Decision was made at the court Okresný súd Prievidza
Judgement was issued by JUDr. Alica Beňová
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Zrušujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/102/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3617201841
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3617201841.1
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu W. D., s.r.o. so sídlom v J., C. XX, W.: XX XXX
XXX, zastúpeného JUDr. I. E., advokátom v J., C. XX proti žalovanému I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. A. XXX, o zaplatenie 2 777,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Partizánske zo dňa 07. februára 2018, č.k. 6Csp/96/2017-60 takto
r o z h o d o l :
P r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby, rozsudok Okresného súdu Partizánske zo dňa 07.
februára 2018 č.k. 6Csp/96/2017-60 v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie
240,69 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 240,69 eur od 20.05.2014 do
zaplatenia z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.
V prevyšujúcej zamietajúcej výrokovej časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu
napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu zamietol. Vo výroku II. rozhodol o
náhrade trov konania tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 2 777,12 eur spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 20.05.2014 do zaplatenia
a náhrady trov konania. Žalobca tvrdil, že jeho právny predchodca Q. V. Y. a.s. ako veriteľ a žalovaný
ako dlžník uzavreli dňa 16.11.2013 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX, na základe ktorej bola žalovanému
poskytnutá suma 2500 eur, ktorú sa zaviazal splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach po 80,23
eur, až do zaplatenia sumy 4678,20 eur. Do podania žaloby uhradil 80,23 eur. V dôsledku porušenia
povinnosti splácať dlh riadne a včas právny predchodca žalobcu listom zo dňa 26.03.2014 upozornil
žalovaného na možnosť zosplatnenia úveru a dňa 19.05.2014 úver zosplatnil. Žalovaný mal uhradiť
sumu 2 777,12 eur, ktorá zahŕňa istinu, pričom uhradil 80,23 eur. Zmluvnú pokutu si žalobca neuplatňuje.
Ďalej konštatoval, že žalobca preukázal predložením zmluvy o postúpení, že sa stal právnym nástupcom
pôvodného veriteľa. Zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva obsahuje dohodu o
pôžičke vo výške 2500 eur splatnej v 60 mesačných splátkach po 77,97 eur (s poistným po 80,23
eur). RPMN je 32%, úroková sadzba je 32% ročne, priemerná RPMN je 21,09%. Termín konečnej
splatnosti je november 2018. Celkové náklady spotrebiteľa sú 2178,20 eur. Zmluva obsahuje aj dohodu
v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka o možnosti zosplatnenia dlhu, a to v čl. 12.4. Zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, vyplýva to z charakteru jej účastníkov - na jednej strane
veriteľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej fyzická osoba, ktorá
nekoná v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd zmluvu posúdil ako platnú.
Nepochybne z nej vyplýva, kto sú jej účastníci aj aký je jej predmet. Tvrdenie žalovaného o tom, že si
neprečítal jej obsah, respektíve mu nebol vysvetlený, súd považuje za účelové. Súdu je z jeho činnosti
známe, že žalovaný uzatvoril väčšie množstvo zmlúv o úvere (je žalovaným vo viacerých sporoch),pričom súd nemá poznatok o tom, že by bol obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Jeho tvrdeniu,
že nebol oboznámený s obsahom zmluvy súd neuveril. Vzhľadom k tomu, že žalovaný má postavenie
spotrebiteľa, súd v súlade s § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa musí aj ex officio prihliadať na prípadné
premlčanie uplatnenej pohľadávky. Z predžalobnej upomienky vyplýva, že k zosplatneniu došlo pre
nezaplatenie splátky splatnej v januári 2014. Vzhľadom k splatnosti k 20. dňu v mesiaci (čl. 6.2. Zmluvy),
ide o splátku splatnú 20.01.2014. K premlčaniu teda došlo v zmysle § 103 OZ dňa 20.01.2017. Žaloba
bola podaná až 21.03.2017. Žalovaný nárok je preto premlčaný. Pri posudzovaní okamihu začatia
plynutia premlčacej doby nie je podstatné, kedy nastali účinky zosplatnenia. Zákonodarca totiž začiatok
plynutia premlčacej doby viaže celkom jednoznačne na splatnosť splátky, pre nezaplatenie ktorej došlo
k zosplatneniu. V čl. 12.4 mali účastníci zmluvy dohodnuté, že k zosplatneniu môže dôjsť, ak je splátka
omeškaná po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Z listinných dôkazov celkom jednoznačne vyplýva, že touto
splátkou bola splátka splatná 20.01.2014. Nie je teda možné začiatok premlčacej doby (vo vzťahu
k splátkam, ktoré v čase zosplatnenia ešte neboli splatné) určiť inak, ako od 20.01.2014. Nemožno
podľa názoru súdu prihliadať na ustanovenie § 565 veta druhá OZ, pretože v posudzovanom právnom
vzťahu má prednosť špeciálne ustanovenie § 53 ods. 9 OZ, kedy k zosplatneniu môže dôjsť nie do
splatnosti nasledujúcej splátky (čo by malo vplyv aj na začiatok počítania premlčacej doby - ak by veriteľ
dlh nestihol zosplatniť do splatnosti nasledujúcej splátky, počítala by sa premlčacia doba odznovu od
splatnosti ďalšej nasledujúcej splátky), ale až po uplynutí troch mesiacov od splatnosti nezaplatenej
splátky. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol. Právne rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. § 100, §
101 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zmeniť tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi umu 2536,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo
sumy 2536,43 eur od 20.05.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dôvodil, že
súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu uplynutia 3-ročnej premlčacej doby, pričom aplikoval
§ 103 druhá veta Občianskeho zákonníka a počiatok behu premlčacej doby celého uplatneného
nároku stanovil od splátky splatnej dňa 20.01.2014, t.j. prvej riadne a včas neuhradenej úverovej
splátky. Toto rozhodnutie nie je správne. V zmysle § 103 Občianskeho ak bolo dohodnuté plnenie
v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre
nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti
nesplnenej splátky. Ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka priamo odkazuje na § 565
Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva oprávnenie pre veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky
prenezaplatenieniektorejzosplátokdlžníkomriadneavčas,pričomtotoprávomôževeriteľvyužiťlendo
splatnosti najbližšej splátky. Ak ho nevyužije, taká splátka sa premlčuje podľa jej pôvodnej splatnosti. V
zmysle uvedeného premlčaniu by vzhľadom na začatie sporu dňa 21.03.2017 podliehali splátky splatné
20.01.2014, 20.02.2014 a 20.03.2014 v celkovej sume 240,69 eur. Premlčanie zosplatneného celého
úveru (pozostávajúceho zo splátok splatných od 20.04.2014 a nasl.) by malo byť správne posúdené
podľa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka. Listom zo dňa 26.03.2014 bol žalovaný upozornený na
omeškanie s platením úveru a na možnosť zosplatnenia úveru v prípade nezaplatenia dlžných splátok
úveru. Nakoľko žalovaný dlžné splátky úveru nezaplatil, bol zosplatnený celý úver k 19.05.2014 pre
nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.04.2014, žaloba bola na súde podaná dňa 21.03.2017 a teda časť
zosplatneného úveru pozostávajúceho zo splátok splatných od 20.04.2014 premlčaná nie je. Nakoľko
časť uplatnenej pohľadávky titulom zaplatenia 3 úverových splátok splatných 20.01.2014 v sume 80,23
eur a 20.02.2014 v sume 80,23 eur a 20.03.2014 v sume 80,23 eur je premlčaná, žalobca žalobu v
časti o zaplatenie sumy 240,69 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% p.a. zo sumy 240,69 eur od
20.05.2014 do zaplatenia berie späť a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. Záverom odvolaciemu súdu
oznámil, že súd prvej inštancie zamietol žalobu na základe ustanovenia zákona, ktoré nie je v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo
veci vedenej pod sp. zn. PL.ÚS 11/2016, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad ust.
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s ust. čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu ani k jeho čiastočnému späťvzatiu žaloby písomne nevyjadril.
4. Skôr ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu veci na základe odvolania žalobcu, musel sa
vysporiadať s čiastočným späťvzatím žaloby, ktoré žalobca učinil vo svojom odvolaní.5. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
6. Podľa § 370 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
7. Podľa § 370 ods. 3 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich
odsekov primerane.
8. V predmetnom spore vzal žalobca svoju žalobu čiastočne späť skôr ako rozsudok vydaný v spore
súdom prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. S ohľadom na to odvolací súd podľa citovaných
ustanovení § 370 ods. 1 až 3 CSP pripustil čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, rozsudok Okresného
súdu Partizánske č.k. 6Csp/96/2017-60 zo dňa 07. februára 2018 v časti, v ktorej súd zamietol žalobu
žalobcu v časti o zaplatenie 270,69 eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 20.05.2014 do
zaplatenia zrušil a konanie v tejto časti zastavil.
9. V zostávajúcej časti predmetu konania, Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa
§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
10. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky,
ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci
PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
11. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek
tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad
napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom
neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR)
- predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak než ich vyložil zákonodarca pri
prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie
bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané
nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v
prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v
súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
12. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR
z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov
nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo
vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie
zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
13. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania.Bolpretodanýdôvodnazrušenienapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancievzostávajúcej
zamietajúcej výrokovej časti a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.14. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyvodí z
vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení
podkladom pre rozhodnutie o zostávajúcom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, a
opätovne vo veci rozhodne, pričom sa vysporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podanom
odvolaní.
15. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.