Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Judgement was issued on Monday, August 27, 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6Csp/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217202003
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8217202003.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD., v spore žalobcu: Y. B., I. XX.X.XXXX,

Z. N. E. XXX, XXX XX N., zastúpeného: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A,
Hlohovec, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 35
805 731, zastúpenému: RR Legal Corp, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Humenské námestie 4,
Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 620,57 Eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 131,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 131,76 Eur od 30. 11. 2017 až do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.3.2017 voči žalovanému domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 131,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z
dlžnej sumy od 18.1.2017 do zaplatenia.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, pričom
dôvodom jeho vzniku má byť absencia povinných náležitostí v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
60962972 zo dňa 4.6.2014, ktorú uzavrel so žalovaným. Zároveň žalobca uviedol, že v Zmluvách o
spotrebiteľskom úvere sa nachádzajú neprijateľné zmluvné podmienky, čo má za následok bezúročnosť

a bezpoplatkovosť zmlúv. Vzhľadom na uvedené mal žalobca povinnosť splatiť úver len do výšky
poskytnutej istiny a všetko to, čo preplatil nad rámec istiny, je bezdôvodným obohatením. Ďalej uviedol,
že žalobcovi bol poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou: celková výška úveru 560,- Eur, úrok
22,30 %, RPMN 68,79 %, výška týždennej splátky 12,49 Eur, počet týždenných splátok 60, celková
čiastka splatná spotrebiteľom 749,40 Eur. Podľa žalobcu v Zmluve uvedená výška RPMN nezodpovedá
zákonnýmnáležitostiamzmluvyospotrebiteľskomúvere.VýškaRPMNuvedenávZmluvenezodpovedá
skutočnej výške RPMN vypočítanej vzhľadom na výšku úveru, poplatok, počet a výšku splátok, celkové

náklady spojené s úverom (v tomto prípade aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru). Pokiaľ ide o zmluvu
o zabezpečení splátok úveru, táto má akcesorickú povahu k Zmluve o spotrebiteľskom úvere, do RPMN
mala byť preto zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy. Úverová zmluva aj zmluva o zabezpečení splátok
úveru sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, a preto ich nie je možnépovažovaťzaindividuálnedojednané.Odmenazavýbersplátokpredstavujeviacako50%poskytnutého
úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok a poplatok za garantovanú službu. Podľa názoru žalobcu
ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, pretože takúto

službu si nevymienil a nanútil mu ju žalovaný, pričom výška odmeny je v rozpore s dobrými mravmi,
pričom žalovaný skrýval skutočný účel tejto odmeny, ktorej výška sa takisto odvíja od výšky úveru. V
úverovej zmluve je RPMN uvedená o 68,79 % nižšia než ako predstavovala skutočne (68,79 % oproti
226,05%).Žalovanýďalejvúverovejzmluveneuviedolspôsobzapočítaniasplátkyúverunaistinu,úroky
a poplatky ani doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru a adresu veriteľa na podanie

reklamácie a sťažnosti tak ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu uvedených
nedostatkov úverovej zmluvy je žalobca toho názoru, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Dohodnutá
výška úrokovej sadzby, dohodnutá medzi stranami v úverovej zmluve predstavuje takmer dvojnásobok
priemernej úrokovej miery z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, čo je v
rozpore s dobrými mravmi. Spolu so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere strany uzavreli dňa 4.6.2014
Zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Odmena za služby predstavovala sumu 477,80,- Eur, splatnú v

60 týždenných splátkach. Táto zmluva mala podobu formulára a bola žalobcovi nanútená, pričom z
takejto zmluvy mal prospech len žalovaný. Takúto zmluvnú podmienku považuje žalobca za neprijateľnú.
Žalobca dňa 18.1.2017 upozornil žalovaného na nedostatky a rozpory úverovej zmluvy so zákonom,
avšak žalovaný vyjadril svoj negatívny postoj. Nakoľko žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 560,-
Eur a žalobca splatil celkovo 691,76 Eur, v prípade, že je úver bezúročný a bez poplatkov predstavuje

bezdôvodné obohatenie žalovaného sumu 131,76 Eur. Žalobca požaduje od žalovaného aj zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 18.1.2017 (dátum doručenia predsporovej
výzvy) do zaplatenia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe dňa 8.12.2017 uviedol, že dňa 4.6.2014 sporové strany uzavreli

úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 560 eur,
pričom celková čiastka, ktorú mal žalobca počas doby splatnosti 60 týždňov zaplatiť bola 749,40 eur.
Výška RPMN bola v zmluvách určená v súlade s prílohou č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
vzorcom prostredníctvom metódy numerickej aproximácie. Veličina RPMN má podľa žalovaného
abstraktnú výpovednú hodnotu, pričom pri výpočte jej výšky žalovaný vychádzal len z údajov uvedených

priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Maximálna prípustná hodnota RPMN sa v rokoch 2008 - 2010
pohybovala na úrovni medzi 76 % - 112,52 %. Keďže v spotrebiteľských zmluvách bola RPMN 68,79
%, nemôže byť takáto RPMN v rozpore so všeobecne akceptovaným hodnotovým poriadkom. Úprava
výpočtu RPMN je striktne upravená právnymi predpismi, a preto nie je na zvážení žalovaného, ktoré
veličiny zahrnie do RPMN. Vzhľadom na ust. § 2 písmeno g) a § 19 odsek 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch je podľa žalovaného zrejmé, že odplaty za dobrovoľné doplnkové služby, či sankcie do RPMN
nevstupujú. K výške sadzby úroku žalovaný uvádza, že priemer úrokových sadzieb zverejňovaný na
webovom sídle NBS sa netýka obdobných prípadov ako je prípad žalobcu, ale týka sa všetkých
spotrebiteľských úverov bez výnimky. Medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou spotrebiteľského
úveru pre spotrebiteľa nemusí byť vzhľadom na variabilitu spôsobov kvantifikácie úrokov, žiadna

korelácia. Za použitia metodiky NBS pre určenie úrokovej sadzby predstavuje úrok 12,45 % ročne a nie
dvojnásobok úrokových mier bánk. Podľa žalovaného úverové zmluvy obsahujú jednoznačne určený
termín splatnosti, a to 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy, v súlade s § 9 ods. 2 písm. f) zákona
o spotrebiteľských úveroch. Pojem termín žalobca bez vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to
napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch tieto pojmy rozlišuje. Možnosti vyjadrenia konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru preto nie sú totožné len s vyjadrením pomocou dátumu. Žalovaný tiež
nesúhlasí s tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má obsahovať rozpis jednotlivej splátky na úrok,
istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto rozpis sa podľa žalovaného poskytuje len v prípadoch podľa
§ 9 odsek 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný považuje žalobcom namietané nedostatky
úverových zmlúv za bagateľné z hľadiska vôle zmluvných strán a ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o

spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nedostatok v podobe absencie
adresy žalovaného na reklamácie a sťažnosť v úverovej zmluve, podľa žalovaného sú všetky zákonné
náležitosti s prehľadným a zrozumiteľným členením sa nachádzajú v jedinom dokumente, ktorý mal
žalobca od počiatku k dispozícii. K zmluve o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok
úveru žalovaný uviedol, že táto služba je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere,

no nie je podmienkou jeho získania. Odmena za túto službu sa preto nezapočítava podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch do RPMN. Doplnková služba umožňovala žalobcovi splácať úver priamo vo
svojej domácnosti alebo na inom mieste, ktoré im vyhovuje, a to bez priamej interakcie s tretími osobami.
Žalovaný namieta, že žalobca neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý by adhézna zmluva o doplnkovej službemala byť neplatná. Odmenu za doplnkovú službu žalovaný považuje za súladnú s dobrými mravmi.
Žalovaný je preto toho názoru, že na jeho strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu a žalobu je
potrebné zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

4. V replike zo dňa 16.1.2018 žalobca na vyjadrenia žalovaného uvádza, že celková odmena žalovaného
za poskytnutie úveru predstavovala 226,05 % za 60 týždňov, teda 226,05 % za rok. Žalovaný
nenazval svoju odmenu priamo ako úrok, ale rozdelil ju na tri časti - úrok, administratívny poplatok
za nešpecifikované a neurčité služby a odmenu z doplnkovej zmluvy. Odmena žalovaného z úverovej

zmluvy a doplnkovej zmluvy tak predstavuje temer 22 násobok odmeny bánk v čase uzavretia úverovej
zmluvy. Doplnková zmluva je preto podľa názoru žalobcu neplatná pre rozpor výšky odmeny žalovaného
sdobrýmimravmi.Zauzatvoreniedoplnkovejzmluvypatrilaobchodnýmzástupcomžalovanéhoodmena
vo výške zhruba 5 % z celkovej dohodnutej odmeny, zvyšok odmeny išiel na účet žalovaného a
predstavoval jeho čistý zisk. Žalovaný si zmluvne vymienil nárok na odmenu podľa doplnkovej zmluvy
bez ohľadu na to, či reálne dôjde k poskytnutiu služby alebo nie a pri trvaní doplnkovej zmluvy nebola

dohodnutá žiadna možnosť spotrebiteľa túto zmluvu ukončiť. Pokiaľ by doplnková zmluva nebola
neplatná, v každom prípade mala byť odmena dojednaná v tejto zmluve podľa § 2 písmeno g) zákona o
spotrebiteľských úveroch zahrnutá do výpočtov RPMN úveru. Nezarátanie odmeny z doplnkovej zmluvy
do celkových nákladov spotrebiteľského úveru, a tým aj do výpočtu RPMN je zo strany žalovaného
obchádzaním zákona. Žalobca ďalej zopakoval, že dohoda výške úrokovej sadzby, ak bola v nepomere s

priemernou úrokovou sadzbou bánk, je neplatná. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti, žalobca citoval
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2015, sp. zn. 17Co/2/2015, podľa ktorého iný výklad
než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy (k obdobnému
názoru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 18.2.2016, sp. zn. 16Co/267/2015).
Žalobca ďalšie argumenty žalovaného ohľadom formálnych náležitostí zmluvy, zvýšenej miere rizika,

ohľadom neakceptovateľného zneplatňovania zmlúv považuje za celkom bezpredmetné.

5. Žalovaný v podaní zo dňa 22.5.2018 reagoval na repliku žalobcu a uviedol, že došlo k prelomu pri
posudzovaní ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
pritom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018. Zároveň

namietal premlčanie s odôvodnením, že všetky plnenia poukázané žalobcom boli poukázané pred viac
ako dvomi rokmi pred podaním žaloby, poslednú splátku uhradil žalobca dňa 28.6.2014, pričom na účte
žalovaného bola splátka pripísaná dňa 1.7.2014. Mal preto za to, že žaloba bola podaná oneskorene.

6. Následne súd výzvou zo dňa 15.6.2018 postupom podľa § 295 CSP v spojení s § 20e zákona o

spotrebiteľských úveroch vyzval žalovaného, aby doručil súdu zmluvu o zabezpečení splátok úveru k
zmluve č. 609692972 zo dňa 4.6.2014 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, ktorá bola spomenutá
aj v karte splátok Provident (č.l. 9 spisu, príloha k žalobe).

7. Pôvodný právny zástupca žalovaného na uvedenú výzvu súdu dňa 9.8.2018 uviedol, že o nej

informoval žalovaného s tým, že požaduje ešte lehotu 15 dní na zaslanie uvedeného dokumentu. Aj po
uplynutí tejto lehoty súdu žiadny dokument nedoručil.

8. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie na deň 27.8.2018. Na nariadené pojednávanie sa
nedostavili strany sporu ani ich právni zástupcovia. Obaja právni zástupcovia žiadali ospravedlniť svoju

neúčasť v spore a žiadali vec prejednať v ich neprítomnosti. Právny zástupca žalovaného uviedol, že
k predmetu sporu nemá, čo dodať a zotrváva na predchádzajúcich vyjadreniach doručených súdu.
Súd tak postupom podľa ustanovenia § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, žalovaného a ich
právnych zástupcov.

9. Na nariadených pojednávaniach súd vykonal dokazovanie obsahom spisu, a to žalobou, zmluvou
o spotrebiteľskom úvere na č.l. 7-8, kartou splátok č.l. 9, predsporovou výzvou z 18.1.2017 na č.l. 10,
návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia č.l. 14-16, uznesením č.l. 23-26, odvolaním č.l. 27-29,
dodatkom správy audítora č.l. 30-31, výročnou správou č.l. 31-35, uznesením Krajského súdu v Prešove

čl. 61-62, vyjadrením žalovaného č.l. 66-75, vyjadrením žalobcu č.l. 77-88, vyjadrením žalovaného zo
dňa22.5.2018aostatnýmivspisepripojenýmilistinnýmidôkazmi,pričombolzistenýtentoskutkovýstav:10. Strany sporu uzatvorili dňa 4.6.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 60962972, predmetom
ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalobcovi vo výške 560,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal
vrátiť žalovanému v 60 týždenných splátkach, pričom výška splátky bola dohodnutá v sume 12,49 Eur,

zmluvný úrok vo výške 22,30 % ročne zo sumy úveru, t.j. vo výške 80,22 eur, RPMN 68,79 %, poplatok
za garantovanú službu sumou 109,18 eur, priemerná hodnota RPMN vzťahujúca sa na úver poskytnutý
na základe zmluvy predstavuje (pravdepodobne chybne vyjadrená v eurách, namiesto percentách a v
nesprávnej výške) 749,40 eur a celková čiastka, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť (úver + celkové
náklady) bola vo výške 49,67 % (opäť pravdepodobne nesprávne uvedená v percentách a nesprávnej

výške) . Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky a konečnej
splatnosti úveru bol určený ako 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Splatnosť prvej splátky podľa
zmluvy nastáva 7. kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy, splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7.
kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Taktiež za preukázanú súd považoval existenciu
právneho vzťahu založeného na základe Zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok
úveru uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 4.6.2014, teda v rovnaký deň ako bol deň uzatvorenia

Zmluvyospotrebiteľskomúvere,nazákladektorejzmluvyžalovanýposkytolžalobcovislužbu-prevzatie
peňažnej sumy na úhradu splátok úveru za odplatu. Strany nepredložili súdu zmluvu o doplnkovej službe
k poskytnutému úveru, žalobca existenciu takejto zmluvy tvrdil, avšak súd považoval existenciu takejto
zmluvy za preukázanú kartou splátok úveru, na ktorej bol predtlačený počiatočný stav v sume 1.037,80
Eur, pričom na jej druhej strane bol uvedený údaj celková splatná suma 1.037,80 Eur, prvá a ďalších

58 splátok v sume 17,30 Eur s odkazom na tabuľkovú časť, kde sa uvádza, že splátka zahŕňa splátku
pôžičky a splátku odmeny za komfort. K uvedenému záveru súd dospel s prihliadnutím na pre súd známe
zistenia z predchádzajúcej činnosti a tiež na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, nakoľko
žalovaný opakovane uzatváral rovnaké zmluvy so spotrebiteľmi (pozri napríklad rozsudok Okresného
súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3Csp/190/2017, rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 21Csp/131/2017,

rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 11Csp/188/2017).

11. Podľa predloženého výpisu splátok a úhrad a podľa žalovaným nepopretého tvrdenia žalobcu uhradil
žalobca na zmluvu o úvere uhradil sumu 691,76 eur.

12. Podľa § 52 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka (OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

14. Podľa § 53 ods. 4 písm. a) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred
uzavretím zmluvy.

15. Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

16. Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

17. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.18. Podľa ods. 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou.

19. Podľa ods. 3 príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

20. Podľa čl. 5 v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi

v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť
o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v
súvislosti s postupmi stanovenými v čl. 7 ods. 2.

21. Podľa čl. 6 ods.1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné

pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

22. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou rady 93/13/EHS o nekalých
zmluvných podmienkach (ďalej len „smernica 93/13“) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v

porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudky Súdneho dvora EÚ zo
dňa 27. 6. 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98, až C-244/98, ako aj z 26. 10. 2006
Mostaza Claro, C-168/05 Zb. I-10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-76/10

POHOTOVOSŤ/Korčovská).

23. So vstupom do Európskej únie prijala Slovenská republika záväzky náležite transponovať do
smernice EÚ a v aplikačnej praxi aj napĺňať ciele týchto smerníc. V oblasti ochrany spotrebiteľa, a teda aj
finančného spotrebiteľa Európska únia prijala viaceré smernice (napr. viď príloha smernice EP a Rady z

23. 4. 2009 č. 2009/22 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov o súdnych príkazoch).

24. Smernica Rady 93/13 si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku Oceáno Grupo Editorial
SA C-240/98 až C-244/98 konštatuje, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný

spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, a preto súdy v štátoch, v ktorých nie je povinné
zastúpenie advokátom, majú aj bez návrhu prihliadať na neprijateľnosť zmluvnej podmienky.

25. Smernica Rady 93/13 ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými
podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky, obstojí ako celok (čl.

6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (pozri napr. rozsudok Mostaza Claro, bod 37,
Asturcom bod 51).

26.Podľa§2písm.g)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“), podľa ktorého sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov;docelkovýchnákladovpatriaajpoistnéanákladyspojenésozmluvouozabezpečenízáväzku
spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru

alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok,

27. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

28. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základeúdajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

29. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

30. Podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: adresu
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

31. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

32. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

33. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

34. Podľa § 458 ods. 1 OZ, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to
nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná
náhrada.

35. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

36. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

37. Žalobcovi ako fyzickej osobe bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaný ako právnická osoba poskytol žalobcovi
spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah medzi stranami je potrebné
posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (v danom prípade v znení účinnom do 31.8.2014).

38. Nakoľko sa jednalo o spotrebiteľský úver súd sa zaoberal existenciou podstatných náležitostí
zmluvy v zmysle zákona spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

39. Podľa názoru súdu skúmaním imanentných náležitostí zmluvy bolo zistené, že absentuje údaj o
termíne konečnej splatnosti úveru, keď splatnosť úveru je uvedená len popisným označením: 7. deň
60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, pričom v zmluve nie je uvedené zreteľné označenie termínu, kedy
dôjde k splatnosti úveru. konkrétny dátum. Zákonodarca v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona o
spotrebiteľských úveroch vyjadril, že uvedeným údajom má byť informácia o tom, ako dlho je povinný

plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa názoru súdu pre
spotrebiteľa má byť zreteľným spôsobom vyjadrené, kedy presne, v ktorý deň splatí dlh. Pokiaľ uviedol
žalovaný splatnosť úveru takýmto zložitým popisným spôsobom ako 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia
zmluvy, zo samotného obsahu tejto formulácie nie je zrejmý dátum konečnej splatnosti spotrebiteľskéhoúveru, keďže sa odvíja jednak odo dňa uzavretia zmluvy a jednak od vykonania matematickej operácie u
spotrebiteľa s nevyhnutnosťou použitia pomôcok (kalkulačka, kalendár). Veriteľ pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskomúvereopresnomtermínekonečnejsplatnostiúverumalvedomosťabolojehozákonnou

povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto spôsobom a nie ponechať jeho výpočet na základe viac či menej
zložitejmatematickejschémynaspotrebiteľa.Postupveriteľanasvedčujeneprehľadnostizneniazmluvy,
čo nepochybne je v neprospech spotrebiteľa. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený
presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú
splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo

zmluvy o úvere. Súd pripomína, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn.
5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok
Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.2.2014, sp. zn. 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky
ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na
úrok z omeškania. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky

a odkedy úroky z omeškania. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedeného
ustanovenia je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy,
v akej výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom
určená na základe vstupných údajov (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,sp. zn. 17Co/151/2012. Pozri aj rozhodnutie Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 17Co/315/2012, sp. zn. 16Co/315/2012, Krajského súdu Trenčín sp. zn. 10Co/129/2012,
sp. zn. 17Co/360/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/155/2014, sp. zn. 17Co/2/2015.

40. V spomenutej spotrebiteľskej zmluve tiež chýba údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch), keďže v zmluve je dojednaná
len celková výška mesačnej splátky vrátane úrokov a poplatkov od prvej po predposlednú 12,49 Eur a
výška poslednej je 12,49 eur. Z výšky splátky nemožno zistiť, aká časť splátky pripadá na istinu, aká časť
na úrok, aká časť na poplatok. Aplikované zákonné ustanovenie je podľa okresného súdu jednoznačné
a zrozumiteľné a nemožno ho považovať za dodržané len uvedením celkovej výšky splátky, hoci z iných

ustanovení zmluvy vyplýva výška dojednanej úrokovej sadzby a poplatku. Cieľom zákonodarcu bolo
umožniť spotrebiteľovi disponovať s informáciou, ako bude s jeho úhradou splátky naložené, t.j. akú časť
platí na účel vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov a akú časť na odplatu dodávateľa (úroky,
poplatky), ktorý pri uzatváraní zmluvy o tomto vedomosť mal. Zákon stanovuje požiadavku uvedenia
tohto údaja ako nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v záujme predchádzania

svojvoľného a nekontrolovateľného priraďovania splátok spotrebiteľa veriteľom na úhradu istiny, resp.
úhradu odplaty dodávateľa (úrokov a poplatkov), čo nepochybne má vplyv na schopnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah jeho záväzku. Aj v nadväznosti na absenciu tejto nevyhnutnej náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere nastupuje sankcia v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, to znamená
že poskytnutý úver sa aj z tohto dôvodu považuje za bezúročný a bez poplatkov.

41. Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu na argumentácii v súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, súd poznamenáva, že hoci článok 10 ods. 2 písm. h)
a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu

istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny a tieto ustanovenia v spojení s článkom 22
ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave, tento rozsudok nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných
súdov. Ako vyplýva z požiadaviek smernice a z požiadaviek zákona č. 258/2001 Z.z. k náležitostiam

týkajúcim sa splátok úveru, tieto požiadavky sú v zjavnom rozpore - uvedená smernica požaduje,
aby zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzala výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a
citovaný zákon požaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V
prípade konfliktu smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu je povinnosťou súdu skúmať, či
možno smernici priznať priamy účinok a teda či možno nahradiť ustanovenie vnútroštátneho právneho

predpisu ustanovením smernice. V prípadoch, kedy má byť smernica použitá proti jednotlivcovi, však
neprichádza do úvahy, aby smernica sama o sebe založila jednotlivcovi povinnosť. Keďže v tomto
prípade jedná sa o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru, tento spor jednoznačne možno kvalifikovať ako spor medzi jednotlivcami apreto nie je možné, aby súd priznal smernici priamy účinok. Následne súd skúmal, či smernici možno
priznať aspoň nepriamy účinok a teda či citované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch možno
vykladať eurokonformne. V takom prípade súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia

a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, ale je obmedzený rozsahom a medzami, t. j.
musí ísť o výklad v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smernice, o výklad za použitia
vnútroštátnymporiadkomaprobovanýchvýkladovýchmetódanapokonnesmiesajednaťovýkladcontra
legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. V danom prípade by sa nepochybne jednalo
o výklad contra legem. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe našich najvyšších súdnych autorít sa toto

ustanovenie vykladá tak, že sa vyžaduje členenie výšky, počtu a termínov splátok na splátky istiny,
úrokov a poplatkov. V danom prípade teda nemožno priznať smernici nepriamy účinok, nemožno toto
ustanovenie zákona vykladať eurokonformne. Preto predmetnú argumentáciu žalovaného pri svojom
rozhodovaní nezohľadnil.

42. Okrem toho je nesprávny aj údaj o RPMN obsiahnutý v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, keďže

doplnková služba týkajúca sa spotrebiteľského úveru - zabezpečenie splátok úveru na základe zmluvy o
dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, konkrétne odplata za ňu, má byť súčasťou
celkových nákladov a tým aj zarátaná do RPMN, čo sa v tomto prípade nestalo. Je nepochybné,
že skutočná výška RPMN je vyššia, ako je výška uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to
niekoľkonásobne, čím spotrebiteľ bol uvedený do omylu dodávateľom, keď úver sa javil výhodnejší,

ako v skutočnosti bol, čo malo reálny dopad na jeho správanie. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na znenie ust. § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, kde je uvedená definícia celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a kde okrem iných patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver

alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je individuálne
dojednaná, je vyhotovená na formulári, kde boli vpísané len osobné údaje žalobcu, číslo zmluvy o
spotrebiteľskomúvereavýškaodmenyzaposkytnutúdoplnkovúslužbu.Tátozmluvasúvisínepochybne
suzavretouzmluvouospotrebiteľskomúvere(obsahujeodkaznapresnéčíslozmluvyospotrebiteľskom
úvere, obsahom zmluvy je konkrétna úprava spôsobu prevzatia peňažnej hotovosti určenej na úhradu

splátok tohto spotrebiteľského úveru). Ide teda o zmluvu akcesorického charakteru vo vzťahu k zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Z hľadiska obsahu záväzku bol súd toho názoru, že táto služba neslúži
záujmom spotrebiteľa, ale záujmom dodávateľa. Prakticky ide o inkasovanie splátok, čo je nepochybne
prioritným cieľom dodávateľa. V prípade zahrnutia odplaty za doplnkovú službu tak RPMN pri zmluve
bola v skutočnosti 226,05 % (bližšie ). Je teda nepochybné, že RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne a v neprospech
spotrebiteľa.

43. Okrem toho sa žiada uviesť, že v zmluve sú nesprávnym spôsobom uvedené údaje o celkovej
čiastke podľa § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch a to vo výške 49,67 % (Eur), z čoho a

tiež priemernej hodnote RPMN, ktorá je uvedená nesprávne vo výške 749,40 eur, pričom tieto údaje,
aj keď pravdepodobne uvedené omylom, mätú spotrebiteľa o jednotlivých informáciách týkajúcich sa
poskytnutého úveru.

44. Žalobca tiež namietal absenciu zákonnej náležitosti (zmluvy) v podobe klauzuly týkajúcej sa adresy

veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto sa nenachádza v zmluve,
ale v zmluvných podmienkach, ktoré nie sú žalobcom podpísané. Súd preto aj tu konštatoval, že
vzhľadom na povahu tohto dojednania, ktoré je nevyhnutným dojednaním zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, bolo potrebné zahrnúť ho do zmluvy, keďže zmluvné podmienky z technického hľadiska len bližšie
vysvetľujúnevyhnutnédojednaniazmluvy,tedaniejesplnenápožiadavkapísomnejformynadojednanie

tejto náležitosti.

45. S ohľadom na všetko vyššie uvedené sa žalovaným poskytnuté úvery považujú za bezúročné a bez
poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k) zákona o spotrebiteľských
úveroch.

46. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k jednoznačnému záveru o dôvodnosti
uplatnenéhonárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniaapokiaľideovznesenúnámietkupremlčania
zo strany žalovaného, túto vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko zo strany žalovaného išlo o úmyselne
bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého je stanovená 10-ročná premlčacia lehota, ktorá do podaniažaloby neuplynula ani odo dňa poskytnutia úverových prostriedkov. Žalovaný ako nebankový subjekt
má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a
dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a ich kontraktáciu.

47. Účelom právnej úpravy § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je bez akýchkoľvek pochybností
aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o všetkých podstatných
náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona. V tejto
súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v

spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere
(uznesenie NS SR pod sp.zn. 6 MCdo 9/2012).

48. Je teda dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením všetkých
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a pre prípad že to tak urobí bol s uvedenou zákonnou

sankciou uzrozumený (tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym
úmyslom získať majetkový prospech. Keďže zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení
počíta s 10-ročnou objektívnou premlčacou lehotou, ktorá sa počíta odo dňa keď k nemu došlo v
zmysle ust. § 107 ods.2 OZ je dôvodný právny záver, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne

na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže ku dňu podania žaloby neuplynula 10-ročná premlčacia
lehota, ani odo dňa poskytnutia úverových prostriedkov (viď rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1Co/293/2014, 2Co/9/2012, 3Co/89/2011, 5Co/134/2012,7Co/84/2011, 12Co/16,17,18/2016,
17Co/50/2015, 18Co/282/2015, 20Co/295/2016, 21Co/72/2014, rozsudok Krajského súdu Žilina sp.
zn. 9Co/648/2013 a ďalšie). Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu dvoch rokov, je zákonitým sa

domnievať, že ak by mal žalobca vedomosť o tom, že zaplatením splátky sa žalovaný bezdôvodne
obohacuje, a tým mu začína plynúť dvojročná subjektívna lehota, nikdy by predčasne takúto splátku
neuhradil. Súd sa stotožňuje s právnym názorom právneho zástupcu žalobcu, že splatením splátok
úveru začína plynúť objektívna lehota, a začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné najskôr spájať so
skutočnosťou, kedy žalobcovi jeho právny zástupca oznámil, že zmluva má také nedostatky, s ktorými

zákon spája sankciu, a to bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd má za to, že priemerný spotrebiteľ
nemáprávnickévzdelanie,aceléspotrebiteľsképrávojezaloženénaprincípeochranyprávspotrebiteľa,
a z tohto dôvodu nedostatočná informovanosť spotrebiteľa v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Súd
má tiež za to, že pokiaľ by aj právny zástupca oznámil žalobcovi svoj názor týkajúci sa bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru v rámci porady (splnomocnenie na zastupovanie zo dňa 2.3.2017), nie je ešte

stále konečným spôsobom vyriešená otázka, či žalobca mal vedomosť o tom, kto a v akej výške sa
bezdôvodne na jeho úkor obohatil, keďže takýto poznatok by bol definitívne ustálený až právoplatným
rozhodnutím súdu o určení, že poskytnuté spotrebiteľské úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný
v konaní nedoložil jediný dôkaz o tom, že by žalobca mal získať zaplatením poslednej splátky vedomosť
o tom, že začala plynúť subjektívna lehota, alebo že by žalobca mal vedomosť o bezúročnosti úveru,

keďže sám žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania úverov počas celého konania tvrdil, že
zmluva je v súlade so zákonom, a má všetky zákonom predpísané náležitosti. Z týchto dôvodov súd
považoval námietku premlčania žalovaného nároku za nedôvodnú.

49. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi boli reálne poskytnuté finančné prostriedky vo výške

560 Eur, pričom v prospech tejto zmluvy uhradil 691,76 Eur (žalovaný tieto skutkové tvrdenia žalobcu
nenamietal), preto žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 131,76 Eur
spolu s úrokom z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 30.11.2017 (od doručenia
žaloby žalovanému) do zaplatenia.

50. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaného vyzval na zaplatenie žalovanej sumy
pred podaním žaloby, preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od doručenia žaloby žalovanému, t.j.
od 29.11.2017, čo je možné považovať za výzvu na plnenie a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania

žalobu zamietol.

51. O nároku strán na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Cs.p., podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mala v konaní plnýúspech (resp. neúspech v časti úrokov z omeškania bol nepatrný), preto má nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde
(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o
odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a
odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť

výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku
závisívýrok,ktorýodvolanímnebolvýslovnedotknutý,aleboakurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak
odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo
o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva

voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon

rozhodnutia.