Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/93/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115229259
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4115229259.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátuMgr.IngridRadošickejVallovejaMgr.AndreySzombathovej-Polákovej,vprávnejvecižalobkyne:
C.. Z. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., T. 9, zast. Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac, s. r.
o., so sídlom Bratislava, Gogoľova 18, IČO: 36 663 051, proti žalovanému: Základná škola - Ščasného
22, Nitra - Dražovce, IČO: 37 865 595, zast. JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou, so sídlom Banská

Bystrica, ČSA 25, o zaplatenie sumy 4.594 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 20. septembra 2017 č. k. 19C/520/2015-143 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

3.614 eur spolu s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.807 eur od 01. 10. 2014 do 30. 10.
2014 a s 5,05% úrokom z omeškania ročne, zo sumy 3.614 eur od 01. 11. 2014 do zaplatenia a
to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania súd
žalobu zamietol. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 980 eur, ako aj úroku z omeškania z tejto
sumy zastavil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 56,62%.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 1 písm. d), § 77, § 129 ods.

1, 3 Zákonníka práce a na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný je zapísaný v registri
organizácií ako rozpočtová organizácia vo vlastníctve územnej samosprávy pod IČO: 37 865 595. Na
základe pracovnej zmluvy 07. 07. 1997 bola žalobkyňa prijatá do zamestnania ako učiteľka
ZŠ Q., pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú s nástupom do práce dňa 01. 08. 1997.
Na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 11. 06. 2009 sa žalobkyni zmenil druh práce
na „riaditeľ Základnej školy, Ščasného 22, Nitra“ s účinnosťou od 01. 07. 2009 na dobu určitú počas

výkonu funkcie riaditeľa. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 16. 06. 2014 sa menil opis súhrnu
pracovných činností dňom 01. 07. 2014 na dobu určitú do riadneho vymenovania riaditeľa ZŠ, Ščasného
22, Nitra na základe výberového konania v zmysle platnej legislatívy, najdlhšie na 6 mesiacov alebo do
zrušenia poverenia primátorom mesta Nitry. Dohoda tvorila nedeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy zo dňa
07. 07. 1997. Z potvrdenia o zamestnaní vyplýva, že žalobkyňa bola zamestnaná od 01. 09. 1996 do
31. 08. 2014. Dňa 22. 08. 2014 bola medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená dohoda o skončení

pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce (ďalej len ZP) z organizačných dôvodov
pre nadbytočnosť zamestnanca. Pracovný pomer sa skončil ku dňu 31. 08. 2014 a zamestnávateľ sa
zaviazal vyplatiť žalobkyni odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. d) ZP v závislosti od odpracovaných rokov
vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca, v dvoch rovnakých čiastkach
v najbližších dvoch výplatných termínoch. Dohoda nadobudla účinnosť dňom jej podpisu dňa 22. 08.
2014. Z výplatných lístkov je zrejmé, akú mzdu žalobkyňa dosahovala od marca 2014 do augusta

2014. Žalovaný žalobkyni odstupné v zmysle dohody nevyplatil, preto ho žalobkyňa listom zo dňa 30.
09. 2014 vyzývala na jeho zaplatenie v lehote do 5 dní od prevzatia výzvy a dňa 20. 11. 2014 saobrátila na IBP Nitra s podnetom na vykonanie inšpekcie u žalovaného. IBP Nitra zaslal žalobkyni
odpoveď na podnet č. 9952/1351/PPV/2014 zo dňa 11. 12. 2014, z ktorej je zrejmé, že zamestnávateľ
pri skončení pracovného pomeru nevyplatil žalobkyni mzdu splatnú za mesačné obdobie august 2014 v

deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, čím porušil § 129 ods. 3 ZP a nevyplatil tiež
žalobkyni odstupné po skončení pracovného pomeru, čím porušil § 76 ods. 6 ZP. Zamestnávateľovi bolo
uložené nedostatky odstrániť v termíne ihneď a v lehote do 3 dní od posledného termínu plnenia opatrení
písomne informovať IBP o odstránení nedostatkov. Žalovaný žalobkyni odstupné nevyplatil, preto mu
zaslala predžalobnú výzvu zo dňa 02. 09. 2015, ktorou bol vyzvaný na vyplatenie odstupného do 5 dní

od doručenia výzvy. Z vyjadrenia žalobkyne, aj z vyjadrenia zástupcu žalovaného vyplynulo,
že výplatný termín bol obvykle k 14. dňu v mesiaci, ale stávalo sa, že výplatu mávali aj skôr a nevedeli
uviesť, ktorý interný predpis upravuje deň výplaty mzdy. Žalobkyňa v priebehu konania zobrala žalobu v
časti sumy 980 eur, ako aj v časti úroku z omeškania z tejto sumy späť, a súd v tejto časti so súhlasom
žalovaného podľa § 145 ods. 2 CSP konanie zastavil. Súd mal v konaní preukázané, že strany sporu
ukončili pracovný pomer žalobkyne u žalovaného na základe dohody o skončení pracovného pomeru

ku dňu 31. 08. 2014 z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle
ktorej bolo dojednané odstupné vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca,
ktorý po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavoval sumu 3.614 eur, ktorú žalovaný nespochybňoval.
Zástupca žalovaného sa snažil na pojednávaní preukázať, že dôvody na takéto ukončenie pracovného
pomeru so žalobkyňou neboli dané, že nemal skúsenosti s riadením školy, že bol krátko v postavení

riaditeľa školy a že žalobkyňa v čase uzatvorenia dohody nebola nadbytočná, ale týmto tvrdením ho
uviedla do omylu. Žalovaný nepreukázal, že by miesto žalobkyne, ktorá učila matematiku, po jej odchode
obsadili, nový učiteľ matematiky po odchode žalobkyne prijatý nebol a žalovaný zabezpečil vyučovanie
matematiky na škole s dvoma zostávajúcimi učiteľmi matematiky. Zástupca žalovaného bol vybraný na
funkciu riaditeľa vo výberovom konaní, teda je predpoklad, že spĺňal všetky kritériá na vykonávanie

takejto funkcie, a preto jeho obrana spočívajúca v tom, že nemal skúsenosti alebo bol žalobkyňou
uvedený do omylu neobstojí, najmä s poukazom na skutočnosť, že na tejto základnej školy pôsobil aj
v predchádzajúcom období, a teda poznal pomery na škole. Pokiaľ sa žalovaný domnieval, že dohoda
o skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 08. 2014 je neplatná, mal sa obrátiť so žalobou na súd
v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, čo však žalovaný neurobil, preto sa súd v tomto konaní

nemohol zaoberať platnosťou alebo neplatnosťou dohody o skončení pracovného pomeru, ale len
nárokmi, ktoré z nej žalobkyni plynú. Žalovaný nespochybňoval sumu 3.614 eur (ktorá bola predmetom
konania po čiastočnom späťvzatí žaloby), preto súd v tejto časti žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni sumu 3.614 eur spolu s úrokom z omeškania, avšak pri výpočte úroku z omeškania
súdvychádzalzoskutočnéhoomeškaniažalovanéhosvyplatenímodstupného,ktorémalobyťžalobkyni

vyplatené v dvoch rovnakých splátkach rozdelených v najbližších dvoch výplatných termínoch určených
u zamestnávateľa na výplatu mzdy. Mzda za mesiac september 2014 bola splatná do 30. 09. 2014 a
s výplatou prvej splátky odstupného sa žalovaný dostal do omeškania dňom 01. 10. 2014 a mzda za
mesiac október 2014 bola splatná do konca mesiaca október a s výplatou druhej a poslednej splátky
odstupného sa žalovaný dostal do omeškania dňom 01. 11. 2014, nakoľko nebolo v konaní preukázané,

že by u žalovaného bol pevne stanovený termín na výplatu mzdy. Preto súd priznal žalobkyni úroky z
omeškaniatak,akojeuvedenévovýrokurozsudkuavozvyškusúdžalobuzamietol,keďžesažalobkyňa
domáhala vyplatenia úrokov z omeškania z celej sumy od 15. 09. 2014. O trovách konania rozhodol
súd podľa § 255 ods. 2 CSP a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 56,62%. Žalobkyňa
sa pôvodne domáhala sumy 4.594 eur a 5,05% úroku z omeškania z tejto sumy od 15. 04. 2009, ktorá

do dňa rozhodnutia súdu (20. 09. 2017) predstavuje sumu 700,44 eura, čo spolu predstavuje sumu
5.294,44 eura = 100%. Súd prihliadol na skutočnosť, že žaloba nebola dôvodne podaná v časti sumy
980 eur, ako ani v časti úrokov z omeškania z tejto sumy za obdobie od 15. 09. 2014 do 20. 09. 2017
(do dňa rozhodnutia súdu), čo predstavovalo sumu 149,41 eura, v časti úrokov z omeškania vo výške
5,05% zo sumy 1.807 eur za obdobie od 15. 09. 2014 do 30. 09. 2014, ktoré predstavovali sumu 4 eur

a úrokov z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 3.614 eur za obdobie od 01. 10. 2014 do 30. 10. 2014,
ktoré predstavovali sumu 15 eur a potom neúspech žalobkyne bol v časti 1.148,41 eura (980 + 149,41
+ 4 + 15). Potom 5.294,44 mínus 1.148,41= 4.146,03:52,94 = 78,31%, v ktorej časti bola žalobkyňa
úspešná, avšak od úspechu žalobkyne je potrebné odpočítať jej neúspech v rozsahu 21,69% a potom
celkový úspech žalobkyne predstavuje 56,62%. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník

samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v
ktorom uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdeniaveci. Žalovaný v priebehu súdneho konania pred súdom tvrdil, že nárok na odstupné žalobkyni
nevznikol, nakoľko k žiadnej organizačnej zmene zo strany žalovaného nedošlo, žalobkyňa sa vôbec
pre žalovaného nestala nadbytočnou, a preto považuje žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie

odstupného za neplatný pre jeho dojednanie v rozpore so zákonom. Žalovaný poukázal na niekoľko
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že pre posúdenie nároku na
odstupné nie je rozhodujúce, aký dôvod je uvedený v dohode o skončení pracovného pomeru, ale
podstatné je to, či k realizácii, teda k naplneniu skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu aj reálne
došlo. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 62/2009 a 6Cdo

116/2011. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný skončil pracovný pomer
so žalobkyňou dohodou o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce
z dôvodu ustanoveného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nepreukázal, že by miesto žalobkyne, ktorá učila
matematiku, po jej odchode obsadil nový učiteľ matematiky, po jej odchode prijatý nebol a žalovaný
zabezpečil vyučovanie matematiky na škole s dvoma zostávajúcimi učiteľmi matematiky. Žalovaný má

za to, že aj napriek uzavretej dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 08. 2014, ktorou
sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobkyni odstupné z dôvodu zakotveného v ustanovení § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce, nie je nárok žalobkyne dôvodný a odstupné jej neprislúcha, pretože
neboli splnené hmotnoprávne podmienky na plnenie posudzovaného záväzku. V danom prípade ku
skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným došlo na základe súhlasného prejavu

ich vôle skončiť pracovný pomer žalobkyne k 31. 08. 2014, keďže žalobkyňa vopred avizovala, že už má
zabezpečené pracovné miesto na inej škole. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôvodňovala štatutárnemu
zástupcovižalovaného,ktorýbolvpozíciinovonastupujúcehoriaditeľaškoly,žejepreškolunadbytočná,
nakoľko traja matematikári na škole pôsobiť nemôžu, a preto jej prislúcha na základe tohto uplatneného
dôvodu skončenia pracovného pomeru odstupné. V čase uzavretia dohody o skončení pracovného

pomeru so žalobkyňou jej štatutárny zástupca žalovaného plne dôveroval ako svojej kolegyni a dohodu
v uvedenom znení podpísal. Až neskôr po podpise dohody sa preukázalo, že žalobkyňa nebola vôbec
nadbytočná,nakoľkojejpracovnémiestozrušenéneboloavpríčinnejsúvislostisozrušenímpracovného
miestažalobkyňanadbytočnánebola.Žalovanýpredsúdomprvejinštancienielensvojimitvrdeniami,ale
aj listinnými dôkazmi preukazoval, že žalobkyňa sa nemohla stať pre žalovaného nadbytočná, pretože

po jej odchode museli zabezpečiť ďalšieho pedagogického zamestnanca za účelom zabezpečenia
vyučovacieho procesu. Súd prvej inštancie mal skúmať, či žalovaný rozhodol o organizačnej zmene
a aké pracovné miesto malo byť zrušené. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie, že
žalobkyňa bola učiteľkou matematiky, a keďže na jej miesto iný učiteľ prijatý nebol, je týmto preukázaná
nadbytočnosť žalobkyne. Žalobkyňa však pôsobila u žalovaného ako riaditeľka školy, prácu učiteľky

vôbec nevykonávala, takže aj z tohto dôvodu je neprípustné, aby pracovné miesto riaditeľa školy
bolo pre žalovaného nadbytočné, a preto mala reálne skončiť pracovný pomer v zmysle ustanovenia
§ 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, keďže prestala spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2
Zákonníka práce, ak by jej nebola ponúknutá iná vhodná práca, čo sa nestalo. Žalobkyňa nemohla byť
nadbytočná ani ako učiteľka, pretože iniciátorom skončenia pracovného pomeru bola práve žalobkyňa,

ktorá oznámila štatutárnemu zástupcovi žalovaného, že na škole viac pôsobiť nebude a odchádza
pracovaťnainúškolu.Dôvodskončeniapracovnéhopomeruboldanýnastranežalobkyne,nienastrane
žalovaného. Nastupujúcemu riaditeľovi školy sa však žalobkyňa snažila objasniť, že je nadbytočná,
nakoľko traja učitelia s aprobáciou matematiky vyučovať nemôžu. V skutočnosti žalobkyňa veľmi dobre
vedela, že prerozdelením úväzkov podľa získanej kvalifikácie ostatných učiteľov spolu so zaradením

úväzku aj pre ňu nemohol byť nadbytočný ani jeden zamestnanec žalovaného. Žalobkyňa nemala v
pracovnej zmluve uvedený druh práce - učiteľka matematiky, ale iba učiteľka ZŠ a z toho dôvodu sa
pri prerozdeľovaní úväzkov zohľadňovala získaná aprobácia učiteľa základnej školy. Ak by žalobkyňa
naďalej zostala v pracovnom pomere u žalovaného, rozhodne by mala plný úväzok ako pedagogický
zamestnanec, pretože žalobkyňa nemala získanú iba aprobáciu matematika, ale tiež aprobáciu

technická výchova, a práve tento predmet nebol u žalovaného kvalifikovane zabezpečený. Žalobkyňa
teda nebola nadbytočná a skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru bol dôvod spočívajúci na
jednej strane, keďže mala zabezpečené pracovné miesto u iného zamestnávateľa. Žalovaný považoval
skončenie pracovného pomeru dohodou za platný právny úkon a to na základe súhlasného prejavu
oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu skončiť pracovný pomer k dohodnutému dňu. Žalovaný

považoval za absolútne neplatný právny úkon v časti týkajúcej sa dojednania nároku na odstupné,
ktorý bol v tomto prípade dojednaný v rozpore so zákonom. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo
zmeniť tak, že žalobu zamietne. V prípade úspechu žiadal priznať náhradu trov konania.3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie žalovaného nemá náležitosti
odvolania, preto nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Súd prvej inštancie vykonal v predmetnej

veci dokazovanie, z ktorého nesporne vyplynulo, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou
ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom došlo 31. 08. 2014, na základe dohody
o skončení pracovného pomeru uzatvorenej podľa § 60 Zákonníka práce v znení predpisov.
Súčasťou dohody bola aj dohoda o odstupnom vo výške štvornásobku priemerného mesačného
zárobku žalobkyne. Ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka práce sa aplikuje v prípadoch, ak nebolo

medzi zamestnancom a zamestnávateľom dohodnuté inak. Ku skončeniu pracovného pomeru medzi
žalobkyňou a žalovaným došlo dohodou s tým, že súčasťou tejto dohody bola aj dohoda o odstupnom
vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku žalobkyne. Takéto dojednania o odstupom je
v súlade so Zákonníkom práce, ako aj inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Poukázala
na ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce a uviedla, že účastníkom dohody nič nebránilo, aby si
v dohode priamo dohodli aj výšku odstupného. Predmetná skutočnosť je aj v súlade s čl. II ods.

3 Ústavy SR. Zákonník práce stanovuje v prospech zamestnanca určité minimálne štandardy pre
prípad skončenia pracovného pomeru. Je nutné podotknúť, že pracovnoprávna teória opakovane
zdôrazňuje ochrannú funkciu pracovného práva. Ochrana slabšej strany - zamestnanca je stále
základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovný právom. Ak si účastníci dohody dojednali
odstupné vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku žalobkyne, takéto dojednanie treba

nevyhnutne uznať ako prejavenú vôľu strán a priznať jej stranami dohody zamýšľané právne následky. V
predmetnom posudzovanom prípade je zjavná vôľa účastníkov dohody ukončiť pracovný pomer s tým,
že žalobkyni má byť poskytnuté odstupné vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku.
Prejavy vôle žalovaného a žalobkyne smerovali k tomu, aby sa vzájomné práva a povinnosti pri skončení
pracovného pomeru upravili komplexne, vrátane poskytnutia peňažných plnení. Je toho názoru, že takto

vyjadrenej vôli účastníkov dohody je potrebné priznať zamýšľané právne následky. Nárok žalobkyne
na zaplatenie žalovanej sumy vyplýva priamo z dohody, a teda nejde o nárok, ktorý by bol odvíjaný zo
zákona. Rozhodnutia, na ktoré žalobkyňa poukázala sa zaoberajú otázkou posúdenia vzniku nároku
na odstupné podľa zákona. K otázke nadbytočnosti uviedla, že otázka nadbytočnosti žalobkyne a
skúmanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odstupné je bezpredmetná a

nesúvisí s predmetom sporu. Zisťovanie predmetných skutočností by mohlo mať význam, ak by
žalobkyňa uplatňovala svoj nárok na zaplatenie odstupného s poukazom na § 76 ods. 2 Zákonníka
práce. Uviedla, že žalobkyňa bola nadbytočná, čo preukazuje aj to, že žalovaný na jej miesto neprijal
žiadneho učiteľa matematiky a od skončenia pracovného pomeru zabezpečoval výučbu matematiky
výlučne prostredníctvom zostávajúcich učiteľov. K neplatnosti dohody v časti odstupného uviedla,

že v prípade, ak sa účastník pracovného pomeru, voči ktorému bol vykonaný právny úkon smerujúci
k zániku pracovného pomeru, domnieva, že tomuto zrušujúcemu právnemu úkonu absentujú určité
zákonné náležitosti, patrí mu právo domáhať sa vyslovenia neplatnosti na súde. Toto právo má časovo
obmedzené trvanie. Márnym uplatnením tejto lehoty právo zaniká. Ak nedošlo k určeniu neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, platí domnienka, že pracovný pomer bol skončený platne. Ak žalovaný

chcel napadnúť neplatnosť dohody, mohol tak učiniť v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov, ktorá začala
plynúť dňa 01. 09. 2014. Súd sa teda otázkou neplatnosti dohody zaoberať už nemohol. Z uvedených
dôvodov navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a konania, ktoré mu
predchádzalo bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo

výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 4.594 eur s 5,05% úrokom z omeškania
od 15. 09. 2014 do zaplatenia titulom nevyplateného odstupného a náhrady trov konania. V priebehu

konania vzala žalobkyňa žalobu v časti zaplatenia sumy 980 eur s príslušenstvom z tejto sumy späť.
Napadnutým rozsudkom súd konanie v tejto časti zastavil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 3.614 eur spolu s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.807 eur od 01. 10. 2014 do 30.
10. 2014 a s 5,05% úrokom z omeškania ročne, zo sumy 3.614 eur od 01. 11. 2014 do zaplatenia a tovšetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania súd žalobu
zamietol. V zastavujúcej časti a v zamietajúcej časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie už právoplatné
a predmetom odvolacieho súdu je napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku a výrok o trovách konania.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak
nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník
môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím

dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania vykonaného na súde prvej inštancie považoval za
preukázané, že strany sporu ukončili pracovný pomer žalobkyne u žalovaného na základe dohody

o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. 08. 2014 z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná, pričom keďže žiadna zo
strán nepodala na súde žalobu o neplatnosť skončenia tohto pracovného pomeru dohodou v zmysle
ustanovenia§77Zákonníkapráce, posudzovanietejtootázkysúdužanineboloprávnenýriešiť,atoani
ako otázku predbežnú a na právny úkon, ktorým došlo medzi stranami k ukončeniu pracovného pomeru

je potrebné hľadieť ako na platný. Tohto si boli vedomé obe strany. Právny úkon, nazvaný ako dohoda
o skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 08. 2014 však okrem toho, že riešil skončenie pracovného
pomeru medzi stranami, obsahoval aj ďalšiu časť, a to dohodu o tom, že zamestnávateľ je podľa §
76 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce povinný vyplatiť zamestnancovi náležité odstupné v závislosti od
odpracovaných rokov vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca (bod 3.

dohody). Toto dojednanie strán, riešiace peňažné plnenia, je pritom samostatným, a teda oddeliteľným
právnym úkonom strán, ktorého platnosť sa posudzuje samostatne, nezávisle od dohody o skončení
pracovného pomeru. Pre posúdenie nároku na odstupné je však potrebné posúdiť, či k skončeniu
pracovného pomeru došlo skutočne z dôvodov uvedených v dohode o skončení pracovného pomeru.

10. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce účinného ku dňu uzavretia dohody o skončení
pracovného pomeru zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa
zamestnanec stane nadbytočný, vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného
orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom
zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

11. Podľa § 76 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí
pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z
dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo
spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej

v sume štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval
najmenej dvadsať rokov.

12. Otázkou splnenia hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie odstupného sa vo svojich
rozhodnutiach zaoberal aj Najvyšší súd SR, pričom v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 116/25011 sa stotožnil

s názorom odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že pre posúdenie naplnenia hmotnoprávnych predpokladov
pre priznanie odstupného v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce nie je dôležité to, aký dôvod rozviazania
pracovného pomeru zamestnávateľ so zamestnancom dohodli, ale to, či nimi uvedený dôvod (ne)bol
fakticky aj naplnený.13. Aj keď súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že platnosťou alebo
neplatnosťou dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 08. 2014 sa nemohol zaoberať,

nezaoberal sa otázkou faktického dôvodu skončenia pracovného pomeru medzi stranami a rozhodnutie
z tohto pohľadu riadne neodôvodnil, preto je jeho záver o dôvodnosti nároku žalobkyne zatiaľ predčasný.
Žalovaný v priebehu konania a tiež aj v odvolaní argumentoval tým, že žalobkyni na odstupné nevznikol
nárok, nakoľko k žiadnej organizačnej zmene zo strany žalovaného nedošlo, žalobkyňa sa vôbec
pre žalovaného nestala nadbytočnou, a preto považuje žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie

odstupného za neplatný pre jeho dojednanie v rozpore so zákonom. Žalovaný v priebehu konania súdu
predložil úväzky, učebný plán a zoznam zamestnancov školy pre školský rok 2013/2014 a 2014/2015
a tvrdil, že žalobkyňa sa nestala nadbytočnou a tiež z akých dôvodov, avšak súd prvej inštancie
tieto žalovaným tvrdené skutočnosti riadne nevyhodnotil a neurobil z nich náležitý záver, preto je
rozhodnutie súdu prvej inštancie zatiaľ predčasné. Len skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že by
miesto žalobkyne, ktorá učila matematiku, po jej odchode toto miesto obsadili, je pre záver súdu prvej

inštancie nedostatočný. V zmysle ustanovenia § 150 ods. 2 CSP pritom súd na zistenie podstatných a
rozhodujúcich skutočností môže strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia, pričom skutkové tvrdenia
strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Schopnosť
strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v
spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, a to v podobe prehry

v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a
aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda, kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva.
Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť
jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná
povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391
ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).