Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 10, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511206604
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2511206604.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom R.
X, A., proti žalovanému: MERK REALITY, a.s., so sídlom Gorkého 8-12, IČO: 35 787 198, zastúpený:
Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., so sídlom Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36
860 891, o zaplatenie 2.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany č. k. 3C/104/2011-313 zo dňa 5. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie s a p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 66,66 %. O výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu
333,33euras8,25%úrokomzomeškania ročneod04.12.2013dozaplatenia,do3dníodprávoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 66,66 %. Súd prvej inštancie rozsudok po citovaní §
488, § 415, § 420a, § 441, § 442, § 444, § 449, § 517 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka

(ďalej len OZ), § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1, § 2 ods. 3 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1,
2, 4 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
vecne odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa v
dňoch od 26.12.2010 do 02.01.2011 absolvovala (spolu s ďalšími 2 osobami, a to manželmi X.) pobyt
v Hoteli Park v Piešťanoch, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Ďalej bolo výpisom z obchodného
registra žalovaného preukázané, že žalovaný je obchodnou spoločnosťou s predmetom činnosti (okrem
iného) ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto

zariadeniach, prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu, a to od 01.11.2007.
Nakoľko predmetom tohto konania sú nároky žalobkyne na zaplatenie sumy 2.000 eur s príslušenstvom
z titulu ublíženia na jej zdraví, ku ktorému malo dôjsť počas jej pobytu v Hoteli Park v Piešťanoch
dňa 27.12.2010, bolo potrebné v prípade preukázania tvrdenia žalobkyne o jej páde na schodoch
hotela zaoberať sa otázkou zodpovednosti žalovaného. Súd právne posúdil zodpovednosť žalovaného
za škodu žalobkyne v zmysle § 420a OZ. Zodpovedným subjektom podľa § 420a OZ je spravidla
podnikateľ (fyzická alebo právnická osoba), ktorý prevádzkovú činnosť vykonáva vo vlastnom mene a

na vlastnú zodpovednosť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou predpokladá
existenciu týchto podmienok: a) existencia udalosti vyvolanej prevádzkou činnosťou, b) spôsobenie
škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a OZ nie je
zavinenie osoby zodpovednej za škodu, pretože ide o objektívnu zodpovednosť (zodpovednosť bezohľadu na zavinenie). Predpokladom zodpovednosti podľa § 420a ods. 1 OZ nie je protiprávny úkon,
ale určitá škodová udalosť, ktorá bola príčinou vzniku škody. Poškodený pri uplatňovaní svojho nároku
nemusí dokazovať porušenie konkrétnej právnej povinnosti na strane prevádzkovateľa. Vykonaným

dokazovaním mal súd preukázané, že k pádu žalobkyne došlo práve na schodoch hotela, ktorý
prevádzkuje, resp. prevádzkoval ku dňu 27.12.2010 (dátum pádu) žalovaný, čo žalovaným jednak
ani neurobil sporným, keď sám v písomnom vyjadrení ku skutkovým tvrdeniam žalobkyne uviedol,
že je prevádzkovateľom hotela, v ktorom sa ubytovávajú i starší ľudia (č.l. 64) a súčasne to uviedol
i na pojednávaní 06.05.2014 (č.l. 54), keď potvrdil, že je prevádzkovateľom hotela. Z § 420a ods.

2 OZ vyplýva, že prevádzkovou činnosťou sa rozumie cieľavedomá a organizovaná činnosť, ktorá
spravidla súvisí s výkonom podnikateľskej alebo obchodnej činnosti určitého subjektu, pričom predmet
týchto činností je vymedzený v zriaďovacej listine, v stanovách alebo v živnostenskom oprávnení. Za
prevádzkovú činnosť sa považuje i činnosť, ktorá bezprostredne, objektívne a fakticky predchádza, či
nadväzuje na činnosť hlavnú. V danom prípade je zrejmé, že ku škode žalobkyne došlo v súvislosti s
prevádzkovou činnosťou žalovaného, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v predmete činnosti žalovaného

sú obsiahnuté ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach a prevádzkovanie zariadení slúžiacich na
regeneráciu a rekondíciu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou má objektívny
charakter a existuje bez ohľadu na zavinenie. Zbaviť sa tejto zodpovednosti je možné len v prípade,
ak bola škoda spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorá nemala pôvod v prevádzke alebo bola
spôsobená vlastným konaním poškodeného, pričom zbavenie sa zodpovednosti musí preukazovať

prevádzkovateľ, teda žalovaný. Zodpovednosť žalovaného (bez ohľadu na vlastníctvo k nehnuteľnosti,
hotela) za škodu vzniknutú žalobkyni je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 420a OZ, pretože
príčinou tejto škody bolo prevádzkovanie ubytovacích služieb, ako i prevádzkovanie zariadení slúžiacich
na regeneráciu, pričom k pádu žalobkyne došlo práve na schodoch hotela, ktoré sú jediným prístupovým
a odchodovým miestom k samotnému hotelu žalovaného, teda ich použitie bezprostredne súvisí s

prevádzkovoučinnosťoužalovaného,bezichpoužitiabynebolomožnévyužitieslužieb(prevádzkovanie
činnosti) žalovaného. Prevádzka tohto schodiska je podľa názoru súdu činnosť, ktorá bezprostredne,
objektívne a fakticky predchádza, či nadväzuje na činnosť hlavnú žalovaného. S takýmto právnym
posúdenímsastotožnilajodvolacísúd(čovyplývaajzuzneseniaodvolaciehosúduz30.11.2016,ktorým
bol v poradí prvý rozsudok zrušený) s tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ hotela je povinný si počínať

tak, aby schodisko, ktoré je jedinou prístupovou cestou do hotela, umožnilo jeho klientom bezpečný
transport do hotela i z hotela. Schodisko je súčasťou hotela, preto súvisí s jeho prevádzkovou činnosťou
zameranou na poskytovanie služieb hotela. Je nepochybné, že ide o zodpovednosť objektívnu, žalovaný
je povinný zabezpečiť schodnosť schodiska bez ohľadu na vonkajšie poveternostné vplyvy.

2. Čo sa týka preukázania pádu žalobkyne na schodoch hotela v prevádzke žalovaného, to bolo v konaní
preukázané jednak výsluchom žalobkyne, ďalej svedkyňou P. V. a nepriamo i listinnými dôkazmi a to
lekárskymi správami, v ktorých bola ako príčina vzniku zdravotných ťažkostí žalobkyne uvedená pád v
Hoteli Park v Piešťanoch a súčasne charakter zranení žalobkyne nepriamo potvrdzuje pád žalobkyne
spôsobom, ako ho žalobkyňa tvrdila v žalobe, resp. počas jej výsluchu. Argumentácia žalovaného

spochybňujúca výpovede jednak žalobkyne ako i svedkyne P. V. je podľa názoru súdu účelová v
snahe vyhnúť sa zodpovednosti za škodu. Uvedenými dôkazmi (výsluch žalobkyne a svedkyne V.) bolo
preukázané, že k pádu žalobkyne došlo na schodoch hotela v prevádzke žalovaného, poukazovanie na
naznačené rozdiely v mieste pádu sú podľa názoru súdu irelevantné, nakoľko podstatné je to, že k pádu
došlo na schodoch hotela. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú časť výpovede svedkyne P. V., v ktorom

sa svedkyňa vyjadrila k spôsobu pádu žalobkyne ako i k tomu, že žalobkyňa je osobou, v súvislosti s
ktorou vypovedala na Okresnom súde Piešťany. Výsluchmi týchto osôb bolo preukázané, že schodisko
bol zľadovatené, klzké. Súčasne svedok Ing. L. potvrdil stav schodiska tak, ako to bolo zachytené a
predložené žalobkyňou na fotografii z č.l. 127. Ako bolo v uznesení odvolacieho súdu z 30.11.2016
uvedené, výpoveďou svedkyne JUDr. P. V. bolo potvrdené, že k pádu žalobkyne došlo na schodisku

žalovaného, jej výpoveď nemožno označiť za nedôveryhodnú len kvôli tomu, že s odstupom času sa
jej niektoré pre ňu nepodstatné fakty môžu zlievať či zahmlievať, svedkyňa jasne a nespochybniteľne
opísala to, čo opísala aj žalobkyňa, a to pád dolu schodmi, ktorými viackrát preletela. Svedkyňa potvrdila
šmykľavosť schodov. Aj podľa odvolacieho súdu možno schodisko považovať v čase pádu za klzké a
zľadovatené, čo žalovaný ani nepopieral. Žalovaný nepredložil v konaní žiadny dôkaz preukazujúci, že

by žalobkyňa spadla mimo schodiska hotela tak, ako to tvrdil.

3. Napriek tomu, že u žalovaného ide o objektívnu zodpovednosť, s prihliadnutím na § 441
OZ je súd v konaní o náhradu škody povinný z úradnej moci skúmať, či sú dané dôvody preobmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného. Napokon i odvolací
súd konštatoval, že s poukazom na § 420a ods. 3 OZ sa žalovaný môže zbaviť zodpovednosti a to i
čiastočne, ak ku škode dôjde aj vlastným konaním poškodeného (§ 441 OZ). Keďže žalobkyňa bola

povinná si počínať tak, aby predišla možnej škode, bolo jej povinnosťou počínať tak, aby ku škode
nedošlo. Bolo na nej, akú cestu dole zo schodov zvolila, kadiaľ išla, ako si teda všeobecne pri schádzaní
zo schodov počínala, či bola dostatočne opatrná a obozretná, alebo či sa správala primerane k danej
situácii. Súd uvádza, že zavinením treba rozumieť to, či a do akej miery možno osobe, ktorá spôsobila
škodu, pričítať okolnosti, ktoré ku vzniku škody viedli (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo

dňa 23.08.2016, sp. zn. 23Cdo 1053/2015). Súd s prihliadnutím na okolnosti pádu žalobkyne dospel
k záveru, že v danom prípade sú dôvody pre čiastočné obmedzenie (zbavenie sa) zodpovednosti
žalovaného, a to v dôsledku spoluzavinenia žalobkyne ako poškodenej na vzniku škody (na jej zdraví).
Podľa názoru súdu ku škode, ktorej náhradu si žalobkyňa čiastočne uplatnila v tomto konaní vo výške
2.000 eur s príslušenstvom došlo aj vlastním zavinením žalobkyne ako poškodenej. K tomuto záveru
súd dospel s prihliadnutím na to, že žalobkyňa napriek tomu, že mala vedomosť o možnom riziku

pošmyknutianaschodochhotela(skúsenosťzpredošléhodňa,kedysapošmyklanazelenomkobercijej
sestra avšak jej sa nič nestalo), ako i na to, že sama žalobkyňa uviedla, že na zelenom koberci uloženom
na schodisku videla kryštáliky ľadu, použila inú časť schodiska, a to strednú časť schodiska (graficky
zobrazené na č.l. 127), na ktorej sa nenachádzal protišmykový koberec ani (predovšetkým) žiadna opora
(zábradlie), ktorá by bola spôsobilá zabrániť prípadnému pádu žalobkyne v prípade pošmyknutia (daná

možnosť pridržania sa tohto zábradlia). Úvaha žalobkyne v tom smere, že použila práve túto časť (bez
koberca a zábradlia) z dôvodu pošmyknutia jej sestry na zelenej časti schodiska ako i viditeľnosti ľadu
na tomto zelenom koberci, nebola primeraná daným podmienkam a okolnostiam, zo strany žalobkyne
nebola vyhodnotená správne a zodpovedne v tom smere, ako jej to ukladá ustanovenie § 415 OZ,
ukladajúce každému povinnosť (tzv. prevenčná povinnosť) počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám

na zdraví. Pokiaľ žalobkyňa mala vedomosť o námraze na zelenom koberci (videla kryštáliky ľadu),
musela si byť vedomá, že riziko námrazy je i na inej časti schodiska bez zeleného (protišmykového)
koberca.Orizikupošmyknutiamalavedomosťajzpredošléhodňa.Zadanejsituáciebolonamieste,aby
žalobkyňa v snahe predísť prípadnému vzniku škody na zdraví zvolila taký bezpečný spôsob na použitie
schodov,ktorýbyeliminovalpráverizikopošmyknutiasa.Totovšakpodľasúduprvejinštancienezbavuje

žalovaného jeho objektívnej zodpovednosti v celom rozsahu. Súd má za to, že škoda bola spôsobená
aj zavinením poškodenej, t.j. žalobkyne a jedná sa o spoluzavinenia žalobkyne a žalovaného, pričom
mieru spoluzavinenia súd určil u žalobkyne v rozsahu 1/3 a u žalovaného v rozsahu 2/3. Súd pri určovaní
miery spoluzavinenia (resp. spoluspôsobenia škody) prihliadol na to, že škoda na zdraví žalobkyne
nebola výsledkom len objektívnej zodpovednosti žalovaného, ale čiastočne i samotnou poškodenou.

Súd pričítal pri určovaní miery spoluzavinenia (spoluspôsobenia škody) u žalobkyne na jej škodu to, že
vedome (riskantne) použila tú časť schodiska, ktorá bola bez opory (zábradlia), na presun po schodoch
žalobkyňa nepoužila ani inú osobu ako možnú oporu, a teda tieto okolnosti vyvolali čiastočne vznik
škody. Žalobkyňa sa nesprávala primerane k danej situácii a jej znalostiam o šmykľavosti schodiska v
daný i predošlý deň. Medzi týmto spoluzavinením a škodou u žalobkyne je daná aj príčinná súvislosť.

Na porovnanie ohľadom určenia miery spoluzavinenia súd prihliadol rozhodovaciu prax, keď napr.
miera spoluzavinenia poškodeného za situácie, ak ku škode došlo v súvislosti s dopravnou nehodou
spôsobenou vodičom motorového vozidla, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, pričom osoba poškodeného
mala o tomto (vodič pod vplyvom alkoholu) vedomosť a napriek tomu sa rozhodla použiť (cestovať)
ako spolujazdec týmto vozidlom s takýmto vodičom pod vplyvom alkoholu, je určovaná v zásade v

rozsahu 50 %. Súd taktiež prihliadol aj na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co 139/1966,
podľa ktorého miera spoluzavinenia poškodenej na škode je v rozsahu 1/3, ak škoda vznikne tým, že
poškodená sa pošmykne na zasnežených schodíkoch autobusu pri nastupovaní, lebo nastupuje len
špičkou topánky na schodík autobusu a nie celým chodidlom. Súd preto ustálil mieru spoluzavinenia
žalobkyne a žalovaného v rozsahu 1/3 ku 2/3. Otázka prípadnej (ne)vhodnosti použitej obuvi žalobkyňou

vdanomprípadeobjektívnymdôkazomnebolapreukázaná,predloženédôkazystránsporubolidôkazmi
produkovanými tou ktorou procesnou stranou. Navyše podstatný v otázke miery spoluzavinenia bol
podľa súdu v danom prípade predovšetkým spôsob použitia schodiska žalobkyňou.

4. Čo sa týka samotného nároku žalobkyne uplatneného žalobou, súd sa taktiež zaoberal vznesenou

námietkou premlčania zo strany žalovaného, pričom túto posúdil ako nedôvodnú, nakoľko ku vzniku
škody došlo dňa 27.12.2010 a žaloba bola na súd podaná dňa 25.05.2011, t.j. v dvojročnej premlčacej
dobe (§ 106 OZ), pričom žalobkyňa si v žalobe uplatnila nárok na zaplatenia sumy 2.000 eur s
príslušenstvom titulom náhrady škody na zdraví pozostávajúcom z bolestného ako i iných výdavkov,ktoré len v jej podaní zo dňa 04.04.2013 (súdu doručenom 08.04.2013) špecifikovala, žalovaná suma
zostala nezmenená, rovnaké zostalo uplatňované právo (na náhradu škody na zdraví) ako i rozhodujúce
skutočnosti (k tomu pozri R 46/2000).

5. Po vyriešení otázky (spolu)zodpovednosti sa súd zaoberal už dôvodnosťou nároku uplatneného
žalobou vo výške istiny 2.000 eur, ktorá pozostávala zo sumy 500 eur ako polovice sumy, ktorú zaplatila
žalobkyňa za poukazy pre tri osoby (zaplatená vo výške 1.072 eur), zo sumy 1.000 eur titulom ušlého
zisku a sumy 500 eur titulom bolestného a výdavkov za lieky a cestovného k lekárom, s tým, že z

tejto sumy 500 eur časť vo výške 76,66 eura tvorila hotové výdavky žalobkyne ako náklady spojené s
liečením (§ 449 ods. 1 OZ), pričom táto suma nebola medzi stranami sporu ani sporná (viď. vyjadrenie
žalovaného na pojednávaní 08.12.2015) a časť vo výške 423,34 eura (po vyjadrení žalobkyne na
pojednávaní 10.08.2017) tvorilo bolestné, vychádzajúc z bodového ohodnotenia v počte 45 bodov, ktoré
taktiež nebolo medzi stranami sporu sporné. Uvedená suma bolestného vo výške 423,34 eura (500
eur - 76,66 eura) nie je v rozpore s § 5 ods. 2 a 4 zák. č. 437/2004 Z.z. v spojení s opatrením MZ

SR z 20.05.2010 č.13134/2010-OL o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia na rok 2010, podľa ktorého výška náhrady za bolesť a výška náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2010 za jeden bod bola 14,89 eura, čo by pri počte bodov
45 predstavovalo sumu 670,05 eura. Nárok žalobkyne na bolestnom predstavoval sumu 423,34 eura.
Súd preto uvedenú časť žaloby vo výške 500 eur (76,66 eura + 423,34 eura) považoval za dôvodnú,

pričomprizohľadnenímieryspoluzavineniapredstavujevýškazodpovedajúca2/3(mieraspoluzavinenia
žalovaného) sume 333,33 eura. K zaplateniu takejto sumy (s prihliadnutím na mieru spoluzavinenia čo
do sumy 500 eur ako i nedôvodnosť zvyšnej časti žaloby vo výške 1.500 eur odôvodnené nižšie) súd
preto zaviazal žalovaného výrokom I. tohto rozsudku a uložil mu povinnosť sumu 333,33 eura zaplatiť
žalobkyni. Vo zvyšnej časti, t.j. v sume 166,67 eura (500 eur - 333,33 eura) z dôvodu spoluzavinenia

žalobkyne žalobu ako nedôvodnú súd zamietol (výrok II.).

6. Ako už bolo vyššie uvedené, súd nepovažoval za dôvodnú žalobu v časti uplatneného nároku vo
výške 1.500 eur (1.000 eur + 500 eur). Suma 500 eur podľa žalobkyne predstavuje polovicu sumy, ktorú
zaplatila za poukazy pre tri osoby, dôvodiac tým, že po úraze sa jej sestra a švagor museli venovať

žalobkyni a nemohli využívať služby naplno. Žalobkyňa však ďalej uviedla (č.l. 148), že absolvovala celý
pobyt v Hoteli Park od 26.12.2010 do 02.01.2011, avšak po páde jej musela s obliekaním, jedením a
hygienou pomáhať jej nevlastná sestra, ktorá bola taktiež na pobyte. Súd nárok na zaplatenie sumy
500 eur nepovažoval za dôvodný, nakoľko v konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že by
žalobkyňanevyužilaniektorúzozaplatenýchslužiebuvedenýchvpredmetnejfaktúrenasumu1.072eur.

Žalobkyňa napokon nenamietala, že absolvovala procedúry uvedené v listine predloženej žalovaným
(č.l. 135 a 136). Odôvodnenie nároku na zaplatenie sumy 500 eur žalobkyňou je pre účely priznania
náhrady škody právne irelevantné a nedostatočné. Na otázku súdu sa žalobkyňa nevyjadrila, aké
konkrétne (zaplatené) služby nemohla počas pobytu absolvovať. Súd preto uvedený nárok nepovažoval
za dôvodný a žalobu v tejto časti 500 eur zamietol (výrok II.). Suma 1.000 eur bola žalobkyňou uplatnená

(odôvodnená) titulom ušlého zisku za prácu za obdobie 5 mesiacov roku 2011. Súd taktiež uvedený
nárok nepovažoval za dôvodný, a to z toho dôvodu, že samotné tvrdenia žalobkyne boli v tom smere
akú prácu, akou formou, za akú (presnú) odmenu, mala vykonávať, rozporné. Žalobkyňa prvotne (v
podaní zo dňa 04.04.2013, č.l. 16) uvádzala, že od januára 2011 mala vykonávať prácu ako fyzioterapeut
pre Agentúru Domácej ošetrovateľskej starostlivosti s odmenou 200 eur mesačne, neskôr v rámci jej

výsluchu už uviedla, že mala s pani Q. spolupracovať, jej úlohou ako asistentky bolo zriadiť, resp.
vybavovať rehabilitáciu pacientov, neskôr mala pracovať u nej ako fyzioterapeutka (č.l. 175). Žalobkyňa
uviedla, že mala byť u nej zamestnaná formou pracovnej zmluvy, t.j. vo vzťahu zamestnávateľ (pani Q.) a
zamestnanec (žalobkyňa), bola by asistentkou pani Q., pomáhala by jej so živnosťou, zisťovali by pritom
záujem o fyzioterapiu, v prípade záujmu by si žalobkyňa potom otvorila živnosť na fyzioterapiu. Do toho

času by jej pani Q. dala nejakú odmenu s príjmovým dokladom. Súd v tejto súvislosti poznamenáva,
že ak by tomu bolo tak, že žalobkyňa by bola v pracovnoprávnom vzťahu s pani Q., uvedený spôsob
vyplácania mzdy príjmovým dokladom by nebol možný. Navyše žalobkyňa uviedla, že by dostávala
„nejakú“ odmenu, teda nie je zrejmá (preukázaná) jednoznačne a nespochybniteľne prípadná výška
tejto odmeny, či by sa jednalo o príjem „netto“ alebo „brutto“, atď. Takéto neurčité vyjadrenie nemôže

zakladať povinnosť žalovanému nahradiť preto žalobkyňou vyčíslenú sumu 1.000 eur. Za daného stavu
nemohol súd nárok žalobkyne čo do zaplatenia sumy 1.000 eur ako ušlého zisku posúdiť pre rozpornosť
ako dôvodný, predložené potvrdenie zo dňa 08.12.2013 bolo vyhotovené zrejme až pre účely tohto
konania, týmto dokladom (ani žiadnym iným) žalobkyňa nedisponovala začiatkom roka 2011, kedy malanastúpiť podľa jej tvrdenia do práce k pani Q.. Za danej situácie tu absentuje aj príčinná súvislosť medzi
poškodením zdravia žalobkyne a tvrdeným ušlým ziskom v tvrdenej výške 1.000 eur, keďže nebolo
preukázané, aký druh práce mala žalobkyňa vykonávať. Navyše v konaní nebol predložený ani dôkaz

preukazujúci dobu liečenia žalobkyne v roku 2011 v trvaní 5 mesiacov tak, ako to tvrdila žalobkyňa,
z ktorého vychádzala pri určení sumy ušlého zisku. Vo vzťahu k definícii ušlého zisku súd poukazuje
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.03.2017, sp. zn. 5 Cdo 195/2015, v zmysle ktorého je ušlý zisk
stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu,
žepravdepodobnosťdosiahnutiaziskuupoškodenéhojesohľadomnaexistujúceokolnostitohoktorého

konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Žalobkyňa podľa názoru súdu bez
pochybností nepreukázala, že by pri predpokladom chode vecí reálne dosiahla tvrdený zisk 1.000. Z
uvedených dôvodov súd žalobu v časti zaplatenia sumy 1.000 ako nedôvodnú zamietol (výrok II.).

7. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou
strán sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie

za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko
z 19.02.1998).

8. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu, má žalobkyňa nárok aj na

úrok z omeškania. Súd priznal žalobkyni úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ, § 563 OZ a §
10c a § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995, avšak tento priznal vo výške 8,25 % ročne (nie požadovaných 9 %
ročne), zo súdom priznanej sumy 333,33 eura (nie požadovanej sumy 2.000 eur), pričom tento priznal
žalobkyniod04.12.2013(nieodpožadovanéhodňa27.03.2011),t.j.priznaljejhoododňanasledujúceho
po dni doručenia špecifikácie žaloby žalovanému (doručená mu bola na pojednávaní dňa 03.12.2013),

kedy sa žalovaný podľa názoru súdu preukázateľne dostal do omeškania. Žalobkyňa nepreukázala, že
bysažalovanýdostaldoomeškaniauždňa27.03.2011,prečoúrokzomeškaniapožadujeod27.03.2011
sa žalobkyňa nevedela vyjadriť ani na pojednávaní dňa 30.09.2014 (č.l. 176) ani na pojednávaní dňa
10.08.2017 (č.l. 305). Súd preto vychádzal pri omeškaní z doručenia špecifikácie žaloby žalovanému,
kedy mal žalovaný objektívne možnosť sa dozvedieť o svojom dlhu, resp. povinnosti k splneniu dlhu.

Z uvedených dôvodov súd preto žalobu vo zvyšnej časti úroku z omeškania ako nedôvodnú zamietol
(výrok II.).

9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP) tak, že žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, pričom pri rozhodovaní o trovách konania súd

vychádzal z § 255 ods. 2 CSP, teda z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu vo veci. Žalovaný je
tou stranou sporu, ktorá má čiastočný úspech vo veci, pričom k tomu záveru súd dospel na základe toho,
že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2.000 eur s príslušenstvom, no súdom jej bola priznaná
suma 333,33 eura s príslušenstvom, čomu zodpovedá úspech žalobkyne 16,67 % a úspech žalovaného
(neúspech žalobkyne) 83,33 %. Čistý úspech žalovaného potom predstavuje 66,66 % (88,33 % - 16,67

%), keď od úspechu žalovaného bolo potrebné odrátať úspech žalobkyne. Súd v zmysle § 262 ods. 1
CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

v časti výroku I. ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 333,33 eura, s 8,25%
úrokom z omeškania od 04.12.2013 do zaplatenia z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,asúdprvejinštancievychádzaznesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).

11. V zmysle príslušnej právnej úpravy je povinnosťou žalobcu uniesť tzv. povinnosť tvrdenia a svoje
tvrdenia preukázať vykonanými dôkazmi. Neunesenie dôkazného bremena na strane žalobkyne je dané
aj tým, že vo veci na základe vyjadrení žalobkyne, ale aj ňou označenej svedkyne, je možné prijať
záver, že údajný pád žalobkyne sa nestal na mieste a v čase prezentovanom žalobkyňou. Žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu ku uplatňovanému nároku, keď nepreukázala rozhodujúce

skutkové tvrdenia o údajnom páde na schodoch hotela Park Piešťany a súvisiaceho úrazu. Žalobkyňa
nedokázala v priebehu súdneho konania jednoznačným spôsobom špecifikovať miesto pádu, keď počas
priebehu konania menila odlišné miesta kde malo dôjsť k pádu, najprv tvrdila, že na ľavej strane
prístupovéhoschodiska(zpohľaduhotela),výpoveďžalobkynenapojednávaní25.03.2014,avšakjednása o časť schodiska, ktorá je uspôsobená na použitie kolesovými zariadeniami (kufre, kočíky a pod.)
a neskôr v strede predmetného schodiska, výpoveď žalobkyne na pojednávaní 29.07.2014. Žalovaný
zdôrazňuje, že obe takto žalobkyňou určené a menené miesta sú úplne odlišné od miesta, ako ho

špecifikovala jediná svedkyňa. Uvedené predstavuje výrazný nedostatok a rozhodujúcu skutočnosť,
keď žalobkyňa ako zranená osoba nedokázala v priebehu konania presne špecifikovať, kde došlo k jej
zraneniu. Je nepravdepodobné, aby si osoba, ktorá utrpela úraz, nepamätala miesto, kde k úrazu došlo.
Je však možné, že ak k úrazu nedošlo na schodisku hotela, ale inde (v mieste, ktoré s hotelom nesúvisí),
v takom prípade omyl takejto osoby je ľahko prípustný. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že rozdiely

v mieste pádu na schodisku sú irelevantné. S uvedeným žalovaný nesúhlasí, pretože neschopnosť
špecifikácie miesta pádu svedčí o skutočnosti, že k pádu nedošlo na schodoch hotela Park Piešťany.
Takéto zmätočné informácie totiž nesvedčia len o nejasnosti určenia strany schodiska, ale svedčia
o skutočnosti, že žalobkyňa sa zamotala do svojich vlastných tvrdení a uvedené môže byť dané len
skutočnosťou, že pád sa neodohral na schodoch, ale v iných priestoroch. Žalobkyňa v snahe spojiť
svoj pád so schodmi hotela sa dopustila základného skutkového pochybenia. Uvedené mala žalobkyňa

neskôr tendenciu upraviť, no ani raz nie spôsobom, ktorý by bol súladný s tvrdením ňou označenej
svedkyne. Uvedené preukazuje, že k pádu na schodoch nedošlo. Vo veci je významné, že v predmetnej
veci neexistuje očitý svedok údajného pádu žalobkyne na schodoch hotela Park Piešťany, ktorý by
relevantným spôsobom preukázal, či potvrdil žalobkyňou opísaný skutkový dej. Neexistencia očitého
svedka pádu žalobkyne bola potvrdená aj samotnými vyjadreniami žalobkyne, ktorá uviedla na otázku

súdu, či bol niekto priamym svedkom jej pádu, že nie (výpoveď žalobkyne na pojednávaní 30.09.2014),
pričom tiež uviedla, že... „táto svedkyňa prišla ku mne po páde na schodoch, pričom sa ma spýtala,
či som spadla na schodoch“ ....výpoveď žalobkyne na pojednávaní 30.09.2014, z ktorej je zrejmé, že
jediná označená svedkyňa pádu nemohla byť jeho očitým svedkom, keďže samotná svedkyňa sa pýtala
na rozhodujúcu skutočnosť, od ktorej súd odvodil zodpovednosť žalovaného, a síce, či k pádu došlo na

schodoch hotela Park Piešťany. Z uvedenej výpovede samotnej žalobkyne je zrejmé, že ňou navrhnutá
svedkyňa nevedela ani čo sa stalo a ani kde k uvedenému došlo, keď v prípade, ak by svedkyňa videla
pád žalobkyne na schodoch, neoslovila by ju s takouto otázkou. Uvedené skutočnosti boli súdom v
úplnosti ignorované a súd sa vôbec nevenoval tvrdeniu samotnej žalobkyne, že nikto nebol očitým
svedkom jej pádu. Uvedené vlastné tvrdenie žalobkyne súd ignoroval s poukazom, že svedkyňa opísala

pádspôsobom,ktorýjasnepreukazoval,žetentopádvidela.Súdvšakprehliadoljednoduchúskutočnosť
a to, že svedkyňa pri tomto opise hovorila o páde v raňajších hodinách (žalobkyňa mala spadnúť
poobede), o osobe, ktorá mala už pred pádom obviazanú ruku po zranení (žalobkyňa takúto skutočnosť
poprela), o osobe, ktorá sama odišla do hotela a svedkyňa ostala vonku (podľa tvrdenia žalobkyne ju
odprevadila na recepciu), páde osoby na pravej strane schodiska (miesto v úplnosti odlišné od miesta

označeného žalobkyňou, aj po viacerých zmenách). V nasledujúcej výpovedi, v ktorej sa svedkyňa po
uplynutí ďalšieho roka rozpamätala, že išlo o žalobkyňu, už žiadne skutkové okolnosti pádu obsiahnuté
nie sú. Samozrejme svedkyňa neozrejmuje ani rozpory špecifikované vyššie a ani jej vlastnú otázku
(podľa žalobkyne) „či padla na schodoch“. Napriek uvedeným rozporom (v mieste, čase a osobe), súd
tieto skutočnosti ignoroval a týmto sa vôbec nevenoval. Za dôkaz preukazujúci, že ku pádu žalobkyne

došlonaschodochhotelaParkPiešťany,nemožnopovažovaťanivýpoveďsvedkyneJUDr.P.V.,nakoľko
táto nebola očitým svedkom nehody a o tomto páde si zisťovala informácie od samotnej žalobkyne, ako
bolo ozrejmené vyššie a najviac jej výpoveď bola pri zohľadnení obidvoch jej realizovaných výpovedí
rozporná, a to napr. v rozpore o čase pádu (skoršia výpoveď / čas pádu v úplnom rozpore s výpoveďou
žalobkyne, neskoršia výpoveď / čas pádu nevedela špecifikovať). Tvrdenie, že zranená odišla do hotela

a ona ostala vonku so psom (v skoršej výpovedi), v neskoršej výpovedi už uviedla, že zranenú odviedla
na recepciu hotela po páde. Výpoveď svedkyne obsahovala tvrdenia v zmysle ktorých osoba, ktorá
spadla, bola osobou odlišnou od žalobkyne z dôvodu, že svedkyňou opísaná osoba bola už v čase
pádu zranená, pád sa odohral v skorých ranných hodinách, okolo 8.00 hod. a miestom pádu mala byť
pravá strana schodišťa (z pohľadu hotela), tzn. strana schodišťa, ktorú v ani jednej svojej výpovedi (aj

menenej) žalobkyňa neuviedla. Rozpory vo výpovedi svedkyne navrhnutej samotnou žalobkyňou voči
skutkovým tvrdeniam žalobkyne boli tak výrazné a zásadné, že samotná žalobkyňa na pojednávaní
dňa 29.07.2014 označila svedeckú výpoveď svedkyne, ktorej vypočutie sama navrhla za výpoveď, ktorá
sa netýka jej pádu. Náprava nebola zjednaná ani ďalšou výpoveďou svedkyne, keď táto síce uviedla,
že jej výpoveď sa týkala žalobkyne, avšak žiadnym spôsobom nezmenila svoje tvrdenia svedčiace o

tom, že skutočnosti, ktoré uvádza žalobkyňa nie sú pravdivé. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že
nezhody vo výpovediach žalobkyne a svedkyne ohľadom miesta pádu sú irelevantné, nakoľko podstatné
je to, že k pádu došlo na schodoch hotela a nepodstatné je to, v akej časti k nemu došlo. V uvedenej
súvislosti žalovaný opäť poukazuje na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci,keď nejedná sa len o nejednotnosť určenia miesta pádu na schodoch hotela žalobkyňou a svedkyňou,
ale jedná sa o nepreukázanie tvrdenia, že k pádu vôbec došlo na schodoch hotela Park Piešťany. Jedná
sa len o slová samotnej žalobkyne, ktorá uvádza, že k pádu došlo na schodoch hotela Park Piešťany,

avšak výpoveď svedkyne uvedené nepotvrdzuje, nakoľko svedkyňa pád žalobkyne na schodoch priamo
nevidela, ako bolo uvedené vyššie, resp. videla pád inej osoby (už zranenej), v inom čase a na inom
mieste.

12. Súd vychádzal pri prijatí záveru o preukázaní miesta pádu aj z nepriamych listinných dôkazov, a to

z lekárskych správ. Podľa vyjadrenia súdu, v predmetných lekárskych správach bol ako príčina vzniku
zdravotných ťažkostí žalobkyne uvedený pád v hoteli Park Piešťany a charakter zranení žalobkyne
taktiež nepriamo potvrdil pád žalobkyne spôsobom ako to tvrdila. Vo vzťahu ku predmetným lekárskym
správam ako nepriamym listinným dôkazom žalovaný uvádza, že predmetné lekárske správy nemôžu
byť za žiadnych okolností dôkazným prostriedkom preukazujúcim pád žalobkyne na schodoch hotela
Park Piešťany, a to ani nepriamym, keď lekárske správy vo vzťahu ku určeniu miesta pádu vychádzajú

výlučne zo slov samotnej žalobkyne. Rovnako ani charakter zranení nemožno považovať za nepriamy
dôkazný prostriedok preukazujúci miesto pádu, nakoľko žalovaný nerozporuje, že príčinou zranení
žalobkyne bol pád, avšak rozporuje, že ku pádu došlo na schodoch hotela Park Piešťany. Súd vo
vzťahu ku údajnému preukázaniu miesta pádu v odôvodnení rozsudku uvádza, že súčasne svedok
Ing. L. potvrdil stav schodiska tak, ako bolo zachytené a predložené žalobkyňou na fotografii. Tu

žalovaný uvádza, že opäť sa nejedná o dôkaz preukazujúci, že k pádu žalobkyne došlo na schodoch
hotela Park Piešťany. Pokiaľ svedok Ing. L. potvrdil stav schodiska zachytený na fotografii, uvedené
nijakýmspôsobomnemôžepreukazovaťpádžalobkynenaschodochhotelaParkPiešťanyaanipríčinnú
súvislosť s jej zraneniami. Uvedený prístup je o to neakceptovateľnejší, že svedok priamo uviedol, že
nebol priamym svedkom tvrdenej skutočnosti, t.j. pádu žalobkyne na schodoch hotela Park Piešťany.

Súčasne predmetná fotografia žiadnym spôsobom nedokumentuje zlý stav schodiska.

13. Súčasne je nemožné požadovať od žalovaného, aby preukázal pád žalobkyne na inom mieste,
keď takáto možnosť je v úplnosti nereálna. Žalovaný nemá ako preukázať pád na inom mieste a
súčasnenemôžepreukázaťaniskutočnosť,žekpádunedošlonaschodochhotela,nakoľkopreukázanie

negatívnej skutočnosti nie je možné (tzv. negatívna dôkazná teória, t.j. pravidlo, že neexistencia
(niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje; na nikom totiž nemožno spravodlivo
žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti).

14. Okrem dôvodov uvedených vyššie je nevyhnutné poukázať aj na tú skutočnosť, že aj pokiaľ by

v konaní došlo ku preukázaniu tvrdeného, a síce, že k pádu žalobkyne došlo na schodoch hotela
Park Piešťany (s čím žalovaný z vyššie uvedených dôvodov nesúhlasí), okresný súd nedostatočne
zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil aj vo vzťahu ku argumentácii žalovaného o
úplnom spoluzavinení žalobkyne. Žalovaný v priebehu konania opakovane poukazoval na rozhodujúcu
skutočnosť akou je spoluzavinenie žalobkyne na spôsobenej škode v zmysle § 441 OZ. Vyhodnotenie

spoluzavinenia poškodeného nestráca význam ani v prípade údajnej zodpovednosti žalovaného
podľa § 420a OZ, keď zavinenie poškodeného predstavuje jeden zo spôsobov liberácie z tejto
objektívnej zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť za škodu v zmysle ustálenej súdnej praxe
neznamená automatické vylúčenie úvahy o eventuálnom spoluzavinení poškodeného. Tvrdenie
o úplnom spoluzavinení žalobkyne na vzniknutej škode žalovaný odôvodňuje poukázaním na

nedostatočnú opatrnosť zo strany žalobkyne pri schádzaní predmetných schodov, prejavujúca sa najmä
použitím ľavej časti schodiska (z pohľadu hotela), ktoré je opatrené šikmou plošinou na manipuláciu s
kuframi (preukázané výpoveďou samotnej žalobkyne); použitím nevhodnej zimnej obuvi (preukázané
listinným dôkazom); nevenovaním pozornosti realizovanej činnosti. V súlade s podstatou a zmyslom
platnej právnej úpravy týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v občianskoprávnych vzťahoch, výlučné

zavinenie žalobkyne ako poškodenej vylučuje zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. Je preto
neakceptovateľné, aby si žalobkyňa čo i len čiastočne úspešne uplatnila nárok na náhradu škody, ktorej
vznik sama zavinila zanedbaním bežného stupňa opatrnosti a aby súd žalobkyni takto uplatnený nárok
na náhradu škody voči žalovanému priznal. Spoluzavinenie žalobkyne bolo preukázané, keď sama
žalobkyňa uznala nevhodnosť svojej obuvi, čomu svedčí listinný dôkaz - dekurz pacienta, pričom jej

spoluzavinenie je dané aj nedodržaním bežného stupňa opatrnosti, keď táto neschádzala po strane
určenej pre chodcov, ale po strane určenej pre kufre, kočíky a pod.15.Sprihliadnutímnavyššieuvedenéžalovanýnavrhol,abyodvolacísúdvecprejednalapopreskúmaní
a zistení dôvodnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v napadnutom rozsahu a žalobkyňu zaviazal
k náhrade trov konania.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu
v časti výroku II., v ktorej súd žalobu vo zvyšku zamietol a v časti výroku III., ktorým priznal žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 66%, z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f) a

h) CSP).

17. Vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam je nutné poukázať predovšetkým na nesprávny
záver o nepreukázaní dohody o odmene za pracovnú činnosť a jej výške. Žalobkyňa predložila čestné
prehlásenie pani Q., z ktorého jasne vyplýva nárok žalobkyne. To, že žalobkyňa bližšie popísala
podmienky a plány spolupráce nediskvalifikuje tento písomný dôkaz. Žalobkyňa navrhla aj výsluch

tejto svedkyne, ktorý súd nepovažoval za potrebný z rovnakých dôvodov, ako nemal záujem vypočuť
ďalších svedkov, ktorí poskytli čestné prehlásenia. Na tomto základe sa žalobkyňa dôvodne domnievala
o nespornosti dôkazov.

18. Nepatrné rozdiely, či iný slovný popis pri vyhodnocovaní pádu hodnotil súd diametrálne odlišne

pri tvrdeniach podložených písomnými dôkazmi, preto sú jeho skutkové závery nesprávne. Nesprávne
právne posúdenie spočíva v ustálení spoluzodpovednosti žalobkyne ako aj v stanovení miery
spoluzavinenia na jej strane. Žalovaný ponúkol opakovane celý rad námietok bezvýznamného
charakteru o nuansách pri výpovediach žalovanej a svedkyne, ktoré súd prvého stupňa racionálne
odmietol a preto žalobkyni nie je zrejmé, na akom základe jej bola pričítaná spoluzodpovednosť v

tak vysokej miere 33% (aj keď tu je poukaz na iné prípady dané rozhodnutiami súdov). Pokiaľ súd z
vyjadrenia žalovanej o prítomnosti kryštálikov ľadu na zelenom koberci vyvodil záver, že aj žalobkyňou
použitá časť schodiska musela byť zľadovatelá, uvedené nemá oporu v dokazovaní a je len dedukciou
súdu. Aj keď sa táto dedukcia javí ako logická, je potrebné ju konfrontovať s rozumovým postupom
žalobkyne, ktorá nie z nedbanlivosti, ale práve za účelom vyhnutia sa pádu, použila tú časť schodiska,

ktorá sa jej javila najbezpečnejšia, teda najmenej šmykľavá. Z výpovedí žalobkyne a svedkov, ako aj
z prehlásení svedkov žaloby vyplýva, že nielen príbuzná žalobkyne, ale aj iné osoby sa na schodisku
šmykli a to práve na mieste určenom pre prechod (zelený koberec). Súd nezisťoval/nehodnotil, či
použitie inej časti schodiska bolo bezpečnejšie, tento záver len predpokladal, čo je pre rozhodnutie
nedostatočné. Ak totiž iné porovnateľné osoby úspešne použili časť schodišťa vybranú žalobkyňou, bola

jej voľba správna. Voľba žalobkyne bola na všetky okolnosti a skúsenosti rozumná, nakoľko nezvolila
problémové časti schodiska (zamrznutý koberec, či časť s koľajnicami pre kočíky), ale tú, ktorá sa javila
ako najbezpečnejšia. Súdu boli predložené aj dôkazy o použitej obuvi žalobkyňou (fotografie), z ktorých
vyplýva, že použitá obuv bola zimná a priam určená na použitia za podmienok snehu a ľadu. Tieto
dôkazy sú však len spomenuté (odôvodnenie, odsek 53, predposledná veta) bez posúdenia tejto otázky

vovzťahukspoluzodpovednosti.Pokiaľbyajzatýchtookolnostíodvolacísúdboltohonázoru,žejedaná
spoluzodpovednosť poškodenej, žalobkyňa má za to, že najvyššia prípustná miera je v rozsahu 10%
a to aj prihliadnutím na to, že pošmyknutie sa na zasnežených schodoch autobusu pre nedostatočné
našliapnutie je väčšou nezodpovednosťou, ako výber najvhodnejšej alternatívy pri použití schodiska,
čo jediného prístupu do hotela. V tomto smere žalobkyňa poukazuje na to, že vodič autobusu nemusel

ani vidieť, že došlo k zasneženiu schodíkov, avšak hotel žalovaného (ktorý by mal mať istú reputáciu),
nedokázal odstrániť námrazu napriek viacerým incidentom (čo je vskutku smutné a zahanbujúce). V
neposlednom rade je nesprávny aj právny záver o nároku na zaplatenie časti odplaty za pobyt. Žalovaný
bol na základe zmluvy so žalobkyňou povinný poskytnúť hotelové služby (ubytovanie, stravovanie ....),
ktoré v sebe zahŕňajú zabezpečenie všetkých okolností s tým súvisiacich vrátane údržby schodiska, čo

bymalobyt'prerekreačnézariadeniežalovanéhoabsolútnousamozrejmosťou.Tým,žesvojepovinnosti
na zabezpečenie riadneho čerpania hotelových služieb žalovaný porušil, má priamy vplyv na nemožnosť
využitia všetkých ponúkaných plnení, z ktorých si žalovaná uplatnila len polovicu. Navyše základné
zásady CSP, konkrétne čl. 4 ods. 2, umožňujú súdu hľadať právo v prípadoch neupravených právnymi
predpismi. Tu žalobkyňa poukazuje na tzv. stratu radosti z dovolenky a to s prihliadnutím na rozhodnutie

ESD zo dňa 12.03.2002, Simone Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/ 00, v zmysle
ktorého má spotrebiteľ podľa smernice Rady 90/314/EHS zo dňa 13.06.1990 o súborných službách pre
cesty, pobyty a zájazdy, okrem práva materiálnej povahy taktiež právo na náhradu škody nemateriálnej
povahy (tzv. stratu radosti z dovolenky). Pokiaľ nárok žalobkyne nemal súd za dôvodný v rámci náhradyškody, mal tento posúdiť za použitia inštitútu nachádzania práva uvedeným titulom. Je nepochybné, že
zranenia žalobkyne boli mimoriadne závažné s dlhým liečením. Uvedené malo dopad na jej nevlastnú
sestru F. a jej manžela, ktorí žalobkyňu sprevádzali pri Silvestrovskom pobyte. Žalobkyňou uplatnená

suma je s prihliadnutím na judikatúru v tomto smere symbolická a vychádza z jej uváženia uplatniť časť
poukazu, dokonca z hľadiska času bezproblémovej a problémovej časti pobytu, sa jedná o menšiu časť.
Z uvedených dôvodov považuje žalobkyňa žalovaný nárok za dôvodný v celom rozsahu.

19. Vo vzťahu k výroku o trovách konania je nutné poukázať na existenciu dôvodov pre nepriznanie

náhradytrovkonaniačiastočneúspešnémužalovanému(čojevzhľadomnaodvolacienámietkyotázne).
V prípade, ak by odvolací súd nepovažoval námietky žalobkyne za dôvodné, žalobkyňa navrhuje, aby
odvolací súd zmenil rozsudok v časti o trovách konania a uplatnil § 257 CSP s prihliadnutím na to, že
žalobkyňa je dôchodkyňa a priznaný nárok je zrejme nižší ako výška náhrad, trov konania žalovaného,
čo je vzhľadom na okolnosti veci ďalším poškodením/potrestaním žalobkyne, ktorá už vytrpela pre
lajdáckosť žalovaného veľké bolesti a obmedzenia v jej osobnom i profesijnom živote a musela zaplatiť

trovy konania na svojej strane, čo je nutné chápať ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému.

20. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná žalobkyni náhradu trov konania (vrátane odvolacieho konania)

vo výške 100% zvýšenú o DPH, nakoľko právny zástupca žalobkyne je platcom DPH.

21. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne vo vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že záver
súdu o nepreukázaní dohody o odmene za pracovnú činnosť a jej výšky na strane žalobkyne je správny.
Uvedený nárok žalobkyne bol uplatnený špekulatívne, pretože ho nevedela v priebehu súdneho konania

jednoznačne špecifikovať, žalobkyňa mala byť najprv asistentkou pani Q., potom si na uvedenú činnosť
mala otvoriť živnosť a pracovala by za odmenu vyplácanú príjmovým dokladom, čo podľa konštatovania
súdu nie je možné. K uvedenej argumentácii súdu prvej inštancie sa prikláňa aj žalovaný a poukazuje
aj na judikatúru uvedenú samým súdom prvého stupňa sp. zn. 5Cdo /195/2015. Ako ďalej uvádza
súd, s čím sa žalovaný plne stotožňuje, v konaní nebol predložený dôkaz preukazujúci dobu liečenia

žalobkyne, absentuje aj príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobkyne a tvrdeným ušlým
ziskom, žalobkyňa nepreukázala nijako, že by reálne dosiahla predpokladaný zisk 1.000 eur, preto súd
správne v tejto časti žalobu považoval za nedôvodnú a nárok žalobkyne zamietol.

22. K argumentácii žalobkyne o miere jej zodpovednosti a zodpovednosti žalovaného žalovaný poukázal

na rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je fakt; že v prípade, ak by žalobkyňa spadla na schodoch hotela
Park Piešťany (čo žalovaný odmieta), jej konanie nebolo v súlade s § 415 OZ (počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví), a už vôbec vzhľadom na všetky okolnosti rozumné, ako tvrdí
vo svojom odvolaní. Žalovaný zastáva názor, že nie je daná zodpovednosť žalovaného v zmysle
ustanovenia § 420a OZ, ani v zmysle § 421a OZ, pretože žalobkyni bola škoda spôsobená výlučne

jej vlastným rozhodnutím a konaním, a teda ňou samotnou, nie porušením prevádzkového poriadku
žalovaného. Vzhľadom na skutkový dej a spôsobený úraz je zrejmé, že mechanizmus úrazu a teda ani
škoda žalobkyni nemohla vzniknúť tým, že by spočívala v samotnej existencii prevádzkovej činnosti,
ale práve príčinnou súvislosťou jej vlastného rozhodnutia a konania. Žalovaný má ďalej za to, že
nijako neporušil svoju prevenčnú povinnosť, ktorá vyplýva z ustanovenia § 415 OZ, nakoľko schodisko

zabezpečil protišmykovým kobercom, v zmysle požiadavky zodpovednosti z prevádzkovej činnosti.

23. Pokiaľ ide o stratu radosti z dovolenky, je potrebné uviesť, že v danom prípade si žalobkyňa
neuplatňuje nároky z titulu zmluvy o obstaraní zájazdu. Súčasne je ale rozhodujúce, že žalobkyňa si
počas celej doby súdneho konania neuplatnila nároky z titulu straty radosti z dovolenky. Nie je možné

akceptovať názor žalobkyne, podľa ktorého aj bez uplatnenia tohto nároku bol súd povinný posúdiť
tento inštitút aj za použitia inštitútu nachádzania práva. Je zrejmé, že sa jedná o snahu žalobkyne
špekulatívnym spôsobom prekrývať nedostatky uplatneného nároku spôsobom, ktorá by uvedenú
povinnosť prenášala na súd. Jedná sa o postup, ktorý nemá oporu v príslušnej právnej úprave. (Z
opatrnosti žalovaný uvádza, že uplatnenie nároku na stratu radosti z dovolenky v slovenskom právnom

poriadku nie je možné, bližšie rozsudok Krajského súdu Nitra spis. zn. 9Co/189/20 11-149 z 01.12.2011,
v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/468/2014 z 24.08.2015 a Ústavného súdu
SR sp. zn. III ÚS 228/2016-14 zo dňa 19.04.2016.)24.Sprihliadnutímnauvedenéjezrejmé,žerozhodnutiesúduprvejinštancievčastizamietajúcejžalobu
je správne. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať ani tvrdenia týkajúce sa priznanej náhrady
trov konania, keď vo veci sa nevyskytujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov

konania. Za takéto dôvody nie je možné považovať ani výšku priznaného nároku vo vzťahu k budúcej
výške trov konania. Jedná sa fakt, ktorý je v úplnosti daný konaním žalobkyne a nemôže byť na ujmu
žalobcu. Pri akceptovaní takejto argumentácie, by každé zamietnutie žaloby bolo dôvodom hodným
osobitného zreteľa vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania (100 % výška náhrady). Je zrejmé, že
sa jedná o argumentáciu, ktorá nemá oporu v príslušnej právnej úprave. Žalovaný je toho názoru, že

odvolanie žalobkyne je nedôvodné.

25. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, že je
nutné povedať, že prístup žalovaného je smutný až zarážajúci. Snaží sa poukazovať na neexistujúce
nezrovnalosti výpovede žalobkyne a svedkyne, pričom ignoruje ďalšie dôkazy (čestné prehlásenia
a pod.). Žalobkyňa si zakúpila silvestrovský pobyt v hoteli žalovaného a to aj pre svoju nevlastnú

sestru a jej manžela, ktorý sa zmenil na nočnú moru s ťažkými následkami a stratou zamestnania.
Pôvodné ospravedlnenie riaditeľa hotela, prístup recepčných či ďalšej osoby, ktorá viezla žalobkyňu
na pohotovosť, to všetko žalovaný z dokazovania vylúčil, resp. znemožnil dosiahnutie týchto dôkazov.
Žalobkyňa bola maximálne iniciatívna z hľadiska dôkazného bremena, avšak svedkov udalostí po páde
zrazu niet. Teraz sa žalobca chytá nepodstatných rozdielov. Žalobkyňa dokonca súdu preukázala, že

mala aj riadnu a vhodnú zimnú obuv a že vedome a po zvážení pádov iných osôb zvolila najbezpečnejší
spôsob použitia schodiska. Skutkové závery žalovaného sú v absolútnom rozpore s procesnými
princípmi dokazovania, kedy vytrhávaním z kontextu dáva dokopy rôznu zmes akoby protichodných
argumentov. Dokazovanie však okrem individuálneho prístupu k dôkazom (nie častiam či slovíčkam
výpovedí ako dôkazného prostriedku), pozná a prikazuje aj komplexný pohľad. Za použitia týchto

princípov a zásad logiky je vylúčené dospieť k záveru, že žalobkyňa nepreukázala pád na schodoch
hotela žalovaného. Ohľadne správnosti právneho posúdenia žalobkyňa poukazuje na dôvody svojho
odvolania a požiadavku pripísať celú vinu pri objektívnej zodpovednosti na žalobkyňu je nutné hodnotiť
ako neuplatniteľnú. Pri osobe v dobrom zdravotnom stave nie je povinnosť ani prirodzenosť chodiť držiac
sa zábradlia či inej opory. Ak teda žalovaný žiadal, aby žalobkyňa použila zábradlie, tak by mohol napr.

namietať, že prečo sa nedržala oboma rukami ale len jednou. Na danom argumente ad absurdum chce
žalobkyňa poukázať na nezmyselnosť argumentácie žalovaného.

26. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrval na predchádzajúcich písomných stanoviskách
a argumentoch uvádzaných v odvolaní, pričom za rozhodujúce považoval, že žalobkyňa nepreukázala

miesto svojho pádu; neexistujú očití svedkovia pádu žalobkyne; vyskytli sa výrazné rozpory v tvrdeniach
samotnejžalobkyneavýraznérozporyvtvrdeniachnavrhnutejsvedkyne;žalobkyňanepreukázalanárok
z titulu ušlého zisku; za vznik prípadnej ujmy zodpovedá iba žalobkyňa; nárok žalobkyne je premlčaný
a bol špecifikovaný neurčitým spôsobom čo do rozsahu a kvality.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobkyne a žalovaného
boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi, stranami, v ktorých neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolanií (§ 367 ods.
3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 a § 384 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že

odvolania žalobkyne ani žalovaného nie sú dôvodné.

28. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho
častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi
základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné
dodať iba nasledovné:29. Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 2.000 eur s príslušenstvom žalovaným, z dôvodu, že na
schodišti hotela, ktorý prevádzkuje žalovaný, dňa 27.12.2010 spadla a utrpela úraz ľavej ruky. Pôvodne

podanú žalobu doručenú súdu 25.05.2011 (č.l. 1) doplnila podaním doručeným súdu 08.04.2013 (č.l. 16)
a uplatnený nárok špecifikovala ako polovicu sumy, ktorú zaplatila za 3 poukazy, za sestru žalobkyne, jej
manžela a žalobkyňu, keďže po úraze museli žalobkyni pomáhať a nemohli naplno využívať služby, za
ktoré žalobkyňa zaplatila si žalobkyňa uplatnila sumu 500 eur, ďalších 500 eur si uplatnila ako bolestné
a výdavky za lieky, cestovné k lekárom na ošetrenie a 1.000 eur si uplatnila ako ušlý zisk.

30. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok na zaplatenie 333,33 eura s 8,25% úrokom z omeškania
od04.12.2013dozaplateniaavozvyškužalobuzamietolstým,žepovykonanomdokazovanípovažoval
za preukázaný len nárok žalobkyne na zaplatenie bolestného a nákladov spojených s liečením v
priznanej výške, s prihliadnutím k spoluzavineniu samotnej žalobkyne na vzniknutej škode na zdraví v
rozsahu 1/3. Vo zvyšnej časti žalobkyňa nárok nepreukázala.

31. Podľa § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

32.Ustanovenie§441OZpatríkprávnymnormámsrelatívneneurčitouhypotézout.j.knormám,ktorých

hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho
uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu zo širokého, predom neobmedzeného
okruhu okolností. Dôležité je pritom posúdiť, v akom rozsahu sa na vzniku škody podieľalo konanie
samotného poškodeného a toho, kto škodu spôsobil a zároveň určiť primeranosť rozsahu zodpovednosti
poškodeného (žalobkyne) a škodcu (žalovanej). Pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcom

a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zvážení
všetkých skutočností, ktoré prispeli k spôsobeniu škody. Zvažujú sa všetky príčiny, ktoré viedli ku škode
a rovnako ako u škodcu možno aj u poškodeného zobrať do úvahy len také konanie, ktoré bolo aspoň
jednou z príčin vzniku škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na spôsobení škody podieľal sám
poškodený a teda v akom rozsahu zodpovedá sám za škodu závisí vždy od individuálnych okolností

prípadu po porovnaní všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak na strane poškodeného.

33. V čase rozhodovania súdom prvej inštancie súd v konaní rozhodoval na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov (§ 215 CSP). Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a
prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,

návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky.Podľa§154CSPprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranymožnouplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aby strana konania mohla splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia;
predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana

konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak
spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre
neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou
tvrdenú skutočnosť preukázať.

34. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázala svoje tvrdenia, že jej nárok na zaplatenie ušlého zisku a vrátenia časti zaplateného pobytu
pre tri osoby je dôvodný. Sumu 1.000 eur si žalobkyňa uplatnila ako ušlý zisk za prácu za obdobie
5 mesiacov roku 2011 a najprv tvrdila, že od januára 2011 mala vykonávať prácu ako fyzioterapeut

pre Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti s odmenou 200 eur mesačne, neskôr uviedla,
že mala s pani Q. spolupracovať ako asistentka a mala vybavovať rehabilitáciu pacientov, resp. ako
fyzioterapeutka v rámci pracovného pomeru. Svoje tvrdenia o ušlom zisku žalobkyňa preukazovala
potvrdeniami H. Q. zo dňa 08.12.2013 (č.l. 41 a č.l. 114). Z týchto potvrdení vyplývalo, že H. Q. potvrdila,
že žalobkyňa mala od 02.01.2011 do konca roka 2011 pracovať pre menovanú ako asistentka s

odmenou 200 eur mesačne. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným názorom súdu prvej inštancie, že
či už na základe tvrdení žalobkyne ale aj po zohľadnení potvrdenia H. Q. je vysoko nepravdepodobné
a vôbec neblížiace sa k istote (čo sa pri preukazovaní ušlého zisku vyžaduje v súlade s ustálenou
súdnou praxou), že žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie ušlého zisku a tento nárok jej preto nemoholbyť priznaný. Tvrdenia žalobkyne boli nepresné a nepresvedčivé rovnako ako potvrdenia H. Q. (dve
dvojvetové potvrdenia s rovnakým dátumom a odlišným textom). Iná situácia by nastala, ak by žalobkyňa
už pracovala pre menovanú aj pred úrazom, alebo mala už v období úrazu uzavretú pracovnú zmluvu,

bola prihlásená v niektorej z poisťovní (sociálnej zdravotnej). Rovnako nebolo preukázané, kto bola H.
Q. (z obsahu spisu vyplýva, že zomrela), či pracovala ako živnostník, alebo právnická osoba, čo bolo
predmetom jej podnikateľskej činnosti, ako dlho podnikala, koľko zamestnancov zamestnávala, koľko
a aké prevádzky prevádzkovala a ďalšie podrobnejšie a presnejšie informácie o vzťahu žalobkyne s
menovanou, ktorá sa len chystala žalobkyňu zamestnávať práve v období, keď žalobkyňa utrpela úraz.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že pri náhrade škody je potrebné preukázať nie len vznik škody (resp.
vznik ušlého zisku), ale aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a škodovou udalosťou, t.j. žalobkyňa
mala preukázať, že žalobkyňa sa u menovanej podnikateľky nezamestnala výlučne z dôvodu úrazu, ale
keďže z obsahu spisu nevyplývajú žiadne bližšie informácie o potenciálnej zamestnávateľke žalobkyne,
t.j. že bola aj reálne schopná zamestnať žalobkyňu, nemožno považovať za preukázanú ani príčinnú
súvislosť medzi vznikom ušlého zisku a škodovou udalosťou na strane žalobkyne.

35. Rovnako nebol počas konania preukázaný ani nárok žalobkyne 500 eur uplatnený ako polovica
sumy, ktorú zaplatila za poukazy pre tri osoby, dôvodiac tým, že po úraze sa jej sestra a švagor
museli venovať žalobkyni a nemohli využívať služby naplno. Žalobkyňa počas konania nepreukázala,
že by niektorú zo služieb či už ona osobne alebo jej rodinní príslušníci nevyužili, alebo by niektorí z

účastníkov pobytu neabsolvovali niektorú zo zaplatených procedúr. Právne naopak žalovaný preukázal,
že žalobkyňa so sestrou a švagrom absolvovali pobyt do konca, do 02.01.2011, tak ako ho mali
zaplatený, nevynechali žiadnu procedúru a boli im poskytnuté služby v takom rozsahu, ako boli
zaplatené. Z uvedeného dôvodu uplatnený nárok nebolo možné považovať za preukázaný. Odvolací
súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne vyjadrenom v odvolaní, že súd prvej inštancie jej sumu 500

eur mohol priznať ako nemajetkovú ujmu za tzv. stratu radosti z dovolenky (v súlade s rozhodnutím ESD
zo dňa 12.03.2002, Simone Leitner v. TUI Deutschland GmbH & Co. KG, C-168/ 00). Súd je povinný
vychádzať z rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne uvádzaných v žalobe. Žalobkyňa mala do
podania žaloby, prípadne jej doplnenia dostatok časového priestoru tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, na
základektorýchsiuplatnilasvojnárok.Aksažalobkyňavžalobevôbecnezmienilaovznikunemajetkovej

ujmy a ani netvrdila, že jej vznikla a nenavrhla vykonať dokazovanie na jej preukázanie, následne súd o
nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy nekonal, preto jej nemôže byť priznaná akákoľvek suma titulom
nemajetkovej ujmy. Majetková a nemajetková ujma sú dva rozdielne inštitúty, ktoré vyžadujú aj rozdielne
dokazovanie. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa si uplatnila majetkovú ujmu za nevyužité a
zaplatené služby, lebo žalobkyňa a jej rodinní príslušníci nemohli využívať zaplatené služby v príčinnej

súvislosti s úrazom žalobkyne ale museli sa venovať žalobkyni (špecifikácia žaloby na č.l. 16). Potom,
ako sa nechala žalobkyňa zastupovať právnym zástupcom, právny zástupca doručil súdu písomné
vyjadrenie zo dňa 13.06.2014 (č.l. 80) a vo vyjadrení sa rovnako nezmieňuje o vzniku nemajetkovej ujmy
na strane žalobkyne a tomto podaní navrhuje priznať žalobkyni skutočnú škodu 1.072 eur z dôvodu, že
nemohla využiť predplatený pobyt v celom rozsahu a aj spoločníci žalobkyne veľkú časť pobytu venovali

pomoci žalobkyni. K uvedenému tvrdeniu žalobkyňa navrhla vykonať dôkaz faktúrou o zaplatení pobytu
v hoteli pre 3 osoby. Z uvedených rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne a navrhovaného dôkazu
súd nijakým spôsobom nemohol prijať záver o vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne.

36.Odvolacísúdsastotožňujesnázoromsúdprvejinštancie,žezapreukázanýmožnopovažovaťnárok

žalobkyne na bolestné, na hotové výdavky za lieky a cestovné k lekárom priznaný žalobkyni vo výroku I.
s prihliadnutím k spoluzavineniu žalobkyne podrobne odôvodnený v bode 53. aj 55. rozsudku súdu prvej
inštancie aj s poukazom na už právoplatne rozhodnutý spor o náhradu škody na zdraví v podobnom
prípade. Žalovaný v odvolacom konaní (voči výroku v ktorom bol zaviazaný plniť) namieta predovšetkým
to, že by k úrazu žalobkyne prišlo na schodoch hotela a v odvolaní poukazuje na rozpory v tvrdeniach

samotnej žalobkyne i ňou navrhnutej svedkyne o tom, kde k pádu došlo. Podľa názoru odvolacieho
súdu aj keď vo výpovedi žalobkyne a svedkyne P. V. sa vyskytli rozpory v presnom mieste schodov, na
ktorom k pádu došlo a čase, kedy k pádu došlo; nepresnosti vo výpovedi žalobkyne sú pochopiteľné,
pretože sa po páde zľakla, je možné pripustiť, že bola aj v šoku (odmietala ľadové obklady, čo vyplynulo
z listinného dôkazu založeného do spisu žalovaným, dekurzom pacienta č.l. 101) a prirodzene si človek

po páde s následkami nepamätá detaily okolností za ktorých k pádu došlo. Z výpovede svedkyne
bolo tiež zrejmé, že šla náhodou okolo hotela a venčila psa, keď uvidela žalobkyňu spadnúť, snažila
sa jej pomôcť a keďže nepripisovala udalosti dôležitý význam, nemusela sa pamätať s odstupom
času na podrobnosti zisťované pri výsluchu. Podstatným však vo veci je, že žalobkyňa tvrdila, že poúraze komunikovala s pracovníkmi recepcie a bola na ošetrení u lekára a na ošetrenie ju sprevádzal
zamestnanec hotela. Pôvodne aj navrhla vykonať dokazovanie zoznamom zamestnancov, ktorí mali v
deň úrazu službu a ich výsluch, ale neskôr od ich výsluchu upustila, pretože považovala miesto pádu

za nesporné. Žalovaný mal možnosť vyvrátiť tvrdenie žalobkyne o tom, že spadla na schodoch hotela
výsluchmi zamestnancov recepcie hotela, ktorí mali službu v deň, keď k pádu došlo a výsluchom týchto
zamestnancov mohlo byť vyvrátené tvrdenie žalobkyne o tom, že k pádu na schodoch došlo. Žalovaný
však zoznam zamestnancov nepredložil a na výsluchu zamestnancov hotela netrval. Ako už konštatoval
odvolací súd v uznesení zo dňa 30.11.2016 (č.l. 263), za prevádzkové priestory hotela zodpovedá

žalovaný a ich súčasťou je nepochybne aj vstupné schodisko. Ak žalovaný trvá na tom, že schodisko
ako jediný vstup do hotela je udržiavaný vždy perfektne aj s prihliadnutím ku skutočnosti, že služby
jeho hotela využívajú starší ľudia a na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že na problematickom schodisku
utrpeli pády viacerí hostia, ak by tomu bolo tak, ako tvrdí žalovaný, inštaloval by na schodisku kamerový
systém, ktorý je v dnešnej dobe už finančne nenáročný (bol aj v čase pádu žalobkyne) a bez pochýb by
žalovaný vyvrátil prípadné tvrdenia svojich klientov, že k ich pádu došlo na schodisku problematickom

hlavne v zimnom mrazivom počasí a rovnako by ním preukázal stav schodiska. Žalovaný však žiaden
dôkaz, preukazujúci, že k pádu žalobkyne nedošlo na schodoch jeho hotela nenavrhol vykonať, upriamil
pozornosť len na detailné rozpory v tvrdeniach žalobkyne a svedkyne. V prospech žalobkyne, že spadla
na zľadovatenom schodisku nesvedčili len výpovede žalobkyne a svedkyne, ale aj čestné prehlásenia
rodinných príslušníkov a fotodokumentácia.

37. Z vyššie uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súd nebol naplnený odvolací dôvod podľa
§ § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, namietaný oboma stranami sporu. Skutkové zistenia súdu prvej
inštancie majú v prejednávanej veci oporu vo vykonanom dokazovaní, súd zobral do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané. V hodnotení dôkazov nie je žiaden logický rozpor a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je súdu predpísaný v
ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP.

38. Odvolací súd konštatuje, že ani dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia, nie je naplnený. Nesprávne právne
posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak na
zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú),

obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu
normunesprávneaplikoval.Súdprvejinštancienárokžalobkyneposúdilpodľarozhodujúcichustanovení
§ 489, § 415, § 420a, § 441 a nasledujúcich OZ upravujúcich náhradu škody na zdraví.

39. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania. Zásada úspechu v spore sa

premieta v ustanovení § 255 CSP, ako zásadné kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech v
konaní súd vždy skúma čo do právneho základu a do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo
veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak,
že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane náhradu trov konania, ktoré
úspešnej strane vznikli. Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech

čiastočný, t.j. každá zo strán sporu je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v
spore len čiastočný, ako v tomto prípade potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. V prejednávanej
veci bol úspešnejší žalovaný, preto súd prvej inštancie v bode 62 rozsudku správne špecifikoval pomer
úspechu a neúspechu oboch strán sporu. Nebolo možné vyhovieť odvolaniu žalobkyne v časti o
náhrade trov konania a uplatniť § 257 CSP s prihliadnutím na to, že žalobkyňa je dôchodkyňa a priznaný

nárok je zrejme nižší ako výška náhrad, trov konania žalovaného (čo by bolo možné podľa názoru
žalobkyne považovať za potrestanie žalobkyne, ktorá vytrpela pre lajdáckosť žalovaného veľké bolesti a
obmedzeniavjejosobnomiprofesijnomživote),pretožeuvedenéchápanierozhodovaniaonáhradetrov
konania spôsobom navrhovaným žalobkyňou by bolo v rozpore s vyššie uvedeným zásadným kritériom
priznania náhrady trov konania, so zásadou úspechu v konaní. Nešlo o taký, prípad, kedy by súd

mohol vysloviť, že žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania (resp. že žalobkyni by sa priznala
náhrada trov konania z jej priznanej sumy), pretože priznaný nárok nebol závislý od úvahy súdu, alebo
od záverov znaleckého posudku a úspech žalovaného nebol len nepatrný. Žalobkyňa v konaní rovnako
nepreukázala a ani netvrdila relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalovanémunáhradu trov konania nemusel priznať. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady za zavinenie (§ 256 ods. 1CSP) a znamená to,
že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, aby ich zaplatila protistrane,

pričom ide o výnimočné situácie. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto konania
alebo charakterom procesnej situácie. Ako bolo ale vyššie uvedené, žalobkyňa bola v prevažnej miere
neúspešná z dôvodu, že nedokázala preukázať ňou tvrdené skutočnosti (pre neunesenie dôkazného
bremena) v časti uplatneného ušlého zisku a v časti nároku za nevyužité a dopredu zaplatené služby.

Každý žalobca v spore si musí dobre premyslieť, akú žalobu podá a či bude vedieť aj preukázať svoje
tvrdenia a nikto nemôže ísť do sporu s presvedčením, že musí len vyhrať. Iná situácia by mohla nastať,
keby si žalobkyňa žalobou uplatnila výlučne nárok na zaplatenie bolestného a náhradu nákladov na
liečenieaztejtosumybyjejnebolapriznanálenčasťzodpovedajúcajejspoluzavineniu.Vtakejtosituácii
by bolo možné uvažovať o určitom druhu konania, v ktorom by prichádzala do úvahy aplikácia § 257
CSP. K aplikácii § 257 CSP dochádza aj z aspektov sociálnych, v takom prípade súd prihliada na

majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ale na takýchto dôvodoch žalobkyňa
svoj návrh na rozhodnutie o náhrade trov konania nezaložila.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil vrátene správneho výroku o náhrade trov konania.

41. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu rovnakom, ako počas konania pred súdom prvej inštancie z dôvodu,
že pre rozhodnutie o náhrade trov aj odvolacieho konania je dôležitá úspešnosť strany v konaní ako v
celku. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 2.000 eur s príslušenstvom, súdom jej bola priznaná

suma 333,33 eura s príslušenstvom, čomu zodpovedá úspech žalobkyne 16,67 % a úspech žalovaného
(neúspech žalobkyne) 83,33 %. Čistý úspech žalovaného potom predstavuje 66,66 % (88,33 % -
16,67 %), keď od úspechu žalovaného bolo potrebné odrátať úspech žalobkyne. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).