Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217200816
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3217200816.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne: H. S., trvale bytom T. č. XXX, právne
zastúpená JUDr. Martinom Landlom, advokátom so sídlom Rázusova 47/4825, Lučenec, proti žalovanej:
L. A., trvale bytom mesto N. nad N., o zaplatenie 615,32 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 2Csp/34/2017-37 zo dňa 29. decembra

2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej
náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka; § 3

ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 112 Občianskeho
zákonníka, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení; § 255, § 262 ods. 1 CSP.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy
615,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 615,32 eur od 24.03.2013

do zaplatenia. Súd vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav, že dňa 16.02.2012 žalobkyňa ako
veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli zmluvu označenú ako "Zmluva o bezúčelovom úvere č. 41/2012",
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru veriteľom dlžníkovi vo výške 700,00 eur (ďalej len "predmetná
zmluva"). Podľa článku 2.2 predmetnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že suma poplatku je 10,00
eur a poplatok je splatný pri poskytnutí čerpania úveru, suma mesačného poplatku je 4,00 eurá za
každý, čo i len začatý kalendárny mesiac, úroková miera úveru je dohodnutá ako fixná pre celé úverové

obdobie vo výške 46,00 %, úroky sa po celé úverové obdobie vypočítavajú zo sumy úveru v čase
uzavretia zmluvy, dlžník uhradí dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach v počte splátok 13 a
výške každej splátky 84,68 eur, prvá splátka je splatná 23.03.2012, úverové obdobie je 13 mesiacov a
konečná splatnosť dlžnej sumy, resp. jej poslednej splátky je 23.03.2013. Podľa článku 2.5 predmetnej
zmluvy celková suma plnenia, ktoré dlžník na základe zmluvy uhradí veriteľovi pri riadnom a včasnom
plnení záväzkov zo zmluvy, je 1.110,84 eur. Ročná percentuálna miera nákladov úveru predstavuje

136,86 %. Okresný súd Trenčín rozhodol zmenkovým platobným rozkazom č. k. 36Zm/58/2012 - 17 zo
dňa 24.01.2013 tak, že zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobkyni zmenkovú sumu 790,75 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 790,75 eur odo dňa 25.03.2012 až do dňa
zaplatenia, sumu 2,63 eur ako odmenu vo výške 1/3 z 1 % zmenkovej sumy a náhradu trov konania.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením č. k. 4Er/542/2013 - 24 zo dňa 26.02.2016 rozhodol o
zastavení exekúcie vedenej vo veci oprávneného (žalobkyňa) proti povinnému (žalovaná) o vymoženie

sumy 790,75 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je zmenkový platobný rozkaz
Okresného súdu Trenčín č. k. 36Zm/58/2012 - 17 zo dňa 24.01.2013, ktorý nadobudol právoplatnosťa vykonateľnosť v časti istiny a úrokov dňa 22.02.2013 a v časti trov konania dňa 06.03.2013. Súd
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zákonodarca stanovil oprávnenému v prípade, ak sa proti fyzickej
osobe vymáha nárok zo zmenky, povinnosť preukázať, že nejde o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so

spotrebiteľskou zmluvou alebo že síce ide o nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou,
ale v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul bolo prihliadnuté na prípadné neprijateľné zmluvné
podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so
zákonom. Dôkazné bremeno má oprávnený a existencia dôvodov na zastavenie konania sa prezumuje
(predpokladá). Z listinných dôkazov predložených oprávneným, ani z pripojeného spisu nevyplýva, že

by sa zmenkový súd zaoberal spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu účastníkov konania a že
by prihliadal na okolnosti uvedené v § 57 ods. 1 písm. m) bod prvý až tretí Exekučného poriadku. V
posudzovanej veci teda oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa§
57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (s poukazom na § 243f ods. 4 Exekučného poriadku). Preto
súd vychádzal z prezumpcie dôvodu na zastavenie exekúcie (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku) a
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil.

3. Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žalobu
je potrebné zamietnuť. Súd posúdil predmetnú zmluvu, uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovanou,
podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného
zákonníka. Zároveň však ide aj o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a

predmetná zmluva spĺňa tiež definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa vyššie uvedených
ustanovení § 2 písm. a/, b/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná vystupovala v predmetnom
zmluvnom vzťahu ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa
vystupovala v zmluvnom vzťahu so žalovanou ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery

v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Súd na základe uvedeného na predmetnú
zmluvu aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľov, teda predovšetkým príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Novela zákona o ochrane
spotrebiteľa v § 5b zaviedla povinnosť súdu ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na
oslabenie nároku veriteľa voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku

alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie veriteľa voči spotrebiteľovi, aj keď
by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Súd preto ex offo skúmal,
či pohľadávka žalobcu voči žalovanému nie je premlčaná. Zo zisteného skutkového stavu veci súd
následne vyvodil právny záver, že v spore je potrebné ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného
nároku proti žalovanej o zaplatenie sumy 615,32 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania. Pri

posudzovaní premlčania súd aplikoval ustanovenia § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, z ktorých
vyplýva, že na daný prípad sa vzťahuje všeobecná premlčacia doba tri roky. Žalobkyňa uzatvorila so
žalovanou predmetnú zmluvu dňa 16.02.2012, pričom z jej obsahu súd zistil, že poskytnutý úver sa
stal splatný dňa 23.03.2013. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka premlčacia trojročná lehota v
tomto prípade, vychádzajúc z obsahu žalobcom predloženej predmetnej zmluvy, začala plynúť odo dňa

24.03.2013 (deň nasledujúci po splatnosti) a uplynula dňa 24.03.2016. Žaloba v danej veci bola na súd
žalobkyňou podaná až dňa 23.02.2017, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, preto súd aplikujúc
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. z dôvodu premlčania žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Súd sa zaoberal aj tvrdením žalobkyne o tom, že jej pohľadávka nie je premlčaná, keďže tvrdila,
že počas uplatnenia práva na zaplatenie zmenkovej sumy v konaní vedenom na Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. 36Zm/58/2012, ako aj v následnom exekučnom konaní, došlo k spočívaniu
premlčacej doby. V posudzovanom prípade je nesporné, že žalobkyňa uplatnený nárok voči žalovanej
odvodzovala z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 16.02.2012, teda nie zo zmenky.
Súd v tomto smere zastáva názor, že ide o dva rozdielne nároky, a to nárok zo zmluvy o úvere a
nárok zo zmenky. Platí to aj v prípade, ak zmenka zabezpečuje pohľadávku zo zmluvy o úvere (v

tomto smere súd zastáva obdobný názor ako je uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. 5Obo/20/2008 zo dňa 29.04.2009). Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru
o neexistencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci a podanú žalobu meritórne prejednal a rozhodol,
pričom pri posudzovaní nároku žalobkyne vychádzal z obsahu predmetnej zmluvy. Posudzujúc otázku
premlčania práva žalobkyne vychádzal súd teda z právneho titulu uplatneného nároku a s prihliadnutím

na dohodnutú splatnosť úveru v predmetnej zmluve následne dospel k záveru o premlčaní práva
žalobkyne z predmetnej zmluvy. Nad rámec uvedeného súd zároveň zastáva názor, že pre aplikáciu
§ 112 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby veriteľ v premlčacej dobe uplatnil právo na súde
alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračoval, pričom to platí aj o práve,ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý
výkon rozhodnutia. S poukazom na dôvody zastavenia exekúcie uvedené v uznesení tunajšieho súdu
č. k. 4Er/542/2013 - 24 zo dňa 26.02.2016, ktoré rozhodnutie predložila žalobkyňa so žalobou, súd

konštatoval, že nie je splnená zákonná podmienka, že by veriteľ (žalobkyňa) v začatom exekučnom
konaní riadne pokračovala a k zastaveniu exekúcie došlo jej zavinením. Aj z tohto dôvodu preto aplikácia
§ 112 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy.

5. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vo veci samej bola žalovaná úspešná (súd
žalobuzamietol),apretobyjejprotižalobkynipatrilnároknanáhradutrovkonania.Náhradutrovkonania
si však žalovaná neuplatnila a ani zo spisu jej žiadne nevyplývajú, a preto súd rozhodol tak, že žalovanej
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že v dôsledku

ukončenia jej podnikateľskej činnosti ku dňu 22.07.2017 došlo k prechodu práv a povinností z výkonu
jej podnikateľskej činnosti na ňu ako fyzickú osobu a z tohto dôvodu preto došlo k zmene subjektu
v tomto konaní. Preto žiada, aby odvolací súd zároveň pripustil zmenu subjektu žalobcu v konaní
a ako žalobcu ju pripustil do konania ako fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že rozhodnutie považuje za
arbitrárne, nesprávne a teda nezákonné. Nedostatkom napadnutého rozhodnutia je jeho nedostatočné

odôvodnenie, z čoho vyplýva jeho nepreskúmateľnosť a tým aj porušenie práva na spravodlivý proces.
Vo svojom písomnom podaní zo dňa 20.02.2017 okrem iného uvádzala súdu právnu argumentáciu
podporenú Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 10.05.2012 sp. zn. IV. US 92/2012 a Nálezom
Ústavného sudu ČR zo dňa 13.03.2013 sp. zn. IV. US 1241/2012 v prospech toho, že v tomto prípade
nie je možné prihliadať na prípadné premlčanie žalovaného nároku, nakoľko by to bolo v rozpore

so všeobecnou zásadou spravodlivosti, keď v dôsledku zásahu zákonodarcu došlo k závažnému
zásahu do exekúcií vykonávaných na základe zmeniek, keď tieto boli zo zákona prerušené a veriteľom
bola daná veľmi krátka lehota na doplnenie exekúcie, čo v danom prípade nestihla a z toho dôvodu
bola exekúcia zastavená. Vzhľadom na túto argumentáciu mala za to, že prihliadnutie na prípadné
premlčanie jej nároku voči žalovanej by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Súd sa však

k tejto argumentácii v rozhodnutí ani len nevyjadril. Poukázala na Čl. 6 bod 1. Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie predstavuje podstatnú súčasť ako práva na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy,
tak aj podstatnú súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 bod 1. Dohovoru. Účelom
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je práve zabezpečiť možnosť jeho preskúmateľnosti v

konaní o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch. Napadnuté rozhodnutie však vyššie
uvedené požiadavky nespĺňa. Úplnou absenciou akéhokoľvek vyjadrenia súdu k jej argumentácie o
nemožnosti prihliadať na premlčanie v tomto prípade, ktorá mala tiež podstatný význam pre toto konanie,
došlo k závažnému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Súd žalobu zamietol z dôvodu
premlčania žalovanej pohľadávky, ktorá vyplýva zo Zmluvy o bezúčelovom úvere č. 41/2012 zo dňa

16.02.2012, teda z poskytnutého úveru, vzhľadom na právnu úpravu v § 5b zákona č. 250/2007 Z.z
o ochrane spotrebiteľa. S týmto názorom súdu jednak s tým, že súd prihliadol na premlčanie ex offo
ako aj s právnym posúdením uplatnenej pohľadávky v tomto konaní ako premlčanej, sa nestotožňuje
a považuje ho za nesprávny. V súvislosti s prihliadaním súdu na premlčanie ex offo, poukazuje na
skutočnosť, že Ústavný súd SR na verejnom zasadnutí pléna Ústavného súdu SR, ktoré sa konalo dňa

07.02.2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp.zn. PL ÚS 11/ 2016 tak, že „ Ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky." Vzhľadom na vyhlásenie § 5b ZoOS Ústavným súdom SR za protiústavné
ako aj vzhľadom na skutočnosť (ako vyplýva aj z rozhodnutia), že žalovaná zostala v konaní pasívna

a námietku premlčania v konaní sama nevzniesla, má za to, že súd vo veci nemal právo prihliadať na
prípadnépremlčanienárokuexoffoateda,akposúdilnárokvočižalovanejakopremlčanýbezvznesenia
relevantnej námietky premlčania, túto vec nesprávne právne posúdil a je potrebné rozhodnutie zrušiť.
Rovnako v súvislosti s právnym posúdením súdu ohľadne premlčania chce poukázať aj na skutočnosť,
že v danom prípade žalovaná na zabezpečenie žalovanej pohľadávky vystavila vlastnú zmenku, čo

vyplýva aj zo Zmenkového platobného rozkazu zo dňa 24.01.2013 sp. zn. 36Zm/58/2012, ktorý bol ako
dôkaz vykonaný v tomto súdnom konaní. Vlastná zmenka ako taká v sebe obsahuje jednak dlžobný
úpis a jednak bezpodmienečný sľub zaplatiť zmenkovú sumu vystaviteľom zmenky (v tomto prípade
žalovanou). Keďže v danom prípade išlo zabezpečovaciu zmenku, žalovaná si bola vedomá, že jejvystavením (v deň podpisu zmluvy) zabezpečuje zaplatenie jej dlhov zo Zmluvy o bezúčelovom úvere
č. 41/2012 zo dňa 16.02.2012. Vzhľadom na uvedené má za to, že vlastnú zmenku, ktorú jej vystavila
žalovaná je možné považovať za dlžobný úpis, ktorý vo svojej podstate predstavuje uznanie dlhu, a

teda podľa citovaného zákonného ustanovenia ObčZ., keď žalovaná vystavením zmenky - dlžobného
úpisu svoj dlh uznala dňom jej vystavenia, nemohlo ešte dôjsť k uplynutiu 10 ročnej premlčacej doby.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu preto považuje právne posúdenie súdu prvej inštancie, že v
tomto prípade je jej nárok voči žalovanej premlčaný, za nesprávne, nakoľko ešte nedošlo z dôvodu
uznania dlhu k uplynutiu premlčacej doby a z tohto dôvodu žiada rozhodnutie zrušiť. Zároveň v prípade

právneho posúdenia žalovanej pohľadávky súdom ako premlčanej poukazuje aj na skutočnosť, že k
zastaveniu exekúcie, ktorou si dlh žalovanej vyplývajúci zo Zmluvy vymáhala na základe Zmenkového
platobného rozkazu došlo na základe prijatia zákona č. 438/2015 Z. z., ktorého prijatie nemohla nijakým
spôsobom predvídať. V konaní si uplatňuje len nárok na zaplatenie nesplatenej istiny, teda sumy
ktorá bola žalovanej reálne poskytnutá a ktorú zároveň žalovaná nevrátila. Preto by bolo v rozpore
s princípmi spravodlivosti, pokiaľ by dlžník nebol povinný zaplatiť jej aspoň poskytnutú nezaplatenú

istinu poskytnutého úveru z dôvodu, že v dôsledku zmeny zákona, ktorý nemohla predvídať sa stal
exekučný titul, na základe ktorého si uplatňovala aj nárok na zaplatenie nesplatenej istiny neplatným
a nevymáhateľným. Tiež chce zdôrazniť, že s touto jej argumentáciou uvedenou v žalobe sa súd ani
len nezaoberal. Vzhľadom na citované ustanovenia zákona a citovanú judikatúru má za to, že súd prvej
inštancie mal pri svojom rozhodovaní o premlčaní žalovanej sumy prihliadnuť aj na zásadu rozhodovania

podľa korektivu spravodlivosti, pričom vzhľadom na skutočnosť, že požaduje len zaplatenie nezaplatenej
časti istiny a vzhľadom na skutočnosť, že k neplatnosti exekučného titulu a zastaveniu exekúcie, ktorým
si tuto svoju pohľadávku voči žalovanej vymáhala došlo prijatím zákona, ktorého prijatie nemohla
predvídať, je podľa jej názoru v rozpore so zásadou spravodlivosti, keď súd v tomto prípade prihliadal
na premlčanie uplatňovaného nároku. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že

právne posúdenie súdu prvej inštancie, keď žalovaný nárok považoval za premlčaný je nesprávne a
je potrebné rozhodnutie zrušiť. Rovnako v danom prípade, aby súd mohol vec posúdiť bez nariadenia
pojednávania a teda bez toho, aby strany sporu mali možnosť vyjadriť sa k predmetu sporu ústne pred
súdom musia byť podľa citovaného zákonného ustanovenia splnené 3 základné podmienky, pričom má
za to, že v tomto prípade neboli splnené základné predpoklady pre rozhodnutie sporu bez nariadenia

pojednávania, a to, že z hľadiska právneho posúdenia nejde aj vzhľadom na argumentáciu uvedenú v
tomto podaní o otázku jednoduchého právneho posúdenia. Vzhľadom na uvedené má za to, že jej súd
prvej inštancie svojim postupom, keď nenariadil vo veci pojednávanie, znemožnil jej uplatniť procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a aj preto žiada, aby odvolací
súd rozhodnutie zrušil. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené argumenty žiadala, aby odvolací súd po

skutkovom a právnom posúdení veci, zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods.
1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky,
ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci
PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
10. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek
tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad

napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom
neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR)
- predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak než ich vyložil zákonodarca priprijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie
bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané
nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v

prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v
súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
11. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR

z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov
nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo
vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie
zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
12. Z uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré aplikoval
súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 387

ods. 1 CSP). V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný
postup súdu prvej inštancie napraviť. Odvolací súd nemohol napraviť tento nedostatok sám zmenou
napadnutého rozsudku. Aj keď v odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie viacerými listinnými dôkazmi (uvádzajú sa tam prakticky všetky listiny založené v
súdnom spise), tieto listinné dôkazy súd prvej inštancie skutkovo a právne nevyhodnotil v takej miere,

aby bolo možné rozhodnúť vo veci samej, ale vyhodnocoval ich len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania. Vykonanie dokazovania resp. jeho doplnenie tak, aby bolo podkladom pre rozhodnutie
vo veci samej, by nebolo účelné vzhľadom na minimálny rozsah dokazovania (vrátane vyhodnotenia
dôkazov) vykonaného súdom prvej inštancie. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, opätovne
rozhodne o nároku žalobkyne, s tým, že v odôvodnení rozhodnutia dá súd prvej inštancie odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.
14. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom
(§ 379 písm. a/ CSP), odvolací súd súčasne so zrušením výroku vo veci samej zrušil aj výrok o

trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách
prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).