Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 28, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/149/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200651
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7012200651.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej, členov

senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: ROYAL SLOVAKIA
s.r.o., Hlavná 170/40, Ladmovce, IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľuboš Petrovský,
AdvokátskakanceláriasosídlomŠtúrova20,Košice,protižalovanému:FinančnériaditeľstvoSlovenskej
republiky, ul. Lazovná 63, Banská Bystrica, o p r e s k ú m a n i e zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1020501/1/636572/2012 z 27. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žiadal o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/636572/2012 z 27.03.2012, ktorým
podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/30114//11/Ric zo
07.12.2011,ktorýmvzmysle§44ods.6písm.b)bod1zákonač.511/1992Zb.osprávedaníapoplatkov
nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 vo výške

3.061,29 Eur daňovému subjektu ROYAL SLOVAKIA s.r.o., Ladmovce, potvrdil.

Podkladom pre vydanie rozhodnutia bolo vykonanie kontroly u platiteľa dane z pridanej hodnoty ROYAL
SLOVAKIA, s.r.o. na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobieaugust2010,ovýsledkuktorejvyhotovilProtokolč.I/332/18470-112597/2011/Kosz25.10.2011.
Vzhľadom na skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt na doručené výzvy nereagoval, predložením
potrebných dokladov a vysvetlení k výkonu kontroly vzdal sa svojho práva, ktoré mu vyplýva z § 2 ods.

8 a § 15 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosť, ktorú mu ukladá § 2 ods.
8, § 15 ods. 6 písm. e) a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.. Nakoľko sa v dokladoch predložených
ku kontrole nenachádzali žiadne doklady, z ktorých by bolo možné zistiť spôsob a miesto nadobudnutia
a skladovania fakturovaných komodít a bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu zamestnanci
správcu dane nemohli vykonať požadované miestne zisťovania, preto pristúpili k zabezpečeniu dôkazov
bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu, na základe ktorých zistili skutočnosti, prečo nemohli
priznať platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v

sume 3.061,29 Eur.

K námietke žalobcu v odvolaní, kde poukazuje, že rozhodnutie - dodatočný platobný výmer je
nezákonné a vychádzalo z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci uviedol, že vykonanýmdokazovaním kontrolnej skupiny boli zistené všetky skutočnosti pre správne určenie dane. Žalobca sám
svojim konaním v rámci kontroly nijako jej nepomohol a neobjasnil skutkový stav danej veci.

K námietke, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový úrad nezákonným
spôsobom postupoval je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi
ktorým došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v kombinácii s neprimeraným zaťažením tejto osoby,
nedisponovaním žiadnych priamych ani nepriamych konkrétnych dôkazov vyvracajúcich uskutočnenie
zdaniteľného plnenia a dodania tovaru uviedol, že J. T. st. je spoločníkom a konateľom niekoľkých

desiatok obchodných spoločností a zároveň podniká aj ako fyzická osoba, ktorí medzi sebou ako
platitelia dane z pridanej hodnoty uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia
skutkového stavu bolo vykonané šetrenie, na základe ktorého dospela kontrolná skupina k zisteniam,
že J. T. st. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní
dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už formou písomnou alebo ústnou osoba J. T. vystupovala
ako na strane dodávateľa, tak aj na strane odberateľa. Platby za tovar a služby boli uskutočnené

vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločností,
zmenil iba vlastníka, to znamená, k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností prepojených J. T.
st., tento konal za ďalšie obchodné spoločností, vykonával v spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace
s obchodno-ekonomickým i a organizačno-výrobnými aktivitami spoločností. Ako sám uviedol bol
nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať

dôkazné prostriedky ku kontrole. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho
prepojenia konateľa, resp. spoločníka ďalších spoločností, medzi ktorými dochádzalo k uskutočňovaniu
zdaniteľného obchodu, ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení žalobcom ako
kontrolovaným daňovým subjektom.

K námietke, že žalobca si mohol zvoliť akúkoľvek formu podnikania, ktorá bola v súlade s platnou
legislatívou uviedol, že neupiera žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť aj takou formou
akou vykonával on, teda že bol spoločníkom, resp. konateľom u väčšieho množstva spoločností, avšak
pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou
jednotkou a ako taká na svoje práva aj povinnosti si tieto povinnosti aj plnila.

K námietke, že daňové orgány vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených
osobou J. T., čím ho nadmerne zaťažili uviedol, že správca dane nepostupoval v rozpore s platnými
právnymi predpismi, ale naopak cieľom takéhoto postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Nie
daňové orgány vytvorili tento stav, ale sám žalobca tým, že zvolil takú formu svojho podnikania, t. j. cez

množstvo spoločností prepojených jednou osobou, teda úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil
toky tovarov služieb, financií, faktúr a dokladov. Daňové subjekty tým, že boli prepojené jednou osobou
mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom čase, priestore a tým uplatniť svoje práva, ktoré
im prislúchali. Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonania daňových kontrol u daňových subjektov
personálne prepojených osobou J. T. vychádzalo z potreby preukázania reálnosti uskutočnených

obchodov, ktorú bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovarov v reťazci týchto spoločností.

K námietke nadmerného zaťaženia žalobcu vykonaným väčšieho množstva daňových kontrol uviedol,
že kontrolná skupina nezaťažovala kontrolami žalobcu viac ako bolo nevyhnutné pre správny výkon
daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.

Kontrolná skupina daňovou kontrolou a šetreniami objektívne spochybnila preukázanie splnenia
zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť s
ohľadom na zistenia týkajúce sa predložených dôkazov nebola žalobcom preukázaná, teda nebolo
preukázané fyzické dodanie fakturovaného tovaru a služieb medzi uvedenými spoločnosťami, t. j.

zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené, čím nevznikla
daňová povinnosť a nevzniklo právo na uplatnenie nadmerného odpočtu tak, ako to predpokladá zákon
č. 222/2004 Z. z..

K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. tak, ako to urobil správca

dane a k námietke, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné
považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné
aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. žalovaný uviedol, že článok 203 Smernice
Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnotyplatí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona č. 222/2004
Z. z. do ustanovenia § 69 ods. 5, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom
doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6 citovaného zákona,

podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je
povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu daň. Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z. z. v súlade s platnou Smernicou Rady č. 2006/112/ES hovorí o faktúre alebo o inom
doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Správca dane
vzmyslerozsudkuESDC-454/98moholdaňovýmsubjektompriznaťdaňzpridanejhodnotyvdaňovom

priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania
dane odberateľom eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný aj princíp
neutrality dane z pridanej hodnoty.

K námietke, že správca dane konštatoval, že hlavným cieľom predmetných dodaní nadobudnutí
tovaru bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby on ako kontrolovaný subjekt mal

reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam žalovaný uviedol, že žalobcovi boli doručené výzvy
na predloženie dôkazov a podanie vysvetlenia, ktoré žalobca prevzal, avšak žiaden dôkaz k svojim
tvrdeniam nepredložil a nepodal ani žiadne vysvetlenie k žiadaným skutočnostiam. Daňová kontrola
bola začatá v novembri 2010, ale žalobca predložil doklady ku daňovej kontrole až 11.01.2011 a do
väzby bol vzatý 03.03.2011. Žalobca na jednej strane sa domáha rešpektovania jeho práva, právom

chránených záujmov, ale na druhej strane opomenul skutočnosť, že z jeho strany nedošlo k plneniu si
svojich zákonných povinností v zmysle § 15 ods. 6 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb., keď nereagoval
na upovedomenie o začatí daňovej kontroly, ani na ďalšie nasledujúce výzvy.

K námietke, že daňový orgán v obdobných rozhodnutia neváha suplovať činnosť orgánov činných

v trestnom konaní, pričom sa odvolával na judikatúru Európskeho súdu, ako aj Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a to najmä na rozhodnutie vo veci sp. zn. 4Sžf 16/2010 uviedol, že o vine a trestne
rozhoduje v každom prípade súd, nie daňové orgány. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol
to, čo vyplýva z ustanovenia § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a to skutočností, ktoré boli podkladom
pre vydanie rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na

základe ktorých sa rozhodovalo. V žiadnom prípade nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste
žalobcu.

K námietke, že daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako
hospodársky výsledok zisk, žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných daňových kontrol nenasvedčujú

tomu, že účelom podnikania žalobcu je dosiahnutie zisku tak, ako je uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie, ale i za samotné kontrolované
zdaňovacie obdobie poukazuje na nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločností personálne prepojené
osobu J. T. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá
sa pri posudzovaní vzťahov dodávateľ - odberateľ javí ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej

štruktúry vzťahov ide len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho dokladu.

K námietke pochybenia daňového orgánu, ktorý žalobcu neoboznámil s dokazovaním a neumožnil
mu klásť otázky a navrhovať dôkazy žalovaný uviedol, že ako dôkazy sú v napadnutom dodatočnom
platobnom výmere použité len podklady získané od spoločností, ktorých konateľom je jedná a tá istá

osoba, t. j. pán J. T.. Vlastné jeho vyjadrenia ako konateľa kontrolovaných personálne prepojených
spoločností a teda jemu ako konateľovi týchto spoločností boli dobre známe všetky skutočnosti.
Žalobca ani neuviedol žiadnu konkrétnu osobu, ktorej by chcel klásť otázky a nepredložil žiaden dôkaz
preukazujúci jeho tvrdenia, hoci mal na to dostatočný časový priestor.

K námietke, že správca dane odberateľské faktúry predložené žalobcom v odôvodnení dodatočného
platobného výmeru vôbec nevyhodnotil a nevyvodil z nich žiadny záver uviedol, že v kontrolovanom
zdaňovacom období žalobca neúčtoval o žiadnych odberateľských faktúrach a z uvedeného dôvodu
nebolo možné neexistujúce odberateľské faktúry ani vyhodnotiť.

K námietke ohľadne štruktúry odôvodnenia rozhodnutia, ktorá vyplýva z § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992
Zb. žalovaný uviedol, že odvolaním napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štruktúrované
odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane,na základe ktorých pristúpil k priznaniu nadmerného odpočtu a teda spĺňa odôvodnenie rozhodnutia
správcu dane, podmienkam v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..

Žalovaný v závere preskúmavaného rozhodnutia konštatuje, že kontrolná skupina postupovala v
súlade s § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb., keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov,
ktoré zobrala v úvahu s ustanovením § 29 zákona č. 511/1992 Zb. dospela k záveru o nedodržaní
podmienok na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle zákona č. 222/2004 Z.
z. v predmetnom zdaňovacom období. Kontrolná skupina vychádzala zo základných zásad daňového

konania upravených v § 2 zákona č. 511/1992 Zb. zistila skutkový stav, jednotlivé dôkazy vyhodnotila
podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadala na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Vo včas podanej žalobe žalobca žiadal, aby súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného č.
1020501/1/636572/2012 z 27.03.2012, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Kráľovský Chlmec č.

738/230/30114/11/Ric zo 07.12.2011 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu
trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku a právneho zastúpenia.

Žalobca žiadal, aby súd odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 O. s. p..

Uviedol, že u neho bola vykonaná kontrola na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august
2010, o čom bol vyhotovený aj Protokol č. I/332/18470-112597/2011/Kos z 25.10.2011, ktorý bol aj
podkladom pre vydané rozhodnutie správcu dane. V rozhodnutí správcu dane je mu vytýkané, že
opätovne bol vyzývaný na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, na čo nereagoval, ale to už bolo
aj v čase, kedy sa štatutárny zástupca J. T. nachádzal vo väzbe a jeho dokumenty, ako aj subjektov

personálne prepojených J. T. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní. Doklady boli zaistené
bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu a on nemá vedomosť, aké doklady mu boli
odňaté. Ďalej nemožnosť splnenia výzvy zasielanou správcom dane bola aj tá skutočnosť, že štatutárny
zástupca J. T. splnomocnil na zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu Kolesár a partneri, s.r.o.,
Bratislava, ktorej odovzdal aj doklady napriek tomu, že zastupovanie advokátskou kanceláriou zaniklo

30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca, napriek opakovaným výzvam
podklady mu neboli späť vrátené. Ako už uviedol, boli mu zaistené doklady orgánmi činnými v trestnom
konaní, pričom zoznam zaistených dokladov mu nebol vydaný, teda nemá relevantný dôkaz o tom aké
účtovné a iné doklady boli orgánmi činnými v trestnom konaní zaistené. Súčasná konateľka D. U. sa
domáhala, aby boli vrátené zaistené doklady, ale neúspešne a orgány činné v trestnom konaní na jej

výzvu, aby boli doklady vrátené, resp. aby si vyhotovila fotokópie zadržaných dokladov bolo oznámené,
že nemá nárok na vyhotovenie kópie z vyšetrovacieho spisu, lebo nie je procesnou stranou v trestnom
konaní.

Má jednoznačne za to, že rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane sú nezákonné, preto ich napáda

v celom rozsahu. Poukázal na to, že rozhodnutia nespĺňajú náležitosti, rozhodnutia stanovené v § 30
ods. 1 a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a predovšetkým poukázal na to, že v daňovom konaní možno
ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať právo len rozhodnutím... .

V odôvodnení rozhodnutia správne orgány neuviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké

úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Rozhodnutie žalovaného ani nespĺňa zákonom stanovené podmienky v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992
Zb., že odvolací orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

Poukázal na to, že správca dane zámerne jeho zaťažil a spoločnosti personálne prepojené J. T., keď v

nich zaraz boli vykonávané daňové kontroly a v jeden deň, t. j. 30.03.2010, bolo mu doručených naraz
13 protokol o výsledku daňových kontrol z 12 personálne prepojených spoločností osobu J. T.. Všetky
daňové kontroly boli začaté v apríli 2009 a v septembri 2009 u subjektov personálne prepojených J. T.
vykonávalo spolu okolo 300 daňových kontrol, ďalšie sa otvárali, čím bolo porušené ustanovenie § 2
ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb..

Daňový úrad dospel v tomto prípade u žalobcu, aj ďalších daňových subjektov personálne prepojených
s J. T. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov prepojených
uvedenou osobou je potrebné preukazovať ďalšími účtovnými dokladmi bez reálnej výpovednej hodnoty.Má za to, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie
je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je ešte

sama o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek
plnenia.

Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané
a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, a preto J. T. tým, že založil viacero

obchodnýchspoločnostíneporušilžiadnezákonnéustanovenia,naopakvyužilprávoslobodnepodnikať.

Účelom daňovej kontroly v zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. nie je, aby štátne orgány
postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti,
ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej
práva žalobcu sa tento nedostal sám tým, že ako spoločník a bývalý konateľ J. T. založil viac obchodných

spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane, čo je v rozpore s § 2
ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Aktivity jeho, ako aj ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, pretože ide o obchodné
spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže

spoločnosti okrem iného boli opätovne medializované. Skutočnosť, že neúčtuje o režijných nákladoch
ešte neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na
uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov. Podnikateľské subjekty personálne prepojené J.K.
T. v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami
podnikov menších jednotiek holdingu.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EX z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax
plc“, z ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice
a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej

poskytnutiebybolovrozporescieľomsledovanýmtýmitoustanoveniami.Totižmusízcelkuobjektívnych
prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom má

prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa neho správca dane takto nepostupoval
a nevyhodnotil tieto dôkazy, pričom žalovaný vo svojom rozhodnutí sa plne stotožnil s odôvodnením
správcu dane.

Poukázal na to, že vzťahy medzi podnikateľmi sú upravené v prvom rade Obchodným zákonníkom, ktorý

spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a zmluvné strany si môžu dojednať aj iné typy zmlúv
než len tie, ktoré sú výslovne v ňom uvedené. Všetky ustanovenia v tretej časti Obchodného zákonníka
majú dispozitívnu povahu. Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môže
dojednať ústne, alebo dokonca aj konkludentne. Nemôže byť na ujmu daňového subjektu skutočnosť,
že zmluvy neboli vyhotovené v písomnej forme, že vznikali prirodzene a konkludentne počas výkonu

podnikateľskej činnosti.

Je si vedomý toho, že pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti nie je vylúčená možnosť vzniku
drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov, že za takéto pochybenia môže byť
daňovému subjektu príslušnými orgánmi uložená sankcia, ale v konečnom dôsledku nemôžu viesť k

záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené.

Správca dane podľa jeho mienky pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane podľa § 49 v
nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti
nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti. Dovoľuje si zdôrazniť, že v súlade

s ustanovením § 30 zákona č. 511/1992l Zb. možno daňovú povinnosť ukladať alebo priznávať
práva len rozhodnutím, pričom rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchýlne od daňového priznania,
musí obsahovať odôvodnenie a v odôvodnení rozhodnutia je potrebné uviesť, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, nazáklade ktorých sa rozhodovalo. To znamená, že odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať všetky
úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie všetkých zistených
skutočností,ktorébolipodkladomprevydanierozhodnutia,musíbyťuvedenýspôsob,akýmsazhodnotili

dôkazy a ďalšie podklady pre rozhodnutie, vysporiadanie sa s návrhmi, pripomienkami, dôkazmi a
vyjadreniami kontrolovaného daňového subjektu, rozpormi jednotlivých dôkazov a následne závery o
tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich právneho významu. Má
za to, že bez vyhodnotenia zistených skutočností v daňovej kontrole a získaných dôkazov napadnuté
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie žalovaného sú nepreskúmateľné.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

K námietke, že správcovi dane predložil relevantné účtovné doklady k daňovej kontrole za príslušné
zdaňovacie obdobie, napriek tomu bol opätovne vyzývaný na ich predloženie, pričom doklady boli
mu zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových prehliadok a on sa

nachádzal vo väzbe, nemôžu byť mu na ťarchu, pretože jeho konateľ nemohol žiadnym spôsobom
ovplyvniť postup orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaný uviedol, že dôkazná povinnosť je
spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazné bremeno znáša
daňový subjekt, v danom prípade žalobca, ku všetkým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazná
povinnosť je pre žalobcu ako daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom,

ktoré žalobca nevyužil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. V prvom
rade malo byť v jeho záujme a v nadväznosti na to aj povinnosťou aktívne sa starať o to, aby svoje
procesné práva využil, aby predložil relevantné dôkazy riadne a nepochybne osvedčujúce splnenie
všetkých podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane. Daňová kontrola bola začatá 23.11.2010
a následne žalobca bol vyzvaný na predloženie dôkazných prostriedkov a na podanie vysvetlení, ktoré

by preukázali reálnosť prijatých zdaniteľných plnení. Žalobca v určenej lehote na výzvu nereagoval.
Ďalej poukazuje na to, že v tom čase konateľ spoločnosti disponoval dokladmi a do väzby bol vzatý
až 03.03.2011, teda mal dostatočný časový priestor na splnenie si svojich zákonných povinností. Nie
je pravda, že nemá vedomosti o tom aké doklady mu boli odobraté, pretože pri zaistení dokladov bola
prítomná pracovníčka žalobcu G. S., ktorá podpísala aj preberací protokol, veci boli zapečatené, a preto

tátomávedomosťotom,akédokladybolizaistené.UvedenáskutočnosťvyplývaajzosprávyodPrezídia
policajného zboru.

K námietke týkajúcej sa komunikácie medzi žalobcom a splnomocneným zástupcom Advokátskou
kanceláriou Kolesár a partneri, s.r.o. uviedol, že ak vznikli problémy v komunikácii medzi žalobcom a

splnomocneným zástupcom, tieto nemôžu byť dôvodom na oslobodenie žalobcu od plnenia si svojich
povinností.

K námietke týkajúcej sa postupu orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečení dokladov a
poskytnutie dokladov správcovi dane pri nahliadnutí do spisu v trestnej veci uviedol, že správcovi dane

ani žalovaného nepatrí posudzovať a vyjadrovať sa k postupu orgánov činných v trestnom konaní pri
výkone ich činnosti. Potom, čo konateľ žalobcu bol vzatý do väzby a boli mu zaistené doklady, mal
možnosť konať a žiadať zaistené doklady, resp. do nich nahliadať, vytvoriť si fotokópie buď sám alebo
prostredníctvomsplnomocnenéhozástupcu.Mázato,žepostupsprávcudanebolvsúladesozákonom.

K námietke, kde žalobca poukazuje, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného nemá predpísané
náležitosti stanovené v § 30 ods. 1 a 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorých dôvodov
rozhodnutia sú nepreskúmateľné uviedol, že vypracované rozhodnutia ako správcu dane, tak aj jeho
spĺňajú zákonom stanovené podmienky v zmysle § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.,
pretože správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré zistil, akým spôsobom

vykonané dokazovanie v celom rozsahu vyhodnotil a po právnej stránke aj správne posúdil. On v
odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa takisto vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré
uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.

K námietke, kde žalobca namieta porušenie zásady proporcionality, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 2

zákona č. 511/1992 Zb., t. j. princíp proporcionality znamená primeranosť predovšetkým primeraný
vzťah medzi cieľom, účelom sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a
nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Uviedol, že tento princíp predstavuje jednu zo všeobecných právnych
zásad, ktoré sú základom právneho poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. PL ÚS SR3/00 poskytol výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom
(účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená,
že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa

nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená,
že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje
menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený.“ Podstatu
zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze PL ÚS SR 67/07 tak,
že „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom.“ Dosiahnutie cieľa a účelu v danom prípade bolo možné len
súbežným vykonaním miestnych zisťovaní a daňových kontrol v reťazci obchodných spoločností
personálne prepojených osobou J. T., pretože nesporným faktom je, že táto osoba bola konateľom a

spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločnosti, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia
dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a ako sám konateľ tvrdil, bol osoba nezastupiteľná, sám
vykonával všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami
týchtospoločností,kuvšetkýmpreverovanýmskutočnostiammoholibaonpodaťvyjadreniaapredkladať
dôkazné prostriedky ku kontrole. Preto musel tiež strpieť, že daňové orgány mali zákonom stanovené

právo, alebo priam povinnosť vykonať daňovú kontrolu, najmä za účelom preverenia nadmerných
odpočtov uplatňovaných u väčšiny spoločností. Organizačné zabezpečenie spoločností bolo plne v
kompetencii J. T., preto bolo na ňom, ako v kontrolovaných spoločnostiach dodrží lehoty stanovené
zákonom a uložené správcom dane a akým spôsobom zabezpečí uplatňovanie svojich práv na
súčinnosť. Tento stav nevytvorili daňové orgány ale sám žalobca tým, že zvolil takúto formu podnikania

akú si zvolil, t. j. cez množstvo spoločností prepojených jednou osobou, čím úmyselne vytvoril stav,
pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr, dokladov. J. T. mohol svoje spoločnosti
personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť inštitút splnomocneného
zástupcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..

K námietke, že ťažiskovým a jediným dôkazom na podklade ktorého správca dane rozhodol je totožnosť
osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, ktoré medzi sebou uskutočňovali zdaniteľné
plnenie uviedol, že daňové orgány neupierajú ani žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť
takouto formou, avšak aj pri takejto forme podnikania je nevyhnutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť,
ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, hoci je aj prepojená jednou osobou a ako taká má svoje práva

aj povinnosti, si tieto povinnosti plnila. K nepriznaniu nadmerného odpočtu v danom prípade nedošlo
z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach medzi ktorými došlo k
údajnému uskutočneniu zdaniteľných plnení, ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných
plnení žalobcom.

K námietke, kde žalobca tvrdí, že konateľ jeho spoločností tým, že založil viacero obchodných
spoločností neporušil žiadne zákonné ustanovenia, ale využil svoje právo slobodne podnikať, čo mu
nemôže byť na ťarchu, žalovaný uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného
zákonníka umožňujú aj jednej fyzickej osobe založiť viacero spoločností. Právnická osoba má v zmysle
ustanovenia § 19a ods. 1 Obchodného zákonníka spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti. V zmysle

§ 20 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí,
ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zo zákona
(štatutárny zástupca). J.Á. T. je konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností,
podniká aj ako fyzická osoba, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty
zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával

v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými
aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia
a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie preukazuje, že v reťazci vzájomne
prepojených spoločností v tom čase, kde bol konateľom a spoločníkom, ako aj fyzickou osobou, nebol

vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval žalobca v daňovom priznaní
a dokladoch predložených pri kontrole. Hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo
v reťazci viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a to formou nadmerných odpočtov.K námietke týkajúcej sa postupu správcu dane (§ 29 zákona č. 511/1992 Zb.) uviedol, že jednou
z foriem realizácie, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok

uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní a tieto boli
uhradené do štátneho rozpočtu je aj výkon daňovej kontroly upravený v § 15 zákona č. 511/1992 Zb.. V
uvedenom ustanovení sú zakotvené nielen práva a povinnosti správcu dane, ale aj práva a povinnosti
kontrolovaného daňového subjektu, v danom prípade žalobcu. V zmysel § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností,

ktoré je povinný preukázať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom a to aj napriek tomu, že v zmysle § 29 ods. 1,
2 dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, by skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že správca dane vedie daňové konanie,

ale dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Ak daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, t. j.
neunesie dôkazné bremeno, má správca dane právo daň vyrubiť podľa dôkazov, ktoré k dispozícii alebo
ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňového subjektu.

V danom prípade žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný uvedenými

dodávateľskými faktúrami mu bol reálne dodaný, to znamená, že nepreukázal skutočné prijatie
deklarovaného tovaru a to aj napriek tomu, že po formálnej stránke budil dojem dodržania ustanovení
zákona o DPH. Keďže dodávateľom a odberateľom boli spoločnosti riadené žalobcom, dôkazné
bremeno bolo výlučne na strane žalobcu, aby všetkými relevantnými dôkaznými prostriedkami
preukázal, že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

K námietke, kde žalobca uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne, pretože ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty, čo nie je možné opomenúť,
v ktorej súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax
plc“. Žalovaný k tomu uviedol, že zachytenie celého toku dodávok za dlhšie obdobie poukazuje na

nereálnosť deklarovaných plnení, pretože spoločnosti personálne prepojené osobou J. T. síce vytvárali
dojem ekonomickej činnosti, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo len o fiktívnu
ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Pri vyhodnotení jednotlivých dôkazov v ich vzájomnej
súvislosti a záverov rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006l vo veci C-255/02 „Halifax plc“ treba
mať za to, že v danom prípade hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci

viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných
prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov.

K námietke žalobcu, že v podstate jeho podnikateľské subjekty fungovali vo forme blízkej holdingu,
ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu uviedol,

že aj v holdingu musia jednotlivé spoločnosti viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy
medzi spoločnosťami musia byť zaznamenané aj účtovne. Účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj
individuálnu účtovnú závierku. Ak tieto spoločnosti fungovali vo forme blízkej holdingu, nemal by význam
tok tovaru medzi jednotlivými spoločnosťami v rámci jedného miesta (bez prepravy) a bez vstupu do
obchodných transakcií ďalších osôb, spoločností (bez personálneho prepojenia).

K námietke žalobcu, že nemal reálnu možnosť brániť sa voči tvrdeniam správcu dane sa nezakladá na
pravde, pretože mal možnosť vyjadrovať sa k zisteniam správcu dane. Bolo mu doručené upovedomenie
o vykonaní daňovej kontroly, bola mu určená lehota na predloženie a ktorých dokladov do dňa začatia
kontroly, opätovne bol vyzývaný na predloženie dokladov a dôkazov, aby sa k zisteným skutočnostiam

vyjadroval. Žalobca doklady ku kontrole predložil až 21.12.2010, pričom bola predložená len faktúra č.
XXXXXX/VX a č. XXXXXXXX/C k ním prislúchajúce príjmové a výdavkové pokladničné doklady, zoznam
účtovných zápisov, hlavná kniha analytickej evidencie, zoznam DPH dokladov a zoznam prijatých faktúr
za obdobie od 01.08.2010 do 31.08.2010. Pretože žalobca nepredložil všetky požadované doklady
ku kontrole, nereagoval následné výzvy, žalobca však na výzvy správcu dane žiadnym spôsobom

nereagoval.

K námietke žalobcu, že správca dane pri posudzovaní vzniku práva na odpočítanie dane nedostatočne
zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, že rozhodnutienemá náležitosti stanovené v § 30 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého dôvodu je nepreskúmateľné
uviedol, že napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štrukturované odôvodnenie, v ktorom
sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy, na základe ktorých bolo posúdené, že

neboli splnené podmienky na vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o
DPH v kontrolovanom zdaňovacom období a následnému nepriznaniu nadmerného odpočtu. Takto
vypracovanérozhodnutiespĺňazákonomstanovenépodmienkyvzmysle§30ods.3zákonač.511/1992
Zb..

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. na nariadenom pojednávaní sa oboznámil s
preskúmavaným rozhodnutím, obsahom žaloby žalobcu, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným
administratívnym spisom žalovaného, ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že žalobca predložil správcovi dane dňa
27.09.2010 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010, v

ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 3.061,29 Eur. Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2010 podal 25.10.2010, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume
1.473,23 Eur. Žalobca nepodal za kontrolované zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie.

Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období august 2010 si uplatnil právo na odpočítanie dane v sume

2.103,30 Eur z prijatej faktúry č. XXXXXX/VX vyhotovenej fyzickou osobou J. T. - VENIKOM XXX, J. W.,
predmetom fakturácie sú euro foršne stolárske, počet 12,3 m3.

Faktúra č. XXXXXX/VX z 03.08.2010 mala byť uhradená v hotovosti. Žalobca predložil výdavkový
pokladničný doklad č. T. zo 04.08.2010. Vysvetlenie a relevantné dôkazy k týmto faktúram aj napriek

výzvam žalobca nepredložil.

Kontrolná skupina nahliadla do spisov spoločností prepojených osobou J. T. a jemu blízkych osôb, z
ktorých sa vykonala daňová kontrola. Z údajov, ktoré získali vyplynulo, že podľa vyjadrenia J. T., všetky
spoločnosti personálne prepojené ním skladovali drevené výrobky v tom istom sklade - v Y. Q. U., ktorý

je prenajatý viac ako 25-tim spoločnostiam, v ktorých je J. T. konateľom. V sklade v Y. Q. U. nemá žiadna
spoločnosť presne označené prenajaté miesto. Jej vlastnícky vzťah vyjadruje drevená tabuľka, prípadne
tabuľka s označením priamo na komodite. Podľa vyjadrenia konateľa dodanie tovaru nastáva presunom
komodity z jedného priestoru do druhého v rámci jedného skladu. Kontrolná skupina preverovala aj
dodávateľa žalobcu z hľadiska dodania tovaru deklarovaného na faktúre č. XXXXXX/VX a to z údajov

zo skladovej evidencie fyzickej osoby J. T. -VENIKOM za rok 2009. Zo skladovej evidencie vyplýva
počiatočný stav guľatiny smrekovej k 01.01.2009 v množstve 18.235,40 m3. Zostatok k 21.12.2009 v
množstve 5.824,60 m3. Ako počiatočný stav k 01.01.2010 sa uvádza množstvo 6.307,96 m3. Podľa
údajov zo skladových kariet za rok 2009 J. T. všetku guľatinu, ktorú nakúpil tak predal alebo mu ostala
na sklade s rozdielom 483,36 m3. Žiadnu guľatinu podľa skladových kariet nevydal na výrobu drevených

výrobkov a pritom v priebehu roku 2009 vykazuje aj vlastnú produkciu a následný predaj drevených
výrobkov. Všetky drevené výrobky podľa údajov z predložených skladových kariet mal daňový subjekt J.
T. - VENIKOM predávať len spoločnostiam, kde bol konateľom. Zo skladovej evidencie fyzickej osoby J.
T. - VENIKOM za január až február 2010 je počiatočný stav guľatiny smrekovej k 01.01.2010 v množstve
6.307,96 m3. Podľa tejto evidencie mal byť zostatok k 28.02.2010 v množstve 6.149,88 m3. Žiadnu

guľatinu podľa skladových kariet nevydal na výrobu drevených výrobkov a pritom v priebehu januára a
februára2010vykazujeajvlastnúprodukciuanáslednýpredajdrevenýchvýrobkov.Všetkytietodrevené
výrobkypodľaúdajovzpredloženýchskladovýchkarietmalJ.T.-VENIKOMpredávallenspoločnostiam,
kde bol on sám konateľom. Z predloženej skladovej evidencie vyplývajú veľké nezrovnalosti, nakoľko na
jednej strane fyzická osoba J. T. - VENIKOM za celkové množstvo guľatiny, ktoré nakúpi deklaruje predaj

tejto guľatiny spoločnostiam, v ktorých bol konateľom J. T., alebo určité množstvo guľatiny zostane na
sklade.Zpredloženejskladovejevidencieniejezaevidovanýžiadnyvýdajtejtokomoditydospotreby-na
výrobu vlastných výrobkov. Na druhej strane fyzická osoba J. T. - VENIKOM deklaruje predaj drevených
výrobkov z jednej vlastnej výroby. Z uvedeného vyplýva jediný možný logický záver, že deklarovaný
predaj guľatiny fyzickou osobou J. T. - VENIKOM spoločnostiam, ktorých bol konateľom má jediný

cieľ - vyhotovením daňových dokladov, faktúr navodiť dojem skutočného obchodovania s predmetnou
komoditou - guľatinou a následne získať neoprávnený prospech tak, že prostredníctvom odpočítania
dane z faktúr za nákup tovaru guľatiny odčerpávať nadmerné odpočty zo štátneho rozpočtu. Je zrejmé,žezmnožstvaguľatiny6.149,88m3evidovanéhovskladovejevidenciikukoncumarca2010jenemožné
vyprodukovať také množstvá drevených výrobkov, ako T. deklaruje v poskytnutých skladových kartách.

Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období august 2010 si uplatnil právo na odpočítanie dane v
sume 957,99 Eur z prijatej faktúry č. XXXXXXXX/.O. vyhotovej spoločnosťou CEREA s.r.o., XXX, X. K..
Predmetom fakturácie je nákup HIM a DHIM v množstve 1 ks. faktúry č. XXXXXXXX/.C z 31.08.2010 T.
spoločnosťou CEREA s.r.o., XXX, X.É. K.. Predmetom fakturácie je nákup HIM a DHIM v množstve 1
ks. Faktúra č. XXXXXXXX/C z 31.08.2010 mala byť uhradená v hotovosti. Žalobca predložil výdavkový

pokladničný doklad č. T. z 31.08.2010. K daňovej kontrole predložil iba faktúru, vysvetlenie a relevantné
dôkazy aj napriek výzve nepredložil. K dodávateľskej faktúre č. XXXXXXXX/C bola žalobcovi zaslaná
výzva na predloženie a požičanie dokladov, ale žalobca na výzvy nereagoval, dôkazy nepredložil a
informácie neposkytol. Správca dane preveril dodávateľa žalobcu spoločnosť CEREA s.r.o.. Z úradného
záznamu z miesta zisťovania z 09.03.2011 je zrejmé, že priestory, kde je prevádzka dodávateľa CEREA
s.r.o. sa javí ako prázdny objekt a nejaví známky podnikateľskej činnosti. Ani v tomto prípade žalobca

pri výkone daňovej kontroly nepreukázal reálny nákup tovaru, nepredložil žiaden relevantný dôkaz o
nákupe tovaru neodôvodnil, ani nevysvetlil opodstatnenosť odpočítanej dane z faktúry za tento tovar.

Kontrolná skupina počas daňovej kontroly zistila, že neexistuje organizačná štruktúra žalobcu, v plnom
rozsahu ju ovláda, organizuje jej činnosť a kontroluje ju T. sám. Spoločnosť nemá presne špecifikovanú

komoditu, nemá zamestnancov, práce pre ňu vykonávajú pracovníci spoločnosti JOMADO s.r.o., nemá
žiaden hmotný investičný majetok ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté zaúčtované
v účtovníctve spoločnosti okrem účtu vedeného v ČSOB, a.s., nemá žiadne iné účty vo finančných
inštitúciách podľa vyjadrenia J. T. z dôvodu, že bankám neverí. Napriek existencii nájomných zmlúv
na prenajímanie skladovacích priestorov, žiadna spoločnosť nájom nefakturuje ani o ňom neúčtuje,

nemá zaevidované žiadne režijné náklady. J. T. bol konateľom dodávateľských, ako aj odberateľských
spoločností, teda tovar predával sám sebe, ako aj kupoval sám pre seba. Dodávateľské a odberateľské
zmluvy a objednávky medzi spoločnosťami, v ktorých bol konateľom mal uzatvárať sám so sebou
ústne, fakturoval sám sebe, platba prebiehala vždy v hotovosti, platil sám sebe, tovar deklarovaný na
faktúrach neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom J.

T. do ďalšej spoločnosti, kde bol takisto konateľom J.Š. T.. Skladovací priestor tvorí asi 10 ha plocha
pozemku, na ktorej majú mať prenajaté priestory všetky spoločnosti cca 25 až 30 spoločností, každá
v rozlohe 400 m2, v ktorých bol konateľom J. T.. Konateľ žalobcu nedoložil zamestnancom správcu
dane žiadne relevantné dôkazy o tom, že sa obchod deklarovaný faktúrami uskutočnil, že tovar reálne
nadobudol, že prišlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako

vlastník. Nepreukázal, že vznikla daňová povinnosť z deklarovaného dodania tovaru, neexistujú žiadne
doklady o preprave či prekládke tovaru. Bývalý konateľ spoločnosti nedoložil žiadne dôkazy, na ktoré
bol vyzvaný zamestnancami správcu dane. Nedodržal lehoty, v ktorých mal predložiť relevantné dôkazy
o uskutočnení zdaniteľných obchodov. J. T. žiadnym spôsobom nespolupracoval a neposkytoval riadnu
súčinnosť pri výkone daňovej kontroly, či už v osobnom alebo písomnom styku.

Podnikanie definuje § 3 ods. 2 zákona o DPH, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 2 zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. V súlade s § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou
sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobkov, obchodníkov
a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti. Činnosť vykonávajú

ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za
podnikanie sa považuje aj využívanie hmotné majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania
príjmu z tohto majetku. Ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho
využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak
sa manželia nedohodnú.

Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Podľa § 2 živnostenského zákona živnosť je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne vo vlastnom

mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto
zákonom.Podľa § 29 ods. 2 prvá veta živnostenského zákona podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne,
poctivo a odborne.

Predmet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) podľa zákona o DPH a vznik daňovej povinnosti
bližšie určujú ustanovenia § 8 a § 19 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnkov).

Dodaním tovaru je v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona prevod práva nakladať s hmotným

majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, dňom dodania je
deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podmienky, za ktorých platiteľovi vzniká právo odpočítať DPH sú stanovené v § 49 až § 51 zákona o

DPH.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a
služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) právo na odpočítane dane podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak

platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Pri preverovaní splnenia podmienok, za ktorých vzniká právo odpočítať daň postupuje správca dane v
súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní (zákon č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 15 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o správe daní je povinnosťou správcu dane daňovou
kontrolou zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto

zákona alebo osobitného prepisu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

K tomuto účelu má správca dane využiť všetky dôkazné prostriedky len príkladmo uvedené v § 29 ods.
4 tohto zákona, ktorým je možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie
dane.

Podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento
zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ktoré sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uviedol aj v
odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a ktoré sú všeobecného charakteru, pretože tak, ako v

odvolaní ani v žalobe žalobca neuviedol žiadnu konkrétnu námietku, ktorou by preukazoval, že skutočne
reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov a viac menej namietal, že správca dane, ako aj
žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav a v jeho neprospech hodnotili všetky jeho podnikateľské
aktivity v súvislosti s tým, že bol konateľom, resp. spoločníkom viacerých obchodných spoločností, ktoré
medzi sebou obchodovali.

K týmto všeobecným námietkam žalobcu súd uvádza, že ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje
právo platiteľa dane na odpočítanie DPH. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť. Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie
DPH. Platiteľ dane môže odpočítať DPH, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené

ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vymedzuje
formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie DPH, t. j. právo na odpočítanie DPH bude môcť
platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie DPH
podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie
DPH sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú čím tento nárok treba doložiť,

preukázať. Keďže zákon o DPH určil pre dokazovanie prísnejšie podmienky, tieto podmienky je nutné
dodržať, pretože v opačnom prípade dôsledky z ich porušenia znáša sám daňový subjekt.

Splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods.
8 zákona o správe daní preukazuje daňový subjekt. V danom konaní ťažisko dôkazného bremena je

na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho
uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Správca dane hodnotí každý dôkaz
samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je pritom ich pravdivosť
a preukazná hodnota. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie DPH nespočíva
len v predložení dokladov predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky

znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy,
ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje
daňový subjekt.

Overenie oprávnenosti odpočítania DPH znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať

záver, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných
podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len
existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa
overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Faktúra má predovšetkým
deklarovať, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi DPH, pričom jednému vznikla

daňová povinnosť a druhému vzniká právo na odpočítanie dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či
uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie DPH nestačí len mechanické porovnanie výšky
odpočítanej DPH s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno
použiť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe dani všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Pri prijatí záveru, či daňový subjekt spĺňa podmienky, ktoré zákon o DPH priznaním práva na
odpočítanie dane spája nebolo možné prihliadať na okolnosti, za ktorých sa mala ekonomickáčinnosť daňového subjektu uskutočňovať, resp., či činnosť, ktorú daňový subjekt vykonával možno
subsumovať pod legálnu definíciu ekonomickej činnosti v zmysle zákona o DPH. Pod ekonomickou
činnosťou treba rozumieť cieľavedomú, nezávislú hospodársku aktivitu určitého subjektu, ktorá je

charakterizovaná určitými vstupmi, materiálno-technickou základňou, ako súhrn jej nevyhnutných
technicko-hospodárskych predpokladov s technologickými nerovnými marketingovými postupmi a
výstupmi v podobe dodania tovarov či služieb subjektov z vonkajšieho prostredia.

Spôsob podnikania, aký bol zistený daňovými orgánmi pri daňovej kontrole u žalobe, ale aj ďalších

spoločností personálne prepojených J. T., kde sám tvrdil vo svojej výpovedi, že bol oprávnený konať
za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti pri vytváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv,
či už písomných alebo ústnych medzi spoločnosťami personálne prepojených ním, vystupoval ako
oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočnené vždy v
hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločností, zmenil iba
vlastníkov aj to len v rámci spoločností prepojených osobou J. T.. Bol v celom reťazci svojich obchodných

spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia
a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Možno konštatovať, že takýto spôsob podnikania je
minimálne v rozpore s príslušnými zákonmi na úseku jednotlivých daní, teda aj dane z pridanej hodnoty.
Žiadny daňový subjekt nemôže zahŕňať do svojich nákladov alebo odpočítať daň z tých obchodov, ktoré
nie sú prijaté na účely jeho zdaniteľných obchodov, ale sú prijaté na účely podnikania iného daňového

subjektu.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov a to predovšetkým zo spisu správcu dane jednoznačne
vyplýva, že dňa 12.11.2010 žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu bolo poštou doručené
upovedomenie o vykonaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010 zo dňa 04.11.2010, v ktorom bola určená lehota na
predloženie dokladov do 8 dní odo dňa začatia kontroly, t. j. 23.11.2010. Doklady žalobca bol povinný
doručiť do 01.12.2010, tak neurobil, ale až dodatočne po opakovaných výzvach dňa 11.01.2011
ako prílohu k zápisnici o ústnom pojednávaní č. I/332/2328/2011. Za účelom objektívneho zistenia
skutočného stavu bol žalobca zo strany správcu dane písomne vyzývaný na predloženie ďalších

dokladov k daňovej kontrole a poskytovať vyjadrenia k predloženým dokladom. Žalobca však so
správcom nespolupracoval, a preto správca dane bol nútený dôkazy si zabezpečiť bez súčinnosti
kontrolovaného daňového subjektu, t. j. žalobcu. Žalobca k daňovej kontrole predložil iba faktúry a
príjmové a výdavkové pokladničné doklady, čo nepostačovalo na účely § 49 ods. 1, 2 zákona o
DPH. O výsledku vykonanej daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty bol vyhotovený Protokol č.

I/332/18470-112597/2011-Kos z 25.10.2011, ktorý bol žalobcovi zaslaný na prerokovanie v deň určený
vo výzve, t. j. 01.12.2011, ktorého sa žalobca zúčastnil, čo vyplýva zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.
I/332/18470-126654/2011/KosM, kedy prostredníctvom splnomocneného zástupcu predložil vyjadrenie
k protokolu. Obsahom vyjadrenia k protokolu o výsledku daňovej kontroly sú v podstate tie isté
všeobecné námietky, ktoré sú obsahom odvolania žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru, ako

aj obsahom podanej žaloby.

Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že bolo dostatočne preukázané, že správne orgány
vykonali dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákona č. 511/1992 Zb. v súčinnosti so žalobcom, keďže
predložil k daňovej kontrole faktúry, príjmové a výdavkové doklady, vyjadril sa k protokolu, ale inakšie

žalobca v priebehu daňovej kontroly bol nečinný, na výzvy správcu dane nereagoval. Keďže žalobca
na výzvy správcu dane nereagoval, teda nevyužil svoje právo v priebehu daňovej kontroly byť aktívny,
navrhovať, označovať a predkladať listinné dôkazy, podávať vysvetlenia na požiadanie správcu dane,
ktorý by preukazoval uplatnenie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane z toho
dôvodu bez súčinnosti žalobcu si zadovážil podklady pre rozhodnutie a to predovšetkým zisťovaním

podstatných skutočností od iných daňových subjektov, v ktorých tiež prebiehali daňové kontroly a ktoré
boli prepojené konateľom - spoločníkom v jednej osobe J. T., teda správca dane vykonal na zistenie
sporných skutočností dokazovania v zmysle § 29 zákona o správe daní, ktoré vyhodnotil v súlade s
ustanovením§2ods.3zákonaosprávedaníadospelkzáveru,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno,
a preto nebolo možné uznať odpočítanie dane zo sporných faktúr a tento záver logicky vyplýva aj zo

samotného vykonania dokazovania správcom dane.

Z uvedeného dôvodu súd námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a
toho, že postup správcu dane v daňovej kontrole nebol v súlade so zákonom o správe daní považuje zaneopodstatnené. Zároveň krajský súd poukazuje aj na to, že žalovaný v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia sa dostatočným spôsobom a správnou argumentáciou vysporiadal so všetkými odvolacími
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a keďže tieto

námietky sú v podstate totožné so žalobnými námietkami, ktoré žalobca uviedol v žalobe, krajský súd
s právnym hodnotením týchto námietok sa plne stotožňuje.

Súdsastotožňujestým,žedaňovákontrolaužalobcubolazačatá23.11.2010.Konateľžalobcubolvzatý
do väzby 03.03.2011, a preto jeho námietky v súvislosti s tým, že nemohol spolupracovať so správcom

dane, ani predkladať doklady a dôkazy na oprávnenosť odpočtu nároku na DPH sú neopodstatnené,
pretože od začatia daňovej kontroly do vzatia do väzby konateľ mal dostatok času, aby predložil
všetky potrebné doklady a dôkazy, ku ktorým bol vyzvaný jednak s upovedomením o začatí daňovej
kontroly, ale aj po začatí daňovej kontroly. Napokon konateľovi žalobcu nebránilo nič so správcom dane
spolupracovať aj v čase, keď bol vo väzbe, pričom treba poukázať aj na to, že žalobca si zvolil právneho
zástupcu a teda nič nebránilo na výzvy správcu dane reagovať aj prostredníctvom právneho zástupcu.

Čo sa týka námietky, že mu boli zaistené všetky doklady a to nielen v súvislosti so žalobcom, ale ďalších
spoločností, kde bol konateľom alebo spoločníkom J. T. súd takisto poukazuje na to, že pracovníčka
žalobcu G. S. podpísala preberací protokol o zaistení dokladov, ako aj o zapečatení veci, teda mohol
prostredníctvom svojej zamestnankyne mať vedomosti o tom, aké doklady boli zaistené. Nie je pravdou
a napokon ani z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, že by správca dane, resp.

žalovaný nejakým spôsobom hodnotili postup orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní
dokladov. Toto všetko bolo v právomoci týchto orgánov a správca dane ani žalovaný nie je oprávnený
tentopostuphodnotiť.Taktiežsprávneorgány,alenapokonanikrajskýsúdniejeoprávnenýhodnotiťaká
bola komunikácia medzi konateľom žalobcu a splnomocneným zástupcom - Advokátskou kanceláriou
Kolesár a partneri, s.r.o., aké doklady boli tomuto splnomocnenému zástupcovi odobraté ani to, že po

smrti konateľa advokátskej kancelárie mu neboli tieto doklady vrátené.

K námietke porušenia zásady proporcionality tak, ako to žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukazuje,
krajský súd takisto odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS SR 3/00, kde sa
k tejto zásade uvádza:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a
použitými prostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom
a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ
musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej

námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba
sledovanýúčelpokladaťzauskutočnený“,akoajnanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.PLÚS
SR 67/07 v ktorom sa uvádza: „Obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd,
je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému
legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.

ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom.“

Ako už vyplýva z obsahu pripojených spisov, ako aj z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia,
konateľ žalobcu J. T. založil väčšie množstvo spoločností, v ktorých bol konateľom - spoločníkom a

zároveň podnikal ako fyzická osoba. Tým, že založil väčšie množstvo spoločností, v ktorých ako sám
uviedol vystupovať mohol iba on sám, mohol podávať iba on sám vysvetlenia, predkladať dôkazy,
k všetkému sa vyjadrovať, on uzatváral jednotlivé obchody aj na strane dodávateľa, aj na strane
odberateľa, on vykonával platobnú činnosť, teda na základe predložených faktúr v hotovosti platil
za dodanú prácu, službu a prijímal od objednávateľa takisto platbu v hotovosti. Týmto spôsobom

podnikania, ktorý si zvolil musel si uvedomiť aj to, že v prípade vykonávania daňových kontrol, resp. ak je
potrebné niečo vykonávať súbežne vo viacerých ním založených spoločnostiach, musí tieto spoločnosti
zabezpečiť tak, aby si tieto povinnosti plnili riadne a včas, prípadne aj v zákonom stanovenej lehote. Bolo
teda na samotnom J.Š. T. ako personálne prepojené spoločnosti ním, aby zabezpečiť aj ich chod. Ak
personálne, ale aj obchodno-ekonomicky zabezpečoval a vybavoval všetko len on sám, potom tak, ako

v danom prípade, že bolo vykonávaných naraz viac daňových kontrol v spoločnostiach ním prepojených,
mohol uplatniť ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a splnomocniť zástupcu,
ktorý by ho zastupoval v niektorej ním určenej spoločnosti. Keďže konateľ žalobcu takto nepostupoval,nemožno u neho zohľadňovať, že bol nadmieru zaťažený vykonávaním daňových kontrol vo viacerých
spoločnostiach ním personálne prepojených.

Súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, že podnikateľské subjekty, v ktorých konateľ žalobcu
fungoval mali fungovať vo forme blízkej holdingu, ktorý spája výhody veľkých podnikov s výhodami
podnikov menších jednotiek holdingu, pretože spoločnosti personálne prepojené J. T. obchodovali iba
medzi sebou navzájom, konečný príjemca - spotrebiteľ nebol zistený, práve naopak bolo preukázané a
zistené, že obchodovaný tovar neustále zostal v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločností, za

ktoré ako bolo zistené je vedená spoločná evidencia tovarového toku a tento tovar nie je umiestňovaný
na trh, takže charakteristiky holdingu pre tieto spoločnosti ani nemajú význam. Aj v holdingu musia
jednotlivé spoločnosti viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia
byť zaznamenané účtovne.

Krajský súd zdôrazňuje, že daňovou kontrolou nebolo žalobcovi uznané odpočítanie dane z

dodávateľských faktúr od jeho dodávateľov tak, ako je to citované v žalobou napadnutom rozhodnutí,
ktorých úhradu žalobca deklaroval platbou v hotovosti predložením výdavkových pokladničných
dokladov. Odpočítanie dane nebolo uznané z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm.
a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH k uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov
deklarovanýchuvedenýmidodávateľskýmifaktúramivskutočnostinedošlo.Žalobcaprávnerelevantným

spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný uvedenými dodávateľskými faktúrami mu bol reálne
dodaný, t. j. žalobca nepreukázal skutočné prijatie deklarovaného tovaru a to aj napriek tomu, že po
formálnej stránke vzbudil dojem dodržania ustanovení zákona o DPH.

Krajský súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného

je nepreskúmateľné a nie je v súlade s ustanovením § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona o správe
daní a poplatkov. Vzhľadom k tomu, že v daňovom konaní nie je prípustná koncentrácia konania,
rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 30 zákona o správne
daní a poplatkov, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych prepisov, na základe ktorých

sa rozhodovalo. To znamená, že odôvodnenie musí obsahovať všetky úkony, ktoré správca dane
vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, zhrnutie zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre
vydanie rozhodnutia. Zhodnotenie dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, vysporiadanie sa
s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi, vyjadreniami žalobcu, rozpormi v jednotlivých dôkazoch, závery
o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené a posúdenie ich správneho významu.

Žalovaný, ako aj správca dane postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, keď opísali
skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov, použitie
právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo a žalovaný sa dostatočne právne vysporiadal
osobitne s každou jednou námietkou žalobcu uvedenou v odvolaní proti dodatočnému platobnému
výmeru. Podľa názoru krajského súdu takto vypracované rozhodnutia nielen správcom dane, ale aj

žalovaným nemôžu byť posúdené ako neodôvodnené a nepreskúmateľné, pretože spĺňajú zákonom
stanovené podmienky v zmysle § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Súdpopreskúmanírozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvrozsahuazdôvodovuvedenýchvžalobe
dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby bol v súlade so zákonom o

správe daní a poplatkov, ako aj zákonom o DPH, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1
O. s. p. zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože
žalobca v konaní úspešný nebol.

Súdpísomnýmupovedomenímupovedomilžalobcu,žejehožiadosti oodkladvykonateľnostinevyhovel.

Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.
z. v platnom znení).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach a to písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.