Rozsudok Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/456/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115228168
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8115228168.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: Z. R., H..

XX.XX.XXXX, trvale bytom X. Z. XX, XXXXXX S., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná
úverová banka, a.s. so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpený:
ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o. so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 35 857 513, v konaní
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.094,42 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. žalobu z a m i e t a ,

II. p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou súdu podanou dňa 20.11.2015 navrhol žalobca, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
mu sumu 1.094,42 EUR spolu s 5,05 %-tným ročným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho
po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, a to z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V
rámci žaloby žalobca poukázal na to, že žiadosťou o aktiváciu karty T-Mobile zo dňa 08.01.2007 mu
bol dňa 09.01.2007 schválený úverový rámec 18.000,- Sk (597,46 EUR) s pevnou mesačnou splátkou
600,- Sk (19,92 EUR). Z predmetnej karty doposiaľ vyčerpal sumu 3.00,89 EUR a poukázal úhrady vo
výške 4.098,31 EUR. Zo žaloby ďalej vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné

aplikovať ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenie §
4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona, teda v zmluve nie je uvedený úrok a zmluva neobsahuje RPMN.
Z tohto dôvodu sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Zo žaloby zároveň vyplýva, že skutočnosť, že sa žalovaný obohatil na úkor žalobcu sa žalobca dozvedel
od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS v mesiaci september roku 2015 po tom, čo mu bola
doručená platobná história od žalovaného s tým výsledkom, že takéto zmluvy žalovaného sú bezúročné
abezpoplatkov.ŽalobcataktiežcitovalrozhodnutiaKrajskéhosúduvPrešove,resp.vŽilinespoukazom

na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie a teda je potrebné
aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu.

2.Žalovanývrámcipísomnéhovyjadreniakžalobenavrholžalobuzamietnuťapriznaťmutrovykonania.
V rámci tohto vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že obsah zmluvného vzťahu medzi stranami sporu
je tvorený vzájomnými právami a povinnosťami tak, ako si ich účastníci vedome a dobrovoľne dohodli v
zmluvnej dokumentácii. Poukázal na to, že zmluva obsahuje žalobcom namietané náležitosti a je plne

v súlade s požiadavkami príslušných právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z ktorého v podstate vyplýva
to, že pri revolvingovom úvere nie je možné určiť RPMN. Žalovaný zároveň poukázal na to, že úrokje uvedený v obchodných podmienkach, pričom žalobca vyhlásil, že sa s výškou štandardnej úrokovej
sadzby oboznámil, čo vyplýva zo žiadosti o aktiváciu karty T-Mobile.
Žalovaný poukázal aj na to, že požiadavka žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je

neopodstatnenáaajvprípadedanostinárokužalobcu,byboltentopremlčaný.Vtejtosúvislostipoukázal
na to, že zo žalobného návrhu, ani žalobcom predložených listinných dôkazov žiadnym spôsobom
nevyplýva záver, ktorý by preukazoval údajný úmysel na strane žalovaného, pričom by bolo absurdné
pokiaľ by akékoľvek porušenie zákona malo byť jednoznačne posudzované ako úmyselné. Žalobca
taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/799/2014 a citoval

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.03.2015 sp. zn. 16Co/867/2014, z ktorého
okrem iného vyplýva: „Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia
všeobecné potvrdenia a zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale by bolo
nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať,
že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo
aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný uzavrel so žalobcom zmluvu o

úvere podľa jej obsahu v zmysle § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka,
podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech
peňažné prostriedky čo do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a zaplatiť úroky. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, táto
skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzavretia

zmluvy, ani v čase prijatia platieb od žalobcu nemohol vedieť ani predpokladať, že o niekoľko rokov
neskôr posúdi súd ním uzavretú zmluvu so žalobcom ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá
neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z.“
Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že je len zrejmé, že takýto právny názor, prezentovaný žalobcom,
nemôže s ohľadom na právny poriadok Slovenskej republiky obstáť a úmysel (ako najzávažnejšiu formu

zavinenia) je potrebné v každom jednom uvažovanom prípade dôsledne preukázať bezo zvyšku a
akýchkoľvek rozumných pochybností. Zmluva o úvere bola v tomto prípade dvojstranný právny úkon,
ktorého účastníkom bol i samotný žalobca, ktorý vychádzajúc z § 2 zákona o Zbierke zákonov a z ním
v žalobe prezentovaného právneho názoru mal, v rámci korektnosti zmluvného vzťahu so žalovaným
aspoň upozorniť, že jeho právny názor na súladnosť zmluvy so zákonom (čo do obsahu zákonných

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere) sa od právneho názoru žalovaného líši.

3. Žalobca v rámci výsluchu pred súdom poukázal na to, že on si toho veľa nepamätá a v podstate všetky
úkony a vybavovania ohľadom tejto veci vybavovala manželka.

4. Právny zástupca žalovaného v rámci pojednávania v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania
upresnil, že všetky platby, ktoré boli realizované pred 20.11.2012 sú premlčané a teda opravil pisársku
chybu v písomnom vyjadrení, kde bol uvedený dátum 14.12.2012.

5. V rámci písomného podania zo dňa 26.09.2017 žalovaný poukázal na to, že žalobca dostatočným

spôsobom nepreukázal uskutočnenie plnenia zo dňa 19.04.2012 vo výške 1.724,84 EUR a opätovne
poukázal na to, že uplatnená pohľadávka žalobcu je v celom rozsahu premlčaná v objektívnej trojročnej
premlčacej lehote, keďže nárok bol na súde uplatnený až dňa 20.11.2015.

6. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky

odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

7. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, súd sa prioritne zaoberal

posúdením tejto námietky. Subjektívna lehota v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia
plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení, teda o jeho výške,
ako aj o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. V tomto ohľade je nepochybné, kto má byť povinným
subjektom, teda subjektom, ktorý sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a taktiež medzi stranami
sporu nebola sporná výška bezdôvodného obohatenia, hoci žalovaný tento nárok vôbec neuznáva.

Podstatnou okolnosťou je, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, teda v danom prípade kedy sa žalobca
dozvedel o bezdôvodnom obohatení, pričom túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca
získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie,
pričom v tomto ohľade nie sú podstatné jeho právne znalosti, teda či vedel o príslušnej právnej úprave,resp. judikatúre súdov. Vyššie uvedený záver je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, jedná
sa napr. o rozhodnutia sp. zn. 26Cdo/785/2011, 1Cdo/67/2011, 28Cdo/685/2011, 28Cdo/3977/2007,
33Odo/306/2005, 33Odo/528/2006. Z týchto rozhodnutí okrem iného vyplýva, že vedomosťou podľa §

107 ods. 1 OZ sa nemyslí znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Nie je teda významné, či oprávnený má také vedomosti, aby
bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. V danom prípade sa žalobca o skutkových
okolnostiach dozvedel najneskôr úhradou poslednej platby, t.j. 19.4.2012 a nie je možné akceptovať
údaj uvedený v žalobe, z ktorého vyplýva, že sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne

obohatil dozvedel až v mesiaci september roku 2015 od Združenia HOOS, nakoľko, pokiaľ by sa
mala subjektívna vedomosť posúdiť takýmto spôsobom, tak oprávnený subjekt by si mohol v podstate
svojvoľne prispôsobiť počiatok plynutia subjektívnej lehoty tak, aby jeho nárok nebol premlčaný, a teda
je potrebné, aby počiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty bol v podstate „objektivizovateľný“.
Súd poukazuje na to, že aj počiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je potrebné taktiež odvíjať
od zaplatenia poslednej splátky, teda od 19.4.2012 a keďže v danom prípade nebol nárok uplatnený

do 19.4.2015, ale až 20.11.2015, je tento nárok premlčaný aj z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej
lehoty.

8. Žalobca v rámci žaloby poukázal na to, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať 10-ročnú
premlčaciu lehotu, keďže sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie, a to s poukazom na to, že

žalovaný ako banka poskytuje úvery už dlhodobo a vo veľkom množstve, čo vylučuje inú možnosť ako
to, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne, pričom je vylúčené, aby žalovaný ako
profesionál v poskytovaní úverov nepoznal spotrebiteľské právo. V tejto súvislosti súd poukazuje na
to, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu je v danom prípade na žalobcovi. Podľa názoru
súdu v podstate ani nie je možné preukázať, aby žalovaný konal formou priameho úmyslu a o nepriamy

úmysel ide vtedy, ak sa žalovaný nechcel priamo bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde
bol s tým uzrozumený. Žalobca v rámci odôvodnenia žaloby poukázal na to, že úver sa má považovať
za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie uvedenia RPMN a úroku. Ohľadom uvedenia RPMN
v revolvingových zmluvách sa aj prax súdov skutočne vyvíjala tak, že prvotné rozhodnutia boli také, že
RPMNniejemožnéurčiť,takakotoajcituježalovaný.Čosatýkaúroku,tentoboluvedenývsadzobníku,

ktorý je súčasťou zmluvy. Z neuvedenia týchto náležitostí do zmluvy, podľa názoru súdu, nemožno
vyvodiť záver o tom, že by žalovaný konal úmyselne a v podstate takýmto spôsobom išiel sám proti
sebe v tom zmysle, že pokiaľ neuvedie určité náležitosti, hrozí mu to riziko, že úver môže byť vyhlásený
za bezúročný a bez poplatkov a v takomto prípade žalovaný z poskytnutého úveru nebude žiadnym
spôsobom profitovať. Ako už ale bolo konštatované, dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu

žalovaného je na žalobcovi, ktorý v tomto ohľade, podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno
(neprodukoval žiadne dôkazy), preto súd nevychádzal z 10-ročnej premlčacej lehoty. Totožný záver
zaujal napr. aj Krajský súd v Banskej Bystrici (13Co/90/2015, 14Co/1128/2014, 17Co/968/2013), resp.
Krajský súd v Prešove (15Co/207/2015). Súd, ale opätovne poukazuje na to, že aj pokiaľ by teoreticky
pripustilaplikáciu10ročnejlehoty,taknárokjepremlčanýzdôvoduuplynutia2ročnejsubjektívnejlehoty.

9. Uvedené závery vyplývajú napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/372/2015,
z ktorého okrem iného vyplýva: „Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti navrhovateľky o tom, že
odporcovi uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy navrhovateľka preukázateľne
získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom

predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany odporcu. Tým, že
splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy
zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí
dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí
splátku, ktorou poskytnutú istinu prvý krát preplatí.

Vzhľadom na uvedené nebol správny záver okresného súdu, že navrhovateľka sa o bezdôvodnom
obohatení na strane odporcu dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o
bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez
poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v
okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny“.

10. Obdobný záver vyplýva napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016, ktorý
poukázal na to, že: „Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol pre
premlčanie s poukazom na to, že v danom prípade došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby predpodaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s občianskym
združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok plynutia 2-
ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v konkrétnom

prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre
uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností, z ktorých
možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie. Okolnosti,
za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo v

zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o
tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih
kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver
poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho

úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a
následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku
na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu

č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a
ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom
na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby
pre posúdenie danej veci irelevantné“.

11. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci objektívna trojročná premlčacia lehota, ako aj dvojročná
subjektívna premlčacia lehota začali plynúť dňa 19.4.2012 a žaloba v tejto veci bola súdu podaná až dňa
20.12.2015,súdžalobuzdôvoduvznesenejnámietkypremlčaniazamietol,keďženárokneboluplatnený
v zákonnej lehote.

12. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení a úspešnému

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %,
pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na

Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).