Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, July 22, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/447/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5410202536
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5410202536.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Ing. C.
K., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., W. č. XXXX, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Tatianou
Polkovou, advokátkou so sídlom U., ul. R. N.. XXX/XX, proti žalovanému: Združenie región Beskydy so
sídlom Žilina, ul. Predmestská č. 1, IČO: 36 148 474, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska
kancelária VARMUS, s.r.o., so sídlom Čadca, ul. Palárikova č. 83, IČO: 36 863 203, o ochranu osobnosti,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/79/2010-573 zo dňa 13. apríla
2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/79/2010-596 zo dňa 04. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

N a r i a ď u j e okresnému súdu vykonať opravu v označení splnomocneného zástupcu odporcu v
úvodnej časti rozsudku, ktorý správne znie: Advokátska kancelária VARMUS, s.r.o., so sídlom Čadca,
ul. Palárikova č. 83, IČO: 36 863 203.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom č. k. 7C/79/2010-573 zo dňa 13.04.2015 v spojení s opravným

uznesením č. k. 7C/79/2010-596 zo dňa 04.06.2015 návrh zamietol (výrok I.). Navrhovateľa (ďalej
„žalobcu“) zaviazal zaplatiť odporcovi (ďalej „žalovanému“) trovy konania vo výške 500 eur na účet
právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal toho, aby žalovaní 1/ až 3/ (1/ K. W., 2/ Ing.
S. D., 3/ W. D. so sídlom v U.) boli zaviazaní doručiť doporučenou zásielkou žalobcovi na adresu
jeho trvalého bydliska a vedúcemu služobného úradu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja
SR, 816 44 Bratislava, Špitálska 8, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku list s nasledovným obsahom:

Dňa 09.04.2003 sme vypracovali a dňa 14.04.2003 sme doručili Ministerstvu výstavby a regionálneho
rozvoja SR sťažnosť na žalobcu Ing. C. K., v ktorej sme uviedli: „Vážený pán minister, predstavenstvo
združenia Región Beskydy po oboznámení sa s priebehom finančnej kontroly Ministerstva výstavby
a regionálneho rozvoja SR o použití účelovej dotácie na projekty podporujúce euroregionálne aktivity
(24.-26.02.2003) skonštatovalo, že člen kontrolnej skupiny Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja
SR Ing. C. K. konal neštandardne a so zjavnou zaujatosťou. Predstavenstvo Regiónu Beskydy si teda
dovoľuje upozorniť nadriadených daného pracovníka Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR

na zváženie jeho odbornej spôsobilosti na vykonávanie danej funkcie.“ Náš údaj o neštandardnosti a
zjavnej zaujatosti, ako aj hodnotiace úsudky vzťahujúce sa k Ing. C. K. sú nepravdivé a žalobcovi Ing. C.
K. sa ospravedlňujeme. Zároveň sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu solidárnenáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu
trovy konania.
Následne v odôvodnení rozhodnutia uviedol dôvody rozsudku sp. zn. 7C/79/2010 zo dňa 13.04.2011

ktorým návrh zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súdu v Žiline uznesením sp. zn. 8Co/247/2011
zo dňa 31.07.2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Taktiež uviedol
dôvody, ktoré konštatoval v nasledujúcom rozsudku č. k. 7C/79/2010-453 zo dňa 20.03.2013. Pri
rozhodnutí vychádzal z ust. § 11, § 13 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Dokazovanie doplnil k
špecifikácii, resp. objasneniu výrazov neštandardne a so zjavnou zaujatosťou. Minimálne z dôkazov

(opätovným výsluchom žalovaných 1/, 2, svedka O. J., vyjadrením žalobcu, zápisnicou z č.l. 49 spisu,
zápisnicou o výsledku prešetrenia sťažnosti RZZ Holíč z č.l. 52 spisu, stanoviskom kolegyne Ing. J.)
je zrejmé, že v prípade žalobcu v priebehu kontroly u žalovaného 3/ možno konštatovať, že tento sa
správal neštandardne, resp. vzbudzoval pochybnosti o svojej nezaujatosti, mohol sa javiť s ohľadom
na takéto správanie ako zaujatý, teda nie je objektívny v danej veci. Pohnútka k takémuto správaniu
žalobcu nie je v danom prípade podstatná. Navyše v danom prípade nejde zrejme len o jednorázové

správanie žalobcu pri vykonávaní jednej kontroly, ale ako vyplýva z vyššie citovaných dôkazov, žalobca
sa takto správal viackrát, v zásade všetky vyššie uvedené kontrolované subjekty hodnotia správanie
žalobcu obdobe ako žalovaný 3/, a čo považoval súd za dôležité, správanie žalobcu tak hodnotia
nielen kontrolované subjekty, ale samotní spolupracovníci žalobcu. Ba dokonca aj sám žalobca pripúšťa
minimálne zvyšovanie hlasu. Súd bol názoru, že danom prípade žalobca ako štátny zamestnanec

bol aj podľa Etického kódexu štátneho zamestnanca povinný konať s verejnosťou, resp. aj ostatnými
zamestnancami čestne, korektne a v súlade so zásadami slušného správania. Pri vyššie uvedenom
správaní žalobcu súd považoval sťažnosť žalovaného 3/ za korektnú, nevybočujúcu z medzí prípustnosti
a predovšetkým za jeho nespochybniteľné právo podať sťažnosť. Ďalej sa súd zaoberal hodnotením
či prejav žalovaného - sťažnosť mohla privodiť žalobcovi nejakú ujmu. V tejto súvislosti poukázal na

skutočnosť, že vzhľadom na formuláciu sťažností a výrazov tam uvedených, sťažnosť sama o sebe
nebola spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu. Zamestnávateľ totiž postupoval štandardne a sám vykonal
zistenie na vysvetlenie pojmov, resp. výrazov uvedených v sťažnosti, teda že konanie žalobcu malo byť
neštandardnésozjavnouzaujatosťou.Nevychádzalvšakpritomzkonkretizácietýchtovýrazovzďalších
údajov alebo vysvetlení od žalovaných, ale od svojich pracovníkov - vedúcich kontrolných skupín, resp.

z ďalších sťažností, ktoré na žalobcu prišli. Z tohto je zrejmé, že sťažnosť žalovaného 3/ sama o sebe
nemohla privodiť žalobcovi žiadnu ujmu a to s určitosťou ani na pracovisku, resp. tak potom ani v iných
sférach. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 8Co/302/2013-483 zo dňa 31.03.2014 rozhodol tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdzuje vo výroku, ktorým súd návrh zamietol ohľadom žalovaného 1/ K.
W. a žalovaného 2/ Ing. S. D. z dôvodu nedostatku ich pasívnej legitimácie. Zároveň vo výroku, ktorým

súd návrh zamietol ohľadom žalovaného 3/ Združenie región Beskydy so sídlom Žilina, ul. Predmestská
č. 1, IČO: 36 148 484 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Pokiaľ sa rozsudok týkal žalovaného 3/, tak mal za to, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku
zaoberal iba časťou sťažnosti týkajúcou sa konania neštandardného a so zjavnou zaujatosťou, avšak
nedotkol sa jej podstatnej časti, a to napádanie odbornej spôsobilosti na vykonávanie funkcie kontrolóra

a skutočnosti, či táto časť obsahu sťažnosti nezasiahla do osobnostných práv žalobcu v nadväznosti na
ním už v samotnom návrhu uvádzanú zmarenú možnosť absolvovať výberové konanie na post riaditeľa
Odboru kontroly Ministerstva výstavy a regionálneho rozvoja SR. Taktiež okresný súd, pokiaľ dospel
k záveru, že žalobca ako štátny zamestnanec bol aj podľa Etického kódexu štátneho zamestnanca
povinný konať s verejnosťou, resp. aj s ostatnými zamestnancami čestne, korektne a v súlade so

zásadami slušného správania a že správanie žalobcu nemožno hodnotiť ako štandardné, resp. korektné
a mohlo vzbudiť pocit neobjektívnosti, teda zaujatosti, prinajmenšom v časti týkajúcej sa posúdenia
správania sa žalobcu podľa Etického kódexu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko zo spisu
nevyplýva vykonanie takéhoto dôkazu. Odvolací súd teda nariadil okresnému súdu prehodnotiť výsledky
doterajšieho dokazovania, zaoberať sa výsluchom svedkov vypočutých počas celého konania začatého

nanávrhžalobcuvroku2003atieždoplniťdokazovanievovzťahukčastisťažnostitýkajúcejsaodbornej
spôsobilosti žalobcu a možného zásahu do jeho osobnostných práv, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,
ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy a tiež vo vzťahu k ním uvádzaným pracovným
možnostiam prípadne vykoná ďalšie navrhované dokazovanie v potrebnom rozsahu a vo veci opätovne
rozhodne.

Následne súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dokladmi založenými v spise.
Zároveň uviedol, ktoré ďalšie dôkazy predložil žalobca. Súd, pokiaľ ide o odôvodnenie svojho rozsudku,
zotrval na dôvodoch uvedených v rozsudku č. k. 7C/79/2010-453 zo dňa 20.03.2013 a vzhľadom
na viazanosť rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 31.03.2014 č. k. 8Co/302/2013-483 odôvodneniedoplnil citáciou ustanovení § 1 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, najmä písm. f/, n/ a p/ zákona č. 312/2001
Z. z. o štátnej službe. Mal za to, že práve na vzhľadom vyššie citované zákonné ustanovenia
zákona o štátnej službe, nie je potrebné vykonávať dôkaz oboznámením sa s Etickým kódexom

štátneho zamestnanca. Považoval za pravdivé, že v konaní bol oboznámený článok 60 spisu, kde
sú konštatované ustanovenia Etického kódexu štátneho zamestnanca, ktoré sú prakticky totožné so
zákonnými ustanoveniami, ktoré súd vyššie citoval. Navyše však súd tým, že ani sa neoboznámil s
Etickým kódexom štátneho zamestnanca chcel zvýrazniť tú skutočnosť, že jednať čestne, nestranne,
vľúdne, korektne a slušne je povinnosťou každého zamestnanca štátneho orgánu bez ohľadu na to,

či je prijatý nejaký Etický kódex, ako napr. pri štátnych zamestnancoch alebo nie (napr. u sudcov).
Väčšina uvedených charakteristík konania by mala byť dokonca vlastná pre konanie každého človeka,
v zásade ide o axiómu, kde túto skutočnosť nie je potrebné preukazovať. Z uvedeného vyplýva, že aj v
konkrétnom prípade bolo jednoznačné, že žalobca bol pri vykonávaní kontroly povinný vykonávať štátnu
službu nestranne a politicky neutrálne, zdržať sa pri vykonávaní štátnej služby a mimo nej všetkého, čo
by mohlo narušiť vážnosť štátnej služby alebo ohroziť dôveru v jej nestrannosť, prípadne nestrannosť

rozhodovania, správať sa slušne k predstaveným, k ostatným štátnym zamestnancom a zamestnancom
služobného úradu a v služobnom styku s fyzickými osobami a právnickými osobami. Poukázal na to,
že už v predchádzajúcom rozsudku uviedol, prečo má za to, že zo strany žalobcu o zákonom o
štátnej službe predpokladané správanie nešlo. Určité vady svojho správania pripustil samotný žalobcu,
resp. aj svedkovia, resp. účastníci, ktorých výpovede boli uvedené a bolo právom žalovaného na

takéto správanie žalobcu sa sťažovať. Samotná sťažnosť však nemohla spôsobiť žalobcovi ujmu,
nakoľko o intenzite neštandardnosti či zaujatosti bol povinný vykonať šetrenie zamestnávateľ a ten
vychádzal predovšetkým zo zistení svojich pracovníkov - spolupracovníkov žalobcu a na základe ich
výpovedí bolo možné začať disciplinárne konanie voči žalobcovi. Pokiaľ ide o druhú vetu sťažnosti,
v ktorej žalovaný uvádza, že si „dovoľuje upozorniť nadriadených daného pracovníka MVaRR SR

na zváženie jeho odbornej spôsobilosti na vykonávanie danej funkcie“, súd považoval za potrebné
prisvedčiť žalovanému, že skutočne žalovaný nehodnotí odbornú spôsobilosť žalobcu ani jednoznačne
nekonštatuje, že by tento odbornú spôsobilosť nemal, nevynáša tu žiadny hodnotiaci úsudok, naopak
výslovne toto ponecháva na zváženie zamestnávateľovi žalobcu, aby tento zvážil odbornú spôsobilosť
žalobcu. Táto veta teda s určitosťou nemohla žalovanému (správne žalobcovi - poznámka odvolacieho

súdu) spôsobiť žiadnu ujmu, nakoľko pri riešení sťažnosti bol povinný zamestnávateľ komplexne
zhodnotiť celú situáciu, čo aj urobil. Je jednoznačné, že žalovaný mal právo podať sťažnosť, urobil
to korektným a nehanlivým spôsobom a akým spôsobom posúdil a vyriešil sťažnosť zamestnávateľ
(disciplinárne konanie voči žalobcovi), resp. výsledok sťažnosti u zamestnávateľa žalobcu nemožno
dávať do príčinnej súvislosti napr. s nemožnosťou zúčastniť sa výberového konania. Vzhľadom na

viaceré sťažnosti na žalobcu, z rôznych kútov Slovenska po vykonaných kontrolách, začaté disciplinárne
konanie, resp. konania, ale predovšetkým vzhľadom na ich výsledok nemožno podľa súdu konštatovať
príčinnú súvislosť medzi sťažnosťou a vzniknutou ujmou, nech tu už ide o ujmu materiálnu, alebo napr.
nemožnosť zúčastniť sa výberového konania. Sťažnosť žalobcu nebola žiadnym protiprávnym úkonom
- dokazovaním nebolo preukázané, že išlo o nepravdivé tvrdenia, sledovala legitímny cieľ ochrany pred

nevhodným správaním štátneho úradníka, resp. upozornenie na takéto konanie zamestnávateľa, čo
aj bolo iniciované sťažnosťou treba od samotnej sťažnosti odlíšiť, pretože vzťah medzi protiprávnym
úkonom a vzniknutou ujmou musí byť bezprostredný, a nie sprostredkovaný. Pokiaľ žalobca aj vo
svojej poslednej výpovedi popisuje konanie zamestnávateľa, ktoré považuje za diskriminačné, tak je
zrejmé, že sa mohol domáhať nápravy priamo voči zamestnávateľovi, pokiaľ na základe sťažnosti konal

protiprávne, avšak nie priamo proti žalovanému. Aj z výpovede žalobcu je zrejmé, že práve konanie
zamestnávateľa voči sebe považuje za také, ktoré mu spôsobilo ujmu, avšak príčinu vidí len v sťažnosti
žalovaného ani sa nepokúsil vysvetliť, prečo práve len sťažnosť žalovaného mu mala spôsobiť ujmu,
pokiaľtýchsťažnostíbolosamostatnepodanýchviacavočiinýmsubjektomsanáhradyujmynedomáha.
Vzhľadom na skutočnosť, že účastníci už produkovali len dôkazy v minimálnej miere, súd doplnil

odôvodnenie v intenciách rozsudku odvolacieho súdu a opätovne rozhodol tak, že žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol v zmysle § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a
žalobcu zaviazal k úhrade trov konania vo výške 500 eur. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
krátil vyčíslené trovy právneho zastúpenia vo výške 1.760,97 eur na sumu 500 eur, súd videl v celkových
sociálnych a finančných pomeroch žalobcu, ale predovšetkým v skutočnosti, že tento už bol povinný a

zaviazaný zaplatiť v súvislosti s prejednávaním tejto veci trovy konania vo výške 3.721,16 eur, a teda
nedôjde k ujme ani na strane právneho zástupcu žalovaného.2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu,
ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Vodvolanívytýkalsúdu,ževnapadnutomrozsudkuna16stranáchopisujepredchádzajúcerozhodnutia,

na ďalšej strane opisuje ustanovenia zákona č. 312/2001 Z. z. a bez toho, aby rešpektoval pokyn
odvolaciehosúduzrozsudkuz31.03.2014,neprehodnotildôkazy,nevykonalďalšiedôkazy,alerozhodol
rovnakým spôsobom, ako v pôvodne zrušenom rozsudku s úplne rovnakými dôvodmi. Súd takto
postupoval v rozpore s ust. § 226 O. s. p. Pri rovnakom rozhodnutí súdu prvého stupňa, s rovnakými
dôvodmi a pri nerešpektovaní ust. § 226 O. s. p. mu nezostáva nič iné, len zopakovať dôvody odvolania,

ktoré viedli v konečnom dôsledku k jeho úspechu v odvolacom konaní v časti týkajúcej sa žalovaného.
Súd prvého stupňa oproti dôvodom predchádzajúceho rozsudku vo vzťahu k žalovanému upustil od
opakovania pojmu „neadekvátnosť správania“, napriek tomu hodnotí jeho správanie počas výkonu
kontroly ako správanie, ktoré bolo v rozpore s ustanoveniami zákona o štátnej službe, keď poukazuje na
to, ako bol on povinný sa správať pri vykonávaní kontroly. Citáciou pojmov zo zákona o štátnej službe
ale súd nevymedzil jeho konkrétne správanie sa počas výkonu kontroly, pričom z napadnutého rozsudku

nie je možné ustáliť, akým spôsobom mal porušiť ust. § 53 ods. 1 písm. f/, n/, p/ zákona č. 312/2001 Z.
z., keď práve tieto ustanovenia sú v dôvodoch napadnutého rozsudku zvýraznené, ale z rozsudku už
nie je možné zistiť, ako súd dospel k záveru, resp. k zisteniu, že jeho správanie počas kontroly nebolo
nestranné, že sa nezdržal všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť, prípadne nestrannosť
rozhodovania, nešpecifikoval, v čom sa on nesprával slušne v služobnom styku s fyzickými osobami a

právnickými osobami.
K tvrdeniu žalovaného vo svojom písomnom podaní, že konal neštandardne a so zjavnou zaujatosťou
žalobca uviedol, že mu nebolo nikdy preukázané, že výkon jeho pracovnej činnosti pri spornej kontrole
bol neštandardný a zaujatý. Ak niekto takto popisuje činnosť kontrolóra, tak potom musí popísať
neštandardnosť a zaujatosť správania kontrolóra. Sťažovateľ v sťažnosti absolútne nešpecifikoval

neštandardné a jeho zaujaté konanie. Všeobecne je kontrola úkon, pri ktorom prevažujúca časť
kontrolovaných subjektov má obavy, že kontrola „niečo nájde“. Tieto obavy sú spravidla spojené
s nervozitou pracovníkov kontrolovaného subjektu a so snahami vytvoriť prostredie, ktoré môže
kontrolu ovplyvniť pri riešení sporných zistení v prospech kontrolovaného subjektu. Kontrola je
potom sprevádzaná najmenej servilným správaním dotknutých osôb, ktoré sa prejavuje ponúkaním

občerstvenia, pozývaním na obed či večeru. On odmietol ponuky na spoločenský obed, zachoval sa
profesionálne a jeho profesionalista sa stala podkladom pre obsah nenávistnej sťažnosti a obvinenia z
„neadekvátneho“ správania sa pri kontrole.
V ďalšej časti odvolania žalobca uviedol rovnaké dôvody ako v odvolaní zo dňa 15.05.2013 (č.l. 465
spisu) proti rozsudku okresného súdu č. k. 7C/79/2010-453 zo dňa 20.03.2013, ktorý sa týkal žalovaných

1/ - 3/. V odvolaní preto uvádza „žalovaní“ namiesto „žalovaný“. Uviedol, že pokiaľ bol v sťažnosti
obvinený z „neštandardného a zaujatého konania“, nie je v nej špecifikovaná zaujatosť a jej prejavy
ani neštandardnosť a jej prejavy. Poznamenal, že jeho osoba nebola pracovníkom kontrolovaného
subjektu a preto jeho zaujatosť mohli namietať pred samotným výkonom kontroly alebo v priebehu
kontroly. Ak žalovaní používali určité slová vo svojej sťažnosti, tak by primárne mali poznať ich význam

a v konaní pred súdom preukázať, v čom kontrola žalobcom nemala bežnú (dobrú) úroveň. Okrem
subjektívnych pocitov konkrétnych fyzických osôb, ktoré sú činné v orgánoch žalovaného 3/ nebol
vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci skutkový základ pre hodnotiaci úsudok o kontrole, podľa ktorého
nemala „bežnú (dobrú) úroveň“. Tiež žalovaní nepredložili žiaden dôkaz na preskúmanie skutkového
základu o hodnotiacom úsudku o jeho zaujatosti. Ak sa takéto hodnotenia objavujú v sťažnosti potom

ide o zlý úmysel sťažovateľa a takýto prejav sa nemôže domáhať ochrany spadajúcej pod slobodu
prejavu. Neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv bol vykonaný formou zneužitia petičného práva
avzhľadomnajehoobsahznížiljehoprofesionálnučesť.Žalobcavytýkalsúdu,žestretom(kolíziou)jeho
osobnostného práva a slobody prejavu sa nezaoberal. Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku poukazuje
na Etický kódex štátneho zamestnanca a povinnosti z neho vyplývajúce ide o nepreskúmateľné tvrdenia

súdu prvého stupňa, pretože žiaden Etický kódex čítaný v priebehu pojednávania znovu nebol a potom
mu nie je zrejmé z pohľadu akého Etického kódexu posudzoval súd jeho správanie pri výkone kontroly.
Podľa žalobcu súd aj nevyčerpal celý petit žaloby a vôbec sa nezaoberal skutkovými tvrdeniami, ktoré
sú obsiahnuté v žalobe súvisiacimi so spochybňovaním jeho odbornosti pre výkon kontrolnej činnosti
žalovanými v spornej sťažnosti. O tejto časti žaloby v rozsudku nie je ani zmienka. Táto skutočnosť robí

rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľným.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.4.Odvolacísúdvprvomradepoznamenáva,ževecpreskúmavalpodľaustanovení uvedenýchvzákone
č. 160/2005 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý zákon nadobudol účinnosť dňom
01.07.2016 a to vzhľadom na ust. § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že účinky procesných
úkonov uskutočnených do 30.06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň súd v odôvodnení
prispôsobil terminológiu novej právnej úprave.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas strana v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto
opravnýmprostriedkom(§355ods.1CSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385acontrario,
§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP), preskúmal rozsudok okresného súd v napadnutom rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a rozsudok súdu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1
CSP) a to z nasledovných dôvodov:

6. V danej veci malo listom žalovaného z 09.04.20102 adresovaným Ing. László Gyurovszký, minister
MVRR SR, Špitálska 8, Bratislava dôjsť k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti v
dôsledku čoho žiadal uloženie povinnosť ospravedlniť sa mu spôsobom uvedeným v žalobe a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000.000,- Sk.
V liste zo dňa 09.04.2003 označenom ako „Sťažnosť na pracovníka kontrolnej skupiny MVRR SR“ je

uvedené nasledovné: „Vážený pán minister, predstavenstvo združenia Región Beskydy po oboznámení
sa s priebehom finančnej kontroly MVRR SR o použití účelovej dotácie na projekty podporujúce
euroregionálne aktivity (24.-26.02.2003) skonštatovalo, že člen kontrolnej skupiny MVRR SR - Ing. C.
K. konal neštandartne a so zjavnou zaujatosťou. Predstavenstvo Regiónu Beskydy si teda dovoľuje
upozorniť nadriadených daného pracovníka MVRR SR, na zváženie jeho odbornej spôsobilosti na

vykonávanie danej funkcie. Sťažnosť bola poslaná na vedomie Ing. O. H., vedúcemu Služobného úradu
MVRR SR a C. L. riaditeľovi Odboru kontroly MVRR SR. V liste zo dňa 03.06.2003, ktorý je označený
ako „Odpoveď na Vašu sťažnosť zo dňa 09. apríla 2003“ podpísaný C. L., riaditeľom odboru kontroly
MVRR SR sa uvádza: „Odbor kontroly MVRR SR prešetril Vašu sťažnosť na člena kontrolnej skupiny
Ing. C. K.. Výsledkom je Zápisnica o prešetrení sťažnosti zo dňa 06. mája 2003. Na základe výsledku

prešetrenia je podaný návrh na disciplinárne konanie voči členovi kontrolnej skupiny Ing. C. K.. Vaša
sťažnosť je opodstatnená“.

7. Občianskoprávna ochrana vyplývajúca z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka sa
poskytuje proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana

tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosti, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom, k
spolupracovníkom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce
akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity občana. Ustanovenie § 11 Občianskeho
zákonníka chráni každého proti rozširovaniu nepravdivých alebo znevažujúcich tvrdení bez rozdielu
toho, či takýmto tvrdeniam došlo formou písomnou, napr. sťažnosťou, tlačou, rozhlasom a pod.

8. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania
zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej
osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo

najmä sa domáhať, aby upustil o od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka).

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ktorým súd žalobu žalobcu zamietol,

prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania
žalobca konštatuje, že súd prvej inštancie po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu, doplnil zistenie skutkového stavu veci, dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti právneho základu uplatnenia nároku
žalobcu z porušenia jeho práva na ochranu osobnosti. Následným zhodnotením výsledkov vykonaného

dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery,
keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka. Primerane právne preto
vysvetlil, že žalovaný mal právo kritizovať žalobcu a teda podať sťažnosť zamestnávateľovi žalobcu
čiže žiadať o prešetrenie postupu žalobcu. Urobil to korektným a nehanlivým spôsobom. Sťažnosťnevybočovala z medzí prípustnosti. Určité vady svojho správania pripustil aj žalobca resp. aj svedkovia
či žalovaní 1/ a 2/. Žalovaný v liste nehodnotí odbornú spôsobilosť žalobcu, ani nekonštatuje, že
by tento odbornú spôsobilosť nemal. Ponecháva zváženie odbornej spôsobilosti na zamestnávateľovi

žalobcu. Neboli teda preukázané nepravdivé tvrdenia v sťažnosti. Sťažnosť bola zamestnávateľom
žalobcu hodnotená ako opodstatnená. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva preto jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd tak dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

10. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu odvolací súd dodáva, že k vzniku občianskoprávnych
sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho
zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti
fyzickejosobyvjejfyzickejamorálnejintegrite,tentozásahmusíbyťneoprávnený(protiprávny)amusítu

existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach
fyzickej osoby. Právo podať sťažnosť je jednoznačne právom či už fyzickej alebo právnickej osoby, kde
v zásade je postup upravený aj príslušným zákonom (v čase podania sťažnosti zo strany žalovaného
3/ zákon č. 152/1998 Zb. o sťažnostiach). Realizácia ústavou zaručeného petičného práva nevylučuje
neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti, rovnako ústavou garantovaného. Inak povedané

petičné právo je ústavne zaručené a uplatnené podľa práva iba za predpokladu, že nezasahuje
neoprávnene do iných základných práv; ak je petičné právo zneužité, ide o neoprávnený zásah do
osobnosti druhého. Nebolo preukázané, že by toto právo žalovaného bolo ním zneužité. Sťažnosť bola
urobená primeraným spôsobom adresovaná príslušnému orgánu. Slovné spojenia a výrazy nemožno
považovať za také, ktoré by narušili alebo len ohrozili osobnostné práva žalobcu. Sťažnosť žalovaného

nie je spôsobilá zásahu do osobnostnej sféry žalobcu aj preto, že nebola zverejňovaná a dozvedel sa
o nej iba úzky okruh osôb kompetentných na jej vybavenie. Aj podľa odvolacieho súdu tak sťažnosťou
žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu, nebola splnená ani jedna zo základných podmienok pre
vznik zodpovednostného vzťahu a úspešnosť satisfakčnej žaloby.

11. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Námietku žalobcu, že súd v rozhodnutí len opisuje predchádzajúce rozhodnutia, opisuje ust.
zákona č. 312/2001 Z. z. a postupoval v rozpore s ust. § 226 O. s. p. považoval za nedôvodnú.
Odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku vo vzťahu k žalovanému konštatoval, že sa
v odôvodnení rozsudku zaoberal iba časťou sťažnosti týkajúceho sa konania neštandardného a so
zjavnou zaujatosťou, avšak nedotkol sa jej podstatnej časti a to napádanie odbornej spôsobilosti na

vykonávanie funkcie kontrolóra a skutočnosti či táto časť obsahu sťažnosti nezasiahla do osobnostných
práv žalobcu v nadväznosti na ním už v samotnom návrhu uvádzanú zmarenú možnosť absolvovať
výberové konanie na post riaditeľa odboru kontroly Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR.
Okrem toho i to, že posúdenie sa správania sa žalobcu podľa Etického kódexu nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Odvolací súd tak vytkol súdu, že nevyčerpal obsah celej sťažnosti, ktorá mala

byť zásahom a poukázal na nenáležite vykonané dokazovanie. Nevyslovil však záväzný právny názor
k posúdeniu zásahu v zmysle v tom čase účinného ustanovenia § 226 O. s. p., ktorý by súd prvej
inštancie nerešpektoval. Aj napriek tomu, že súd v odôvodnení rozsudku uvádza dôvody všetkých
predchádzajúcich rozsudkov, ktoré boli vydané (len zákonným sudcom) a odvolacím súdom zrušené a
vrátené, z odôvodnenia vyplýva aj to, že zotrval hlavne na dôvodoch uvedených v poslednom rozsudku

č. k. 7C/79/2010-453 zo dňa 20.03.2013, ktorý doplnil o dôvody hodnotenia časti sťažnosti, v ktorej je
napádaná odborná spôsobilosť žalobcu na vykonávanie funkcie kontrolóra tak ako mu to uložil odvolací
súd. Rozsudok preto ako celok spĺňa všetky kritéria kladené na zákonné rozhodnutie v čase jeho
vydania (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Súd sa podľa odvolacieho súdu zaoberal aj stretom petičného práva s
právomnaochranuosobnostikeďzvažovalnazákladekonkrétnychokolnostídanéhoprípaduintenzitua

primeranosť výroku. Žalobca následne opakujúc dôvody svojho prechádzajúceho odvolania nedôvodne
namieta aj nepreskúmateľnosť rozsudku v tom, že súd v napadnutom rozsudku poukazuje na Etický
kódex štátneho zamestnanca a povinnosti z neho vyplývajúce a že nevyčerpal celý petit žaloby.13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny
potvrdil.

14. Vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol len o
nároku úspešného žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania a pomere jeho úspechu vo veci t.j.
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

15. Odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie vykonať opravu zrejmej nesprávnosti v označení
splnomocneného zástupcu žalovaného v úvodnej časti rozsudku a to v zmysle ust. § 224 vety prvej CSP.
Okresný súd uviedol JUDr. Jozef Varmus, advokát so sídlom F., ul. N. č. XX pričom správne má byť
Advokátska kancelária VARMUS, s.r.o., so sídlom Čadca, ul. Palárikova č. 83, IČO: 36 863 203. Vyplýva
to z oznámenia o zmluve predaji podniku a výpisu z obchodného registra (č.l. 510 a 511 spisu).

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) - 0 (proti).

Poučenie:

Poučenie o odvolaní: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a
podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).