Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/300/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107224579
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1107224579.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľov:
X/ R. D., F.. XX.X.XXXX, T. Š. T. XX, X/ E. H., F.. XX.X.XXXX, T. Š. T. XX, X/ Z. D., F.. XX.X.XXXX, T. Š. T.
XX (H. F. po H. navrhovateľovi X/ R. D.), X/ E. D., T. H. XX (H. I. navrhovateľ X/), všetci zastúpení JUDr.
Jozefom Mišlinom, advokátom v Košiciach, Južná 9, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov a
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. februára 2013 č.k. 16C 116/2007-233,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, a to vo vyhovujúcej i zamietajúcej
časti týkajúcich sa navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ potvrdzuje.

Vo výrokoch týkajúcich sa v náhrady trov konania navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ rozsudok súdu prvého stupňa
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

V časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 4/ náhradu škody v sume

1.873,60 €, potvrdzuje.

V časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi 4/ vo výške 8.442,50 €, v zamietajúcej
časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a v časti trov konania týkajúcich sa navrhovateľa 4/ zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/
a 3/ sumu vo výške 1.932,45 € a k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 2.129,11 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľov

1/, 2/ a 3/ zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4/ sumu 10.316,10 € a k rukám
jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.772,99 €, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh navrhovateľa 4/ zamietol a navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ a
odporcovi v súvislosti so zastavením konania v časti návrhu pôvodne označeného navrhovateľa 1/ neb.
R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € právo na náhradu trov konania nepriznal.
Vychádzalznárokunavrhovateľa1/nanáhraduškodyvovýške281.315,71€,atonáhradynemajetkovej
ujmy vo výške 279.383,26 € a náhrady trov obhajoby vo výške 1.932,45 € a z nároku navrhovateľa 2/

na náhradu škody spolu v sume 281.262,60 €, a to 279.383,26 € a náhrady trov obhajoby vo výške
1.879,34€.ZOsvedčeniaodedičstvepopôvodnomnavrhovateľovi1/neb.R.D.,ktorýzomrelvpriebehu
konania dňa 21.12.2010, vydanom Okresným súdom Prešov sp.zn. 29D 22/2011, Dnot 17/2011 zistil, že
právnymi nástupcami pôvodne označeného navrhovateľa 1/ sú jeho deti: navrhovateľ 1/ R. D., 2/ E. H. ajeho manželka navrhovateľka 3/ Z. D., s ktorými konal ako s jeho právnymi nástupcami. Uznesením zo
dňa 6.9.2011 č.k. 16C 116/2007-134 súd prvého stupňa konanie v časti návrhu pôvodného navrhovateľa
1/ neb. R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € podľa § 107 ods. 1 O.s.p. zastavil. s

odôvodnením, že tento stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorého povaha veci nepripúšťa, aby
pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami a ktoré uznesenie v spojení s uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29.2.2012 č.k. 9Co 481/2011-143 nadobudlo právoplatnosť dňa 29.2.2012.
Uznesením zo dňa 28.5.2012 č.k. 16C 116/2007-159 zastavil aj konanie v časti návrhu navrhovateľa
4/ E. D. o zaplatenie 5,74 € podľa § 96 ods. 1 O.s.p. po späťvzatí návrhu navrhovateľa 4/ v tejto časti.

Na pojednávaní dňa 28.5.2012 pripustil zmenu petitu návrhu navrhovateľov, a to na povinnosť odporcu
zaplatiť navrhovateľovi 4/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 565.000,- € a náhradu trov obhajoby v
trestnom konaní v sume 1.873,60 € a navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov obhajoby v trestnom konaní
v sume 1.953,26 €.

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že vyšetrovateľ Krajského úradu PZ Košice uznesením sp.zn.

ČVS:KUV-56/20-1997 zo dňa 17.7.1997 vzniesol obvinenie proti pôvodnému navrhovateľovi 1/ R. D.
a navrhovateľovi 4/ E.Á. D. pre spolupáchateľstvo trestného činu krátenia dane podľa § 9/2, § 148
ods. 1 a 5 Trestného zákona s tým, že zistené skutočnosti mali nasvedčovať tomu, že bol spáchaný
trestný čin a za dostatočne odôvodneného záveru, že obvinení R. D. ako spoločník a konateľ firmy
Jaga, spol. s r.o. Košice a E. D. ako spoločník a skladník v tejto firme v priebehu rokov 1993 až 1995

svojim konaním spočívajúcom v dvojitom vedení účtovníctva v uvedenej firmy, konkrétne vyhotovovaním
fingovaných vlastných dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala
zachovaná, avšak dodaný tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti
na odpredaj tovaru, ktorý už bol evidenčne odpredaný, avšak objektívne zostával vo firme Jaga, spol.
s. r.o. Košice bez odvedenia príslušnej DPH, čím za uvedené obdobie nebola odvedená DPH vo výške

1.883.105,- Sk, ktorá bola vyčíslená na základe daňovej kontroly Daňového úradu Košice II č. protokolu
696/240/4164/97/SED zo dňa 24.2.1997. Uznesením Krajskej prokuratúry č. 17/97 zo dňa 13.10.1997
bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Trestného poriadku sťažnosť obvinených R. D. a E. D. proti
uzneseniu vyšetrovateľky Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach sp.zn. KUV-56/20-1997 o
vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresného súdu Trebišov v trestnej veci

menovaných obvinených bola vec podľa § 188 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vrátená prokurátorovi
na došetrenie. Vychádzal tiež zo zistenia, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ Úrad justičnej a
kriminálnej polície Košice uznesením zo dňa 21.12.2005 sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 podľa § 172
ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie obvinených stíhaných pre trestný čin skrátenia dane
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k, § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona zastavil z dôvodu, že

skutokniejetrestnýmčinomaniejedôvodnapostúpenieveci,ktoréuznesenienadobudloprávoplatnosť
dňa 24.1.2006. Z pripojeného príjmového pokladničného dokladu č. 07002 mal preukázané, že pôvodný
navrhovateľ R. D. uhradil advokátovi JUDr. Jozefovi Mišlinovi, ktorý ho obhajoval v trestnom konaní,
odmenu za právne služby vo výške 58.217,00 Sk (1.932,45 €) a z predloženého pokladničného
dokladu č. 07003 mal preukázané, že tomuto advokátovi uhradil navrhovateľ 4/ za rovnako poskytnuté

služby v trestnom konaní odmenu vo výške 56.617,00 Sk (1.879,34 €).

Súd prvého stupňa vychádzal po právnej stránke z ustanovení § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
a vyslovil, že nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1. júla 2004 a pôvodný navrhovateľ
1/ a navrhovateľ 4/ sa domáhali náhrady škody v dôsledku nesprávneho rozhodnutia Krajského

úradu vyšetrovania PZ Košice ČVS: KUV-56/20-1997, teda rozhodnutia vydaného pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, posudzoval nárok navrhovateľov podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, a to podľa § 1 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 tohto zákona a § 442 ods.
1 Obč. zák. Ako základ uplatneného nároku navrhovateľmi posúdil podľa týchto zákonných ustanovení

upravujúcich zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu. Vychádzal z ust. § 5 ods.
1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, keď oslobodenie spod obžaloby má za dôsledok
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného

činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dospel tak k záveru, že pôvodnému
navrhovateľovi 1/ (jeho právnym nástupcom) a navrhovateľovi 4/ vznikol nárok na náhradu škody, ktorá
im vznikla nezákonným rozhodnutím, keďže obvinenie nebolo v súlade so zákonom, keď trestné stíhanie
bolo právoplatne zastavené. Dospel k záveru, že v konaní boli splnené všetky predpoklady pre priznanienároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., pričom ide o prípad objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie. Na základe vyúčtovania trov obhajoby v trestnom konaní
a pripojeného trestného spisu za dôvodný považoval nárok navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ ako právnych

nástupcov pôvodného navrhovateľa 1/ v časti nároku na náhradu nákladov, ktoré právny predchodca
navrhovateľov 1/ až 3/ vynaložil v súvislosti s vykonávaním obhajoby v trestnom konaní, a to vo výške
1.932,45 € (58.217,- Sk) a u navrhovateľa 4/ považoval za dôvodný nárok na náhradu nákladov, ktoré
tento vynaložil v súvislosti s vykonávaním obhajoby v trestnom konaní vo výške 1.873,60 € (56.444,- Sk)
a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.442,50 €. V ostatnej časti návrh navrhovateľov

1/ až 3/ a navrhovateľa 4/ zamietol. Za preukázaný považoval nárok navrhovateľov 1/ až 3/ ako právnych
nástupcov pôvodného navrhovateľa R.S. D. len vo výške 1.932,45 € z uplatneného nároku vo výške
1.953,26€,pretovostatnejčastiichnávrhzamietolaunavrhovateľa4/vychádzalznímuplatnenejvýšky
náhrady škody vo výške 1.873,60 € vzhľadom na ust. § 153 ods. 2 O.s.p. viazaný návrhom navrhovateľa
4/ mu priznal náhradu škody v tejto výške.

Čo sa týka nároku navrhovateľa 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa vyslovil, že túto
nie je možné poskytnúť podľa zákona č. 58/1969 Zb., preto pri posudzovaní tohto nároku navrhovateľa
4/ vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany osobnosti fyzickej osoby, a to
§ 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zák. Konštatoval, že štát za situácie, ak k vzneseniu obvinenia došlo v
zmysle zákona pri uplatnení výkonu práv a povinností orgánu činného v trestnom konaní, nemôže sa

zbaviť zodpovednosti za postup orgánov činných v trestnom konaní, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V takom prípade nie je potom podľa neho rozhodujúce, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili podozrenie, ale je rozhodujúce, či sa ich podozrenie potvrdilo. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením,
považoval za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., účinného

do 30.6.2004. Navrhovateľom 4/ označené vznesenie obvinenia a jeho následné trestné stíhanie, keď
toto bolo následne zastavené, možno podľa neho považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť
ujmu na jeho právach, ku ktorému porušeniu aj došlo, a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia -
vznesenie obvinenia. Mal za to, že navrhovateľ v súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy
preukázal, že v dôsledku trestného stíhania došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti

v spoločnosti a preukázal, že pociťoval následky v odlišnom správaní príbuzných a osôb v jeho blízkom,
či širšom okruhu, keď túto skutočnosť mal preukázanú výpoveďami svedkov. Výpoveďami svedkov mal
za preukázané, že trestné stíhanie vyvolalo negatívne reakcie jeho rodinných príslušníkov, kolegov
v práci, známych a kamarátov a osoby z blízkeho a širšieho okolia v dôsledku trestného stíhania
ho začali negatívne hodnotiť, neverili mu a mali voči jeho osobe a rodine výhrady. Skonštatoval, že

priebeh trestného stíhania mal nepopierateľne negatívny dopad na celú rodinu navrhovateľa 4/, na jeho
manželku a deti, mal problémy v práci, keď jeho kolegovia mu nedôverovali a mali k nemu negatívny
postoj. V mieste bydliska bolo známe, že sa voči navrhovateľovi 4/ viedlo trestné stíhanie, čo vyvolávalo
spoločensky nepríjemné situácie či už pre neho, alebo aj pre jeho blízku rodinu. Nestotožnil sa však
s výškou navrhovateľom 4/ uplatňovanej nemajetkovej ujmy vo výške 565.000,- € a za primeranú

považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.442,50 € s prihliadnutím na jej závažnosť. Poukázal
aj na ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v zmysle ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia
ako výška náhrady nemajetkovej ujmy poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu a na ust. § 6 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodnení osôb poškodených

násilnými trestnými činmi, kedy celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie
presiahnuť päťdesiatnásobok maximálnej mzdy. Uviedol, že nakoľko výška nemajetkovej ujmy závisí
od úvahy súdu, vychádzal pri rozhodovaní analogicky z predmetných novelou doplnených ustanovení
§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z. a priznal navrhovateľovi 4/ vzhľadom na dopad trestného stíhania na
jeho osobu, intenzitu tohto dopadu a spôsobené následky, nemajetkovú ujmu vo výške 8.442,50 € vo

výške 1 maximálne stanovenej výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu. Považoval nemajetkovú ujmu v sume 8.442,50 € vzhľadom na dĺžku
trestného stíhania navrhovateľa 4/ v trvaní 8 rokov a 5 mesiacov, ktoré začalo vznesením obvinenia dňa
17.7.1997 a skončilo zastavením trestného stíhania dňa 21.12.2005, za primeranú.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na kritériá ust. § 17 ods. 3, keď mal za preukázané,
že v dôsledku trestného stíhania došlo u neho k následkom v súkromnom i spoločenskom živote,
pričom navrhovateľ 4/ nebol dovtedy trestaný, býva v obci, kde sa všetci navzájom poznajú a o
trestnom stíhaní tak vedela väčšina jej obyvateľov, čo malo vplyv na mienku o ňom, on i jeho najbližšiarodina boli nepochybne vystavení negatívnym vplyvom. Poukázal tiež na to, že dlhotrvajúci zásah do
jeho osobnostných práv dodnes pretrváva a za tento zásah sa mu nikto neospravedlnil. Podľa neho
iba samotné konštatovanie porušenia práv navrhovateľa 4/ by nebolo dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na reakcie okolia, zvýšenému stresu a obave z prebiehajúceho trestného konania, i napriek
tomu, že navrhovateľ 4/ nebol počas trestného stíhania vo väzbe, čo vo všeobecnosti predstavuje
závažnejší zásah do osobnostných práv osoby. Mal však za to, že tvrdenia, že v dôsledku trestného
stíhania jeho osoby jeho manželka a otec zomreli, že on sám má problém s alkoholom a že článok o jeho
trestnom stíhaní bol uverejnený v denníku H., navrhovateľ 4/ nijako nepreukázal. Okrem náhrady škody

titulom nákladov jeho právneho zastúpenia advokátom v rámci trestného konania vo výške 1.873,60 €
priznal tak navrhovateľovi 4/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.442,50 €, spolu vo výške 10.316,10
€ a v ostatnej časti ním uplatňovaného nároku návrh navrhovateľa 4/ zamietol.

Výrokonáhradetrovkonaniatýkajúcichsazastavenéhokonaniavčastinávrhupôvodnéhonavrhovateľa
1/ R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 279.383,26 € odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm.

c/ O.s.p. s odôvodnením, že nebolo možné posúdiť zavinenie zastavenia konania jedného z účastníkov,
nakoľko pôvodný navrhovateľ 1/ zomrel.

V ostatnej časti vo veci samej rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a vzhľadom na
neúspech navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ v nepatrnej časti a priznal im náhradu trov konania spočívajúcich

v trovách právneho zastúpenia vo výške 2.129,11 € a u navrhovateľa 4/ s odôvodnením, že tento bol
v časti nároku na náhradu škody čo sa týka nákladov trov obhajoby v trestnom konaní plne úspešný
a v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy záviselo od
úvahy súdu a priznal navrhovateľovi 4/ náhradu trov konania vo výške 1.772,99 €. Nepriznal na právnom
zastúpení navrhovateľa 4/ náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške, a to z dôvodu, že pri ich

vyčíslení vychádzal z inej tarifnej hodnoty za jeden úkon, vychádzal tiež z tarifnej odmeny v súvislosti so
zastupovaním dvoch osôb, teda zo zníženej tarifnej odmeny o 50% , nepriznal mu náhradu za uplatnený
úkon písomné podanie protistrane zo dňa 17.10.2008 a za návrh na mimosúdnu dohodu, z dôvodu, že
z obsahu spisu vykonanie týchto úkonov nevyplývalo a navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ nepriznal náhradu trov
právneho zastúpenia v uplatnenej výške, nakoľko boli účtované aj trovy právneho zastúpenia za nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak v súvislosti s týmto uplatneným nárokom pôvodného navrhovateľa
1/ R. D. nepriznal tarifnú odmenu v uplatnenej výške, keď v prejednávanej veci išlo o spoločné úkony
pri zastupovaní viacerých osôb, a to navrhovateľa 4/ spoločne s navrhovateľmi 1/ až 3/, kedy základná
sadzba tarifnej odmeny bola podľa § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. podľa neho znížená o 50%,
nepriznal náhradu za uplatnený úkon v právnej služby-písomné podanie protistrane zo dňa 17.10.2008

- návrh na mimosúdnu dohodu z dôvodu, že z obsahu spisu vykonanie tohto úkonu nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/, 2/, 3/ a 4/, ktorí žiadali
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach týkajúcich sa trov
konania zmeniť a priznať im náhradu trov konania za všetky úkony poskytnutých právnych služieb nad
priznanú sumu 2.129,11 €, a to za priznaný nárok v sume 1.932,45 € priznať im náhradu trov právneho
zastúpenia za všetkých 18 úkonov právneho zastúpenia + za úkon -písomné podanie protistrane vo veci

samej dňa 17.1.2008, teda spolu za 19 úkonov po 81,31 € spolu s príslušnou DPH za každý úkon, spolu
1.680,96 € a s polovicou náhrad hotových výdavkov a náhrad za stratu času a cestovného, ako boli
tieto v rozsudku priznané v sume 1.226,82 €, v tejto časti priznať náhradu trov právneho zastúpenia v
sume 2.907,78 €. Mali za to, že pokiaľ odmena mala byť z dôvodu zastupovania viacerých osôb znížená
o 50 %, do 1.6.2010 sa podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. znižovala odmena len o 20 % a za prevzatie

zastúpenia každého klienta osobitne sa odmena neznižuje ani teraz. Čo sa týka zastavenia konania z
dôvodu úmrtia R. D., mali za to, že im patrí náhrada trov konania aj za ním uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, pretože konanie sa vykonávalo aj o tomto nároku a preto im mala byť priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia aspoň v rozsahu odmeny za úkon podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004
Z.z.

Navrhovateľ 4/ napadol rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a trov
konania. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.442,50 € považoval vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu za nedostatočnú. Považoval za neprimerané odkazovať na súčasne platnú právnuúpravu zák. č. 514/2003 Z.z. o výške odškodnenia, nakoľko podľa neho mal súd prvého stupňa
vychádzaťzprávnejúpravyvčase,kedydošloktrestnémustíhaniu,ktorétrvalo8,5roka,tedaneúmerne
dlho a k vážnym následkom, ku ktorým v jeho dôsledku došlo a mal zohľadniť, že doteraz nedošlo

k žiadnej náprave následkov jeho nezákonného trestného stíhania, ktoré doteraz pretrvávajú. V časti
týkajúcej sa trov konania mal za to, že mu mala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za
všetky úkony právnej služby uvedené v rozsudku, vrátane úkonu - písomné podanie protistrane vo veci
samej zo dňa 17.1.2008, teda nad sumu 1.772,99 € a mal za to, že náhrada trov právneho zastúpenia
mu mala byť priznaná osobitne za priznaný nárok na zaplatenie sumy 8.442,51 € spolu v sume 3.936,71

€ a osobitne za súdom priznaný nárok na zaplatenie sumy 1.873,59 € v sume 1.326,38 € a spolu s
priznanou polovicou náhrad hotových výdavkov a náhrad za stratu času a cestovného, ako boli tieto
v rozsudku priznané v sume 1.226,82 € mal mu súd prvého stupňa podľa neho priznať náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 6.489,91 €.

Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich častiach, ktorými bola

navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ priznaná suma 1.932,45 € a trovy právneho zastúpenia v sume 2.129,11
€ a navrhovateľovi 4/ suma 10.316,10 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1.772,99 € zmeniť a
návrh navrhovateľov zamietnuť. Považoval rozsudok súdu prvého stupňa v týchto napadnutých častiach
za nepreskúmateľný, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s právnym základom týchto
nárokov a žiadnym spôsobom neodôvodnil právny titul priznaných nárokov, a to ani odkazom na

príslušnézákonnéustanovenia,zanepreskúmateľnýbezriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodnenia.Mal
za to, že súd prvého stupňa neuviedol, ako priznané nároky navrhovateľov právne posúdil a na základe
ktorého zákonného ustanovenia tieto priznal, prípadne ak ich priznal titulom náhrady škody, podľa
neho neodôvodnil existenciu predpokladov pre vznik takéhoto nároku. Namietal priznanie nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi 4/ s tým, že súd prvého stupňa podľa neho opomenul uviesť právny základ

priznaného mu nároku, keď jeho rozhodnutie spočíva len na všeobecnej úvahe, že trestné stíhanie,
ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať popri
vzniku materiálnej škody aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Uviedol, že súd prvého
stupňa nevzal do úvahy podstatnú podmienku náhrady podľa čl. 5 Dohovoru č. 209/1992 Zb. a síce, že
navrhovateľ 4/ nebol v rámci trestného stíhania pozbavený slobody. Poukázal na ust. § 1 ods. 1 zák. č.

58/1969 Zb, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré vydal
v trestnom konaní. Podľa jeho názoru v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho nezákonného
rozhodnutiavtrestnomkonaní,zktoréhosinavrhovateľodvodzujesvojnároknanáhraduškody,nakoľko
trestné konanie prebehlo v súlade s Trestným poriadkom a len samotná skutočnosť, že bol navrhovateľ
4/ ako obžalovaný v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, resp. bolo proti nemu trestné konanie

zastavené, nezakladá podľa neho automaticky jeho nárok na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie.
Mal za to, že ak došlo v trestnom konaní k pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, viedli ku
konečnému rozhodnutiu, že trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené a že v žiadnom rozhodnutí z
trestného konania sa nekonštatuje, že trestné stíhanie nemalo byť vôbec začaté, pričom zo spisového
materiálu vyplýva, že v čase vznesenia obvinenia existovalo dôvodné podozrenie o páchaní trestnej

činnosti navrhovateľa 4/ a povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní bolo predmetné zistenia
dôkladne preskúmať a vykonať všetky úkony v trestnom konaní tak, aby došlo k spoľahlivému zisteniu
skutkovéhostavu.Konštatoval,žepokiaľorgányčinnévtrestnomkonaníaplikujúustanoveniaTrestného
poriadku a postupujú počas trestného konania v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to
ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania, resp. k oslobodeniu spod obžaloby,

a že ak dôjde k pochybeniu orgánov činných v trestnom konaní, nie je možné považovať celé konanie
za nezákonné, ale treba dať konkrétne pochybenie do pomeru s tvrdeným vznikom ujmy a posúdiť, či k
vzniku nemajetkovej ujmy došlo práve v príčinnej súvislosti s týmito konkrétnymi pochybeniami. Zároveň
uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného do 30.6.2004. Vyslovil,
že súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela tak k záveru, že

ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté. Mal za to, že je nutné rozlišovať prípady, kedy napr. dôjde k zastaveniu
trestného stíhania a neskôr je trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že predmet trestného stíhania jeobčianskoprávnym nárokom, resp. priestupkom, a prípad, kedy dôjde k zastaveniu trestného stíhania
na základe riadneho plnenia povinnosti orgánov činných v trestnom konaní na základe dôvodného
podozrenia o spáchaní trestného činu a trestné stíhanie je ukončené oslobodzujúcim rozsudkom z

dôvodu dôkaznej núdze a za aplikácie pravidla in dubio pro reo. Poukázal na skutočnosť, že je nutné
liberovať štát od zodpovednosti za škodu v prípade, ak je zrejmé, že pri začatí trestného stíhania
orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu právnej povinnosti a navyše výsledok konania
je možné vnímať v príčinnej súvislosti s konaním/nekonaním samotného obvineného, v ktorom prípade
nepovažoval všeobecne judikovaný názor na nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania za

aplikovateľný. Bol toho názoru, že v súvislosti s navrhovateľom uplatneným nárokom na náhradu škody
v rozsahu uhradených trov za obhajobu v trestnom konaní, podľa ust. § 151 ods. 1 zákona č. 141/1961
Zb. Trestného poriadku trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho
konania znáša štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného, ani
výdavky spojené so zvolením obhajcu a splnomocnenca. K nemajetkovej ujme vo výške 8.442,50 €
poukázal na ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom v spojení s ustanovením čl. 51 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že
domáhať sa práv uvedených v čl. 46 Ústavy SR možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú a na ktorý prípad sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý náhradu nemajetkovej ujmy

neumožňuje. Považoval nárok navrhovateľa 4/ za nedôvodný a tiež priznanú výšku tejto nemajetkovej
ujmy majúc za to, že aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, táto
úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Navyše poukázal na to, že
navrhovateľ 4/ nebol väzobne stíhaný, celé trestné konanie skončilo zastavením konania a jediným
obmedzením zo strany orgánov činných v trestnom konaní bolo v poskytovaní súčinnosti pri výsluchoch

apojednávaniach.Pochybeniesúduprvéhostupňavidelajvtom,ženavrhovateľoviohľadnejehonároku
na nemajetkovú ujmu čiastočne vyhovel bez toho, aby mal riadne preukázané, či zásah skutočne mal
za následok zníženie občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti alebo dôstojnosti v spoločnosti.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.

bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov a odporcu
sú len čiastočne dôvodné.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a
nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba

domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na
súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 Ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy). Táto povinnosť súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií

spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Súdy sú primárne zodpovedné za
výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl.
152 ods. 4 Ústavy).

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, účinného od 1.7.2004 zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona
sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré

boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je
zákon č. 58/1969 Zb.V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo
ak bol spod obžaloby oslobodený.

Jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, ktorá má zaručovať, aby väzba nebola
bezdôvodne nariadená, ani predlžovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená tým, že vykonával väzbu.

Ústavnoprávny základ tohto nároku na náhradu škody v prípade trestného stíhania je aj v čl. 46 ods.
3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Štát totiž nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní

vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či
sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa

zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.6.2004.

Súdna judikatúra dovolila, že zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá každá

majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe),
bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Preto
námietky odporcu v tomto smere, že nebola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia,
keďže legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno vyvodiť z ich výsledku, ale len na
základe podmienok stanovených na ich začatia a priebeh, nie sú neopodstatnené.

Námietku odporcu, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, odvolací súd
tiež nepovažoval za dôvodnú. Súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré aj stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Súd prvého stupňa v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto aj primerane a dostatočne v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. vysvetlil a s nimi sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa nárok
navrhovateľov na náhradu škody titulom náhrady nákladov spojených s trovami obhajoby v trestnom

konaní správne právne a vecne posúdil a aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie
odôvodnil.

V danom prípade bolo nepochybné, že uznesením Krajského úradu PZ Košice sp.zn. ČVS:
KUV-56/20-1997 zo dňa 17.7.1997 bolo vznesené obvinenie proti pôvodnému navrhovateľovi 1/ R.

D. a navrhovateľovi 4/ E. D. pre spolupáchateľstvo trestného činu krátenia dane podľa § 9/2, § 148
ods. 1 a 5 Trestného zákona s tým, že zistené skutočnosti mali nasvedčovať tomu, že bol spáchaný
trestný čin a za dostatočne odôvodneného záveru, že obvinení R. D. ako spoločník a konateľ firmy
Jaga, spol. s r.o. Košice a E. D. ako spoločník a skladník v tejto firme v priebehu rokov 1993 až 1995svojim konaním spočívajúcom v dvojitom vedení účtovníctva v uvedenej firmy, konkrétne vyhotovovaním
fingovaných vlastných dodacích listov a výdajok k odberateľským faktúram, ktorých výška zostala
zachovaná, avšak dodaný tovar sa líšil v množstve, jednotkovej cene a sortimente, vytvárali možnosti

na odpredaj tovaru, ktorý už bol evidenčne odpredaný, avšak objektívne zostával vo firme Jaga, spol.
s.r.o. Košice bez odvedenia príslušnej DPH, čím za uvedené obdobie nebola odvedená DPH vo výške
1.883.105,- Sk, ktorá bola vyčíslená na základe daňovej kontroly Daňového úradu Košice II č. protokolu
696/240/4164/97/SED zo dňa 24.2.1997. Uznesením Krajskej prokuratúry č. 17/97 zo dňa 13.10.1997
bola podľa § 148 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Trestného poriadku sťažnosť obvinených R. D. a E. D. proti

uzneseniu vyšetrovateľky Krajského úradu vyšetrovania PZ SR v Košiciach sp.zn. KUV-56/20-1997 o
vznesení obvinenia zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresného súdu Trebišov v trestnej veci
menovaných obvinených bola vec podľa § 188 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vrátená prokurátorovi
na došetrenie. Vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice
uznesením zo dňa 21.12.2005 sp. zn. ČVS: KUV-56/20-1997 podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Trestného
poriadku trestné stíhanie obvinených stíhaných pre trestný čin skrátenia dane formou spolupáchateľstva

podľa §9 ods. 2 k, § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.1.2006. Z
príjmového pokladničného dokladu č. 07002 bolo preukázané, že pôvodný navrhovateľ R. D. uhradil
advokátovi JUDr. Jozefovi Mišlinovi, ktorý ho obhajoval v trestnom konaní, odmenu za právne služby vo
výške 58.217,00 Sk (1.932,45 €) a z predloženého pokladničného dokladu č. 07003 bolo preukázané,

že tomuto advokátovi uhradil navrhovateľ 4/ za rovnako poskytnuté služby v trestnom konaní odmenu
vo výške 56.617,00 Sk (1.879,34 €).

Bol tak preukázaný nárok navrhovateľov 1/ až 4/ bola uznesením o vznesení obvinenia a následným
trestným stíhaním, ktoré v prípravnom konaní trvalo 8 rokov a 5 mesiacov, spôsobená škoda. Keďže

v súvislosti s týmito rozhodnutiami orgánu činného v trestnom konaní navrhovatelia vynaložili náklady
na trovy svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov, štát zodpovedá za
takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či
v trestnom konaní je obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).
Podľa ust. § 442 Obč. zák. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ide o majetkovú ujmu, ktorá postihla

poškodeného v dôsledku zodpovednosti za škodu. Nárok na náhradu škody vzniknutej vynaložením
nákladov na trov obhajoby v trestnom konaní pôvodným navrhovateľom 1/ a následne navrhovateľom
1/ až 3/ ako jeho právnym nástupcom bol v konaní preukázaný v sume 1.932,45 € a nárok navrhovateľa
4/ v sume 1.873,60 €.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, a to vyhovujúcej časti, ktorou
bola navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ priznaná náhrada škody v sume 1.932,45 € a zamietajúcej časti týkajúcej
sa náhrady škody navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ a v časti priznania náhrady škody navrhovateľovi v sume
1.873,60 € podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do jeho súkromného života, do jeho cti a dobrej
povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1
Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť, nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov, keď sa tak stane na základe postupu
stanoveného zákonom. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú pritom povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 11 Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,

ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Medzi prípady vadného
pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle ust. § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva aj z
toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (aj v prípadoch inak zákonného rozhodnutia
o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom odporcu, že súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal
s nárokom navrhovateľa 4/ na nemajetkovú ujmu a že jeho odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti
nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľné. Nie je zrejmé, či súd prvého stupňa posudzoval nároknavrhovateľa 4/ podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. alebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď z
odôvodnenia jeho rozhodnutia to jednoznačne nevyplýva, preto nebolo možné jeho rozhodnutie v tejto
časti náležite preskúmať. Vzhľadom na vyššie uvedené treba však vychádzať aj zo skutočnosti, že zákon

č. 58/1969 Zb., za účinnosti ktorého došlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia a začatí trestného
stíhania, podmienky zodpovednosti štátu za škodu sú dané len v prípade škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe v zmysle § 5 zákona č. 58/1969 Zb. a čl. 5 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd, teda
musí ísť aj o pozbavenie osobnej slobody a nielen o trestné stíhanie ako také.

Inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia
ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti
sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená,
že štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za
predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom

vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah
nadriadenosti a podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie
práva trestného). Je teda zrejmé, že osoba sa musí úkonom štátu (v danom prípade polície) podriadiť.
Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a

nasl. Občianskeho zákonníka. Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené
následkom porušenia ľudských práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v
peniazoch", "plná náhrada za akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať
reštitúciu (navrátenie majetku alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých
ako dôsledok toho, že osoba sa stala obeťou/poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie

je, alebo ak spravodlivá náhrada nie je postačujúca).

Odvolací súd prvého stupňa preto z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v v časti týkajúcej sa
priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi 4/ vo výške 8.442,50 €, v zamietajúcej časti týkajúcej sa
nemajetkovej ujmy a v časti trov konania týkajúcich sa navrhovateľa 4/ a zároveň aj s tým súvisiacej časti

týkajúcej sa náhrady trov konania navrhovateľa 4/ podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p. zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

V časti týkajúcej sa náhrady trov konania navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 221 ods. 1 a 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko výrok o náhrade

trov konania navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ v súvislosti so zastavením konania v časti návrhu pôvodného
navrhovateľa 1/ R. D. o náhradu nemajetkovej ujmy nezodpovedá odôvodneniu podľa § 146 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. uvedenému v rozhodnutí v tejto časti, podľa ktorého ustanovenia žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a pokiaľ ide o ostatnú náhradu trov konania s odôvodnením súdu prvého
stupňa po právnej stránke podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. sa možno stotožniť, avšak možno prisvedčiť

námietke právneho zástupcu navrhovateľov, že novela vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorej sa
odmena pri zastupovaní viacerých osôb znižuje o 50%, je účinná od 1.6.2010.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.