Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 4, 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 2T/260/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412010796

Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Toma

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6412010796.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Žiari nad Hronom, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Tomu a
prísediacich Antona Hubača, Jozefa Hudáčeka, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04.09.2018,
takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný JP., nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom F., G., nezamestnaný,

je vinný, že

dňa 13.09.2010 v Banskej Štiavnici, ako kupujúci pod zámienkou získania finančného prospechu,
uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou Y., zastúpenou členom predstavenstva Y., nar. XX.XX.XXXX, ako
predávajúcim a na základe tejto zmluvy odkúpil nehnuteľnosť, stavbu súpisné číslo XXXX. na parcelnom

čísle XXXX/X, zapísanú na liste vlastníctva číslo XXXX . za kúpnu cenu 46.000,-€, ale uvedenú sumu
do súčasnej doby nevyplatil, čím spôsobil spoločnosti Y., škodu vo výške 46.600,-€,

teda

na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom

majetku značnú škodu,

tým spáchal

zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.

Za to sa odsudzuje

Podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona k trestu odňatia
slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odkladá, zároveň ukladá probačný dohľad, pričom ustanovuje skúšobnú dobu na
2 (dva) roky.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. c/ Trestného zákona zároveň súd ukladá obžalovanému povinnosti
spočívajúce najmä v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu Y., vo výške 46.600,-€.Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný povinný nahradiť poškodenému Y., vo výške

46.600,-€.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný prokurátor v Žiari nad Hronom podal dňa 11.12.2012 obžalobu na obvineného R. pre zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona.

Na hlavných pojednávaniach bolo vykonané dokazovanie dňa 10.06.2013 výsluchom obžalovaného R.,

výsluchom svedkov poškodených R., dňa 23.09.2013 výsluchom svedka U., dňa 05.08.2014 výsluchom
svedka E., prečítaním podľa § 269 Trestného poriadku listinných dôkazov, dňa 18.11.2014 výsluchom
svedkyne F., dňa 04.09.2018 prečítaním podľa § 269 Trestného poriadku listinných dôkazov, prečítaním
podľa § 263 ods. 1 zápisnice o výsluchu svedka T..

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázaný skutkový stav tak, ako je uvedené v skutkovej vete
výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný JP. na hlavnom pojednávaní po zákonom poučení podľa § 257 ods. 1,2,5,8 Trestného
poriadku uviedol „nevinný som“. Na svoju obranu ďalej uviedol, že sám chodil za poškodeným JG.,

poškodený K. bol v Čechách. Spolu s poškodeným R. spravili kúpno-predajnú zmluvu, už si nepamätal,
čijunapísalsám,alebopoškodenýR..Bolotovseptembri2010.Potomsavybavilúver,eštevroku2010.
Sám potreboval kúpno-predajnú zmluvu, iba pre banku. Sám podpísal kúpno-predajnú zmluvu, podpísal
ju tiež poškodený R., neskôr poškodený K. podpísal kúpno-predajnú zmluvu, overenú oboma podpismi.
Poškodený K. uvedenú zmluvu doniesol späť, sám ju potom zobral a na jej základe si išiel vybavovať

úver. Keď sa zmluva vrátila z Čiech „tak som im tie peniaze doniesol“. Bolo to v priebehu, asi jedného
týždňa, po dôjdení zmluvy od poškodeného K.. Sám vyplatil peňažnú sumu poškodenému R. v Banskej
Bystrici, v jeho kancelárii. Ďalšia osoba pri odovzdávaní finančnej hotovosti prítomná nebola. Zdôraznil,
že vyplatil sumu 46.600,-€. Sám mal uvedenú finančnú hotovosť požičanú. Peniaze mal požičané na
rok, od svedka V.. Svedok V. mu požičal peniaze na základe toho, že mal vybavený úver v banke s tým,

že „peniaze mi do roka dajú“. Sám neposielal peniaze na účet poškodeným z dôvodu, že boli v exekúcii
a „všetko im brali“. Sám si nežiadal potvrdiť prevzatie finančnej hotovosti poškodeným R. z dôvodu, že
si myslel, že je to v poriadku, ďalej to neriešil. Poškodený R. prevzal finančnú hotovosť ešte v septembri
v roku 2010. Zdôraznil, že so svedkom V. si dohodli úroky. Mali podpísanú zmluvu. Svedkovi V. vrátil
istinu, aj úroky. Bolo to do jedného roka, od septembra 2010, presný dátum si už nepamätal. Na otázky

súdu uviedol, že v kritickom čase podnikal v mäsovýrobe. Podpísaná kúpna zmluva poškodeným K.
prišla na adresu poškodeného R. poštou. Následne ho poškodený R. kontaktoval. Okrem poškodeného
R. v tejto veci nejednal s nikým iným, „to bola moja a jeho vec“.

Svedok poškodený R. na hlavnom pojednávaní uviedol, že firma vlastní nehnuteľnosť v Banskej

Štiavnici, bývalý bitúnok. Obžalovaný bol v podnájme, v uvedených priestoroch, asi osem rokov, poznali
sacelkomdobre.Objektbitúnkusaskladázdvochnehnuteľností,prvúpredaliobžalovanému,taktiežmu
sľúbili predaj druhej nehnuteľnosti. S tým, že keď si obžalovaný nájde kupca, tak mu to okamžite predajú.
Firma v tom čase už nebola funkčná, vlastnila majetok, uvedenú budovu. Obžalovaný sa ozval s tým, že
má sľúbený úver. Zmluvu rýchlo podpísali, priznal že to bola „naša chyba“. Sám zmluvu podpisoval pred

notárom, poslal ju na podpis poškodenému IW.. Tento zmluvu rýchlo podpísal. Kúpna cena sa menila,
nakoniec sa dohodli na sume vyše 46.000,-€, „dohodli sme sa, že nám stačí milión stotisíc slovenských
korún, neviem presne koľko je to“. Súhlasili, preto aj s nižšou cenou, „sám neviem z akého dôvodu, sa
na kúpnej zmluve uviedla suma 46.000,-€“. Kúpno-predajnú zmluvu mu priniesol obžalovaný, sám ju
podpisoval dňa 13.09. 2010, resp. 16.09.2010, presne si už nepamätá. Po odovzdaní kúpno-predajnej

zmluvy, túto na druhý deň podpísal u notára a poslal kolegovi, poškodenému K.. Sám si

už nepamätal, či poškodený K. zmluvu priniesol osobne, alebo poslal poštou. Sám pri uzatváraní
kúpno-predajnej zmluvy jednal iba s obžalovaným, prítomná tretia osoba nebola. Bolo dohodnuté, že
kúpna cena sa vyplatí vtedy, keď obžalovaný dostane úver. Bolo dohnuté, že peniaze má obžalovaný

poslať na účet. Číslo účtu obžalovaný vedel, z predchádzajúceho obdobia, posielal naň nájomné,za predchádzajúcich osem rokov. Sám bližšie informácie o finančnej situácií obžalovaného nevedel,
„povrávalo sa v Bystrici, že je zadlžený“. Sám tomu, však nejakú pozornosť nevenoval. Na vyplatenie
kúpnej ceny čakali skoro rok, obžalovaného vyzýval telefonicky, na zaplatenie kúpnej ceny, to sa však

viac-menej len dotazoval, stalo sa to pre neho nepríjemné, keď mu prišlo oznámenie z katastra, o
zakladovaní predmetnej nehnuteľnosti obžalovaným. Obžalovaný sa potom už prestal ozývať. Pár krát
potom obžalovanému zavolal, ktorý reagoval vetou „načo ste to dali do účtovníctva“. Sám vedel, že
svedok L. má kontakt na obžalovaného, požiadal ho, aby zašiel za obžalovaným. V priebehu týždňa
svedok L. prišiel ku nemu s tým, že obžalovaný „nie je ochotný zaplatiť tých milión stotisíc slovenských

korún, ale že mi dá pästo tisíc slovenských korún“. Sám mu odpovedal, že uvedená suma je málo, s
jej prevzatím súhlasí, pričom ďalšiu sumu nech doplatí obžalovaný na splátky. Po istej dobe svedok L.
opäť prišiel, pričom uviedol, že obžalovaný s tým nesúhlasí. Po istej dobe sa svedok L. opäť vrátil s
tým, že obžalovaný už s ním nekomunikuje, že aj „im dlhuje nejaké peniaze“. Svedok L. vystupoval ako
sprostredkovateľ, v mesiacoch február - marec 2011. Zdôraznil, že hoci v kúpnej zmluve je uvedené,
že suma bola odovzdaná pri jej podpise, to sa však neudialo, pretože sám overoval zmluvu u notára

v Banskej Bystrici a poškodený K. v Znojme, v Českej republike. Zdôraznil, že z kúpnej ceny nebolo
nič uhradené. Na otázky obhajoby uviedol, že sám nevie uviesť kto vyhotovil text zmluvy, svedok L.
nevystupoval pri uzatváraní kúpno-predajnej zmluvy. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy „to bola už mŕtva
firma“. Keď prišla správa z katastra „ potom sme zbadali, že sme sa sekli“. Daň z príjmu predmetnej
nehnuteľnosti za rok 2010 nezahrnul do účtovníctva z dôvodu, že k predaju nedošlo, neodviedli preto ani

daň. Majoritnými akcionármi spoločnosti bol spolu s poškodeným IW. a T.. Svoj podiel vo firme nevedel
uviesť. Sám text kúpnej zmluvy pri podpise nekontroloval. Sám nevedel uviesť, či poškodený K. kúpnu
zmluvu čítal, predtým ako ju podpísal. Nerozprávali sa o tom. Sám vstúpil do firmy v čase, keď už nebola
funkčná. Vstupoval do firmy „z iných dôvodov.“ Na otázky súdu uviedol, že obžalovaný mal predmetný
objekt v prenájme od roku 2002, nájom platil mesačne na účet, v sume 2.000,-Sk. Pri predchádzajúcom

odpredaji nehnuteľnosti obžalovanému, tento zaplatil kúpnu cenu na účet.

Svedok poškodený K. na hlavnom pojednávaní uviedol, že v septembri 2010 ho kontaktoval poškodený
R., že obžalovaný prejavil záujem o kúpu ich nehnuteľnosti. V uvedenom areáli obžalovaný už pár
rokov predtým jednu nehnuteľnosť kupoval. Pričom všetko prebehlo riadne. Poškodený R. mu poslal

doporučene, na adresu jeho pobytu zmluvu, nasledujúci deň ju overil u notára, ďalší deň pricestoval za
poškodeným R., pričom mu odovzdal uvedenú kúpnu zmluvu, ktorú chcel obžalovaný použiť na jednanie
s bankou pri vybavovaní svojho úveru. V roku 2011 prišlo poškodenému R. oznámenie z katastra, že
vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti sa stal obžalovaný. Poškodený R. začal vyjednávať s obžalovaným,
následne keď sa sám dostavil, tak zistil skutočný stav veci, pripustil, že bolo chybou, že zmluvu predtým

ako ju podpísal si neprečítal. Následne keď si ju čítal, tak nadobudol dojem, že bola vykonštruovaná
za účelom podvodu. Zdôraznil, že predmetnú zmluvu spolu s poškodeným R. nepísali. Naviac v Českej
republike je iná legislatíva, ohľadom maximálnej sumy, ktorá môže byť vyplácaná v hotovosti, je to do
výšky 300.000,-Kč, nad uvedenú sumu je to porušenie zákona. Poukázal na obsah zmluvy, že kúpna
cena

bude vyplatená v hotovosti, pri podpise zmluvy, pričom zdôraznil, že pri podpise kúpnej zmluvy sa
osobne nestretli. Poškodený JG. podpisoval zmluvu v Banskej Bystrici, sám podpísal zmluvu na Morave,

v Českej republike. Obžalovaného pri podpise zmluvy vôbec nevidel. Obžalovaného spoznal až pri
výsluchoch na polícii. Sám súhlasil, že obžalovaný použije zmluvu na vybavovanie úveru, mali záujem z
dôvodu, že spoločnosť je nefunkčná už „x“ rokov, predmetnú nehnuteľnosť odpredať. Mali záujem všetko
ukončiť a spoločnosť vymazať z obchodného registra. Vie, že predmetná nehnuteľnosť bola založená
v prospech nejakej banky, v roku 2012. Poškodený R. mu oznámil skutočnosti ohľadom zavkladovania

predmetnej nehnuteľnosti, pri osobnom stretnutí. Sám vie, že poškodený R. sa snažil nakontaktovať na
obžalovaného, vie, že niečo vybavoval taktiež svedok L.. Sám sa osobne nikdy nestretol so svedkom
L.. Zdôraznil, že kúpna cena vyplatená nebola. Na otázky obhajoby uviedol, že sám nevedel o tom, či
obžalovaný mal vyplatiť kúpnu cenu pri podpise zmluvy, alebo až dodatočne. Podľa neho poškodený
R. by finančnú hotovosť nikdy neprevzal bez príslušného dokladu. Podľa jeho názoru poškodený R.

vychádzal pri podpise zmluvy z tej skutočnosti, že obžalovaný už pár rokov predtým jednu nehnuteľnosť
kúpil. Pričom ten obchod prebehol v poriadku, pričom peniaze išli na bankový účet. Potvrdil, že bolo ich
chybou, že v takejto podobe podpísali kúpnu zmluvu, to „svedčí o tom, ako keby sme boli hlúpi“. Podľa
neho zmluva bola, keď si ju následne čítal, zle konštruovaná. Bolo to podľa jeho názoru, s podvodnýmúmyslom. Sám vedel sprostredkovane od poškodeného R., že peniaze neboli odovzdané. Zdôraznil,
že keďže ich firma bola akciová spoločnosť, je neprípustné aby sa peniaze odovzdávali bez dokladov.
Na otázky súdu uvidel, že keď predávali prechádzajúcu nehnuteľnosť obžalovanému, tak jednal s ním

poškodenýR..Vpredchádzajúcomprípadebolakúpnacenavyplatenánaúčetvbanke.Akýmspôsobom
bolo dohodnuté vyplatenie kúpnej ceny v predchádzajúcom prípade, si už nepamätal.

Svedok U. na hlavnom pojednávaní uviedol, že pre obžalovaného vykonával inžiniersku činnosť v
stavebníctve. Dostali sa mu do rúk tri zmluvy, jedna zmluva o budúcej zmluve, na kúpu majetku v

predmetnej veci, potom ďalšia zmluva o budúcej zmluve, prvá na sumu 300.000,-Sk, druhá na sumu
1.400.000,-Sk a nakoniec zmluva právoplatne podpísaná zúčastnenými stranami, teda poškodeným
R., jeho kolegom K. a obžalovaným. V kúpnej zmluve objavili klauzulu, že za uvedený majetok bolo
zaplatené. Sám sa nezúčastnil pri realizácii týchto zmlúv, len sa pýtal či je všetko v poriadku, navštívil
aj poškodeného R.. Tento predložil ešte ďalšiu zmluvu, čo sa týka výpožičky obžalovanému. Pričom
poškodený R. mu dal aj kópiu tejto zmluvy. Keď sa pýtal poškodeného R., či je všetko v poriadku, tak mu

odpovedal, že nie je v poriadku nič. Sám nevie či kúpna cena bola uhradená, resp. neuhradená. Sám
nebol prítomný ani pri zápise tejto zmluvy do katastra. Potvrdil, že s poškodeným R. jednal ohľadom
zámeny pozemkov aj v iných akciách. Pričom mimo iného sa spomenuli aj tieto zmluvy, zdôraznil,
že nešiel za poškodeným R.ielene. Poškodený R. nepovedal, prečo je konečná suma iná, ako boli
predchádzajúce sumy, na zmluvách o budúcej zmluve. Sám poškodený R. mu povedal, že existuje ešte

zmluva o výpožičke obžalovanému. Sám mu povedal, že sa s takouto zmluvou v materiáloch, ktoré
mu predkladal obžalovaný nestretol. Zmluva o výpožičke sa týkala prvej časti predmetného objektu.
Prvú časť objektu, čo kupoval obžalovaný na jednej parcele, v posledných troch zmluvách sa jednalo o
ďalšiu časť objektu. Kúpna cena 46.600,-€ sa teda týkala druhej časti predmetného objektu. Zmluva o
výpožičke preto s touto kúpnou zmluvou nemá nič spoločné. Sám keď sa rozprával s obžalovaným, že

čo mu doložil poškodený JUDr. Vágner, tak obžalovaný mu povedal, že všetko má vyplatené, ukázal aj

výpis z banky, že prvá kúpna cena v hodnote cez 1.000.000,-Sk bola uhradená, za prvú časť objektu. Za
druhú časť objektu mu obžalovaný doklady neukázal, sám sa nato ani nepýtal. Keď sa pýtal, či je cena
uhradená, tak obžalovaný mu odpovedal, že všetko je v poriadku. Zdôraznil, že obžalovaný nepovedal,

že cena je uhradená, ale že je to v poriadku. Sám mal uzavretú zmluvu s obžalovaným, uhradil mu
fakturovanú sumu v plnej výške, aj keď nie hneď. Je to zaevidované, potvrdené v účtovných dokladoch.
Predtým spolupracoval s obžalovaným tri až štyri roky. V minulosti mu obžalovaný vždy všetko uhradil
v plnej výške. Na otázky obhajoby uviedol, že keď prišiel za poškodeným R. neposielal ho obžalovaný
aby jednal ohľadom nevyplatených peňazí, išlo o „tieto tri nezrovnalosti, v tých zmluvách“. Sám nebol

splnomocnený obžalovaným, ohľadom nevyplatenia peňazí poškodenému R.. Sám si nepamätal či
v minulosti (v roku 2008) pracoval pre firmu poškodených. Potvrdil, že pred hlavným pojednávaním
mu telefonoval poškodený R. s tým, aby potvrdil, že jednal pre obžalovaného ohľadom finančných
prostriedkov a faktúr (bolo to po prvom hlavnom pojednávaní). Na otázky prokurátora uviedol, že
zastupoval obžalovaného, nie však voči tým faktúram, ktoré potreboval poškodený R. potvrdiť. Mal pocit,

že poškodený JG.hcel, aby potvrdil, že bol za ním ohľadom uhradenia, alebo neuhradenia faktúry. Sám
uvádzal, že to potvrdiť nevie, či obžalovaný faktúru uhradil, pretože sám pri tom nebol. Zdôraznil, že
poškodený R. hovoril iba ohľadom úhrady, resp. neúhrady faktúr. Na otázky súdu uviedol, že keď robil
inžiniersku činnosť pre obžalovaného, tak tento mu neuhradil faktúru, skoro necelý rok. O akú sumu
sa jednalo, si nepamätal. Poškodeného K. nepozná, „v živote som ho nevidel“. S poškodeným R. v

minulosti spolupracoval, ako zástupcom rudných baní, poverený riaditeľom. Poškodený R. mu spomínal,
že musí uhradiť dane z nehnuteľnosti, pričom nemá to z čoho, lebo nemá zaplatenú pohľadávku od
obžalovaného. Obžalovaný priebežne mával peniaze, lebo si bral nejaké úvery.

Svedok E. na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaný mu povedal, že si vybavuje úver, že

potrebuje nejaký čas vykryť, sám požičal obžalovanému sumu 40.000,-€ boli to peniaze jeho dcéry,
ktorá žije 20 rokov v Rakúsku. Dal na ňu prepísať doma, ktorý zdedil, dcéra mu zato umožnila používať
tieto peniaze. Dcéra pravdepodobne nevedela, že peniaze požičiava. Uvedenú finančnú hotovosť mal
uloženú doma. Dcéra neuviedla, na aký účel sa majú tieto finančné prostriedky použiť. Vedel o tom,
že obžalovaný potreboval vykryť nejaké papiere. Keď peniaze odovzdával obžalovanému, tak napísal

potvrdenie o odovzdaní peňazí. Pri odovzdávaní týchto peňazí obžalovanému svedkovia neboli. O tom,
že mal väčší obnos finančných prostriedkov doma, vedeli okrem dcéry aj bývalá manželka a syn. Sumu
40.000,-€ mu dcéra neodovzdala naraz, peniaze poskytovala postupne. Sám nevedel uviesť akú sumu
finančných prostriedkov, v čase keď požičal sumu 40.000,-€ obžalovanému mal doma. Zdôraznil však,že obžalovanému neodovzdal všetky finančné prostriedky, ktoré mal doma. Doma mu ostalo zhruba,
minimálne 5.000 - 6.000,-€, presne to uviesť nevedel. Peniaze poskytol obžalovanému v jeseni roku
2010. Obžalovaný mu peniaze vrátil „približne o rok nato“. Obžalovaný mu peniaze vrátil na bitúnku, v

jeho prevádzke, bolo to v hotovosti. Vrátené finančné prostriedky si vzal domov, doklad o vrátení peňazí
nevyhotovili. Potvrdil, že s obžalovaným je v priateľskom vzťahu. Predtým si obžalovaný požičiaval
od neho peniaze, potom už nie. Predtým sa jednalo ešte o slovenské koruny, s vrátením peňazí od
obžalovaného nemal problém.

Svedkyňa F., bývalá manželka svedka E. na hlavnom pojednávaní (svedkyňa vypočutá dňa 18.11.2014)
uviedla, že so svedkom Kukurom nežijú už 14 rokov. Sama nevedela, predtým či svedok Kukura mal
väčšie úspory. Sama nevedela, či

bývalý manžel požičal obžalovanému väčší obnos peňazí, vie však o tom, že dcéra kúpila dom, v ktorom

bývalí manžel býva.

Svedkyňa T. vypočutá dožiadaným justičným orgánom, dňa 16.03.2017, vo Viedni, Rakúska republika
uviedla, že svedok E. je jej otec, tomuto v roku 2010 nepožičala žiadne peniaze. V roku 1998 mu požičala
svoje úspory, otec mohol s týmito peniazmi, s jej súhlasom disponovať. Otcovi odovzdala sumu vo výške

30.000,-Sk v hotovosti, bez potvrdenia. Z tejto sumy si vždy vzala nejakú čiastku aj pre seba a potom
vždy peniaze, ktoré si vzala, otcovi vrátila. Dôvodom bolo, že svoje peniaze nechcela nechávať v banke,
preto ich nechala u svojho otca, otec mohol s týmito peniazmi tiež voľne disponovať. Sama nevie, aká
bola finančná situácia jej otca v roku 2010, s otcom o tom nikdy nehovorila.

Z návrhu kúpnej zmluvy predávajúcich, poškodených K. a obžalovaného vyplýva, že bola dohodnutá
kúpna cena 1.798.100,-Sk s tým, že bude uhradená priamo hladkou platbou, v prospech účtu
poškodeného, z úverových prostriedkov poskytnutých obžalovanému, Slovenskou sporiteľňou , a.s. Zo
zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, zo dňa 21.02.2007 vyplýva, že predávajúci, obidvaja poškodení a
budúci kupujúci obžalovaný, sa zaviazali uzavrieť kúpnu zmluvu, najneskôr do 01.03.2007, pričom bola

určená kúpna cena 1.100.000,-Sk s tým, že kupujúci zaplatí predávajúcemu uvedenú kúpnu cenu, po
podpísaní kúpnej zmluvy, z finančných zdrojov leasingovej spoločnosti, resp. bankového úveru.

Z kúpnej zmluvy, zo dňa 13.09.2010, uzavretej medzi poškodenými a obžalovaným vypláva, že bola
dohodnutá kúpna cena na sumu 46.600,€ s tým, že „kupujúci kúpnu cenu nehnuteľnosti, ktorej prevod

je predmetom tejto zmluvy zaplatil predávajúcemu, v hotovosti, pri podpise tejto zmluvy, čo predávajúci
a kupujúci potvrdzujú svojimi podpismi“.

Z rozhodnutia Správy katastra Banská Štiavnica, zo dňa 23.05.2011,. vyplýva, že povoľuje sa vklad
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech obžalovaného na základe kúpnej zmluvy, zo dňa

13.09.2010, uzatvorenými medzi Y. ako predávajúci a obžalovaným, ako kupujúci.

Zo zmluvy o kontokorentnom úvere S., zo dňa 27.04.2011 medzi OTP banka Slovensko, a.s., Bratislava
a obžalovaným vyplýva, že v prospech klienta bude poskytnutý kontokorentný úver v sume 40.000,-€.
Následne dňa 28.06.2012 bola uzatvorená medzi OTP banka Slovensko, a.s. a obžalovaným zmluva o

splátkovom úvere a dohoda o vyplňovacom práve k bianko zmenke, dňa 28.06.2012 medzi zmluvnými
stranami OTP banka Slovensko, a.s. a obžalovaným, na zabezpečenie pohľadávky, bola uzatvorená
zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti.

Tietoskutočnostisúďalejpreukázanélistinnýmidôkazmi,daňovýmpriznanímzdanizpríjmovprávnickej

osoby, výkazom ziskov a strát, súvahou, prílohou k daňovému priznaniu za rok 2010, hlavnou knihou
analytickej evidencie.

Pri vyhodnotení dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku súd uzavrel, že vina obžalovaného
bola jednoznačne a bezpochyby preukázaná. Súd nemal dôvod neveriť svedeckým výpovediam

poškodeného R. a poškodeného K., ktorí jednoznačne usvedčujú obžalovaného. Podľa výpovedí
samotného obžalovaného a poškodených JG. a K. k uzatvoreniukúpnej zmluvy došlo neštandardným spôsobom, keď táto nebola podpísaná za prítomnosti všetkých
troch, teda obžalovaného a oboch poškodených. Podľa názoru súdu, je preto zavádzajúce a nelogické
ustanovenie o kúpnej cene, spôsob jej úhrady v kúpnej zmluve v tom, že kupujúci zaplatil predávajúcemu

kúpnu cenu v hotovosti, pri podpise tejto zmluvy, čo predávajúci a kupujúci potvrdzujú svojimi
podpismi, pretože pri podpise kúpnej zmluvy neboli evidentne obžalovaný a obaja poškodení naraz
prítomní. Naviac chýba príjmový a výdavkový pokladničný doklad. Obžalovaný tvrdil, že svedok V. mu
poskytol finančnú hotovosť v sume 40.000,-Sk. Svedok Kukura potvrdil poskytnutie sumy 40.000,-Sk
obžalovanému s tým, že išlo o finančné prostriedky jeho dcéry T. Svedkyňa T. zdôraznila, že svojmu

otcovi, svedkovi E. poskytla finančné prostriedky, avšak len vo výške 30.000,-Sk. Za takejto dôkaznej
situácie, podľa názoru súdu nebolo preukázané, že by obžalovaný skutočne vyplatil poškodeným
predmetnú istinu, ako kúpnu cenu na základe kúpnej zmluvy vo výške 46.600,-€. Obranu obžalovaného
preto súd pokladal za účelovo tendenčnú, so snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, tejto neuveril.

Súd konanie obžalovaného, ktorým na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho

do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, právne kvalifikoval ako zločin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona. Podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona škodou malou
sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266,-€ ... značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej
100 násobok takej sumy.

Obžalovaný je vyučený, ukončil stredné odborné učilište bez maturity. Mesto (mestský úrad) Banská
Štiavnica, v správe o povesti uviedlo, že neriešili sťažnosť na protispoločenské konanie obžalovaného,
inšpektori mestskej polície neriešili priestupok, ktorého by sa obžalovaný dopustil. Doposiaľ bol dvakrát
priestupkovo postihovaný, v oboch prípadoch v roku 2014, blokovými pokutami 10, resp. 20,-€. Súdne
trestaný doposiaľ nebol.

Pri úvahe o druhu a výmere trestu súd prihliadol k ustanoveniam § 34 ods. 1,2,3,4,6 Trestného zákona,
pričom ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona súd ustálil, že obžalovaný viedol
pred spáchaním trestného činu riadny život, priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona nezistil,
preto podľa § 38 ods. 2,3 Trestného zákona prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, čím sa znižuje

horná hranica zákonnom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Pri zločine podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona možno uložiť páchateľovi trest
odňatia slobody na tri roky až desať rokov. Pri prevahe poľahčujúcich okolností podľa § 38 ods. 2, ods.
3 Trestného zákona trest odňatia slobody na tri roky až sedem rokov a osem mesiacov.

Podľa názoru súdu postačuje uložiť obžalovanému podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/, §
38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonnom stanovenej trestnej
sadzby v trvaní troch rokov, výkon ktorého súd podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona podmienečne odložil, zároveň uložil probačný dohľad, pričom ustanovil kratšiu skúšobnú dobu,

v strede dolnej polovice zákonom stanovenej trestnej sadzby na dva roky. Zároveň podľa § 51 ods. 2,
ods. 4 písm. c/ Trestného zákona uložil obžalovanému povinnosti spočívajúce najmä v príkaze nahradiť
v skúšobnej dobe spôsobenú škodu Y. vo výške 46.600,-€.

Poškodený spoločnosť Y. riadne a včas si uplatnil nárok na náhradu škody, škodu bližšie špecifikoval,
súd nemal o jej určení žiadne pochybnosti, preto podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal
obžalovaného k náhrade tejto škody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
oznámenia na tunajšom súde.