 ods. l C.s.p. požiadal, aby mu odvolací súd oznámil miesto a čas prípadného verejného
vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami a zároveň kontaktnú adresu oznámil.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu zotrvala na dôvodoch
odvolania, ktoré vo vyjadrení zopakovala. K záveru vyjadrenia žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že

žalovaný žiadal za rekonštrukciu neadekvátnu čiastku. Ak jej „vráti“ byt, je ochotná mu realizovanú
rekonštrukciu uhradiť v reálnej výške, resp. vo výške stanovenej znalcom. Nie je pravdou, že hovorila, že
„spodný“ byt má hodnotu 20.000,-- €. Vyjadrenie žalovaného je snahou vykresliť svoju osobu v dobrom
svetle, preto v ňom poukazuje na situácie a skutočnosti, ktoré sa nikdy nestali a mnohé ani doteraz
neuviedol.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne rovnako zotrval na dôvodoch uvedených vo
vyjadrení, ktoré vo vyjadrení zopakoval. Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,
žeby žalobkyni bránil v užívaní „spodného“ bytu. Pravdivé je tvrdenie žalobkyne o tom, že spodný byt
má hodnotu 20.000,-- €. Poukázal na ocenenia bytu, ktoré žalobkyňa v konaní predložila a ktoré sú

súčasťou spisu.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný
od 1.7.2016; C.s.p.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať,
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra
2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené

zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne a právne správny a keďže
sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie
dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje
za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C.s.p.)
a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí

aj náležite odôvodnil (§ 220 C.s.p.). V konaní pred súdom prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a na ktoré by
musel odvolací súd prihliadať (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

9. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa nevykonania dôkazu - záznam zo stavebného denníka

o vstavbe bytu do podkrovia so začatím zápisov o vstavbe dňom 13.2.2014, ktorým chcela žalobkyňa
preukázať, že dôvod jej vysťahovania v tom čase neexistoval (keď žalobkyňa bola vysťahovaná
z podkrovného bytu už v apríli 2012) a tiež chcela týmto dôkazom preukázať účelovosť konania
žalovaného a to, že ju týmto spôsobom chcel z domu vysťahovať, odvolací súd uvádza nasledovné.
Súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď uvedený dôkaz nevykonal s tým, že moment

začiatku opravy strechy bytového domu, v ktorom sa nachádza byt, ktorý žalobkyňa žiada vrátiť, nie je
pre vrátenie daru relevantný. Okrem iného v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že
prestavbu strechy bytového domu nezabezpečoval žalovaný, ale pani I., sestra žalobkyne a obyvateľka
bytového domu, spolu so svojím manželom. Z toho vyplynulo, že žalovaný neovplyvnil začiatok opravystrechy, pričom potreba vysťahovania sa z horného bytu pre potreby rekonštrukcie bola daná už skôr,
čo nepoprela ani samotná žalobkyňa vo svojich vyjadreniach pred súdom prvej inštancie. Žalovaného
procesná obrana, že horný byt, z ktorého mal žalovanú údajne vysťahovať, aby sa jej zbavil, je

jeho vlastníctvom, je dôvodná, nakoľko byt, ku ktorému má žalobkyňa právo doživotného bývania,
sa nachádza v suteréne. Ako potvrdili viacerí svedkovia žalovaný žiadnym spôsobom žalobkyni v
jeho užívaní nebránil, práve naopak chcel, aby sa tam presťahovala na čas, kým bude prebiehať
rekonštrukcia horného bytu. Faktom je, že v čase, keď sa tam mala žalobkyňa presťahovať, bol byt
po čiastočnej rekonštrukcii (dve z troch izieb boli zrekonštruované), ale dostatočne obývateľný. Túto

skutočnosť tiež potvrdili viacerí svedkovia pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd dôvodí, že záznam zo stavebného denníka nie je pre rozhodnutie veci podstatný a
vykonanie tohto dôkazu by bolo v konaní nadbytočné a nehospodárne.

10. K zvyšným odvolacím námietkam žalobkyne ako je napr. vulgárne a agresívne správanie žalovaného
ako obdarovaného k nej ako darkyni, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza,

že takéto správanie a konanie žalovaného okrem ich jednorazového konfliktu nebolo v konaní pred
súdom prvej inštancie žalobkyňou bližšie špecifikované a preukázané. Odvolací súd bral v odvolacom
konaní zreteľ len na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, preto mohol posúdiť, ako je
uvedené vyššie, len jeden konflikt medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý vznikol pri sťahovaní starého
nábytku žalobkyňou do rekonštruovaného bytu v suteréne, s čím žalovaný nesúhlasil. Sama žalobkyňa

týmto svojim konaním prekročila svoje oprávnenia užívateľa a uzurpovala si práva vlastníka, ktoré však
prináležali výlučne žalovanému ako jedinému vlastníkovi bytu. Právo žalobkyne byt doživotne užívať
neznamená právo byt rekonštruovať, vyberať nábytok a meniť byt ku svojmu obrazu (podľa svojich
predstáv). Jej právo doživotne predmetný byt užívať spočíva v práve na štandardnej úrovni byt obývať a
užívať v stave, aký existuje z vôle vlastníka bytu, pokiaľ nemá na zamýšľané úpravy, zmeny zariadenia

a pod., jeho súhlas. Naproti tomu vlastník bytu je nielen pre existenciu vecného bremena, ale aj z titulu
dobrých mravov vo vzťahoch rodičov a detí povinný udržiavať byt v stave umožňujúcom užívanie na
primeranej úrovni. V tomto smere bolo pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázané, že byt
bol a je obývateľný. Ak si žalobkyňa chcela nasťahovať do bytu nábytok mimo nábytku, ktorý tam bol
alebo mal byť, mohla tak urobiť len so súhlasom vlastníka, čiže žalovaného. Žalobkyňa tak zasiahla

do okruhu práv žalovaného, keď sa snažila určiť, ako to bude v byte vyzerať a žalovaný nebol povinný
svojvoľné dopĺňanie zariadenia bytu strpieť. Navyše, všetci svedkovia, ktorí boli v konaní pred súdom
prvej inštancie vypočutí (na návrh žalobkyne), popisujú len tento jediný rozpor. Nie je preukázaný žiaden
ďalší prípad, kedy by došlo medzi žalobkyňou a žalovaným k sporu alebo konfliktu vybočujúcemu
z medzí dobrých mravov. Z uvedeného vyplýva, že išlo o jednorazový spor, na základe ktorého si

žalobkyňa uplatnila vrátenie daru, avšak tento nemôže byť považovaný za také hrubé porušenie dobrých
mravov, ktoré zakladá dôvod na vrátenie daru. Tým viac, keď podiel na jeho vzniku má aj žalobkyňa.

11. Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na návrh žalobkyne na súhlas so zmenou žaloby v súvislosti
s aktuálnym znením údajov katastra. Podľa § 371 C.s.p. žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Citované ustanovenie má za následok, že zmena žalobného petitu by bola možná súdom prvej inštancie
len v prípade zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku. Tým, že došlo k jeho potvrdeniu, niet dôvodu
na akékoľvek zmeny. Nie je relevantné tvrdenie žalobkyne a odvolateľky o dôvodoch pre vrátenie
daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, ale relevantné je len zistenie (záver) súdu,
že tieto dôvody skutočne preukázateľne nastali, ako napokon uvádzal aj sám súd prvej inštancie; v

prejednávanej veci zostalo nepochybné, že takéto dôvody nenastali.

12.1. V súvislosti s namietanými skutočnosťami odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie
súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a
zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel

formálnejlogiky.Podľa ustanovenia§191ods.lC.s.p.dôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov

(napr. § 192, § 205, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,
sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2
C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považujeza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, aké prostriedky procesného
útoku, procesnej obrany, boli použité. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo

presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj
podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v
logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia,
ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Skutkové okolnosti súdenej veci nedávajú

priestor na vyvodenie iných skutkových záverov, než aké urobil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie
aj po pripustení zmeny žaloby vecne a právne správne sa zaoberal v prvom rade nárokom žalobkyne
na vrátenie daru, keďže táto otázka bola základom pre žalobkyňou vymedzenú určovaciu žalobu.
12.2. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť
každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/2004), ani

právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (sp.zn. I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (sp.zn. II. ÚS 3/1997, II. ÚS

251/2003; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 175/2013).

13. Samotné odvolacie námietky žalobkyne v podstate kopírujú jej procesnú obranu použitú v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie, ktorý ju vo svojom rozsudku vecne správne vyhodnotil, poukázal na
rozhodujúce skutočnosti, ktoré obranu žalobkyne vyvracajú a urobil adekvátne skutkové závery. Pokiaľ

žalobkyňa namieta, že preukázala hrubé porušenie dobrých mravov voči nej ako darkyni, odvolací súd
konštatuje,ževšetkyrelevantnédôkazypreukazujúopak,pričomžalobkyňasvojetvrdenienepreukázala
ani na úrovni rozumne prijateľnej pochybnosti.

14. Odvolací súd nevyhovel žiadosti žalovaného na doručenie oznámenia o verejnom vyhlásení

rozsudku aj elektronickými prostriedkami, pretože túto požiadavku súčasne nevzniesla žalobkyňa.
Okrem toho ustanovenie § 219 ods. 3 veta prvá C.s.p., ktoré platí aj pre odvolacie konanie (§ 378 ods.
1 C.s.p.), uvádza, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (tento deň oznámenia možno súčasne

považovať za deň doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku stranám sporu, ich zástupcom),
nepochybne (o.i.) za účelom dostatočného času dostaviť sa na súd a vypočuť si verejné vyhlásenie
rozsudku. Podobne je tomu v prípade nariadenia pojednávania, keď ustanovenie § 178 ods. 2 C.s.p.
ukladá súdu predvolanie na pojednávanie doručiť stranám sporu, ich právnym zástupcom, tak, aby
mali dostatok času na prípravu spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené zákonné dôvody, v neposlednom rade pri zachovaní rovnakého
postavenia strán sporu (čl. 6 C.s.p.), potom odvolací súd zvolil rovnaký postup a všetkým stranám sporu,
ich zástupcom, rovnakým postupom, spôsobom, s rovnakými právnymi účinkami, oznámil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku oznámením na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na webovej stránke
odvolacieho súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. XXXXX/XX, vo veci Lino CarlosVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v
spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).