Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/256/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107226635
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107226635.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: G. B.,
bytom Ž. XXX, okr. L., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody B., N. XXX, G. X, B., zast. JUDr. Barborou Šrutekovou, advokátkou so sídlom v Trnave, Hlavná
44, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13,
Bratislava, 2/ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátová ul. č. 1, Bratislava, 3/
Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby Leopoldov, Gucmanova 19/670, priečinok
7, Leopoldov, 4/ Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 199.163.51

Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. októbra 2011 č.k. 16C
122/2007-240 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u je.

Žalovaným 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh (žalobu) žalobcu, ktorou sa domáhal
uloženia žalovaným 1/ až 4/, každému osobne, ospravedlniť sa mu za porušenie jeho práva
vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie, zásady rovnakého zaobchádzania, princípu rovnosti pred

zákonom a princípu právnej istoty, a tým aj práv spadajúcich do pôsobnosti práva na ochranu osobnosti,
a to tým, že mu bolo v období od marca 2006 do novembra 2007 umožnené sledovať televíziu len v
rozsahu 3 hodiny denne, kým iným odsúdeným, napr. odsúdeným na doživotie, až 10 hodín denne, a
že medzi režimami sledovania televízie existoval rozdiel aj medzi jednotlivými ústavmi na výkon trestu
odňatia slobody a tiež žalovaným uložiť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 199 163,51 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy, alternatívne každý zo žalovaných rovnakým dielom a v prípade, ak by bola žaloba
voči niektorému z nich zamietnutá, tak uložiť zaplatiť túto sumu zvyšným žalovaným rovnakým dielom.

Žalovaným 1/ až 4/ náhradu trov konania nepriznal a právneho zástupcu žalobcu JUDr. Michala Poláka,
ustanoveného žalobcovi v konaní, odkázal s nárokom na uplatnenie si odmeny na zastupovanie žalobcu
na Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava.

2. Vychádzal zo žalobcom tvrdeného skutkového stavu, že sa v súčasnosti nachádza vo výkone
doživotného trestu odňatia slobody, pričom v období od marca 2006 do novembra 2007 bol po prijatí
na výkon predchádzajúceho trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len

„ÚVTOS“) Leopoldov umiestnený na oddiel s bezpečnostným režimom, kde mal povolené sledovanie
televízie (ďalej len „TV“) v súlade s režimom dňa vypracovaným podľa príslušnej vyhlášky MS SR, a to
len od 19.00 hod. do 22.00 hod., pričom však s ním v tomto smere bolo zaobchádzané horšie ako s inými
odsúdenými, keď odsúdení na doživotný výkon trestu v tom istom ústave mali možnosť sledovať TV ajcelý deň a takúto možnosť celodenného sledovania mali napríklad aj odsúdení na doživotie a dokonca
aj odsúdení na oddelení s bezpečnostným režimom v ÚVTOS Ilava, pričom jemu toto nebolo umožnené
aj keď o to vedenie ústavu viacnásobne žiadal. Aj v zmysle § 3 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia

slobody sa zaručujú všetkým odsúdeným všetky práva ustanovené týmto zákonom v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania, pričom uvedený zákon stanovuje aj právo odsúdených na sledovanie TV.
Zároveň uviedol, že rozsah obmedzenia časového sledovania televízie je na svojvôli riaditeľa ústavu,
ktorý v tomto nemá určené žiadne limity a stanovenie nerovnakého režimu sledovania TV pre rôzne
skupiny odsúdených a tiež nerovnaký režim v rôznych ústavoch, pričom on ako odsúdený si nemôže

vybrať, v ktorom bude trest vykonávať, je porušením zásady rovnakého zaobchádzania garantovanej
zákonmi SR a to antidiskriminačného zákona, § 3 ods. 2 zákona o výkone trestu odňatia slobody, ako aj
čl.12ods.1,16ods.2a19ods.1ÚstavySRačl.3Dohovoruoohraneľudskýchprávaslobôd,čímdošlo
k zásahu do jeho práv, za ktoré si uplatňuje nemajetkovú ujmu. Výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy
žalobca odôvodnil tým, že zásah do svojich práv pociťoval veľmi intenzívne a výrazne, bol frustrovaný
a mal pocit nespravodlivosti a krivdy. Sledovanie TV je jediný spôsob trávenia času a odstránenia

nepriaznivých dôsledkov výkonu trestu. Tento stav pociťoval ako mučenie, bez možnosti účinnej obrany,
pričom v novembri 2007 bol premiestnený do ÚVTOS Ilava, kde uvedený protiprávny zásah do jeho práv
skončil, avšak spôsobenú ujmu vzhľadom na jej charakter nie je možné napraviť inak ako priznaním
jej náhrady v peniazoch, pretože zásah do jeho práv bol už nenávratne vykonaný. Výšku nemajetkovej
umy stanovil na 300.000 Sk mesačne, čo za obdobie 20 mesiacov zásahov do práv predstavuje sumu 6

mil. Sk, ktorú sumu považoval za primeranú porušeniu jeho práv, morálnemu a emocionálnemu utrpeniu
a stresu, ktorý prežil a ktorý vo výkone trestu pociťoval intenzívnejšie ako človek žijúci bežný život.
Svoj nárok predbežne prerokoval listom z 9.7.2007, ktorým si voči odporcovi SR - MS SR uplatňoval
aj iné nároky, pričom predmetný nárok je uvedený na strane 19, čl. VIII, bod 8 tohto listu. Tento
spôsob prerokovania zvolil z dôvodu úspory nákladov, pričom zákon toto nevylučuje a jeho podanie

sa malo posudzovať podľa obsahu. Žalovaný 1/ postúpil tento list žalovanému 2/, pričom jeho nároku
sa iným spôsobom nevenoval. Na pojednávaní žalobca doplnil, že žalovaný 1/ zodpovedá za uvedený
nesprávny úradný postup podľa zákona o zodpovednosti štátu a žalovaní 2/ a 3/ boli zriadení zákonom
č. 4/2001 Z.z. a tvoria súčasť Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“), majú právnu
subjektivitu, pričom zabezpečujú výkon trestov odňatia slobody a starostlivosť o odsúdených. Premietajú

teda do praxe výkon trestu odňatia slobody a obaja spadajú pod MS SR, ako to vyplýva z rozkazu
ministra spravodlivosti 9/2009, ktorým bol vydaný organizačný poriadok ZVJS. Keďže majú právomoc
určovať režim pre odsúdených, sú podľa neho aj žalovaní 2/ a 3/ pasívne legitimovaní v predmetnom
konaní, pričom z dôvodu právnej istoty žaluje aj týchto žalovaných spolu so žalovaným 4/. Svoj nárok
si voči každému zo žalovaných uplatňuje viacerými právnymi titulmi a to jednak v zmysle zákona č.

514/2003 Z.z., tiež v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona, § 11 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a aj z ustanovení o zodpovednosti za škodu obsiahnutých
v§415a420Občianskehozákonníka,akoajv§64ods.6a7z.č.4/2001Z.z.oZVJS.Nesprávnyúradný
postup podľa zák. č. 514/2003 Z.z. videl v tom ako postupovali žalovaní, keď nezabezpečili rovnaké
práva v tom istom čase v rôznych skupinách odsúdených a v rôznych zariadeniach. Žalovaný 1/ je podľa

neho priamo týmto titulom zodpovedný ako ústredný orgán a trval aj na pasívnej legitimácii žalovaných
2/ až 4/ týmto titulom. Titulom antidiskriminačného zákona si uplatňoval svoj nárok z rovnakého dôvodu
ako podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Priamo v zákone je určený zodpovedný subjekt, ktorým je Ministerstvo
spravodlivosti SR a aj týmto titulom si uplatňoval svoj nárok voči všetkým žalovaným. Protiprávny zásah
do jeho práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka videl v tom, že mu bol vymedzený určitý

časový úsek a nebolo mu umožnené sledovanie TV v takom rozsahu ako iným väzňom, čo mu spôsobilo
veľkú ujmu. Mal za to, že žalovaný 3/ mohol priamo ovplyvniť kvalitu voľnočasovej aktivity. Porušenie
právnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka videl v tom, že neboli dodržané všetky práva
väzňov ako vyplývajú z predpisov o výkone trestu odňatia slobody a podľa § 64 zák. č. 4/2001 Z.z. a bol
toho názoru, že sú pasívne legitimovaní aj žalovaní 2/ a 3/. Škodou v tomto prípade je nemajetková

ujma, ktorá mu bola spôsobená a ktorú aj vyčíslil.

3. Podľa vyjadrenia žalovaného 1/ žalobca bol po prijatí do ÚVTOS Leopoldov umiestnený do oddelenia
s bezpečnostným režimom v zmysle § 81 ods. 1 písm. b/ z.č. 475/2005 Z.z. a odsúdený umiestnený v
takomto oddiele má povolené sledovanie TV ako aj ďalšiu záujmovú činnosť podľa ustanoveného režimu

dňa vypracovaného v zmysle § 92 ods. 4 písm. e/, f/ vyhl. 664/2005 Z.z. Podľa § 92 ods. 4 písm. f/
uvedenej vyhl. môže odsúdený vybrané televízne programy sledovať spravidla len v kultúrnej miestnosti
a s povolením pedagóga, ak je TV prijímač umiestnený v cele, inštaluje sa technické zariadenie na
jeho ovládanie. Žalobca je počas výkonu trestu povinný vykonávať činnosti a riadiť sa ustanovenýmrežimom dňa, ktorý bol vypracovaný v súlade s príslušnými predpismi a okrem iného upravuje aj časový
harmonogram sledovania TV. Žalovaný 1/ spolu so žalovaným 4/ ohľadom žalobcom domáhajúceho sa
ospravedlnenia uviedli, že žalovaný 4/ nie je pasívne legitimovaný a tiež nie je pasívne legitimovaný ani

v zmysle z.č. 514/2003 Z.z., keďže nie sú splnené ani predpoklady na priznanie nároku, t.j. nesprávny
úradný postup a ani nebola preukázaná škoda, taktiež tento nárok nebol predbežne prerokovaný. V
ostatných tituloch uplatnených žalobcom sa nepovažovali za pasívne legitimovaných.

4. Z vyjadrenia žalovaného 2/ zistil, že žalobca bol umiestnený v ústave v strednom stupni stráženia v

oddiele s bezpečnostným režimom od 14.2.2006 do 23.11.2007 v súlade s § 81 ods. 1 písm. b/ zákona o
výkonetrestuodňatiaslobody,zaobchádzaniearežimvoddielebolvykonávanývsúlades§92vyhlášky.
Sledovanie TV vysielania u odsúdených umiestnených v tomto oddiele sa realizovalo v súlade s § 41
zákona podľa časového rozvrhu dňa, ktorý bol súčasťou platného ústavného poriadku. Podľa § 4 ods.
1 zákona je odsúdený povinný podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon
by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť.

Kultúrnoosvetovú činnosť definuje zákon v 4. hlave v 2. oddiele ako "ostatné práva". Prípadné porušenie
tohto práva teda nemožno ani považovať za porušenie základných práv a slobôd. Trest sa vykonáva v
ústave diferencovanie, pričom pohyb, kontakt, spôsob zabezpečenia uplatnenia práv je rozdielny podľa
stupňa stráženia, v ústave sa na zvýšenie účinnosti výkonu trestu vykonáva vnútorná diferenciácia na
špecializované oddiely. K odvolávaniu sa žalobcu na antidiskriminačný zákon a jeho porušenie poukázal

na ust. § 2 ods. 1 tohto zákona, kde je definované čo sa chápe pod dodržiavaním zásady rovnakého
zaobchádzania, pričom k porušeniu uvedených ustanovení nedošlo, nakoľko zákonné právo na kultúrnu
a osvetovú činnosť podľa § 34 zákona, ktoré zahŕňa aj sledovanie TV, žalobcovi odopreté nebolo. Podľa
§ 53 vyhlášky sa ústavným poriadkom konkretizujú ustanovenia zákona o výkone trestu, teda aj zákonné
právo odsúdeného sledovať TV. Ak nebol časový limit stanovený zákonom, bola ex lege daná možnosť

riaditeľom ústavov nastaviť tento vo svojej kompetencii. Uvedeným konaním nedošlo ani k nesprávnemu
úradnému postupu, keďže postupoval pri uplatňovaní práva žalobcu na sledovanie TV v súlade s
príslušnou legislatívou. Zároveň uviedol, že list žalobcu z 9.7.2007 bol označený ako Pokračovanie
sťažností a iné a bol ako sťažnosť vybavený Inšpekciou GR ZVJS, ktorá túto po prešetrení vyhodnotila
ako neopodstatnenú. Tento list nemožno pre nesplnenie hmotnoprávnych a procesných podmienok

považovať za predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 zákona o zodpovednosti za škodu. Nezasiahol
do práv žalobcu, nakoľko ústavný poriadok vydáva riaditeľ ústavu a schvaľuje ho generálny riaditeľ a
preto mal za to, že nie je procesne legitimovaný ani keby k porušeniu práv žalobcu došlo. Bol toho
názoru, že pasívne legitimovaný je len žalovaný 1/. Právo na osvetovú a kultúrnu činnosť zahŕňa široké
spektrum aj iných možností, nielen právo na sledovanie TV a tieto mohol žalobca využiť. Skutočnosť,

že na oddelení doživotných trestov je možné sledovať TV celý deň je len tvrdením žalobcu, ktoré má
z počutia. Dôvod uvedený žalobcom nepovažoval za dôvod uvedený v § 2 ods. 1 antidiskriminačného
zákona a žalobca ani neuviedol, ako mal zasiahnuť do jeho cti a ľudskej dôstojnosti čo sa týka ochrany
osobnosti. Poukázal na to, že do ústavu sa žalobca dostal vlastným pričinením a v tomto sú dodržiavané
všetky základné ľudské práva okrem riadne vymedzených obmedzení. Tiež dodal, že čo sa týka náhrady

škody, z celkového znenia zákona 4/2001 Z.z. vyplýva, že sa má jednať o majetkovú ujmu, ktorú si však
žalobca neuplatňuje.

5. Zo stanoviska žalovaného 3/ zistil, že dňa 9.2.2006 boli rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní
pod sp.zn. 1T/1/2005 uplatnené v zmysle § 74a ods. 1 Tr. por. voči žalobcovi nevyhnutné obmedzenia

v rozsahu všetkých ustanovení týkajúcich sa dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b/, ods. 2 Tr. por.
Žalobca bol v ÚVTOS Leopoldov umiestnený v strednom stupni stráženia v oddelení s bezpečnostným
režimom od 14.2.2006 do 23.11.2007 v súlade s § 81 ods. 1 písm. b/ zákona. Zaobchádzanie a režim
v tomto oddiele bol vykonávaný v súlade s § 92 vyhlášky 664/2005 Z.z., pričom z hľadiska dĺžky
času sledovania TV nebol rozdiel v používaní vlastného TV prijímača a ústavného TV prijímača. Na

písomné sťažnosti žalobcu týkajúce sa sledovania televízie tomuto riadne odpovedal, že sledovanie
televízneho vysielania upravuje § 41 ods. 1 z.č. 475/2005 Z.z., v časovom rozvrhu dňa, ktorý je súčasťou
ústavného poriadku a odsúdení umiestňovaní na oddelenie s bezpečnostným režimom môžu sledovať
TV v čase určenom časovým rozvrhom učeným pre tento oddiel. Pri určovaní časového rozvrhu sa
vychádza z účelu diferencovaného spôsobu zabezpečenia práv a povinností podľa zákona o výkone

trestu odňatia slobody pri dodržaní účelu výkonu trestu. Doložil časový rozvrh dňa odsúdených v oddiele
s bezpečnostným režimom aj v oddiele doživotných trestov a títo mohli v uvedenom čase sledovať TV
len v čase vymedzenom týmto rozvrhom a teda od 19.00 hod.6.Súdprvejinštancievykonaldokazovanievýsluchomžalobcu,zástupcovžalovaných1/až4/,listinnými
dôkazmi,atolistomz9.7.2007,korešpondencioumedzižalobcomažalovanými,časovýmrozvrhomdňa
pre oddelenie s bezpečnostným režimom a pre oddelenie doživotne odsúdených v ÚVTOS Leopoldov,

rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva č. 31827/02, ako aj s ostatným obsahom spisu. Z takto
vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca vykonával od 1.9.2001 do 9.2.2006 väzbu vo veci
Krajského súdu v Nitre vedenej pod sp.zn. 1T/1/2005. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 10.10.2005
vo veci vedenej pod sp.zn. 1T/2/2005 v spojení s uznesením NS SR z 8.2.2006 sp.zn. 1T 110/2005 bol
právoplatne odsúdený na nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody v trvaní 9 rokov so zaradením

do II. nápravnovýchovnej skupiny. Nakoľko výkon právoplatného trestu odňatia slobody má prednosť
pred výkonom väzby, bol žalobca na výkon trestu umiestnený v ÚVTOS Leopoldov, kde bol rozhodnom
obdobíod14.2.2006do23.11.2007zaradenýnaoddielesbezpečnostnýmrežimom,odkiaľbolnásledne
premiestnený do ÚVTOS Ilava. V súčasnosti vykonáva doživotný výkon trestu odňatia slobody. Žalobca
v liste z 9.7.2007 adresovanom I.. Š. Y. - ministrovi spravodlivosti, nazvanom Pokračovanie sťažnosti
a iné, podal viaceré sťažnosti na konanie orgánov verejnej moci voči jeho osobe a majetku, pričom na

strane 19, v bode 8 sa sťažoval aj na svojvôľu riaditeľov väzníc pri určovaní času na sledovanie televízie
pre väzňov a tiež na rozdielny časový rozsah tohto práva na sledovanie TV pre väzňov v oddelení s
bezpečnostným režimom v ÚVTOS Ilava a v ÚVTOS Leopoldov, čím sa cítil byť počas umiestnenia v
ÚVTOS Leopoldov poškodený, nakoľko časový rozsah na pozeranie TV tu bol výrazne kratší a za toto
požadoval nemajetkovú ujmu 350 000 Sk. Predmetný list žalovaný 4/ zaslal žalovanému dňa 26.7.2007

na priame vybavenie opakujúcich sa sťažností pisateľa na porušovanie jeho zákonných práv, ktoré sú
pokračovanímjehosťažnostíz26.6.2007atentozaslalajspolusozápisomzpohovorusosťažovateľom,
pričom o tomto postúpení informoval aj žalobcu. Odsúdení v oddiele s bezpečnostným režimom mali
v ÚVTOS Leopoldov v rozhodnom čase povolené sledovanie TV v pondelok až piatok od 19.00 do
22.00 hod. Odsúdení v oddiele doživotných trestov mali v uvedenom ústave v rozhodnom čase povolené

sledovanie TV taktiež od 19.00 do 22.00 hod., v piatok do 23.00 hod.

7. Návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, a to riaditeľa ústavu na výkon trestu
odňatia slobody v Leopoldove a jeho spoluväzňov, a to P. Y., C. C., I. I. z oddielu s bezpečnostným
režimom, C. X., E. Y. a I. T. z oddielu doživotných trestov súd prvej inštancie zamietol nepovažujúc ich

za potrebné pre ďalšie rozhodnutie vo veci.

8. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl.
19 ods. 1 Ústavy SR, § 2 ods. 1, 3 a 4, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z.z. v znení
zákona č. 539/2005 Z.z, účinného do 31.8.2007, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 1 z.č. 365/2004 Z.z. v znení z.č.

326/2007 účinnom od 1.9.2007, § 4 ods. 1, § 12, § 14 ods. 1, § 33 ods. 1, § 34 ods. 2, § 35 ods. 1 prvá
veta, ods. 2, § 41 ods. 1 a 2, § 81 ods. 1 písm. b/ zák. č. 475/2005 Z.z, § 45, § 92 ods. 2, § 92 ods. 4
písm. e/ a f/, vyhlášky č. 664/2005 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, § 1,
§ 13 ods. 1, 2 a 3, § 415, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 64 ods. 6 a 7,zákona č.
4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

9. Na základe vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca bol od 14.2.2006
do 23.11.2007 zaradený v súlade s vyššie cit. § 81 ods. 1 písm. b/ cit. z.č. 475/2005 Z.z. na oddiele
s bezpečnostným režimom v ÚVTOS Leopoldov, kde podľa časového režimu mali odsúdení povolené

sledovanie TV v pondelok až piatok od 19.00 do 22.00 hod. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že odsúdení môžu sledovať TV v čase určenom časovým režimom, ktorý v rámci ústavného
poriadku vydáva riaditeľ ústavu a schvaľuje ho generálny riaditeľ, pričom v ÚVTOS Leopoldov v oddiele
doživotných trestov mali odsúdení povolené sledovanie TV obdobne ako v oddiele s bezpečnostným
režimom a to v zmysle časového režimu v pondelok až v piatok od 19.00 do 22.00 hod., v piatok do 23.00

hod. a teda nie po celý deň ako tvrdil žalobca. Preto jeho tvrdenie že v ÚVTOS Leopoldov je iný prístup
čo sa týka možnosti sledovania TV medzi rôznymi skupinami odsúdených, keď odsúdení v oddiele s
bezpečnostným režimom mali v rozhodnom období a to od marca 2006 do novembra 2007 umožnené
sledovanie TV od 19.00 do 22.00 hod., pričom v oddiele doživotných trestov mali toto umožnené počas
celého dňa a taktiež že je iný prístup v umožnení sledovania TV aj v rôznych ústavoch, keď v ÚVTOS

Ilava môžu sledovať odsúdení TV aj v oddiele s bezpečnostným režimom po celý deň, čo mu však
nebolo v ÚVTOS Leopoldov umožnené, vyhodnotil súd prvej inštancie za nedôvodné. Pokiaľ žalobca
svoju žalobu odôvodňoval aj tým, že v zmysle § 3 ods. 2 z.č. 475/ 2005 Z.z. sú všetky práva ustanovené
týmto zákonom zaručené všetkým odsúdeným v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, súdprvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal rôzny prístup v umožnení sledovať TV
v rôznych špecializovaných oddieloch v ÚVTOS Leopoldov. Poukázal pritom aj na znenia ods. 5 a 6 cit. §
3 z.č. 475/2005 Z.z., v zmysle ktorých sa trest vykonáva diferencovanie a uplatňovanie práv je rozdielne

podľa stupňa stráženia, pričom na zvýšenie účinnosti výkonu trestu sa vykonáva vnútorná diferenciácia
a vytvárajú sa špecializované oddiely a teda aj rozsah práv ovplyvňuje režim výkonu trestu v príslušnom
špecializovanom oddiele. Zároveň k tvrdeniu žalobcu o rôznosti prístupu k umožneniu sledovania TV
v rôznych ústavoch súd uviedol, že v zmysle § 41 z.č. 475/2005 Z.z. časový rozvrh dňa určuje riaditeľ
príslušného ústavu a verifikuje ho generálny riaditeľ v rámci ústavného poriadku. Uviedol, že ak by aj

odsúdení mali v rôznych ústavoch nerovnaký režim sledovania TV, v zmysle uvedených ustanovení a
tiež v zmysle § 4 ods. 1 a § 12 z.č. 475/2005 Z.z. nie je stanovený spoločný časový harmonogram, ktorý
by bol rovnaký v každom zariadení rovnakého stupňa stráženia, ale zákon ukladá povinnosť riaditeľovi
každého ústavu vypracovať ústavný poriadok a v rámci neho aj časový rozvrh dňa, z čoho vyplýva, že
tento má zodpovedať podmienkam toho ktorého zariadenia a preto v každom ústave môže byť časový
harmonogram iný.

10. Konštatoval, že žalobca si voči každému zo žalovaných uplatnil svoj nárok viacerými právnymi titulmi
a to jednak v zmysle z.č. 514/2003 Z.z., tiež v zmysle z.č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona, §
11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a aj z ustanovení o zodpovednosti za
škodu obsiahnutých v § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ako aj v § 64 ods. 6 a 7 z.č. 4/2001 Z.z.

o ZVJS, preto skúmal dôvodnosť jednotlivých právnych titulov.

11. Vyslovil, že nárok uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., tento v § 4 špecifikuje zodpovedné
orgány konajúce v mene štátu, pričom v danom prípade za pasívne legitimovaného považoval len
žalovaného 1/, nie aj žalovaných 2/ až 4/, keďže títo nie sú označení ako orgány zastupujúce SR

a nespĺňajú podmienky vymedzené uvedeným ustanovením, teda voči nim je uplatnenie si tohto
nároku uvedeným právnym titulom nedôvodné. Zároveň konštatoval, že chýba základný predpoklad
pre uplatnenie si nároku v zmysle tohto zákona, keďže tento v § 15 ods. 1 upravuje povinnosť nárok
predbežne prejednať, pričom sa stotožnil s vyjadrením žalovaného 1/, že k tomuto predbežnému
prerokovaniu nedošlo. List žalobcu zo dňa 9.7.2007 bol označený ako Pokračovanie sťažnosti a iné a

teda nebolo možné z neho ani v zmysle jeho obsahu zistiť, že išlo o žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku uplatneného v tomto konaní podľa § 9 cit. zákona a nemožno ju podľa jeho názoru zamieňať s
inými právnymi prostriedkami, ktorými sa žalobca domáhal nápravy ním tvrdeného stavu. Uviedol, že
ak by aj uvedený list bol považovaný za žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, žalobca v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup. Zákon č. 514/2003 Z.z. príkladne uvádza, čo možno za takýto

postup považovať a v zásade sa jedná o porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb. Pokiaľ žalobca označil za nesprávny úradný postup to, ako postupovali
žalovaní, keď nezabezpečili rovnaké práva v tom istom čase v rôznych skupinách odsúdených a v

rôznych zariadenia, uviedol, že príslušné orgány môžu konať len v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
Vyslovil, že v danom prípade mal riaditeľ ústavu oprávnenie vydať ústavný poriadok a v rámci neho
časový rozvrh upravujúci rozsah a použitie práv podľa diferenciácie, tak ako už bolo vyššie uvedené,
a tento bol riadne schválený generálnym riaditeľom ZVJS, čo nebolo medzi účastníkmi ani sporné.
Žalobcovi bolo umožnené sledovanie TV v súlade s vyššie uvedeným § 34 ods. 2 z.č. 475/2005 Z.z. a §

92 ods. 4 vyhl. č 664/2005 Z.z., preto nemožno konštatovať, že v danom prípade došlo k nesprávnemu
úradnému postupu. Taktiež poukázal na skutočnosť, že v zmysle cit. ust. § 17 z.č. 514/2003 Z.z. nie
je možné priznať poškodenému ospravedlnenie, len konštatovať porušenie práva a v prípade ak toto
nie je dostatočné, priznať aj nemajetkovú ujmu. Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil nemajetkovú
ujmu 6 mil. Sk, ktorú však v konaní nijako nepreukázal. Jeho tvrdenie o závažnej ujme, ktorá mu vznikla

nemožnosťou trávenia voľného času práve sledovaním TV nepovažoval za dôvodné, keď uvedený
priestor mohol využiť aj inými prostriedkami kultúrno-osvetovej činnosti tak ako sú vymedzené v § 33
až 35 z.č. 475/2005 Z.z. Dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal základné podmienky na
priznanie nároku týmto právnym titulom, ktoré musia byť pre jeho úspešné uplatnenie si kumulatívne
splnené a to nesprávny úradný postup, škodu a z uvedeného dôvodu ani príčinnú súvislosť medzi nimi.

12. Súd prvej inštancie skúmal uvedený nárok žalobcu aj v zmysle z.č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný
zákon), keď žalobca v konaní namietal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s tým,
že rôzne skupiny odsúdených majú rôzny rozsah možnosti sledovať TV v rámci jedného ústavu a tiežsú rozdiely aj medzi rozsahom tejto možnosti v ÚVTOS Leopoldov a v ÚVTOS Ilava. Konštatoval,
že uvedený zákon definuje diskrimináciu a dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v ust. § 2.
Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal konanie žalovaných, z ktorého

by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Nemal
preukázané, že by sa žalovaní dopustili konania, ktoré by bolo priamou alebo nepriamou diskrimináciou
jeho osoby tak ako je táto definovaná v uvedenom § 2 a stotožnil sa tak a obranou žalovaných, keďže ich
postuptakakobolvyššieuvedenýnenapĺňaznakyuvedenéhokonaniaaplnevychádzalzrešpektovania
zákona o výkone trestu odňatia slobody č. 475/2005 Z.z. a z vyhlášky č. 664/2005 Z.z., pri plnom

rešpektovaní práva odsúdených na kultúrnu a osvetovú činnosť, ktoré bolo zachované. Preto uvedený
nárok uplatnený týmto titulom vyhodnotil ako nedôvodný.

13. Pri skúmaní nároku žalobcu v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Obč. zák. o ochrane osobnosti
konštatoval súd prvej inštancie nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/, keďže k zásahu
musí v prípade predmetných ustanovení Obč. zák. dôjsť konkrétnym subjektom a nejde teda o

zodpovednosť štátu, ale o občianskoprávny vzťah. Dospel k záveru, že žalobca taktiež nepreukázal
základné predpoklady pre priznanie takéhoto nároku uvedeným právnym titulom, ktorými sú: 1.
neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť
osobnosť fyzickej osoby, 2. ujma na osobnosti fyzickej osoby spočívajúca v znížení dôstojnosti alebo
vážnosti fyzickej osoby v značnej miere a príčinná súvislosť medzi 1. a 2. Vyslovil, že občianskoprávna

ochrana osobnosti fyzickej osoby sa poskytuje len proti takému zásahu do osobnostných práv, ktorý
je možný kvalifikovať ako neoprávnený, protiprávny a nedovolený. Bol toho názoru, že žalobca
nepreukázal takéto protiprávne konanie žalovaných, ktorým malo byť zasiahnuté do jeho práv a ktoré by
malo byť v príčinnej súvislosti s ujmou, ktorú ani bližšie neodôvodnil a nepreukázal. Opätovne poukázal
na to, že z dokazovania vyplynulo, že odsúdení v oddiele s bezpečnostným režimom aj v oddiele

doživotných trestov v ÚVTOS Leopoldov majú rovnaký rozsah možnosti sledovania TV a to v súlade
s časovým rozvrhom vydaným riaditeľom ústavu v zmysle z.č. 475/2005 Z.z. a tiež na skutočnosť, že
predmetnýzákonstanovujekaždémuriaditeľoviústavupovinnosťvypracovaťústavnýporiadokavrámci
neho časový rozvrh, v rámci ktorého musia byť zachované práva odsúdených tak ako to vyplýva zo z.č.
475/2005 Z.z., avšak s ohľadom na podmienky toho ktorého ústavu a teda časové rozvrhy v rôznych

ústavoch nemôžu byť totožné, pričom právo na kultúrnu a osvetovú činnosť žalobcu zachované bolo a
nedošlo teda ani k porušeniu ním namietaných práv vyplývajúcich z Ústavy SR a Dohovoru o ľudských
právach.Zuvedenýchdôvodovtedažalobcovnávrhvyhodnotilajprijehoskúmanítýmtoprávnymtitulom
ako nedôvodný.

14. V súvislosti s nárokom žalobcu titulom náhrady škody v zmysle § 415 a 420 Obč. zák. a tiež zákona č.
4/2001 Z.z. konštatoval súd prvej inštancie nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného
1/, a to z dôvodov, ktoré už uviedol pri skúmaní nároku titulom ochrany osobnosti. Uviedol, že žalobca
sa v konaní domáha ospravedlnenia od žalovaných a náhrady sumy 199.163,51 Eur ako nemajetkovej
ujmy, pričom ustanovenie § 420 Obč. zák. dopadá na prípady, keď v dôsledku porušenia určitej právnej

povinnosti vznikne poškodenému ujma majetková (tzv. škoda). Tá sa primárne prejavuje v zmenšení
majetku poškodeného a v nemožnosti jeho rozmnoženia, avšak nemožno ju obmedzovať len na také
prípady; zahŕňa totiž aj ujmu na zdraví. Náhrada nemajetkovej umy a ospravedlnenie nie sú škodou,
ktorá by zodpovedala uvedeným ustanoveniam a teda ju nie je možné ani priznať uvedeným právnym
titulom. Žalobca podľa neho v konaní nijako nepreukázal existenciu majetkovej ujmy, resp. škody na

zdraví, ktorá by vznikla porušením právnej povinnosti žalovaných; také porušenie povinnosti v konaní
nebolo už z vyššie uvedených dôvodov rovnako preukázané. Stotožnil sa tiež s obranou žalovaného
2/, že aj zák. č. 4/2001 Z.z. v § 64 vyžaduje spôsobenie škody, pričom škodou je ujma majetková,
ktorú si žalobca v konaní neuplatnil a preto aj týmto právnym titulom uplatnený nárok vyhodnotil ako
nedôvodný, pričom v zmysle ods. 7 uvedeného ustanovenia je tu aj nedostatok pasívnej legitimácie

na strane žalovaných 1/ až 3/, keďže ako poskytovateľ uvedenej náhrady je uvedené ministerstvo.
Pretože pre priznanie náhrady škody je nevyhnutné naplnenie všetkých predpokladov a to existencia
protiprávneho konania, škoda, príčinná súvislosť medzi nimi a zavinenie, ktorých existencia nebola v
konaní preukázaná, súd návrh aj z tohto právneho titulu zamietol. Žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od
žalovaných ospravedlnenia a nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie ako nedôvodnú v celom rozsahu

zamietol.15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa v tom čase účinného ust. § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a úspešným žalovaným v konaní náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko títo si ju neuplatnili.

16. Žalobcovi ustanoveného zástupcu z radov advokátov odkázal s poukazom na ust. § 149 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku a § 15 z.č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v
materiálnej núdzi na uplatnenie si odmeny za zastupovanie žalobcu v konaní na Centrum právnej
pomoci.

17. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj prostredníctvom ustanoveného
mu právneho zástupcu, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti
zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo výroku, v ktorom bol ustanovený právny zástupca odkázaný na
uplatnenie si odmeny za zastupovanie žalobcu ma Centrum právnej pomoci, žiadal zmeniť a priznať

mu odmenu za zastupovanie žalobcu v konaní vo výške 8 840,96 Eur alebo mu túto ako náhradu trov
konania priznať voči žalovaným a priznať mu aj odmenu za zastupovanie žalobcu v odvolacom konaní.
Poukázal na to, že v konaní navrhol vykonanie dokazovania výsluchom viacerých svedkov, čím chcel
preukázať skutočnosť, že odsúdení umiestnení v oddiely s bezpečnostným režimom mali v rozhodnom
období možnosť sledovať televíziu v menšom rozsahu ako odsúdení umiestnení na iných oddeleniach,

konkrétne n oddelení doživotných trestov, ako aj to, že medzi režimami sledovania televízie existoval
rozdiel aj medzi jednotlivými ústavmi na výkon trestu odňatia slobody. Mal za to, že nevykonaním
ním navrhovaného dokazovania súd prvej inštancie zmaril možnosť objektívne zistiť skutkový stav v
otázke, ktorá je podstatou pre rozhodnutie. Nevykonanie výsluchu ani jedného z navrhnutých svedkov
s neumožnením jeho osobnej prítomnosti pri ich výsluchu a klásť im otázky považoval za odňatie

mu možnosti konať pred súdom. Uviedol, že zákon č. 475/2005 Z.z. umožňuje rozdiely v spôsobe
zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdených len pri rozdielnej vonkajšej diferenciácií výkonu trestu, t.j.
medzi ústavmi s rozdielnymi stupňami stráženia, naopak neumožňuje rozdiely v spôsobe zabezpečenia
a uplatňovania práv odsúdených v rámci ústavov s rovnakým stupňom stráženia. Nič na tom podľa neho
nemení ani tzv. vnútorná diferenciácia výkonu trestu, ktorou je umiestňovanie odsúdených do oddielov

a skupín v rámci toho istého stupňa stráženia na zvýšenie činnosti zaobchádzania s odsúdenými (§
14 zák. č. 475/2005 Z.z,), ktorá sa v zmysle § 3 ods. 6 cit. zákona vykonáva na zvýšenie účinnosti
výkonu trestu, pričom na rovnaký účel sa podľa tohto ustanovenia vytvárajú aj tzv. špecializované
oddiely a zákon nepočíta s rozdielnym spôsobom zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdených v
rôznych oddieloch a skupinách v rámci jedného ústavu s rovnakým stupňom stráženia. Bol toho názoru,

že rozdielnosť spôsobu zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdených je zo zákona možná len pri
vonkajšej diferenciácii výkonu trestu, nie však pri vnútornej diferenciácii výkonu trestu, tak ako sa
to stalo v jeho prípade a jeho umiestnenia v oddiely s bezpečnostným režimom. Tiež ustanovenie
§ 4 zák. č. 475/2005 Z.z. sa podľa neho týka výlučne obmedzenia niektorých základných práv a
slobôd, ktoré sú v druhej vete tohto ustanovenia vymenované, pričom právo sledovať televíziu nepatrí

medzi základné práva a slobody, ale medzi práva na kultúrno-osvetovú činnosť priznané zákonom č.
475/2005 Z.z. a ktoré ak sú odsúdeným priznané, je nutné ich priznať rovnako všetkým odsúdeným
umiestneným v ústavoch s rovnakým stupňom stráženia. Pokiaľ ide o uplatňovanie jeho nároku podľa
zákona č. 514/2003 Z.z, nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že si v zmysle § 16 cit. zákona
neuplatniljehopredbežnéprejednanie,pretožetakurobilprostredníctvomsvojhopodaniaadresovaného

žalovanému 4/ zo dňa 9.7.2007 označenom ako „Pokračovanie sťažnosti a iné“, keďže zákon v § 15
vyžaduje ako náležitosť u predbežného prerokovania nároku na náhradu škody len písomnú formu a
z obsahu uvedeného podania vyplýva, že žiada finančné plnenie z dôvodu neumožnenia sledovania
televízie v rovnakom čase, ako je to umožnené iným odsúdeným. Nestotožnil sa ani s argumentáciou
súdu prvej inštancie, že nepreukázal nesprávny úradný postup, nakoľko takýmto je úradný postup, ktorý

je v rozpore so zákonom. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto je daná intenzitou
zásahu do práva dotknutej osoby a vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádza, je každý zásah do
sféry jeho práv vnímaný veľmi citlivo, tzn. každé porušenie jeho práva ho zasiahne omnoho výraznejšie
ako osobu, ktorá žije „bežný život“, t.j. osobu, ktorej osobnú slobodu, ako aj iné ústavné práva nie sú
obmedzené a každý, čo i len nepatrný zásah do Ústavou SR alebo Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd mu zaručených, spôsobuje, že nie je schopný sa proti takýmto zásahom
efektívne brániť, teda pre neho veľmi intenzívny. Preto spôsobenú a vytrpenú ujmu nie je vzhľadom
na jej charakter možné napraviť inak ako priznaním náhrady v peniazoch, keď zásah do jeho práva
bol nenávratne vykonaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom nepriznania nemajetkovej ujmypovažoval za nepreskúmateľné. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia tiež nemal za zrejmé, na základe čoho
dospel súd prvej inštancie k záveru, že k jeho diskriminácii nedošlo, v ktorej časti taktiež odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia považoval za nepreskúmateľné. Opätovne poukázal na jeho argumentáciu

týkajúcu sa nevykonania ním navrhnutého dokazovania, a to aj pokiaľ ide o jeho nárok na ochranu
osobnosti. Mal za to, že závažným dôvodom pre priznanie mu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka je jeho diskriminácia a porušenie základných ľudských práv, ku ktorým došlo
tak ako ich opísal vo svojich prednesoch a podaniach a ktoré porušenie považoval za vážny dôvod, ktorý
odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia súdom.

18. Za nezákonný považoval právny zástupca ustanovený žalobcovi výrok napadnutého rozsudku,
ktorým ho súd prvej inštancie odkázal na uplatnenie si odmeny za zastupovanie žalobcu v konaní na
Centrum právnej pomoci, na čo sa nevzťahuje aplikovaný zákon č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o
zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov

v znení zákona č. 8/2005 Z.z. a to v znení účinnom od 1.10.2010 (novela - zákon č. 495/2009 Z.z.).
Poukázal na ustanovenia § 2, § 4 ods. 1 písm. a/, d/, e/, § 5, § 25a zákona č. 327/2005 Z.z., § 30
ods. 1 O.s.p. účinného v čase oslobodenia žalobcu od súdnych poplatkov. Mal za to, že na danú vec
sa nevzťahuje právny režim zákona č. 327/2005 Z.z., a to ani jeho starší ani novší právny režim, keď
žalobca v konaní nie je oprávnenou osobou podľa § 4 ods. 1 písm. d/ staršieho znenia zákona č.

327/2005 Z.z. a právna pomoc, ktorú mu poskytuje právny zástupca nie je právnou pomocou podľa
tohto zákona tak ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 1 písm. a/ tohto zákona, pretože právny režim tohto
zákona sa vzťahuje len na osoby, ktoré tento zákon definuje ako osoby oprávnené. Uviedol, že podľa §
4 ods. 1 písm. d/ staršieho znenia zákona č. 327/2005 Z.z. oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej
nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa tohto zákona sa priznalo právoplatným rozhodnutím Centra

právnej pomoci a v danom prípade žalobcovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil
právneho zástupcu súd. uznesením zo dňa 20.8.2007 č.k. 16C 122/2007-18. Prechodné ustanovenie §
25a tohto zákona, účinného od 1.1.2010 podľa neho sa vzťahuje len na konania o nároku na poskytnutie
právnej pomoci, ktoré neboli právoplatne ukončené do 31.12.2009, pričom vyššie uvedené uznesenie,
ktorým súd prvej inštancie priznal oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcovi a ustanovil mu právneho

zástupcu už bolo právoplatné ešte v roku 2007. Poukázal na ust. § 30 Občianskeho súdneho poriadku
(účinného do 30.6.2016) v spojení s § 5 ods. 5 zák. č. 327/2005 Z.z., podľa ktorého novšieho znenia
je oprávnený od 1.1.2010 určiť a ustanoviť právneho zástupcu nielen Centrum právnej pomoci, ale
aj súd, pričom za takéhoto právneho zástupcu môže určiť Centrum právnej pomoci alebo advokáta.
Na základe uvedeného bol toho názoru, že o odmene právneho zástupcu žalobcu ustanoveného mu

súdom mal rozhodovať súd prvej inštancie v zmysle vtedy účinných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase ustanovenia
právneho zástupcu žalobcovi v konaní. Poukázal aj na ust. § 140 O.s.p., podľa ktorého ak bol účastníkovi
ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát; ak je
to dôvodné, poskytne súd advokátovi na jeho žiadosť primeraný preddavok. Uviedol, že na základe

uvedeného právneho nároku na priznanie odmeny mu Centrum právnej pomoci oznámilo, že nie je
oprávnené rozhodnúť a priznať mu odmenu v tomto konaní a že advokátovi ustanovenému súdom na
zastupovanie účastníka konania pred 1.1.2010 patrí odmena podľa § 9 až § 14 cit. vyhlášky. Mal za to, že
z ust. § 149 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že právny režim upravený v tomto ustanovení sa na odmenu advokáta
ustanoveného na zastupovanie súdom pred 1.1.2010 použije len v prípade, ak takémuto advokátovi

vznikne nárok na náhradu trov konania voči iným účastníkom súdneho konania.

19. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej ako vecne správny potvrdiť považujúc odvolanie žalobcu
za nedôvodné, keďže nebol splnený ani jeden zo zákonných dôvodov na podanie odvolania. Za

nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalobcu, že v konaní súdu prvej inštancie došlo k vadám, v
dôsledku ktorých mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko súd prvej inštancie prihliadol
na všetky jeho písomné vyjadrenia, pripustil zmenu žalobného petitu. Čo sa týka nevypočutia ním
navrhnutých svedkov, išlo o odsúdených z oddielu s bezpečnostným režimom a oddielu doživotných
trestov, čo by mohlo mať podľa neho vplyv aj na ich vierohodnosť aj vzhľadom na ich negatívny postoj

k väzenskému prostrediu. Konštatoval, že v ústavoch Zboru väzenskej a justičnej stráže v súlade s
§ 3 zák. č. 475/2005 Z.z. sa všetky práva a povinnosti ustanovené týmto zákonom zaručujú všetkým
odsúdeným v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, pričom trest odňatia slobody sa vykonáva
diferencovane a pohyb, kontakt a spôsob zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdeného je rozdielnypodľa stupňa stráženia a na zvýšenie účinnosti výkonu trestu sa vykonáva vnútorná diferenciácia a
vytvárajú sa špecializované oddiely. Poukázal na to, že žalobca bol umiestnený v ústave v strednom
stupni stráženia v oddiele s bezpečnostným režimom od 14.2.2006 do 23.11.2007 v súlade s § 81

ods. 1 písm. b/ zákona a zaobchádzanie a režim v oddiele bol vykonávaný v súlade s § 92 vyhlášky.
Uviedol, že sledovanie televízie u odsúdených umiestnených v uvedenom oddiele sa realizovalo v
súlade s § 41zákona podľa časového rozvrhu dňa, ktorý bol súčasťou platného ústavného poriadku.
Mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nebola porušená zásada rovnakého
zaobchádzania v uplatňovaní práva na kultúrno-osvetovú činnosť, za ktorú žalobca v odvolaní označil

sledovanie televízie. K uplatneniu nároku žalobcu v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. spolu
so žalovaným 3/ namietal svoju pasívnu legitimáciu, čo aj súd prvej inštancie skonštatoval, že pasívne
legitimovaným je len žalovaný 1/, pričom žalobca ani nepreukázal v čom vidí nesprávny úradný postup,
nepreukázal ani nárok na nemajetkovú ujmu. Žalobca podľa neho nepreukázal ani porušenie ustanovení
antidiskriminačného zákona, či už priamou alebo nepriamou diskrimináciou jeho osoby a nezdôvodnil
ani oprávnenosť svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák.

20. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť stotožňujúc sa aj s odôvodnením rozsudku a
pridržiavajúc sa svojich doterajších vyjadrení. Uviedol, že výkon trestu odňatia slobody bol a je v ústave
vykonávaný v súlade s príslušnými zákonnými normami upravujúcimi túto oblasť.

21. Žalovaní 1/ a 4/ odvolanie ani vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepodali.

22. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom zo dňa 15.5.2013 č.k. 4Co 140/2012- 292
vyhlásenom verejne podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil a v časti trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

23. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. apríla 2016 č.k. 5Cdo 262/2014-339
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2013 sp.zn. 4Co 140/2012 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Konštatoval, že žalobca v predmetnej veci si okrem iného uplatnil aj nárok podľa zákona
č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Keďže z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. (v
znení účinnom ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu) išlo aj o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), boli dané zákonné predpoklady prejednania

odvolania žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie na odvolacom pojednávaní. Nesprávnym
postupom odvolacieho súdu, ktorý vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie bola tak podľa dovolacieho
súdi žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, na čom nič nemení skutočnosť, že sa žalobca
nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, tento bol navyše zastúpený v plnom rozsahu v celom
konaní ustanoveným mu advokátom, z ktorého dôvodu nepovažoval jeho prítomnosť na pojednávaní za

nevyhnutnú napriek jeho námietke, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa pojednávania a byť prítomný
pri vykonávaní dôkazov. Mal však za to, že to nezbavovalo odvolací súd zákonnej povinnosti vo veci
vytýčiť odvolacie pojednávanie a umožniť tak právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý mu bol ustanovený,
na uplatnenie jeho práva pred súdom, sa na ňom zúčastniť. Vzhľadom na tento dôvod sa dovolací súd
už nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami žalobcu.

24. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len “C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

25.Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.).

26. Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia § 470 ods.1 a 2 C.s.p., keď napadnutý rozsudok bol
vydaný a odvolanie podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, t.j. do 30.6.2016 preskúmal
odvolací súd vec z hľadiska v tom čase platných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ako

aj hmotnoprávnych ustanovení a vec prejednal podľa ustanovení účinných v čase rozhodovania, t.j.
ustanovení Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016.27. Podľa ust. § 214 ods.1 O.s.p., účinného do 30.6.2016, ako poznamenal dovolací súd, na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo vreci samej sa vyžadovalo nariadenie predsedom senátu odvolacieho
súdu pojednávanie vždy, ak a/ bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, c/ išlo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ ak to
vyžadoval dôležitý verejný záujem.

28. Nová právna úprava zavedená zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinná od

1.7.2016, zúžila obligatórnosť nariadenia pojednávania len na dva prípady, a to: v ust. § 385 ods.
1 C.s.p. tak, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ani o jeden z týchto
prípadov v prejednávanej veci odvolacím súdom nešlo. Preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 C.s.p.),
keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním vykonané dokazovanie § 385 ods. 1 C.s.p.),

prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods.
3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

29. Podľa § 387 ods.1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

30. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

31. Žalobca si svojou žalobou voči žalovaným 1/ až 4/ uplatnil svoj nárok voči každému osobne, a to
ospravedlniť sa mu za porušenie jeho práva vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie, zásady rovnakého
zaobchádzania, princípu rovnosti pred zákonom a princípu právnej istoty, a tým aj práv spadajúcich do
pôsobnosti práva na ochranu osobnosti, a to tým, že mu bolo v období od marca 2006 do novembra 2007
umožnené sledovať televíziu len v rozsahu 3 hodiny denne, kým iným odsúdeným, napr. odsúdeným

na doživotie, až 10 hodín denne, a tiež žalovaným uložiť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 199
163,51 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, alternatívne každý zo žalovaných rovnakým dielom a v prípade,
ak by bola žaloba voči niektorému z nich zamietnutá, tak uložiť zaplatiť túto sumu zvyšným žalovaným
rovnakým dielom. Tento svoj nárok si uplatnil viacerými právnymi titulmi, a to jednak v zmysle zák. č.
514/2003 Z.z., tiež v zmysle zák. č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona, § 11 a nasledujúcich

Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a aj z ustanovení o zodpovednosti za škodu obsiahnutých
v § 415 a 420 Občianskeho zákonníka, ako aj v § 64 ods. 6 a 7 z.č. 4/2001 Z.z. o ZVJS.

32. Súd prvej inštancie správne skúmal dôvodnosť jednotlivých právnych titulov, pre rozhodnutie o
ktorých vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého náležite zhodnotil, vyvodil správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Preto námietky žalobcu o nedostatočne
vykonanom dokazovaní vo veci súdom prvej inštancie, najmä nevykonaním výsluchu žalobcom
navrhnutých svedkov a o nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

33. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení

každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

34. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie),
spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný. Náhradu na nemajetkovú ujmu v
peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie v

prípade,keďmorálnezadosťučinenievoformekonštatovaniaporušeniaprávaniejedostatočné.Zdikcie
tohto zákona však nevyplýva nárok poškodeného na ospravedlnenie.35. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

36. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, teda o úradný

postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu
verejnej moci alebo porušenie poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda
o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť
o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným
postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti),
ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne

ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko
úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal
všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného
postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje.

37. Z koncepcie zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že zodpovedným subjektom je štát a to v prípade, že
škoda bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo územná samospráva, a to v
prípade, že škoda bola spôsobená pri výkone samosprávy. Podľa oblasti výkonu verejnej moci, zákon č.
514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, uvádza orgány, ktoré konajú v mene štátu vo veci náhrady

spôsobenej škody v trestných veciach a to konkrétne, ak je škoda spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu: a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1/ škoda
vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným
postupom súdu, 2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci 3/ škodu spôsobil súdny exekútor
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného zákona. Ak nemožno

príslušnýorgánurčiťpodľaodseku1/,konávmeneštátuMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky
(§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

38. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že pasívne legitimovaným je v danom prípade v zmysle §
4 zákona č. 514/2003 Z.z. ako orgán konajúci v mene štátu len žalovaný 1/ a vyvodil aj správny právny

záver, že podanie žalobcu zo dňa 9.7.2007 adresované Ministerstvu spravodlivosti nespĺňa náležitosti
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku, navyše v jeho závere žalobca sám uvádza, že v časti
týkajúcej sa zodpovednosti štátu neinicioval nárok na predbežné prerokovanie nároku na odškodné z
dôvodu, že žiada týmto podaním, aby bola na vec vykonaná náprava a až v prípade, ak k nej nedôjde,
bude nútený voči štátu začať konanie pre porušenie jeho práv a náhradu ujmy, ale zatiaľ vec rieši

zmierlivým spôsobom. Preto námietka žalobcu, že z tohto podania vyplýva, že žiada finančné plnenie
z dôvodu neumožnenia sledovania televízie v rovnakom čase, ako je to umožnené iným odsúdeným,
nebola dôvodná. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že aj prípade splnenia podmienky podaním
žiadosti žalobcu o prerokovanie jeho nároku v zmysle § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. jeho nárok uplatnený
z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať v postupe žalovaných, ktorí nezabezpečili

rovnaké práva v tom istom čase v rôznych skupinách odsúdených a v rôznych zariadeniach, nebol
dôvodný. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup, ktorý mal podľa žalobcu spočívať v úradnom postupe v rozpore so zákonom,
keďže zo strany žalovaného 1/ k žiadnemu takémuto nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. Nebola
preukázaná žalobcom tvrdená skutočnosť, že by bolo došlo k nesprávnemu postupu, pretože riaditeľ

ústavu, v ktorom žalobca ako odsúdený vykonával trest odňatia slobody, bol oprávnený vydať ústavný
poriadok a v rámci neho aj časový rozvrh upravujúci rozsah a použitie práv podľa diferenciácie, ktorý bol
schválený generálnym riaditeľom UZVJS. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že nesprávny
úradný postup spočíval v postupe v rozpore so zákonom, nakoľko žalobcovi bolo umožnené sledovanie
televízie v súlade s ust. § 34 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. a § 92 ods. 4 vyhl. č. 664/2005 Z.z. V zmysle

zákona č. 514/2003 nebol splnený ani jeden predpoklad pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi,
keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup, ani vznik škody alebo ujmy mu spôsobenej.39. Za náležité považoval odvolací súd aj vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s nárokom žalobcu
uplatňovaným v zmysle zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon). Tento nadobudol účinnosť dňa 1. júla

2004. Antidiskriminačný zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje
prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady. Rozsah diskriminácie upravuje ust. § 2
ako diskrimináciu, ktorá je zákonom zakázaná a to v znení účinnom do 31.8.2007 z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní
zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany
pred diskrimináciou. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení
na ochranu pred diskrimináciou, za nedodržanie uvedenej zásady teda možno považovať napríklad aj
odmietnutie nadriadených sankcionovať obťažovanie na pracovisku. Podľa § 2 ods. 1 z.č. 365/2004 Z.z.

v znení z.č. 326/2007 Z.z. účinnom od 1.9.2007 (antidiskriminačný zákon) ide o dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania spočívajúceho v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu.

40. Právnu ochranu a konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania
upravujú ust. § 9 až § 12 Podľa uvedených ustanovení sa každý môže domáhať svojich práv na súde,

ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto
nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné (negatórna
žaloba), napravil protiprávny stav (reštitučná žaloba) alebo poskytol primerané zadosťučinenie
(satisfakčná žaloba). V konaní pred súdom je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu

rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Ak by bola značným spôsobom znížená
dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať
aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

41. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o VTOS“) počas výkonu trestu je odsúdený povinný podrobiť sa
obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu
alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť.

42. Vzhľadom na citáciu čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru príslušné obmedzenia odsúdeného zakotvené
zákonodarcom v § 4 zák. č. 475/2005 Z.z. o VTOS korešpondujú i s Dohovorom.

43. Podľa § 39 zákona o VTOS odsúdený je povinný a) plniť povinnosti uložené týmto zákonom a
ústavným poriadkom, b) plniť pokyny a príkazy príslušníka zboru a zamestnanca zboru, zachovávať

zásady slušného správania a vystupovania voči osobám, s ktorými prichádza do styku.

44. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zo strany žalovaných nedošlo k postupu, ktorý by
súvisel s priamou alebo nepriamou diskrimináciou žalobcu, tento vychádzal z rešpektovania zákona
č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, vyhlášky š. 664/2005 Z.z. pri rešpektovaní práva

odsúdených na kultúrnu a osvetovú činnosť. Tento postup bol i v súlade s judikatúrou ESĽP, ústavou
i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nemohol byť čo sa týka sledovania
televízie, ktorej nesprávne diferencovanie žalobca namietal, naplnením kritéria pre posudzovanie
jeho diskriminácie, spočívajúcej v nedodržiavaní rovnakého zaobchádzania s ostatnými odsúdenými.
Naopak, ako už bolo vyššie uvedené, odsúdený je v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone

trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov počas výkonu trestu povinný podrobiť
sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu
alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Sám žalobca vo svojom odvolaní pripustil, že
zákon č. 475/2005 Z.z. umožňuje rozdiely v spôsobe zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdených len
pri rozdielnej vonkajšej diferenciácií výkonu trestu, t.j. medzi ústavmi s rozdielnymi stupňami stráženia, a

pokiaľuviedol,žetentoneumožňujerozdielyvspôsobezabezpečeniaauplatňovaniaprávodsúdenýchv
rámci ústavov s rovnakým stupňom stráženia, takéto nerovnaké zaobchádzanie vo forme ním uvedenej
diskriminácie zistené nebolo. Nemožno žalobcovi prisvedčiť, že by bol objektívnejšie zistený skutkový
stav vykonaním výsluchom ním navrhnutých svedkov, čím chcel preukázať skutočnosť, že odsúdeníumiestnení v oddiely s bezpečnostným režimom mali v rozhodnom období možnosť sledovať televíziu
v menšom rozsahu ako odsúdení umiestnení na iných oddeleniach, konkrétne na oddelení doživotných
trestov, ako aj to, že medzi režimami sledovania televízie existoval rozdiel aj medzi jednotlivými ústavmi

na výkon trestu odňatia slobody. Podstatnými skutočnosťami pre rozhodnutie boli skutočnosti, že
žalobca bol po prijatí do ÚVTOS Leopoldov umiestnený do oddelenia so stredným stupňom stráženia s
bezpečnostným režimom v zmysle § 81 ods. 1 písm. b/ zákona č. 475/2005 Z.z., v zmysle ktorého mal
odsúdený povolenie sledovať televíziu podľa ustanoveného režimu dňa vypracovaného v zmysle § 92
ods. 4 písm. e/, f/ vyhlášky č. 664/2005 Z.z., ktorý bol súčasťou platného ústavného poriadku, ktorým sa

v zmysle § 53 vyhlášky konkretizujú ustanovenia zákona o výkone trestu, teda aj sledovanie televízie.
Bolo v kompetencii riaditeľa ústavu, tak ako aj riaditeľov iných ústavov pre výkon trestu odňatia slobody,
stanoviť časový limit sledovania televízie v rámci ústavného poriadku, ktorý schvaľuje generálny riaditeľ
ústavu. Pri určovaní časového rozvrhu sa vychádza z účelu diferencovaného spôsobu zabezpečenia
práv a povinností podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody pri dodržaní účelu výkonu trestu.

45. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

46. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva

na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.).

47. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.).

48. V zmysle uvedených ustanovení § 11 a nasl. Obč. zák. ohľadom nároku žalobcu na ospravedlnenie
sa mu žalovanými a priznania mu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie správne skonštatoval, že
nebola daná pasívna legitimácia žalovaného 1/. Na základe vyššie uvedeného nedošlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcu, preto nebol dôvodný ani jeho nárok na ním uplatnenú ochranu v zmysle
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nie je tak dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že čo sa týka
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, že táto je daná intenzitou zásahu do jeho práva a vzhľadom
na situáciu, v ktorej sa nachádza, je každý zásah do sféry jeho práv vnímaný veľmi citlivo, tzn. každé
porušenie jeho práva ho zasiahne omnoho výraznejšie ako osobu, ktorá žije „bežný život“, t.j. osobu,

ktorej osobnú slobodu, ako aj iné ústavné práva nie sú obmedzené a každý, čo i len nepatrný zásah do
ÚstavouSRaleboDohovoromoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdmuzaručených,spôsobuje,
že nie je schopný sa proti takýmto zásahom efektívne brániť, teda pre neho veľmi intenzívny. Tu treba
poznamenať, že žalobca si sám svojim protiprávnym a odsúdenia hodným konaním zapríčinil, že sa
nachádza v ústave pre výkon trestu odňatia slobody a je tak na rozdiel od osôb, nachádzajúcich sa

na slobode, nielen izolovaný od okolitého sveta, ale aj že sa musí prispôsobovať podmienkam, ktoré
sú dané v ústave, v ktorom sa nachádza, ústavnému poriadku, pričom ako už bolo vyššie uvedené,
tieto sú v súlade s náležitými právnymi predpismi upravujúcimi jeho výkon trestu odňatia slobody, ako
aj ústavou a Dohovorom pre ochranu ľudských práv a základných slobôd. Nebola tak dôvodná ani jeho
námietka o nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia týkajúceho sa nemajetkovej ujmy. K zásahu

do jeho osobnostnej sféry spôsobom ako uvádza, keď mal za to, že závažným dôvodom pre priznanie
mu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jeho diskriminácia a porušenie
základných ľudských práv, nedošlo, nebolo preukázané konanie žalovaných, ktoré by bolo objektívne
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. takže nebol ani daný nárok žalobcu na priznanie
mu nemajetkovej ujmy.

49. Žalobca si uplatnil voči žalovaným aj nárok na náhradu škody podľa § 415 a § 420 Občianskeho
zákonníka a § 64 ods. 6 a 7 zákona č. 14/2001 Z.z.

50. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, ktorá sa

vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Aplikácia ust. § 415 Obč. zák. prichádza
do úvahy len vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť
saposudzuje.Porušenieprevenčnejpovinnostipodľaust.§415Obč.zák.jesúčasneporušenímprávnejpovinnosti podľa ustanovenia § 420 Obč. zák., t.j. jedným zo základných predpokladov všeobecnej
zodpovednosti za škodu.

51. Ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka predstavuje všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu
v občianskom práve. V zmysle uvedeného každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil. Subjektmi
zodpovednosti za škodu sú tak fyzické, ako aj právnické osoby. Taktiež platí, že škoda je spôsobená
právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť
použili. Pokiaľ dôjde k vzniku škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ak je to v konkrétnom

prípade účelné, môže dôjsť k navráteniu do pôvodného stavu, inak sa škoda nahrádza v peniazoch.
Ak vznikne v nemajetkovej sfére, účelom nápravy nie je poskytnúť poškodenému náhradu peňažného
ekvivalentu, ale spravodlivé zmiernenie, satisfakciu. Pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia,
nezdalo postačujúce.

52. Podľa § 64 ods. 6 a 7 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže štát zodpovedá
aj za škodu spôsobenú zborom alebo jeho príslušníkom v súvislosti s plnením úloh ustanovených
týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo
oprávneného zákroku príslušníka zboru. Náhradu škody poskytuje v zastúpení štátu ministerstvo.

53. Súd prvej inštancie aj pri tomto nároku žalobcu správne skonštatoval, že pasívne legitimovaným
nie je v konaní žalovaný 1/ a v zmysle ust. § 64 ods. 7 zák. č. ani žalovaní 2/ a 3/, keďže podľa
tohto ustanovenia náhradu škody poskytuje ministerstvo. Dospel aj k správnemu záveru o nedôvodnosti
nároku žalobcu o ospravedlnenie a nemajetkovej ujmy v sume 199 163,51 Eur aj v zmysle § 415, §
420 a § 64 ods. 6 a 7 zák. č. 1/2004 Z.z., nakoľko žalobcovi nevznikla majetková ujma, resp. škoda

v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovanými, ako jeden z nevyhnutých predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu a ani ďalšie požadované predpoklady, a to škoda, ktorú si ani žalobca ako
majetkovú ujmu neuplatnil, a tým ani existencie príčinnej súvislosti medzi týmito dvoma predpokladmi.

54. Odvolací súd sa zaoberal aj odvolacou námietkou právneho zástupcu žalobcu ohľadom jeho

odkázania súdom na uplatnenie si odmeny za zastupovanie žalobcu na Centrum právnej pomoci a
dospel k záveru, že táto námietka nie je dôvodná.

55. Zákon c. 495/2009 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nadobudol účinnosť 1. januára

2010. Uvedený zákon okrem iného zmenil aj ustanovenie § 149 ods. 2 O.s.p., z ktorého vyplýva, že ak
bolúčastníkovisúdomustanovenýzástupca,aleboakideozastupovanienazákladerozhodnutiaCentra
právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu. V poznámke 15) pri
tomto ustanovení je odkaz na ust. § 15 zákona c. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona c. 586/2003 Z.z. o advokácií a o zmene a doplnení

zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
v znení zákona č. 8/2005 Z.z. a ustanovenia § 14a až §16e vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. V prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 1. januára 2010 uvedeným v ust. § 25a
zák. č. 327/2005 Z.z. je uvedené, že na konania o nároku za poskytnutie právnej pomoci začaté pred

1. januárom 2010 a právoplatne neukončené do 31. decembra 2009 sa použijú ustanovenia účinné od
1. januára 2010.

56.Zuvedenýchzákonnýchustanovenívyplýva,žesúčinnosťouod1.januára2010súdstratilprávomoc
rozhodovať o priznaní odmeny advokátovi účastníka ustanovenému podľa § 30 ods. 1 O.s.p., ktorá

má byt' vyplatená zo štátnych prostriedkov. Táto právna úprava tak, ako bolo uvedené vyššie, sa v
zmysle prechodných ustanovení aplikuje aj na konania neskočené do 31. decembra 2009. Jedná sa
teda o prípady, keď je účastník, ktorému bol ustanovený advokát podľa ust. § 30 ods. 1 O.s.p. v
konaní neúspešný, alebo procesne zavinil zastavenie konania, prípadne súd pri rozhodovaní o trovách
konania aplikoval ust. § 146 ods. 1 písm. a) až c) O.s.p., či ust. § 150 O.s.p. V prípade úspechu

takéhoto účastníka v konaní súd prizná jeho ustanovenému advokátovi trovy právneho zastúpenia podľa
štandardnej tarify vyhlášky MS SR c. 655/2004 Z.z. proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, alebo
v prípade zastavenia konania, procesne zavinil zastavenie konania.57. O odmene advokáta ustanoveného účastníkovi v konaní podľa § 30 ods. 1 O.s.p. ktorá má byť
vyplatená zo štátnych prostriedkov, s účinnosťou od 1. januára 2010 rozhoduje jedine Centrum právnej
pomoci. Vyplýva to z ust. § 15 zákona c. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v

materiálnej núdzi v platnom znení (ďalej len zákon c. 327/2005 Z.z.) a osobitnej tarify vo vyhláške
Ministerstva spravodlivosti SR c. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (konkrétne jej III. hlavy druhej časti), ktorú môže použiť
iba Centrum právnej pomoci, a nie súd. Intertemporálne ustanovenie § 25a zákona č. 327/2005 Z.z. v
znení neskorších predpisov reguluje vzťah medzi novou právnou úpravou a právnou úpravou, ktorá sa

vzťahuje na právne vzťahy vzniknuté do 31. decembra 2009. Cieľom tohto ustanovenia bolo ponechať
pôsobnosť pôvodnej úpravy (právna úpravu účinnú pred novelou vykonanou zákonom c. 495/2009 Z.z.)
na právne vzťahy, ktoré vznikli do účinnosti novely č. 495/2009 Z.z., ale len pokiaľ ide o otázku splnenia
"nároku na poskytnutie právnej pomoci". Iné otázky prechodné ustanovenie nerieši a preto vo vzťahu k
iným otázkam je potrebné vychádzať z princípov procesného práva. Na rozdiel od hmotného práva, v
ktorom zásade platí hmotné právo účinné v čase vzniku právnych vzťahov, v procesnom práve sa majú

aplikovať procesné predpisy účinné v čase postupu súdu, pokiaľ prechodné ustanovenie nerieši postup
súdu inak. Rozhodovanie o trovách konania patrí medzi procesnú činnosť súdu a vzhľadom na absenciu
regulácie v rámci intertemporálnych ustanovení je potrebné aplikovať procesné právo účinné v čase
rozhodovania o trovách konaniach. S poukazom na ust. § 149 ods.2 O.s.p. v znení novely vykonanej
zákonom č.495/2009 Z.z., ak súd rozhoduje o trovách konania už po 1. januári 2010, napriek tomu, že

bolo ustanovenie zástupcu podľa § 30 ods. 1 O.s.p. vykonané pred 31. decembrom 2009, postupuje
sa podľa procesných predpisov účinných v čase rozhodovania; teda už postupom podľa osobitného
predpisu, ktorým je zákon č.327/2005 Z.z. S takýmto postupom je spojený aj následný postup príslušnej
štátnej inštitúcie - Centra právnej pomoci, ktoré zavŕši proces odmeňovania ustanoveného advokáta.
Ak sa majú použiť na rozhodovanie o trovách konania nové ustanovenia účinné od 1. januára 2010,

tak aj pri odmene sa má postupovať podľa novej právnej úpravy vrátane platcu odmeny a mechanizmu
jej vyplácania.

58. Z ust. § 15 ods. 2 zák. č. 327/2005 Z.z. vyplýva, že Centrum právnej pomoci rozhodnutím vydaným v
správnom konaní (t.j. postupom podľa zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov, prizná advokátovi náhradu trov konania po skončení zastupovania na základe
jeho vyčíslenia podľa osobitného predpisu a odkazuje na ust. § 14a až § 14f vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR c. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (s účinnosťou od 1.6.2009 boli ustanovenia § 14d až § 14f cit. vyhl.
zrušené); to však neplatí v rozsahu, v ktorom súd priznal náhradu trov konania účastníkovi a advokát je

len miestom plnenia trov priznaných tomuto účastníkovi (§ 15 ods. 1 zák. č. 327/2005 Z.z.). Z uvedeného
vyplýva, že od 1. januára 2010 súd už nepriznával odmenu advokátovi ako ustanovenému zástupcovi v
zmysle ust. § 30 ods. 1 O.s.p. ak má byt' vyplatená zo štátnych prostriedkov a ani nezaväzuje na výplatu
jeho odmeny Centrum právnej pomoci a po právoplatnosti súdneho konania si advokát sám má uplatniť
právo na odmenu u Centra právnej pomoci. Pri rozhodovaní o trovách konania účastníka, ktorému bol v

súlade s ust. § 30 ods. 1 O.s.p. ustanovený advokát, je potrebné dôsledne odlišovať priznanie odmeny
ustanovenému advokátovi (o ktorej v niektorých prípadoch rozhoduje Centrum právnej pomoci, inokedy
súd) a priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorého takýto advokát zastupuje (o ktorých vždy
rozhoduje súd). Tomuto účastníkovi sa obdobne ako v prípade, že účastníka zastupoval advokát na
základe plnomocenstva podľa ust. § 24 O.s.p. priznávali trovy konania, no miestom plnenia je advokát,

ktorý ho zastupuje (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Takáto právna úprava bola platná v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie, preto odvolacia námietka nebola dôvodná.

59. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

60.Onárokunanáhradutrovodvolaciehoadovolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.
1, § 255 ods. 1, § 453 ods. 3 C.s.p., a žalovaným 1/ až 4/, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania, nakoľko im v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

61. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 2 C.s.p. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ C.s.p.