Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 6, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Csp/192/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717211215
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5717211215.1

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne M. A., N..
XX.X.XXXX, A. P.. V. XXXX/X, V., proti žalovanému W. A., P..B.., B. B. M. A., F. N. X, J.: XX XXX
XXX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou RELEVANS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo
nábrežie 8/a, IČO: 47 232 471, v konaní o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov,
takto

r o z h o d o l :

I. Určuje sa, že úver poskytnutý žalovaným žalobkyni na základe zmluvy o úvere Lepšia splátka č.
5304641085 zo dňa 22.12.2014, je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalobkyňa má proti žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 25.9.2017 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia,
že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere Lepšia splátka č. 5304641085 zo dňa 22.12.2014, ktorú
uzavrela so žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov. Náhradu trov konania nepožadovala. Žalobkyňa
uviedla, že je spotrebiteľkou a spornú zmluvu uzavrela dňa 22.12.2014. Z jej pohľadu zmluva nemá

náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z.. Naliehavý právny záujem
na určení toho, čoho sa domáhala, vyvodzovala z potreby odstránenia právnej neistoty s poukazom na
ust. § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a v tejto súvislosti poukázala
na viacero rozsudkov súdov Slovenskej republiky a to rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn.
9Co/309/2014 zo dňa 25.5.2017, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/27/2013, alebo 15Co/339/2015
atď.. Žalobkyni bol na základe spornej úverovej zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 9.850

€, ktorý mal byť splatený 120 mesačnými splátkami po 153 €. Zo súčinu, výšky a poštu splátok je potom
zrejmé, že celková čiastka, ktorú bola žalobkyňa povinná v súvislosti s poskytnutým úverom zaplatiť,
je suma 18.360 € a nie suma 18.176,18 €, ako uviedol v zmluve žalovaný. Odplata pre žalovaného by
dosiahla výšku 86,39 % požičanej istiny. Uvedenie nesprávnej celkovej sumy k zaplateniu v
neprospech spotrebiteľa má rovnaké dôsledky, ako keby tento údaj v zmluve úplne absentoval a je
navyše nekalou obchodnou praktikou veriteľa, teda žalovaného. Naviac uviedla, že v zmluve absentuje

údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda absentuje rozpis splátky
na istinu, úroky a poplatky. Tvrdila, že zmluve nie je uvedený druh spotrebiteľského úveru, adresa
kontrolného orgánu, či adresa predávajúceho, kde môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, či sťažnosť.
Všetko sú to obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

2. Na dôkaz svojich tvrdení k žalobe pripojila zmluvu o úvere Lepšia splátka, dohodu o zrážkach zo

mzdy, predžalobnú výzvu z 27.7.2017, výpočet RPMN interaktívnou kalkulačkou.3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 13.2.2018, ktoré na súd došlo 15.2.2018 a
vyplynulo z neho, že žalobu považuje za nedôvodnú a žiada ju zamietnuť. Predovšetkým žalovaný
namietal absenciu naliehavého právneho záujmu na určení toho, čoho sa žalobkyňa domáha a v tejto

súvislosti rovnako poukázal na viacero rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Uviedol, že pri hodnotení
podmienok v zmluve má zvlášť zásadný význam kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa a poukázal
aj na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré definovali tento pojem a vychádzal z tvrdenia,
že priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj
výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie a európske právo pri definovaní tohto pojmu malo

sa uberať skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako na schopného urobiť si vlastné rozhodnutie
ohľadne svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Uvedený trend potvrdil aj
Ústavný súd Slovenskej republiky, keď svojím rozhodnutím zo dňa 7.2.2018 potvrdil protiústavnosť ust.
§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný uviedol, že údaje žalobcu o tom, že výška nákladov
spojených s úverom predstavuje sumu 8.326,18 €, nie sú správne. Žalovaný uviedol, že odplata úveru
zodpovedá dĺžke splácania úveru 120 mesiacov, pričom o úver vo výške 10.000 € s dobou splácania

10 rokov požiadala žalobkyňa osobne žiadosťou o úver z 19.12.2014, ktorú žalovaný pripojil. Keďže
interný výpočtový systém žalovaného neumožňoval výpočet mesačnej splátky na eurocenty zaokrúhlil
jednotlivé splátky smerom nahor, čoho dôsledkom je rozdielna výška posledných splátok. Žalobca
má tak zaplatiť 118 splátok v sume po 153 €, 119. splátku v sume 122,18 € a 120. splátku v sume
0 €. Žalovaný o výške posledných splátok žalobcu vždy vopred informuje, pričom v prípade úhrady

vo vyššej výške žalovaný bezodkladne vráti žalobcovi vzniknutý preplatok. Predmetné vyplýva jednak
zo skutočnosti, že ponechaním rozdielu by sa žalovaný bezdôvodne obohatil a súčasne vyplýva aj z
bodu 5.4 všeobecných obchodných podmienok , ktoré boli súčasťou zmluvy, podľa ktorého v prípade
vzniku peňažného nároku klienta voči banke z vysporiadania obchodu banka vyplatí peňažný nárok
klientovi bezhotovostne na účet, prípadne formou šekovej poukážky. Obsahovou náležitosťou celkových

nákladov spojených s úverom je len zmluvný ročný úrok vo výške 13.90 %. Suma celkových nákladov
tak zodpovedá vypočítanému zmluvnému úroku 13,90 % ročne pri 10-ročnom splácaní úveru.
Vzhľadom na predmetnú skutočnosť je dôvodný záver, že celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť,
je v zmluve o úvere uvedená správne. V tejto súvislosti poukázal aj na závery rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia - Klára Bíroová, kde Súdny dvor Európskej únie

uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa čl. 10 ods. 2 smernice,
sankcie v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov, je primeraná len
vtedy, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojhozáväzku.PokiaľžalobkyňapriložilainformatívnyinternetovývýpočetRPMN,rozdiel0,03%medzi
internetovým výpočtom a zmluvou o úvere mohol byť spôsobený nepresnosťou internetovej kalkulačky,

ktorá nepredstavuje záväzný, ale len informatívny výsledok. Podľa výpočtu internetového portálu by bola
RPMN úveru dokonca ešte nižšia a to 14,65 %.

4. Na dôkaz týchto tvrdení žalovaný pripojil internetový výpočet RPMN a všeobecné obchodné
podmienky žalovaného. V súvislosti s rozdelením splátky úveru na istinu, úroky a poplatky citoval ust. §

9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., ust. § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. a uviedol, že v danom
prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a z toho dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
k/ dá vyhovieť jedine opísaným spôsobom, ktorý žalovaný považuje za dostačujúci. Zmluva o úvere totiž
obsahuje požadované náležitosti, keď sa v nej uvádza výška úveru, úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou,
výška mesačnej splátky RPMN banky v percentách a taktiež priemerná RPMN na trhu ako aj celková

výška úveru, dátum prvej splátky a dátum nasledujúcich splátok ako aj počet mesačných splátok a dátum
konečnej splatnosti úveru. Je absolútne dostatočné a v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku, termíny splatnosti
jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka splatiť. V tejto súvislosti opakovane poukázal
na výklad, ktorý poskytol Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/15. Uviedol, že smernica

2008/48 vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku, pričom len porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v kontexte s
jehopovinnosťamipodľasmernicemôžebyťsankcionovanápodľavnútroštátnejprávnejúpravyzánikom
nároku veriteľa na úroky a poplatky. Uviedol, že priemerného spotrebiteľa zaujíma predovšetkým výška
úveru a suma, ktorú výsledne zaplatí, teda ľudovo povedané, o koľko preplatí jemu poskytnutý úver.

Priemerný spotrebiteľ nebude skúmať každú plátku samostatne. Pokiaľ šlo o druh spotrebiteľského
úveru, uviedol, že úver bol označený ako úver Lepšia splátka a rovnako na skutočnosť, že žalobkyňa
požiadalaoposkytnutieúveruLepšiasplátkavžiadostioposkytnutieúvere,tedaveľmidobrevedela,aký
druh úveru je jej poskytovaný. Pokiaľ žalobkyňa vytýka nedostatok adresy kontrolného orgánu a adresyveriteľa, tak uviedol, že adresa veriteľa je obsiahnutá hneď v čl. 1 písm. a/ zmluvy o úvere a podľa názoru
žalovaného nie je nutné uvádzať adresu predajcu, keď na zmluve sa nachádzajú priamo identifikačné
údaje žalobcu a preto v prípade akýchkoľvek reklamácií musí byť aj priemernému spotrebiteľovi zrejmé,

na koho sa má obrátiť s akoukoľvek požiadavkou týkajúcou sa úverovej zmluvy. Naviac poukázal na
skutočnosť, že v zmysle bodu 2 bod 8 sa právne vzťahy neupravené v zmluve upravujú okrem iného aj
reklamačným poriadkom, ktorý je dostupný na internetovej stránke žalovaného a podanie týkajúce sa
reklamáciepodľačl.Ibod4reklamačnéhoporiadkujemožnéurobiťnatamoznačenýchorgánochbanky.

5. Ako bolo vyššie konštatované, žalovaný pripojil zmluvu o úvere, rozhodcovskú zmluvu, žiadosť o
úver spísaný so žalobkyňou, dohodu o zrážkach zo mzdy, korešpondenciu s bývalým zamestnávateľom
žalobkyne a žiadosť o realizáciu dohody o zrážkach zo mzdy, návrh na mimosúdne vyrovnanie a
splnomocnenie, ktoré žalobkyňa podpísala pre Prvú oddlžovaciu, s.r.o., so sídlom v Žiline. Rovnako
pripojil interaktívnu kalkulačku na výpočet ročného úroku a RPMN ako aj obchodné podmienky
žalovaného pre spotrebiteľské úvery, reklamačný poriadok W. A..

6. Žalobkyňa následne reagovala replikou z 26.3.2018, kde na žalobe zotrvala. Poukázala v súvislosti
s tvrdeniam žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení toho, čoho sa domáha,
na legislatívnu zmenu súvisiacu s prijatím zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, na
ktorý reflektoval zákonodarca novelou zákona č. 129/2010 Z.z. účinnou od 1.1.2018, ktorou zakotvil do

ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. právo spotrebiteľa domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Opätovne trvala na tom, že v zmluve nie je správne uvedená celková výška nákladov spotrebiteľa,
pretože zo zmluvy je jednoznačné, že žalobkyňa má za účelom splnenia svojich povinností uhradiť
120 splátok po 153 €, teda spolu sumu 18.360 €. V zmluve je pri tom uvedená výška nákladov o

183,82 € nižšia, než suma, ktorá vyplýva zo súčinu, počtu a výšky splátok a opätovne trvala na tom,
že zmluva musí obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky. Nestotožnila sa ani s názorom
žalovaného ohľadne druhu spotrebiteľského úveru a konštatoval, že označenie úveru Lepšia splátka
nemôže byť považované za špecifikáciu druhu úveru. Podľa nej druhom úveru je napr. kontokorentný
úver, bezúčelový spotrebiteľský úver, kreditná karta a pod.. Uviedla, že žalobkyni bola poskytnutá

refinančná pôžička, teda účelový úver, no zo žiadneho ustanovenia zmluvy tento druh úveru zrejmý nie
je.

7. Žalovaný reagoval duplikou z 3.5.2018, kde sa opätovne vyjadroval k rozdeleniu splátky úveru
na istinu, úroky a poplatky. Citoval z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 a v

kontexte s týmto rozsudkom uviedol, že ak by predmetné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ zákona
č. 129/2010 Z.z., ktorého znenie bolo novelizované, bolo ponechané v zákone o spotrebiteľských
úveroch Slovenská republiky, by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou. Poukázal tiež
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesenie zo dňa 22.2.2018 sp. zn.
3Cdo/146/2017, z ktorého citoval.

8. Na svojich stanoviskách strany zotrvali aj na pojednávaní, ktoré bolo uskutočnené 6.6.2018.
Žalobkyňa sa tohto pojednávania nezúčastnila napriek tomu, že bola naň riadne a včas predvolaná a
svoju neprítomnosť neospravedlnila. Právny zástupca žalovaného sa pridržal pôvodných vyjadrení k
žalobe a uviedol, že v nich sa vysporiadal a celou argumentáciou žalobkyne.

9. Súd vykonal dokazovanie čítaním listín pripojených do súdneho spisu a po vykonanom dokazovaní
konštatoval, že žaloba žalobkyne je dôvodná.

10. Predovšetkým súd sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne, že s účinnosťou od 1.1.2018 sa spotrebitelia

na základe novelizácie zákona č. 129/2010 Z.z. a konkrétne ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z.,
môžu domáhať určenia, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na skutočnosť,
že toto zákonné ustanovenie bolo účinné v čase rozhodovania súdu, súd považoval za irelevantné,
že takáto zákonná úprava nebola účinná v čase, keď žalobkyňa podávala žalobu. Okrajovo súd však
konštatuje, že žalobkyňa podľa presvedčenia súdu mala aj predtým naliehavý právny záujem na

určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti sporného úveru a to vzhľadom na skutočnosť, že najmä z
korešpondencie, ktorú pripojil do spisu žalovaný, bolo zrejmé, že žalovaný pristúpil k vymáhaniu dlhu
vo vzťahu k žalobkyni. Určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, podľa presvedčenia súdu nie
je nič iné, než inými slovami povedané, že z danej úverovej zmluvy veriteľ nemá právo na úroky apoplatky. K tvrdeniam žalobkyne, že v úverovej zmluve nebol uvedený druh spotrebiteľského úveru, súd
udáva, že je zrejmé, že žalovaný poskytoval viacero úverových produktov a zo žiadosti o úver, ale aj
zo samotnej zmluvy podpísanej stranami dňa 22.12.2014 bolo zrejmé, že je poskytovaný spotrebiteľský

úver typu Lepšia splátka, teda takto označený úverový produkt žalobcu. Súd konštatuje, že veriteľ
žalobkyne je jednoznačne a dostatočne určito a zrozumiteľne uvedený ako W. A. P..B.. už v článku
1 úverovej zmluvy a pokiaľ žalobkyňa vyčítala absenciu náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. c/
teda skutočnosť, že zmluva neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu, alebo sťažnosť, je zrejmé, že úver nebol poskytovaný na nákup tovaru a preto táto iná osoba

odlišná od veriteľa nemohla byť v zmluve uvedená. Naviac z článku 2. bod 8 úverovej zmluvy vyplývalo,
že právne vzťahy neupravené úverovou zmluvou sa riadia obchodnými podmienkami, všeobecnými
obchodnými podmienkami, reklamačným poriadkom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere.
Z pripojeného reklamačného poriadku žalovaného potom vyplýva, že u koho a akým spôsobom môže
žalovaná podať reklamáciu. Absencia náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. x/ zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda absencia názvu a adresy príslušného kontrolného orgánu, nie

je takým nedostatkom, ktorý by v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z. z. spôsoboval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd za nedôvodnú vo vzťahu k
následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru považoval aj argumentáciu žalobkyne, ktorá sa týkala
nerozpísania splátky na istinu, úroky a poplatky, teda absenciu náležitosti vyžadovanej v ustanovení § 9
ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy. V tomto smere sa súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného. Poukazuje na argumentáciu
Súdneho dvora Európskej únie v rozhodnutí C-42/15, ktorým súdny dvor Európskej únie poskytol výklad
k ustanoveniam smernice 2008/48 o spotrebiteľských úveroch, ktorá bola transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky práve zákonom č. 129/2010 Z. z. .

11. Vo vyššie uvádzanom rozsudku C-42/15 Európsky Súdny dvor konštatoval, že čl. 10 ods. 2 písm.
h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 rozsudku).

12. Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 rozsudku).

13. Naviac na takýto výklad poskytol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach sp.

zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018 a 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018.

14. Súd však v zmluve zistil nedostatok, na ktorý upozornila žalobkyňa a práve tento nedostatok podľa
presvedčenia súdu spôsobil následok predpokladaný v ust. § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/
až k/, r/ a y/.

15. Zo zmluvy o úvere nazvanom Lepšia splátka, ktorú podpísala žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaný
ako veriteľ 22.12.2014, súd zistil, že žalobkyni touto zmluvou bol poskytnutý úver vo výške 9.850 €

pri mesačnej splátke 150 €, výške úrokovej sadzby 13,90 % ročne, RPMN banky 14,82 %
ročne, priemernej RPMN na trhu 11,25 % ročne a celkovej čiastke úveru 18.176,18 €, čo bol nepoistený
úver, u ktorého prvá splátka bola zročná 20.1.2015, všetky ďalšie boli zročné k 20. dňu v mesiaci a
posledná splátka bola, čo bol aj dátum konečnej splatnosti úveru, bola zročná k 20.12.2024. Celkový
počet mesačných splátok bol 120. Zmluva ďalej obsahovala ďalšie bankové poplatky a všeobecné

ustanovenia v článkoch 1 až 2 bod 17.

16. Súd zistil, že zo zmluvy nevyplývajú tvrdenia žalovaného, ktorými reagoval na argumentáciu
žalobkyne ohľadne nesprávneho údaju o celkových nákladoch spotrebiteľa a totiž, že by predposledná
splátka mala byť nižšia a 120.-ta splátka mala byť 0-ová. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalobkyni

bol poskytnutý úver vo výške 9.850 €. Žalobkyňa mala splácať tento úver splátkami vo výške 153 €,
pričom celkový počet splátok mal byť 120. Je pravdou, že súčin sumy 120 a sumy 153 dáva konečný
výsledok, ktorý konštatuje žalobkyňa a to sumu 18.360 €, nie sumu 18.176,18 €. Je teda zrejmé z
údajov, ktoré uvádzal žalobca v zmluve, že celkové náklady žalobkyne mali byť vyššie, než uvádzalacelková suma, ktorú žalobkyňa mala zaplatiť, skutočne bola 18.360 € a nie 18.176,18 € ako tvrdil
žalovaný. Žalobkyňa bola takto uvedená do omylu ohľadne výšky celkových nákladov spotrebiteľky,
teda sumy, o ktorú to, čo mala zaplatiť na základe stanoveného počtu a výšky splátok, presahovala

suma k zaplateniu sumu poskytnutú (9.850 €). V zmluve v neprospech spotrebiteľa bola nesprávne
uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, teda náležitosť, ktorá je vyžadovaná zákonom
o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j/. Podľa presvedčenia súdu jedná sa o veľmi
dôležitú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá poskytuje spotrebiteľovi celkovú predstavu o
tom, o koľko musí úver preplatiť. Keďže žiadne iné ustanovenie zmluvy nehovorilo nič o menšej výške

predposlednej a poslednej splátke úveru, ako sa to snažil navodiť žalovaný vo svojom prvom vyjadrení
k žalobe, je zrejmé, že žalobkyňa vo svoj neprospech bola uvedená do omylu o celkovej čiastke, ktorú
musí zaplatiť, pričom jej platobná povinnosť vyplývajúca z výšky a počtu splátok bola o 183,82 € vyššia,
než to uviedol žalovaný v zmluve. Žalovaný tak klamal o tomto údaji v neprospech spotrebiteľky. Tento
údaj je v rozpore so skutočnosťou a preto nie je platný a preto je naňho nutné nazerať tak, ako keby
v zmluve vôbec nebol uvedený.

17. V dôsledku tejto skutočnosti a tohto nedostatku zmluvy súd potom určil, že poskytnutý úver je
bezúročný a bez poplatkov, čím v žalobe v celom rozsahu vyhovel.

18. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a keďže žalobkyňa bola v

konaní proti žalovanému plne úspešná, priznal jej právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov
konania.

19. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.