Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 15, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/187/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316218541
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4316218541.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Vladimíra Novotného v právnej veci žalobcu: I. K. nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. X. XXX, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o. so sídlom Kuzmányho
29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 3.976,66 eur istiny s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9Csp/154/2016-95 zo dňa 07. apríla 2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorého nároku rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.976,66 eur s 8 % úrokom z omeškania ročne od 12.11.2016 do
zaplatenia do troch dní od právoplatnosti. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %. Žalovaný je povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 238, 50 eur do troch dní
od právoplatnosti. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 230 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), §52 ods.1,2, § 53 ods.1,5, § 54 ods.1,2, §

451 ods.1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, § 2,
§ 4 ods.2, ods.3, zákona č.258/32001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetných spotrebiteľských zmlúv tým, že žaloba bola dôvodne
podaná. V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 14.11.2016 domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.976,66 eur titulom bezdôvodného obohatenia
dôvodiac tým, že na základe zmluvy o úvere číslo 4371361, ktorú uzavrel so žalovaným 04.08.2008,

došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov žalobcovi vo výške 464, 71 eur, odplata v zmluve bola
dohodnutá na sumu 443,47 eur, žalobca sa zaviazal splatiť dlh v 12 mesačných splátkach, úver bol
žalobcovi poskytnutý na osobné potreby, ročný úrok predstavuje viac ako 95,42 % a na základe
zmluvy o úvere číslo 4371485, ktorú uzavrel so žalovaným 15.12.2008, došlo k poskytnutiu finančných
prostriedkov žalobcovi vo výške 331,94 eur, odplata v zmluve bola dohodnutá na sumu 169,95 eur,
žalobca sa zaviazal splatiť dlh v 7 mesačných splátkach, úver bol žalobcovi poskytnutý na osobné
potreby, ročný úrok predstavuje viac ako 103,11 %, namietajúc absenciu obligatórnych náležitostí

spotrebiteľskej zmluvy a namietajúc, že na označenie účelu, na ktorý bol úver poskytnutý žalovaný
používa nekalú praktiku, ktorou obchádza spotrebiteľské práva, keďže žalobca roky pracoval u jedného
zamestnávateľa, neuvažoval o zmene zamestnania a ani o vykonávaní živnosti a finančné prostriedky
potreboval na zakúpenie nábytku. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že predmetnú zmluvunemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľkobolauzatvorenázaúčelomzamestnania,keďvýškaúrokuniejepodstatnounáležitosťouzmluvy
o úvere a namietal neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia právoplatného a

vykonateľného rozsudku rozhodcovského súdu ohľadom zmluvy o úvere číslo 4371361 z 26.08.2009
sp. zn. SR 13368/09 a ohľadom zmluvy o úvere číslo 4371485 rozhodcovský rozsudok SR 17377/09
z 04.11.2009. Súd prvej inštancie skúmajúc, či sú splnené procesné podmienky na konanie pred
všeobecným súdom a či existencia rozhodcovských rozsudkov nie je neodstrániteľnou prekážkou
konania podľa § 230 CSP uviedol, že predmetom rozhodovania Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. rozsudkom 26.08.2009 sp. zn. SR 13368/09,
právoplatným 28.09.2009, bolo zaplatenie dlhu na úvere poskytnutom žalobcovi žalovaným na základe
zmluvy o úvere uzatvorenej 04.08.2008 číslo 4371361 a rozsudkom 04.11.2009 sp. zn. SR 17377/09,
právoplatným 30.11.2009, bolo zaplatenie dlhu na úvere z neúplnej zmenky (blankozmenka) vystavenej
15.12.2008. Vzhľadom na ďalšie skutkové zistenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že existencia
právoplatnýchavykonateľnýchrozhodcovskýchrozsudkovvdanejveciniejeprekážkouvecirozsúdenej

(res iudicata). Predmetné úverové zmluvy posúdil ako spotrebiteľské, ktoré sa spravujú príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, zákonom 258/200l Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ďalšími
predpismi o ochrane spotrebiteľa. V zmluvách síce žalovaný vyznačil účel poskytnutia úveru žalobcovi
na zamestnanie, pričom žalovaný ničím nepreukázal tento účel, naopak, bolo preukázané, že žalobca
u svojho zamestnávateľa Levstav - Levice s. r. o. pracoval v období od 30.03.2006 do 05.04.2016,

bola mu riadne vyplácaná mzda a voči zamestnávateľovi nemal žiadne finančné záväzky. Konštatoval,
že v rozhodnom období žalobca nemal potrebu zadovažovať si finančné prostriedky za účelom
zamestnania, ale potreboval ich na osobnú spotrebu. Rozhodcovské rozsudky posúdil ako nulitné
akty (paakty) a mal za to, že nároky prisúdené rozhodcovskými rozsudkami nie sú ani zaväzujúce.
Ďalej uviedol, že základnou podmienkou existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej

doložky k zmluve je písomný forma. Táto je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami. Zákonná úprava o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade
dodržaná nebola. Rozhodcovská doložka v sporných zmluvách o úvere ako spotrebiteľských zmluvách,
ktorá bola zakomponovaná do textu formulárovej zmluvy v bode 17. všeobecných podmienok pre

poskytnutie úveru, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná, preto rozhodcovský
rozsudok vydaný na jej základe je potrebné považovať za nulitný právny akt, keďže rozhodcovský
súd nemal právomoc na jeho vydanie. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nebola platne uzavretá
rozhodcovskádoložka(nebolidodržanézákonnépodmienky)dospelkzáveru,ženeboladanáprávomoc
rozhodcovského súdu (všeobecný princíp priorizácie súdu ako právno - ochranného orgánu v zmysle čl.

1 CSP) na konanie o nároku žalovaného vyplývajúceho z predmetných zmlúv o úvere. V konaní nebola
predložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy. Spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť
zmluvné podmienky predložené mu na formulárovej zmluve s vopred zapracovanými zmluvnými
podmienkami. Rozhodcovský súd v rozsudku sp. zn. SR 13368/09 posudzoval právny vzťah medzi
žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávny, pritom nesporne ide o občianskoprávny vzťah spravujúci

sa najmä ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z. z. Právny vzťah zo zmluvy
číslo SR 17377/09 zase posudzoval ako vzťah zo zmenky, pritom ide nepochybne o spotrebiteľskú
zmluvu, teda o občianskoprávny záväzok. Navyše z posudzovanej zmluvy číslo 4371361 nedošlo ani
k plneniu na základe zmenky, ale plnilo sa na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, ktorý nie je s poukazom na uvedené spôsobilým exekučným titulom. Súdna prax dospela k

záveru, že v spotrebiteľskej veci k skúmaniu právomoci rozhodcovského súdu môže všeobecný súd
pristúpiť ex offo nielen v exekučnom konaní, ale prejudiciálne aj v občianskom súdnom konaní (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2015 ako R 77/2015,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27.08.2015) a tento

prístup nepovažoval za svojvoľný a arbitrárny ani ústavný súd ( uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS/25/2014 zo dňa 22.01.2014). Vychádzajúc z uvedeného bol súd názoru, že ani
exekučným vymožením pohľadávky nezaniká oprávnenému právo domáhať sa vrátenia bezdôvodného
obohatenia. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že existencia rozhodcovských rozsudkov nie
je res iudicata. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal na základe vykonaného dokazovania za

preukázané,žežalobcasožalovanýmuzavreldňa15.12.2008zmluvuoúverečíslo4371485,nazáklade
ktorej poskytol žalovaný žalobcovi 331,93 eur, ktorý sa žaloba zaviazal splatiť v 7 mesačných splátkach
po 71,70 eur počnúc od 11.01.2009, s príslušným poplatkom 169,95 eur, čiastka na zaplatenie spolu
činí 501,97 eur, ako účel úveru bol vyznačený údaj „zamestnanie„. Druhú zmluvu o úvere uzavreližalobca so žalovaným ako veriteľom dňa 04.08.2008 číslo 4371361, na základe ktorej bol žalobcovi
poskytnutý úver 464, 71 eur, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 75,68 eur,
spolu splatiť 908,18 eur, účel úveru na „zamestnanie„ počnúc od 08.04.2008. Na súde prvej inštancie

sa vedie proti žalobcovi exekučné konanie pod sp. zn. 13Er/1097/09. Podľa evidencie splátok a pokút
žalobca na úvere číslo 4371485 uhradil spolu 2. 593,14 eur a na úvere číslo 4371361 spolu 3.549,
48 eur. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ako predbežnú vyriešil otázku materiálnej záväznosti
rozhodcovských rozsudkov, keď uzavrel, že rozhodcovské rozsudky vydal rozhodcovský súd, ktorý k
tomu nebol oprávnený, teda rozhodnutia neboli vydané v súlade so zákonom. Tiež ustálil, že ide o

zmluvy spotrebiteľské. Následne súd preskúmajúc obsah úverových zmlúv, ktoré uzavrel žalobca so
žalovaným dňa 15.12.2008 číslo 4371485, s poskytnutým úverom 331,93 eur, žalobca zaplatil spolu
2.593,14 eur, dňa 04.08.2008 číslo 4371361 s poskytnutou finančnou čiastkou 464, 71 eur, žalobca
zaplatil na tomto úvere 3.549,48 eur zistil, že v oboch zmluvách absentujú údaje o RPMN, o konci
splatenia úveru, o výške úrokových sadzieb. V zmysle zák. č. 258/2001Z. z. o spotrebiteľských úveroch
sa považuje takýto úver za bezúročný a bez poplatkov, preto sa žalovaný bezdôvodne obohatil o

žalovanú sumu. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získal žalovaný ako
dodávateľ na úkor žalobcu ako spotrebiteľa z predmetných zmlúv o úvere. I keď je treba považovať
úverovú zmluvu za tzv. absolútny obchod v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, právny režim
sa spravuje predovšetkým ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy
a zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a

o zmene a doplnení niektorých zákonov. Keďže žalobca ako fyzická osoba vystupuje v tomto právnom
vzťahu ako spotrebiteľ a žalovaný vystupuje ako dodávateľ poskytujúci uvedenú službu, zmluvy boli
vyhotovené na formulári s obsahom a zmluvnými podmienkami vopred pripravenými vrátane úverových
zmluvných podmienok bez možnosti spotrebiteľa meniť text a podmienky zmluvy, patrí táto úverová
zmluva podľa obsahu nepochybne medzi spotrebiteľské zmluvy. V úverovej zmluve je ako dôvod

poskytnutia úveru uvedený účel zamestnanie, čo však nebolo ničím preukázané zo strany žalovaného,
tak nesporne sú to spotrebiteľské zmluvy a poskytnuté boli spotrebiteľské úvery. Je treba vyvodiť právny
záver, že predmetné zmluvy o úvere sú spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej chýbajú obligatórne údaje
o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, termíne konečnej splatnosti úveru a o ročnej percentuálnej
miere nákladov, a preto sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Povinnosť splatiť úver vo výške

501, 89 eur, keď bol poskytnutý len vo výške 331, 93 eur, resp. za úver 464, 71 eur vrátiť 908, 18 eur, je z
hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neprijateľná zmluvná podmienka neplatná
(§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Neobstojí tvrdenie žalovaného, že právny režim sa spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom, pretože predmetná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ani spotrebiteľskou zmluvou, keď bol úver poskytnutý na zamestnanie. Výšku uplatneného nároku

žalovaný nenamietol. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie
3.976,66 eur, ktoré získal bezdôvodne, nakoľko nebol oprávnený požadovať od žalobcu úhradu úrokov a
poplatkov. Žalovaný tak získal bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, s ktorým plnením
sa dostal do omeškania od 12.11.2016, t.j. odo dňa nasledujúceho po márne uplynutom dni určeného
žalobcom na vrátenie bezdôvodného obohatenia až do zaplatenia, preto súd prvej inštancie podľa § 517

ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne až do zaplatenia.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP), keďže žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu patrí nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %. Ďalej uviedol, že žalobca je od súdneho poplatku oslobodený podľa § 4 ods.
2 písm. za zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, preto zaviazal neúspešného žalovaného

zaplatiť súdny poplatok na účet súdu podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona s poukazom na pol. 1 písm.
a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že v konaní došlo k vade
uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie je nedostatočné, najmä v tom, že súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného
a len nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu. Ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku
poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva komisie, komisie, Ústavného súdu

Slovenskej republiky, napr. Nález z 12.05.2004 sp. zn. I. ÚS/226/03. Ďalej namietal, že sporné zmluvy o
úvere nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
V danom prípade je sporné v súvislosti s predmetnými zmluvami o úvere prisúdiť žalobcovi právny status
spotrebiteľa a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné.S poukazom na dátum uzavretia predmetných zmlúv dňa 04.08.2008 a 15.12.2008 a č. 4371361 a č.
43171485 uviedol, že nakoľko v zmluvách je výslovne určený účel uzatvorenia zmluvy - zamestnanie,
je dlžník vyňatý z podstaty spotrebiteľa. Podľa ustanovenia Zákon o spotrebiteľských úveroch platného

v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva bola uzatvorená podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka. Žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia,
že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, teda nie na svoju súkromnú
potrebu. Žalovaný poukazuje, že žalobca prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon

zamestnania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strane zmluvy o úvere a
prehlásenie dlžníka je zrozumiteľné, určito a jasne uvedené hneď vedľa podpisu dlžníka. Žalovaný
poukazuje, že disponuje vlastnoručne podpísaným prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na účel zamestnania, teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu a ten
relevantnými dôkazmi nevyvrátil tvrdenie žalovaného, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdí, že
poskytnuté peňažné prostriedky nepoužil na účel zamestnania. Uvedené tvrdenia žalobcu považuje

za nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch, alebo dôkazných prostriedkoch, pričom
žalovaný predložil dostatočný dôkazný prostriedok a to vlastnoručne podpísané prehlásenie žalobcu
a žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a súd sa len na základe kritických vyjadrení
žalobcu priklonil k tvrdeniam žalobcu. Žalovaný poukazuje na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne
preukázal a to prehlásenie žalobcu, pričom žalobca ako prostriedok procesnej obrany nepreukázal

opak a ani ich žiadnym spôsobom nevyvrátil, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať na § 151
ods. 1 CSP. Na základe uvedeného je nesporné, že žalobca finančné prostriedky použil na výkon
zamestnania, pričom podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania povolania
alebo podnikania, preto nemožno predmetný úver posudzovať, v zmysle zákona o spotrebiteľských

úveroch. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca finančné prostriedky
naozaj použil. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné prostriedky poskytnuté. Nenesie
však povinnosť preukazovať, či klient použil prostriedky na daný účel. Poukázal v tomto na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.01.2017 sp. zn. 14Co/975/2015. Ďalej uviedol, že zmluvné
strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú

spravovať, rovnako tak k danému prípade došlo v tomto spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany
dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa
uzatvorila podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na
daný zmluvný vzťah ani nie je možné aplikovať. Je potrebné zdôrazniť, že v čase uzavretia zmluvy
neexistoval, nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená

maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať len
z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti
odplaty znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia
zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými
subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Poukázal na to, že žalovaný s odbornou

starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru
uzatvoril zmluvu o úvere, oboznámil žalobcu s jej jednotlivými ustanoveniami. V čase uzavretia zmluvy
medzi žalobcom a žalovaným neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver,
či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ, teda žalovaný môže požadovať v
súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako má právo

na zabezpečenie svojej pohľadávky či už zmluvnou pokutou alebo zmenkou. Nakoľko dlžník nemienil
použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah
účastníkov je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie
je namieste. Je bezpredmetné skúmať, či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná zmluva podľa Obchodného zákonníka si vyžaduje dostatočné

vymedzenie subjektov, teda zmluvných strán, ktoré uzatvorili zmluvu a vymedzenie predmetu zmluvy,
nevyžaduje si náležitosti, ktoré uvádza žalobca vo svojich tvrdeniach. Ak si strany zvolia, že zmluvu
uzatvoria ako nepomenovanú, náležitosti by sa mali posudzovať podľa tých, ktoré si vyžaduje najbližšie
ním podobná zmluva, v tomto prípade zmluva o úvere, ktorá je upravená v rámci Obchodného zákonníka
§ 497 a nasl. Ani tam nie sú uvedené náležitosti ako uvádzanie RPMN atď. Z daného dôvodu

nie je možné zmluvu považovať za bez poplatku a bezúročnú. Z predmetnej definície spotrebiteľa
jasne vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver
poskytnutý, teda nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom následne použité.
Ak bol teda úver výlučne na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel zamestnania, nepôjde ospotrebiteľský úver. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu,
nie je spotrebiteľom. Žalobca podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpil do zmluvných vzťahov
za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon zamestnania a toto vyhlásenie potvrdil svojím

podpisom. Žalovaný toto jeho vyhlásenie akceptoval. Táto skutočnosť je pritom jasne preukázaná
zmluvou o úvere. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou
do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Analogicky, ak žalobca v zmluve o úvere uviedol a aj
podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho povolania, treba chrániť dobrú
vieru žalovaného a žalobcovi nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Vo vzťahu k účelu poskytnutia

peňažných prostriedkov na výkon povolania poukazuje na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie,
vydané v konaní proti žalovanému, ktoré bolo zastavené sp. zn. P/0355/01/2012 z dôvodu, že dlžník
v posudzovanej zmluve nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa
v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko bol úver poskytnutý na výkon
povolania a dojednaná zmluva uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa spravuje ako
absolútny obchod jeho právnym režimom. Rovnako posudzoval zmluvu aj Krajský súd v Žiline vo

svojom rozhodnutí sp. zn. 6CoE/122/2011, sp. zn. 7Co/208/2013 zo dňa 28.08.2013, Krajský súd v
Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/1553/2014 zo dňa 25.11.2015. Žalovaný ďalej uviedol, že súd zmluvu
o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, napriek tomu, že odcitoval zákonné ustanovenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákon č. 258/2001 Z. z., neuviedol ani jediné tvrdenie na podporu
svojho rozhodnutia, z akého dôvodu posúdil zmluvu ako spotrebiteľskú napriek tomu, že dlžník sa jasne

zaviazal, že ide o úver za účelom zamestnania. Žalovaný poukazuje na to, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a na strane žalovaného došlo k odopretiu možnosti konať
pred súdom. Žalovaný predložil listinné dôkazy, ktoré nasvedčujú účelu. Žalobca nepredložil ani jediný
dôkaz o tom, že úver bol vzatý za spotrebiteľským účelom, napriek tomu sa súd priklonil na stranu
žalobcu bez toho, aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by svedčil jeho tvrdeniam a napokon jeho

rozhodnutiu. Súd prvej inštancie len konštatoval, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu bez toho, aby to
akokoľvek odôvodnil. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
knesprávnymskutkovýmzisteniam,pričomnáslednevecnesprávneprávneposúdilanapodporusvojho
tvrdenia poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 8C/22/2011, sp. zn. 4C/26/2011,
Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 3C/46/2016. Ďalej poukázal na res iudicata ako na neodstrániteľnú

prekážkukonania,ktorúpredstavujeexistenciavecirozhodnutej,naktorújesúdpovinnýprihliadaťpočas
ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých časti zmluvy o úvere č. 4371361, teda či je bezúročná
abezpoplatkovalebonie,užbolorozhodnutédňa26.08.2009rozsudkomStálehorozhodcovskéhosúdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 13368/09,ktorý je právoplatným a vykonateľným,
rovnako aj pri zmluve o úvere č. 4371485 už bolo rozhodnuté rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 17377/09, ktorý je právoplatným a vykonateľným.
S poukazom na ustanovenia § 161, § 230 CSP, § 35 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní namietal, že súd neraz rozhodoval o námietke veci rozhodnutej s poukazom na uznesenie
Najvyššie súdu ČR sp. zn. 29Cdo/2254/2011 zo dňa 27.06.2013, uznesenia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 28.05.2002 sp. zn. 3Cdo/100/01, sp.zn. 3Cdo/42/2006, uznesenie Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 1Co/79/2011 zo dňa 20.12.2011, uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 03.05.2012 sp.
zn. 5Co/43/2012, uznesenie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 17C/35/2014 zo dňa 03.06.2014.
Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala predmetom aktuálnej judikatúry s poukazom na
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, sp.zn. 6Cdo/143/2011 zo
dňa 18.01.2012, sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, keď argumentáciu žalovaného týkajúcu s

res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo, napr. rozhodnutia ESD vo veci Asturcom.
Z rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný
právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti pripomenul,
že z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v
takomto prípade res iudicata naďalej existuje. S poukazom na uvedené je žalovaný názoru, že ak

procesné podmienky nie sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté
o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k
určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý bol
už predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie a preto by súd mal konanie zastaviť pre
neodstrániteľný nedostatok konania. Poukázal v tomto smere tiež na rozsudok Okresného súdu Košice

I. zo dňa 21.06.2016 sp. zn. 19C/289/2014. Ďalej uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka
dohodnutá medzi stranami je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského alebo súdneho
konania. Už len z toho pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovanýmriešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Takýto právny záver vyslovil v uznesení zo dňa 30.05.2011 sp.
zn. 14NcC/10/2011 Krajský súd v Bratislave. Ďalej uviedol, že žalobca má kedykoľvek právo slobodne
sa rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť

v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po
jeho uzavretí. Dôležité je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje
dlžníkovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité,
čo sa môže stať v budúcnosti. Takýmto záverom nie je naviac vôbec dotknuté právne postavenie
spotrebiteľa. Ten má predsa možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom

z titulu porušenia, napríklad spotrebiteľských práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom
konaní. Prijatie tejto argumentácie by znamenalo pre žalovaného len jediné a to úplné znemožnenie
využitia rozhodcovského konania pre žalovaného, teda aj každého dodávateľa, pritom je zrejmé, že
z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel
zákonodarcu zákaz rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Obdobnou otázkou sa zaoberal
aj Okresný súd Rimavská Sobota v rozsudku sp. zn. 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015. Na podporu

svojich tvrdení poukázal na rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016.
S poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, žalovaný poukázal na právny
názor v uznesení zo dňa 30.05.2011 sp. zn. 14NcC/10/2011 Krajského súdu v Bratislave a uviedol,
že predmetné ustanovenie treba naviac vykladať eurokonformne v zmysle znenia Smernice. V danom
prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu

spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva aj z
právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov § 4 ods. 2 písm. r) z pôvodného znenia zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj aktuálne účinného znenia § 9 ods. 2 písm. v) zákona
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z. z.),
ktoré jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký

záver vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej Smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24
odsek 1). Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky spotrebiteľských sporov bola priznaná aj ďalšími
rozhodnutiami súdov v Českej republike, rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ďalej
uviedol, že v danej veci poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Košice I. zo dňa 21.06.2016 sp. zn.
19C/289/2014. K bezdôvodnému obohateniu s poukazom na § 451 Občianskeho zákonníka uviedol,

že je názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú
ustanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere. Predmetná zmluva o úvere
nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy
o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. V prospech jeho
tvrdení svedčí napríklad aj uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.12.2011 sp. zn.1Co/79/2011.

Odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Poukazuje aj na skutočnosť, že všetky
finančné prostriedky pripísané k zmluve o úvere č. 4371361 predstavujú zrážky poukazované súdnym
exekútorom, ktoré vymohol v exekučnom konaní. Poukázal na ustanovenie § 61 zákona č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších predpisov „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené“.
Žalobca sa teda vrátenia zrazených súm titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nemôže

domáhať.

3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu žalovaného. Uviedol, že rozhodcovská doložka v znení ako
je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach poskytnutia úveru, predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku - absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok

vydaný na jej základe je akt ničotný - paakt. Realizácia nárokov vyplývajúcich z paaktu vykonaná
dobrovoľne alebo nedobrovoľne (exekučne) nemení paakt na platný právny úkon, nakoľko realizácia
paaktu nespôsobuje jeho konvalidáciu. Ani prípadná exekúcia, ktorá je len výkonom rozhodnutia,
nemá konštitutívne, zmeňujúce účinky na hmotnoprávnu, materiálnu stránku záväzkového vzťahu.
V danej súvislosti poukázal i na stanoviská v rozsudkoch súdov, v ktorých sa vyhovelo nárokom

na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutých núteným výkonom nezákonných rozhodcovských
rozsudkov a to Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5C/155/2014, Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 13C/94/2014, Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/117/2014, Okresného súdu Trebišov
sp. zn. 6C/241/2014, Okresného súdu Čadca sp. zn. 4C/208/2013. O tom, že podanie tejto žaloby
nie je potrebné a nulitný akt zostáva nulitným, svedčí aj názor vyslovený už viacerými súdmi v

exekučných konaniach. Ak exekučný súd nemôže pripustiť exekúcie na základe takýchto rozsudkov,
aj keď nebola podaná žaloba o ich zrušenie, neexistuje právny dôvod považovať tieto rozsudky za
platné mimo exekučného konania, napr. v konaní o uplatnenie nárokov z takýchto zmlúv. Uvedené
potvrdil aj Ústavný súd uznesením sp.zn. I. ÚS/25/2014-11, rovnako aj Krajský súd v Trnave uznesenímz 31.05. sp. zn. 10CoE/38/2011, Okresný súd Košice II. sp. zn. 42C/44/2014 zo dňa 02.02.2015
v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu Košice sp. zn. 1Co/300/2015, Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015, Krajský súd Banská Bystrica

rozsudkom sp. zn. 17Co/275/2004 zo dňa 20.05.2015, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 4MCdo/6/2012, sp. zn. 6MCdo/9/2012, sp. zn. 6MCdo/14/2012, sp. zn. 6Cdo/31/2013,
sp.zn.6ECdo/199/2013, sp. zn. 7Cdo/85/2013, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
I.ÚS/25/2014, Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 6Co/140/2015 zo dňa 24.06.2015. Ďalej uviedol,
že v tejto súvislosti poukazuje na to, že jedným z atribútov občianskeho súdneho konania a právneho

štátu je zásada právnej istoty. V rámci rozhodovania to konštatoval aj Najvyšší súdu Slovenskej republiky
v konaní sp. zn. 5Ecdo/192/2014, obdobné stanovisko vyslovil aj Ústavný súd Českej republiky vo
svojom rozhodnutí zo dňa 27.09.2012 č. k. III. ÚS/1624/12. K posúdeniu zmlúv o úvere uviedol, že
nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že ich nie je možné podradiť pod právny režim spotrebiteľských
zmlúv upravených v Občianskom zákonníku. Predmetné zmluvy majú všetky znaky spotrebiteľskej
zmluvy, uvedené vyplýva okrem iného zo skutočnosti, že ide o formulárovú zmluvu, ktorú žalovaný

dlhodobo a v mnohých prípadoch uzatvára so spotrebiteľmi, pričom títo nemajú akúkoľvek možnosť
ovplyvniť jej obsah, príp. meniť niektoré jej ustanovenia. Takmer každý jej odsek je nápadne až
krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Úverovú zmluvu a jej znenie
nemohol žalobca ovplyvniť, nijako zmeniť, ani upraviť, nakoľko bola vopred predformulovaná a v
takomto znení bez možnosti pripomienkovania mu bola predložená na podpis. Vzhľadom na znenie

samotnejzmluvyoúvere,znenieVšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveruazdôvoduneprehľadnosti,
nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobca ustanoveniam zmluvy o úvere,
bez príslušného vzdelania poprípade skúseností nemohol rozumieť a vyčítať z nej všetky pre neho
plynúce následky. Vychádzajúc z podmienok uzavretia úverovej zmluvy je však aj napriek účelovým a
ničím nepodloženým tvrdeniam žalovaného o tom, že ide o zmluvný vzťah podriadený pod ustanovenia

Obchodného zákonníka, preukázateľné, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda
sa má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Uvedené je zdôraznené najmä tým, že
predmetnú zmluvu je nutné posudzovať v závislosti od jej samotného obsahu a objektívneho posúdenia
postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Naopak posúdenie zmluvy z čisto formálneho hľadiska

by malo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy
so spotrebiteľmi pravidelne a svojím nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa,
resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod
ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Postupom ktorým by súd nepriznal žalobcovi
postavenie spotrebiteľa, by došlo k priamemu nerešpektovaniu samotného účelu vedených zákonov,

ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahov z obdobných nevyvážených formulárových
zmlúv. Ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/329/2013-15
zo dňa 02.06.2013. Tvrdenia žalovaného o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky slúžili
na účel výkonu žalobcovho povolania je zavádzajúce a účelové. Zdôraznil, že je bežnou praxou
žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snaha označiť povinného ako podnikateľský

subjekt, a ak to nie je možné (ak povinný nemá žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť
políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby
došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. V uvedených
intenciách poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica vo veci sp. zn. 4CoE/100/2013,
uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8NcC/25/2014, rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.

zn. 10CoE/70/ 2010, uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoE/58/2013, uznesenie Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/497/2014. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobcu, ktorý má vyjadriť
jeho súhlas so žalovaným uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, je potrebné povedať,
že ako spotrebiteľ absolútne nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka
znamená a spôsobuje, resp. má spôsobiť. Teraz nemôže ani predpokladať ako si svoje postavenie

môže zhoršiť, preto je nevyhnutné účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z
objektívneho hľadiska. Zároveň je nutné zdôrazniť, že zo samotnej úverovej zmluvy nie je možné
dospieť k záveru, že žalobca by mal svojím podpisom vyjadriť súhlas výslovne s účelom použitia
finančných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené je nutné objektívne posúdenie využitia žalobcom
prijatých finančných prostriedkov. Nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných

prostriedkov potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, Európskeho súdneho
dvora, judikatúra súdov Českej republiky. Súdy pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili obdobné úverové
vzťahy ako spotrebiteľské a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na
ochranu spotrebiteľa. Žalobca zároveň objektívne nevykonával také zamestnanie, ktoré by vyžadovalofinancovanie z jeho vlastných zdrojov získaných týmto spôsobom. Zároveň poukázal na ustanovenie
§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa

ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom a to aj
v tomto prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka vyslovil taktiež
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Mcdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015. Na základe
uvedených skutočností sa na danú zmluvu vzťahuje zákon č. 251/2001 Z. z. účinný v čase uzavretia
zmluvy. K tvrdeniam žalovaného o nevýhradnej rozhodcovskej zmluve uvádza s poukazom na § 53

ods. 1, 5, § 54 ods. 1,2, § 39 Občianskeho zákonníka, že žalovaný vo vyjadrení popiera neplatnosť
rozhodcovskej doložky a tvrdí, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne. K uvedenému žalobca
uvádza, že v súlade s konštantnou judikatúrou súdov SR by podstatou rozhodcovského konania malo
byť, prostredníctvom zmluvnej voľnosti záväzkový vzťah doplniť a nie zaviazať spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý si vybrala jeho protistrana. Spotrebiteľ okrem toho, že nemôže
ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, nemôže taktiež pre svoju ochranu využiť inštitúty priznané mu,

ako slabšej strane, zákonom. Podľa tvrdení žalovaného je rozhodcovská zmluva tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou a teda nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keď umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv na rozhodcovskom súde alebo na súde všeobecnom.
Vychádzajúc z predmetnej rozhodcovskej doložky je však zjavné, že v prípade iniciovania sporu zo
strany oprávneného bude súdom príslušným na rozhodovanie vždy rozhodcovský súd, ktorý si už

vo formulácii zmluvného ustanovenia oprávnený sám vybral už pri vzniku zmluvného vzťahu, nie až
po vzniku sporu. To jednoznačne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa a tvorí neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje absolútnu neplatnosť
tohto dojednania a tak má za následok, že exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci tak urobiť a
rozhodnutie rozhodcovského súdu je neplatné. Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu

zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr akademickú, predovšetkým však treba mať za to, že
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje
už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v
dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len

pre prípad záujmu jeho samotného vie spor, teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Uvedené tiež potvrdzuje rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave z 09.08.2011 sp. zn. 10CoE/326/2010, obdobne sa vyjadril aj Krajský súd
v Trenčíne vo svojom rozhodnutí zo dňa 09.09.2015 sp. zn. 5Co/135/2015 a Krajský súd Trnava v
rozhodnutí sp. zn. 16CoE/77/2015 zo dňa 28.10.2015. Aj v prípade, ak by vyššie uvedená argumentácia

nemala obstáť, je preukázateľné, že rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd
vydal rozhodnutie, ktoré sa stalo exekučným titulom, je neplatná, pretože nespĺňa zákonné náležitosti
vyžadované zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní s poukazom na § 4 ods. 1, ods.
2 citovaného zákona. Uvedené potvrdzuje aj mnohopočetná judikatúra, okrem iného rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie, napr. rozhodnutie vo veci Mostaza a Asturcom. K nepreskúmateľnosti

napadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancieuviedol, žesanestotožňujesargumentácioužalovaného,
že predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie spĺňa
parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Obsahuje nielen rozsiahlu úvodnú popisnú
časť, z ktorej vyplýva, čoho sa strany domáhajú, aké dôkazy súd vykonal, ako ustálil skutkový stav v
prejednávanej veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd prejednávanou vecou zaoberal a tiež samotné

právne posúdenie, vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral. Vo veci konajúci súd zdôraznil
spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy, vybočenie z pravidiel morálky a poukázal na nekalé obchodné
praktikyvtejtozmluve.Malzato,ževovecisasúdvrozhodnutídostatočne vysporiadalisrozhodujúcimi
argumentmi žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody, pre ktoré jeho
tvrdenie považuje za nedôvodné. V závere uviedol aj dôvody, ktoré ho viedli k spôsobu rozhodnutia

o trovách konania s poukazom na zákonné ustanovenia, z ktorých vychádzal. Na základe uvedeného
mal za to, že súd vo svojom rozhodnutí výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu
rozhodnutia a vysporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Ďalej uviedol, že mal jasne
preukázané, že napádanú zmluvu o úvere je nutné považovať za bezúročnú, bez poplatkov v zmysle
ustanoveniazákonaospotrebiteľskýchúverochvzhľadomnajejchýbajúceobsahovénáležitosti.Zmluvu

považuje preukázateľne za bezúročnú, bez poplatkov, v čoho dôsledku nemal žalovaný nárok na prijatie
finančného plnenia nad rámec poskytnutého úveru. Žalobca však žalovanému na jeho účet k predmetnej
zmluve o úvere uhradil sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru, preto v rozsahu sumy zaplatenej
nad výšku poskytnutého úveru došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Zároveň tak,ako to vyplýva z vyššie uvedeného, požadovaná odplata za poskytnutý úver je vzhľadom na svoju výšku
v rozpore s dobrými mravmi, so zákonom, preto je právny úkon v časti dojednanej odplaty absolútne
neplatným. Žalovaný teda nemal nárok na prijatie odplaty od žalobcu. Napriek tomu však od spotrebiteľa

prijal plnenie nad rámec poskytnutého úveru. Zdôraznil, že ak by sa aj súd nestotožnil s argumentáciou
žalobcu o nutnosti aplikovania zákona o spotrebiteľských úveroch na predmetný zmluvný vzťah, tak
postavenie žalobcu ako spotrebiteľa preukázateľne vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka, teda
uplatnený nárok zodpovedajúci bezdôvodnému obohateniu by bol aj v tomto prípade odôvodnený s
poukazom na rozpor odplaty s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho
konania.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj
ako „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote
na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP,

prejednalodvolaniabeznariadeniaodvolaciehopojednávania (§385ods.1CSP)zasplneniepovinnosti
ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

6. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v danej právnej veci podanou žalobou zo dňa domáhal
14.11.2016, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 3. 976, 66 eur titulom bezdôvodného
obohatenia dôvodiac tým, že na základe zmluvy o úvere č. 4371361 uzavretej so žalovaným dňa
04.08.2008 žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 464,71 eur a na základe zmluvy

o úvere č. 4371485 uzavretej so žalovaným dňa 15.12.2008 žalovaný poskytol žalobcovi finančné
prostriedky vo výške 331,94 eur. Predmetné poskytnuté úvery použil žalobca na osobnú potrebu. S
poukazom na ustanovenia § 2 písm. a), § 4 ods.2, 3 zákona č. 258/ 2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, platného v čase uzavretia predmetných zmlúv, žalovaný mal

nárok na vrátenie len na ním poskytnutú istinu z predmetných zmlúv, nemal nárok na úroky a poplatky
(zmluvne označené ako odplata), keďže v predmetných zmluvách absentovali podstatné obligatórne
náležitosti a to o ročnej percentuálnej miere nákladov, úrokovej sadzbe, výške, počte, termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov a termíne konečnej splatnosti úveru. Žalobca uhradil žalovanému na
účet žalovaného titulom zmluvy o úvere č. 4371361 sumu 3.164,54 eur, teda o 3.149,83 eur viac než

mal žalovaný nárok a titulom zmluvy o úvere č. 4371485 sumu 2.593,14 eur, teda o 2.261,20 eur
viac, než mal žalovaný nárok, čím došlo na strane žalovaného k vzniku bezdôvodného obohatenia.
Žalobca si uplatňuje zo zmluvy č. 4371361 vrátenie sumy len vo výške 1.897,35 eur (splátky od
15.11.2013 a nasl. podľa zmluvy) a zo zmluvy č. 4371485 vrátenie sumy len vo výške 2.079,31 eur
(splátky od 15.11.2013 a nasl. podľa zmluvy). V písomnom vyjadrení zo dňa 09.01.2017 žalobca

uviedol, že predmetné zmluvy o úvere majú všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy, ustanovenie VPPÚ o
dohode o právnom režime predmetných zmlúv podľa Obchodného zákonníka je potrebné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná, ide o zmluvy formulárové, ktoré
žalovaný uzatvára dlhodobo so spotrebiteľmi, ktorí nemajú možnosť ovplyvniť ich obsah, príp. zmeniť
niektoré jej ustanovenia. Predmetné úverové zmluvy a ich znenie žalobca nemohol ovplyvniť, zmeniť,

ani upraviť, nakoľko boli vopred predformulované a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania
mu boli predložené na podpis. Vzhľadom na znenie samotných zmlúv, znenie Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí v
zmluvách, žalobca ustanoveniam v zmluvách o úveroch bez príslušného vzdelania, príp. skúseností
nemohol rozumieť a vyčítať z nich všetky pre neho plynúce následky. Predmetné zmluvy o úveroch

sú zmluvami spotrebiteľskými, teda sa majú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákona č.
258/201 Z. z. účinnými v čase uzavretia predmetných zmlúv. Predmetné zmluvy je potrebné posúdiť v
závislosti od ich samotného obsahu a objektívneho posúdenia postavenia strán zmluvných strán, ktoré
ich uzatvorili. Nekorektné správanie žalovaného pri uzatvorení zmlúv malo jasný cieľ a to aplikáciuobchodnoprávnych ustanovení na predmetné právne vzťahy, keďže takáto aplikácia je jednoznačne v
prospech žalovaného. Tento sledovaný cieľ žalovaným je v rozpore aj s ustanovením § 52 ods.2 tretej
vety Občianskeho zákonníka, ktoré síce nebolo v čase uzatvorenia predmetných zmlúv účinné, ale táto

neskoršia novela len potvrdila dovtedajšiu prax a prednosť aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka
naprávnevzťahy,vktorýchjeúčastníkomspotrebiteľatakýtonázorvysloviltiežNajvyššísúdSlovenskej
republiky v rozsudku zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014. S poukazom na ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka účinné v čase uzatvorenia predmetných zmlúv uviedol, že žalovaný
uvedením vyššie uvedeného ustanovenia vo VPPÚ sa jednoznačne pokúšal obísť právne predpisy

koncipované na ochranu spotrebiteľa. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné
prostriedky zo zmlúv slúžili na účel výkonu žalobcovho zamestnania, resp. povolania je zavádzajúce,
účelové. Je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snaha označiť
spotrebiteľa ako podnikateľský subjekt, ak to nie je možné (ak spotrebiteľ nemá žiadne podnikateľské
oprávnenie), účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom
zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu

spotrebiteľa. Tvrdenie žalovaného o účele poskytnutia úverov je preto potrebné považovať za nezmysel,
ktorým sa snaží len klamlivo zavádzať súd. Poukázal na uznesenie Európskeho súdneho dvora vo
veci C 76/10, rozhodnutie Krajského súd Banská Bystrica sp. zn. 4CoE/100/2013. Výška odplaty v
oboch úverových zmluvách predstavuje úžerné praktiky poskytovateľa úverov, žalovaného. Zároveň
ide o konanie žalovaného v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka aj s poukazom na rozhodovaciu

prax súdov Slovenskej republiky. Rozhodcovské rozsudky na ktoré poukazuje žalovaný nie je možné
považovať za prekážku rozsúdenej veci. Rozhodcovská doložka v znení ako je naformulovaná vo
VPPÚ, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, absolútne neplatný právny úkon, čo spôsobuje, že
rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je akt ničotný- paakt. Realizácia nárokov vyplývajúcich
z paaktu vykonaná dobrovoľne alebo nedobrovoľne (exekučne) nemení paakt na platný právny úkon,

nakoľko realizácia paaktu nespôsobuje jeho konvalidáciu. Ani prípadná exekúcia nemá konštitutívne,
zmeňujúce účinky na hmotnoprávnu -materiálnu stránku záväzkového vzťahu s poukazom aj na
rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky. Ak exekučný súd nemôže pripustiť exekúcie na
základe takýchto rozsudkov, aj keď nebola podaná žaloba na ich zrušenie, neexistuje právny dôvod
považovať tieto rozsudky za platné mimo exekučného konania. Uvedené potvrdil už aj Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 25/2014, rovnako aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutí
sp. zn. 10CoE/308/2011, Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo
dňa 29.01.2015, sp. zn. 4MCdo6/2012, sp. zn. 6MCdo/9/2012, sp. zn. 6MCdo/14/2012,6Cdo 31/2013,
sp. zn. 7Cdo 85/2013. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uznesení sp. zn. I. ÚS 25/2014
zaoberal aj otázkou prekážky rozsúdenej veci. Ďalej uviedol, že predmetné zmluvy o úveroch na ktoré

je potrebné aplikovať ustanovenia príslušných zákonov na ochranu spotrebiteľa, najmä Občiansky
zákonníka a zákon č. 258/2001 Z. z., ako formulárové zmluvy neobsahujú niekoľko obligatórnych
náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch -údaj o termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľských úverov, údaj o skutočnej výške úrokov, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny,
údaj o priemernej hodnote RPMN a najdôležitejší údaj RPMN. Žalovanému priamo zo zákona vyplýva

povinnosť uvádzať výšku ročnej úrokovej sadzby. V danej veci si žalovaný svoju povinnosť nesplnil, ani
túto obligatórnu náležitosť v zmluvách neuviedol, preto je potrebné predmetné zmluvy považovať za
bezúročné a bez poplatkov. Žalobca na pojednávaní dňa 10.03.2017 uviedol, že žalovaný nepreukázal
účel čerpania poskytnutých úverov, jedná sa zo stany žalovaného o nekalú praktiku, žalobca čerpal
oba úvery na prerábanie bytu, kúpu nového zariadenia bytu, v rozhodnom období bol v pracovnom

pomere u toho istého zamestnávateľa nepretržite desať rokov, nezvažoval o živnosti. Žalovaný navrhol
žalobu zamietnuť, príp. zastaviť konanie. Uviedol, že predmetné zmluvy o úvere nemožno považovať
za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, preto nemožno
na ne vzťahovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvy boli uzatvorené za účelom
zamestnania. Zmluvy boli uzatvorené s poukazom na obsah VPPÚ podľa § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, preto na dané právne vzťahy nemožno aplikovať iný zákon. Výška úrokov, ani RMPN nie
sú podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Zákon v čase uzatvorenia zmlúv nestanovil maximálne
možnú prípustnú výšku odplaty. Poplatok za spracovanie zmluvy zákon výslovne uvádza. Žalobca nemá
právny status spotrebiteľa. Žalovaný s poukazom na ustanovenia § 161, § 230 CSP, § 35 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ďalej namietal neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú

predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti
konania s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 2254/2011 zo dňa
27.06.2013, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 100/01 zo dňa 28.05.2002,
sp. zn. 3Cdo 42/2006, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/43/2012 zo dňa 03.05.2012,uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/79/2011 zo dňa 20.12.2011, aktuálnu judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesenia sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, sp. zn.
6Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, rozhodnutie ESD vo veci

Asturcom. O podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere č. 4371361 bolo rozhodnuté rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu SR sp. zn. SR 13368/09 dňa 26.08.2009 a o podmienkach, ktoré sú
súčasťou zmluvy o úvere č.4371485 bolo rozhodnuté rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu SR
sp. zn. 17377/09 zo dňa 04.11.2009, ktoré rozsudky sú právoplatné a vykonateľné. Z rozhodcovských
rozsudkov je zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvy ako platný a odplatný právny úkon, na jeho

základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie, z hľadiska res iudicata je prípadná nesprávnosť
rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takom prípade res iudicata naďalej existuje. Zo zmlúv o
úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na
základe platne uzatvorených zmlúv o úvere, predmetné zmluvy neboli nikdy právoplatne vyhlásené za
neplatné, právny dôvod na plnenie zo zmlúv nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z
poctivých zdrojov. Nárok zo zmluvy o úvere č. 4371361 bol vymožený v exekučnom konaní a navrátenie

do predošlého stavu nie je možné s poukazom na § 61 Exekučného poriadku.

8. Žalovaný podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

9. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j.
úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto
príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval,
alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

10. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci vychádzajúc z
rozsahu vykonaného dokazovania zaujal názor, že žaloba žalobcu o zaplatenie žalovanej istiny s prísl.
titulom bezdôvodného obohatenia bola dôvodne podaná. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
ustanovenia § 230 CSP, § 52 ods.1,2, § 53 ods.1, 5, § 54 ods.1,2,3, § 54 ods.1,2, § 451 ods.1,2 zákona č.

40/1964Zb.Občianskehozákonníka,§497anasl.Obchodnéhozákonníka,§2,§4ods.2,ods.3,zákona
č.258/32001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase
uzatvorenia predmetných spotrebiteľských zmlúv tým, že skúmajúc, či boli splnené procesné podmienky
na konanie pred všeobecným súdom a či existencia rozhodcovských rozsudkov nie je neodstrániteľnou

prekážkou konania podľa § 230 CSP s poukazom na to, že predmetom rozhodovania Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. rozsudkom 26.08.2009
sp. zn. SR 13368/09, právoplatným 28.09.2009, bolo zaplatenie dlhu na úvere poskytnutom žalobcovi
žalovaným na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 04.08.2008 č. 4371361 a rozsudkom 04.11.2009
sp. zn. SR 17377/09, právoplatným 30.11.2009, bolo zaplatenie dlhu na úvere z neúplnej zmenky

(blankozmenka) vystavenej 15.12.2008 dospel k záveru, že existencia právoplatných a vykonateľných
rozhodcovských rozsudkov v danej právnej veci nie je prekážkou veci rozsúdenej (res iudicata).
Rozhodcovské rozsudky posúdil ako nulitné akty (paakty) s tým, že nároky prisúdené rozhodcovskými
rozsudkami nie sú ani zaväzujúce. Ďalej uviedol, že základnou podmienkou existencie rozhodcovskej
zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomný forma. Táto je zachovaná, ak je obsiahnutá

v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Zákonná úprava o rozhodcovskom konaní o úprave
formy rozhodcovskej zmluvy je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka
písomnejformyvdanomprípadedodržanánebola.Rozhodcovskádoložkavspornýchzmluváchoúvere
ako spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola zakomponovaná do textu formulárovej zmluvy v bode 17.
všeobecných podmienok pre poskytnutie úveru, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je

neplatná, preto rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je potrebné považovať za nulitný právny
akt, keďže rozhodcovský súd nemal právomoc na jeho vydanie. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi
úverových zmlúv nebola platne uzavretá rozhodcovská doložka (neboli dodržané zákonné podmienky)
dospel k záveru, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu (všeobecný princíp priorizácie súdu
ako právno - ochranného orgánu v zmysle čl. 1 CSP) na konanie o nároku žalovaného vyplývajúceho

z predmetných zmlúv o úvere. V konaní nebola predložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej
zmluvy. Spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky predložené mu na formulárovej
zmluve s vopred zapracovanými zmluvnými podmienkami. Rozhodcovský súd v rozsudku sp. zn.
SR 13368/09 posudzoval právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávny, pritomnesporne ide o občianskoprávny vzťah spravujúci sa najmä ustanoveniami Občianskeho zákonníka
a zák. č. 258/2001 Z. z. Právny vzťah zo zmluvy číslo SR 17377/09 zase posudzoval ako vzťah zo
zmenky, pritom ide nepochybne o spotrebiteľskú zmluvu, teda o občianskoprávny záväzok. Navyše

z posudzovanej zmluvy číslo 4371361 nedošlo ani k plneniu na základe zmenky, ale plnilo sa
na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ktorý nie je s poukazom na uvedené
spôsobilým exekučným titulom. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že súdna prax dospela k
záveru, že v spotrebiteľskej veci k skúmaniu právomoci rozhodcovského súdu môže všeobecný súd
pristúpiť ex offo nielen v exekučnom konaní, ale prejudiciálne aj v občianskom súdnom konaní (napr.

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2015 ako R 77/2015,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27.08.2015) a
tento prístup nepovažoval za svojvoľný a arbitrárny ani ústavný súd ( uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/25/2014 zo dňa 22.01.2014). Vychádzajúc z uvedeného bol súd
názoru, že ani exekučným vymožením pohľadávky nezaniká oprávnenému právo domáhať sa vrátenia

bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že existencia rozhodcovských
rozsudkov nie je res iudicata. Následne posudzujúc predmetné úverové zmluvy dospel k záveru, že
tieto boli uzatvorené v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak vzhľadom na ich obsah a
objektívne okolnosti za ktorých boli uzatvorené, tieto posúdil ako zmluvy spotrebiteľské (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka), na ktoré sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a

citovaného zákona č. 258/2001 Z. z. Dôvodil tým, že žalobca ako fyzická osoba vystupuje v danom
právnom vzťahu (v daných právnych vzťahoch) ako spotrebiteľ a žalovaný vystupuje ako dodávateľ,
keď žalobca pri ich uzatvorení a plnení nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti, pokiaľ bol v predmetných úverových zmluvách ako dôvod poskytnutia úveru
uvedený účel zamestnanie, ktorú skutočnosť žalovaný poprel, tento účel nebol zo strany žalovaného

preukázaný. Naopak, žalobca preukázal, že u svojho zamestnávateľa Levstav - Levice s. r. o. pracoval v
období od 30.03.2006 do 05.04.2016, bola mu riadne vyplácaná mzda a voči zamestnávateľovi nemal
žiadne finančné záväzky. Teda v rozhodnom období žalobca nemal potrebu zadovažovať si finančné
prostriedky za účelom zamestnania, ale potreboval ich na osobnú spotrebu. Predmetné úverové
zmluvy neboli individuálne dojednané, keďže boli vyhotovené na formulári s obsahom a zmluvnými

podmienkami vopred pripravenými bez možnosti žalobcu ako spotrebiteľa ovplyvniť, meniť ich obsah,
žalovaný nepreukázal opak. V predmetných zmluvách o úvere ako spotrebiteľských zmluvách absentujú
obligatórne náležitosti podľa citovaného zákona č. 258/2001 Z. z o úrokovej sadzbe spotrebiteľského
úveru, termíne konečnej splatnosti úveru, o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto sa považujú
za bezúročné a bez poplatkov. Povinnosť splatiť úver vo výške 501, 89 eur, keď bol poskytnutý len

vo výške 331, 93 eur, resp. za úver 464, 71 eur vrátiť 908, 18 eur, posúdil z hľadiska ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neprijateľné zmluvné podmienky za neplatné (§ 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka). Žalobca titulom úverovej zmluvy zo dňa 15.12.2008 č. 4371485 s poskytnutým
úverom 331,93 eur uhradil žalovanému celkom sumu 2.593,14 eur a titulom úverovej zmluvy zo dňa
04.08.2008 č. 4371361 s poskytnutým úverom 464, 71 eur uhradil žalovanému celkom sumu 3.549,48

eur a vzhľadom na petit žaloby a dôvody žaloby žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3.976,66
eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal plnením bez právneho dôvodu, keď
žalovaný nemal právny nárok titulom predmetných spotrebiteľských zmlúv od žalobcu na úhradu úrokov
a poplatkov.

11. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

12. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových

zmlúv) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

13. Podľa § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.14. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To
neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne

dojednané.

16. Podľa § 53 ods.2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

17. Podľa § 53 ods.3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané.

18. Podľa § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)

za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ

neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,

h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,

k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane

obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,

o) ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré
priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
q) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.

19. Podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv)
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.20. Podľa § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

21. Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy
uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho, bola doplnená veta, podľa ktorej „Na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Ide o zásadnú zmenu, ktorá
bude mať dosť závažné dôsledky. Dosiaľ sa na obchodné spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 3 zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vzťahovala úprava o neprijateľných podmienkach. Ide o
prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy
bude potrebné pre zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť

ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné
strany písomne dohodli v zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre
spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené
v § 261 ods. 6 OBZ. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v
Občianskom zákonníku upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných

náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 OBZ dohodne
uzavretie spotrebiteľskej zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem
pojmového vymedzenia a podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom.

22. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa

21.04.2015 ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, ktoré ustanovenie nadobudlo
účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých je súčasťou je, nemajú prechodné ustanovenia. To
znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

23. Podľa § 3 ods.2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv) spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

24. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv) zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o

spotrebiteľskom úvere.

25. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv) Zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať

a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k
tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú
sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,

i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,
l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,

m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,
n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred
lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti,
o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p) práva spotrebiteľa podľa § 7,
q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

26. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv) pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je

zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.

27. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až

j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

28. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

29. Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Zakladá to teda prekážku

právoplatne rozhodnutej veci, res iudicata a ktorá je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania.
Ak by sa teda začalo konanie o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ktorá sa týka tých istých
strán sporu a toho istého predmetu konania, súd takéto konanie podľa § 161 ods. 2 CSP s poukazom
na § 230 CSP zastaví. O tie isté strany ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého
právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni

nástupcovia strán už skončeného konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok
alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých
bol uplatnený (t.j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode).
Podmienky totožnosti strán sporu a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne.

30.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancie,akoajobsahuspisudospel
k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku a odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje aj s
právnymi závermi súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazujena správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nevidel dôvody, pre ktoré by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

31. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom.Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so
zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola
uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv
spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21
ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta
klasickárímskaprávnazásada(princíp)„vigilantibusiurascriptasunt“(„právapatriabdelým“alebo„nech
si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012).

32. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť

v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten
istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb.K tomu, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, sa už najvyšší súd vyjadril aj v dovolateľkou spomínanom uznesení z
13. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012). V tomto uznesení, i keď pre účely exekučného

konania, konštatoval, že súd je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu, lebo inak by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak sa uplatňuje právo na základe rozsudku vydaného všeobecným súdom
a iný prístup, ak sa uplatňuje právo na základe rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní. Tento
právny záver je opodstatnený nielen v exekučnom konaní, ale v každom občianskom súdnom konaní.

To znamená, že aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy
môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca
domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná. Je však potrebné osobitne zdôrazniť, že tento
právny záver je opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky - iba platná rozhodcovská doložka alebo

rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Najvyšší súd v už spomenutom judikáte R 46/2011 konštatoval,
že oprávnenie (exekučného) súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej doložky, nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,súvisí však s potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri
posudzovaní, či v občianskom súdnom konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu (viď § 35 zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní), môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky
alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní (napríklad v súvislosti s posudzovaním, či rozhodcovský
rozsudokjealeboniejevykonateľnýexekučnýtitul),aleajvinýchkonaniach(napríkladpririešeníotázky,
či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata).
Ak je rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna

neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa
na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu
neplatnosť (každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio).
(uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 458/2014 zo dňa 27.08.2015)

33. K tomu, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného

súdu, sa už najvyšší súd vyjadril napríklad v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011
(R 46/2012). V tomto uznesení, i keď pre účely exekučného konania, konštatoval, že súd je povinný
nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, lebo inak by porušil
zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak sa uplatňuje
právo na základe rozsudku vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak sa uplatňuje právo na

základe rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní. Tento právny záver je opodstatnený nielen v
exekučnom konaní, ale v každom občianskom súdnom konaní. Aj rozhodcovský rozsudok ukladajúci
povinnosť niečo plniť podľa spotrebiteľskej zmluvy môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre
občianske súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná.
Tento právny záver je ale opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe

platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky - iba platná rozhodcovská doložka
alebo rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Najvyšší súd v už spomenutom judikáte R 46/2012 konštatoval,
že oprávnenie (exekučného) súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej doložky, nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,

súvisí však s potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri
posudzovaní, či v občianskom súdnom konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu (viď § 35 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní), môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky
alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní (napríklad v súvislosti s posudzovaním, či rozhodcovský

rozsudokjealeboniejevykonateľnýexekučnýtitul),aleajvinýchkonaniach(napríkladpririešeníotázky,
či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata).Ak je
rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť
(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto
doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť

(každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio). Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla ani v danom prípade založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto
ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol - z pohľadu preskúmavanej veci - založiť prekážku veci
právoplatne rozhodnutej. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.01.2015 sp. zn. 3Cdo
27/2011 Zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2015)

34. V danej právnej veci z obsahu spisu nesporne vyplýva, že súčasťou zmluvného dojednania
strán sporu v prípade oboch posudzovaných úverových zmlúv bola rozhodcovská doložka (čl. 17
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na č.l.77 spisu), v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvne strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo

zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je toutorozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná
rozhodcovská doložka je podľa § 53 ods.4 písm. r ) Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase

uzatvorenia úverových zmlúv) ako neprijateľná podmienka uvedená v predmetných spotrebiteľských
zmluvách neplatná, keď v skutočnosti vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od žalobcu
ako spotrebiteľa, aby spory s žalovaným ako dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na
zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza, že dojednania ohľadom rozhodcovskej doložky vyznievajú
jednoznačne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, keďže spotrebiteľ (žalobca) toto dojednanie pri

uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka so žalobcom ako spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v
prípade, ak by žalobca ako spotrebiteľ mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu
pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná
platne. Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v
prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia žalobcom ako spotrebiteľom na základe uzatvorených

zmlúv, dochádza prakticky automaticky k podávaniu žalôb zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd,
ako tomu bolo i v danej právnej veci, keď predmetom rozhodovania Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. rozsudkom 26.08.2009 sp. zn. SR 13368/09,
právoplatným 28.09.2009, bolo zaplatenie dlhu na úvere poskytnutom žalobcovi žalovaným na základe
zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 04.08.2008 č. 4371361 a rozsudkom 04.11.2009 sp. zn. SR 17377/09,

právoplatným 30.11.2009, bolo zaplatenie dlhu na úvere z neúplnej zmenky (blankozmenka) vystavenej
15.12.2008 na návrh žalovaného ako dodávateľa. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa
tejto rozhodcovskej doložky spočíval výlučne na žalovanom ako dodávateľovi. Táto rozhodcovská
doložka síce formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, avšak ak jedna zo strán
podá žalobu na rozhodcovský súd (žalovaný) druhá strana (žalobca) sa už nemôže domáhať svojich

práv na všeobecnom súde, pretože to priamo rozhodcovská doložka vylučuje. Odvolací súd dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka odníma žalobcovi ako spotrebiteľovi možnosť domáhať sa svojho
práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodcovskú doložku
posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. Súd prvej inštancie pri posudzovaní, či v danom súdnom

spore predložené rozhodcovské rozsudky majú pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu, správne pristúpil k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky v
danej právnej veci pri riešení otázky, či vydané rozhodcovské rozsudky zakladajú pre civilné sporové
konanie prekážku res iudicata a vecne správne dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je
absolútne neplatná, jej absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona

(ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto doložku (zmluvu) hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená.
Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť (každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť
a to aj bez návrhu (ex officio).Neplatná rozhodcovská doložka nemohla ani v danej právnej veci
založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydané rozhodcovské rozsudky nemohli z pohľadu
preskúmavanej danej právnej veci založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej v danom civilnom

sporovom konaní. Cieľom predmetnej rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného
sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc
delegovali. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne s žalobcom ako spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom je dôvodné predpokladať, že žalobca ako spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak
závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomoval. Okrem toho táto nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti žalobcu ako spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného
vzťahu, kde primárnym záujmom bolo získanie úveru a nie riešenie sporu, ktorý ešte nevznikol, pričom
žalobcasamoholdôvodneobávaťneposkytnutiaúveru,akbynesúhlasilspodmienkamizmluvy,vrátane

rozhodcovskej doložky. Aj ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že
pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52

a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla ani v danej právne veci založiť právomocrozhodcovského súdu, preto ním vydané rozhodcovské rozsudky nemohlo z pohľadu preskúmavanej
veci založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

35. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetné zmluvy o úvere uzavreté
medzi stranami sporu je potrebné posudzovať podľa vyššie citovaného zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinných v čase ich uzatvorenia.
Žalobca ako fyzická osoba vystupuje v daných právnych vzťahoch ako spotrebiteľ a žalovaný vystupuje
ako dodávateľ, keď žalobca pri ich uzatvorení a plnení nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ bol v predmetných úverových zmluvách ako dôvod
poskytnutia úveru uvedený účel zamestnanie, ktorú skutočnosť žalobca poprel, tento účel nebol zo
strany žalovaného preukázaný. Teda v rozhodnom období žalobca nemal potrebu zadovažovať si
finančné prostriedky za účelom zamestnania, ale potreboval ich na osobnú spotrebu. Predmetné
úverové zmluvy neboli individuálne dojednané, keďže boli vyhotovené na formulári s obsahom a
zmluvnými podmienkami vopred pripravenými bez možnosti žalobcu ako spotrebiteľa ovplyvniť, meniť

ich obsah a žalovaný v spore nepreukázal opak. Nie je teda možné stotožniť sa s právnym názorom
žalovaného v tom, že z dôvodu, že v predmetných zmluvách bolo zaškrtnuté políčko, že úver sa
poskytuje na výkon zamestnania, nejde o spotrebiteľské zmluvy. Žalobca v spore preukázal, že v čase
uzatvorenia predmetných zmlúv bol v pracovnom pomere dlhodobo u toho istého zamestnávateľa, úver
nepotreboval na výkon zamestnania. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úvery boli skutočne

poskytnuté na výkon zamestnania zaťažuje toho, kto to tvrdí, keď bezpečným preukázaním nemôže
byť len všeobecný údaj o uzavretí zmlúv na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku,
aké je zamestnanie žiadateľa úveru, aký konkrétny súvis má s týmto zamestnaním uzavretie zmlúv o
úvere. Predmetné zmluvy o úvere umožňovali aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na iný
účel, avšak žalovaný cielene smeroval svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod ustanovenia

Obchodného zákonníka. Predmetné zmluvy o úvere je potrebné posúdiť aj z hľadiska ďalších právnych
predpisov upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, nie len v kontexte zákona o spotrebiteľských úveroch,
ale aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetných
zmlúv o úvere. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní a plnení predmetných zmlúv
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ich v

zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v uvedenom obsahu považovať za zmluvy spotrebiteľské.
Keďže zmluvami o úvere sa žalovaný ako dodávateľ zaviazal poskytnúť žalobcovi ako spotrebiteľovi
dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalobca ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľské vzťahy. Novela Občianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva a uvedené ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené aj pred účinnosťou
uvedenej novely Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov je preto možné sa
stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s právnym názorom žalobcu, že predmetné zmluvy o

úvere uzavreté medzi stranami sporu sú spotrebiteľskými zmluvami.

36. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetných zmluvách o úvere
ako spotrebiteľských zmluvách absentujú obligatórne náležitosti podľa vyššie citovaného zákona č.
258/2001 Z. z o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, termíne konečnej splatnosti úveru, o ročnej

percentuálnej miere nákladov, preto sa poskytnuté úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov.
Vzhľadom na výšku poskytnutých úverov zo strany žalovaného žalobcovi a výšku úhrad žalobcu titulom
predmetných úverových zmlúv žalovanému, vniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo
výške 3.976,66 eur podľa ustanovenia § 451 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, ktoré žalovaný získal
plnením bez právneho dôvodu, keď žalovaný nemal právny nárok titulom predmetných spotrebiteľských

zmlúv od žalobcu na úhradu úrokov a poplatkov, preto je žalovaný povinný ho vydať žalobcovi, na úkor
ktorého sa bezdôvodne obohatil.

37. Pokiaľ žalovaný v spore namietal aj tú skutočnosť, že všetky finančné prostriedky pripísané k
zmluve o úvere č. 4371361 predstavujú zrážky poukazované súdnym exekútorom, ktoré vymohol v

exekučnom konaní a žalobca sa vrátenia zrazených súm titulom bezdôvodného obohatenia nemôže
domáhať, v tomto smere je potrebné konštatovať rozpor predmetných rozhodcovských rozsudkov
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť týchto exekučných titulov aj v exekučnom
konaní, ktorý postup napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. K právnemuposúdenia rozhodcovskej doložky s obdobným obsahom Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal
závery v mnohých rozhodnutiach, v ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná
a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu

v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje aby sa podriadil výlučne
rozhodcovskému konaniu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. 1 ECdo
12/2014, sp. zn. 2 ECdo 147/2013, sp. zn. 3 Cdo 13/2013, sp.zn. 4 ECdo 92/2014, sp.zn. 5 Cdo
44/2013, sp.zn. 6 ECdo 184/2013). Pokiaľ sa na základe vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku
plnilo (exekučne), vzhľadom na rozpor oboch predmetných rozhodcovských rozsudkov so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť týchto exekučných titulov aj v exekučnom konaní, došlo k
bezdôvodnému obohateniu pokiaľ sa jedná o priznanú žalovanú istinu aj v časti istiny vymoženej
v exekučnom konaní, keďže právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, teda podľa
hmotného práva táto povinnosť žalobcu vo vzťahu k žalovanému neexitovala.

38. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou

stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na
každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej
právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie
uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli
zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle §
220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že
nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie
otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov

sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho
základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

39. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní ďalej dospel k

záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP.
Odvolací dospel k záveru, že v danej právnej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním boli preukázané
rozhodujúce skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je potrebné
uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z

navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.

40. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.

41. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a § 255
ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%.

42. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).