Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 21, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/328/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244457
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244457.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov

senátu JUDr. Martin Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: U. S., D.. XX. X.
XXXX, N. W. X.. Č.. XX, N., zast. L.. F. S., N. W. X.. Č.. XX, N., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ &
Partners, spol. s r. o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená
Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.026,25
eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19. novembra
2014, č. k. 14C/182/2011-265 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. apríla 2015, č.
k. 14C/182/2011-288, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 19. novembra 2014,
č. k. 14C/182/2011-265, v napadnutom výroku p o t v r d z u j e.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 15. apríla 2015, č.
k. 14C/182/2011-288, p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala

uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej sumu 1.026,25 eur s prísl. titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom D. N. Z. (D.) podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a zároveň zamietol návrh
žalobkyne na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

2/ Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa bola členkou družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“), do ktorého vložila členský vklad.

Žiadosťou požiadala o zrušenie členstva a následne na základe rozhodnutia predstavenstva družstva
podľačl.16ods.3Stanovdružstva,jejčlenstvo k10.01.2011zanikloavzniklojejprávonavyplatenie
vyrovnacieho podielu vo výške 1.026,35 eur. Úrad pre finančný trh rozhodnutím z 21. 3. 2002 schválil
Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným
Úradu dňa 16. 4. 2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad pre finančný trh Družstvo oboznámil o splnení
podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zák. č. 566/2001
Z. z. a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov

uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad
činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkoms cennými papiermi Capital Invest, o. c. p., zmluvu o riadení portfólia, na základe ktorej sa obchodník
s CP ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným
Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta

na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia,
obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov,
optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi
sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Investíciami vloženými
do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o.

c. p. na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán
uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s
CP výpoveďou z 30. 3. 2010, pričom po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom
s CP sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi
žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm, ale svojich nárokov sa nedomáhalo súdnou cestou.
Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo Obchodníkovi s CP na

základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP
priamo disponovali s finančnými prostriedkami Družstva na základe udeleného súhlasu Družstvom. S
finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s
CP Z., H., D. V. O., pričom Družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni, a. s., v Č. P. N., V.. Z.., a S. Ú. N.,
V.. Z.. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF-002/2002/ SPI z 21.

3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou
verejnej ponuky 10 rokov, pričom Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého
investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Na základe Zmluvy o riadení portfólia z 2.
6. 2008 bol založený zmluvný vzťah medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL
INVEST, o. c. p., a. s., ktorý bol ukončený zo strany obchodníka s cennými papiermi výpoveďou z 30.

3. 2010 s účinnosťou od 1. 5. 2010. Po tomto úkone Družstvo listom z 15. 4. 2010 požiadalo D. o
preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., ale v tomto čase nepodalo žalobu
protiObchodníkoviscennýmipapiermionáhraduškody,aležiadalo,abysituáciuriešilaD..Do1.6.2010
D., ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh postupovali vo vzťahu k Družstvu v súlade so zák.
č. 566/2001 Z. z. s tým, že Družstvo bolo D. povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení.

Z obsahu týchto správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva
a táto nevyplynula ani po rokovaní so štatutárnym zástupcom Družstva a s ostatnými štatutárnymi
zástupcami dcérskych spoločností Družstva, čoho dôkazom je obsah zápisu zo dňa 24. 8. 2007.
Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo D. list, v ktorom uviedlo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu
zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v ňom špecifikovaných

a zároveň sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu s tým, že
vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a. s.,
jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Družstvo v liste zdôraznilo, že narušenie tohto systému by
mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné
vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym

spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje,
ktorých emitentmi by neboli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a. s. s tým, že dlhodobé
vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom
zároveň vyslovili obavu, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti
družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné

plniť svoje záväzky. Družstvo požiadalo D. o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST,
o. c. p., a. s., až listom doručeným D. dňa 15. 4. 2010, teda až po tom, čo mu Obchodník CP
vypovedal zmluvu o riadení portfólia. D. vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u Obchodníka
s cennými papiermi dohľad na mieste, a v tomto období zároveň vyzvala Družstvo listom z 20. 4. 2010,
aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby naďalej mohlo pokračovať

v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže sa zistilo, že podstatná časť prospektu investície sa
stala neaktuálna. Družstvo predložilo D. žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28. 4.
2010 a týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo následne podľa § 21 ods. 1 písm. a) zák. č.747/2004 Z. z.
prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10. 5. 2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť
nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo však ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie

vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho D. rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 z 26. 8.
2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície zastavila. Rozhodnutie bolo
potvrdené rozhodnutím Bankovej rady D. č. GUV-1744/2010 z 8. 12. 2010 a nadobudlo právoplatnosť
dňa 16. 12. 2010. D. súbežne začala proti Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č.566/2001 Z. z. za porušenie ust. §129 ods. 3 v spojení s ust. §128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a §125c ods. 1
v spojení s § 127 ods. 4 a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 z 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7.
2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt, ale nezakázala mu vykonávať inú činnosť, keďže

D. takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. D. na základe získaných
poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP súčasne dňa 27. 7. 2010 podala orgánom
činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Na základe uznesenia
Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-
B-2010 zo 16. 11. 2010 bolo dňa 10. 8. 2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. por. pre

obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Tr. zák. spolupáchateľstvom. Z
tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná.

3/ Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, že by D. vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne
postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že D. až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.
z., t. j. od 1. 6. 2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt -

Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície. D. nevykonávala, a ani nemohla vykonávať, dohľad
nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by
konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v rozpore so zákonom o D. N. Z., so zákonom č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda
nepreukázala už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný

postup D.. Z dôvodu hospodárnosti konania sa súd prvej inštancie s ostatnými podmienkami vzniku
zodpovednosti štátu za škodu nezaoberal.

4/ Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt
je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne a to v ust. §126 až §130 ZoCP. Alternatívne

investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a
Rady 2011/61/EÚ z 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení
smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica EÚ
2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky, prevziať
do svojich právnych poriadkov do 22. 7. 2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho

návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona
č. 566/2001 o cenných papieroch. Zároveň bol súd prvej inštancie toho názoru, že nárok na náhradu
škody proti štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky proti dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z
11. 4. 2011 sp. zn. 3K/95/2010 bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, pričom do

funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený O.. O. U.. Žalobkyňa svoju pohľadávku prihlásila
do konkurzu, ale jej pohľadávku správca konkurznej podstaty poprel, pričom v súčasnosti sa vedie na
Okresnom súde Bratislava I incidenčné konanie o určenie jej pravosti. Konkurzné konanie vyhlásené na
majetok Družstva, ako i konanie o incidenčnej žalobe nie sú toho času právoplatne ukončené.

5/ K otázke existencie škody súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cz/110/84 publikované vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 4/87) a
ustálenú judikatúru, ktorá je aj vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2006 sp. zn.
4Cdo/199/2005 naďalej aplikovateľná, ako i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo/1404/2004. Z tejto judikatúry vyplýva, že nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. ako

aj zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený proti štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak
má žalobkyňa pohľadávku proti subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať,resp.kýmnepreukázalabezúspešnédomáhaniesaúhradypohľadávkyprotidlžníkovi,niejedaný

základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z. z.,
a tým ani predpoklad existencie škody. Vzhľadom na to je žaloba žalobkyne podľa súdu prvej inštancie
podaná predčasne.

6/ Napokon žalobkyňa, ako bývalá členka družstva, ktorá sa v dôsledku nevyplatených finančných

prostriedkov družstvom stala jeho veriteľom, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle
ust. §243a ods. 4 Obch. zák. za splnenia podmienok vzniku škody proti členom predstavenstva Družstva
alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. §244 Obch. zák. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, §
243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstvapodať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu
za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť
nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie,

ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež že ak je na
majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom
predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední
spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobkyne na

náhradu škody proti vyššie uvedeným orgánom Družstva potom vylučuje možnosť, aby sa žalobkyňa
domáhala náhrady škody proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa
bezúspešne domáhala náhrady škody proti orgánom Družstva. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku poukázal na to, že právne relevantným je iba taký prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla D. dopustiť zanedbaním dohľadu, len vo vzťahu k dohliadanému subjektu,
ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy,

že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni mohla vzniknúť škoda.
Žalobkyňa tvrdila, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany D.
nad činnosťou Obchodníka s CP. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP vznikol záväzkový vzťah,
na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy o riadení portfólia povinní túto zmluvu dodržiavať. Ak
Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho

povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok.
V priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom
- Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od
žalobkyne. Z týchto dôvodov je podľa názoru súdu prvej inštancie prípadný nesprávny úradný postup
D., vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP právne irelevantný, a preto sa súd prvej inštancie

takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Práve naopak, žalovaná v konaní
preukázala, že D. dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Súd prvej inštancie
sa stotožnil so žalovanou v tom, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu
(dohľadnadplnenímpovinnostívyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt)vsúladesust.§125
až 128 ZoCP. V súlade s týmito stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície,

pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t. j. či obsahuje
všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť, pričom za pravdivosť údajov
v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Nebolo v právomoci D. schvaľovať
zmluvu o riadení portfólia a Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré
zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb,

ktoré poskytuje. D. teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom
prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Až od 1. 6. 2010 bola D. oprávnená dohliadať aj na
skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvej
inštancie v tomto ohľade poukázal na to, že štát - Slovenská republika, nemôže priamo zasahovať
do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne

postavenie s tým, že vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a
Obchodným zákonníkom. Žalobkyňa ako členka Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala
peňažnéprostriedkydosubjektu,načinnosťktoréhonemalažiadenvplyv.Členskáschôdzajenajvyšším
orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva,
kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI.

Žalobkyňa nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z
členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri
zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. S poukazom na tieto závery súd prvej
inštancie žalobu zamietol.

7/ Výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, odôvodnil tým, že nie je povinný predložiť
prejudiciálnu otázku formulovanú žalobkyňou Súdnemu dvoru EÚ, keďže nejde o súd rozhodujúci v
poslednomstupni,protirozhodnutiuktoréhoniejeprípustnýopravnýprostriedokanejdeanioposúdenie
platnosti práva únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia a nebolo

potrebnéskúmaťnaplnenieniektorejzvýnimiekzbavujúcichsúdnyorgánpovinnostipoložiťprejudiciálnu
otázku. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre
vydanie rozhodnutia vo veci samej.8/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej
žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

9/ Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým súd prvej inštancie
žalobuzamietol. Navrhla,abyodvolacísúd rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýrokuzmenila
žalobe vyhovel, resp. aby ho v napadnutom výroku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Namietla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že D. N. Z. nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je

istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo
strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože
vychádzala z garancie D. ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom
investície je podľa D. len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože
zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup

D. bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na D. z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.
z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, je podľa žalobkyne irelevantný, pretože nemohla
mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa označila záver

súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“. Ku
škode totiž došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti D. vykonávať zákonom stanovený dohľad a nie
v dôsledku toho, že nebola „bdelá“. Nemala ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva,aniobchodníkascennýmipapiermi,ktorýmimohlazabezpečiťdodržiavaniezákonaocenných
papieroch, resp. nemohla k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť sankciami. Uviedla, že

povinnosťou D. N. Z. podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich
činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.
mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a
patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany D. a to napriek tomu, že žalovaná v priebehu konania

tvrdila opak. Preto mala D. zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní ňou
vydaných povolení na činnosť Družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný
dohľad zo strany D. N. Z. bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady
aj o iných rizikách ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli

viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na skutočnosť,
ževkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.7C/206/2011bolovýpoveďousvedkaL..
R. M., Y.. preukázané, že D. už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia
má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennýmipapiermi.Ztohovyplýva,že

Družstvomalovšetkypeňažnéprostriedkyinvestovanévsubjektepersonálneamajetkovoprepojenoms
obchodníkom a Družstvom a D. sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou
stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany D. rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s. r. o., a GLOBAL production,
s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.,

a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, L.. U.
Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. D. N. Z. naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom
a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie proti obchodníkovi, v ktorom konštatovala,
že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre

Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto
rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- eur, D. nevyužila svoje kompetencie v zmysle
zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie

ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
žalobkyňou vložených prostriedkov do Družstva. D. svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že žalobkyňa už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp.,
že túto investíciu jej banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. D.tým, že dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva
tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 D. N. Z.. V odvolaní

žalobkyňa ďalej uviedla, že D. rozhodnutím z 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. 7.
2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií, pričom
D. ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo. Údaje zahrnuté do Prospektu
boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010 spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle D.
dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí

a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli
neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. 12. 2006. Z toho vyplýva,
žeDružstvosvojimkonanímporušovaloust.§129ods.3vspojenís§128ods.1písm.b/,c/ah/a§125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. 12. 2006, ale D. proti Družstvu úradne

zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie podľa žalobkyne
samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobkyne ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Pritom súd pri tomto

hodnotení nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky z 11. 4. 2012 sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Súd prvej inštancie nezohľadnil správu o stave
konkurzu, ako aj výpoveď správcu konkurznej podstaty. Žalobkyňa má za to, že škoda na jej strane v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie existovala, keďže táto skutočnosť vyplýva zo správy o stave

konkurzu ako i z výpovede správcu konkurznej podstaty. Nie je podľa žalobkyne podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vymáhania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z. z., upravujúci
osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z osobitných predpokladov
tejto zodpovednosti. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred

prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené
stranami sporu, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p. a v tejto súvislosti
poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 2012 sp. zn. 6MCdo/11/2010.

10/ Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie,
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo
a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, keď aj podľa

konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej

strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla,
že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov,

ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu
jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný
postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie
a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie

s jeho majetkom. Poukázala na skutočnosť, že kompetencie D. N. Z. pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívnyvýklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým,
že D. N. Z. postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,
nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi

dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o
cenných papieroch. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobkyňa mohla požiadať D. N. Z. o
vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej
byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov s tým, že D. N. Z. môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie

a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o
cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla D. N. Z.
dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať

Prospektinvestíciebolastanovenávyhlasovateľoviverejnejponukymajetkovýchhodnôtažod1.januára
2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008
Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má D. N. Z.

zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden
zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla D. N. Z. kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky

majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1
písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané
oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého
vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva

vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.
Žalovaná uviedla, že D. N. Z. mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti
o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú
náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt

zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto
informácie D. N. Z. nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade
s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola
D. N. Z. nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov

v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č.
747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaná uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných
subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú

orgánomverejnejmociazjehoodôvodneniazároveňvyplýva,žeakokoľvekinakniejemožnézmiešavať
posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s
otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní,
a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež
objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti

veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky
tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedla, že skutočná
existencia pohľadávky žalobkyne a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných
súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak
pohľadávka žalobkyne voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť

škoda. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych
konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky,
poukázala na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v
ktoromsprávcakonkurznejpodstatykonštatujekatastrofálnystavúčtovníctvaúpadcu,ktorébolovedenélen do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné
dokladysúvneporiadku,mnohéznichchýbajúaveľkáčasťfinančnýchoperáciíúpadcubolarealizovaná
v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by

boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti

všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom
skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať, pričom žalovanej je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého

právneho zástupcu.

11/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

12/ Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovaniev rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe
dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil

(§ 220 ods. 2 C. s. p.).

13/ Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

14/ Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa
nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými

je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany D.F. N. Z. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Nie je sporné, že D. bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001
Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda

až od 1. 6. 2010 mohla D. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Tiež povinnosť
aktualizovať prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.
z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom
č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal

investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov
(napr.správcovskéspoločnostiprekolektívneinvestovanie).PretotietoneexistujúcepovinnostiDružstva

nemohla D. kontrolovať. D. nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne
domnieva žalobkyňa. D. mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať
na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebopropagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.
z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobkyňa vedomá nebola,

nemožno to pričítať na ťarchu D. N. Z. v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje.
To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že o rozsahu dohľadu D. nad činnosťou Družstva
nemala vedomosť.

15/ Z uvedeného je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného D. N. Z..

16/ V súvislosti s vyhlásením konkurzu na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza, že nárok
na náhradu škody proti štátu by žalobkyňa mohla úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa
bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní, pretože existencia pohľadávky uplatnenej v

konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy
zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom proti žalovanej teda žalobkyňa môže uplatniť za predpokladu, že nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Keďže žalobkyňa si predmetnú pohľadávku
uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu

za škodu. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu, a to existencia samotnej škody. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2006
sp. zn. 4Cdo/99/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR, je stále
použiteľné).

17/ K odvolacej námietke žalobkyne, týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý
podľa žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom,
odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 19. 11. 2014
(č. l. 260) vyplýva, že súd prvej inštancie oboznámil obsah všetkých listinných dôkazov založených v

súdnom spise na č. l. 240 - 393. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň poukazuje na to, že na súde
prvej inštancie prebieha niekoľko stoviek obdobných súdnych sporov, v ktorých bývalí členovia Družstva
žalujú štát o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Vo všetkých týchto veciach
účastnícikonaniadospisuzakladajúrovnakélistinnédôkazy,sktorýmisútedaveľmidobreoboznámení.
Za tohto stavu by bolo neprípustným formalizmom, ak by bol napadnutý rozsudok zrušený iba kvôli tomu,

že súd prvej inštancie neprečítal listinné dôkazy, resp. neoboznámil ich obsah. Naviac, väčšinu listinných
dôkazov založila do spisu samotná žalobkyňa, ktorá tak ich obsah musela dobre poznať.

18/ Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

19/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §

255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, hoci úspešnej v odvolacom konaní, ich nárok na náhradu nepriznal,
pretože si náhradu trov konania neuplatnila, ani jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

20/ Napadnutým uznesením zo dňa 15. apríla 2015 č. k. 14C/182/2011-288 súd prvej inštancie uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych

poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia.

21/ Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za odvolanie
nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb.

22/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.23/ Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť

dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinnýchdo30.9.2012,ikeďsastanúsplatnýmipo30.septembri2012.Konanieonáhraduškodypodľa
zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je
žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.

ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená,
že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala
pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 17. 12. 2014. Odvolacie konanie sa teda začalo
za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je žalobkyňa povinná zaplatiť
poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,- eur. Zákonom č.
286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie
nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.

24/ Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto ho odvolací

súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C. s. p.

25/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.
9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh

(§ 428 CSP).