Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 31, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/243/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514217559
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1514217559.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcov: X/ V.. N. Q., T..
X.X.XXXX, H. P. XX, H., 2/ M. Q., T.. XX.XX.XXXX, H. P. XX, H., obaja zast. Mgr. Marián Čuprík, usadený
euroadvokát, so sídlom Kováčska 40, Košice, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8,

Bratislava,IČO:36853186ourčenieneplatnostiprávnychúkonovavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 10C/335/2014-280 zo dňa
22. mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.

Žalovaný má voči žalobcom 1/,2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že ustanovenie bodu 4.5 zmluvy o poskytnutí úveru
číslo XX/XXX/XX zo dňa 26.2.2008 uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Žalovanému uložil zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu
129,14 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne z tejto sumy od 28.12.2013 do
zaplatenia. Žalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 5 zákona č. 258/2001 Z.
z. a § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 3, § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
prioritne riešil otázku svojej právomoci vec prejednať. Z obsahu Zmluvy o úvere č. XX/XXX/XX čl. 14.3.
zistil, žalovaný ponúkol žalobcom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže
žalobcovia neoznačili vyznačené políčko, platí, že prijali návrh rozhodcovskej zmluvy. Prvoinštančný

súd posúdil toto zmluvné dojednanie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá bola zakomponovaná
do zmluvy v záverečných ustanoveniach a napriek možnosti voľby medzi všeobecným súdom a súdom
rozhodcovským, znenie ust. čl. 14.3. nezodpovedá požiadavke uvedenej v ustanovení § 93b ods. 1 a
ods. 2 zákona č. 483/2001 Zb. o bankách. Súd sa priklonil k stanovisku žalobcov, že neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky spočíva v procesnoprávnych súvislostiach, nakoľko spotrebiteľ v pozícii žalobcu
je pozbavený viacerých procesných inštitútov, ktoré sú pre neho výhodnejšie v konaní pred všeobecným

súdom ako sú napr. miestna príslušnosť súdu podľa bydliska spotrebiteľa, oslobodenie od súdneho
poplatku, skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok súdom ex offo a vec prejednal ako vecne a
miestne príslušný.

1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia dňa 26.2.2008
uzavreli s právnym predchodcom žalobcu Dexia banka Slovensko a.s. úverovú zmluvu č. XX/XXX/XX,

na základe ktorej banka poskytla žalobcom bezúčelový úver v sume 300 000,- Sk, (9 958,17 €) a to
poukázaním peňažných prostriedkov na osobný účet, pri dohodnutej fixnej úrokovej sadzbe 6,03 %ročne počas 5 rokov, pričom v článku 4.4.6. zmluvy bolo dohodnuté úrokové rozpätie 1,82 % ročne.
Žalobcovia si povinnosti vyplývajúce zo zmluvného vzťahu plnili riadne a včas, čo preukazuje i list
žalovaného zo dňa 27.11.2013. Žalovaný listom zo dňa 21.12.2012 oznámil žalobcom, že došlo k

jednostrannému zvýšeniu úrokovej sadzby na výšku 4,99 % ročne, pričom hodnota úrokového rozpätia
bola zvýšená na 4,45 % ročne, teda im oznámil, že ich úver bude od 26.2.2013 úročený novou úrokovou
sadzbou vo výške 4,99 % ročne, ktorá pozostáva z úrokovej sadzby v hodnote EURIBOR, ktorej výška
v deň oznámenia je 0,54 % ročne a úrokového rozpätia 4,45 % ročne.

1.3. Súd prvej inštancie zhodne so žalobcami skonštatoval, že hodnota úrokového rozpätia 4,45 % ročne
nekorešponduje s dojednaním v čl. 4.4.6. úverovej zmluvy. Možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej
sadzby bola stanovená na zmenu miery rizika klienta najmä (nie však výhradne) so zmenou rizikovej
váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. NBS však podľa vedomostí súdu nestanovuje kritéria
hodnotenia klienta, ale kritériá pre postup banky pri správe rizík, teda voči širšiemu okruhu klientov a
produktom. Preto na takýto postup nie je možné aplikovať nejaké nariadenie zverejnené vo vestníku

a pod., ktoré by jasne mohlo stanoviť rozdiel v miere rizikovosti a miere zvýšenia úrokového rozpätia.
Pre takýto postup nejestvuje stanovenie výpočtu a ani posudzovania kritérií rizík a vytvára svojvôľu
pre veriteľa. Preto podľa názoru súdu skutočne ustanovenie, kde je umožnené veriteľovi adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu nad zmluvne dohodnutý výpočet v prípade, ak dôjde k zmene miery
rizika klienta, ktorá môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel

stanovených NBS, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko umožňuje veriteľovi svojvoľný
postup. Aj keď ustanovenia čl. 4.4. a čl. 4.6. sa môžu podľa súdu zdať na prvý pohľad totožné, pri výpočte
výšky úroku v ustanovení čl. 4.4. je pevne stanovený výpočet umožňujúci dlžníkovi zistiť povinnosti
a práva, v čl. 4.5. je právo zvýšenia výslovne ponechané na ľubovôli veriteľa bez možnosti overenia
si jeho postupu a zistenia práv a povinností dlžníka (odkaz najmä na neexistujúcu právnu úpravu,

avšak aj iné nedefinované práva). Uvedený názor sa odrazil v postupe žalovaného, ktorý nemožno
hodnotiť inak ako svojvoľný. Ani po viacerých žiadostiach žalobcov žalovaný neozrejmil dôvody svojho
konania a uplatnenia nárokov z čl. 4.5 zmluvy. Odkaz veriteľa na obchodné tajomstvo výpočtu je úplne
neadekvátny, ak by mal postupovať podľa určitého pokynu nariadeného NBS pre všetky peňažné ústavy
na území SR. V danom prípade spôsob hodnotenia nemôže byť jedinečnou uchovávanou informáciou.

Naviac podľa žalobcami predloženými potvrdeniami samotného žalovaného súd nezistil v ich správaní
také zmeny, ktoré by vyvolali zmenu miery rizika, najmä omeškania s plnením platieb. Súd samotnú
podstatu ustanovenia nespochybňuje, pretože všeobecne miera rizika, ktorá sa zisťuje štatistickými
metódami, aplikačným a následne behaviorálnym scoringom klienta, fakticky predstavuje hodnotenie
jeho schopnosti splácania úveru a bonity, obdobne ako vyhodnocovanie v predzmluvných vzťahoch,

pričom v tomto rozsahu sa poskytujú určité práva veriteľovi a právne normy reflektujú pokles hodnoty
zabezpečenia a pod. Teda ak banka zistí vyššiu mieru rizika, je pre dlžníka vo väčšine výhodnejšie
uplatnenie vyššej úrokovej sadzby, ako prípadné odstúpenie od zmluvy s povinnosťou vrátenia zostatku
úveru. Vyššie riziko na strane klienta znamená aj vyššiu mieru možnosti, že úver nebude riadne splatený
ako aj zníženú likviditu banky. Súd je toho názoru, že ani takéto oprávnené záujmy veriteľa ho však

nemôžu oprávniť k tomu, aby sám mohol takéto práva aplikovať, najmä ak nie sú od počiatku úplne a
jasne stanovené a dlžník nemá možnosť s nimi vysloviť nesúhlas. Žiadne oprávnenie veriteľa nie je tak
široké, aby sa mohol správať svojvoľne a podľa vlastného uváženia meniť zmluvné ustanovenia, ktorými
je aj dohoda o určení výšky úrokov. Pre ospravedlnenie takéhoto správania sa, teda jednostrannej
zmeny zmluvných podmienok, nie je postačujúce to, že dlžník má možnosť v určitej lehote vrátiť všetky

prostriedky a takýmto účinkom zabrániť. Totiž nie vždy je dlžník schopný v určitej pomerne krátkej
lehote, najmä pri skutočne zhoršenej bonite, obstarať hotovosť na úhradu záväzku či získať nový úver
za prijateľných podmienok. Nielen veriteľ, ale aj dlžník pri obstarávaní úveru kalkuluje s určitou časovou
návratnosťou. Dlžník dokonca vzhľadom na nemožnosť jednorazového vrátenia prostriedkov ani nemusí
byť schopný odstúpiť od zmluvy a bude musieť akceptovať zvýšenie úrokovej sadzby. Skutočne

vyjadrenie žalovaného na zvýšenie sumy úveru bez preukázania účelovosti pôsobí protichodne k jeho
tvrdeniam o zvýšenom riziku na strane žalobcov. Systém ochrany spotrebiteľa zavedený smernicou č.
93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať
široko. Z článkov 3 a 5 smernice č. 93/13, ako aj z bodu 1 písm. j/ a l/ a bodu 2 písm. b/ a d/ prílohy

tejto smernice vyplýva, že v súvislosti so splnením požiadavky transparentnosti má zásadný význam
odpoveď na otázku, či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a podrobnosti mechanizmu
zmeny cudzej meny, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom upraveným ostatnými
podmienkami zmluvy týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných azrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.
Možnosť jednostranne zvýšiť úrokovú sadzbu z dôvodu zmeny rizikovosti klienta bez úplne a jasne
vymedzených pravidiel, zobrazené aj v netransparentnom konaní žalovaného, ktoré je toho úplným

a vyčerpávajúcim príkladom, je veľmi netransparentná podmienka, jednostranná výhodná pre veriteľa
a výrazne poškodzujúcu práva dlžníka - spotrebiteľa, nakoľko veriteľ má možnosť z tohto dôvodu
svojvoľne meniť zmluvné podmienky v podstatnej časti zmluvy, teda vo výške úrokov. Hoci žalobcovia
si okrem uplatnenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky neuplatnili žiadne iné nároky okrem finančného
zadosťučinenia,podľanázorusúduanitakétourčeniezmluvnejpodmienkyniejevrozporesozákonoma

bez naliehavého právneho záujmu, nakoľko napríklad žalobcovia skutočne nemusia vedieť určiť sumu, o
ktorú na základe takejto podmienky zaplatili viac, nakoľko vyššími splátkami sa pri nezmenenej úrokovej
sadzbe má hradiť väčšia časť istiny, pričom následne sa suma jej zostatku znižuje, čím sa priamoúmerne
znižuje suma úrokov, a teda takéto splátky vôbec nekorešpondujú s anuitnými splátkami a ich členením.
Zároveň na základe vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa môžu domáhať vydania určitých
nárokov voči veriteľovi, prípadne spotrebiteľ sa vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže

aj preventívne brániť pred uplatnením určitých nárokov voči nemu zo strany veriteľa. Preto v určitom
rozsahu,aktakétonárokyniesúpremlčané,máspotrebiteľlegitímneprávodomáhaťsatakéhotourčenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Súd poukázal aj na to, že už Okresný súd v Žiline rozsudkom sp.
zn. 18C/341/2013 zo dňa 3.7.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co 563/2015,
právoplatným dňa 19.4.2016 vyslovil, že citované ustanovenie čl. 4.6. (v predmetnej veci je zmluvné

ustanovenie označené ako bod 4.5. obsahovo totožné), je neprijateľnou podmienkou a preto je neplatné.

1.4. Žalobcovia podľa súdu prvej inštancie preukázali, že na strane žalovaného došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný prijal plnenie na základe neplatného zmluvného
dojednania čl. 4.5. úverovej zmluvy, teda z neplatného právneho úkonu. Žalobcovia majú nárok na

vrátenie bezdôvodného obohatenia žalovaného v sume 129,14 €. Majetkový prospech žalovaného
predstavuje sumu peňažných prostriedkov v sume zodpovedajúcej rozdielu medzi sumou splátok úveru
vo výške zaplatenej žalobcami v dôsledku neplatného právneho úkonu žalovaného (jednostrannej
zmeny úrokovej sadzby) t. j. sume splátok vyrubených pri uplatnení úrokovej sadzby vo výške
zodpovedajúcej súčtu hodnoty sadzby BRIBOR, resp. EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 4,45 %

ročne (od 26.2.2013) a medzi sumou splátok vo výške, v akej ich mali zaplatiť žalobcovia žalovanému
pri uplatňovaní úrokovej sadzby dojednanie v zmysle obsahu zmluvy, t. j. vo výške zodpovedajúcej súčtu
hodnoty BRIBOR, resp. EURIBOR a úrokového rozpätia vo výške 1,82 %.

1.5. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania s plnením peňažného

dlhu podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom
znenívovýške8,25%ročnezdlžnejsumyod28.12.2013,tedaododňa,kedyžalovanýprevzalvýzvuna
vrátenie žalovanej sumy a bol preto nedobromyseľný. Súd priznal žalobcovi voči žalovanému zákonný
úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

1.6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 1,2 C.s.p. tak, že v konaní
plne úspešným žalobcom priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,

ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil svoju právomoc vec prejednať a rozhodnúť, v
dôsledku čoho meritórne rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Uviedol, že žalovaný
pri prvom úkone vo veci samej v súlade s § 106 ods. 1 O.s.p. (teraz § 6 ods. 1 C.s.p.) namietol
nedostatok právomoci Okresného súdu Bratislava V. Medzi sporovými stranami totiž bola platne

dojednaná rozhodcovská doložka. Súd ju nesprávne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Svoj
záver založil na neodôvodnenom názore, že rozhodcovská doložka pozbavuje žalobcov procesných
práv.Tentozáverjevšakprílišzjednodušenýavšeobecný.Miestorozhodcovskéhokonaniasanachádza
v rovnakom meste ako bydlisko žalobcov, oslobodenie od súdneho poplatku nemôže byť pre žalobcov
znevýhodňujúce, pretože tento predstavuje iba 16,60 €. Neprijateľnosť zmluvných podmienok je v

zmysle § 28 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z. povinný skúmať aj rozhodcovský súd. Žalobcovia
mali možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť, čo však neurobili. Je nesporné, že žalobcovia svojim
rozhodnutím - súhlasom, ovplyvnili budúce riešenie eventuálnych sporov v súvislosti so zmluvou o
úvere. Preto je potrebné, aby súd na túto vôľu prihliadol, a to napriek údajnej procesnej nevýhodnostiriešenia sporu v rozhodcovskom konaní. Ak by bol záver súdu správny, akákoľvek rozhodcovská
doložka v akejkoľvek spotrebiteľskej zmluve by bola en bloc neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takáto
interpretácia je však neprípustná a nemá oporu v platnej právnej úprave. Žalovaný nepodmieňoval

poskytnutie úveru uzavretím rozhodcovskej doložky, rovnako prípadne neakceptovanie rozhodcovskej
doložky klientom žalovaný nesankcionuje odopretím poskytnutia úveru. Žalovaný je ex lege povinný
ponúkať svojim klientom uzavretie rozhodcovskej zmluvy (§ 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.).

2.1. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Zmluvné ustanovenie oprávňujúce žalovaného jednostranne zmeniť výšku úroku (tzv.
refixácia) je štandardom vo všetkých bankových inštitúciách, pričom limitom tejto zmeny je adekvátnosť.
Žalovaný preukázal, že úroková sadzba bola adekvátna aktuálnemu stavu na bankovom trhu. V súlade
s predmetným ustanovením je žalovaný oprávnený nielen zvýšiť, ale aj znížiť úrokovú sadzbu, čím dôjde
k zvýhodneniu spotrebiteľa, čo vylučuje neprijateľnosť tohto zmluvného ustanovenia podľa § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Judikovanie povinnosti zdržať sa používania takejto podmienky v úverových

zmluvách je spôsobilé vážne ohroziť podnikateľskú činnosť žalovaného. Úroková sadzba je základným
marketingovým nástrojom bankových subjektov a priamo súvisí s výkonom ich podnikateľskej činnosti.
Banky nepristupujú k zmenám úrokových sadzieb svojvoľne, ale na základe konkrétnych ukazovateľov.
Ak klient s novourčenou výškou úrokovej sadzby nesúhlasí, môže predčasne splatiť úver. Žalovaný
pristúpil k zmene úrokovej sadzby z dôvodu zmeny podmienok na trhu.

3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia. Poukázali na § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, ako aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ktoré považujú zmluvné
ustanovenie, ktoré núti spotrebiteľa riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní, za
neplatné. Nie je prípustné akékoľvek zmluvné obmedzenie spotrebiteľovho práva voľby orgánu, na

ktorom sa spotrebiteľ rozhodne uplatniť svoje práva. Obdobne rozhodol napríklad Krajský súd v Žiline v
uznesení sp. zn. 8CoE 65/2013. Predmetná rozhodcovská doložka je výhradná, a preto je neprijateľná
podľa § 53 ods. 4 písm.r) Občianskeho zákonníka. Žalobcovia pred uzatvorením zmluvy, ani potom,
neboli žalovaným oboznámení nielen s významom a dôsledkami predmetnej rozhodcovskej doložky, ale
neboli vôbec upozornení na to, že v úverovej zmluve sa vôbec nejaká rozhodcovská doložka nachádza.

Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom,
čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Rozpor s dobrými mravmi žalobcovia videli aj vo formulácií
rozhodcovskej doložky, ktorá bola pripravená tak, aby ňou boli žalobcovia viazaní aj v prípade, ak
si ju vôbec nevšimnú. Žalovaný skryl rozhodcovskú doložku do Záverečných ustanovení zmluvy. Je
preto zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsob jej zakomponovania do

zmluvy je nielen v rozpore so zákonom, ale aj s dobrými mravmi. V súvislosti s poukazom žalovaného
na povinnosť banky v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. sa žalobcovia odvolali na právny názor
vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 166/2012.

3.1. Pokiaľ išlo o samotné sporné zmluvné ustanovenie, jeho nejasná formulácia mala za následok

jeho vyhodnotenie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda jeho neplatnosť. Ak žalovaný tvrdí, že
ustanovenie čl. 4.5. zmluvy o úvere mu neumožňuje konať svojvoľne, zmluva nič takéto neustanovuje.
Samotné slovo „adekvátne“ nemení nič na neurčitosti, netransparentnosti, a teda i neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Žalobcovia v čase uzavretia zmluvy nemali možnosť oboznámiť sa ani len rámcovo
s dôvodmi, pre ktoré by mohol žalovaný zmeniť úrokové rozpätie. Požiadavku transparentnosti vyslovil

aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach C-143/13 a C-26/13. Pokiaľ išlo o zdôvodnenie zmeny
úrokovej sadzby podmienkami na finančnom trhu, tieto nemajú žiaden súvis so žalobcami, týkajú
sa len žalovaného ako banky. Pokiaľ si žalovaný nevytvoril dostatočný právny základ pre zmenu
úrokových sadzieb v dôsledku týchto objektívnych skutočností, potom je nutné pričítať ich na vrub jeho
podnikateľského rizika. Teoretická možnosť zníženia úrokovej sadzby nemôže mať žiaden vplyv na

celkový neprijateľný charakter a absolútnu neplatnosť predmetného ustanovenia.

4. K vyjadreniu žalobcov doručil odvolaciemu súdu svoju repliku žalovaný. Namietal, že žalobcovia
použili vo svojom vyjadrení aj prostriedky procesného úroku a procesnej obrany, ktoré nepoužili v
prvoinštančnom konaní, a to bez toho, aby spĺňali podmienky uvedené v § 366 C.s.p., preto odvolací

súd na ne nemôže prihliadať. Vo svoje replike zotrval na svojej argumentácií uvedenej v odvolaní.
Zdôraznil najmä, že žalovaný dal žalobcom možnosť voľby uzavrieť alebo neuzavrieť spotrebiteľskú
doložku, preto nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nestotožnil sa so závermi žalobcov o tom, že
ustanovenie čl. 4.5. zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa § 53 ods. 4 písm. i), o) av) Občianskeho zákonníka, pričom v tejto súvislosti považoval argumentáciu žalobcov za neprípustné
novoty v odvolacom konaní V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 563/2015
uviedol, že tento bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 100/2016.

5. K replike žalovaného doručili odvolaciemu súdu svoju dupliku žalobcovia. Nesúhlasili, že ich
argumentácia k rozhodcovskej doložke by bola neprípustnou novotou v odvolacom konaní, nakoľko sa
týka podmienok konania, preto je prípustná v zmysle § 366 písm. a) C.s.p. Navyše ide takmer výlučne,
ak nie úplne, o právnu kvalifikáciu zisteného skutkového stavu, teda nejde o procesný útok alebo obranu.

Následne znovu poukázali na neprípustný spôsob, akým žalovaný zahrnul rozhodcovskú doložku do
zmluvy. Zopakovali svoju argumentáciu týkajúcu sa neprijateľnosti ustanovenia čl. 4.5. zmluvy. Podotkli,
že im nie je zrejmé, z akého dôvodu poukazoval žalovaný na § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka,
nakoľko čl. 4.5. zmluvy nespĺňa náležitosti požadované predmetným ustanovením, najmä neobsahuje
uvedenie žiadnych vážnych a objektívnych dôvodov pre zmenu úrokovej sadzby. K zrušeniu rozsudku
Krajského súdu v Žiline došlo v dôsledku procesnej vady, Najvyšší súd SR sa nevenoval meritu veci.

Žalovanývprvoinštančnomkonanínijakonespochybnilvýpočetvýškybezdôvodnéhoobohatenia,pokiaľ
by voči výške namietal až v odvolacom konaní, išlo by o neprípustné novoty v odvolacom konaní v
zmysle § 366 C.s.p..

6. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 7.9.2018 žalovaný doplnil svoju repliku. Poukázal na

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017, v ktorom dovolací súd dospel k záveru, že
obsahovo totožná rozhodcovská doložka (v inej zmluve uzavretej žalovaným) nemá znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky, pokiaľ teda spotrebiteľ nevyužil možnosť výberu nevyužil, vyslovil súhlas s
právomocou a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.

7. Žalobcovia sa podaním zo dňa 12.10.2018 k doplneniu repliky žalovaného vyjadrili. Poukázali na
oprávnenie spotrebiteľa podať žalobu na všeobecný súd aj napriek existencii rozhodcovskej zmluvy
vyplývajúcez§3ods.6zákonač.335/2014Z.z.,sktorýmniejespojenéžiadneprechodnéustanovenie.
Namietali, že napadnutý rozsudok vyvodil neplatnosť rozhodcovskej doložky nielen z dôvodov riešených
v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 80/2017, ale aj pre jej nesúlad s vtedy účinným § 93b ods.

1 zákona č. 483/2001 Z. z. Predmetné ustanovenie zahŕňa aj povinnosť poskytnúť klientovi primerané a
vhodné poučenie o tom, aký je význam rozhodcovskej zmluvy. Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR nie je z dôvodu, že neriešilo nesplnenie si poučovacej povinnosť bankou na prejednávanú vec v
celom rozsahu použiteľné. Žalobcovia predmetné uznesenie tiež nepovažovali za súladné s ustálenou
rozhodovacou praxou všeobecných súdov. Poukázali pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6 MCdo 9/2012, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal povinnosť poučiť žalobcov o povahe a dôsledkoch
rozhodcovskej doložky a rozhodcovského konania a o možnosti voľby medzi dvoma riešenia. Takýto
záver je v súlade i s ďalšími rozhodnutiam súdov. V prípade uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3 Cdo 80/2017 mohlo ísť buď o skutkovo zásadne odlišný prípad od prejednávanej veci alebo o
nezákonný postup Najvyššieho súdu SR v rozpore s § 48 ods. 1 C.s.p.. Podľa vedomosti žalobcov proti

predmetnému uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť.

9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v
rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., teda v celom rozsahu a dospel k
záveru, že je nutné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. zrušiť, a vec mu
podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Podľa čl. 1 C.s.p. spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a
rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

12. Podľa § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,

ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Podľa § 6 ods. 1 C.s.p. ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom
úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, konanie zastaví.14. Podľa § 7 ods. 1 C.s.p. súd na námietku žalovaného neprihliadne a spor prejedná a rozhodne,
ak strany vyhlásia, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského

rozhodnutia bolo v Slovenskej republike odopreté. Neprihliadnutie na námietku musí súd odôvodniť v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

15. Podľa § 7 ods. 2 C.s.p. podľa odseku 1 súd postupuje aj vtedy, ak zistí, že spor nemôže byť
predmetom rozhodcovského konania alebo že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať.

16. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 v občianskom súdnom konaní
súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.

17. Podľa § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 len čo súd k námietke odporcu uplatnenej
najneskôr pri prvom jeho úkone vo veci samej zistí, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať
v rozhodcovskom konaní, nemôže vec ďalej prejednávať a konanie zastaví; vec však prejedná, ak
účastníci vyhlásia, že na zmluve netrvajú alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo
v Slovenskej republike odopreté. Súd prejedná vec aj vtedy, ak zistí, že vec nemôže byť podľa práva

Slovenskej republiky podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná,
prípadne že vôbec neexistuje alebo že jej prejednanie v rozhodcovskom konaní presahuje rámec
právomoci priznanej im zmluvou, alebo že rozhodcovský súd odmietol vecou sa zaoberať.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.3.2014 po jej čiastočnom

späťvzatí uskutočnenom na pojednávaní dňa 28.11.2016 sa žalobcovia domáhali učenia, že čl. 4.5.
zmluvy o poskytnutí úveru číslo XX/XXX/XX zo dňa 26.2.2008 uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/ a
žalovaným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a zaplatenia sumy 129,14
€ s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 28.12.2013 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia
žalovaného.

19. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 5.9.2014, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 8.9.2014,
a ktoré bolo označené ako Vyjadrenie žalovaného a námietka nedostatku právomoci, vzniesol
námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Bratislava V, ktorú odôvodnil skutočnosťou, že medzi
stranami sporu bola uzavretá rozhodcovská doložka (čl. 14.3. zmluvy), v dôsledku čoho má byť vec

prejednaná v rozhodcovskom konaní. Predmetné podanie predstavovalo vyjadrenie žalovaného k
žalobe a išlo o prvý úkon žalovaného vo veci samej a súčasne o jeho prvý procesný úkon vôbec.

20. Občiansky súdny poriadok, rovnako ako Civilný súd poriadok ukladajú súdom prejednať
súkromnoprávne (občianskoprávne) spory, pokiaľ zákon nezveruje právomoc konať a rozhodnúť o nich

inému orgánu. Vylúčiť právomoc všeobecných súd je spôsobilá platne uzavretá rozhodcovská zmluva
(§ 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.) alebo spotrebiteľská rozhodcovská zmluva (§ 3 zákona č.
335/2014 Z. z.). Na posudzovanú vec je v tejto súvislosti potrebné aplikovať § 106 ods. 1 O.s.p., a to
v znení účinnom do 31.12.2014 vzhľadom na princíp ochrany legitímnych očakávaní žalovaného, ktorý
uplatnil svoju námietku v čase účinnosti § 106 ods. 1 O.s.p. vo vyššie citovanom znení, pričom mu

nemôže byť na ujmu, že súd prvej inštancie na základe tejto námietky konanie nezastavil a rovnako aj s
poukazom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ustanovenie
§ 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase podania žaloby ukladalo súdu zastaviť konanie v prípade
nedostatku jeho právomoci spôsobenom uzatvorením rozhodcovskej zmluvy vzťahujúcej sa na žalobou

uplatnený nárok. Samotná existencia platnej rozhodcovskej zmluvy však právomoc všeobecného súdu
konať a rozhodnúť ešte nevylučuje. Zo znenia predmetného ustanovenia možno vyvodiť, že základnými
predpoklady pre zastavenie konania je (1) vznesenie námietky žalovaným dovolávajúcej sa existencie
rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami, v zmysle ktorej sa vec má prejednať v rozhodcovskom
konaní, (2) včasné vznesenie takejto námietky pri prvom úkone vo veci samej a (3) existencia platnej

rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami, v zmysle ktorej sa vec má prejednať v rozhodcovskom
konaní. Naplnenie prvých dvoch predpokladov je v posudzovanej veci nesporné, žalovaný vzniesol
príslušnú námietku, a to pri jeho prvom úkone vo veci samej - vyjadrení k žalobe. Skúmanie tretieho
predpokladu z § 106 ods. 1 O.s.p. vyplýva len implicitne. Súd sa nemôže uspokojiť so samotným včasnývznesením námietky, ale musí sa zaoberať aj jej vecnou stránkou, teda posúdiť, či skutočne došlo k
uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy dopadajúcej svojimi účinkami na žalobou uplatnený nárok.

21. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 26.2.2008 uzavreli žalobcovia 1/ a 2/ ako dlžníci
a žalovaný ako veriteľ zmluvu o poskytnutí úveru č. 99/270/08, súčasťou ktorej bola v čl. 14.3.
rozhodcovská doložka, podľa ktorej žalobcovia prijali návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej
vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný
prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň

bola žalobcom daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom
rozhodcovskej zmluvy, kedy by vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať
a rozhodnúť všeobecný súd. Sporným nebolo ani to, že žalobcovia nesúhlas s návrhom rozhodcovskej
zmluvy v označenom políčku nevyznačili.

22. Zmluva o poskytnutí úveru je v čl. 14.3. dostatočne určitá a zrozumiteľná, aby mohla byť považovaná

za platný právny úkon. Žalobcovia tiež nespochybnili svoju skutočnú a vážnu vôľu uzavrieť danú zmluvu,
avšak namietali, že nemali, a ani neprejavili vôľu byť viazaní čl. 14.3., ktorý podľa svojho obsahu
predstavuje rozhodcovskú doložku, a to s poukazom na skutočnosť, že predmetné zmluvné ustanovenie
je zahrnuté v Záverečných ustanoveniach zmluvy bez jeho osobitného zvýraznenia, pričom od žalobcov
ako spotrebiteľov sa vyžadovalo, aby aktívne vyznačili, že rozhodcovskou doložkou nechcú byť viazaní,

čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že žalobcovia ako spotrebitelia sú rozhodcovskou doložkou
viazaní, aj keď si ju v texte zmluvy nevšimli a nerozumeli jej významu. Súčasne v takomto umiestnení
a formulácií rozhodcovskej doložky žalobcovia videli rozpor s dobrými mravmi. Popri tom namietal
porušenie poučovacej povinnosti žalovaným ako bankou vyplývajúcu z § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z., ktorú mal ohľadom rozhodcovskej zmluvy Jadro ich argumentácie však spočívalo predovšetkým v

tom, že čl. 14.3. predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to z dôvodu že zakladá znevýhodnené
postavenie žalobcov ako spotrebiteľov.

23. Posudzovaná zmluva má povahu formulárovej, resp. typovej zmluvy, ktorú žalovaný (resp. jeho
právny predchodca) uzatváral s veľkým počtom klientov a bola už predmetom posudzovania súdov v

iných veciach, čo je odvolaciemu súdu známe z jeho činnosti. Najvyšší súd SR vo svojom aktuálnom
rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 80/2017 podrobil obsahovo totožnú rozhodcovskú doložku z obdobnej
spotrebiteľskej úverovej zmluvy prieskumu, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že takéto zmluvné
ustanovenie nemá znaky neprijateľnej podmienky. Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu
medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných

strán. Žalobcovi (v tomto prípade žalobcom) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných
sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca
(žalobcovia) však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil
súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so
zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.

23.1. Z vyššie uvedeného rozhodnutia vyplýva, že formulácia danej rozhodcovskej doložky, ktorá si
vyžadovala zo strany spotrebiteľov aktívny prejav nesúhlasu s ňou, je prípustná, nakoľko možnosť
výberu tým zostala nedotknutá. Nemožno ju teda považovať ani za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací
súd konštatuje, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uzavretím rozhodcovskej doložky

podmieňoval uzavretie zmluvy, resp. poskytnutie spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na spotrebiteľom
danú možnosť voľby, ktorá bola podľa Najvyššieho súdu SR poskytnutá právne udržateľným spôsobom,
nemožno hovoriť ani o absencii vôle žalobcov byť viazaní rozhodcovskou zmluvou. Pokiaľ ide o
samotný význam rozhodcovskej doložky, tento je priamo v predmetnom zmluvnom ustanovení úplne a
zrozumiteľne vysvetlený. Nespochybniteľne z neho vyplýva, že vzájomné spory vzniknuté v súvislosti

s úverovou zmluvou je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd
a že v prípade nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou ich bude príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd. Takto formulovaná rozhodcovská doložka sama o sebe predstavuje poučenie o jej
obsahu a význame zodpovedajúce požiadavkám stanoveným § 93b zákona č. 483/2001 Z. z., na
ktorý poukazovali žalobcovia. Treba však tiež dodať, že ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z.

v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy poučovaciu povinnosť banky pri uzatváraní rozhodcovskej
zmluvy nestanovovalo. Hoci sa k tomu Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí výslovne nevyjadril,
z jeho rozhodnutia vyplýva i platnosť takejto rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej systematické
zaradenie v zmluve, nakoľko ani v tejto skutočnosti nevzhliadol znevýhodnenie postavenia spotrebiteľa.Zo žiadneho predpisu účinného v čase uzavretia posudzovanej rozhodcovskej zmluvy nevyplývala
potreba formálne a obsahovo oddeliť rozhodcovskú zmluvu od zmluvy či ju inak osobitne zvýrazniť.
Neskôr účinné ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z. upravujúce formálne náležitosti

spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vzhľadom na čas uzavretia rozhodcovskej zmluvy (26.2.2008)
v tejto veci nemožno aplikovať, výslovne to vylučuje prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č.
335/2014 Z. z., podľa ktorého sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.1.2015 spravuje predpismi
účinnými v čase jej uzavretia. Pokiaľ žalobcovia odvodzovali právomoc všeobecných súdov konať a
rozhodnúť v ich veci z ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z., predmetné ustanovenie vytrhli

z kontextu príslušného zákona a nesprávne ho vyložili. Celý § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. upravuje
náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Hoci konkrétne ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č.
335/2014 Z. z. môže (izolovane) navodzovať dojem, že dáva spotrebiteľom právo vždy sa domáhať
svojho práva na všeobecnom súde, napriek uzavretej rozhodcovskej zmluve, v skutočnosti ide o normu,
ktorá stanovuje, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nesmie takéto právo spotrebiteľovi svojim
obsahom uprieť, teda nesmie byť z obsahového hľadiska pre spotrebiteľa výhradnou rozhodcovskou

zmluvou. Pominúc tento nesprávny výklad, ustanovenia § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. sú ako celok
na posudzovanú rozhodcovskú zmluvu neaplikovateľné, pretože je to, ako už bolo uvedené, výslovne
vylúčené prechodným ustanovením § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z.

24. S poukazom na princíp právnej istoty definovaný čl. 2 C.s.p. môže každý legitímne očakávať, že jeho

spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom
súdy sú povinné v súlade s týmto princípom konať a rozhodovať. Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší
súd SR ako súd dovolací, ktorý nepochybne predstavuje jednu z najvyšších súdnych autorít, rozhodol
o platnosti rozhodcovskej doložke za takých skutkových a právnych okolností, ktoré sa po všetkých
relevantných (z hľadiska skúmania platnosti daného zmluvného ustanovenia) stránkach zhodovali s

rozhodcovskou doložkou, ktorá je predmetom posudzovania v tomto odvolacom konaní, odvolací súd
nevidel priestor na odklon od takéhoto rozhodnutia Najvyššieho súdu, a to už vôbec nie z dôvodu
existencie inej judikatúry Najvyššieho súdu týkajúcej sa právne a skutkovo viac či menej odlišných
vecí, na ktorú poukazovali žalobcovia. Odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť správnosť a zákonnosť
postupu dovolacieho súdu, preto nemohol tiež prihliadať na žalobcami vytýkané porušenie § 48 C.s.p.,

ku ktorému malo podľa žalobcov dôjsť zo strany Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní vo veci pod
sp. zn. 3 Cdo 80/2017.

25. Napokon sa odvolací súd zaoberal ešte osobitnými okolnosťami, ktoré napriek včas vznesenej
a dôvodnej námietke podľa § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 umožňovali a

súčasne ukladali súdu vo veci konať a rozhodnúť. V posudzovanej veci nenastala situácia, že by
strany sporu zhodne vyhlásili, že na zmluve netrvajú. Nejde ani o prípad, kedy by v súdenej veci
existovalo rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu, ktoré by nebolo uznané v Slovenskej republike.
Z predchádzajúcich častí odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že rozhodcovská zmluva existuje,
je platná a prejednanie tejto veci nepresahuje rámec právomoci priznanej rozhodcovskou zmluvou

(týka sa všetkých vzájomných sporov z uzavretej úverovej zmluvy). Predmet žalobcami uplatnenej
žaloby, ktorým je určenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy a
vydanie bezdôvodného obohatenia, môže byť podľa práva SR podrobený rozhodcovskej zmluve, resp.
rozhodcovskému konaniu. Arbitrabilita sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia v zásade nie je
sporná. Pokiaľ ide o spor v časti určenie neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky, rozhodcovský

súd by sa musel touto okolnosťou zaoberať prinajmenšom prejudiciálne, ak by nebola žalobcami
výslovne poňatí do žalobného petitu. Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom rozhodcovského konania,
ak by samotné uplatnenie určovacieho nároku žalobou vylučovalo arbitrabilitu sporu. Jej vylúčenie v
prípade žalôb o určenie prácnej skutočnosti nemožno vyvodiť zo žiadneho právne ustanovenia, nejde
ani o spor, ktorý by nebolo možno ukončiť súdnym zmierom či dohodou o urovnaní (§ 1 ods.2 v znení

účinnom do 31.12.2014, resp. § 1 ods. 2 zákona č. 335/2014 Z. z.). Napokon v posudzovanej veci nejde
ani o prípad, že by sa ňou rozhodcovský súd odmietol zaoberať. S poukazom na okamžitú aplikabilitu
Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že neboli splnené ani osobitné okolnosti, na základe
ktorých by všeobecný súd vo veci musel konať a rozhodnúť, vyplývajúce z § 7 ods. 1 a 2 C.s.p., ktoré
sú zásadne zhodné s podmienkami podľa § 106 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014.

26. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov musí konštatovať, že v konaní neboli splnené procesné
podmienky na vydanie rozsudku z dôvodu nedostatku právomoci všeobecných súdov konať a rozhodnúť
v spore, keď túto právomoc má rozhodcovský súd určený v rozhodcovskej zmluve uzavretej medzistranami sporu. Rozsudok súdu prvej inštancie je preto potrebné v celom rozsahu zrušiť v zmysle § 389
ods. 1 písm. a) C.s.p. Vo veci boli splnené predpoklady, pre ktoré je potrebné konanie zastaviť v zmysle
§ 106 ods.1 O.s.p. účinného v čase začatia konania, ktorého ekvivalentom je § 6 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom

na princíp okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku vyjadrený v jeho prechodnom ustanovení
§ 470 ods. 1 preto odvolací súd konanie zastavil podľa § 6 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.

27. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1
C.s.p. Podaním žaloby vo veci spadajúcej do právomoci rozhodcovského súdu, s čím zákon spája

povinnosť súdu na riadne vznesenú námietku žalovaného konanie zastaviť, žalobcovia procesne zavinili
zastavenie konania. Žalovanému teda vzniklo voči žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania
(prvoinštančného i odvolacieho) v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa ( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).