Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 17, 2018

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 15C/47/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817209287
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Majerník

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2018:7817209287.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudca JUDr. Miroslav Majerník, v právnej veci žalobcu: N. Z., nar. XX.XX.XXXX,

bytom N. XXXX/X, XXX XX L., právne zastúpeného JUDr. Jánom Halkom, advokátom so sídlom Cyrila
a Metoda 105/2, 048 01 Rožňava, proti žalovanej: W. E.Ó., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/X, XXX
XX L., právne zastúpená JUDr. Ladislavom Csákóm, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 4, Rožňava
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov

rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej určenia, že je výlučným vlastníkom stavby -
garáže so súp. č. XXXX, stojacej na parc. Reg. „H.“ č. XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX, okres L., obec
L., kat. územie L. a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 28.11.1957 nadobudol spolu so svojou matkou neb. F. Z., rod. Y. vlastníctvo k nehnuteľnostiam
v L. v tom čase evidovaným v pozemkovej knihe vl. č. XXXX v zmluve špecifikovaným ako prízemie
poschodového domu v celosti, dvor v polovici, na dvore sa nachádzajúca garáž, ktorá leží naproti vchodu
do domu v celosti, 2 pivničné miestnosti, polovicu prádelne, polovicu sušiarne, polovicu schodišťa,

polovicu pôjdu, polovicu strechy. Donedávna nebola garáž, ani pozemok na ktorom stojí zapísaná
v katastri nehnuteľností. K zápisu (vyhotoveniu geometrického plánu) pristúpila žalovaná až potom,
čo si u nej žalobca uplatnil svoje vlastnícke právo ku garáži, na čo žalovaná reagovala tak, že toto
jeho vlastnícke právo poprela. Garáž súp. č. XXXX, postavená v k.ú. L. na parc. reg. „H.“ č. XXX/X,
ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha touto žalobou je tak v súčasnosti už zapísaná
na LV č. XXXX, kde ako jej vlastník figuruje práve žalovaná. Žalobca a jeho matka uzavreli dňa
10.07.1959 dohodu o rozdelení spoločného domu a dvora s ďalšími spoluvlastníkmi nehnuteľnosti -

Q. J. (právnou predchodkyňou žalovanej) a V. Z.. Táto dohoda však bola od počiatku neplatná, keďže
bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. W.. Q. J. ako otec spoluvlastníčky Q.
J. bol totiž ošetrujúcim lekárom matky žalobcu, ktorý toto postavenie využil a žalobcu a jeho matku
donútil dohodu podpísať. Vlastníctvo garáže neprešlo zo žalobcu a jeho matky na G. J. (dcéru W..
Q. J. a S. J.) z dôvodu absolútnej neplatnosti dohody o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa
10.7.1959. Rovnako potom nemohlo prejsť ani ďalej cez právnych nástupcov W.. Q. J. a S. J. až na
žalovanú a jej manžela. O neplatnosti tejto dohody bol W.. J. oboznámený písomne listom zo dňa

08.09.1959. Navyše predmetná garáž nikdy nebola v spoluvlastníctve všetkých vlastníkov domu, ale ako
vyplýva z predloženej kúpnopredajnej zmluvy bola vo vlastníctve žalobcu a jeho matky, teda nemohla
byť predmetom rozdelenia podielového spoluvlastníctva. Aj keby dohoda o rozdelení spoločného domu
a dvora zo dňa 10.7.1959 bola platná, Q. J. kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 20.4.1968 previedla naW.. Q. J. a S. J. len nehnuteľnosti špecifikované ako „spoluvlastnícky podiel z domu v L. na ulici G.
Č. F. č. X, v pozemnoknižnej zápisnici kat. územia miesta L. č. XXXX F. r.č. X-X mpč. XXX, XXX,
XXXc pod Z..Xa v 4/12 - inách vedené v S.. ústavu Geodézie a kartografie MO v L. pod pč. XXX.“ V

pozemkovoknižnej vložke č. XXXX boli v tom čase evidované len nehnuteľnosti - dom s dvorom, záhrada
a cesta. O iných nehnuteľnostiach sa v tejto kúpnopredajnej zmluve nepojednáva, z čoho vyplýva, že aj
kedyboladohodaorozdeleníspoločnéhodomuadvorazodňa10.7.1959platná,Q.J.nikdynepreviedla
nehnuteľnosti, ktoré ňou mala nadobudnúť na svojich rodičov a tí ich teda nemohli ďalej platne previesť
ako nevlastníci na žalovanú a jej manžela. Bez ohľadu na platnosť dohody o rozdelení spoločného

domu a dvora zo dňa 10.7.1959 teda W.. Q. J. s manželkou S. J. kúpnou zmluvou zo dňa 30.5.1968
nepreviedli v zmysle zásady „Nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet“ garáž na
žalovanú a jej manžela. Neexistuje teda platný právny úkon, na základe ktorého by žalovaná nadobudla
garáž do svojho vlastníctva. V nadobúdacom titule (kúpnej zmluve zo dňa 30.5.1968) bolo uvedené,
že k predávanému domu patrí aj garáž naproti vchodu. V súvislosti s vyššie uvedeným tak žalovaná
bola nepochybne uvedená do omylu, že nadobúda aj túto nehnuteľnosť. S prihliadnutím na konštantnú

judikatúru je na naplnenie oprávnenej držby, ako nevyhnutného predpokladu vydržania, nutné posúdiť,
či tento omyl bol ospravedlniteľný. Pre podporu tohto argumentu odkazujeme na Rozsudok NS ČR zo
dňa 10. októbra 2002, sp. zn. 22 Cdo 490/2001, v ktorom sa uvádza: Oprávnená držba sa teda zakladá
na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného
práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej

opatrnosti vyhnúť. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z
objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému
došlo aj napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Ak omyl presahuje rámec bežného, obvyklého
posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť

sícevdobrejviere,avšakniesozreteľomnavšetkyokolnosti,apretonemôžebyťdržiteľomoprávneným.
Z konkrétnych okolností tohto prípadu sa domnievam, že u žalovanej nejde o ospravedlniteľný omyl.
Súčasťou kúpnej zmluvy zo dňa 30.5.1968 bola totiž aj dohoda spoluvlastníkov o rozdelení spoločného
domu a dvora. Je pritom nepochybné, že nehnuteľnosti nadobudnuté právnymi predchodcami žalovanej
na základe tejto dohody, neboli zapísané v pozemkovej knihe. Teda neexistoval úradný zápis, že ich

vlastníkom sú predávajúci. Z toho dôvodu sa vyžadovala o to väčšia opatrnosť od žalovanej pri ich
nadobúdaní. V zmluve je uvedené, že „predávatelia predávajú kupiteľom tú časť z predmetného domu,
ktorú t.č. užívajú aj s prísl. tak, ako sa dohodli so spoluvlastníkmi dohodou spísanou v L. dňa 10.7.1959,
ktorú dohodu predávatelia odovzdávajú kupiteľom.“ Pritom na dohode nefigurujú predávajúci, ale ich
dcéra Q. J.. Ak teda žalovaná mala k dispozícii všetky podklady svedčiace o tom, že dohodu zo dňa

10.7.1959 nespísali predávajúci, mala tento rozpor pri uzatváraní zmluvy vytknúť a presvedčiť sa, či
došlo k prevodu nehnuteľností nezapísaných v pozemkovej knihe (garáž a sušiareň) na predávajúcich
z ich dcéry. Ak by tak urobila, dospela by k rovnakému záveru, ako je uvedený vyššie a teda že
tieto nehnuteľnosti neboli predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20.4.1968 a predávajúci preto
neboli ich vlastníkmi. Z toho dôvodu jej omyl nemožno považovať za ospravedlniteľný a oprávnená

držba nevyhnutná k vydržaniu u nej absentuje. K žalobe žalobca priložil kúpnopredajnú zmluvu zo dňa
28.11.1957, výpis z listu vlastníctva č. XXX, pokus o zmier zo dňa 14.03.2017 adresovaný žalovanej
žalobcom, pokus o zmier adresovaný žalobcovi žalovanou zo dňa 19.03.2017, výpis z listu vlastníctva
č. XXXX, dohodu o rozdelení spoločného domu a dvora zo dňa 10.07.1959, list žalobcu adresovaný
X.. Q. J. zo dňa 08.09.1959.

2. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1957 vyplýva, že žalobca s matkou nadobudli od T. K.
vlastnícke právo k viacerým nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkovej knihe katastrálneho územia L.,
číslo zápisnice XXXX, pod F., r.č.X-X mpč. XXX,XXX,XXX/a pozostávajúce z domu, dvora, cesty pod Z.
na meno T. K. v celosti za vzájomne dojednanú kúpnu cenu Kčs 90.000,-. Predmetnou zmluvou došlo aj

k odpredaju prízemia poschodového domu v celosti, dvor v polovici, na dvore sa nachádzajúca garáž,
ktorá leží naproti vchodu do domu v celosti, 2 pivničné miestnosti, polovicu prádelne, polovicu sušiarne,
polovicu schodišťa, polovicu pôjdu, polovicu strechy. V zmluve bolo zároveň uvedené, že čo sa týka
garáže, poznamenáva sa, že sa jedná o garáž, ktorú používal X.. W. a ktorú touto cestou zmluvou
odpredáva kupiteľom v celosti.

3. Dňa 10.07.1959 došlo k dohode o rozdelení spoločného domu a dvora, ktorú uzavreli spoluvlastníci Q.
J., V. Z., N. Z. a F. Z., podľa ktorej garáž nachádzajúca sa na dvore proti vchodu dostáva sa do výlučného
vlastníctva Q. J. a druhá garáž postavená na tomto dvore sa stáva výlučným vlastníctvom N. Z. a F. Z..4. Pokusom o zmier zo dňa 14.03.2017 požiadal žalobca žalovanú o sprístupnenie nehnuteľností
(sušiarne a garáže naproti vchodu do budovy)za účelom vyhotovenia geometrického zamerania. Na

uvedený pokus reagovala žalovaná listom, v ktorom uviedla, že pre poriadok je potrebné, aby si každý
spoluvlastník, pričom sú traja, svoj spoluvlastnícky podiel, ktorý nerušene užíva usporiadal. Taktiež
písala, že na spoločnom dvore sa nachádzajú dve garáže, jedna naproti vchodu, ktorú užíva žalovaná,
ktorú si mieni dať zapísať do katastra nehnuteľností a druhá garáž pripojená k prvej zo zadnej strany,
ktorú užíva žalobca.

5. Na výzvu súdu bol zo strany Okresného úradu v Rožňave predložený nadobúdací titul ku garáži.
Kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 30.05.1968 došlo okrem iného k predaju jednej garáži naproti dvoru zo
strany predávajúcich W.. Q. J., S. J. na kupujúcich F. E. a W. E.. Na základe žiadosti žalovanej následne
došlo k zápisu garáže k nehnuteľnostiam na LV č. XXXX v k. ú. L..

6. K žalobe sa písomným podaním doručeným súdu dňa 23.11.2017 vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla,
že má za to, že celá žaloba žalobcu vychádza z mylnej predstavy žalobcu a účelového tvrdenia, že on je
vlastníkom spornej sušiarne a garáže tak, ako to prezentuje v podanej žalobe. Podľa názoru žalovanej
žalobca svoje tvrdenia o neplatnosti nejakých právnych úkonov musí preukázať, on však neuvádza
žiaden dôkaz a nijako nepreukazuje svoje tvrdenia. Celá žaloba je postavená výlučne na púhom tvrdení,

že ani nie žalobca, ale jeho už dávno nebohá matka, mala uzatvoriť nejaký právny úkon v tiesni, za
nápadne nevýhodných podmienok. Žiada sa však k tomu dodať, že žalobca pritom vôbec žiaden takýto
stav neuvádza, neuvádza ani stav tiesne, ani žiadne nápadne nevýhodné podmienky. Jediným dôvodom
tohto ním tvrdeného stavu má byť skutočnosť, že jedným zo signatárov právneho úkonu mal byť -
údajne ošetrujúci lekár nebohej matky žalobcu, W.. J.. Uzavretie právneho úkonu hoci aj so samotným

ošetrujúcim lekárom pacienta samo osebe nie je dôvodom tiesne, zvlášť nie po zistení, že matka žalobcu
sa zrejme nenachádzala v nejakom „extra zlom“ zdravotnom stave, veď po uzavretí právneho úkonu
žila (chvála Bohu!) ešte snáď 30 rokov! Matka žalobcu sa nikdy nedomáhala neplatnosti predmetného
právneho úkonu a aj žalobca začal spochybňovať jeho platnosť (ktorého účastníkom pritom bol aj on
sám) s odstupom takmer 60 rokov. Žalovaná nehnuteľnosti kúpila s manželom po vyše 10 rokov po

podpísaní dohody z r. 1957. Bolo by okrem iného aj v rozpore s dobrými mravmi, ak by mal ktokoľvek
za týchto okolností pripraviť o jej vlastnícke právo. Navyše treba dodať, že všetky nehnuteľnosti, ktoré
takto nadobudla, už od r. 1968 nerušene, v dobrej viere, v presvedčení, že tieto jej vlastnícky patria,
v celom rozsahu užívam. Bolo tomu tak aj v prípade jej manžela. Žalobcovi, ktorý je jej sused, tento
stav bol zjavne známy a neohradil sa voči nemu. Rovnako sa proti tomuto nikto iný neohradil, a to

ani pôvodní vlastníci či osoby, ktoré dňa 10.07.1959 podpísali Dohodu o rozdelí spoločného domu a
dvora. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že k sporným nehnuteľnostiam získala vlastnícke právo
minimálne vydržaním. Z opatrnosti vzniesla i námietku premlčania možnosti domáhať sa neplatnosti
právneho úkonu, keďže žalobca tak neučinil v zákonom stanovenej trojročnej lehote, inak povedané
žalobca sa neplatnosti v trojročnej lehote nedovolal.

7. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie.

8. Na pojednávaní konanom dňa 17.04.2018 žalobca v plnom rozsahu trval na podanej žalobe. Na
dotaz súdu na základe akej skutočnosti sa cíti byť výlučným vlastníkom predmetnej garáže, keďže v

zmysle kúpno-predajnej zmluvy pri nadobudnutí tejto nehnuteľnosti, túto nadobúdal spoločne s matkou
zmenil žalobu tak, že petit žaloby mení tak, že určuje, že žalobca sa stáva podielovým spoluvlastníkom
predmetnej garáže, pričom druhý podiel nebohej matke, ktorý bude predmetnom dedičstva. Zároveň
uviedol, že žalobca je jediným dedičom po nebohej matke. Počas pojednávania žalobca predniesol,
že od r. 1959, t.j. po dohode o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nemal prístup k predmetnej

garáži, preto sa o ňu žiadnym spôsobom nestaral. Od roku 1959 (písal W.. J.) do 2017 (pokus o zmier
so žalovanou) sa žiadnym spôsobom nedomáhal vlastníctva k nehnuteľnosti, nakoľko mal za to, že táto
nehnuteľnosťjejeho.Prepokojvrodinesatohtoprávanedomáhalsúdnoucestou,atoajpreskutočnosť,
že táto nebola zapísaná v liste vlastníctva. Momentálne má záujem dom predať, pričom súčasťou domu
je aj uvedená garáž. Pri prejednaní dedičstva sa žalobca garáže nedomáhal s odôvodnením, že si toho

nebol vedomý.

9. Súd po podaní žaloby realizoval úkony na prípravu pojednávania vo veci. Po využitých prostriedkoch
procesnej obrany žalovaným, žalobca reagoval vyššie uvedenou zmenou žaloby, ktorá je založená nanových skutkových tvrdeniach a v nadväznosti na to i na novej formulácii navrhovaného rozsudočného
výroku. Takúto zmenu realizoval žalobca až na nariadenom a súdom v zmysle ust. § 179 ods.1 CSP
pripravenom pojednávaní (aby sa mohlo rozhodnúť s prihliadnutím na povahu konania a účel zákona

spravidla na jedinom pojednávaní). Súd zmenu žaloby s odkazom na aplikáciu § 143 ods. 1 CSP
nepripustil. Mal pritom na zreteli aj to, že nepripustením zmeny žaloby zásadne neovplyvní postavenie
žalobcu pri nutnosti podať modifikovanú žalobu opätovne (nehrozilo pritom napr. premlčanie nároku).
Žalobca z procesného hľadiska je zodpovedný za to, čo uplatnil vo vzťahu ku rozhodovacej činnosti súdu
a v predmetnej veci mal i dostatočný časový priestor na to, aby na základe nových skutkových dôvodov

realizoval navrhovanú zmenu žalobu už skôr (nie až na nariadenom pojednávaní). Navrhovaná zmena
žalobyjespojenáspotrebouposkytnutiamožnostinaprostriedkyprocesnejobranyžalovanému,pretože
prostriedky doterajšej prípravy pojednávania (postupu súdu v konaní) nie sú dostatočným predpokladom
pre konanie a rozhodnutie o zmenenej žalobe. Súd na pojednávaní nepripustil ani žalobcom navrhované
doplnenie dokazovania o list, ktorým bolo oznámené, že je vlastníctvo garáže je sporné a o rozhodnutie,
že žalobca je jediným dedičom.

10. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa listinnými dôkazmi založenými v spise,
výsluchom žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav.

11. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 28.11.1957 vyplýva, že žalobca s matkou nadobudli od T. K.

vlastnícke právo okrem iného k na dvore sa nachádzajúcej garáži, ktorá leží naproti vchodu do domu v
celosti. Dňa 10.07.1959 došlo k dohode o rozdelení spoločného domu a dvora, pričom súčasťou dohody
bola aj garáž nachádzajúca sa na dvore oproti vchodu, ktorá sa stala výlučným vlastníctvom Q. J..
Žalovaná od nadobudnutia garáže od W.. J. a J. zmluvou z roku 1968 túto doposiaľ užíva, pričom zo
strany žalobcu došlo k uplatneniu práva ku garáži až v roku 2017 a to listom, pokusom o zmier. Po tomto

liste došlo zo strany žalovanej k žiadosti o zápis do katastra nehnuteľností. Príslušný úrad následne
vykonal zápis.

12. Súd vec právne posúdil nasledovne:

13. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

14. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide

o nehnuteľnosť.

15. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Žalovaná
je výlučným vlastníkom garáže, tak ako je uvedené v LV č. XXXX. Žalovaná podľa názoru súdu od
roku 1968 doposiaľ oprávnene, nepretržite užíva predmetnú garáž. V pokojnom užívaní mala žalovaná

predmetnú nehnuteľnosť viac ako 50 rokov. Od podpisu zmluvy nedošlo zo strany žalobcu k žiadnym
aktivitám, ktorými by prejavoval záujem o uvedenú nehnuteľnosť, čo potvrdil sám žalobca počas
výsluchu pred súdom. Zároveň vypovedal, že o garáž sa žiadnym spôsobom nestaral. Žalobca mal
byť vlastníkom nehnuteľnosti spolu so svojou nebohou matkou, pričom táto po podpise zmluvy podľa
tvrdenia žalovanej žila ešte 30 rokov a táto, rovnako ako žalobca, nepristúpila k žiadnym námietkam

ohľadom uzavretej kúpnopredajnej zmluvy, resp. dohody o vyporiadaní. Žalobca, ani jeho matka po
uzavretí zmluvy stav, ktorý po uzavretí zmluvy nastal, a to, že garáž užíva W.. J. a následne žalovaná
s manželom žiadny spôsobom neodporovali. V tomto kontexte vzbudzuje pochybnosť aj samotný list
žalobcu pre W.. J. z 08.09.1959, keďže autorom tohto je len žalobca a nie aj jeho nebohá matka, ktorá
mala zmluvu uzavrieť v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. V liste okrem iného žalobca žiada

garážzdôvodu,žesichcekúpiťauto,čomuvšaknebránilovužívanídruhejgarážepostavenejnadvore,
ktorej vlastníkom sa v zmysle zmlúv mal stať. Uvedený list obsahuje aj nedostatok vo forme podpisu zo
strany autora, v tomto prípade žalobcu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že k uzavretiu dohody
o vyporiadaní došlo v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Na takéto posúdenie nepostačuje
tvrdenie, že jedna zo strán, nebohá matka žalobcu bol pacientkou u W.. J. ako ďalšej strany konania.

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá
strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôžesplniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom
občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie
rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento

dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.
Žalobca neuniesol dôkazné tvrdenie, ako aj dôkazné bremeno pre potvrdenie skutočností o uzavretí

dohody v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca dôvodil, že predmetná garáž nebola
evidovaná v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX. Žalovaná garáž však bola uvedená vo všetkých súdu
predložených dokumentoch (zmluve z roku 1957- garáž naproti vchodu, dohody z roku 1959- na dvore
nachádzajúcu sa garáž oproti vchodu, zmluve z roku 1968- jedna garáž naproti vchodu). K jej zapísaniu
do listu vlastníctva došlo zo strany žalovanej až v roku 2017 a to po liste žalobcu, pokuse o zmier. Podľa
názoru súdu žalovaná v dobre viere užívajúc nehnuteľnosť mala za to, že je vlastníčkou nehnuteľnosti

a až po dotaze žalobcu došlo z jej podnetu k zaevidovaniu garáže do registra katastra nehnuteľností. U
žalovanejsúdnemalpochybnostiojejdobromyseľnosti,keďžetátospočívalavobjektívnompresvedčení
(na základe kúpnopredajnej zmluvy), že je vlastníčkou garáže. V danom prípade žalovaná pri bežnej
opatrnosti, s ohľadom na okolnosti prípadu (zmluva uzavretá v roku 1968 a garáž predtým dlhodobo
užívaná jej rodičmi) nemala pochybnosti o tom, že jej garáž patrí. Žalovaná prakticky od detstva

(1959 nadobudli vlastníctvo ku garáži rodičia žalovanej, t.j. v čase kedy mala žalovaná 10 rokov) žije v
presvedčení, že garáž je jej. Súd sa nestotožnil ani s touto argumentáciou žalobcu o tom, že u žalovanej
neide o ospravedlniteľný omyl. V tomto prípade ide u žalovanej o ospravedlniteľný omyl, nakoľko tento
sa viaže na neznalosť právnej teórie viažucej sa k výkladu nejasného právneho predpisu, za ktorý treba
považovať aj také, ktoré boli zmenené v dôsledku spoločenských zmien, ktoré boli spojené s nastúpením

iných právnych hodnôt a zásad. Možno hovoriť o období po roku 1948, kedy došlo k nadobudnutiu
nehnuteľnosti zo strany žalovanej, pričom spoločenské zmeny spôsobili nástup nových právnych hodnôt
a zásad. Nemožno od žalovanej očakávať, že táto bude pre účely nadobudnutia vlastníckeho práva
znalá právnych predpisov a požadovať pri jej dobromyseľnosti úpravy pozemkových kníh. Žalovanú je
s ohľadom na uvedené okolnosti potrebné považovať za oprávneného držiteľa, nakoľko táto dlhodobo

(50 rokov) žije v presvedčení, že garáž je jej, túto užíva a zároveň nemá pochybnosti o vlastníckom
práve k nej. Dobrá viera žalovanej je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam, na základe ktorých
jej vzniklo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Za takýto úkon treba rozumieť právny úkon,
ktorým došlo k prevodu nehnuteľnosti, a to kúpna zmluva z roku 1969. Žalobcom tvrdené, že žalovaná
mu neplatnosť dohody mala uviesť niekedy v septembri 2016, kedy sa preriekla poprela samotná

žalovaná, ktorá k ostatným neovereným tvrdeniam sa vyjadrovať nebude. V prípade ak k takémuto
tvrdeniu zo strany žalovanej došlo mal žalobca pristúpiť ihneď k listu, ktorý adresoval žalovanej až v
marci 2017, prípadne ihneď k podaniu žaloby na tunajší súd. Z uvedeného dôvodu žalobcom tvrdené
považoval súd len za fabuláciu. V prejednávanom prípade podľa názoru súdu nebolo zo strany žalobcu
unesené dôkazné bremeno, ktoré by preukázalo neoprávnenosť držby a následného vlastníctva garáže

žalovanou. Žalovaná nemala ani nemohla mať pochybnosti o vlastníctve nehnuteľnosti.

16. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

17. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

18. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako procesne
úspešnej strane konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného
vyhotovenia na Okresný súd Rožňava (§ 362 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne

splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný
poriadok).