Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 26, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/194/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109205942
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7109205942.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne IK. O., K..XX.XX.XXXX, O. S., I.Á.
XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským, AK Murgašova 3, Košice, proti žalovaným
1. Y.. Q. Š.V., O. S., Z. XXX, 2. X. Š., O. S., Z. XXX, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Irenou
Sopkovou, Hlavná 25, Košice, o neplatnosť kúpnej zmluvy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku č.k.
38C/128/2009-189 z 2.2.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovaným proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 38C/128/2009-189 z 2.2.23017
žalobu zamietol, žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške a štátu priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov v plnej výške. Rozhodol tak o žalobe, ktorú dňa 12.3.2009 podala
právna predchodkyňa žalobkyne G. V. a domáhala sa vyslovenia a určenia neplatnosti kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 9.8.2002 so žalovanými ako kupujúcimi o prevode vlastníctva bytu č. 6 na 3. poschodí na
Z. T. Č.. XXX B. S., spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a na príslušenstve domu, ako aj spoluvlastníckeho podielu na pozemku, na ktorom je postavený dom a

priľahlom pozemku, zapísaných na LV č.XXXXX Katastrálneho úradu v S., Správy katastra S. H., okres
S. H., obec S. - W. Q., katastrálne územie W. Q.. Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že predmetný byt
nadobudla zmluvou o prevode vlastníctva dňa 3.5.1994 od pôvodného vlastníka Lesostav š.p. Revúca,
pričom kúpna cena bola v časti uhradená pri podpise vo výške 15% z ceny bytu, t.j. 18.932,-Sk a zvyšná
časť mala byť zaplatená v mesačných splátkach po 894,-Sk. Následne dňa 9.8.2002 podpísala už ako
vlastníčka predmetnú kúpnu zmluvu, pričom bola žalovanými uvedená do omylu, nakoľko byt previedla
za kúpnu cenu 110.740,-Sk, na základe čoho považuje zmluvu za neplatnú. Žalobkyňa uviedla, že jej

omyl spočíval v tom, že nevedela, že podpisuje kúpnu zmluvu na predaj bytu, myslela, že podpisuje
dohodu o splácaní jednotlivých splátok kúpnej ceny pre Lesostav š.p. Revúca žalovanými v jej mene,
ako aj pretože, nikdy nemala v úmysle tento byt žalovaným odpredať a taktiež z dôvodu, že v čase
podpisu kúpnej zmluvy bola po ťažkej operácii žlčníka, nebola zotavená, preto si neprečítala listinu, ktorú
podpisovala. Ďalej poukázala na to, že výzva Správy katastra Košice o prerušení konania na dobu 30
dní na odstránenie nedostatkov podania v kúpnej zmluve jej nikdy nebola doručená a dodatok ku kúpnej
zmluve bol podpísaný pred notárom, avšak listinu, ktorú jej na podpis priniesla asi o mesiac po podpise

kúpnej zmluvy žalovaná v 2.rade - na tejto listine nie je jej podpis, túto listinu nepodpísala, nemala v
úmysle podpísať žiaden dodatok ku kúpnej zmluve. Ďalej poukázala na to, že v kúpnej zmluve bola
dohodnutá cena vo výške 110.740,-Sk, ktorá nezodpovedala vtedajším cenám obdobných bytov a v
kúpnej zmluve nebolo pre ňu zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré by ju oprávňovalok doživotnému užívaniu bytu. Uvádzala aj niektoré ďalšie skutočnosti, týkajúce sa doručovania listín zo
Správy katastra Košice. Neplatnosti kúpnej zmluvy sa domáhala podľa § 37 ods. 1 OZ a podľa § 49 OZ.
Naliehavý právny záujem na určení odôvodnila tým, že nevedomé a vplyvom konania žalovaných prišla

o svoje vlastné bývanie a na liste vlastníctva sú ako vlastníci jej bytu evidovaní žalovaní.
Žalovaní so žalobou nesúhlasili a navrhli žalobu zamietnuť.

2. Súd prvej inštancie už vo veci rozhodol skorším rozsudkom zo dňa 7.12.2010 (žalobu zamietol),
rozsudok však odvolací súd zrušil uznesením zo dňa 13.10.2011 a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. Z odôvodnenia odvolacieho súdu je zrejmé, že sa odvolací súd stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou o existencii právnej
skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej neplatnosti napadnutej zmluvy. Konštatoval, že z
výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy zrejme vedela, že listina, ktorú u notárky podpisuje je zmluvou o prevode vlastníctva
k bytu a príslušnému spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

domu, ako aj pozemku. Nasvedčuje tomu nesporná skutočnosť, že pani V. osem rokov pred podpisom
napadnutej zmluvy vedela, že žalovaní za ňu zaplatili požadovaných 15% z kúpnej ceny predmetných
nehnuteľností, t.j. sumu 18.932,-Sk pri prevode vlastníctva bytu z dovtedajšieho vlastníka Lesostavu
š.p. Revúca a splácali za ňu aj zvyšok kúpnej ceny, až do úplného vyrovnania v mesiaci júl 2002, t.j.
zaplatili celú cenu prevádzaných nehnuteľností bez toho, aby im pani V. následne niečo z tohto titulu

vracala, resp. aby existoval iný dôkaz, že medzi účastníkmi šlo o pôžičku. Daná skutočnosť vyplynula
zo samotnej účastníckej výpovede pani V., keď potvrdila, že potom, čo došlo k ponuke na odpredaj bytu
mala záujem byt odkúpiť, avšak nemala dostatok finančných prostriedkov, z ktorého dôvodu sa najprv
obrátila na svojho syna žijúceho v Kanade a potom, čo na jej list nereagoval, obrátila sa na žalovanú v
1.rade. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania bola preukázaná jednak časová súvislosť

medzi vyplatením zvyšku kúpnej ceny žalovanými za žalobkyňu a uzavretím napadnutej kúpnej zmluvy,
podpísanie kúpnej zmluvy aj s overením podpisu u notárky pani V., čo nakoniec sama aj uznala, ako
aj skutočnosť, že žalobkyňa následne neplatila daň z nehnuteľnosti, ani sa nezúčastňovala schôdzí
vlastníkov bytov. Naviac sama tvrdila, že v prípade podpisu (asi) dodatku ku kúpnej zmluve sa
domnievala, že ide o dohodu o zabezpečení starostlivosti o ňu žalovanými, ktorá by mala opodstatnenie

práve v nadväznosti na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu na žalovaných. S takto
uvedených skutočností sa odvolaciemu súdu javilo, že účastníci v roku 1994 v súvislosti s ich dohodou,
že kúpnu cenu bytu za žalobkyňu zaplatia žalovaní sa dojednali aj o budúcom nadobudnutí vlastníctva
k tomuto bytu žalovanými a aj keď táto ich zmluva o budúcej zmluve pre nedodržanie písomnej
formy by bola neplatná, potrebné by bolo na ňu prihliadať pri hodnotení žalobkyňou tvrdeného omylu

pri uzatváraní napadnutej kúpnej zmluvy. Opodstatnenosti záveru o vedomosti žalobkyne o tom, že
uzatvára kúpnu zmluvu nasvedčujú aj rozpory vyplývajúce z jej výpovede, keď na jednej strane tvrdila,
že o existencii kúpnej zmluvy sa dozvedela až krátko pred podaním žaloby, na druhej strane potvrdila,
že v súvislosti s prihlásením vnuka na trvalý pobyt k nej do predmetného bytu sa dozvedela o potrebe
súhlasu vlastníkov bytu, teda žalovaných v roku 2003, ktorí na jej požiadanie tento súhlas jej vnukovi

dali. Za predpokladu pravdivosti tvrdenia žalobkyne, že napadnutú kúpnu zmluvu uzavrela v omyle, že
ide o inú zmluvu týkajúcu sa úhrady kúpnej ceny bytu žalovanými za ňu, bolo na mieste tento svoj
omyl žalovaným oznámiť a domáhať sa nápravy tým viac, že v tom čase už na celú vec nebola sama,
keďže s ňou byt užíval aj vnuk. Pani V. sa však ani ústnou formou tejto relatívnej neplatnosti právneho
úkonu vtedy nedovolávala, keď sama potvrdila, že neurobila nič. Odvolací súd však za nepresvedčivý

a pochybný považoval záver súdu o neexistencii iných dôvodov (absolútnej) neplatnosti napadnutej
kúpnej zmluvy. V tomto smere súhlasil s odvolaním žalobkyne, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch
svojho rozhodnutia nevyporiadal s posúdením skutočností relevantných pre záver o rozpore právneho
úkonu s dobrými mravmi, resp. o obchádzaní zákona (§ 39 OZ) a tiež v rozpore medzi tvrdenou vôľou
účastníkov zmluvy a prejavenou vôľou (§ 37 OZ). Platná právna úprava v ust. § 39 OZ ustanovuje

nedovolenosť právneho úkonu, ak jeho obsah alebo účel odporuje zákonu alebo, ak jeho obsah, alebo
účel obchádza zákon, alebo ak sa právny úkon prieči dobrým mravom. To znamená, že za neplatný sa
považuje aj taký právny úkon, ktorý je síce v súlade so zákonom a ani zákon neobchádza, avšak sa
prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi môže byť dôvodom neplatnosti právneho úkonu len
vtedy, ak právny úkon zodpovedá zákonu, t.j. nie je v rozpore so zákonom, ani ho neobchádza. Podľa

názoru odvolacieho súdu preto prvoinštančný súd v prejednávanej veci mal pri posúdení platnosti resp.
neplatnosti napadnutej zmluvy sa zaoberať otázkou, či jej obsah alebo účel neobchádza zákon, keďže
z tvrdení samotných žalovaných a napokon aj z obsahu napadnutej zmluvy vyplýva, že v konečnom
dôsledku účelom napadnutej zmluvy bolo nadobudnutie vlastníctva k tomuto bytu, za cenu ustanovenúzák.č.182/93 Z.z., t.j. za zvýhodnenú cenu, za ktorú mohol byt odkúpiť len bývalý nájomca bytu, ako
to žalobkyňa v konaní aj namietala. Až po posúdení tejto otázky, pri závere, že napadnutá zmluva
svojim obsahom, alebo účelom zákon neobchádza bolo potrebné sa zaoberať posúdením zmluvy z

hľadiska, či sa neprieči dobrým mravom. Keďže zákon bližšie nevymedzuje pojem dobrých mravov, v
záujme spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov sa vyžaduje individuálne posúdenie obsahu
a účelu napadnutej zmluvy podľa konkrétnych okolností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a
to z hľadiska jej súladu so základnými, v spoločnosti všeobecne uznávanými a platnými morálnymi
normami, t.j. z hľadiska, či tu nejde o zmluvu, ktorá je všeobecne neakceptovateľná v zmysle spoločnosti

prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozsudok NS SR sp.zn.
3Cdo/137/2003). Osobitne sa v tomto smere je potrebné zaoberať skutočnosťou tvrdenou žalovanými,
že už v čase kúpy bytu žalobkyňou od Lesostavu š.p. Revúca, t.j. v roku 1994 došlo medzi účastníkmi k
dohode, že po splatení celej kúpnej ceny žalobkyňa prevedie byt na nich. Žalobkyňa by takouto dohodou
nemohla byť viazaná už so zreteľom na nárast obvyklej ceny bytov v čase uzavretia napadnutej kúpnej
zmluvy oproti obvyklej cene prevodu bytov v prvej polovici 90-tych rokov. Znamenalo by to totiž, že

okolnosti, z ktorých podľa tvrdenia žalovaných účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa zmenili do tej
miery, že od žalobkyne už nemohli spravodlivo požadovať, aby sa takto kúpna zmluva uzavrela. Podľa
rozhodnutia odvolacieho súdu bolo by tiež potrebné hodnotiť skutočnosť, že hrubý nepomer medzi
nízkou cenou dojednanou v napadnutej kúpnej zmluve oproti obvyklej cene nebol vyvážený nijakým
záväzkom zo strany žalovaných (zabezpečiť starostlivosť a opateru žalobkyne, právne zabezpečiť jej

právo doživotného užívania bytu formou zriadenia vecného bremena, bezodplatnosť užívania a pod.). V
uvedených smeroch v rozsudku súdu absentovalo odôvodnenie, aj posúdenie konkrétnych skutočností
podstatných pre záver o existencii (neexistencii) žalobkyňou tvrdeného rozporu medzi jej vôľou a
prejavenou vôľou v napadnutej zmluve, čo bolo dôvodom pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na
ďalšie konanie.

3. Po vrátení veci a doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opakovane rozhodol rozsudkom
(ktorý je predmetom preskúmavania) pričom z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa G. V.
v priebehu konania zomrela, dedičské konanie bolo vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.
25D/333/2013 a dedičstvo v celom rozsahu nadobudla H. O. (žalobkyňa). V novom rozhodnutí súd

poukázal na to, že právny zástupca žalobkyne v priebehu konania potvrdil, že kúpna zmluva, neplatnosti
ktorej sa žalobkyňa v konaní domáha z formálneho hľadiska je v poriadku, a dôvodil, že dojednanie
kúpnej ceny nie je neplatné, ale sa prieči dobrým mravom, keďže len nájomník mal možnosť nadobudnúť
byt za zvýhodnenú cenu, tá nebola platná pre žalovaných a účastníci zmluvy nemohli byť viazaní
predchádzajúcimi dohodami, keď v čase nadobudnutia bytu žalobkyňou od Lesostavu sa mali dohodnúť,

že po prevode bytu na pani V. bude byt prevedený na žalovaných za cenu, ktorú nepochybne žalovaní
zaplatili.
Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ust. § 37 ods.1 a § 39 OZ a vychádzal z úvahy, že z hľadiska
postupnosti právnej analýzy je potrebné podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení v prvom rade
posúdiť náležitosti vôle a prejavu vôle. Ak právny úkon nebol urobený slobodne, vážne a určito, možno

konštatovať neplatnosť na základe týchto vád a nie je potrebné posudzovať jeho dovolenosť. Prípadnú
neplatnosť podľa ust. § 39 je potrebné posudzovať až po ustálení, že prejav vôle bol urobený slobodne
a vážne a jeho obsah je dostatočne určitý.Neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 možno posudzovať
len vzhľadom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení
záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zakázaný; konanie in

fraudem legis postup, ak sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý
je právnou normou nepredvídaný a nežiaduci. Je však potrebné skúmať účel zákona, s ktorým má
byť dotknutý právny úkon v rozpore. Inštitút neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi možno
vnímať ako ďalšiu korekciu zmluvnej autonómie. V literatúre aj v judikatúre možno nájsť viaceré definície
dobrých mravov. Podľa jednej definície ide o základné, všeobecne uznávané a v spoločnosti panujúce

morálne zásady, ktoré sa týkajú vzťahov a konania medzi ľuďmi. Najvyšší súd SR definoval dobré
mravy ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti
prevládajúcim morálnym zásadám. Z citovaných pokusov o definíciu dobrých mravov tieto sú otvoreným
pojmom, ktorý je potrebné pri aplikácii na rôzne skutkové okolnosti znovu a znovu vymedzovať. Rozpor
sozákonom,jehoobchádzaniealeborozporsdobrýmimravmizakladajúabsolútnuneplatnosťprávneho

úkonu.
V prejednávanej veci pre posúdenie tohto právneho úkonu (kúpna zmluva uzavretá medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanými dňa 9.8.2002), podľa názoru súdu prvej inštancie, je podstatné
skúmať okolnosti, za akých došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v roku 1994, teda okolnosti v časekúpy bytu pani V. od Lesostavu š.p. Revúca. V tomto smere žalovaní predložili súdu listinné doklady
preukazujúce odpredaj celého domu, v ktorom sa predmetný byt právnej predchodkyne žalobkyne
nachádzal fyzickým osobám, konkrétne manželom D., keďže to bolo pre vlastníka domu finančne

výhodnejšie. K odpredaju bytového domu na Z. T.. Č.. XXX a 109 v S. fyzickým osobám nemalo
námietok ani Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Na základe sťažností nájomníkov, aj žalovaného
v 2. rade Lesostav Revúca š.p. pristúpil k prevodu vlastníctva bytov na nájomníkov, po vzájomnej
dohode. Tak ako potvrdil svedok Skladaný a daná skutočnosť je zrejmá aj z Protokolu o kontrole
Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 12.11.1992, realizácia odpredaja bola možná na základe

vzájomnej dohody medzi vlastníkom a nájomníkmi odpredajom jednotlivých bytov s podmienkou, že o
spoločné priestory sa postarajú nájomníci, teda bola stanovená podmienka odpredaja všetkých bytov,
alebo odpredajom bytových domov ako celku právnickej, či fyzickej osobe, ktorá na seba zoberie vecné
bremeno nájomníkov, teda tých, ktorí byty neodkúpili, ako aj spoločných priestorov, vrátane dvoch
predajní, nachádzajúcich sa v objekte domu č.107. Všetci nájomníci bytového domu na Z. XXX B.
S. o kúpu bytov do vlastníctva prejavili záujem, okrem pani V., ktorá na kúpu bytu nemala finančné

prostriedky, z ktorého dôvodu sa obrátila na syna žijúceho v Kanade, a potom, čo na jej list nereagoval,
jej pomoc v tomto smere ponúkli žalovaní. V konaní bolo preukázané a nesporné, že kúpnu cenu za
byt právnej predchodkyne žalobkyne zaplatili žalovaní vlastníkovi domu a to tak, že 15% z kúpnej ceny
vo výške 18.932,-Sk zaplatili pri prevode vlastníctva bytu v roku 1994 a zvyšnú časť kúpnej ceny až do
úplného vyrovnania uhradili v splátkach, konečnú splátku v júli 2002, čo znamená zaplatili celú cenu

prevádzaných nehnuteľností za právnu predchodkyňu žalobkyne bez toho, aby im z tejto kúpnej ceny
niečo vrátila.
Pokiaľ sa v tom čase, teda v roku 1994 pani V. so žalovanými dohodla na tom, že kúpnu cenu bytu
zaplatia za ňu žalovaní s tým, že sa dohodli aj o budúcom nadobudnutí vlastníctva k tomuto bytu pre
žalovaných, považoval súd prvej inštancie za nutné poznamenať tak, ako konštatoval odvolací súd, že

takáto dohoda, ktorá bola dohodou ústnou, bola neplatná, pre pani V. nezáväzná, ničím vynútiteľná
a podľa vlastného uváženia aj rešpektovaná. V tomto smere je potom nutné prisvedčiť žalovaným, že
v tom čase, teda pred uzavretím kúpnej zmluvy 9.8.2002, po zaplatení kúpnej ceny bytu sa pani V.
mohla rozhodnúť, či finančné prostriedky žalovaným vráti, alebo pristúpi k úkonu, na ktorom sa dohodli.
Prvoinštančný súd zdôraznil, že pani V. uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 9.8.2002 uzatvárala nie ako

nájomníčka, ale už ako vlastníčka bytu a pokiaľ túto zmluvu uzatvorila, bolo to jej vlastné rozhodnutie,
jej vôľa s predmetným bytom disponovať. Tak ako odvolací súd konštatoval vo svojom rozhodnutí,
žalobkyňa v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy vedela, že listina, ktorú podpisuje je zmluvou o
prevode vlastníctva bytu a príslušnému spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu ako aj na pozemku. V tomto smere prvostupňový súd doplnil dokazovanie na

určenie rozsahu vplyvu liečiv, ktoré jej boli aplikované v čase po operácii žlčníka, teda niekoľko dní
pred uzavretím samotnej kúpnej zmluvy, ktorú skutočnosť namietala, keď znalec výslovene konštatoval,
že v dôsledku chirurgického výkonu a následného podávania analgetík nemohlo dôjsť k ovplyvneniu
konania pacientky pri danom právnom úkone dňa 9.8.2002, teda pri uzavretí kúpnopredajnej zmluvy,
len v bezprostrednom perioperačnom období, maximálne do 48 hodín po operačnom výkone. Rovnako

užívané lieky sami o sebe, aj v spojitosti s inými liekmi nemohli pri danom právnom úkone spôsobiť
zníženie rozumových a vôľových schopností predávajúcej v takom rozsahu, že by nevedela rozpoznať
následky svojho konania dňa 9.8.2002, rovnako nemohlo dôjsť k predávkovaniu liečiv.
Pokiaľ ide o dohodnutú kúpnu cenu pri odpredaji nehnuteľnosti a posúdení platnosti napadnutej zmluvy
ohľadom výšky kúpnej ceny, či jej obsah alebo účel neobchádza zákon, v tomto smere súd konštatoval,

že pani V. predmetným bytom disponovala ako vlastníčka a pri stanovení kúpnej ceny nebola viazaná
žiadnym zákonom, a najmä nie zákonom č. 182/1993 Z. z. , ktorý zákon okrem toho, že upravuje
formálne náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, zvýhodňoval a zvýhodňuje kúpnu cenu len v
prípade, ak byt kupuje nájomca, čo v prípade odpredaja bytu žalovaným na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 9.8.2002 nenastalo. Kúpna cena tak bola vecou dohody strán uzavretej zmluvy. Tak ako bolo v

konaní preukázané, dohodnutá kúpna cena bola vyvážená záväzkom zo strany žalovaných, ktorí v deň
uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavreli s pani V. aj zmluvu o užívaní, na základe ktorej táto
nadobudla právo doživotného užívania predmetného bytu bez platenia nájomného vlastníkom bytu, len
za náklady spojené s bývaním. V konaní bola preukázaná aj nadštandartná starostlivosť poskytovaná
žalovanými pani V. a to až do roku 2006, kedy došlo k ustáleniu vzťahov medzi nimi. Na základe vyššie

preukázaných skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že právny úkon, uzavretie kúpnej zmluvy
dňa 9.8.2002 bol zo strany právnej prechodkyne žalobkyne úkonom, ktorý urobila slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne, z ktorého dôvodu tento právny úkon je platný, keďže vychádzal z vôle samotnej
predávajúcej a opak v konaní preukázaný nebol. Vzhľadom na okolnosti , ktoré nastali medzi žalovanýmia pani V. od roku 1994, nielen pri poskytnutí finančných prostriedkov na kúpu bytu, ale aj vzhľadom
na dlhodobo pretrvávajúce vzájomné vzťahy, ktoré medzi nimi existovali, ktoré skutočnosti boli v konaní
preukázané, nemožno hovoriť ani o tom, že uzavretá zmluva zo dňa 9.8.2002 sa prieči dobrým mravom.

Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a žalovaným ako úspešnej strane sporu
priznal náhradu trov konania v plnej výške.
O náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli pred 1.7.2016, rozhodol súd podľa výsledku konania v zmysle

ust. § 255 ods.1 CSP, podľa čl.4 ods.1, 2 CSP a priznal štátu nárok na náhradu trov konania, ktoré platil,
voči žalobkyni v plnej výške.

5.Protiuvedenémurozsudkužalobkyňapodalavzákonomstanovenejlehoteodvolaniezdôvodovpodľa
§ 365 ods. 1 písm. d/ , f/, h/ CSP, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa zdôraznila,
že pokiaľ v roku 1994 jej právna predchodkyňa so žalovanými uzavrela dohodu o tom, že za ňu
uhradia kúpnu cenu a zároveň sa dohodli aj o budúcom nadobudnutí vlastníctva k predmetnému bytu,
takáto dohoda bola dohodou ústnou, bola neplatná a pre jej právnu predchodkyňu nezáväzná, ničím
vynutiteľná.

Žalobkyňa nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, pričom zdôraznila, že aj keď sa môžu
účastníci kúpnej zmluvy dojednať tak, že sa odchýlia od ceny obvyklej (trhovej) nemožno vylúčiť,
že okolnosť hrubého nepomeru plnenia jednej zo strán k tomu, čo poskytla druhá strana môže v
spojitosti s ďalšími okolnosťami napĺňať znaky konania priečiaceho sa dobrým mravom (rozsudok NS
ČR 30Cdo/1653/2009). Zároveň zdôraznila, že predmetná kúpna cena, ktorá bola dojednaná nebola

nikdy uhradená. Podľa názoru žalovanej práve ďalšie okolnosti, ktoré boli vykonaným dokazovaním
v tomto prípade zistené a to neexistencie platnej dohody o zápočte vzájomných záväzkov účastníkov
konania, neexistencia písomnej dohody o zriadení vecného bremena v prospech žalobkyne (jej
predchodkyne), uzatváranie spornej kúpnej zmluvy 79 ročnou osamelou osobou po operácií zakladajú
dôvodné pochybnosti o neplatnosti kúpnej zmluvy ako celku podľa § 39. Žalobkyňa je toho názoru, že

žalovaní využili tieseň jej právnej predchodkyne a hoci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie ohľadom
zdravotného stavu, vplyvu medikamentóznej liečby na jej rozhodovacie a vôľové schopnosti, nemožno
opomenúť aj jej osamelosť, obavy o kvalitu jej ďalšieho života a manipulatívne správanie žalovaných.
Žalobkyňa má za to, že napadnuté rozhodnutie nie je preskúmateľné a tým je daný odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, pretože sa súd prvej inštancie v odôvodnení dôsledne nevysporiadal

s námietkami žalobkyne, resp. niektorým venoval len minimálnu pozornosť a ňou uplatnené námietky
nepreskúmal komplexne. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a určí, že predmetná zmluva je neplatná. Zároveň si uplatnila
nárok na náhradu trov konania.

6. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a

námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania a trovách štátu
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .

8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

9. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP pretože konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci .10. Odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je daný vtedy, keď konanie má inú vadu,
ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Tentoodvolacídôvoddopadánaakékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,

avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu ( ich dôsledok sa
mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej).

11. Žalobkyňa naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videla v tom, že napadnuté rozhodnutie podľa nej
nie je preskúmateľné.

12. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd poukazuje na to, že pod odňatím
možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku
ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným

postupomsúdu,ktorýrozhodnutiupredchádza.Zároveňpodľaustálenejsúdnejpraxekodňatiumožnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale
aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako

Ústavný súd SR už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

13. V zmysle uvedeného nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom.

14. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods.

2 O.s.p. ) , pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s

poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie
musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho
vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť
preskúmateľné.

16. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nepreskúmateľný rozsudok je vtedy, ak dôvody neobsahuje,
alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vyporiada so všetkými
otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom.

17. Odvolaním napadnutý rozsudok uvedené náležitosti má. Odôvodnenie rozsudku je dostatočné,
pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné. Stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zoskutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol
jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na
nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť

ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z
ktorých právne závery vychádzajú. Zároveň podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa
relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Z týchto dôvodov odvolací súd musí konštatovať,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné, v dôsledku čoho je rozsudok preskúmateľný.

18. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

19. V danom prípade nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže
súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu
prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

21.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol

naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP

22. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

24. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku odvolateľky, že sa súd dôsledne nevysporiadal s
jej námietkami a vec nepreskúmal komplexne. Súd prvej inštancie sa argumentačne zaoberal všetkými
tvrdeniami žalobkyne ,ako aj obranou žalovaných a na všetky námietky žalobkyne (uvedené aj v
odvolaní) už dal odpoveď. Zároveň sa prvoinštančný súd riadil názorom odvolacieho súdu uvedeným v
zrušujúcom uznesení a splnil jeho pokyny. Prvoinštančný súd sa pri posúdení platnosti resp. neplatnosti

napadnutej zmluvy zaoberal otázkou, či jej obsah alebo účel neobchádza zákon. Po posúdení tejto
otázky, pri závere, že napadnutá zmluva svojim obsahom, alebo účelom zákon neobchádza sa zaoberal
posúdením zmluvy z hľadiska, či sa neprieči dobrým mravom. Zohľadnil skutočnosť, že už v čase kúpy
bytu žalobkyňou od Lesostavu š.p. Revúca, t.j. v roku 1994 došlo medzi účastníkmi k dohode, že posplatení celej kúpnej ceny žalobkyňa prevedie byt na žalovaných, ktorou však žalobkyňa nemohla byť
viazaná.Správne potom uzavrel, že pani V. uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 9.8.2002 uzatvárala nie ako
nájomníčka, ale už ako vlastníčka bytu a pokiaľ túto zmluvu uzatvorila, bolo to jej vlastné rozhodnutie,

jej vôľa s predmetným bytom disponovať. Pri posúdení cenou dojednanou v napadnutej kúpnej zmluve
oproti obvyklej cene prvoinštančný súd hodnotil aj skutočnosť, že nepomer medzi nízkou bol vyvážený
záväzkom zo strany žalovaných.

25. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobkyne nedôvodné a nespôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu
prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver
o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov, a preto napadnutý rozsudok vrátane výroku
o trovách konania medzi stranami sporu a trovách štátu , ako vecne správny , podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Takýto nárok vznikol úspešným žalovaným v 1. a 2. rade. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia( § 262 ods2 CSP).

27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).