Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 21, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/507/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108207925
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7108207925.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne L. I., P., D. XX, proti žalovanej U.. R. V. - X., M., U.
XX, o zaplatenie sumy 7 623,- eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti uzneseniu 25C/161/2008-569 z
29.4.2015 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením návrh žalovanej na prerušenie konania vedeného na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25C/161/2008 do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 37C/106/2013 zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou naň 1.4.2008 v znení zmeny
z 15.5.2014, domáha, že písomným podaním z 26.1.2015 žalovaná navrhla prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na súde pod sp. zn. 37C/106/2013, v ktorom konaní sa

rieši predbežná otázka či predmetné pozemky sú alebo nie sú využívané pre poľnohospodárske účely,
ako aj výška nájomného požadovaného žalobkyňou. Podotkol, že z pripojeného spisu súdu pod sp. zn.
37C/106/2013 zistil, že v predmetnom konaní žalobkyňa R. L. sa voči žalovanej U.. R. V. - X. domáha
zaplatenia sumy vo výške 3 034,19 € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia
za užívanie pozemkov v kat. úz. Ploské, obec: Ploské, okres Košice - okolie evidovaných na LV č.
XXXX, za rok 2012, že konanie doposiaľ nie je právoplatne ukončené, uznesením zo 17.4.2015 bolo

pojednávanie v danej veci odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Citoval § 109
ods.2 písm. c) O.s.p. a poukázal nato, že citované ustanovenie upravuje tzv. predbežnú (prejudiciálnu)
otázku, ktorou sa rozumie taká otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, a ktorá môže
byť predmetom samotného konania. Pokiaľ sa táto zákonom predpokladaná prekážka vyskytne počas
súdneho konania, je na úvahe súdu, či konanie preruší alebo bude v ňom pokračovať ďalej, pretože z
dikcie ust. § 109 ods. 2 O.s.p. nevyplýva súdu povinnosť konanie prerušiť, že k prerušeniu konania podľa

citovaného ustanovenia pristúpi (pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia) za predpokladu, že prebieha iné
konanie alebo keď dal podnet účastník na začatie iného konania, v ktorom sa rieši (má byť riešená)
taká otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol riešiť sám. Dôvod
prerušenia konania tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania a že pri úvahe, či súd preruší
konanie,postupujepodľaokolnostíprípadu.Uzavrel,žesanestotožňujestvrdenímžalovanejúčastníčky
o potrebnosti prerušenia konania do právoplatného skončenia konania vedeného na súde pod sp.

zn. 37C/106/2013, keďže otázku účelu využívania predmetných pozemkov i výšku peňažného nároku
žalobkyne na nájomnom posúdi sám na základe výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania vo veci, aj
vzhľadom na už vykonané znalecké dokazovanie. Preto dospel k záveru, že v tomto konaní pre riešenie
jednotlivých právnych otázok v súvislosti s prebiehajúcim konaním sp. zn. 37C/106/2013 nieje potrebné
jeho prerušenie s prihliadnutím aj na hľadisko procesnej hospodárnosti a z uvedených dôvodov rozhodol
tak, že návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol.

Žalovaná v zákonnej lehote podala odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd zamietol jej návrh na
prerušenie konania, ktoré odôvodnila podľa § 205 ods.2 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok, z nasledujúcich skutkových a právnych dôvodov: Súd v zmysle uvedeného uznesenia
dospel k názoru, že prerušenie konania z hľadiska procesnej hospodárnosti nieje potrebné. Nakoľko
sa rovnaké právne otázky zásadného významu riešia v konaní 37C/106/2013, v konaní 40C/67/2008

bolo proti rozsudku Okresného súdu Košice I. podané odvolanie na Krajský súd v Košiciach, v ktorom
sa odvolací súd bude musieť vysporiadať s rovnakými právnymi otázkami ako Okresného súdu Košice
I. v konaní č.k.: 25C/161/2008, a to najmä: - či znalec z odboru stavebníctva je oprávnený vyhotoviť
znalecký posudok k výške nájomného - k predmetným pozemkom a či takto vyhotovený znalecký
posudok možno hodnotiť za zákonný, či sa pri určovaní výšky nájomného uplatňuje zákon č. 504/2003

Z.z., ktorý odkazuje na oceňovací právny predpis, a to vyhlášku 38/2005 Z.z., nakoľko sú pozemky
zastavanéstavbaminapoľnohospodárskeúčelydo24.6.1991,-čibolovkonanídostatočnepreukázané,
že ona mala na pozemkoch vykonávať podnikateľskú činnosť v rozsahu tvrdenom žalobkyňou, ktorá
svoje vyjadrenia nepodložila žiadnymi relevantnými dôkazmi a aj napriek tomu, že predložila v konaní
40C/67/2008 množstvo listinných dôkazov, ktoré potvrdzovali, že vykonávala poľnohospodársku činnosť
súd, v konaní vyhovel žalobkyni, - či sa areál ranča, na ktorom sa nachádzajú pozemky žalobkyne

považuje za hospodársky dvor pre chov hospodárskych zvierat, - či bolo bezdôvodné obohatenie
skutočne na úkor žalobkyne získané, - či vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške požadovanej viac
ako 500 krát vyššie ako výška nájomného, ktoré ona platila SPF možno považovať za obvyklú výšku
nájomného, - či možno nájomnú zmluvu, ktorú uzatvorila s SPF ako správcom za neznámych vlastníkov
vo výške 71/132, v ktorej určil výšku nájomného považovať za rozhodnutie o výške nájomného, na

ktoré je podľa §139 ods.2 oprávnený, - či je právny nárok žalobkyne v zmysle § 11 písm. d), § 14
ods.1, §13, § 16 ods.1 a §16 ods.3 právnej úpravy 229/1991 Zb. prekludovaný a iné. II. Nakoľko bolo v
predmetnom konaní podané 28.5.2015 rozsiahle písomné podanie a súd sa bude musieť vysporiadať s
rovnakými otázkami ako Krajský súd Košice, ktoré majú v konaní zásadný význam pre rozhodnutie súdu,
má za to, že súd nepostupoval v konaní správne, keď konanie neprerušil. Odvolaciemu súdu dáva do

pozornosti tú skutočnosť, že na Okresnom súde Košice I. sa vedie odhadom ďalších desať identických
konaní, v ktorých sa súdy musia vysporiadať s rovnakými otázkami, ako odvolací súd. Je pre ňu finančne
neúnosné platiť za poskytovanie právnych služieb a nechávať sa právne zastupovať v každom jednom
súdnom konaní, ktoré žalobkyňa podľa jej názoru podáva úmyselne za každý rok samostatne, pričom
jednoduchým zmenením žalobného petitu bolo možné minimalizovať počet súdnych konaní. Takýto

postup žalobkýň má pre ňu z hľadiska trov likvidačný charakter. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada,
aby s prihliadnutím na hospodárnosť konania a najmä z dôvodu, že s identickými právnymi otázkami
sa má vysporiadať odvolací súd, bolo vyhovené jej odvolaniu, ktorým sa súčasne poskytne ochrana jej
ohrozeným právam.
K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na jeho odôvodnenie, z ktorého citovala, že k

uvedenému rozsiahlemu písomnému podaniu žalovanej z 28.5.2015, t.j. k sporným právnym otázkam
v tomto konaní, sa detailne vyjadrila podaním z 5.6.2015. Poukázala na to, že 1.4.2008 v predmetnej
právnej veci podala návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 10 162,65 eur (306 160,- Sk)
s príslušenstvom, z titulu nájomného resp. bezdôvodného obohatenia za roky 2006 - 2008. Návrhom
na zmenu petitu z 11.1.2011 žalobu rozšírila aj na roky 2009 a 2010, t.j. v predmetnom spore si

uplatňuje nároky za roky 2006 - 2010 vo výške (po čiastočnom späťvzatí) 7 623,00 eur s príslušenstvom.
Poukázala nato, že žalovaná využíva pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania od roku 1997, teda
už 18 rokov, a to bez zaplatenia akejkoľvek finančnej odplaty, že celý pozemok je oplotený, že ona
má obmedzený až takmer znemožnený prístup k predmetu svojho vlastníctva, t.j. že jej dispozičné
právo je dlhodobo obmedzované, že žalovaná už niekoľko rokov, napriek rôznym prísľubom, odmieta

jej platiť akúkoľvek kompenzáciu za užívanie pozemkov v jej vlastníctve a napriek tomu, že ochranu
svojho práva a záujmov uplatnila na titulovanom súde ešte v roku 2008, vo veci dlhodobo pretrváva stav
právnej neistoty, že žalovaná naďalej plnohodnotne, ničím nerušene, využívala a zneužívala daný stav
(neexistenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia) a podnikala na cudzích pozemkoch.
Má za to, že súd uznesením z 29.4.2015, sp.zn. 25C/161/2008, ktorým predmetné konanie neprerušil,

rozhodol v súlade so zásadami občianskeho súdneho konania prihliadajúc na stav, priebeh a dĺžku
predmetného konania. Citovala § 109 ods.2 a poukázala na ustálenú súdnu prax (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, z 21.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 150/2010, NS SR sp.zn. 4Obo/78/2012), že § 109
ods. 2 písm. c/ O. s. p. predpokladá takú predbežnú, resp, preiudiciálnu otázku, ktorej predchádzajúce
vyriešenie je nutné, aby bolo možné rozhodnúť vo veci samej. Je však nutné zdôrazniť, že nejde o

prípad, kedy by sa v inom konaní riešila otázka významná pre rozhodnutie súdu, ktorú by si súd nebol
oprávnený vyriešiť sám, ale jedná sa o prípad, kedy otázku, ktorú síce konajúci súd je oprávnený riešiť
ako otázku predbežnú, avšak z rôznych dôvodov (napr. z dôvodu spomínanej hospodárnosti konania)
je vhodnejšie vyčkať na rozhodnutie iného orgánu, najčastejšie súdu.Ani skutočnosť obdobného konania ešte neznamená, že sa v inom konaní rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada
voľného hodnotenia dôkazov a aj v prípade konečného rozhodnutia v obdobnej právnej veci nie je

vylúčené, aby súd z vykonaného dokazovania v tomto konaní inak právne posúdil vec a inak vo veci
rozhodol. Preto mnohokrát nie je potrebné, aby súd prerušoval konanie do právoplatného skončenia
konania v obdobnej právnej veci. (napr. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/61/2011 zo
dňa 27.9.2011)
Prerušením predmetného konania, z dôvodu čakania na výsledok konaní, ktoré nemajú relevantný a

objektívne odôvodnený význam pre toto konanie, by došlo k neúmernému predĺženiu a prieťahom v
konaní,avkonečnomdôsledkukzásahudoprávúčastníkovkonaniagarantovanýchčl.48ods.2Ústavy
SR.
V predmetnej veci sa jedná o výšku nájomného, resp. bezdôvodného obohatenia, čo nie je otázka, ktorú
by súd nemohol posudzovať samostatne a sám ju aj vyriešiť, t.j. konať a rozhodnúť vo veci sám.
Na Okresnom súde Košice I vedú podielové spoluvlastnícky sporných pozemkov viacero konaní proti

žalovanej. Žalovaná takmer vo všetkých vedených konaniach podala návrh na prerušenie konania s
odôvodnením, že je nehospodárne duplicitne riešiť požadované otázky, opakovať úkony a spôsobovať
nadbytočné trovy konania. Žalovaná taktiež apeluje na svoju finančnú situáciu, ktorá jej nedovoľuje
nechať sa zastupovať pred každým súdnym konaním, nakoľko právne otázky, ktoré je potrebné
predbežne vyriešiť, si právne zastupovanie vyžadujú.

Skutočnosť, že žalovaná nie je v niektorých konaniach oficiálne právne zastúpená, nemožno považovať
za relevantný a zákonný dôvod na prerušenie konania. V jednotlivých prebiehajúcich konaniach
žalovaná viackrát menila právneho zástupcu. Zároveň by chcela dať do pozornosti súdu, že v
obdobných alebo v totožných veciach, kde sú rovnaké skutkové a právne okolnosti a boli vykonané
dôkazy, už bolo aj právoplatne rozhodnuté, a to: 38C/171/2008 z 15.6.2012, právoplatným 25.8.2012

a vykonateľným 11.9.2012, 17C/212/2012 zo 17.6.2014, právoplatným 13.8.2014 a vykonateľným
17.8.2014. Z uvedeného je zrejme, že v obdobných resp. porovnateľných právnych veciach, t.j. v
právnych veciach, ktorých predmetom je zaplatenie peňažnej čiastky titulom bezdôvodného obohatenia
za identické alebo porovnateľné rozhodné obdobie, vo vzťahu k identickým alebo obdobným pozemkom
a vo vzťahu k identickej alebo porovnateľnej žalobkyni a totožnej žalovanej, je rozhodovacia činnosť

už ustálená, preto má za to, že nie je relevantný dôvod na prerušenie konania. Poukázala na zásadu
zásada hospodárnosti ale aj zásada rýchlosti konania, že podstatou zásady rýchlosti je, aby bola
ochrana subjektívnych práv poskytnutá rýchlo a účinné, jadrom zásady hospodárnosti zas, aby bola
táto ochrana poskytnutá bez zbytočných nákladov ako zo strany účastníkov konania, tak aj zo strany
štátu, že obe zásady spolu veľmi úzko súvisia, čomu zodpovedá aj ich legislatívne vyjadrenie, že toto

právo je zakotvené i v článku 48 ods.2 Ústavy SR, z ktorého citovala a poukázala aj na § 6 a § 100
ods.1 O. s. p., ktoré sú vyjadrením zásady rýchlosti konania, ktorá vychádza z práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, že účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom
sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej právnej ochrany. Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. V ďalšom
poukázala na Nález ÚS 26/95 a uviedla, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty
osoby, ktorá sa na súd vo veci obrátila. Vzhľadom na to, že konanie vo veci trvá už 7 rokov, možno
objektívne skonštatovať, že sa jedná o zdĺhavé konanie, ktoré doposiaľ nezaručilo žalobkyni právnu

istotu, a stojí ju to len množstvo úsilia a stresu bez konečného efektu a citovala z Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 142/04 z 25.11.2004. Neprimeranosť dĺžky predmetného konania
skonštatoval aj predseda Okresného súdu Košice I vo svojom vyjadrení z 13.5.2015 vo veci sťažnosti L.
I., ktorou bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jej záležitosti v zaručenej lehote

zaručeného článkom 6 ods.1 Dohovoru a citoval z uvedeného vyjadrenia predsedu Okresného súdu
Košice I. Právo na prejednanie veci v primeranej lehote je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý
proces.Prerušenímpredmetnéhokonaniabydošlokďalšímneprimeranýmprieťahomužvbeztakdlhom
konaní, s cieľom oddialiť konečné rozhodnutie vo veci samej bez racionálneho a relevantného dôvodu.
Ďalej citovala § 2 ods.1 zákona 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Nc 86/2011 z 24.11.2011 a § 153 ods.1 O. s. p. a
má za to, že nie je potrebné prerušiť konanie z dôvodu, že sa vedú aj iné podobné konania na súde,
a že sa čaká na rozhodnutie iného sudcu v rovnakej alebo obdobnej veci, bez priamej súvislosti na
dané konanie. Zároveň skutočnosť, že sa vedú aj iné obdobné konania nevylučuje, že súd môže nazáklade vykonaného dokazovania v predmetnom konaní dospieť k iným záverom resp. iným dôvodom
rozhodnutia súdu, nakoľko sudca je povinný rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
Žalovaná takmer v každom vedenom konaní navrhuje prerušenie konania z odkazom, že vec sa má

prerušiť do právoplatného skončenia nejakého konania, (napr. do právoplatného skončenia konania
pod sp.zn. 37C/106/2013, 19C/253/2012, 40C/67/2008 a pod) a to bez ohľadu na to, v akom štádiu
sú jednotlivé konania, ktorých prerušenie sa žiada, bez ohľadu na to, že už bolo vykonané určité
dokazovanie, vypočutí účastníci konania a pod. Takýmto postupom (prerušenie konania z dôvodu, že
sa čaká na rozhodnutie sudcu v rovnakej alebo obdobnej veci, bez priamej súvislosti na dané konanie)

by mohlo dôjsť k situácii, že sudca by nerozhodoval na základe svojho vedomia a svedomia, na základe
skutočností zistených zákonom, so zachovaním vecného a profesionálneho prístupu, ale rozhodoval
by len mechanicky, na základe skutočnosti zistených iným sudcom. Vzhľadom na to, že v predmetnom
konaní nejde o prípad v zmysle § 109 ods.2 písm. c), nie sú splnené podmienky na fakultatívne
prerušenie konania. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla súdu, aby prijal nasledujúce
uznesenie, že potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice I z 29.4.2015 sp.zn. 25C/161/2008, ktorým

bol návrh žalovanej na prerušenie konania zamietnutý.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo

je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia
ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Z § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. vyplýva, že k prerušeniu konania súd môže pristúpiť vtedy, ak prebieha

iné konanie alebo ak dal podnet na začatie iného konania, v ktorom sa posudzuje otázka, ktorá má
význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by inak mohol posúdiť sám (§ 135 ods.2 O. s. p.), takže dôvod
prerušenia konania tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania, pričom pri úvahe, či konanie
preruší, postupuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu.
Námietky žalovanej, týkajúce sa navyšovania trov konania nie sú dostatočným dôvodom na prerušenie

vedeného konania a to v prvom rade s prihliadnutím na dĺžku konania ako aj otázky, ktoré sa riešia
v konaní 37C/106/2013, keďže súd ich môže posúdiť sám. Je potrebné prisvedčiť súdu, že v danom
prípade aj vzhľadom na už vykonané znalecké dokazovanie, by bolo práve nehospodárne konanie
prerušovať. Konanie na súde prvého stupňa pod sp.zn. 25C/161/2008 a efektívnosť v konaní sa
zabezpečí len rozsudkom vo veci samej.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.