Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/84/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110202728
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7110202728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1) O. W., nar. XX. 2. XXXX, bytom
v G., V. XX, 2) H. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom v G., V. XX, právne zastúpených Mgr. Jaroslavom
Martiňukom, advokátom so sídlom v Košiciach, Branisková 7, proti žalovaným: 1) Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, 2) Ing. JUDr. Bohumil
Husťák, súdny exekútor, Žriedlová 3, Košice, právne zastúpený JUDr. Evou Geleneky Hencovskou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, 3) Ing. Kristína Honeková, súdna znalkyňa, Buková 39,
Bernolákovo, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu

Košice I z 11. októbra 2016, č. k. 15C/12/2010-447

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranámsporuvovzťahužalobcovažalovanéhov1.radenáhradutrovodvolaciehokonanianepriznáva.

Žalovaným v 2. a 3. rade priznáva náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu,
ktorí sú povinní tieto trovy uhradiť spoločne a nerozdielne.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1., 2. a 3. rade priznal právo na plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu prvej inštancie 2. februára 2010, ktorou sa žalobcovia domáhali
od žalovaného v 1. rade náhrady škody vo výške 2.161.860,- Eur s príslušenstvom podľa zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a náhrady trov konania,
na tom skutkovom základe, že exekúciou vedenou pod sp. zn. 223/2001 a uznesením z 10. júla 2006,
sp. zn. 1CoE/153/2006 boli porušené ich ústavné práva na vlastníctvo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy

SR a právo na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdny exekútor Ing. JUDr. Husťák a súdna znalkyňa Ing.
Honeková a manželia Ján Minďar a Erika Minďarová, urobili podvod - fingovanú dražbu a týmto svojím
konaním spôsobili žalobcom škodu vo vyčíslenej výške. Súdny exekútor Ing. JUDr. Husťák vyhlásil
dražbu pozemku v Košiciach na Alžbetinej 29 dňa 6. júna 2007 bez znaleckého posudku, bez súhlasu
oprávneného a dražba sa nekonala v čase, v ktorom sa konať mala. Súdna znalkyňa nevykonala
ohliadku nehnuteľnosti, predložila sfalšovaný znalecký posudok a hlboko podhodnotila nehnuteľnosť.

Súdny exekútor neinformoval žalobcov o udelenom príklepe, z toho dôvodu nemohli žalobcovia vzniesť
námietky proti udelenému príklepu. Výška škody, ktorá bola žalobcom spôsobená vo výške 2.161.860,-
Eurpredstavujehodnotuichpozemku,ktorýbolpredanývovýške1.500,-Eur/m2x50m2=75.000,-Eur,
pozemok bol predaný za 5.700,- Eur, rozdiel predstavuje 69.300,- Eur, ušlý zisk z chodu reštauračnejprevádzky od právoplatného rozhodnutia súdu, t.j. od 30. marca 2007, čo je 36 mesiacov x 1.300,-
Eur = 46.800,- Eur, za porušenie ľudských práv a základných slobôd voči žalobcom a ich deťom - voči
žalobcom 2 x 250.000,- Eur, dcéra H. a H. 2 x 100.000,- Eur, dcéra H. 1 x 50.000,- Eur, spolu 750.000,-

Eur, ušlý zisk za výstavbu objektu na kľúč so súhlasným stanoviskom inštitúcií 600.000,- Eur, hodnota
objektuorozlohe360m2=1.800,-Eur-600.000,-Eur,škoda1.200.000,-Eur,stavbamalabyťukončená
do 1. marca 2008, ušlý zisk z nájomného od 1. marca 2008, t.j. 24 mesiacov x 3.990,- Eur/mesiac =
95.760,- Eur.

3. Uznesením z 27. marca 2014, č. k. 15C/12/2010-239 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na
strane žalovaných vstúpili ďalšie subjekty, Ing. JUDr. Bohumil Husťák, súdny exekútor, ako žalovaný v
2. rade a Ing. G. C., súdna znalkyňa, ako žalovaná v 3. rade (§ 92 O.s.p.). Žalovaný v 2. rade vo svojom
písomnom vyjadrení doručenom súdu 6. novembra 2015 vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že
žalobcovia uplatnili žalobu voči jeho osobe po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty na náhradu škody.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní poukázal na ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a),
§ 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych
predpisov a zdôraznil, že v prípade náhrady škody podľa citovaného zákona sa uhrádza skutočná
škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu

poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do
predošlého stavu. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej
udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, ktoré by sa dali očakávať s ohľadom na pravidelný beh veci
(rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. 1. 2009 sp. zn. 6Co/197/2008). Pre vznik nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím treba preukázať existenciu základných predpokladov

vzniku zodpovednosti, ktorými sú: 1) subjekt (orgán štátu), 2) predmet (nezákonným rozhodnutím
porušený právny vzťah), 3) správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4) výsledok spočívajúci v škode, 5)
príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom, 6) protiprávnosť - nezákonnosť. Pre
vznik zodpovednosti za škodu musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený
musí využiť možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie a musí ísť o rozhodnutie právoplatné, pretože

len právoplatné rozhodnutie zakladá zodpovednosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2012,
sp. zn. 7Cdo/27/2011). Zároveň súd prvej inštancie akcentoval, že dôkazné bremeno o kumulatívnom
splnení všetkých podmienok spočíva na žalobcovi. Škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom
sa predbežne neprerokováva. Konanie orgánu štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom,
môže byť ukončené vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade kumulácie je potrebné rozlišovať,

či príčinou vzniku škody (prípadne jej uplatnenej časti) bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny
úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2012, sp. zn. 5MCdo/13/2010). Je
preto dôležité zistiť, či škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím lebo tieto nároky sa uplatňujú rozdielne, čo platí aj pre počiatok premlčacej doby, ktorá je
ustanovená odlišne. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup môžu, ale nemusia vzájomne

súvisieť, preto je dôležité zrozumiteľne vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za škodu. Ďalej
súd prvej inštancie poukázal na ust. § 46 ods. 1, 3, § 47 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný
poriadok v znení zmien a doplnkov, ako aj na ust. § 17 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch v platnom znení a uzavrel, že predmetom konania je náhrada škody
(uplatnená ako škoda, ušlý zisk a nemajetková ujma) spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu - súdu, súdneho exekútora a súdnej znalkyne a ich nesprávny úradný postup. V prvom rade
súd prvej inštancie posúdil opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania. Zdôraznil, že pokiaľ ide o
premlčanie práva na náhradu škody, ide o premlčaciu dobu kombinovanú, a to kratšiu - subjektívnu
a dlhšiu - objektívnu a ich začiatok plynutia je upravený odlišne. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Pre zistenie počiatku plynutia

subjektívnej premlčacej lehoty nie je potrebné zaoberať sa vedomosťou poškodeného o osobe škodcu
(§ 18 a § 25 ods. 1 citovaného zákona). Začiatok premlčacej doby je objektívne určený podľa § 19
ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého sa najneskôr právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov
odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda.
Premlčacie doby, objektívna a subjektívna, začínajú plynúť a končia nezávisle od seba. Všeobecne

však platí, že nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase, keď ešte plynú obe lehoty, t.j. lehota
objektívna a v jej rámci lehota subjektívna. Márnym uplynutím jednej z týchto lehôt sa nárok premlčuje,
aj keď poškodenému plynie druhá premlčacia lehota (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 11. marca 2010,
sp. zn. 30Cdo/3266/2008). Poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré muumožňujú podať žalobu o náhradu škody na súd, t.j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej
ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej výške s možnosťou jej dodatočného spresnenia.
Postačuje teda, aby poškodenému boli známe také skutkové okolnosti, ktoré sú spôsobilé pre záver o

finančnom vyjadrení spôsobenej majetkovej ujmy. Súd prvej inštancie akcentoval, že súdny exekútor
zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán podľa § 3 ods. 1 v
spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Súčasne to potvrdzuje, že štát na seba
preberá zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym
exekútorom (PL ÚS 49/03). Okamihom „objektivizácie“ škody bol podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z.deňdoručeniarozhodnutiaodvolaciehosúdu-uzneseniaz30.marca2007,č.k.1CoE/153/2006-74
povinnej, t.j. deň 4. jún 2007, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu o schválení
príklepu udeleného vydražiteľom - manželom Minďarovým. Ak žalobcovia uplatnili nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím voči žalovaným až 14. marca 2014, boli k tomuto dňu
premlčanéichnárokynanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímvsubjektívnejpremlčacej
dobe, ktorá uplynula 4. júna 2010 a na vznesenú námietku premlčania bol súd povinný prihliadnuť.

Z dôvodu vznesenej námietky premlčania súd prvej inštancie žalobu o náhradu škody spôsobenú
nezákonným rozhodnutím zamietol.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, žalobcovia boli počas
prebiehajúceho exekučného konania vlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa S. Voči žalobkyni v 2.

rade bol vydaný právoplatný a vykonateľný exekučný titul na návrh oprávnenej Sociálnej poisťovne,
pobočka Košice - platobný výmer č. 201-795-4101/99/174 a 201-795a-4101/99-174 z 3. júna 1999
a rozhodnutia č. 5013-379-6023/2000-134 z 27. októbra 2000, na základe poverenia na vykonanie
exekúcie č. 5803*019306 z 19. júla 2001 vydaného Okresným súdom Košice II na návrh oprávnenej
z 29. mája 2001 o zaplatenie pohľadávky vo výške 37.291,- Sk s príslušenstvom a penále vo výške

44.193,- Sk. Bola preto splnená podmienka zákonnosti zásahu do vlastníctva žalobcov a bolo zákonnou
povinnosťou súdneho exekútora s dostatočnou starostlivosťou posúdiť a overiť údaje exekučného
titulu a exekučného návrhu podľa Exekučného poriadku. Exekútor totiž mohol podľa § 31 ods. 1
Exekučného poriadku odmietnuť vykonať požadovaný úkon súvisiaci s exekučnou činnosťou len vtedy,
ak by odporoval zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, čo preukázané nebolo.

Súdny exekútor postupoval v súlade so zákonom, lebo dlh nebol povinnou v čase prebiehajúceho
exekučného konania splnený, preto námietku žalobcov podanú v tomto smere posúdil súd prvej
inštancie ako neopodstatnenú. Súd rozhodujúci v exekučnom konaní o postupe súdneho exekútora
vedel, uviedol to napokon v uznesení z 30. marca 2007, č. k. 1CoE/153/2006-74 a porušenie
Exekučného zákona ani iných právnych predpisov nekonštatoval. Súdna znalkyňa vypracovala znalecký

posudok č. 16/2006 za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov
na žiadosť súdneho exekútora a tento úkon bol ňou riadne zaevidovaný v znaleckom denníku č.
1143/04. Uznesením z 31. marca 2011, č. k. Er/2782/2001-166 prvostupňový súd námietku povinnej
proti rozvrhu výťažku zamietol a schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti. Uznesením z 18.
októbra 2013, č. k. 4CoE/177/2011-206 odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu potvrdil a dovolací

súd - Najvyšší súd SR uznesením z 29. apríla 2015, č. k. 2ECdo/24/2015-265 dovolanie povinnej
odmietol. Disciplinárne konanie vedené proti žalovanému v 2. rade bolo právoplatne zastavené 30.
apríla 2010 z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti a bolo tiež zastavené trestné stíhanie vedené
proti žalovanému v 2. rade a žalovanej v 3. rade, lebo neboli zistené jednoznačné dôkazy, ktoré
by usvedčili vinu žalovaných. Žalobcovia využili všetky možnosti podať opravné prostriedky a nebola

konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia ani nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobcovia nepreukázali základné zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu podľa §
3, § 6, § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré pre vznik zodpovednosti musia byť splnené. Nepreukázali
subjekt (orgán štátu - súd, súdny exekútor, súdna znalkyňa), ktorý mal škodu spôsobiť, nezákonné
rozhodnutie, teda rozhodnutie, ktoré by bolo v rozpore s právnym poriadkom SR a záväzkami SR,

nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah, nepreukázali príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím
(správaním) a výsledkom (škodou) a výsledok spočívajúci v škode. Tvrdenie žalobcov, že nemohli
postaviť „objekt - budovu na kľúč“, v hodnote 18.000.000,- Sk, ktorého stavba mala byť dokončená do
1. marca 2008 na základe nimi uzatvorenej zmluvy o budúcej zmluve o spolupráci zo 16. marca 2006 s
investorom stavby, lebo ich nehnuteľnosť bola nezákonne predaná v dražbe, nie je škodou. Žalobcovia

bolivlastníkminehnuteľnostiovýmere50m2,naktorejplocherozsiahlyobjektpostaviťnemožno,pričom
exekúcia na nehnuteľnosti prebiehala už od roku 2001, pred uzavretím zmluvy o budúcej zmluve a
budúci investor musel o prebiehajúcej exekúcii mať vedomosť. Ďalšia námietka žalobcov, že žalovaný
v 2. rade nemal od oprávnenej súhlas na vykonanie exekúcie, podľa názoru súdu prvej inštancie,neobstojí, lebo súhlas oprávnenej na predaj nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov bol daný 4. júla 2006,
počas prebiehajúcej exekúcie, pred schválením príklepu súdom a tento súhlas oprávnenej je súčasťou
exekučného spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. Er/2782/2001, ako vyjadrenia oprávnenej k

odvolaniu povinnej. Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie 3. júla 2001,
súd na návrh súdneho exekútora príklep udelený vydražiteľom na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov
schválil uznesením z 22. septembra 2006, č. k. Er/2782/2001-55, lebo bol dodržaný postup podľa §
134 Exekučného poriadku. Návrh žalobcov na vypočutie svedkyne Šulíkovej, zamestnankyne súdu,
súd prvej inštancie zamietol, lebo tento dôkaz nepovažoval za potrebné opakovať, nakoľko svedkyňa

Šulíková uviedla vo výpovedi, že v exekučnom spise sa nachádzali, a aj nachádzajú, všetky písomnosti,
ktoré tam majú byť a nič sa zo spisu nevyberalo ani sa so spisom nemanipulovalo. Prvoinštančný súd
považoval za potrebné dodať, že nárok na náhradu ušlého zisku z nájmu nehnuteľností (§ 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka) vzniká len vtedy, ak sú splnené všetky zákonné predpoklady zodpovednosti
za škodu a ak u poškodeného nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to dalo s ohľadom
na pravidelný beh udalostí očakávať. Žiadnu fikciu ani domnienku ušlého zisku zákon nepripúšťa.

Žalobcovia žiadne dôkazy na preukázanie ušlého zisku neponúkli. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval,
že súdna znalkyňa cenu nehnuteľnosti nenadhodnotila. Ako vyplynulo z dokazovania v trestnom konaní,
ktoré sa viedlo proti nej a žalovanému v 2. rade, podľa kontrolného znaleckého posudku vypracovaného
súdnym znalcom Ing. C., mala nehnuteľnosť v danom čase a mieste všeobecnú hodnotu vo výške
183.786,60 Sk a vyšetrovateľ prokuratúry konštatoval nenadhodnotenie hodnoty nehnuteľnosti súdnou

znalkyňou. Formu znaleckého posudku určil súd, ktorý nemal proti forme ani záverom znaleckého
posudku súdnej znalkyne žiadne námietky.

6. Žalobcovia si uplatnili aj náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie ľudských práv a základných slobôd
podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 250.000,- Eur pre každého z nich, po 100.000,-

Eur pre ich dve dcéry H., nar. 28. 4. 1986 a H., nar. 16. 5. 1987 a 50.000,- Eur pre maloletú H., avšak
nepreukázali oprávnenie konať v mene dcér, i keď v čase podania návrhu mali obe plnoleté dcéry
strán sporu právnu spôsobilosť konať pred súdom podľa § 20 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, platný a účinný do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“) a neuplatnili si ani návrh na predbežné
prejednanie žaloby u žalovaného v 1. rade podľa § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ako

obligatórnu podmienku na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
Žalobcovia v priebehu konania nepreukázali, v čom spočíval zásah do ich ľudských práv a slobôd, ktorý
mali spôsobiť žalovaní v 1., 2., 3. rade, i keď boli poučení súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného do
30. júna 2016. So zreteľom na uvedené závery, pretože nebol preukázaný vznik škody, príčinná súvislosť
medzi rozhodnutím a škodou, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup, súd prvej inštancie

žalobu zamietol v celom rozsahu. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že priznal úspešným
žalovaným plnú náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote právny zástupca žalobcov na ich pokyn odvolanie s

návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Uplatnili si aj nárok na náhradu trov konania. Odvolatelia majú za to, že súd
prvej inštancie v rozsudku nespomenul dôkazy č. 17 a 18 (č. l. 110, 111, 112) a žiadnym spôsobom
ich nevyhodnotil. Rozsudok je v tomto smere nepreskúmateľný. Ide najmä o Oznámenie o vykonaní
previerky exekútorského spisu, ktoré vydalo 11. augusta 2009 Ministerstvo spravodlivosti SR. Zvlášť

poukazujú na konštatovanie ministerstva na č. l. 112, v zmysle ktorého má ministerstvo preukázané,
že súdny exekútor bezdôvodne nekonal v exekučnom konaní od vydania dražobnej vyhlášky 5. júna
2002 do vydania upovedomenia o oceňovaní nehnuteľností zapísaných na LV XXXXX, P. mesto, 2.
mája 2006, čím porušil ustanovenie článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1
Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Súdny exekútor vykonal dražbu nehnuteľnosti

povinného uvedenej v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie 10. júla 2006 na základe dražobnej
vyhlášky vydanej 6. júna 2006 bez predchádzajúceho súhlasu oprávneného na predaj nehnuteľnosti
povinného a bez vypracovaného znaleckého posudku, čím porušil ust. § 134 ods. 1 a § 140 ods. 1
Exekučného poriadku. Na základe týchto skutočností a ďalších zistených nedostatkov bol ministrovi
spravodlivosti SR predložený návrh na začatie disciplinárneho konania proti menovanému súdnemu

exekútorovi. Podľa názoru žalobcov prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil povahu dôkazu č. 18.
Podľa ich názoru ide o individuálny správny akt s konštitutívnymi účinkami, ktorý bol vydaný pred
začatím súdneho konania, vydal ho ústredný orgán štátnej správy a súd je povinný ho rešpektovať. K
problému vyhodnotenia povahy dôkazu č. 18, či tento je alebo nie je individuálnym správnym aktoms konštitutívnymi účinkami, žalobcovia uvádzajú, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a
Najvyššieho súdu SR, môžu byť predmetom preskúmania súdom i také rozhodnutia orgánov verejnej
správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, pokiaľ menia, rušia - alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté

- práva určitého subjektu. Z uvedeného teda vyplýva, že (pokiaľ rozhodnutie nie je vylúčené z prieskumu
výslovne) pre posúdenie, či určitý akt podlieha prieskumu, je dôležitá otázka, aké sú jeho dôsledky a
aký dopad majú na právnu sféru dotknutého subjektu. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 91/2016
zdôraznil, že pokiaľ súd v správnom súdnictve odmietne vecne prejednať žalobu podľa § 247 a nasl.
OSP smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu, ktorý nemal zo zákona vyplývajúcu

povinnosť vydať rozhodnutie, dopúšťa sa odopretia spravodlivosti vo vzťahu k takému žalobcovi. Hoci
teda predmetné oznámenie samé o sebe nemá povahu rozhodnutí vydaných v správnom konaní a
nemá formálne náležitosti takýchto rozhodnutí, je právnoaplikačným aktom správneho orgánu, ktorý je
nevyhnutné s ohľadom na jeho účinky vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcov, bez ohľadu na jeho
formu, považovať za individuálny správny akt s konštitutívnymi účinkami. Tento individuálny správny
akt - Oznámenie o vykonaní previerky exekútorského spisu - má autoritatívny vzťah k jeho adresátovi

- žalobcom, exekútorovi, i OR PZ. Správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa
štátnej moci, nie iba v pozícii oznamovateľa (Nález Ústavného súdu SR zo 17. mája 2016, sp. zn.
III. ÚS 91/2016-74, najmä body 28 až 35 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenie z
25. augusta 2011, sp. zn. 5 Sžf 31/2011, rozsudok z 29. novembra 2012, sp. zn. 5 Sžf 26/2012,
či rozsudok z 18. júna 2015, sp. zn. 8 Sžf 35/2014). Faktom je, že v správnom súdnictve je právo

na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého
vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých,
ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej
samosprávy podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení. Tieto správne orgány
sú základom verejnej správy, a preto na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v

správnom súdnictve, zákon nevyžaduje splnenie ďalších kritérií. Nie je pritom rozhodujúce, ako sú
tieto normatívne akty terminologický označené, pretože okrem rozhodnutí môže ísť aj o opatrenia,
dokonca aj o záväzné pokyny či záväzné stanoviská. V zmysle odporúčania Rady Európy Rec (89)8,
ktoré upravuje dočasnú súdnu ochranu poskytovanú v správnych záležitostiach, „termín správny akt
znamená v súlade s rezolúciou (77)31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom správnych

orgánov každé jednotlivé opatrenie alebo rozhodnutie prijaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré
priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb“ (pozri k tomu napr. Števček, M., Ficová, S. a kol.
Občiansky súdny poriadok. II. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012. s. 953). Taktiež v
náleze sp. zn. PL. ÚS 21/08 ústavný súd zdôraznil, že nie je podstatné to, ako je príslušný (individuálny)
právny akt formálne označený (rozhodnutie, opatrenie, oznámenie, vyjadrenie a pod.), ale to, či svojimi

účinkami smeruje ku konkrétnym adresátom práva, a zakladá im priamo alebo aj sprostredkovane
práva alebo povinnosti. Vyššie uvedené odseky nie je možné odmietnuť s tým, že sa týkajú správneho
súdnictva, pretože vysvetlenie podstaty Oznámenia, ako individuálneho správneho aktu, má všeobecnú
povahu a týka sa tohto konania.

8. Ďalej odvolatelia namietajú správnosť záveru súdu prvej inštancie v bode 10 odôvodnenia rozsudku a
zdôrazňujú, že disciplinárna komisia Slovenskej komory exekútorov proti obvinenému exekútorovi Ing.
JUDr; Bohumilovi Husťákovi disciplinárne konanie zastavila pre premlčanie, keďže bolo preukázané,
že navrhovateľ doručil návrh na začatie konania 21. augusta 2009 a od spáchania všetkých skutkov
uplynuli viac ako 3 roky. Podpredsedníčka vlády nedávala disciplinárnej komisii SKE žiadny podnet na

zastavenie disciplinárneho konania, tvrdenie súdu prvej inštancie je tomto smere v rozpore s dôkazom
na č. l. 112 (posledný odsek). Žalobcovia poukazujú aj na dôkaz na č. l. 167, že žalovaný v 2. rade
bol disciplinárne obvinený. Rozhodnutie disciplinárnej komisie SKE je iba procesným rozhodnutím, nie
meritórnym. Napriek tomu konštatuje, že konanie exekútora bolo závažným disciplinárnym previnením a
že ministerka spravodlivosti navrhla zbavenie výkonu funkcie exekútora. Prečo nebolo toto rozhodnutie

rešpektované v trestnom konaní môže vysvetliť prokuratúra, ktorá dozorovala zachovávanie zákonnosti
v tomto konaní a riadila vyšetrovanie. Ide o jednoznačnú vadu trestného konania a rozhodnutie o
jeho zastavení žalobcovia považujú napriek všetkému za nezákonné. Formuláciu v bodoch 10 a 42
odôvodnenia rozsudku žalobcovia vyhodnocujú ako ochranu súdneho exekútora zo strany súdu prvej
inštancie, čo je zvýraznené aj tým, že sa v rozsudku absolútne nespomínajú dôkazy na č. l. 110, 111,

112 (Oznámenie MS SR), svedčiace proti nemu. Osobitne, k spomínanej ochrane exekútora spomínajú
bod 46, v ktorom je uvedené, že ďalšia námietka žalobcov, že žalovaný v 2. rade nemal od oprávnenej
súhlas na vykonanie exekúcie, neobstojí, lebo súhlas oprávnenej na predaj nehnuteľností vo vlastníctve
žalobcov bol daný 4. júla 2006 počas prebiehajúcej exekúcie, pred schválením príklepu súdom atento súhlas oprávnenej je súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. Er/2782/2001
ako vyjadrenia oprávnenej k odvolaniu povinnej. Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na
vykonanie exekúcie 3. júla 2001, súd na návrh súdneho exekútora príklep udelený vydražiteľom na

nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov schválil uznesením z 22. septembra 2006, č. k. Er/2782/2001-55,
lebo bol dodržaný postup podľa § 134 Exekučného poriadku. Tvrdenie, že námietka žalobcov neobstojí
je v rozpore s dôkazom č. 18 (Oznámenie o vykonaní previerky exekútorského spisu na č. l. 112) a
potom aj s dôkazom na č. l. 167-168. Na č. l. 112, v predposlednom odseku, sa priamo uvádza, že
exekútor vykonal dražbu bez predchádzajúceho súhlasu oprávneného a bez vypracovaného znaleckého

posudku. Keďže toto oznámenie je rozhodnutím, ktorým sa končilo správne konanie pred Ministerstvom
spravodlivosti SR, tak žalobcovia konštatujú, že neobstojí tvrdenie súdu, uvedené v bode 46 pre priamy
rozpor s inými dôkazmi v spise, aj pre postup súdu, ktorým bolo nesprávne vyhodnotenie povahy tohto
dôkazu. Na pojednávaní konanom 13. septembra 2016 žalobcovia predložili kópiu doručenky, podľa
ktorej bol súhlas oprávnenej doručený exekútorovi až 25. septembra 2006. Teda nielen po vykonaní
dražby, ale aj po schválení príklepu uznesením z 22. septembra 2006, č. k. Er/2782/2001-55. Preto

žalobcovia kladú otázku, ako môže súd uzavrieť, že bol dodržaný postup podľa Exekučného poriadku,
keď súhlas na vykonanie exekúcie bol exekútorovi doručený až o tri dni po vydaní uznesenia o schválení
príklepu. Je nespochybniteľným faktom, že v spise sa tento súhlas nemohol nachádzať v čase vydania
uznesenia Er/2782/2001-55, tobôž nie v čase dražby. Uznesenie Er/2782/2001-55 je dôkazom č. 12, na
č. l. 102 a vydal ho JUDr. Pavol Biroš, samosudca Okresného súdu Košice II, ktorý pracoval v minulosti

u exekútora?

9. Odvolatelia ďalej uviedli, že škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom exekútora a
nezákonným rozhodnutím - Uznesením Er/2782/2001-55, ktoré vydal JUDr. Pavol Biroš, samosudca
Okresného súdu Košice II, pričom je nutné zohľadniť, že dôkaz - doručenku z 25. 9. 2006 - žalobcovia

získali až v roku 2016 a hneď ju predložili na pojednávaní. Predtým o tomto dôkaze nevedeli, ani ním
nedisponovali. Vzhľadom na preukázané nesprávne konanie súdu vo veci Er/2782/2001 je potrebné
vyhodnotiť tvrdenia žalobcov o počte listov v spise ako pravdivé. Žalobcovia to tvrdia od začiatku, že
si skopírovali celý spis a že bol neúplný. Vyjadrenia svedkyne Anny Šulikovej, uvedené v bode 16,
že všetky dôkazy, ktoré boli pripojené do exekučného spisu sp. zn. Er/2782/2001 zostali zachované a

že uznesenie o schválení príklepu z 22. septembra 2006 bolo doručené všetkým stranám sporu, sú
účelové, kvôli vlastnej ochrane. Žalobcovia zdôrazňujú fakt, že svedkyňa V.X. námietky žalobcov na
pojednávaní (č. l. 198a, 199) ani raz nepoprela, alebo nevyvrátila ako nepravdivé, iba sa vyjadrovala,
že sa už nepamätá, čo nie je to isté. K záveru súdu prvej inštancie v bode 38, v zmysle ktorého súdny
exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán, pričom štát

na seba preberá zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti
súdnym exekútorom (PL ÚS 49/03), žalobcovia uvádzajú, že od počiatku vnímali zodpovednosť štátu -
ministerstva spravodlivosti, za činnosť súdu, súdneho exekútora a súdneho znalca. Exekútor, ani znalec
neboli žalovaní ako súkromné osoby. Súd to potvrdzuje v bode 34. Vzhľadom na uvedené, neexistovali
a neplynuli tu samostatné premlčacie lehoty voči exekútorovi a znalkyni. Žaloba bola podaná včas.

Závery prvoinštančného súdu v bode 35 a 40 žalobcovia považujú za nesprávne vyhodnotenú námietku
premlčania.

10. K záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 37 odôvodnenia žalobcovia uviedli, že od počiatku
vnímali zodpovednosť štátu - ministerstva spravodlivosti a boli si vedomí, že orgány štátu predstavujú

štát a preto si uplatnili náhradu škody voči štátu. Žalovaní v 2. a 3. rade neboli žalovaní ako súkromné
osoby. Žalobcovia preukázali, že exekútor svojim zavineným konaním porušil Ústavu SR, Dohovor na
ochranu ľudských práv a základných slobôd a Exekučný poriadok a to veľmi závažným spôsobom.
Tiež preukázali, že jeho činnosťou sa im zmenšil majetok dražbou, preukázali aj hodnotu tohto majetku
- teda výšku škody. Vady, ktoré žalobcovia od začiatku vytýkali, neboli vyvrátené. Ide najmä o vady

znaleckého posudku a konania exekútora. Tieto vady a zodpovednosť štátu sú objektívne zachytené
v Oznámení o vykonaní previerky exekútorského spisu, na č. l. 112 a na č. l. 167-168. Žalobcovia
ďalej k záverom prvoinštančného súdu v bode 18 odôvodnenia rozsudku uviedli, že ustanovenia § 17
ods. 3 písm. e) Zákona o znalcoch a tlmočníkoch v znení účinnom ku dňu vypracovania znaleckého
posudku boli podľa ich úsudku porušené, týkajú sa príloh zabezpečenia nepoužiteľných listín, resp.

starej katastrálnej mapy, ktorá neodrážala skutočný stav v čase vypracovania znaleckého posudku. Vo
vzťahu k Exekučnému poriadku, ktorý bol účinný v čase prebiehajúcej exekúcie a dražby nehnuteľnosti,
v § 138 ods. 1 je uvedené, že po vydaní exekučného príkazu exekútor zaobstará znalecký posudok
na cenu nehnuteľnosti a exekútor na žiadosť znalca poskytne súčinnosť potrebnú na vypracovanieposudku. Žalobcovia trvajú na tom, že fotodokumentácia brány s dopravnou značkou v danom čase
neexistovala, neodrážala skutočný stav, pretože táto značka bola odstránená oficiálne pred niekoľkými
rokmi. Rovnako neexistovala ani nafotená prevádzka reštauračného zariadenia. S poukazom na § 139

ods. 1 Exekučného poriadku znalecký posudok musí obsahovať všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a
odhad závad, ktoré musí vydražiteľ prevziať bez započítania na najvyššie podanie, ako aj odhad závad,
ktoré vydražiteľ prevezme so započítaním na najvyššie podanie, teda tieto obsahové náležitosti sú
kogentné. Znalecký posudok č. 16/2006 ich neobsahuje. Okrem iných má aj túto vadu, pre rozpor s
právnym predpisom je celkovo nepoužiteľný pre exekúciu, ku ktorej došlo. Tým odvolatelia namietajú

aj záver súdu prvej inštancie v bode 50, pretože súd nemohol poznať skutkový stav na mieste samom.
To, že súd nemal námietky voči posudku, svedčí o jeho nesprávnom postupe, keď napr. nereagoval
na priložený LV nepoužiteľný na právne úkony, pričom samotný znalecký posudok bol potrebný na
právny úkon (čo potvrdila aj súdna znalkyňa). V spise neexistuje dôkaz, ktorý by vyvracal oprávnené
námietky žalobcov voči činnosti súdnej znalkyne pri vypracovaní znaleckého posudku v rozpore s
platnými predpismi. K tvrdeniu znalkyne na pojednávaní, ktoré sa premietlo do bodu 45, žalobcovia

uviedli, že predložili súdu prvej inštancie súhlas ostatných spoluvlastníkov a teda poukazovanie na to,
že vlastnili iba 50 m2 je účelové a zavádzajúce. Odvolatelia namietajú aj správnosť záverov súdu prvej
inštancie v bode 44. odôvodnenia rozsudku a podľa úsudku žalobcov preukázali, že v danom prípade
je zodpovedný štát, nezákonne konal súdny exekútor, samosudca pri vydaní uznesenia o schválení
príklepu, aj súdna znalkyňa. Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. Er/2782/2001-55, považujú

žalobcovia za nezákonné. Dražbou a schválením príklepu sa majetok žalobcov zmenšil, nehnuteľnosť
bola ocenená a príčinná súvislosť je zjavná.

11. Žalovaný v 1. rade podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcov, v ktorom považuje za správny
záversúduprvejinštancie,žežalobcovianepreukázalisplneniezákonnýchpredpokladovzodpovednosti

za škodu podľa § 3, § 6 a § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., keď nepreukázali vydanie nezákonného
rozhodnutia súdom, nesprávny úradný postup súdneho exekútora pri výkone exekúcie, prípadne
znalkyne pri vyhotovení znaleckého posudku, nepreukázali vznik škody, ako ani príčinnú súvislosť medzi
rozhodnutím, prípadne postupom a škodou, pričom zároveň súd posúdil nárok žalobcov ako premlčaný
v zmysle § 19 ods. 1 citovaného zákona. Vo vyjadrení zdôrazňuje, že na vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. potrebné
kumulatívne splnenie troch podmienok - aby nastala udalosť, ktorá môže mať, resp. má za následok
vznik škody, vznik samotnej škody/ujmy, a predovšetkým príčinná súvislosť medzi skutočnosťou, ktorej
následkom má byť utrpená škoda a škodou. Žalovaný v 1. rade má za to, že žalobcovia ani v konaní
pred súdom prvej inštancie, ako ani v podanom odvolaní, nepreukázali, že by im v súvislosti s výkonom

exekúcie vo veci sp. zn. Ex 223/2001 vznikla činnosťou alebo rozhodnutiami súdu, súdneho exekútora
alebo súdneho znalca, ktoré by sa ukázali ako nezákonné alebo nesprávne, škoda, ktorej náhrady
sa svojou žalobou domáhajú, a preto považuje namietaný rozsudok za vecne správny a odvolanie
žalobcov za nedôvodné. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní (rovnako ako počas celého konania) namietajú
nezrovnalosti v úradnom postupe súdneho exekútora pri výkone dražby nehnuteľnosti, poukazuje

žalovaný v 1. rade na ustanovenie § 148 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého udelenie
príklepu podlieha schváleniu súdom, pričom exekučný súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci pri
udelení príklepu v súlade s exekučným poriadkom preskúma zákonnosť postupu súdneho exekútora v
predmetnom exekučnom konaní, najmä postup pri príprave ako aj počas samotného priebehu dražby.
V žalobcami napádanom exekučnom konaní bol 10. júla 2006 na dražbe nehnuteľnosti vo vlastníctve

žalobcov udelený vydražiteľom príklep, následne schválený uznesením Okresného súdu Košice II z
22. septembra 2006, č. k. Er 2782/01-55, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 30. marca 2007, č. k. 1CoE 153/2006-74, nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2007. Z odôvodnenia
uznesenia o schválení príklepu vyplýva, že „konajúci súd z predloženého exekučného spisu zistil, že
exekúcia bola vykonaná v súlade s ust. § 134 a nasl. Exekučného poriadku v znení zák. č. 291/2001

Z. z. (vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie začalo návrhom zo dňa 29.05.200l a vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané, že pri uskutočnení dražby predmetnej nehnuteľnosti nedošlo k
takému porušeniu procesného postupu, ktoré by mohlo mať za následok ujmu osôb oprávnených na
vznesenie námietok v zmysle ust. § 147 ods. 1 Exekučného poriadku, ani k takému porušeniu zákona,
ktoré by mohlo mať za následok vecnú nesprávnosť udeleného príklepu“. Vzhľadom na skutočnosť, že

konajúci súd nezistil v postupe súdneho exekútora žiadne pochybenie, resp. porušenie zákona, ktorého
priamym dôsledkom bol alebo mohol byť ovplyvnený výsledok dražobného konania, schválil príklep
ako vecne správny. V konaní na súde prvej inštancie nebolo preukázané, že by uvedené uznesenie
exekučného súdu o schválení príklepu bolo zrušené, z čoho vyplýva záver, že za daného stavu nie jemožné zo strany žalobcov domáhať sa náhrady škody za údajne nesprávny úradný postup súdneho
exekútora pri výkone dražby, ktorej príklep bol schválený súdom. Pokiaľ pritom žalobcovia aj v podanom
odvolaní namietajú nezákonnosť samotného uznesenia Okresného súdu Košice II o schválení príklepu

z 22. septembra 2006, č. k. Er 2782/01-55, poukazuje žalovaný v 1. rade na ustanovenie § 6 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého podmienkou nezákonnosti rozhodnutia pre účely tohto
zákona je jeho zrušenie po tom ako nadobudlo právoplatnosť. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej
inštancie neuniesli ani dôkazné bremeno preukázania vzniku samotnej škody a nemajetkovej ujmy, a
z toho plynúceho rozsahu požadovanej náhrady, ktorej sa svojou žalobou domáhajú, z čoho vyplýva

i nemožnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením práva a vznikom škody, a
doteraz nepreukázali oprávnenie konať v mene ich plnoletých dcér Tamary a Tijany Djordjevičových,
ktoré sa k žalobe nepripojili ako ďalší žalobcovia v poradí, a nárok na náhradu škody si neuplatnili ani
návrhom na predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v dôsledku čoho
nebolo možné v tomto konaní rozhodovať o ich nároku, resp. prípadnej im spôsobenej škode. Vzhľadom
na vyššie uvedené tak napriek tomu, že sa súd prvej inštancie v priebehu konania, ako ani v meritórnom

rozsudku, žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaným subjektom v zmysle žaloby
z 2. februára 2010 je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (podľa § 35 ods. 1 zák. č. 575/2001
Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii štátnej správy v znení neskorších predpisov právnická
osoba s vlastnou právnou subjektivitou, a nie štát, ktorý je v zmysle § 3 zák. č. 514/2003 Z. z. nositeľom
zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi štátu (alebo subjektmi konajúcimi v mene štátu), pričom

žalobcami vykonanú „opravu“ návrhu v časti žalovaného subjektu podaním zo 4. augusta 2010 nemožno
podľa názoru žalovaného v 1. rade považovať za doplnenie žaloby, resp. odstránenie vady žaloby v
zmysle § 43 O.s.p. (v súčasnosti § 129 CSP), tou by bola napr. len zmena v časti označenia orgánu
konajúceho v mene žalovaného štátu, nie však zmena zo žalovaného štátneho orgánu na žalovaný
štát (hoc konajúci prostredníctvom totožného štátneho orgánu), považuje žalovaný v 1. rade rozsudok

súdu prvej inštancie za vecne správny, a navrhuje ho odvolaciemu súdu v celom rozsahu potvrdiť.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako právnická osoba (subjekt práva) nie je pasívne
vecne legitimovaným subjektom vo veciach zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a
zároveň v zmysle doteraz žalovaným v 1. rade v konaní uvádzanej argumentácie, ako i záverov súdu
prvej inštancie, v konaní nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti

štátu za škodu, a s tým súvisiaceho nároku žalobcov na náhradu spôsobenej škody, podľa zák. č.
514/2003 Z. z., v dôsledku čoho je žaloba nedôvodná tak proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, ako i proti štátu, v mene ktorého by Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní
vystupovalo. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti žalovaný v 1. rade žiada odvolací súd, aby
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

12. K odvolaniu žalobcov podal písomné vyjadrenie žalovaný v 2. rade, ktorý sa s tvrdeniami
žalobcov nestotožňuje. K Oznámeniu o vykonaní previerky exekútorského spisu uviedol, že Ministerstvo
spravodlivosti je v disciplinárnom konaní v postavení strany konania, nie orgánom, ktorý rozhoduje o
vine, alebo nevine. O samotnej zodpovednosti súdneho exekútora môže rozhodnúť len disciplinárna

komisia, a nikto iný, a tá uvedené konanie zastavila. Nie je možné teda akékoľvek tvrdenia z
citovaného návrhu považovať za preukázané a už tobôž nie je možné tento návrh považovať za akúsi
formu záväzného rozhodnutia, alebo individuálneho správneho aktu, ako sa snažia uviesť žalobcovia.
Uvedeným návrhom nebol žalovaný v 2. rade ako súdny exekútor k ničomu zaviazaný. Podpredsedníčka
vlády SR nedávala podnet na zastavenie konania, ale na konanie (nakoľko bola zároveň ministerkou

spravodlivosti). To len preukazuje jej postavenie ako strany konania, nie rozhodujúceho orgánu.
Rozhodnutie disciplinárnej komisie o zastavení nekonštatuje zavinenie - ani nemôže, keďže sa jedná o
rozhodnutie o zastavení, ale len cituje, čo bolo v návrhu. Tvrdenie, že neexistoval súhlas oprávneného
s predajom nehnuteľnosti neobstojí, nakoľko tento existuje, nachádza sa fyzicky v spise a v konaní
bol predložený s dátumom 4. júla 2006, teda pred dražbou. JUDr. Biroš, ako sudca Okresného súdu

Košice II nebol nikdy v minulosti, ani nie je zamestnancom žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 2. rade
sudcu vôbec osobne nepozná. K hodnoteniu výpovede svedkyne Šulíkovej nemá čo uviesť, nakoľko
sa zo strany žalobcov jedná o dohady bez akéhokoľvek opodstatnenia. Súdny exekútor nie je štátom,
ale pri výkone exekučnej činnosti orgánom verejnej moci, a teda podanie žaloby voči Ministerstvu
spravodlivosti nemôže mať za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty voči súdnemu exekútorovi

a znalkyni, ako to uvádzajú žalobcovia. Teda s posúdením námietky premlčania konajúcim súdom sa
plnestotožňuje.Žalobcovianepreukázalianiprotiprávnekonaniektoréhokoľvekzožalovaných,anivznik
škody a ani príčinnú súvislosť. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.13. Žalovaná v 3. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov poukázala na bod 1 odôvodnenia
rozsudku, z ktorého vyplýva, že prvoinštančný súd nárok žalobcov uplatnený žalobou z 2. februára 2010

považoval za nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov napriek tomu, že žalobcovia tento
nárok výslovne v žalobe ako nárok z predmetného zákona nepopisujú a neuplatňujú. Ak sa odvolací
súd stotožní so subsumovaním uplatneného nároku pod predmetný zákon a bude mať za to, že ide v
tomto prípade o nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, tak žalovaná v 3. rade

nemôže byť v tomto spore pasívne legitimovaná a žaloba musí byť voči nej zamietnutá. S poukázaním
na § 4 ods. 1 predmetného zákona totiž žalovaná v 3. rade nie je súd, notár, ani súdny exekútor, ale
fyzická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov a ktorá je zapísaná v zozname znalcov, a
nie je dokonca ani orgánom verejnej moci. V zmysle uvedeného tak nie je voči nej možné aplikovať
zodpovednosť zo zákona, ktorý sa na ňu a na vykonávanie jej činnosti nevzťahuje, a tak ani nemôže

byť pasívne legitimovanou v tomto spore. V súvislosti s uvedeným žalovaná v 3. rade upozorňuje na
skutočnosť, že žalobcovia si v úvode žaloby svoj nárok uplatňujú nasledovne: „Máme za to, že exekúciou
sp. zn. 223/2001, zo dňa 10.7.2006 a uznesením sp.zn 1CoE/153/2006-74, ktorými boli porušené naše
ústavné práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ... (nekonkretizujú tento nárok tak, aby sa samostatne mohol posudzovať v zmysle
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov).
Z uvedeného má za to, že Okresný súd Košice I, a ani Krajský súd v Košiciach, nemajú dostatok
právomoci rozhodovať tento spor. V zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v znení k 2.
februáru2010(t.j.kudňupodaniažaloby)platí,že„Ústavnýsúdrozhodujeosťažnostiachfyzickýchosôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Ak teda žalobcovia namietajú, že boli porušené ich základné ľudské práva a slobody zaručené
Ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv, mali sa so svojou sťažnosťou obrátiť na Ústavný súd

SR. Žalobcovia podali žalobu na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade na súde 2. februára 2010.
Až dňa 14. marca 2014 žalobcovia žiadali, aby do konania súd pripustil vstup ďalších účastníkov, a to
žalovaných v 2. a 3. rade. Žalobcovia tvrdia, že ich nárok na náhradu škody vyplýva z údajne podvodne
vykonanej dražby dňa 10. júna 2006. Voči žalovanej v 3. rade si však uplatnili právo na súde až 14.
marca 2014, t.j. takmer 8 rokov po tom, ako sa žalobcovia o škode dozvedeli. Zastáva názor, že na

žalovanú v 3. rade nie je možné uplatňovať ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (a teda ani ustanovenia týkajúce sa premlčania),
je potrebné prihliadnuť na všeobecné ustanovenia o premlčaní v zmysle Občianskeho zákonníka. S
poukázaním na § 106 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „Občiansky zákonník“) žalovaná v 3. rade akcentuje, že žalobcovia doposiaľ nepreukázali,

že by ich právo bolo uplatnené na súde alebo inom príslušnom orgáne a voči žalovanej v 3. rade došlo
k prerušeniu plynutia premlčacej doby a ich právo voči žalovanej v 3. rade bolo uplatnené včas (§ 112
Občianskeho zákonníka). Nakoľko bola žaloba žalobcami podaná už v roku 2010, má za to, že všetky
dôkazy mohli žalobcovia uplatniť oveľa skôr. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať. Týmto žalovaná v 3. rade opätovne vznáša námietku premlčania žalovaného nároku.

14. Ďalej v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla názor, že na žalovanú v 3. rade nie je
možné uplatňovať ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení neskorších predpisov a je teda potrebné prihliadnuť na všeobecné ustanovenia o zodpovednosti
za škodu v zmysle Občianskeho zákonníka. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody v zmysle OZ je preukázanie: (i.) porušenia právnej povinnosti; (ii.) vzniku škody; a (iii.) príčinnej
súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou
škodou). Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu
prislúchajúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen žalobcami tvrdená, ale musí byť
nimi aj preukázaná. Dôkazné bremeno zaťažuje údajných poškodených, a teda žalobcov. Žalobcovia

v konaní pred prvoinštančným súdom nepredložili dôkazy, ktoré by dostatočne preukazovali nimi
tvrdený nárok. Žalovaná v 3. rade je súdnym znalcom a na základe objednávky vyhotovovala dva
znalecké posudky na ocenenie nehnuteľnosti - pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere 50
m2, nachádzajúcom sa v katastrálnom území Stredné Mesto na parcele č. 533/5 vedenom na listevlastníctva č. 11225 pre obec Košice - Staré Mesto, okres Košice l, ktorá mala byť predmetom dražby.
Znalecké posudky vypracovala v súlade so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znakoch, tlmočníkoch a
prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na záveroch

v znaleckých posudkoch trvá, popiera všetky tvrdenia udávané žalobcami o sfalšovaní znaleckých
posudkov a podhodnotení ceny nehnuteľnosti a nie je si vedomá porušenia právnej povinnosti pri
vypracovávaní predmetných znaleckých posudkov a ani žiadne porušenie jej povinnosti nebolo doposiaľ
preukázané. Žalobcovia tiež do dnešného dňa nepreukázali, aká škoda im vlastne vznikla. Upozorňuje
tiež na to, že žalobcovia bez akéhokoľvek odborného znaleckého preskúmania svojvoľne určili cenu

nehnuteľnosti na 1.500,- Eur/m2 a od tejto ceny odvodzujú aj svoj nárok na náhradu škody. Žalovaná v
3. rade však poukazuje na znalecký posudok č. 26/2009 vyhotovený znalcom Ing. Martinom Hromjákom,
Plzenská 91, 040 11 Košice, na základe objednávky Okresného riaditeľstva PZ Košice v konaní ČVS:
ORP-255/4-0JP-KE-2009 zo dňa 11. mája 2009, ktorý už bol súdu predložený. Znalec určil cenu
predmetnej nehnuteľnosti vo výške 122,36 Eur/m2, teda len s malou odchýlkou od ceny určenej
žalovanou v 3. rade. Pokiaľ dôjde k vzniku škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Žalobcovia

si však v žalobe uplatňujú hypotetické, ničím nepreukázané, časti žalovanej sumy (ušlý zisk na
reštaurácii za 36 mesiacov, odškodnenie žalobcov a ich blízkych osôb, ušlý zisk na nájomnom za 24
mesiacov, potenciálna výstavba na pozemku). Nakoľko žalobcovia doposiaľ nepreukázali porušenie
právnej povinnosti žalovanou v 3. rade a ani vznik škody, nie je prakticky možné ani určiť príčinnú
súvislosť medzi týmito dvoma aspektmi zodpovednosti za škodu. Vzhľadom na uvedené žiada odvolací

súd, aby napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal tiež žalobcov na náhradu 100% vynaložených trov
odvolacieho konania, ktoré vyčíslila v sume 11.418,60 Eur (príprava a prevzatie 4.749,17 Eur, vyjadrenie
k odvolaniu žalobcov 4.749,17 Eur, 2 x režijný paušál (a 8,58 Eur) 17,16 Eur, DPH 1.903,10 Eur.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané

včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods.
1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP] a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú
preukázané a rozsudok je v konečnom dôsledku vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok

podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený 10. októbra 2018 o 10.15 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378

ods. 1 CSP.

17. Vychádzajúc z odvolacích námietok uvedených v odvolaní žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Pre úplnosť považuje v tejto súvislosti odvolací súd za
potrebné poznamenať, že na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok odvolací súd v zmysle ust. §

380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

18. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny

predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

20. Odvolatelia svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa
ust § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu aj správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a to
zdôvodu,žesúdprvejinštancievrozsudkunespomenulažiadnymspôsobomnevyhodnotildôkazyč.17

a 18 (č. l. 110, 111, 112), v dôsledku čoho je podľa ich názoru rozsudok v tomto smere nepreskúmateľný.
Ide najmä o Oznámenie o vykonaní previerky exekútorského spisu, ktoré vydalo 11. augusta 2009
Ministerstvo spravodlivosti SR.

21. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (§ 220 CSP). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť
riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä
zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd
prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

22. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5.
decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa
ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Môže teda
založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť

zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty
a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z
pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu,
ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30.

júna 2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré
majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi
napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli
„vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičnýomyl“(RyabykhprotiRusku,

rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP [§ 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017
zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „ústavný
súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala

záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“.23. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.
11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011)

24. V tejto súvislosti možno upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla
2006,sp.zn.II.ÚS98/06-11,vzmyslektoréhosúčasťouobsahuzákladnéhoprávanaspravodlivésúdne
konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa

nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

25. Podľa posúdenia odvolacieho súdu namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
spočívajúci v porušení práv žalobcov na spravodlivý proces z pohľadu nedostatočného odôvodnenia
rozsudku a tvrdenej nepreskúmateľnosti z dôvodu, že súd prvej inštancie v rozsudku nevyhodnotil
dôkazy č. 17 a 18, neobstojí, nakoľko hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je potrené posudzovať
z hľadiska jeho správnosti vo vzťahu k uplatnenému nároku v kontexte výsledkov dokazovania v

celom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne jasne
objasňuje skutkový a právny základ jeho rozhodnutia, ktorým žalobu zamietol ako nedôvodnú čo do
základu i výšky, a preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie. Uvedenú odvolaciu námietku považuje preto odvolací súd iba
za prejav subjektívnej nespokojnosti žalobcov s výsledkom v spore, teda za neopodstatnenú. Tomu

nasvedčuje aj ďalší obsah odvolania, v ktorom podľa názoru žalobcov prvoinštančný súd povahu dôkazu
č. 18 vyhodnotil nesprávne - nie nevyhodnotil - pretože ide o individuálny správny akt s konštitutívnymi
účinkami, ktorý bol vydaný pred začatím súdneho konania, vydal ho ústredný orgán štátnej správy a
súd je povinný ho rešpektovať.

26. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
v konaní vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
a v rozsahu námietok žalobcov, vymedzených v podanom odvolaní, dospel k záveru, že odvolanie
nie je v konečnom dôsledku opodstatnené, pretože napriek niektorým opodstatneným výhradám -
nielen žalobcov, ale aj ostatných strán sporu, je rozhodnutie súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku

vecne správne, preto neboli podmienky pre jeho zrušenie ani zmenu. Súčasne odvolací súd nezistil ani
pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo
na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto je napadnutý rozsudok v záveroch o spôsobe posúdenia dôvodnosti žaloby,
vecne správny.

27. Pokiaľ ide o povahu dôkazu - Oznámenie o vykonaní previerky exekútorského spisu Ministerstvom
spravodlivosti SR (ďalej len „Oznámenie“), ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil podľa názoru žalobcov
nesprávne, pretože v danom prípade ide o individuálny správny akt s konštitutívnymi účinkami, ktorý
bol vydaný pred začatím súdneho konania ústredným orgánom štátnej správy a súd bol povinný ho

rešpektovať, sa odvolací súd nestotožňuje.28. Individuálne správne akty sú akty, ktoré majú právotvorné účinky v tom zmysle, že sa nimi zakladajú,
menia, rušia alebo autoritatívne potvrdzujú individuálne určené opatrenia alebo povinnosti konkrétnych
subjektov.

29. Žalobcovia s poukázaním na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, počnúc Nálezom
Ústavného súdu SR zo 17. mája 2016, sp. zn. III. ÚS 91/2016-74, rozhodnutiami Najvyššieho súdu
SR - uznesenie z 25. augusta 2011, sp. zn. 5 Sžf 31/2011, rozsudok z 29. novembra 2012, sp. zn.
5 Sžf 26/2012, či rozsudok z 18. júna 2015, sp. zn. 8 Sžf 35/2014, namietajú, že závery uvedené

v týchto rozhodnutiach nie je možné odmietnuť s tým, že sa týkajú správneho súdnictva, pretože
vysvetlenie podstaty Oznámenia, ako individuálneho správneho aktu, má všeobecnú povahu a týka sa
tohto konania. Akcentoval predovšetkým názor vyslovený Ústavným súdom SR v Náleze sp. zn. III. ÚS
91/2016, v zmysle ktorého pokiaľ súd v správnom súdnictve odmietne vecne prejednať žalobu podľa §
247 a nasl. OSP smerujúcu proti neformálnemu oznámeniu správneho orgánu, ktorý nemal zo zákona
vyplývajúcu povinnosť vydať rozhodnutie, dopúšťa sa odopretia spravodlivosti vo vzťahu k takému

žalobcovi.Hocitedapredmetnéoznámeniesaméosebenemápovahurozhodnutívydanýchvsprávnom
konaní a nemá formálne náležitosti takýchto rozhodnutí, je právnoaplikačným aktom správneho orgánu,
ktorý je nevyhnutné s ohľadom na jeho účinky vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcov, bez ohľadu
na jeho formu, považovať za individuálny správny akt s konštitutívnymi účinkami.

30. V súvislosti s uvedeným je potrebné si uvedomiť, že k povahe právomoci správnych súdov
preskúmavať jednotlivé akty verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil aj iný názor v
Uznesení zo 17. júna 2015, sp. zn. PL. ÚS 37/2015, kde uviedol, že „Právomoc súdov preskúmavať
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je originárne ústavná, založená priamo ustanovením
čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy bez toho, aby na to bol potrebný zákon. Právomoc

preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov verejnej moci nie je
originárne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto právomoc súdom zverí.
Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovene zaručuje len právo na prieskum zákonnosti „rozhodnutí“,
čím sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy. Preto nie je zrejmé, prečo by malo byť na základe
tohto ustanovenia nevyhnutné pripustiť preskúmanie aj aktu typu „opatrenie všeobecnej povahy“, ktorý

v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je pozitívne upravený.“

31. Predovšetkým však odvolací súd zastáva názor, že predmetné Oznámenie, ktoré nemá povahu
rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ani formálne náležitosti rozhodnutia, nemožno v danom
prípade bez ohľadu na jeho formu považovať za individuálny správny akt s konštitutívnymi účinkami (s

ohľadom na jeho účinky vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcov), a to predovšetkým z dôvodu, že
predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je
splnenie podmienok v príslušných ustanoveniach zák. č. 514/2003 Z. z.. Jedným z týchto predpokladov
je, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom, v danom prípade súdom (§ 6 ods. 1, 2 cit. zákona). Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu, v danom prípade opäť rozhodnutím
súdu. Toto právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny
opravný prostriedok podľa osobitných predpisov (ak sa nejedná o prípady hodné osobitného zreteľa).
Z uvedeného možno vyvodiť jednoznačný záver, že pri posudzovaní existencie týchto zákonných
predpokladov pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - teda

existencie nezákonného rozhodnutia - je súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, v danom prípade
jednoznačne viazaný rozhodnutím súdu, nie Oznámením Ministerstva spravodlivosti SR, aj keby
rovno malo povahu individuálneho správneho aktu (hoci odvolací súd sa s týmto názorom žalobcov
nestotožňuje). Podobne, v prípade tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora,
exekučného súdu, či súdneho znalca, ktorý má spočívať v porušení noriem procesného práva,

upravujúceho procesný postup v exekučnom a súdnom konaní (Občiansky súdny poriadok, Exekučný
poriadok), súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, musí vychádzať opäť z rozhodnutí súdnych, nie
individuálneho správneho aktu iného orgánu, ak posudzovanie správnosti tohto procesného postupu
bolo predmetom súdneho konania, vrátane prieskumu správnosti postupu a rozhodnutia súdu v konaní
odvolacom.

32. Pokiaľ totiž žalobcovia v odvolaní (rovnako ako počas celého konania) namietajú nesprávnosť
v úradnom postupe súdneho exekútora pri výkone dražby nehnuteľnosti, odvolací súd akcentuje,
že udelenie príklepu podlieha schváleniu súdom, pričom exekučný súd v rámci svojej rozhodovacejprávomoci pri udelení príklepu v súlade s exekučným poriadkom preskúmal zákonnosť postupu súdneho
exekútora v predmetnom exekučnom konaní, a to tak postup pri príprave, ako aj počas samotného
priebehu dražby (§ 148 ods. 1 Exekučného poriadku). V žalobcami napádanom exekučnom konaní bol

10. júla 2006 na dražbe nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov udelený vydražiteľom príklep, následne
schválený uznesením Okresného súdu Košice II z 22. septembra 2006, č. k. Er 2782/01-55, ktoré
v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 30. marca 2007, č. k. 1CoE 153/2006-74,
nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2007. Správne poukázal žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení
k odvolaniu žalobcov na obsah odôvodnenia uznesenia o schválení príklepu, z ktorého vyplýva, že

„konajúci súd z predloženého exekučného spisu zistil, že exekúcia bola vykonaná v súlade s ust. § 134
a nasl. Exekučného poriadku v znení zák. č. 291/2001 Z. z. (vzhľadom na skutočnosť, že exekučné
konanie začalo návrhom zo dňa 29.05.200l) a vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že
pri uskutočnení dražby predmetnej nehnuteľnosti nedošlo k takému porušeniu procesného postupu,
ktoré by mohlo mať za následok ujmu osôb oprávnených na vznesenie námietok v zmysle ust. § 147
ods. 1 Exekučného poriadku, ani k takému porušeniu zákona, ktoré by mohlo mať za následok vecnú

nesprávnosť udeleného príklepu“.

33. Odvolací súd považuje za správne závery súdu prvej inštancie, ktorý zdôraznil, že súd rozhodujúci
v exekučnom konaní o postupe súdneho exekútora vedel, uviedol to napokon v uznesení z 30.
marca 2007, č. k. 1CoE/153/2006-74 a porušenie Exekučného zákona ani iných právnych predpisov

nekonštatoval. Súdna znalkyňa vypracovala znalecký posudok č. 16/2006 za účelom stanovenia
všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov na žiadosť súdneho exekútora a tento
úkon bol ňou riadne zaevidovaný v znaleckom denníku č. 1143/04. Následne uznesením z 31. marca
2011, č. k. Er/2782/2001-166 prvostupňový súd námietku povinnej proti rozvrhu výťažku zamietol
a schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti. Odvolací súd uznesením z 18. októbra 2013, č.

k. 4CoE/177/2011-206 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil a dovolací súd - Najvyšší súd SR
uznesením z 29. apríla 2015, č. k. 2ECdo/24/2015-265 dovolanie povinnej odmietol. Žalobcovia teda
využili všetky možnosti podať opravné prostriedky a nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia ani
nesprávny úradný postup.

34. Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd závery súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti
žalobcami uplatnených nárokov na náhradu škody čo do základu za správne, pretože v konaní nebolo
preukázané, že by uvedené uznesenie exekučného súdu o schválení príklepu bolo zrušené, z čoho
vyplývazáver,žezadanéhostavuniejemožnézostranyžalobcovdomáhaťsanáhradyškodyzaúdajne
nesprávny úradný postup súdneho exekútora pri výkone dražby, ktorej príklep bol schválený súdom.

Pokiaľ žalobcovia aj v podanom odvolaní namietajú nezákonnosť samotného uznesenia Okresného
súdu Košice II o schválení príklepu z 22. septembra 2006, č. k. Er 2782/01-55, s poukazom na
ustanovenie § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. podmienkou nezákonnosti rozhodnutia pre účely
tohto zákona je jeho zrušenie po tom ako nadobudlo právoplatnosť. Navyše, nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu si žalobcovia neuplatnili ani návrhom na predbežné

prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Vzhľadom na uvedené a pre
nesplnenie zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, bola súdom prvej inštancie žaloba
žalobcov z uvedených dôvodov voči žalovanému v 1. rade zamietnutá správne a zákonne.

35. Preto odvolacie námietky spočívajúce v tvrdenom nesprávnom hodnotení Oznámenia zo strany
súdu prvej inštancie, či nesprávnom celkovom hodnotení dôkazov v konaní, ústiaceho do záveru
prvoinštančného súdu o nedôvodnosti žaloby čo do jej základu, nie sú uplatnené dôvodne.

36. Ďalšia odvolacia námietka žalobcov spočíva v tvrdenom nesprávnom vyhodnotení námietky

premlčaniavznesenejžalovanýmv2.rade,atopostupomprvoinštančnéhosúduuvedenomvbodoch35
a40odôvodnenianapadnutéhorozsudku.Odvolateliaakcentujú,žeexekútor,aniznalec,neboližalovaní
ako súkromné osoby, čo súd prvej inštancie potvrdil v bode 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na uvedené, podľa názoru žalobcov, neexistovali a neplynuli tu samostatné premlčacie lehoty
voči exekútorovi a znalkyni. Žaloba bola podaná podľa ich názoru včas.

37. Súd prvej inštancie vychádzajúc z § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považoval za okamih
„objektivizácie“ škody deň doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, teda uznesenia z 30. marca 2007, č.
k. 1CoE/153/2006-74 povinnej, t.j. deň 4. jún 2007, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňovéhosúdu o schválení príklepu udeleného vydražiteľom - manželom Minďarovým. Ak žalobcovia uplatnili
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím voči žalovaným v 2. a 3. rade až 14.
marca 2014, boli k tomuto dňu premlčané ich nároky na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím v subjektívnej premlčacej dobe, ktorá uplynula 4. júna 2010 a na vznesenú námietku
premlčania bol súd povinný prihliadnuť.

38. Vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie nie je správny, pretože skôr, ako sa súd v konaní
vysporiada so vznesenou námietkou zaujatosti, musí skúmať, či žalovaný subjekt je vôbec nositeľom

žalobcami tvrdenej povinnosti (či je v spore pasívne legitimovaný) - v danom prípade sa jedná o
žalovaných v 2. a 3. rade, t.j. o súdneho exekútora a o súdnu znalkyňu.

39. Exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych
a iných rozhodnutí (§ 2 Exekučného poriadku). V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor
postavenie verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Súdny exekútor je teda orgánom verejnej

moci pri výkone exekučnej činnosti.

40. Súdny znalec spracováva znalecké posudky a vykonáva inú odbornou činnosť pre potreby
predovšetkým súdu, ale aj iných orgánov, inštitúcií a osôb (zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch v znení neskorších predpisov). Hoci sú znalci pre rozlíšenie od

všeobecnéhozmysluslovaoznačovanísúslovím„súdnyznalec“,znalecképosudkysauplatňujúnielenu
súdnych konaniach, ale tiež správnych konaniach a rôznych právnych konaniach pre súkromné subjekty.

41. Žalobu žalobcov ohľadom uplatneného nároku voči žalovaným v 2. a 3. rade je podľa úvahy
odvolacieho súdu potrebné zamietnuť z dôvodu, že týmto žalovaným chýba pasívna legitimácia v spore,

nakoľko súdny exekútor priamo nezodpovedá za náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ak
sa tvrdí, že vydal nezákonné rozhodnutie, alebo v konaní použil nesprávny úradný postup (a súdna
znalkyňa podľa tohto zákona zodpovedať za náhradu škody nemôže už vôbec, pozri nasledujúce body
odôvodnenia).

42. Súd prvej inštancie sa teda nevysporiadal s otázkou povahy právneho vzťahu strán z pohľadu
existencie pasívnej legitimácie žalovaných v 2. a 3. rade vzhľadom na skutkovo a právne zdôvodnený
nárok žalobcov. Napriek uvedenému je však rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcov vo
vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade vecne správne. Preto majúc na zreteli požiadavku jednotnosti a
komplexnosti civilného sporového konania (ako aj jeho hospodárnosti a v snahe nenavyšovať trovy

súdnehokonania),výrazomktorejjetiežprávnoupraxouaprobovanáprípustnosťkorekcienesprávností,
ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf
proti Rakúsku), na doplnenie dôvodov rozhodnutia z pohľadu tejto skutočnosti, z ktorého súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie nevysvetlil, odvolací súd dodáva:

43. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že aj keď v súlade s ust. § 131 CSP platí zásada „iura
novi curia“, treba rešpektovať aj žalobný dôvod, čo vyplýva z dispozičného princípu sporového procesu.
V praktickej rovine sa doktrína tzv. žalobného dôvodu prejavuje v pomerne zložitej otázke, či možno
žalobcovi priznať právnu ochranu aj na základe iného žalobného dôvodu, ktorý z ním substancovaného
skutkovéhodejavyplýva,avšakžalobcomvýslovnestipulovanýnebol.Akžalobcatrvánatom,žeziného

než žalobou uplatneného právneho dôvodu uspieť nechce, je potrebné toto jeho želanie rešpektovať.
(pozri Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck v Prahe 2016, str. 480, bod VI.)

44. Žalobcovia, napriek mnohým námietkam voči napadnutému rozsudku, v podanom odvolaní
nevytýkajú súdu prvej inštancie postup pri zaradení nimi uplatneného nároku voči žalovaným v 2. a

3. rade pod nesprávnu právnu normu, naopak, opakujú, že od počiatku vnímali zodpovednosť štátu
(ministerstva spravodlivosti) za činnosť súdu, súdneho exekútora a súdneho znalca. Exekútor, ani
znalec neboli žalovaní ako súkromné osoby, čo súd prvej inštancie potvrdil v bode 34 odôvodnenia
rozsudku. Takéto vnímanie uplatneného nároku voči súdnemu exekútorovi i súdnej znalkyni, ako aj jeho
posudzovanie podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., je však mylné tak zo strany žalobcov, ako aj

zo strany súdu prvej inštancie.45. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu

podľa osobitného predpisu, [Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov].

46. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia možno dospieť iba k záveru - a to výkladom doslovným
gramatickým, či systematickým (ktorý je objasnením významu normy z hľadiska jej miesta v právnom

systéme a v jeho štruktúre, t.j. prináležitosti interpretovanej normy k určitému druhu právnych noriem a
charakteru ich vzťahov k iným právnym normám, ako aj príslušnosti tejto normy k jednému z právnych
odvetví vrátane verejného či súkromného práva), že za škodu, ktorú spôsobil súdny exekútor pri výkone
exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného poriadku, zodpovedá jednoznačne
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

47. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalovaný v 2. rade už vo svojom odvolaní proti uzneseniu
prvoinštančného súdu z 27. marca 2014, č. k. 15C/12/2010-239, ktorým súd pripustil, aby do konania
na strane žalovaných vstúpil Ing. JUDr. Bohumil Husťák, súdny exekútor, správne uviedol, že ako súdny
exekútor nie je pasívne legitimovaným subjektom v spore, hoci v uvedenom odvolacom konaní nebol

daný zákonný priestor na skúmanie existencie pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ktorá otázka je
navyše otázkou hmotnoprávnej opodstatnenosti žaloby a prvoradým predpokladom jej úspešnosti, nie
otázkou procesnej prípustnosti žaloby (bez ohľadu na jej dôvodnosť).

48. Priama zodpovednosť exekútora za škodu ním nespôsobenú alebo jeho zamestnancami v súvislosti

s vykonávaním exekučnej činnosti je upravená v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ako objektívna
zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie. Žalobcovia však uvedené pochybenie súdu prvej inštancie
pri spôsobe právneho posúdenia uplatneného nároku voči žalovanému v 2. rade v odvolaní nenamietali.
Naopak, ako je uvedené vyššie, zotrvávajú na jeho posudzovaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
pričom súdu prvej inštancie vytýkajú iba nesprávny záver pri posúdení námietky premlčania uplatnenej

žalovaným v 2. rade, a to práve podľa tejto súdom prvej inštancie aplikovanej právnej normy. Tu však
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prípade rozšírenia žaloby proti žalovanému v 2.
rade (ako samostatnému zodpovednostnému subjektu podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku) až v
priebehu konania, by bolo nutné pri posudzovaní námietky premlčania (z pohľadu včasnosti podania
žaloby) vychádzať z dátumu, ku ktorému nadobudlo právoplatnosť uznesenie súdu o pripustení vstupu

tohto účastníka do konania ako ďalšej strany sporu.

49. Na druhej strane, žalovaná v 3. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov správne uviedla,
že s poukázaním na § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť v tomto spore pasívne legitimovaná
a žaloba musí byť voči nej zamietnutá. Žalovaná v 3. rade nie je súd, notár, ani súdny exekútor, ale

fyzická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkochaprekladateľochvzneníneskoršíchpredpisov,aniejeaniorgánomverejnejmoci.Vzmysle
uvedenéhotakniejevočinejmožnéaplikovaťzodpovednosťzozákona,ktorýsanaňuanavykonávanie
jej činnosti nevzťahuje, preto nemôže byť pasívne legitimovanou v tomto spore.

50. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd upresňuje, že súdny znalec nemôže niesť priamu
zodpovednosť nielen s ohľadom na znenie ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ale s ohľadom na
znenie zákona ako celku, čo vyplýva z jeho účelu, ale už aj z jeho názvu - Zákon o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (na rozdiel od súdneho exekútora, ktorý škodu spôsobil pri
výkone exekučnej činnosti, vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, teda ako orgán

verejnej moci pri výkone exekučnej činnosti, za ktorého zodpovedá v danom prípade štát, za ktorý
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky). Ako je uvedené vyššie, súdny znalec spracováva
znalecké posudky a vykonáva inú odbornou činnosť aj pre potreby súdu, ale nie je orgánom verejnej
moci.51. Preto vzhľadom na vyššie uvedené je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu voči
žalovaným v 2. a 3. rade zamietol ako nedôvodnú, v konečnom dôsledku vecne správne, avšak je tomu

tak pre nedostatok ich vecnej pasívnej legitimácie v spore, pri neexistencii ktorej súd už nielenže nemusí
skúmať ďalšie predpoklady dôvodnosti žaloby, ale z dôvodu hospodárnosti konania túto povinnosť už
nemá.

52. Keďže žalobcami uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané, odvolanie

nemožno považovať za opodstatnené, a preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnutý
rozsudok vo výroku o veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, pretože tento je - napriek
uvedeným pochybeniam súdu prvej inštancie - v konečnom dôsledku vecne správny.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s §
255ods.1CSP.Neúspešnížalobcovianemajúprávonanáhradutrovodvolaciehokonaniaaúspešnému

žalovanému v 1. rade vznik trov odvolacieho konania zo spisu nevyplýva. Preto odvolací súd stranám
sporu vo vzťahu žalobcov a žalovaného v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, avšak
žalovaným v 2. a 3. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v plnom rozsahu, ktorí
sú povinní tieto trovy uhradiť spoločne a nerozdielne (§ 262 ods. 2 CSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiachpodania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).