Rozhodnutie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce rozsudok… Judgement was issued on Wednesday, January 11, 2018

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 17Csp/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717204131
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Bohuš Hruška
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2018:6717204131.5

Rozhodnutie

Okresný súd Zvolen v sporovej veci žalobcu V. K., nar. X.X.XXXX, bytom V. XXX/X, XXX XX K., zast.
Q.. M. Sidorom, advokátom, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec proti žalovanému Provident
Financial, s. r. o., IČO: 35805731, so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava, zast. De minimis, spol.
s r.o., IČO 36 868 949, so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 326,80 € s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

II. Súd žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.03.2017 doručenou súdu dňa 16.03.2017 domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 326,80 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 326,80 € od 31.08.2016
až do zaplatenia, na tom právnom základe, že dňa 19.05.2014 žalobca uzatvoril so žalovaným

Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 571856985 (ďalej len ,,Zmluva“). Žalobca v zmluve vystupuje
ako spotrebiteľ, keďže uzatvoril Zmluvu ako fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení Zmluvy nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Predmetná Zmluva
je tak spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka. Na žalobcu sa preto vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru.
V zmysle uvedenej Zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou: Uvedená
Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z.
z. a so zákonom o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako, zákon o
spotrebiteľských úveroch“) a s ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku. Podľa zákona o

spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľská zmluva v rámci ochrany a informovanosti spotrebiteľa
obsahovať predpísané povinné náležitosti. Ich absencia alebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie
pre veriteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V súvislosti s uvedeným Zmluva obsahuje
tieto neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi: Neprimeraná
výška úrokovej sadzby: Výška úrokovej sadzby uvedená v predmetnej Zmluve nezodpovedá (v
neprospech žalobcu) výške priemernej úrokovej miery Z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia

predmetnej zmluvy. Podľa tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej
na internetovej stránke Národnej banky Slovenska (http://www.nbs.skĺskĺstatistickeudaje/udajove-
kategorie-sdds/urokove-sadzby/priememe-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) bola priemerná
hodnota ročnej úrokovej sadzby 10,71 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej
sadzby v mesiaci máj 2014. V zmysle Zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 22,38 %,
čo predstavuje viac ako dvojnásobok priemernej hodnoty v bankách., Dohoda o výške úrokov musí

byť (v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe slovenských súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove zo dňa 05.11.2014, sp. zn. 3 Co/114/2014, či rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa26.06.2013, sp.zn. 4 Cdo 51/2012) v súlade s ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka,
čoznamená,ževýškaúrokovsanesmiepriečiťdobrýmmravom,inakjeprávnyúkonabsolútneneplatný.
Dohodnutá výška úrokovej sadzby podstatne (viac ako dvojnásobne) prevyšujúca mieru úrokov z úverov

obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, v rozpore s dobrým mravmi, teda ide o absolútne
neplatný právny úkon. Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho úkonu uviedol vo svojom
rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. IM Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009. Na základe
vyššie uvedeného je potrebné vnímať výšku úrokovej sadzby v zmysle § 53 ods. 5 zákona č. 40/ 1964
Zb. Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. Nakoľko ide o

neplatné zmluvné dojednanie treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom Zmluvy. Zmluva tak
neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru podľa ust. § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedené sa Zmluva a úver
z nej vyplývajúci považuje v zmysle ust. § 9 ods. 2 v spojení S ust. § ll ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov
a poplatkov: Povinnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy je podľa § 9 odst. 2 písm. k) zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, uvedenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradia, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia V predmetnej zmluve
žalovaný neuviedol výšku splátky, počet splátok ani spôsob započítania splátok ani spôsob započítania
splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Absencia tejto zákonnej náležitosti, tak spôsobuje v zmysle

ustanovenia § 11 ods. l písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona O spotrebiteľských úveroch,
okrem iných aj písm. k), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, že sa poskytnutý úver považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Ďalšie nedostatky Zmluvy (rozpor so zákonom): Predmetná Zmluva neobsahuje aj
ďalšie náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Absentujú
ustanovenia týkajúce sa nesplácania spotrebiteľského úveru, splatenia úveru pred lehotou splatnosti,
spôsobu zániku záväzku práva na odstúpenie od zmluvy, adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, a mnohé ďalšie. Tieto náležitosti sú síce uvedené na druhej strane

zmluvy, avšak až za podpisom žalobcu, ktorý je na prvej strane za špecifikáciou úveru, čiže je otázne ako
bol s nimi oboznámený. Obsiahnutie náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v Zmluve je
tak len iluzórne a zavádzajúce, nakoľko pre priemerného spotrebiteľa je takto vyhotovená spotrebiteľská
zmluva neprehľadná a zmätočná. Na takéto nedostatky zmlúv poukazuje aj rozhodovacia prax súdov
SR, kde pre podporu uvádzam Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo

245/2010,ktorývyslovilnázor,žeakniesúobchodnépodmienkypodpísanéobomazmluvnýmistranami,
dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu
tejto predpísanej formy neplatné. Na základe vyššie uvedeného je potrebné vnímať tieto ustanovenia
Zmluvy v zmysle § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, ktorá je neplatná. Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie treba naň prihliadať akoby

vôbec nebolo obsahom Zmluvy, teda s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 1.29/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a
y), čo sú zákonné náležitosti, považuje sa poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

Spolu so Zmluvou žalobca so žalovaným dňa 19.05.2014 uzatvorili aj Zmluvu o zabezpečení splátok
úveru,závislúnazmluveoúvere,ktorájevabsolútnomrozporesdobrýmimravmi,vrozporesozákonom
o spotrebiteľských úveroch a občianskym zákonníkom. Na základe tejto Zmluvy o zabezpečení splátok
úveru žalovaný ako veriteľ poskytol žalovanému službu: Prevzatie peňažnej sumy na úhradu splátok
úveru. Za tento balíček žalovaný zinkasoval odplatu vo výške l95,70,- EUR, týždenne 3,26 EUR, ktorá pri

týždennej splátke 8,52 EUR za úver predstavovala 38% navýšenie splátok, ako aj nákladov spotrebiteľa.
Uvedená výška sumy nie je žiadnym spôsobom odôvodnená. V Zmluve o zabezpečení splátok úveru
nie je odkaz na žiadny sadzobník poplatkov alebo rozpis jednotlivých poplatkov za poskytnutú službu.
Zmluva o zabezpečení splátok úveru má povahu formuláru a je do nej vpísaná celková odmena za
službu a číslo zmluvy, na základe ktorej bol poskytnutý úver. Je preto zrejmé, že Zmluva o zabezpečení

splátok úveru súvisí so zabezpečením pohľadávky žalovaného vzniknutou na základe Zmluvy. Pre
podporu svojich tvrdení poukazujeme na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.01.2016 sp. zn.
10Co/443/2015: „zmluva o zabezpečení splátok úveru nesporne závisí od zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, lebo upravuje spôsob prevzatia peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok dotknutéhospotrebiteľského úveru. Už samotné označenia zmluvy ,,O zabezpečení splátok úveru“ bez pochybnosti
definuje, že jej predmet súvisí s pohľadávkou veriteľa z titulu úveru poskytnutého navrhovateľke (slúži na
jej zabezpečenie). Bez úveru poskytnutého práve na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere by vzťah

založený zmluvou o zabezpečení splátok úveru nemal žiaden význam. Žalobca ako spotrebiteľ tak platil
za službu, ktorá v skutočnosti neslúžila záujmom spotrebiteľa, ale naopak slúžila záujmom žalovaného
ako veriteľa. Žalovaný sa takýmto spôsobom pokúša obchádzať zákon a úmyselne získavať od dlžníka
vyššie plnenie ako mu vyplýva zo zákona, a preto Zmluva o zabezpečení splátok úveru predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku, a je neplatná. Obdobné poplatky, ktoré súvisia so Zmluvou, sú

považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože neslúžia po materiálnej stránke spotrebiteľovi
a jeho záujmom. Uvedené vyplýva aj z rozhodovacej praxe slovenských súdov (napr. rozhodnutie
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 24.02.2016 sp. zn. 15Co/39/2016, rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove z dňa 21.11.2012, sp. zn. 18Co/109/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 09.08.2011
sp. zn. 10 COE/313/2010), ale rovnako aj zo samotného zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník,
kde podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné, čo potvrdil svojím rozhodnutím
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky číslo rozhodnutia: 8MCdo/3/2015 zo dňa 28.08.2015. Žalobca
sa zrejmý nesúlad Zmluvy so zákonom pokúsil so žalovaným riešiť mimosúdnou cestou. Žalovaný

bol predsporovou výzvou zo dňa 31.10.2016 upozornený na nedostatky a zrejmé rozpory Zmluvy so
zákonom. Žalovaný svojou odpoveďou zo dňa 31.08.2016 vyjadril svoj negatívny postoj k doriešeniu
danejvecikspokojnostiobochstránmimosúdnoucestou,pretožalobcavzáujmeochranysvojichprávje
nútený pristúpiť k tejto žalobe. Na základe vyššie uvedeného bol poskytnutý úver zo Zmluvy bezúročný a
bez poplatkov, čo znamená, že žalobca mal povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa

rovná výške úveru v sume 380,- EUR. Žalobca vyplatil celú výšku úveru zo Zmluvy (511,10 EUR) ako aj
odmenu zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru (195,70,- EUR). Žalobca tak spolu splatil žalovanému
sumu 706,80 EUR, teda o 326,80 EUR viac ako si požičal, čo predstavuje 86 % navýšenie istiny úveru.
Preplatok vo výške 326,80 EUR tak zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Podľa
ust. § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, bezdôvodným obohatením je majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. Žalobca požaduje
vrátiť preplatok späť z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so zákonným úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 326,80 EUR od 31.08.2016, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď
na predsporovú výzvu, (t.j. najneskôr v tento deň už žalovaný vedel o bezdôvodnom obohatení a mal

možnosť ho zaplatiť na účet žalobcu) až do zaplatenia. Trovy žalobcu vyčísľujeme nasledovne: 1.
podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov je spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva oslobodený od platenia súdneho poplatku,
2. trovy právneho zastupovania, a to za 2 úkony (prevzatie veci, vrátane prvého rokovania s klientom
a vypracovanie žaloby) po 24,90 EUR, spolu 49,80 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon

je stanovená v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), čo spolu s daňou z pridanej hodnoty -
nakoľko právny zástupca žalobcu je jej platiteľom « tvorí 59,76 EUR, 3. paušálna náhrada výdavkov na
miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za 2 právne úkony v sume 2 X 8,84 EUR, t.j.
spolu 17,68 EUR, čo spolu s daňou z pridanej hodnoty tvorí 21,22 EUR. Celkovo teda trovy žalobcu v

sume 80,98 EUR.

2. K žalobe sa vyjadril žalovaný odporom zo dňa 30.06.2017, ktorý bol súdu doručený dňa 04.07.2017,
nasledovne: žaloba žalobcu zo dňa 14. marca 2017 (ďalej len ,,žaloba“), na základe ktorej bol vydaný
Platobný rozkaz, je v celom rozsahu nedôvodná a špekulativna. Žalovaný popiera všetky skutkové

tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, pretože sú nepravdivé, navyše tieto žalobca ničím nepreukazuje.
Žalovaný trvá na tom, že ním používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi
stanovené náležitosti a neobsahujú neprijateľné podmienky. Žalovaný namieta, že nepoužíva nekalé
obchodné praktiky a žalobca všetky zmluvy so žalovaným uzavrel dobrovoľne. Žalovaný namieta, že
žalobný návrh na plnenie uvedený v žalobe je neprípustný už len z hľadiska toho, že v ňom absentuje

vyjadrenie synalagmatickej reštitúcie. Toto vecné odôvodnenie žalovaný bližšie odôvodňuje s uvedením
vlastných tvrdení o skutkových okolnostiach nižšie v texte tohto odporu. 1. skutkový stav: Žalovaný
popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, pretože sú nepravdivé. Žalovaný trvá na
tom, že ním používané zmluvy sú platné, v súlade s právnymi predpismi, majú všetky príslušnýmiprávnymi predpismi stanovené náležitosti, a neobsahujú neprijateľné podmienky. Žalovaný nepoužíva
nekalé obchodné praktiky a žalobca všetky zmluvy so žalovaným' uzavrel dobrovoľne. Medzi stranami
došlo k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 571856985 z 19. mája 2014 (ďalej len „Zmluva

o úvere“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi Spotrebiteľský úver v sume 380,- EUR a
žalobcovi po poskytnutí spotrebiteľského úveru vznikol záväzok zaplatiť žalovanému celkovú čiastku
(pri predpoklade riadneho a včasného splatenia dlhu) v sume 511,10 EUR. Žalovaný trvá na pravdivosti
údajov uvedených v texte Zmluvy o úvere. Až po uzavretí Zmluvy o úvere, hoci v ten istý deň (teda nie
spolu so Zmluvou o úvere ako tvrdí žalobca) strany spolu na základe žiadosti žalobcu uzavreli Zmluvu o

zabezpečení splátok úveru zo dňa 19. mája 2014 (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe"). Na základe
Zmluvyodoplnkovejslužbesažalovanýzaviazalposkytovaťžalobcovinadštandardnúdoplnkovúslužbu
ažalobcasazaviazalžalovanémuzatútoslužbuzaplatiťcelkovúodmenuvsume195,70EUR.Žalovaný
trvá na pravdivosti údajov uvedených v texte Zmluvy o doplnkovej službe. Žalovaný zvlášť popiera
aj všetky skutkové tvrdenia žalobcu súvisiace s tým, že: (i) vraj sa žalovaný bezdôvodne obohatil, a
to dokonca aj vraj úmyselne - tvrdenia sú nepravdivé. Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil, pretože

každé plnenie, ktoré kedy prijal od žalobcu, bolo vždy prijaté na základe konkrétneho právneho dôvodu
- písomnej zmluvy platne uzavretej, ktorá vždy bola v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný pritom
vždy konal v súlade s dominantnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v Slovenskej republike,
na ktorú nižšie v texte tohto podania aj poukazuje, čo vylučuje akúkoľvek úvahu o údajnom úmysle
žalovaného; (ii) vraj Zmluva o úvere ,,nie je v súlade právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so

zákonom č. 129/2010 Z. z. a ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku“, vraj je Zmluva O
úvere neplatná resp., vraj je bezúročná a bez poplatkov - tvrdenia sú nepravdivé. Zmluva o úvere
a Zmluva o doplnkovej službe plne rešpektuje právnu úpravu ochrany spotrebiteľa, a je v súlade s
právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zmluva o úvere je platná a nie je bezúročná a bez poplatkov;
(iii) vraj Zmluva o úvere obsahuje neprijateľné podmienky -tvrdenia sú nepravdivé. Žiadna zmluva

uzavretá žalovaným neobsahuje neprijateľné podmienky; vraj Zmluva o úvere neobsahuje zákonom
predpísané náležitosti, pričom vraj je v Zmluve o úvere uvedená nesprávne RPMN, vraj nie je uvedená
náležitosť a to napr. výška, počet a termíny splátok, adresa veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti,
a vraj v nej nie je správne uvedená úroková sadzba spotrebiteľského úveru - tvrdenia sú nepravdivé.
Každá zmluva uzavretá žalovaným má všetky právnymi predpismi stanovené náležitosti. Zmluva o úvere

obsahuje aj všetky na ňu sa vzťahujúce náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona Č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a O zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.”) riadne, správne,
jednoducho, určito a zrozumiteľne na jej jednom liste zloženom do dvoch strán tak, aby tieto boli ľahko
prístupné a pochopiteľné priemernému spotrebiteľovi; vraj výška úrokovej sadzby dohodnutá v Zmluve o

úvere viac ako dvojnásobne prevyšuje mieru, z úverov obchodných bánk v čase uzavretia, a teda je vraj
neplatná - tvrdenia sú nepravdivé. Úroková sadzba bola dohodnutá v súlade správnymi predpismi a nie
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože je súčasťou odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorá
ako celok nepresahuje právnymi predpismi stanovenú najvyššiu prípustnú odplatu. Táto úroková sadzba
pritom bola v čase uzavretia Zmluvy o úvere nižšia, ako bežná úroková sadzba iných nebankových

subjektov. Navyše, pokiaľ by sa v Zmluve o úvere dohodnutý úrok prepočítal podľa metodiky Národnej
banky Slovenska pri vyhotovovaní prehľadu priemerných úrokových mier, na ktorú odkazuje žalobca,
jej výška by bola v čase uzavretia Zmluvy o úvere takmer identická 5 priemernou úrokovou mierou na
trhu; (vi) vraj spolu so Zmluvou o úvere strany uzavreli Zmluvy o doplnkovej službe uvedenú v žalobe,
vraj výška celkovej odmeny podľa tejto zmluvy nie je odôvodnená, vraj je preto zrejmé, že Zmluva o

zabezpečení splátok úveru súvisí so zabezpečením pohľadávky žalovaného vzniknutou na, základe
Zmluvy ...”, ,vraj Zmluva o doplnkovej službe predstavuje neprijateľnú podmienku - tieto tvrdenia sú
nepravdivé. Spolu so Zmluvou o úvere nedošlo k uzavretiu Zmluvy o doplnkovej službe. Je pritom tiež
dôležité, že Zmluva o doplnkovej službe sa vždy uzavrie až po uzavretí príslušnej zmluvy o úvere, a
to iba na žiadosť spotrebiteľa, teda dobrovoľne. Žalobca žiadnu Zmluvu o doplnkovej službe uzatvoriť

nemusel. Zmluva o doplnkovej službe nemôže ani podmieňovať uzavretie príslušnej zmluvy o úvere,
pretože k nej príslušná zmluva o úvere je už skôr uzavretá. Výška celkovej odmeny je vždy primeraná
vzhľadom k vysokým nákladom na realizáciu predmetu doplnkovej služby - pravidelný odnáškový
charakter. Žalovaný nemá svoje pohľadávky zo zmlúv o úvere žiadnym spôsobom zabezpečené.
Zmluva o doplnkovej službe nie je závislou zmluvou ani neprijateľnou podmienkou. 2. bagateľnosť

žalobných dôvodov: pokiaľ ide o jednotlivé žalobné dôvody, tieto sú zjavne bagateľné pre prehnaný
formalizmus tak ako to má na mysli Ústavný súd SR: „prehnané formalistické požiadavky všeobecného
súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri
hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočívavo ,,vyhľadávaní” dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (pripadne iných dôvodov jeho neplatnosti, ale
v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania" (napr. nález Ústavného súdu
SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). Podľa Ústavného súdu SR sa porušenia základných

práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu
vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej
právnej sfére“ (nález sp. zn. l. ÚS 242/07). 3 Nepoužiteľnosť odkazov žalobcu: Žalobca v žalobe bez
bližšieho zdôvodnenia odkazuje na niekoľko marginálnych súdnych rozhodnutí prevažne okresných
súdov a na iné s touto vecou nesúvisiace prílohy žaloby. Žalovaný sa voči takémuto postupu žalobcu

ohradzuje z viacerých dôvodov. Po prvé, predmetom súdneho sporu na základe podanej žaloby sú
len tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú opísané v podanej žalobe, teda nie skutočnosti opísané v
súdnych rozhodnutiach alebo iných prílohách žaloby na ktoré žalobca v žalobe len odkazuje. Táto
zásada vyplýva okrem iného aj z toho, že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností je
náležitosťou žaloby podľa § 132 ods. 1 CSP, pričom má aj svoje výslovné vyjadrenie v § 132 ods.
2 CSP: „opísanie rozhodujúcich skutočnosti nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy“. Má

svoje opodstatnenie nielen z pohľadu rozlišovania či existuje prekážka litispendencie alebo následne
prekážka res iudicata, ale navyše a hlavne umožňuje žalovanému sa náležite vyjadriť k predmetu
súdneho sporu. Nerešpektovaním danej zásady automaticky dochádza k znemožnenou žalovanému
vyjadriť sa a k porušeniu rovnosti strán, a teda aj k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.
Po druhé, žalovaný zdôrazňuje, že mu doposiaľ nebola právoplatne určená zmluvná podmienka v

ním uzatváraných spotrebiteľských zmluvách za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti, ani mu doposiaľ
neboloprávoplatnenepriznanéplneniezdôvoduneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvnímuzatváraných
spotrebiteľských zmluvách. Po tretie, pokiaľ ide o konkrétne žalobcom spomínané súdne rozhodnutia,
žalovaný vôbec nerozumie, v čom by podľa názoru žalobcu tieto rozhodnutia mohli mať súvis s touto
konkrétnou vecou. Konkrétny skutkový stav žalobcom predložených rozhodnutí sa totiž týkal iných

strán, iných skutkových okolností, iných zmlúv a ide navyše charakterom o marginálne a zväčša staršie
rozhodnutia. Konkrétne napríklad: (i) rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/1.0.9/2011,
uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoE/313/2010 - sa týka iných strán, iných zmlúv, iných
skutkových okolností. Čo však žalovaný považuje za zarážajúce, je to, že tieto rozhodnutia, nielenže
nemajú žiaden ani len hypotetický súvis s touto vecou, tieto však vôbec ani len neobsahujú žiadny

taký záver, aký z nich vyvodzuje žalobca v žalobe. Žalobca tak zjavne zavádza. Po piate, záver
žalovaného o platnosti a súladu zmlúv o spotrebiteľských úveroch používaných žalovaným je ustálene
judikovaný všeobecnými súdmi SR, vrátane aj najnovších rozsudkov z prelomu rokov 2016/2017 vo
veciach vedených či už na OS Prešov pod sp. zn. 9Csp/137/2016, alebo OS Veľký Krtíš pod sp. zn.
10Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016 či sp. zn. 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016

alebo na KS v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/339/2015, na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016 či
sp. zn. 20Csp/74/2016 alebo na OS Košice Il pod sp. zn. 41Csp/72/20161. Správnosť týchto záverov
potvrdzuje aj tá skutočnosť, že Národná banka Slovenska na základe zákona č.v35L20,15 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na
slovenskom trhu dňa. 28. augusta 2015 povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na

základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní
spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti či
akokoľvek inak odporovali zákonu. Žalovaný je tak opodstatnene v dobrej viere toho názoru, že ním
uzatvárané formulárové zmluvy sú všetky v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Čo sa týka zmluvy
o doplnkovej službe: Dobrovoľnosť uzavretia Zmluvy o doplnkovej službe: Žalobca uzavrel Zmluvu o

doplnkovej službe dobrovoľne (so skutočnou, slobodnou a vážnou vôľou, nie v tiesni), čo preukazuje aj
to, že: (i) nie každý spotrebiteľ zmluvu O doplnkovej službe so žalovaným uzavrie; (ii) Zmluva o úvere
je úplne nezávislá od skutočnosti, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu Zmluvy o doplnkovej službe so
spotrebiteľom; (iii) Zmluva o doplnkovej službe bola so žalobcom osobitne uzavretá vždy najskôr až po
uzavretí príslušnej zmluve o úvere. Nemohla teda podmieňovať uzavretie zmluvy o úvere, keďže táto

bolavčasepodpisupríslušnejZmluvyodoplnkovejslužbeužuzavretá;(iv)žalovanýsvojichobchodných
zástupcov školí o dobrovoľnej povahe Zmluvy o doplnkovej službe, ktorí spotrebiteľov na túto skutočnosť
upozorňujú. V prípade, ak by obchodný zástupca túto svoju povinnosť porušil (k čomu nedošlo) bolo
by to porušením jeho zmluvných povinností k žalovanému, čoho dôsledkom by došlo k ukončeniu
spolupráce s daným obchodným zástupcom; (v) v bode 4.3 Zmluvy o doplnkovej službe sa uvádza, že

Zmluvu o doplnkovej službe sa uzatvára na žiadosť žalobcu, pričom v bode 1.8 Zmluvy o doplnkovej
službe je uvedená adresa na podávanie sťažností. Ak by teda aj obchodný zástupca porušil svoju
povinnosť upozorniť spotrebiteľa na dobrovoľnú povahu Zmluvy o doplnkovej službe (čo nie je prípad
tohto, súdneho sporu), môže spotrebiteľ vždy podať sťažnosť na dotknutého obchodného zástupcu, nožalobca takúto sťažnosť nepodal; a (vi) Zmluva o doplnkovej službe je veľmi stručná zmluva s textom iba
na jednom liste, pričom bola osobitne uzavretá a podpísaná stranami. 4.2. Povaha a predmet Zmluvy
o doplnkovej službe: zmluva o doplnkovej službe je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľkou

zmluvou obsahujúcou ustanovenia o predmete plnenia (bod 1.1) a jeho cene (bod 1.2), pričom obe
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena za nadštandardnú
doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, t. z. v čom spočíva podstata služby. Zmluvu
o doplnkovej službe strany osobitne podpísali. Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k
príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru,

ani nie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok, čo potvrdzuje
aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a niektorí nie. Zmluvou
o doplnkovej službe sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytovať nadštandardnú doplnkovú službu
spočívajúcu v preberaní od žalobcu peňažných súm, určených na úhrady splátok spotrebiteľského úveru
jemu poskytnutého, a zabezpečovať ich použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského
úveru v mene žalobcu, a to spôsobom podľa príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bod 1.1

Zmluvy O doplnkovej službe). Tento odnáškový charakter predstavuje jadro a podstatu doplnkovej
služby. Táto doplnková služba je orientovaná predovšetkým na tých spotrebiteľov, ktorí nemajú zriadený
bankový účet v banke (aj z toho dôvodu preferovali daní zákazníci režim ,,hotovostný režim" v zmluve
o spotrebiteľskom úvere). Súčasťou Zmluvy o úvere je aj dohoda o spôsobe splácania poskytnutého
úveru obsiahnutá v bode 9 ,,Zákazník sa zaväzuje platiť Providentu týždenné splátky celkovej dlžnej

sumy riadne a včas a v súlade s pokynmi Providentu.“ a pri zvolenom režime. Pri režimoch Zmluva
o úvere upravuje spôsob platenia dlžnej sumy nasledovne: ,,Splátka sa považuje za uhradenú dňom
jej pripísania na bankový účet Providentu. Platobné údaje na poukazovanie splátok: ...“. Zmluvou o
doplnkovej službe sa nemení miesto alebo spôsob splnenia záväzku spotrebiteľa z príslušnej uzavretej
zmluvy o spotrebiteľskom o úvere. Takáto zmena by bola možná len privatívnou nováciou podľa §

570 ods. 1 OZ, pričom § 516 ods. 2 OZ vychádza z prezumpcie kumulatívnej novácie, ak z dohody
nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť. Zo Zmluvy o
doplnkovej službe nevyplýva, že by mala nahrádzať miesto ani spôsob plnenia, práve naopak. Každý
spotrebiteľ (aj žalobca) je preto povinný platiť splátky úveru na bankový účet žalovaného a nie inak. Teda
uzavretím Zmluvy o doplnkovej službe sa tak záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy na bankový

účet žalovaného nemení, ibaže žalovaný sa okrem iného navyše zaväzuje novým záväzkom fyzicky
sa dostaviť na miesto určené žalobcom aj prevziať od neho hotovosť, ktorú po jej prevzatí v jeho
mene použije na splnenie povinnosti žalobcu zo Zmluvy o úvere (ak sa napríklad klient banky rozhodne
namiesto použitia internetbankingu cestovať do banky osobne, nemusí predsa banka platiť takéto
cestovné za klienta napríklad náklady na taxislužbu. Ako protiplnenie za nadštandardnú doplnkovú

službu sa žalobca v Zmluve o doplnkovej službe zaviazal zaplatiť žalovanému celkovú odmenu. Celková
odmena za doplnkovú službu podľa Zmluvy o doplnkovej službe bola pritom určená dohodou strán, je
primeraná a v súlade s dobrými mravmi. V plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že okrem iného
obchodný zástupca sa spravidla 60-krát musí dostaviť do miesta určeného žalobcom za účelom plnenia
Zmluvy o doplnkovej službe, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce

predovšetkým v cestovných nákladoch a amortizácií (pri niektorých zákazníkoch išlo o cestu tam a
späť presahujúcu aj 30 km), rovnako tak aj náklady súvisiace so stratou času a zabezpečovaním úhrad
osobám, ktoré tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú, ako aj náklady za hotovostné vklady.
Žalovaný tak žalobcovi poskytoval na základe Zmluvy o doplnkovej službe reálne a ekonomicky náročné
protiplnenie, ktoré ale žalovaný dokázal racionalizovať na pre spotrebiteľov primeranú výšku. Keby

žalobca túto doplnkovú službu realizoval návštevami svojho advokáta za obdobných podmienok, jeho
tarifná odmena by mnohonásobne presiahla celkovú odmenu podľa Zmluvy o doplnkovej službe, isto
by však neposkytoval túto službu zadarmo, ako teraz požaduje žalobca. Vyššie identifikované hlavné
zmluvné podmienky teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové
dojednanie sú pritom eplicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods., 1 OZ.

Právo EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa totiž vychádza z predpokladu, že priemerný spotrebiteľ si vie
ustrážiť hlavné zmluvné podmienky konkrétnej zmluvy predovšetkým tým, či zmluvu uzavrie alebo nie,
aj z toho dôvodu sú preto hlavné zmluvné podmienky vo všeobecnosti vylúčené zo súdneho prieskumu
skúmania ich prijateľnosti. 5 Cenové dojednanie (odplata) v zmluve o úvere: bližšie k Zmluve o úvere -
najvyššia prípustná výška odplaty: Ustanovenie § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. používa pre oblasť

spotrebiteľských úverov terminus technicus pre označenie od platy - ceny, ktorým je spojenie ,,celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom". V danom prípade ide o špeciálnu právnu
úpravu definujúcu odplatu/cenu za Spotrebiteľský úver. Inak povedané, odplatou za Spotrebiteľský úver
sú úroky a poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť (s výnimkou nepovinných doplnkových služieb).Medzi týmito zložkami odplaty za úver nerobí zákon č. 129/2010 Z. z. žiaden rozdiel. V konkrétnom
prípade to znamená, že celkové náklady žalobcu zo Zmluvy o úvere tvorili len úrok ą poplatok za
garantovanúslužbu.Podľa§53ods.1OZ:,,Spotrebiteľskézmluvynesmúobsahovaťustanovenia,ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len ,,neprijateľná podmienka”). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané". Citované ustanovenie tak
neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorou je cenové dojednanie, pokiaľ je vyjadrené

určito, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný predmet plnenia, ale nerozlišuje cenové
plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia. Cenové plnenia sa preto nemôžu
„deliť“ napríklad na hlavné cenové dojednania a vedľajšie cenové dojednania, čo súčasne vylučuje
aj to, aby súd mohol niektoré z týchto ,,čiastkových" cenových plnení skúmať samostatne z hľadiska
neprijateľnosti zmluvných podmienok (viď Hellner, Steuer: Bankrechtundßankpraxis, Stand 01/2005,
bod 18/53). Inými slovami, -.Citovaný zákon vylučuje možnosť zaoberať sa neprijateľnosťou cenového

dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje medzi hlavnými a vedľajšími cenovými dojednaniami
vylučuje aj možnosť, zaoberať sa neprijateľnosťou jednotlivých zložiek cenového dojednania. Cenové
dojednania, ktorými sú v Zmluve o úvere úrok a poplatok za garantovanú službu, preto podľa § 53
od,s.._1_OZ nepodliehajú samostatnému súdnemu prieskumu ich prijateľnosti, ale spoločne ako odplata
za poskytnutie peňažných prostriedkov podliehajú súdnemu prieskumu z pohľadu, či táto „celková“

odplata nepresahuje najvyššiu prípustnú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorú možno
od spotrebiteľa pri poskytnutí, peňažných prostriedkov požadovať podľa § 3 ods. 6 OZ. Podľa § 53 ods.
6 OZ v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov

sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. " Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že
súdnemu prieskumu podlieha len celková odplata za spotrebiteľský úver, pričom nebolo preukázané,
že by táto v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Žalovaný na preukázanie, že odplata za

úver podľa Zmluvy o úvere podstatne neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch poukazuje na tabuľky vydané v zmysle nariadenia vlády č.
238/2008 Z. z., ktoré v minulosti (pred účinnosťou zákona č. 129/2010 Z. z., ktorým sa novelizovalo ust.
§ 53 ods. 6 OZ na znenie, ktoré žalovaný cituje vyššie) slúžili ako základ pre stanovovanie maximálnej
prípustnej hodnoty ročnej percentuálne] miery nákladov (RPMN) v spotrebiteľských úverov. RPMN

vlastne vyjadruje v percentuálnom vyjadrení to, aký je úver pre spotrebiteľa nákladný a vychádza pritom
zo všetkých nákladov, ktoré spotrebiteľ okrem istiny musí veriteľovi zaplatiť. Ide pritom o iný údaj, než je
úroková sadzba a tieto dva údaje nemožno zamieňať. Podľa týchto tabuliek sa v rokoch 2008 až 2010
pohybovala maximálna prípustná hodnota RPMN medzi 76% až 112,52%. Keďže v Zmluve o úvere
bola RPMN v polovičnej výške ( v predchádzajúcom období v rokoch 2008 až 2010 právnymi predpismi

stanovenej maximálnej výške RPIVIN až do 112,52%), nemôže byť takáto RPMN ani v rozpore s § 53
ods. 6 OZ. Najvyššia prípustná odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov podľa § 53 ods. 6 OZ
tak v Zmluve o úvere prekročená nebola, teda odplata a všetky jej zložky vrátane úroku a poplatku
za garantovanú službu sú v súlade s právnymi predpismi, a tak nevyhnutne aj v súlade s dobrými
mravmi. Nakoľko žalobca poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/1/2009,

zo dňa 31. júla 2009, žalovaný si dovoľuje objasniť, že Najvyšší súd SR sa v danej veci zaoberal
zmluvou o úvere uzavretou dňa 10. júna 2003,na ktorú sa ešte nevzťahoval toho času účinný zákon
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, z čoho tiež vyplýva, že
v konkrétnom prípade sa na danú zmluvu nepoužilo špeciálne vymedzenie ceny/odplaty - celkových

nákladov spotrebiteľa, a toho času právny poriadok ani neupravoval najvyššiu prípustnú odplatu za
poskytnutie peňažných prostriedkov zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 6 OZ. Najvyšší súd SR vo
veci zjednodušene konštatoval, že hoci v čase uzavretia danej zmluvy neexistuje zákonnom stanovená
výška odplaty (konkrétne v danom čase odplata predstavovala len úroky podľa danej zmluvy o úvere),
neznamená to, že je ju možné dohodnúť v akejkoľvek výške, pretože aj v týchto prípadoch bude s hornou

hranicou súlad s dobrými mravmi. Ako už z uvedeného vyplýva, spomínané rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR je zaujímavé z pohľadu limitácie dohodnutej odplaty, ktorá nemá právnymi predpismi stanovený
limit, vo vzťahu k Zmluve o úvere... ktorá je predmetom tohto konania je však nepoužiteľné pretože
- táto má právnymi predpismi, stanovenú najvyššiu prípustnú odplatu, a to ustanovením § 53 ods. 6OZ. Je potrebné tiež zdôrazniť, že dané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nielenže stratilo vo vzťahu
k zmluvám o spotrebiteľských úveroch právny základ v dôsledku zmeny právnej regulácie definovaním
celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, RPMN a najvyššej prípustnej odplaty, ale

navyše nikdy nemalo za cieľ posudzovať iba primeranosť niektorých zložiek odplaty, ale odplatu ako
celok. Predsa ak výška dohodnutých úrokov k výhodnosti spotrebiteľského úveru nemusí mať koreláciu,
potom akékoľvek samostatné posudzovanie len úrokov bez ďalších zložiek celkových nákladov stráca
svoj pôvodný zmysel. Preto Najvyšší súd SR v odôvodnení daného rozhodnutia operuje abstraktne 5
posúdením výšky „odplaty“ a až následne dosadí svoj právny názor do konkrétneho skutkového stavu

danej veci, kde odplata bola len úrok. Práve z toho dôvodu došlo následne zákonodarcom k zavedeniu
legálnej definície celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom a k stanoveniu
najvyššej prípustnej výšky odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Bližšie k Zmluve o úvere - úrok
5.2.1. Všeobecne k dohodnutej úrokovej sadzbe dohodnutý úrok je v Zmluve o úvere uvedený jasne,
zrozumiteľne a určito, a to fixnou úrokovou sadzbou zo sumy spotrebiteľského úveru. Úrok vyjadrený
prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby uvedenej v Zmluve o úvere je len špecifikáciou jedného

cenového dojednania popri poplatku za garantovanú službu. Jeho súdny prieskum je tak v súlade s § 53
ods. 1 v spojení s § 53 ods. 6 OZ prípustný iba podľa § 53 ods. 6 OZ spolu s poplatkom za garantovanú
službu, teda pri posudzovaní celkovej odplaty za príslušný Spotrebiteľský úver. Výška úrokovej sadzby
pri spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z toho dôvodu, že medzi
výškouúrokovejsadzbyavýhodnosťoukonkrétnehospotrebiteľskéhoúveruprespotrebiteľanemusíbyt'

žiadna korelácia. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zaviedol povinnosť v zmluvách o spotrebiteľskom
úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), ktorá vychádza z celkových nákladov
spotrebiteľa Spojenými so spotrebiteľským úverom, a tak umožňuje spotrebiteľovi jednoducho a presne
porovnať výhodnosť jednotlivých finančných produktov na trhu. Cieľom zavedenia RPMN bolo zaviesť
jednoduchý údaj pre spotrebiteľov podľa ktorého vedia jednoznačne a presne porovnať jednotlivé

ponúkané spotrebiteľské úvery z pohľadu ich výhodnosti, aj keď tieto obsahujú viacero cenových
dojednaní popri úroku. Priemerný spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva RPMN
ponúkaných spotrebiteľských úverov a nie úrokovú sadzbu. Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi,
ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru, resp.
dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu. Žalovaný zdôrazňuje, že nekompenzuje nízky úrok

vysokými poplatkami, ako je to bežnou praxou v bankovom sektore a navyše, žalovaný pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru podstupuje podstatne vyššie riziko ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver.
Banka má zväčša splatenie úveru zabezpečené aspoň pohľadávkami z účtu zákazníka, vedeného v
danej banke, čo žalovaný nemá. in concreto, komerčné banky poskytujú úvery aj za vyššie úrokové
sadzby(napr.Poštovábanka,a.s.,za32,50%ročne,príp.OTPBanka,a.s.za27,50%ročne)anapokon

aj súdna prax považuje úroky vo výške 25% ročne za primerané (rozsudok Krajského súdu v Prešove,
sp. zn. 3 Co 67/2008, str. 6). Podľa Najvyššieho súdu SR ,,za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom
treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich
mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi” (rozsudok so sp. zn. 3 Cdo 137/2003
publikovaný v časopise Zo súdnej praxe, č. 62/2004). Ak sa teda v spoločnosti bežne akceptuje, že

komerčné banky, ako aj súdna prax uznáva úrokovú sadzbu 25% ročne, či dokonca vyššiu, nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi fixná úroková sadzba zo sumy poskytnutého spotrebiteľského úveru
podľa Zmluvy o úvere 22,38% p. a. 5.2.2. Bližšie k priemeru úrokových sadzieb zverejňovaných NBS:
Žalobca si otázku úroku predstavuje príliš jednoducho, až že prehliada zjavné skutočnosti. Priemer
úrokových sadzieb zverejňovaný na webovom sídle Národnej banky Slovenska (ďalej len ,,NBS") sa

netýka obdobných prípadov ako je prípad žalobcu, ale týka sa všetkých spotrebiteľských úverov bez
výnimky, pričom právna úprava presne stanovuje, aké parametre sú pre obdobnosť prípadov podľa §
53 ods. 6 OZ rozhodujúce a treba ich brať do úvahy, a to najmä finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob
a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
Nič z toho však žalobca vo svojej argumentácii neberie do úvahy a v tomto smere zostal absolútne

dôkazne pasívny. Žalobca si tiež vo svojej argumentácii vôbec neuvedomuje variabilitu spôsobov,
akým sa môžu kvantifikovať úroky, a to pri rovnakej úrokovej sadzbe. Môže nastať napríklad situácia,
že niektorý poskytovateľ má síce nižšiu úrokovú sadzbu ako žalovaný sa aj napriek rovnakej dĺžke,
úverového vzťahu a rovnakej istine vyberie od zákazníka viac na úroku. Žalobca porovnáva priemernú
úrokovú sadzbu zverejnenú NBS s úrokovou sadzbou p0C2.ĺs Zmluvy o úvere, a to bez toho, aby vôbec

rozlišoval spôsoby kvantifikácie úroku pri jednotných úrokových sadzbách, čo je pre zákazníka zásadná
skutočnosť, ktorá určuje koľko reálne spotrebiteľ za úrok zaplatí. Uvedený rozdiel, ktorý je rozhodujúci
vyplýva z toho, že kým žalovaný má nastavený týždenný interval splátok, čím rýchlejšie klesá istina a
tým aj výška úroku, tak pri štatistike NBS dochádza len k jednej splátke na konci roka. Ak teda chcežalobca porovnávať dva údaje je potrebné, aby porovnával také údaje, ktoré sa získavajú rovnakou
metodikou, čo však žalobca nerobí. Ak by totiž žalobca použil rovnakú metodiku pre určenie úrokovej
sadzby, akú používa NBS musel by dospieť k záveru, že ak je úrok 54,72 EUR za 60 týždňov pri 380,-

EUR istiny, tak ide len o 12.51% ročne a nie dvojnásobok úrokových mier bánk, ako to nesprávne tvrdí
žalobca. Bližšie k Zmluve o úvere - poplatok za garantovanú službu: Poplatok za garantovanú službu je
len špecifikáciou cenového dojednania Zmluvy o úvere, ktorou sa poskytuje finančná služba - úver, a
jeho súdny prieskum je tak v súlade s § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 6 OZ prípustný iba podľa § 53 ods.
6 OZ spolu s úrokom, teda pri posudzovaní celkovej odplaty za príslušný úver. Poplatok za garantovanú

službu je v Zmluve o úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito, pričom bol v čase uzatvorenia
Zmluvy o úvere prípustným a zákonom dovoleným poplatkom, pretože ho predpokladal aj § 2 písm.
g) zákona Č. 129/2010 Z. z., ako aj čl. 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 O zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS
v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48”). Súdny dvor EÚ k uvedenému ustanoveniu judikoval,
že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa typov poplatkov, ktoré môže úver

vyberať“ (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC Volksbank România SA, bod 65). Je teda zrejmé,
že ani samotná smernica 2008/48 nestanovuje žiadne obmedzenia, čo sa týka druhov, rozsahu alebo
kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci poskytovania spotrebiteľských úverov. Protiplnenie
za poplatok za garantovanú službu je pritom výslovne špecifikované v bode 4 Zmluvy o úvere. 6.
Bližšie k nápadaným náležitostiam zmluvy o úvere: 6.1. Bližšie k RPMN: Žalovaný uviedol v Zmluve o

úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) v správnej výške. Pokiaľ ide o žalobcove nepravdivé
tvrdenia, že vraj RPMN uvedená v Zmluve o úvere má vychádzať z celkových nákladov spotrebiteľa,
ktoré vraj zahŕňajú aj celkovú odmenu podľa následne dojednanej Zmluvy o doplnkovej službe, tieto
vyplývajú zo zámerného resp. predstieraného neporozumenia legálnej definície celkových nákladov
spotrebiteľa (špeciálnej definície odplaty za poskytnutie úveru). Celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom sú vymedzené v § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. nasledovne: „celkovými
nákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,provízii,dani
a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
„na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ

musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutie takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok". Z legálnej definície celkových nákladov tak jasne
vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. rozlišuje medzi doplnkovými službami súvisiacimi so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, (i) ktoré spotrebiteľ musí navyše uzavrieť, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok a medzi (ii) tými, pri ktorých spotrebiteľ nemusí navyše

uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver a aby ho získal
za ponúkaných podmienok (t. z. negácia (i)). Žalobca nemusel uzavrieť Zmluvu o doplnkovej službe,
aby na základe Zmluvy o úvere získal spotrebiteľský úver a aby ho získal za ponúkaných podmienok,
teda celková odmena podľa Zmluvy o doplnkovej službe sa nezahŕňa do: (i) určenia najvyššej prípustnej
odplaty podľa § 53 ods. 6 OZ; odplata podľa Zmluvy o úvere aj celková odmena sú tak súlade s právnymi

predpismi a dobrými mravmi; (ii) celkových nákladov spotrebiteľa Spojenými so spotrebiteľským úverom
vzmysle § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. 2.; údaje v Zmluve o úvere o celkových nákladoch žalobcu
sú tak správne; (iii) celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť; údaje v Zmluve o úvere o celkovej
čiastke, ktorú musí žalobca zaplatiť, sú tak správne; (iv) výpočtu RPMN; údaje v Zmluve o úvere o
výške RPMN sú tak správne. Žalovaný teda v dobrej viere zastáva názor, že neporušil žiadnu svoju

povinnosť, a to výslovne ani pri celkových nákladoch či RPMN v žiadnej zmluve o spotrebiteľskom o
úvere. S týmto záverom sa opakovane stotožňujú aj všeobecné súdy v právne obdobných veciach ako
napríklad: (i) „Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej
uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z

niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom prípade, kedy žalobca mala možnosť vybrať si
z dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob
splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného.“ (rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 3. novembra 2014, sp. zn. 25C/160/2014); (ii) ,,... preposkytnutie
predmetného spotrebiteľského úveru nebolo podmienkou uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok

úveru. Preto podľa názoru nemožno (skutočnosť, že náklady spojené s prebratím peňažnej hotovosti
určenej na, úhradu splátok spotrebiteľského úveru, zahŕňať do celkových nákladov spotrebiteľa v zmysle
§ 2 písm. g) zákona o ochrane spotrebiteľov. Bolo na voľne navrhovateľa, akým spôsobom bude splácať
tento úver (rozsudok Okresný súd Prešov z 30.5.2014, sp. zn. 10C/239/2011); (iii) ,,... sa nestotožňuje snázorom žalobcu, že do RPMN mal byť započítaný aj poplatok zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru.
Okrem toho, že predmetom tohto konania nebolo určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečení splátok
úveru, súd poukazuje na to, že ide o doplnkovú službu k zmluve o úvere, ktorá s hlavnou zmluvou

žiadnym spôsobom nie je spojená. Bez uzavretia doplnkovej zmluvy mohol byť uzavretý hlavný zmluvný
vzťah, teda zmluva o úvere, nebolo podmienkou získania úveru uzavrieť zmluvu o zabezpečení splátok
úveru“ (rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves z 9.9.2013, sp. zn. 7C/162/2013); a (iv) „pokiaľ ide o
doplnkovú službu k zmluve o úvere, teda o zabezpečenie splátok úveru, súd má za to, že táto zmluva
je samostatnou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ktorej odporca navrhovateľovi poskytuje

doplnkovú službu. Toto nebolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru, táto skutočnosť vyplýva
z toho, že v zmluve o úvere nie je zmienka o takejto doplnkovej službe. Z obsahu zmluvy vyplýva, že
obsahuje určenie predmetu plnenia aj ceny, ktoré sú vyjadrené jasne a zrozumiteľne, určite a o ktorých
určitosti niet pochýb" (rozsudok Okresného súdu Bratislava z 18.9.2014, sp. zn. 32Cb/135/2010). 6.2
Adresa veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti: Žalobca tiež argumentuje tým, že Zmluva o úvere
vraj neobsahuje adresu veriteľa (žalovaného), na ktorú možno podať reklamáciu či sťažnosť, a to napriek

jednoznačnémuzneniuZmluvyoúvere,oktoromžalobcatentokráttvrdí,žetým,žetentobodjeuvedený
na druhej strane Zmluvy o úvere, má to byť pre spotrebiteľa ,,neprehľadná a zmätočná“ skutočnosť. S
takýmto tvrdením žalobcu rozhodne nemožno súhlasiť, keďže priamo odporuje Zmluve o úvere. Všetky
zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa nachádzajú len v jedinom dokumente na jedinej
listine, ktorú mal žalobca od počiatku v dispozícii. Žalovaný od počiatku svojej podnikateľskej činnosti

vytvára jasné a prehľadné zmluvy, keď na jednej listine zloženej na 2 strany uvádza všetky zákonné
náležitosti s prehľadným a zrozumiteľným členením, pričom každý zákazník (aj ten menej obozretný) si
takto spracovaný zmluvný formulár dokáže ľahko a rýchlo prečítať. Je to práve žalovaný, ktorý sa vyhýba
bežnému štandardu formulárových zmlúv na finančnom trhu, ktoré obsahujú desiatky strán hustého
textu,častozozákonazbytočneskopírovanýmicelýmipasážami,ktoréprávetakýmtospracovanímrobia

pre bežného Spotrebiteľa zmluvný formulár neprehľadný a po obsahovej a rozsahovej stránke ťažko
zrozumiteľný a vôbec prečitateľný. Práve z tohto dôvodu žalovaný ani nepoužíva žiadne všeobecné
obchodné podmienky. Žalovaný, ktorý odmieta takýto prístup, aký je bežný pre množstvo dodávateľov
napr. finančných inštitúcií pôsobiacich na našom trhu, je však paradoxne ešte napádaný zo strany
žalobcu. Všeobecné obchodné podmienky na rozdiel od zmluvy samotnej predstavujú úkon, ktorý nie je

priamo súčasťou zmluvy, ale zmluva sa na tento externý úkon (dokument) odvoláva a práve vďaka tejto
odvolávke sa stávajú všeobecné obchodné podmienky súčasťou zmluvy, pričom práve tu hrozí riziko,
že takéto všeobecné obchodné podmienky nebudú zákazníkovi aj reálne poskytnuté a teda nebude
mať možnosť sa s nimi aj reálne oboznámiť. V danom prípade sa však nič takéto nestalo, pretože
Zmluva o úvere sa neodvoláva na žiadny takýto externý dokument, keďže celý zmluvný vzťah medzi

stranami sporu ako zmluvnými stranami je kompletne upravený výhradne v Zmluve úvere v rozsahu
len jedného listu. Z tohto dôvodu uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/245/2010, na ktoré
poukazuje žalobca, nie je na prospech podpory jej argumentácie, ale práve naopak, keďže sa v ňom
celkom jasne konštatuje, že ,,písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami“, pričom v danom prípade je týmto dokumentom práve, a len Zmluva úvere, ktorá

je oboma stranami ako zmluvnými stranami aj riadne podpísaná. Každý zákazník žalovaného (vrátane
žalobcu) dostáva po vysvetlení a vypísaní konkrétny návrh zmluvy (t. z. Zmluvu o úvere). V prípade, ak
s takýmto návrhom súhlasí, tak ho na znak súhlasu aj vlastnoručne podpíše. Zmluva o úvere obsahuje
postupne všetky podstatné skutočnosti (vrátane zákonných náležitostí), pričom približne v 3/4 prvej
strany Zmluvy o úvere sa na jej pravej strane a to hneď nad podpisom zákazníka (t. j. žalobcu) uvádza,

že ,,Pokračovanie textu tejto Zmluvy je na strane č. 2", až potom ako si zákazník prečíta celé znenie
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t. j. nie len stranu č. 1, ale aj stranu 2, všetky sa nachádzajúce na
rovnakom liste papiera toho istého dokumentu, tak zákazník takúto zmluvu aj podpíše. 6.3. Termín
konečnej splatnosti: Žalovaný trvá na tom, že v Zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru,“. Táto náležitosť je v Zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane
nasledovne: „Úver sa za podmienok podľa tejto Zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti
poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. týždňa po dni
uzavretia Zmluvy. " Zákon Č. 129/2010 Z. z. používa pojem ,,termín konečnej splatnosti", nie ,,dátum".
V slovenskom jazyku pritom nie sú slová ,,termín a dátum synonymami, Slovo „termín" vymedzuje

čas, v ktorom treba niečo splniť, Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň,
mesiac, rok (vid' Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985
5.). Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciu
a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si zákonodarca osvojil právepojem ,,termín“ a nie ,,dátum“. Žalovaný si dovoľuje z dôvodu názornosti pripomenúť, že slovo „termín“
sa napríklad používa aj v spojení ,,výplatné termíny" v § 43 ods. 2 a § 130 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ako pravidelná náležitosť pracovnej zmluvy. Individuálne

pracovnoprávne spory pritom tiež patria medzi spory s ochranou slabšej strany v zmysle CSP, teda
zamestnanec je rovnako ,,slabšou stranou" ako spotrebiteľ. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch
však neexistuje nikto, a isto nie zamestnanec, ktorý by spochybňoval, že dohoda o výplatnom termíne
je neplatné len z toho dôvodu, že výplatný termín nie je pre každý mesiac samostatne vyjadrený
konkrétnym dátumom v podobe deň, mesiac a rok. Jazykový výklad danej náležitostí tak jasne vyžaduje

iba určenie časového okamihu konca doby resp. dĺžky trvania Zmluvy o úvere, spôsob jeho určenia však
neobmedzuje. Jazykový výklad danej náležitosti tak je v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor
EÚ rozsudkom Súdneho dvora EÚ, vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15 (ďalej
len „Rozsudok HCS"): Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa ma vykladať v tom zmysle, že
nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať

dátumy týchto splátok.“. Predmetný výrok Rozsudku HCS sa vzťahuje na náležitosť zmluvy o úvere
podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 so zameraním na pojem „frekvencia splátok". Ako vyplýva
z odôvodnenia Rozsudku HCS tento sa tiež jasne vzťahuje aj na náležitosť podľa čI. 10 ods. 2 písm.
c) smernice 2008/48: „dĺžka trvania zmluvy o úvere", ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná práve § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: ,,dobu trvania zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,“. Vnútroštátna právna
úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho poriadku SR. Sú
preto splnené podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu
čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu, § 9 ods. 2 písm.
f) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať, a to aj so spätným účinkom iba vo svetle smernice 2008/48, tak že

nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok)
konečnej splatnosti. 6.4. Výška, počet a termíny splátok: Žalovaný trvá na tom, že v Zmluve o úvere je
prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l) ) zákona č. 129/2010 Z. z.: ,,výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia". Táto náležitosť je v zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane, kde je definovaný:
(i) počet splátok, (ii) výška každej splátky, (iii) splatnosť každej splátky. Je tiež potrebné zohľadniť, že
úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri
splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých, zložiek celkových nákladov
žalobcu spojených s poskytnutým úverom. Žalovaný pripomína, že výklad daného ustanovenia len

jazykovým výkladom pri použití extrémne formalistického zužujúceho výkladu, ktorý požaduje žalobca
je neprípustný. Tento formalisticky zužujúci jazykový výklad je pritom v rozpore s oficiálnym stanoviskom
Slovenskej republiky, rozhodnutiami všeobecných súdov, aj s nedávnym stanoviskom Národnej banky
Slovenska (Informácia odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla
2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit

Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej). Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej,
republiky prezentované v rámci konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec
Home Credit Slovakia, 3.5. proti Klára Bíroová), kde Slovenská republika k danej náležitostí uviedla:
„relevantné znenie uvedeného zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie,
aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátka istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a

poplatky." (bod 16). Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľ ide o čl.
10 smernice 2008/48/E5, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy
o úvere. Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tok. že uvádza, ktoré údaje musí
zmluva o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva
o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a pripadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/
ES, prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských
úveroch však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31
smernice 2008/48/ES ,,zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky

potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z
nej vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10, ods. 2 pism. h) smernice
2008/48/ES, je zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ ,,mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti,
splácať úver; vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenietohto cieľa plne postačí, ak je tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľný, napríklad formuláciami
ako „prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a
nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k

názoru, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých
splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného
opisu mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere" (body 9 a 10). Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež
aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v

ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení ,,zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", nemožno
vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať
výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne
výšku počet a termíny splátok iných poplatkov", rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov
dozoru (najmä SOI), či desiatky súdnych rozhodnutí všeobecných súdov. Žalovaný si však na tomto

mieste dovoľuje preukázať, že zužujúci výklad, ktorý navrhuje žalobca, nielenže je v rozpore s oficiálnym
stanoviskom Slovenskej republiky k danej náležitosti, početnými rozhodnutiami súdov a posledným
stanoviskom Národnej banky Slovenska z roku 2017, ale aj to, že použitie takéhoto výkladu je vylúčené
za použitia argumentov právnej logiky. Zákon č. 129/2010 Z. z. v § 2 písm. g) zaviedol špeciálnu definíciu
odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere pomocou pojmu celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom, ktorá v sebe zahŕňa napríklad aj provízie, dane, poistné a podobne. Tieto
konkrétne náklady spotrebiteľa však vôbec nie sú spomínané v § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. l) )
zákona č. 129/2010 Z.z. teda za použitia zužujúceho výkladu, ktorý žiada aplikovať žalobca, by to
znamenalo, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere by veriteľ síce musel uviesť výšku, počet a termíny
splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úrokov a výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov,

no nemusel by uviesť napríklad výšku, počet a termíny splátok provízií, výšku, počet a termíny splátok
daní, výšku, počet a termíny splátok poistného, a dokonca by nemusel ani len uviesť výšku, počet a
termíny celkovej splátky. Pokiaľ by sa teda poskytli spotrebiteľovi len údaje, ktoré požaduje žalobca,
znamenalo by to v mnohých prípadoch, že by spotrebiteľ vôbec nevedel kedy a koľko má platiť. Za
použitia argumentu reductio od absurdum v rámci logického výkladu, je tak takýto výklad žalobcu pre

jeho absurdné dôsledky vylúčený. Vyššie uvedený dôkaz preukazuje, že zužujúci jazykový výklad, ktorý
požaduje žalobca„ je neprípustný. Z vykonaného dôkazu je však zrejmý logický výklad danej právnej
normy. Za použitia logického výkladu je potrebné danú právnu normu interpretovať v časti výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako výška, počet a termíny splátok bez ohľadu na to čo
je predmetom daných splátok. Takýto logický výklad, je zároveň tiež identický s výkladom historickým,

teleologickým a teda aj s eurokonformným výkladom, pretože ako jediný je súladný s výkladom, ktorý
k danej náležitosti poskytol Súdny dvor v Rozsudku HCS: ,,3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.

1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave. ". Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva
o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl.
10 ods. 2 písm. i) a z Čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ
povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej

tabuľky. Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že
smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej
tabuľky (body 52 až 54). Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne)
transponovala do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky
na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. „uplatnenie eurokonformného výkladu) Čl. 10 ods. 2 písm. h)

smernice 2008/48, a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. k (teraz písm. l)
zákona č. l29/2010 Z. z, vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svete smernice 2008/48,
tak že nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis každej jednotlivej
splátky na úrok, istinu „a iné poplatky (t. z. amortizačnú tabuľku). 7 HMOTNOPRÁVNE NÁMIETKY
- Námietka opomenutia synalagmatickej reštitúcie - neprípustnosť žalobného návrhu: Žalovaný, hoci

popierajúc všetky tvrdenia žalobcu o neplatnosti oboch spomínaných zmlúv, zdôrazňuje, že v prípade
aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k
subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ: ,,Ak je zmluva neplatná alebo ak bola
zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.". Z uvedenéhovyplýva, že sa v prípade aplikácie § 457 OZ v plnej miere aplikuje synalagma podľa § 560 OZ. In concreto
uvedenéznamená,žedomáhaťsasplneniatakéhotozáväzkuvočisvojejosobemôželenten,kto(i)sám
svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený ho splniť oproti plneniu

protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II.
§ 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR,
spis. zn. 3CdO/113/2007, zo dňa 25. septembra 2008: „Pokiaľ sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny
zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný synalagmatický záväzok oboch účastníkov
zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná

strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v
priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento
nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený. ". Pokiaľ by teda súd považoval uvedené zmluvy resp.
niektorú z nich za neplatné/ú (hoci tieto zmluvy sú platné), musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný
synalagmatický vzťah, teda vzájomnú podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná
vrátiť druhej strane. Vrátenie plnenia doplnkovej služby by nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458

ods. 1 druhej vety OZ a žalovanému by sa musela poskytnúť zo strany žalobcu peňažná náhrada za
plnenie doplnkovej služby poskytnuté žalobcovi (návštev obchodného zástupcu u žalobcu za účelom
plnenia povinností žalovaného zo Zmluvy o doplnkovej službe). Nakoľko žalobca takúto podmienenosť
plnenia v žalobnom návrhu na plnenie nevyjadril, vzhľadom na kontradiktórnosť sporového konania,
je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu (t. z. pre rozpor žalobného

návrhu s § 457 OZ).

3. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 13.09.2017 doručeným súdu dňa
20.009.2017 nasledovne: Spolu so zmluvou bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená aj zmluva
o zabezpečení splátok úveru, ktorej obsahom bolo zabezpečenie vyberania splátok úveru od žalobcu

(spotrebiteľa) v hotovosti žalovaným (ďalej ako „Doplnková zmluva“). a) Neplatne dohodnutá odmena
V Zmluve a Doplnkovej zmluve: Dovoľujeme si súdu zdôrazniť, akú výšku vlastne dosahovala
celková odmena žalovaného za poskytnutie úveru. Celková odmena žalovaného za poskytnutie úveru
predstavovala neuveriteľných 86 % za 60 ťýždňov, teda až 75 % za jeden rok. Žalovaný nenazval
svoju odmenu priamo ako úrok, ale ju rozdelil na tri časti - úrok, ktorý už sám o sebe je za hranicou

primeranosti), administratívny poplatok vyberaný za nešpecifikované a neurčité služby) a odmenu z
Doplnkovej zmluvy [ktorá predstavuje dokonca viac ako je úrok + administratívny poplatok dokopy).
Vzhľadom na to, že posudzovanie úkonov podľa ich obsahu a nie podľa ich formy, je jednou zo
základných zásad právneho štátu, je takýto pokus o ospravedlnenie nezákonnosti odmeny v úverových
zmluvách žalovaného absolútne bezpredmetný a nedokáže takúto nezákonnosť za žiadnych okolností

konvalidovať.Lenpredoplnenieuvádzame,žesúdyustálenerozhodujú,žeakdohodnutávýškaodmeny
veriteľa neprimerane prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
ideoneplatnýprávnyúkon;otakútoneplatnosťvzmyslesúdnychrozhodnutíideužvprípadeprevýšenia
od dvojnásobku priemernej odmeny bánk (odmena žalovaného zo Zmluvy a Doplnkovej zmluvy tvorí
niekoľko násobok odmeny bánk v čase uzatvorenia Zmluvy). Obdobná výška odmeny poskytovateľa

úveru (ako je odmena žalovaného v tomto prípade), sa pritom bežne v zahraničí považuje už za úžeru.
Doplnkovú zmluvu je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné „považovať za neplatnú, uzatvorenú v
rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že odmena z Doplnkovej zmluvy je len jednou časťou z celkovej
odplaty žalovaného za poskytnutie úveru (s polu s úrokom a administratívnym poplatkom ide o celkovú
odplatu veriteľa z jednej zmluvy), je celá odmena žalovaného spojená s poskytnutím úveru dohodnutá

v rozpore s dobrými mravmi, a je teda ako celok neplatná. Súd v tomto prípade pritom ani nemá
možnosť regulovať výšku odmeny žalovaného tak, že by napríklad uznal žalovanému len časť odmeny,
ktorá mohla reálne tvoriť jeho náklad v súvislosti s poskytnutím úveru. Žalovaným používaný argument,
ktorý by podľa neho mal legalizovat' tento postup v skratke je, že klient predsa túto dohodu podpísal
a táto je navyše uvedená na samostatnom papieri, čiže bez ohľadu na všetky ostatné skutočnosti, ide

o zákonný a dôvodný postup. Toto je samozrejme úplne nezmyselná argumentácia žalovaného ,a jej
jediným cieľom je vniesť do súdnych sporov čo najväčšiu zmätočnosť; ak by súdy takúto argumentáciu
akceptovali, potom celá oblasť ochrany spotrebiteľa, vrátane všeobecnej zákonnej úpravy o obchádzaní
zákona a rozpore právnych úkonov s dobrými mravmi by bola nepoužiteľná (podstatou uplatnenia týchto
noriem nie je prípad, že by niektorá zo strán zmluvu vôbec nepodpísala, ale to, že jedna zo strán

konala nezákonne, v rozpore s dobrými mravmi alebo zákon obchádzala, a preto je potrebné tieto
normy uplatniť na ochranu druhej strany - a to aj v prípade, ak takáto poškodená strana úkon pôvodne
odsúhlasila podpisom). Obdobné “výhodné služby“ poskytované spotrebiteľom pritom nie sú žiadnou
novinkou na trhu a vždy v minulosti boli a stále sú absolútne štandardne zo strany súdov posudzovanéako neplatné alebo neprimerané; obsahom pritom v niektorých prípadoch boli úplne rovnaké služby
vyberania splátok v hotovosti od klientov. Služby bežne a ustálene vyhlasované súdmi v rámci celej
Európskej únie za nezákonné vo väčšine prípadov dokonca podstatne menej zaťažujú spotrebiteľov,

ako je tomu v prípade zmlúv a poplatkov platených na účet žalovaného. Obdobná situácia ako v tejto
veci tvorila napríklad predmet konania pred Okresným a následne Krajským súdom Prešov, sp. zn.
19Co/ 142/2016, ktorý vec uzavrel nasledovne: „Plnenie, aké požaduje žalovaný od spotrebiteľa za
poskytnutie úveru v demokratickej spoločnosti nemôže obstáť za žiadnych okolností. Navyše plnenie,
ktorésispotrebiteľžiadnymspôsobomnevyžiadal,aktorésvojoukonštrukciucielenesledujedosiahnutie

neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby.. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku,
je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúcu náklady žalovaného na uvedenú
doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Nielen s poukazom na vyššie
uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktik žalovaného, odvolací súd dospel
k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje
jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké

by žalovaný získal z úrokov normálne uvedených v zmluve. Takéto konanie žalovaného je však už
obchádzaním zákona v zmysle ust. §39 OZ.“ Podobne judikovali slovenské súdy opakovane u zmlúv a
služieb poskytovaných inými veriteľmi, avšak takmer so zhodným obsahom, ako je obsah Doplnkovej
zmluvy. Napríklad Krajský súd Žilina, sp. zn. 7Co/448/2014, ktorý uviedol: „Predmetom servisu mala
byt „služba“ navrhovateľa voči odporcom najmä služby spočívajúcej v preberaní a zaúčtovaní peňažnej

hotovosti určenej na úhradu splátky úveru... Z tejto zmluvy je zrejmé, že bola uzavretá výlučne v
súvislosti so zmluvou O úvere a na splnenie záväzkov zo zmluvy o úvere. Preto ide o zmluvu závislú na
úverovej zmluve... Cena za domáci servis predstavuje viac ako 40% poskytnutého úveru (istiny úveru)...
Dojednaná výška odmeny je neprimeraná nielen voči tomu, čo malo byť predmetom plnenia podľa
zmluvy o domácom servise, ale aj vo vzťahu k poskytnutému úveru. Predmetom zmluvy o domácom

servise sú bežné služby, ktoré poskytujú banky i nebankové subjekty, ktoré by mala pokrývať odplata
za úver. Tento "servis" však viac v prospech veriteľa ako dlžníka, a to poskytuje mu istotu výberu
splátky, alebo jej časti. Dlžník by nemal platiť za to, že si veriteľ znižuje riziko nezaplatenia splátok
im, že ich vyberá v hotovosti a ak áno, mal by za to platiť prípadne nejaký poplatok v primeranej
výške. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočným účelom predmetnej zmluvy o domácom servise je

takýmto spôsobom navýšiť odplatu za poskytnutý úver, a to o viac ako o 100%, tak aby táto suma
nebola uvedená v úverovej zmluve.“ V tejto súvislosti (posúdenie neplatnosti a neprimeranosti odmeny
z Doplnkovej zmluvy) poukazujeme tiež na nasledovné skutočnosti: za uzatvorenie Doplnkovej zmluvy
patrilaobchodnýmzástupcomžalovanéhoodmenavovýškezhruba10%zcelkovejdohodnutejodmeny,
zvyšok odmeny §90 %j išiel na účet žalovaného a predstavoval jeho čistý zisk - odplatu v súvislosti s

poskytnutím úveru (jediným nákladom spojeným s plnením na základe Doplnkovej zmluvy je odmena
obchodných zástupcov žalovaného, ktorí splátky vyberaj ú); - za sumu rovnajúcu sa priemernej odmene
z Doplnkovej zmluvy by si spotrebiteľ vedel napríklad (i) zriadiť bankový účet v ktorejkoľvek banke a
uhrádzať poplatky za jeho vedenie počas niekoľko desiatok rokov alebo len počas platnosti Zmluvy a
ušetriť viac ako 90 % zo zaplatenej odmeny; (ii) uhrádzať platby prostredníctvom poštovej poukážky a

ušetriť viac ako 90 % zo zaplatenej odmeny (pošta sa nachádza takmer v každej obci na území SR); (iii)
vo väčšine prípadov uhradiť náklady na taxík z miesta bydliska spotrebiteľa na adresu najbližšej pobočky
žalovaného a späť a ešte ušetriť časť odmeny zaplatenej žalovanému, atď. Žalovaný si zmluvne vymienil
nárok na odmenu podľa Doplnkovej zmluvy bez ohľadu na to, či reálne príde k poskytnutiu služby alebo
nie (klient je napríklad povinný uhradiť žalovanému celú dohodnutú odmenu za vyberanie splátok, aj

keď predčasne splatí úver - t.j. ak by klient splatil úver po 5 splátke, aj keď predpokladaných bolo celkom
50 splátok, stále by bol podľa Doplnkovej zmluvy povinný uhradiť celú výšku odmeny za vyberanie
splátok)7;. Pri trvaní Doplnkovej zmluvy nie je dohodnutá žiadna možnosť zo strany spotrebiteľa túto
zmluvu ukončiť - predpokladá sa len ukončenie vzájomnou dohodou, splnením záväzkov alebo zánikom
platnosti úverovej zmluvy; teda ak by počas trvania Doplnkovej zmluvy chcel spotrebiteľ zmeniť spôsob

platby(napríkladbychcelplatiťbankovýmprevodomalebopoštovýmipoukážkami),taktotoniejemožné
- teda v každom prípade je nútený uhradiť celú odmenu za vyberanie splátok. Žalovaný na začiatku
roka 2017 jednoducho oznámil všetkým svojím klientom, že ,,od 22. 02.2017 prestane fungovať na
území Slovenskej republiky sieť obchodných zástupcov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. Znamená
to, že od 22. 02.20] 7 (vrátane) Vás nebude navštevovať obchodný zástupca spoločnosti Provident

Financial, sro. a preberať peňažnú hotovosť v domácnosti (spoločnosť prestáva poskytovať službu
výberu splátok v domácnosti). Po tomto dátume I/dm však naďalej zostáva povinnosť uhrádzať splátky
úveru či uhradiť nedoplatok na účet spoločnosti uvedený vo Vašej zmluve o úver.“ Teda žalovaný na
základe jednostranného listu jednoducho oznámil všetkým klientom, že výber v hotovosti ukončuje amajú ďalej splácať iným spôsobom. Aj z uvedeného konania žalovaného je absolútne zrejmé, že túto
službu pokladal a pokladá len za formu - spôsob navýšenia svojej odmeny, bez ohľadu na skutočné
poskytovanie služieb; žalovaný zrušil uvedeným spôsobom poskytovanie tejto služby, avšak aj naďalej

od klientov požaduje úhradu v celom rozsahu. b) Nesprávny údaj o výške RPMN §j ak by ,,Doplnková
zmluva (a teda celková ,dohodnutá odmena žalovaného) z akýchkoľvek dôvodov nebola vyhodnotená
zo strany súdny ako neplatná, potom by v každom prípade musela byť odmena z nej vyplývajúca
zahrnutá do výpočtu RPMN. Uvedené pritom vyplýva pomerne jasne z viacerých ustanovení právnej
úpravy, napríklad: - v zmysle ust. § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch: ,,Celkovými nákladmi

spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe.“', - v zmysle ust. § 4a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa :
„Predávajúci nesmie spotrebiteľovi účtovať poplatky za použitie platobného prostriedku alebo za využitie
iného spôsobu platby, ako je platobný prostriedok vo výške prevyšujúcej skutočné náklady, ktoré vznikli
predávajúcemu v súvislosti s používaním tohto spôsobu platby. - z ustanovenia čl. 22 ods. 3 Smernice

2008/48/ES jasne vyplýva, že „členské štáty ďalej zabezpečia, aby sa ustanovenia, ktoré prijmú na
vykonávanie tejto smernice, nedali obísť osobitnou formuláciou zmlúv, a najmä tým, že sa čerpanie
finančných prostriedkov alebo zmluvy o úvere, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, zahrnú
do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa jej uplatňovaniu “ V tej súvislosti
je potrebné poukázať aj na závery písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-372/14, ktorej

predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 8.3.2014, súvisiaci s konaním Zdeněk Sobotka
proti Provident Financial, s.r.o., kde v bode 5. sa uvádza, že Smernica Rady 87/ 102/EEC sa má vykladať
V tom zmysle, že ,,súčasťou celkových úverových nákladov pre spotrebiteľa na účely výpočtu RPMN je
aj odmena za hotovostné preberanie splátok úveru a to bez ohľadu na výšku uvedeného poplatku ako aj

na skutočnosť, či mal spotrebiteľ V tejto veci skutočnú slobodu voľby a v bode 2., že Smernica 2005/29/
ES sa má vykladať v tom zmysle, že takéto konanie veriteľa, ak predkladá spotrebiteľovi zmluvné
podmienky takým spôsobom, že poskytne údaj o RPMN, ktorej súčasťou nie sú náklady na doplnkovú
službu ako je tá vo veci samej, treba kvalifikovať ako klamlivú obchodnú praktiku.“ Žalovaný ,odmenu
vyberanú na základe Doplnkovej zmluvy do RPMN nezahrnul a teda by bolo potrebné opäť konštatovať,

že postupoval v rozpore so zákonom, dôsledkom, porušenia tejto povinnosti, pritom, je, že j sa takýto
úver v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Správne
vypočítaná RPMN (s odmenou z Doplnkovej zmluvy) by predstavovala 228,66 % čo je v podstatnom
rozpore s údajom 70,38 % uvádzaným v Zmluve. Skutočná výška RPMN je tak vyššia ako jej výška
uvedená v Zmluve o 158,28 %. Údaj o RPMN je pritom najdôležitejším údajom pre spotrebiteľa z

hľadiska jeho rozhodovania o výhodnosti či nevýhodnosti príslušného úveru. Pokiaľ takýto údaj je
uvedený v nižšej hodnote ako v skutočnosti je, dochádza tým ku klamaniu a zavádzaniu spotrebiteľa.
Nezarátanie odmeny z Doplnkovej zmluvy do celkových nákladov spotrebiteľského úveru a tým aj do
výpočtu RPMN, je zo strany žalovaného obchádzaním zákona. Obchádzanie zákona obsahom alebo
účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému

zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.
O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento
prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami
o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa
javí ako nenapadnuteľný. Konanie ,,in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa

práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. Podľa ust.
§ 53 ods. 6 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Výška odplaty pre obdobné prípady
predstavuje podľa údajov uverejnených MF SR celkom 49,67 % 8. Celkové RPMN úveru v tejto veci je

pritom vo výške 228,66 % a teda aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že odplata žalovaného nebola a ani
mohla byť dohodnutá platne. Okolnosti uzatvárania Doplnkových zmlúv zo strany žalovaného a účelom
prehľadnosti si dovoľujeme v stručnosti súdu prezentovať aj okolnosti za akých žalovaný Doplnkovú
zmluvu so svojimi klientami uzatvára. Tieto okolnosti totiž pomerne jasne otvárajú obraz o tom, ako sa
žalovaný pokúša obísť právnu úpravu jednoduchým rozdelením svojej odmeny za poskytnutie úveru do

niekoľkýchformálneoddelenýchzložiek.Idepritomofakty,ktorénemôžerozporovaťžiadnymspôsobom
ani žalovaný. Za účelom skrátenia a sprehľadnenia textu tohto podania žalobca jednotlivé skutočnosti
podrobne rozpisuje v rámci príloh č. 1 k tomuto podaniu - okolnosti uzatvárania Doplnkových zmlúv
zo strany žalovaného. Výška úrokovej sadzby: K neplatnosti výšky odmeny žalovaného vyplývajúcejzo Zmluvy a Doplnkovej zmluvy sme sa vyjadrili už vyššie v tomto Vyjadrení (časť A) Dovoľujeme si
však v krátkosti reagovať aj na argumentáciu žalovaného k tejto otázke, ktorá je príkladom extrémneho
výkladu základných skutkových okolností týkajúcich sa spotrebiteľských úverov. Žalovaný do konca

zachádza tak ďaleko, že rozporuje celkom zrejmý údaj, akým je výška ročnej úrokovej sadzby a svojou
argumentáciou sa snaží zdôvodniť, že tento údaj (výslovne v zmluve uvedený) vlastne nie je použiteľný
pre posúdenie skutočnej ročnej úrokovej sadzby. Tento argument nie je zrejmý pravdepodobne ani
samotnému žalovanému, aj napriek tomu, že ho používa v rámci odôvodnenia jeho tvrdení. Žalovaný
napríklad uvádza, že ,,žalobca vôbec nerozlišoval spôsob kvantifikácie úroku pri jednotlivých úrokových

sadzbách“. Tento argument žalovaného je pritom bezpredmetný hneď z niekoľkých dôvodov. Neplatnosť
dohody o výške úrokovej sadzby (ak bola v nepomere s priemernou úrokovou sadzbou bánk) judikovali
vo svojich rozhodnutiach opakovane súdy SR. C. Čo sa týka termínu konečnej splatnosti, žalovaný
sa snaží citáciou smernice 2008/48 v rôznych jazykových verziách vniesť čo najväčšiu zmätočnosť do
posúdenia tejto skutočnosti. Takéto vyjadrenia by na prvý pohľad pre osobu neznalú právnej úpravy
mohli byt' relevantným argumentom, avšak v skutočnosti sú len výberom niekoľkých viet, ktoré v

skutočnosti nijako nepreukazujú dôvodnosť tvrdení žalovaného. Žalovaný sa prostredníctvom týchto
argumentov jednoducho len snaží docieliť stav, aby súd vyložil pomerne jednoznačné znenie zákona o
spotrebiteľských úveroch inak, ako v skutočnosti je koncipované, a teda aby vyložil zákon a vzniknutú
situáciu v rozpore s právnou úpravou a v neprospech spotrebiteľa. Najdôležitejšou skutočnosťou,
ktorú žiadnym spôsobom žalovaný relevantne nespochybnil (a ktorú napokon ani nevie spochybniť,

keďže to je fakt uvedený, resp. neuvedený v Zmluve) je, že v Zmluve nie je dojednaná konečná
splatnosť úveru. Táto podstatná náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom, aby
spotrebiteľ pri podpise zmluvy mal dostatočné informácie na kvalifikované rozhodnutie. Neuvedenie
tejto zákonnej náležitosti môže do značnej miery narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Uvedená
požiadavka celkom jednoznačne vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch:

Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Teda žalovaný porušil jednoznačne aj v tejto časti zákon o spotrebiteľských
úveroch. V rámci zachovania právnej istoty poukazujeme, že uvedené vyplýva aj z pomerne konštantnej
judikatúryslovenskýchsúdov,atonapríkladRozhodnutieKrajskéhosúduPrešovzodňa14.07.2015,sp.

zn. l7Co/2/2015 „Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v zmluve nie je uvedený údaj o konečnej
splatnosti. V zmysle § 4 ods. 2 písm. gj ZOSÚ je však tento údaj obligatórnou náležitosťou zmlúv,
pričom jeho absencia v zmluve spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný' a bez poplatkov. Tento
údaj musí byt' v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať' z ďalších zmluvných náležitosti
(napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú

nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod
konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa
uspokojil s náležitosťou pod písm. i/, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno
stotožniťskonečnousplatnosťouúveruapretopripísm.g/citovanéhoustanoveniainývýkladnežten,že
konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. Uvedenie údaja o konečnej

splatnosti v listine označenej ako oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je postačujúce, nakoľko
predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné
oznámenie veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil.“ alebo rozhodnutie Krajského súdu Košice
zo dňa 29.01.2016, sp. zn. 2C/72/2015 ,,Z obsahu zmluvy nie je možné zistiť údaj o jej trvaní a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pritom zo znenia zákona aj z jeho účelu je nepochybné,

že údaj o konečnej splatnosti má byt' uvedený zreteľne a jasne pre každého, aj pre tzv. priemerného
spotrebiteľa. Významom zákonného ustanovenia o termíne konečnej' splatnosti je, aby spotrebiteľ bol
už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť
si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“
prípadne tiež rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 18.02.2016, sp. zn. l6Co/267/2015 ,,Vyžaduje

sa teda presná časová špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého
úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potom úlohou dodávateľa, aby
uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov,
ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť' úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto
presne' údaje neobsahuje, nemožno mat' za to, že tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na

potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určenia termínu konečnej splatnosti úveru matematickými
operáciami z iných dostupných údajov v zmluve.“ ako aj rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa
11.04.2014, sp. zn. 20C/ 136/2013: „Zákonodarca okrem údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov,
o výške, počte a termíne splátok, ktoré predmetná zmluva obsahuje, vyžaduje pre riadnu zmluvu ospotrebiteľskom úvere i uvedenie osobitného údaja o dátume konečnej splatnosti úveru, pričom podľa
názoru súdu nestačí len všeobecný odkaz na úhradu poslednej splátky v obchodných podmienkach.
Ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona č. 258/200] Z. z. sankcionuje absenciu termínu konečnej splatnosti úveru

v zmluve bezúročnosťou a bezodplatnosťou úveru.“ Absencia termínu konečnej splatnosti spôsobuje,
že úver zo Zmluvy je podľa § 11 ods. l zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov.
D. Čo sa týka splátok úveru v časti absencie rozdelenia splátok spotrebiteľského úveru žalovaný tvrdí,
že žalobca si zle vyložil zákonné ustanovenie a odvoláva sa na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
HomeCreditSlovakia,a.s.protiKláreBíróovej.Žalovanýnepredložilinýrelevantnýargumentažiadnym.

spôsobom nespochybnil najmä to, prečo v tomto konkrétnom prípade je Zmluva v rozpore so zákonom.
V súvislosti so spomínaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ si dovoľujeme len v krátkosti uviesť, že
Súdny dvor EÚ predpokladal rozdielnu situáciu (podmienky z ktorých Súdny dvor EÚ vychádzal boli iné,
ako podmienky v zmluve so žalovaným). Napríklad v bode 47 rozhodnutia (a následne aj v bode 52)
sa uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v zmysle tohto ustanovenia zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia.“ Táto skutočnosť však v Zmluve uzatvorenej so žalovaným rozhodne splnená
nie je. V zmluve nie len že nie je uvedené akékoľvek rozdelenie splátok na istinu, úroky a poplatky,
ale Zmluva neobsahuje ani len spôsob, akým sa budú jednotlivé splátky úveru zo strany spotrebiteľa
priraďovať k istine, úrokom a poplatkom. Z tohto dôvodu klient (resp. žiadna osoba- ani súd) nie je

jednoducho schopný posúdiť, akým spôsobom vlastne spláca úver, ako sa započítavajú splátky na istinu
a úroky, a následne veriteľ zneužíva túto nejasnosť zmlúv tak, že napríklad po odstúpení od úverových
zmlúv tvrdí, že spotrebiteľ vlastne do odstúpenia uhradil len úroky úveru a naďalej je povinný ešte uhradiť
celú istinu alebo jej podstatnú časť (z ktorej samozrejme počíta ďalej úroky z omeškania). Samozrejme
takáto nejasnosť splácania úveru vyhovuje výlučne veriteľom, čo je tiež dôvod, prečo na takéto konanie

reagoval zákonodarca a následne aj súdy tým, že toto konanie označujú za nezákonné. Toto zákonné
ustanovenie má pritom svoj zmysel a smeruje k znemožneniu neoprávneného konania veriteľov v
úverových vzťahoch. Dovoľujeme si poukázať aj na skutočnosť, že Súdny dvor v žalovaným citovanom
rozhodnutí nevylúčil zákonnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - údaj, akým spôsobom sa
splátka započíta na istinu, a akým na úrok, iba zdôraznil, že tieto údaje štát nie je oprávnený vyžadovať

v zmluve vo forme amortizačnej tabuľky. Žalovaný tak účelovo zamieňa pojem ,,spôsob započítania
splátky na istinu, úrok a poplatky“ s pojmom ,,amortizačná tabuľka“, ktorá už uvádza konkrétnu
amortizáciu istiny - teda postupné znižovanie istiny s ohľadom na konkrétne dátumy splátok; aj z tohto
dôvodu je argument žalovaného úplne bezpredmetný. Dokonca aj v prípade, ak by rozhodnutie Súdneho
dvora EU sedelo na skutkový stav a podmienky obsiahnuté v Zmluve (čo nesedí), a aj v prípade, ak

by Súdny dvor EU uviedol v rámci rozhodnutia skutočnosti, na ktoré zmätočne poukazuje žalovaný (čo
neuviedol), nebolo by možné toto rozhodnutie použiť bez ďalšieho, keďže to výslovne vylučuje znenie
slovenskej, ale aj európskej právnej úpravy; v skratke je možné konštatovať, že ani rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ by nebolo možné použiť v tejto veci ako podklad na rozhodnutie súdu, keďže Súdny dvor
EÚ vykladal len znenie smernice (od ktorej sa jednotlivé štáty môžu odchýliť a Slovenská republika

sa od nej pri koncipovaní znenia Zákona aj odchýlila' ) a súd Slovenskej republiky môže rozhodovať
jedine a výlučne podľa slovenského právneho poriadku, ktorý je v tomto prípade celkom zrejmý.
Okrem skutočnosti, že takéto neuvedenie rozčlenenia splátok považuje ustálená judikatúra súdov SR
za nenaplnenie zákonnej požiadavky uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch“ (a preto považuje úvery poskytnuté prostredníctvom takto formulovaných zmlúv za bezúročné

a bez poplatkov), jedná sa tiež o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle ust. §
53 ods. Občianskeho zákonníka "spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej
len ,,neprijateľná podmienka“)". Je to totiž veriteľ (žalovaný), kto svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje
splátky a určuje, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa (úrokov a

poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí.
V zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka "Za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom,
že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi."
E. K ďalšej argumentácii žalovaného: Žalovaný poukazuje na opakované uzatvorenie zmlúv medzi

žalobcom a žalovaným, a preto podľa neho ,,žalobca dnes nemôže tvrdiť, že produkty žalovaného
mu nevyhovovali, či mu neprinášali dostatočné benefity. “ Ide len o pokus žalovaného takýmto úplne
bezpredmetným spôsobom odôvodniť nezákonnosť zmluvy uzatvorenej so žalobcom, resp. dokonca
niekoľkých nezákonných zmlúv. Uvedené nemá žiadny vplyv na posúdenie veci a je len dôkazomtoho, akými nezmyselnými argumentmi sa právny zástupca žalovaného pokúša obhajovať v tomto
konaní. Ak by sme pripustili tento argument, potom žiadna zmluva žalovaného nemôže byť nikdy
nezákonná, pretože tieto zmluvy predsa ľudia uzatvárali so žalovaným vo veľkom počte. Žalovaný

celkom bezpredmetné venuje niekoľko strán svojho vyjadrenia formálnym skutočnostiam, napáda
spôsob citácie rozhodnutí v žalobe, poukazuje na judikáty, ktorých nebol účastníkom žalovaný (čo v
takýchto prípadoch ani žalobca netvrdil a len poukázal na ustálenú judikatúru v obdobných veciach),
spochybňuje absolútne nedôležité a bezpredmetné skutočnosti, pravdepodobne len za účelom toho,
aby natiahol text svojho vyjadrenia. V skutočnosti ale ide len o dôkaz toho, že žalovaný nemá žiadne

relevantné argumenty a jeho úlohou pred súdom je skutkový a právny stav čo najviac zneprehľadniť.
Čo sa týka synalagmatickej reštitúcie podľa ust. § 457 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník; ide o
príklad zmätočnosti argumentácie žalovaného, resp. príklad účelového vytŕhania častí právnej úpravy
z kontextu a následne pokus o ich násilné napasovanie na skutkový stav, na ktorý takéto ustanovenia
nie sú absolútne použiteľné. Dôvodom na priznanie nároku v tejto veci je neplatnosť dohody o odmene
žalovaného alebo alternatívne bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru. Obe skutočnosti sa pritom

uplatňujú z dôvodu potreby ochrany spotrebiteľa a z dôvodu nezákonného postupu žalovaného - ide o
formy sankcie a ich použitie je upravené v niekoľkých predpisoch slovenskej úpravy, európskej úpravy
a v úprave každého členského štátu EÚ. Žalovaný sa ale rozhodol svojou argumentáciou celkom
nepochopiteľne prebiť tak znenie právnej úpravy, ako aj stoviek súdnych rozhodnutí. Opäť, ak by sme
pripustili výklad navrhovaný žalovaným, potom by celý zákon o spotrebiteľských úveroch a sankcie

vyplývajúce z tohto zákona (všetko smerujúce k úprave podmienok na ochranu spotrebiteľa) nemali
absolútne žiadny reálny význam. Spotrebiteľ by jednoducho musel zaplatiť druhej strane všetko zo
zmluvy bez ohľadu na jej nezákonnosť. Žalovaný sa rozhodol spochybňovať relevanciu výkladu daného
inštitúciou, akou je Európska komisia (ktorá je samotným tvorcom predpisov, ku ktorým sa následne
vyjadruje), podľa názoru žalovaného (avšak pravdepodobne len podľa jeho názoru) tento nie je dôležitý.

Uvedené je samozrejme pochopiteľné, keďže Európska komisia výslovne poukazuje na nezákonnosť
správania žalovaného. Otázkou potom zostáva (keď žalovaný nepovažuje toto stanovisko komisie za
podstatné), prečo žalovaný po vydaní stanoviska Európskej komisie, zmenil názov doplnkovej služby
z pôvodného -Zmluva o zabezpečení splátok úveru (ku ktorej sa výslovne komisia vyjadrila s použitím
názvu tejto zmluvy) na nový názov - zmluva o poskytnutí služby Komfort (obe s rovnakým predmetom

- výber splátok od klientov žalovaného v hotovosti). Žalovaný dokonca pri argumentácii zachádza tak
ďaleko, že požaduje aby súd zaviazal žalobcu na náhradu jeho nákladov za službu (vyberanie splátok v
hotovosti), ktorú v prvom rade žalovaný nezákonne preniesol na žalobcu - k uvedenému pravdepodobne
ani nie je potrebné sa žiadnym spôsobom ďalej bližšie vyjadrovať. Argument žalovaného o zvýšenej
miere rizika je len opakovaním stále toho istého argumentu nebankových spoločností týkajúceho sa

výšky neprimeraných úrokov, ktoré dohadujú v rámci svojich zmlúv. Túto mieru rizika žalovaný znáša
ako podnikateľský subjekt, rovnako ako každý iný podnikateľský subjekt znáša mieru rizika pre ktorú sa
sám rozhodne. Napokon aj v zmysle platnej právnej úpravy je žalovaný povinný si v každom prípade
preveriť bonitu klienta, ktorému poskytuje úver a žiadna osoba nenúti žalovaného poskytovať klientom
úvery, ak o takéto poskytovanie nemá záujem. Rovnakým argumentom sa zaoberali súdy v stovkách

rozhodnutí a hodnotia ho konštantné ako celkom bezpredmetný argument. Žalovaný sa relevantne
nevyjadruje k argumentácii žalobcu, ale uvádza, že údaj o RPMN má výlučne informatívnu povahu,
nevyjadruje náklady dlžníka na úver a má abstraktnú výpovednú hodnotu. Už len z pomenovania
RPMN (ročná percentuálna miera nákladov), ako aj zo zákonnej definície je jasné, že RPMN by malo
udávať reálne percentuálne vyjadrenie ročnej miery nákladovosti úveru, čiže o abstraktnosti tohto

údaja sa nedá v žiadnom prípade uvažovať. Tento údaj je nevyhnutný práve preto, aby sa spotrebiteľ
jednoduchým spôsobom vedel rozhodnúť (na základe výšky RPMN), ktorý úver je pre neho výhodný
(nižšia hodnota RPMN znamená nižšie náklady a teda výhodnejší úver. Žalovaný si je toho veľmi
dobre vedomý, a preto do svojich zmlúv uvádza podstatne nižšiu hodnotu RPMN, ako skutočne úver
má; teda takýmto spôsobom nezákonne láka klientov na “výhodnosť úveru“ aj napriek tomu, že v

skutočnosti sú náklady na úver pre klienta násobne vyššie. Žalovaný svojimi vyjadreniami napáda
žalobcu, tvrdí že je neakceptovateľné zneplatňovanie zmlúv a že žalobca sa mal a mohol s textom
zmlúv oboznámiť. Popri osočovaní žalobcu si však žalovaný pravdepodobne nevšimol, že žalobca nedal
návrh na zneplatnenie zmluvy, ale požaduje prostredníctvom súdu priznanie zákonných sankcií voči
žalovanému, a to výlučne z dôvodu neoprávneného konania žalovaného. Tento argument žalovaného je

ale taktiež úplne bezpredmetný pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný pritom len ťažko môže argumentovať
akýmkoľvek morálnym aspektom, keďže poskytoval počas niekoľkých rokov sociálne slabším vrstvám
obyvateľstva desaťtisíce úverov priam až úžerníckou výškou celkovej odmeny. Žalovaný napríklad
konštatuje, že zmluva je prehľadná, avšak zároveň sa v rámci argumentácie nevyjadruje k tomu, prečo(ak je podľa jeho názoru zmluva prehľadná) nie je podpis spotrebiteľa na konci dokumentu (tak ako
to je bežné), ale naopak hneď na prvej strane zmluvy s tým, že všetky ostatné podmienky zmluvy
sa nachádzajú až za podpisom spotrebiteľa. Je ustálené praxou a nie len súdnou, že sa podpisom

potvrdzuje to, s čím zmluvná strana súhlasí a prečíta, prípadne napíše a je preto nelogické, keď žalovaný
tvrdí, že jeho klienti sú oboznámení s ustanoveniami uvedenými na listoch zmluvy umiestnených až
za podpisom klienta. Aj samotná smernica 2008/48 (na ktorú sa žalovaný odvoláva) sleduje úplnú
harmonizáciu v danej oblasti. Rovnaký názor zastáva tak Európska komisia vo svojom stanovisku, ako aj
generálna advokátka Súdneho dvora Eleanor Sharston. Druhá menovaná vo svojom stanovisku uviedla,

že Smernica 2008/48 nebráni vnútroštátnemu predpisu, aby všetky povinné informácie boli poskytnuté
v písomnej forme v rámci podpísaného dokumentu. Je preto namieste poukazovať na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010, ktorý vyslovil názor, že ak nie sú
obchodné podmienky podpísané oboma zmluvnými stranami, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté
- ak im zákon povinne ukladá písomnú formu -sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Je
neakceptovateľné tvrdenie žalovaného, že pre splnenie predpísanej formy je postačujúci odkaz na

stranu č. 2 zmluvy. Za týmto reštriktívnym výkladom je snaha ochrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu.
Žalovaný vo svojom vyjadrení dáva do pozornosti zásadu ,,vigilantibus iura scripta sunt“, ktorou chce
odôvodniť svoje nezákonné konanie, avšak táto zásada bola rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16. januára 2013 č. k. 6M Cdo 9/2012 vo vzťahu k spotrebiteľovi prelomená, keď
sa súd vyjadril, že neplatí zásada ,,ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje),

lebo neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v oblasti spotrebiteľských
úverov, mu nemôže byť na ujmu. Argumentáciu žalovaného v tejto časti je opäť len príkladom toho,
ako extrémne sa snaží právny zástupca žalovaného zneprehľadniť argumentáciu v rámci sporu, a to
dokonca aj s použitím takých argumentov, ktoré popierajú základné právne zásady a použiteľnosť celej
oblasti spotrebiteľského práva.

4. Súd vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

5. Z jednoduchej fotokópie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.05.2014 súd zistil, že túto
uzatvorila žalobkyňa so žalovaným, pričom jej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 380 €.

Celkové náklady zákazníka sú tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, pričom úrok
je vyjadrený úrokovou sadzbou 22,38 % ročne zo sumy úveru, t. j. vo výške 54,72 Eur a poplatok za
garantovanú službu pevnou sumou 76,38 Eur. Celkové náklady predstavujú ročnú percentuálnu mieru
nákladov vo výške 70,38 €. Celková čiastka, ktorú je zákazník povinný zaplatiť, predstavuje sumu 511,10
Eur. Priemerná hodnota RPMN predstavuje sumu 49,67 %. Zákazník zaplatí Providentu dlžnú sumu v

60 týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 8,52 €
a výška poslednej splátky je 8,42 €. Úver sa poskytuje za podmienok podľa tejto zmluvy na dobu 60
týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy
deň 60. týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. Zákazník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie celej
sumy v hotovosti. Zákazník spláca splátky osobne v ktorejkoľvek banke alebo pobočke banky, vkladom

na účet Providentu. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí Zmluvy. Splatnosť
každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Konečným dňom
splatnosti úveru a dlžnej sumy je deň splatnosti poslednej splátky, ktorým je 7. deň 60. týždňa po dni
uzavretia Zmluvy. Splátka sa považuje za uhradenú dňom jej pripísania na bankový účet Providentu.

6. Z jednoduchej fotokópie ďalšej zmluvy uzavretej medzi tými istými účastníkmi súd zistil, že
predmetom tejto zmluvy uzavretej na samostatnej listine je (1.1) záväzok žalovaného poskytovať
počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti,
určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 571856985, a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky

spotrebiteľského úveru, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná
na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.
Prevzatie hotovosti sa bude uskutočňovať v mieste trvalého pobytu Zákazníka alebo na inom mieste,
určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodu zmluvných strán. Zákazník má možnosť zvoliť si čas
týždenného preberania peňažnej hotovosti na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, ktoré vykonáva

vždy jedna poverená osoba poskytovateľa podľa odseku 1.10, ktorá je k dispozícii Zákazníkovi na
účely poskytovania služby, ako aj všetkých informácií s ňou spojených a to každý deň v týždni. 1.2
Zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1. zaplatí poskytovateľovi celkovú
odmenu vo výške 195,70 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkacha v 59 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 3,26 € a poslednú splátku vo výške
3,36 € počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky Poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva

7. kalendárny deň po uzavretí tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje odplatu pre poskytovateľa
za to, že Zákazník bude môcť spotrebiteľský úver splácať v hotovosti priamo v mieste svojho trvalého
bydliska alebo na inom mieste podľa zmluvy, ktoré mu práve vyhovuje a Poskytovateľ zabezpečí
prevzatie a doručenie peňažnej hotovosti na účely splácania spotrebiteľského úveru, pričom suma
celkovej odmeny slúži Poskytovateľovi na úhradu celkových nákladov vzniknutých pri poskytovaní

služby, ktorými sú cestovné výdavky, telekomunikačné výdavky a odmena pre poverených pracovníkov
a tvorí vlastný príjem Poskytovateľa. V prípade, ak suma, ktorú zákazník odovzdá Poskytovateľovi za
účelom úhrady splátky. je nižšia ako suma splátky, ktorú je Zákazník povinný uhradiť podľa zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, právo Poskytovateľa na odmenu vo výške podľa odseku 1.2 tým zostáva
nedotknuté. Právo Poskytovateľa na odmenu zostáva nedotknuté aj v prípade, ak Poskytovateľ vykonal
alebo je pripravený vykonať všetky úkony potrebné pre poskytnutie služby podľa odseku 1.1., najmä

sa dostavil na určené miesto prevzatia peňažnej hotovosti, avšak z dôvodov na strane Zákazníka,
napríklad kvôli predčasnému splateniu viacerých splátok alebo kvôli neprítomnosti Zákazníka na
určenom mieste prevzatia hotovosti v dohodnutom čase, nebolo možné alebo účelné službu poskytnúť.
Poskytovateľ sa môže na základe vlastnej úvahy vzdať uplatnenia tohto práva alebo požadovať úhradu
odmeny alebo požadovať úhradu odmeny redukovanej výške. Zákazník však súhlasí s tým, že v

prípade, ak Poskytovateľovi odovzdá sumu nižšiu ako je súčet splátky a odmeny podľa odseku 1.2
peňažná hotovosť, ktorú prijme Poskytovateľ od Zákazníka, sa proporcionálne rozdelí na úhradu splátky
požadovanú podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na úhradu odmeny za poskytnutie služby podľa
odseku 1.1. Poskytovateľ je pri každom prevzatí ' peňažnej sumy od Zákazníka povinný vykonať v
Karte splátok úveru záznam. preukazujúci prevzatie peňažnej sumy v príslušnej výške. Zákazník je

povinný uchovávať kartu splátok úveru v riadnom stave, zdržať sa akýchkoľvek do jej obsahu a umožniť
Poskytovateľovi jej kontrolu. II. Trvanie zmluvy - táto zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú a zaniká
dohodou zmluvných strán, splnením záväzkov oboch zmluvných strán v plnom rozsahu alebo zánikom
platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorého splátky sú predmetom služby podľa odseku 1.

7. Súd sa oboznámil s predsporovou výzvou zo dňa 31.10.2016 adresovanou žalobkyňou žalovanému,
s Informáciou o riešení sťažnosti zo dňa 21.12.2016 adresovanou žalovaným žalobkyni a s Vyjadrením
k predsporovej výzve zo dňa 22.12.2016 adresovaným žalovaným žalobkyni, kde je uvedené, že
spoločnosť nikdy neprijala od žalobkyne žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo vzájomnej písomnej
dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa mohli bezdôvodne obohatiť.

Zmluvu o úvere považujú za platnú a uzatvorenú v súlade s platnou legislatívou.

8. Súd sa oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/137/2016-36 zo dňa 20.03.2017,
s rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 41Csp/72/2016-65 zo dňa 15.02.2017, s rozsudkom
Okresného súdu Martin č. k. 15C/244/2014-198 zo dňa 19.01.2015.

9. Súd sa oboznámil s rozsudkom Súdneho dvora z 09.11.2016 C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia,
a. s. proti Kláre Bíróovej a s Informáciou odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS z 18.04.2017
k aplikačným dôsledkom uvedeného rozsudku. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že zmluva o úvere
nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej

smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. To nebráni tomu, aby členský
štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do
pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami,
a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené
v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom

zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí
a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Taktiež, zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Zároveň táto smernica bráni tomu,

aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Taktiež stanovil, že
smernica nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade,
ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sabude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

10. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení k 19.05.2014, zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

11. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník v znení k 19.05.2014, Spotrebiteľskou

zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa ods. 2 cit. ust., ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

13. Podľa ods. 2 cit. ust. v znení od 01.04.2015, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

14. Podľa ods. 3 cit. ust. v znení v čase uzatvorenia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľaods.4cit.ust.,spotrebiteľjefyzickáosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa § 53 ods. 1 cit zákona, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa ods. 2 cit. ust., za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

18. Podľa ods. 3 cit. ust., ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

19. Podľa ods. 4 cit. ust., za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo

zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,

k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane

obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,
o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú

právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom,

s) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane
vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o
zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,
t) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa,

u) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy
bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,
v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy
preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie.

20. Podľa ods. 5 cit. ust. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

21. Podľa ods. 6 cit. ust., ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské

úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných
prostriedkov a lehotu splatnosti.

22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 19.05.2014,

tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

23. Podľa ods. 2 cit. ust., spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

24. Podľa § 2 cit. zákona, na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá

nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, 5a) b) veriteľom fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými

so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek
druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú
veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové
služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyšeuzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho
získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,

i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou
sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré
sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru.

25. Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom

finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa

okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo

služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa

amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú

platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení

spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej

výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

26. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.

27. Podľa ods. 2 cit. ust., bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

28. Podľa § 457 cit. zákona, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

29.Podľa§458ods.1cit.zákona,musísavydaťvšetko,čosanadobudlobezdôvodnýmobohatením.Ak

to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná
náhrada.

30. Žalobkyňa postavila svoju žalobu na tom základe, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 571856985
zo dňa 19.05.2014 nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a je preto bezúročná a bez

poplatkov. Dôvodila, že dohodnutá výška úrokovej sadzby podstatne (viac ako dvojnásobne) prevyšuje
mieru úrokov z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, a preto je v rozpore s
dobrými mravmi a teda ide o absolútne neplatný právny úkon. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
v znení platnom v čase uzavretia zmluvy nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Táto odplata bola podľa

údajov Ministerstva financií ako Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských
úveroch veriteľmi za druhý štvrťrok 2014 vo vyjadrení RPMN pre spotrebiteľské úvery bez zabezpečenia
od 1 do 5 rokov vo výške 44,06 %. RPMN predmetného úveru bola 70,38 a priemerná RPMN bola
49,67 %. Podľa nasledujúceho znenia § 53 ods. 6 cit. zákona platného od 01.06.2014, najvyššia
prípustná miera odplaty bola limitovaná už vykonávacím predpisom, ktorým je vyhláška č. 87/1995 Z. z.

a ktorá od 01.09.2014 uvádza, že na porovnanie sa použijú údaje o novoposkytnutých úveroch bánk a
pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená
podľa osobitného predpisu,2a) naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy (§
1 ods. 4). V § 2 je potom stanovené, že ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej

miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. To značí, že pojem dobré
mravy sa v súvislosti s najvyššou prípustnou odplatou už od 1.06.2014 resp. 01.09.2014 odvíjal od
dvojnásobku RPMN určenej z novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za predchádzajúci štvrťrok
oproti priemernej RPMN zmluvy, čo predmetná zmluva o úvere nepresiahla (priemerná RPMN v
zmluve predstavovala 49,67 % a RPMN z novoposkytnutých úverov veriteľmi za prvý štvrťrok 2014

predstavovala 49,67 %. Žalobkyňa ďalej namietala neuvedenie výšky splátok istiny, úrokov a poplatkov
v zmluve (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch). K tomuto rozsudok Súdneho dvora
EU z 09.11.2016 C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej stanovuje, že zmluva
o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo
forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.

Zároveň táto smernica bráni tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Z uvedeného možno vyvodiť, že pri zmluve o úvere stačí, ak je uvedená výška splátky
a ich počet, tieto splátky nie je potrebné ďalej rozčleňovať. Tento pojem rozčlenenie ani zákona v §
9 ods. 2 písm. k) neuvádza, toto uvádza iba pri rôznych úrokových sadzbách jednotlivých súm úveru.Preto tento úver súd nepovažuje za bezúročný a bezpoplatkový, hoci horeuvedený rozsudok Súdneho
dvora EU uvádza, že takéto zákonné ustanovenie členských štátov nie je v rozpore so smernicou
2008/48/ES. Žalobkyňa ďalej uvádza, že zmluva neobsahuje ďalšie podstatné náležitosti, ktoré u nej

vyžaduje zákon, tieto sú až na druhej strane za podpisom žalobkyne, a preto je otázne, ako s nimi
bola oboznámená. K tomuto horeuvedený rozsudok Súdneho dvora EU uvádza, že zmluva o úvere
nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej
smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. To nebráni tomu, aby členský
štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí

do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými
stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto
zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Slovenský zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch však výslovne nestanovuje, že by všetky náležitosti zmluvy museli byť podpísané, stanovuje len
podstatnénáležitostizmluvyoúvere.ČosatýkaZmluvyozabezpečenísplátokúveruzodňa19.05.2014,
žalobkyňa tu uvádza, že táto zmluva je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi, v rozpore so zákonom

o spotrebiteľských úveroch ako aj s Občianskym zákonníkom. Na základe tejto zmluvy žalovaný prevzal
na seba záväzok prevziať týždenne finančnú sumu na zabezpečenie splátok úveru za odplatu vo výške
195,70 €, pričom išlo o 38 % navýšenie splátok. Táto zmluva je podľa neho neplatná a je považovaná
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko neslúži spotrebiteľovi a jeho záujmom. K tomuto súd
uvádza, že uvedená Zmluva o zabezpečení splátok úveru predstavovala samostatnú spotrebiteľskú

zmluvu, ktorá bola uzatvorená osobitne, pričom spotrebiteľ dostal za svoje splátky protiplnenie zo
strany žalovaného vo forme prevzatia (resp. pripravenosti prevzatia) každej týždennej splátky v mieste
bydliska žalobcu resp. na inom dohodnutom mieste. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením, že išlo o 38
% navýšenie splátok, nakoľko nešlo o splátku úveru, ale o platbu za osobitnú službu dohodnutú so
žalobkyňou samostatne. Nebolo preukázané, že by poskytnutie úveru ako takého bolo podmienené

uzatvorením Zmluvy o zabezpečení úveru. Ak by sa jednalo o bezdôvodné obohatenie na základe
neplatného právneho úkonu (§ 451 ods. 2 , § 457 OZ), strany zmluvy by si museli vrátiť všetko, čo
z nej dostali. Žalobkyňa by teda musela vo forme peňažnej náhrady (naturálna reštitúcia neprichádza
do úvahy) nahradiť žalovanému uvedené prevzatia splátok (cestovné náhrady, plat zamestnanca) (§
458 ods. 1 OZ), čo podľa názoru súdu by predstavovalo vyššiu sumu, než aké sumy predstavovali

splátky zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Ak žalobkyňa uvádza, že zmluva o úvere neobsahuje
uvedenie termínu konečnej splatnosti, podľa rozhodnutia Súdneho dvora ES nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Podľa
názoru súdu zmluva o úvere, ako aj zmluva o doplnkovej službe, takýmito zmluvami umožňujúcimi

bezobtiažne určenie dátumov a výšok jednotlivých splátok umožňujú. Ak žalobkyňa argumentuje tým,
že splatiť odplatu zo splátok bolo povinnosťou žalobkyne bez ohľadu na to, či dôjde k odovzdaniu
splátky alebo nie, išlo o odplatu za pripravenosť prevziať plnenie a náhradu nákladov za cestu za
účelom prevzatia splátok. Ak žalobkyňa argumentuje tým, že začiatkom roku 2017 spoločnosť žalobcu
oznámila klientom, že ukončuje pôsobnosť siete obchodných zástupcov na území Slovenska, a preto

od 22.02.2017 už od klientov nebude vyberať spoločnosť splátky v domácnosti. Tým však nekončí ich
povinnosť splátok zo zmluvy o úvere. K tomuto súd uvádza, že zmluva žalobkyne bola uzatvorená
dňa 19.05.2014 na 60 týždňov, t. j. splatnosť všetkých splátok zo zmluvy o úvere ako aj z doplnkovej
zmluvy, nastala pred 22.02.2017. Preto súd túto argumentáciu žalobkyne považuje za irelevantnú. Zo
všetkých uvedených dôvodov súd žalobu žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval

za nedôvodnú a túto zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v 2 vyhotoveniach (§ 355 ods.1 CSP
a § 362 ods.1 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 CSP nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 (§ 360 ods.1 CSP)V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 CSP (§ 360
ods.2 CSP).

Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia intervenientovi (§ 360 ods.3 CSP).

Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
361 ods.1 CSP).

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods.2
CSP).

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa ods. 1 preto, že odvolateľ
sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje
poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie

je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia (§ 362 ods.3 CSP).

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na nepríslušnom súde preto, že odvolateľ sa
spravoval nesprávnym poučením o súde príslušnom na podanie odvolania. To platí aj vtedy, ak
rozhodnutie neobsahuje poučenie o súde príslušnom na podanie odvolania (§ 362 ods.4 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods.2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods.3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočnedoručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o
odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd (§ 367 ods.1 CSP).

Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie
týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne

vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je
napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý
odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu (§ 367 ods.2 CSP).

Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o

trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367
ods.3 CSP).

Osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu,
a to až po vyhlásení rozhodnutia (§ 368 CSP).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova (§ 369 ods.1 CSP).

Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k

podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú
v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania (§ 369 ods.2 CSP).

Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§
369 ods.3 CSP).

Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369
ods.4 CSP).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia (§ 370 ods.1 CSP).

Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie
žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví (§ 370 ods.2 CSP).
Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370

ods.3 CSP).

Žalobu nie je možné v odvolacom konaní meniť (§ 371 CSP).

V odvolacom konaní nie je možné uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok (§ 220 ods.1 CSP).