Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 28, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/392/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815202784
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7815202784.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.LadislavaCakocihoačlenovsenátu

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5 proti žalovaným 1. X. S., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. A., N.
XX, 2. T. S., nar. X.X.XXXX, bytom tamtiež a 3. R. V., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. A., N. XX, o zaplatenie
11.244,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa
20.6.2017 č.k. 9C/103/2015-101 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal náhradu trov
konania.

2. Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 11.244,20 eur spolu s úrokmi z
omeškania. Tento nárok žalobca uplatňoval na základe tvrdenia, že jeho právny predchodca Slovenská
sporiteľňa a.s. poskytla žalovaným v 1. a 2. rade na základe úverovej zmluvy zo dňa 25.11.2005 peňažné

prostriedky. Z dôvodu porušovania povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade vyhlásil žalobca mimoriadnu
splatnosť úveru a uplatnil voči žalovaným zostatok nesplateného úveru, ako aj jeho príslušenstvo.
Konštatoval, že uvedenú pohľadávku nadobudol od svojho právneho predchodcu na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 10.12.2009. Ku dňu postúpenia predstavovala pohľadávka sumu
23.320,59 eur a pozostávala z istiny vo výške 21.077,07 eur a z úroku z omeškania vo výške 2.243,52
eur. Nárok voči žalovanému v 3. rade založil na základe tvrdenia, že tento prevzal na seba ručiteľský
záväzok.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že v súlade so znením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa skúmal, či nárok žalobcu nie je premlčaný a v tomto smere uzavrel, že z podania
oprávneného zo dňa 14.2.2017 vyplýva, že k plneniu poslednej splátky došlo zo strany žalovaných
dňa 10.10.2006. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 29.2.2009 zistil, že v čase postúpenia
už bola vyčíslená právnym predchodcom žalobcu celá suma 23.320,59 eur. Z uvedeného vyvodil, že
pohľadávka žalobcu bola zosplatnená v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka. Z toho vyvodil

záver, že nasledujúcim dňom, teda 30.12.2009 začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota a táto uplynula
dňa 30.12.2012. S poukazom na to, že žaloba bola na súde podaná dňa 1.4.2015 vyvodil záver o tom,
že nárok žalobcu je premlčaný a z tohto dôvodu ho v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trováchkonania založil na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania z
dôvodu, že si títo náhradu neuplatnili.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho
žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnym procesným postupom súd
prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje navyše
žalobca za nepreskúmateľné. Nie je mu zrejmé, na základe akých skutočností súd ustálil, že premlčacia
doba začala plynúť od 30.12.2009. V tomto smere zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku v tejto
časti je svojvoľné a absolútne nerešpektuje skutkový stav veci, čím bola žalobcovi odňatá možnosť
konať pred súdom. Navyše zastáva názor, že záver súdu o tom, že celá pohľadávka musela byť splatná
pred postúpením pohľadávky, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko v konaní nebolo ani len

tvrdené, aby postupca pred postúpením pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Má za to, že
peňažný záväzok žalovaných vznikol už splnením záväzku postupcu, t.j. peňažný záväzok žalovaných
vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov zo strany jeho právneho predchodcu.
Dohoda o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov spolu s úrokmi v pravidelných mesačných
splátkach nemá žiaden vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu

zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Z uvedeného vyvodil, že peňažný záväzok
žalovaných v čase postúpenia pohľadávky nesporne existoval. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Postupca a žalovaný si v zmluve o
splátkovom úvere dojednali plnením v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých
splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, keďže uvedené termíny neplnili a žalobcovi (resp. už aj

postupcovi)týmvznikloprávopristúpiťkvyhláseniumimoriadnejsplatnosti.Postupcatotoprávonevyužil
a k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pristúpil až žalobca podaním zo dňa 27.8.2014. Tieto skutkové
tvrdenia neboli protistranou popreté a preto v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať za
tzv. nesporné skutkové tvrdenia. V súvislosti so záverom súdu o premlčaní nároku uviedol, že žalobou si
uplatnil iba nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 10.5.2011 do konečnej splatnosti úveru

10.11.2015. Nie je mu preto zrejmé, na základe akých skutočností súd vyhodnotil, že žalobcov nárok
je premlčaný v celom rozsahu.

5. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa
ust. § 380 CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej
inštancie rozhodol vo veci samej správne, pokiaľ žalobu zamietol, aj keď odvolací súd správnosť tohto
rozhodnutia odvodzuje z iných dôvodov, než ako ich uviedol súd prvej inštancie.

7. Z dôvodov prvoinštančného rozsudku vyplýva, že tento nárok žalobcu zamietol z dôvodu, že tento
vyhodnotil ako premlčaný. Takýto záver vyvodil bez ohľadu na skutočnosť, že samotný žalovaní v konaní
námietku premlčania nevzniesli. Takýto postup zakladal na znení ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia orgán rozhodujúci o nároku ako zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho

voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

8. Odvolací súd vyhodnotil toto právne posúdenie súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 217 ods. 1

CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a v tomto smere vychádzal zo zásady, že aj pre jeho rozhodnutie
platí zásada, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania tým nie sú dotknuté. V tomto smere zistil, že podľa nálezu Ústavného súdu SR
uverejneného pod č. 271/2018 Z.z. ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods.
1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Dňom uverejnenia tohto nálezu v Zbierke zákonov (27.9.2018)

stráca ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľov účinnosť, po uplynutí 6 mesiacov od vyhlásenia platnosť.
Z toho vyplýva, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľov,
na ktorom súd prvej inštancie založil svoj zamietavý výrok, už stratilo svoju účinnosť. Z tohto dôvodu
odvolací súd vyhodnotil právne posúdenie predmetu konania ako nesprávne. Napriek tejto skutočnostipovažuje odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie za správny. Pri právnom posúdení
nároku dospel odvolací súd k záveru, že na vec sa vzťahuje ust. § 92 ods. 8 vety prvej zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj ust. § 39 a § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka a keďže uvedené

zákonné ustanovenia neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité a sú pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce, v súlade s ust. § 382 CSP svojim písomným podaním zo dňa 23.10.2018 tento svoj
právny názor oznámil účastníkom konania a zároveň ich vyzval, aby sa vyjadrili k možnému použitiu
tohto ustanovenia. Pri svojom závere odvolací súd vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu SR
vyjadrenom v jeho rozsudku zo dňa 24.4.2018 sp.zn. 1Cdo 147/2017. V tomto rozsudku uviedol, že

vo všeobecnosti platí, že postúpeniu pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto
zmena sa nedotýka práv, ani povinnosti dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku a preto sa na
platnosť o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je
zabrániť tomu, aby postúpením došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za tým účelom sa mu
zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto

pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom
postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou
spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a
pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň

ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné
podmienky,ktorýchsplneniejenaplatnépostúpeniepotrebné.Vovzťahukzneniu§92ods.8uviedol,že
v zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou tohto § na mysli oprávnenie
banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej

výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité
kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala
by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky a úroky
z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie

je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou, táto kedykoľvek počas trvania
záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha
dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákonaobankách,keďžeposkytovanieúverochaichsprávaješpecifickouosobitneprávnympredpisom
upravenou činnosťou. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci kardinálnym právnym problémom

je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu, postúpenia pohľadávky podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu
osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách musia byť splnené, aby došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok,
alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu

postúpenia. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade v prvom rade je vo všeobecnosti fakt,
ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor. Zároveň ďalšími zo zákona o bankách
vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi
(v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne
podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu

(nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj §
92 ods. 8 tretia veta zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí,
avšak vzájomne sa nevylučuje. Podľa § 525 ods. 2 Obč. zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak
by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade

ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách pri postúpení bankovej
pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so
zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Obč. zákonníka vylúčené/
zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

9. Odvolací súd stotožňujúc sa so správnym názorom vysloveným v tomto rozhodnutí vyhodnotil
skutkový stav, ktorý vyplýva z prednesu samotného žalobcu v konaní, ako aj v jeho odvolaní, z ktorého
je zrejmé, že právny predchodca žalobcu, ktorým bola banka - Slovenská sporiteľňa a.s. pred uzavretím
zmluvy o postúpení pohľadávky žalobcovi, nevyhlásila mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru apreto v súlade so znením § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách sa jednalo o postúpenie v rozpore so
zákonom a teda sa jedná o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca teda
nepreukázal v konaní vlastníctvo pohľadávky, ktorú uplatnil a preto odvolací súd považuje zamietavý

výrok rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správny a takto ho podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil
vrátane správneho výroku o trovách konania.

10. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania vychádza z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Úspešným žalovaným v odvolacom konaní patrí náhrada trov konania, týmto však v odvolacom

konaní trovy nevznikli a preto odvolací súd stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).