Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 23, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/13/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612216630
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612216630.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v občianskoprávnej veci navrhovateľky: P.. X. P.
A.. XX.X.XXXX, bydlisko X. XXX, zastúpenej: Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners,
s. r. o., IČO: 47 240 482, Kuzmányho 29, Košice, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. Martin
Vasiľ, proti odporkyni: P. C., A.. X.X.XXXX, bydlisko T. XX, O., zastúpenej advokátom JUDr. Františkom
Pitoňákom, Štefánikovo námestie 5, Spišská Nová Ves, o ochranu osobnosti, o odvolaní odporkyne proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 10.10.2013 č. k. 4C/106/2012 - 258

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Navrhovateľke p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania 183,77 € pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia, ktorú odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť obchodnej spoločnosti Advokátska
kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka (učiteľka na Základnej škole v obci X.) sa domáhala, aby odporkyni bolo uložené upustiť
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti spočívajúcich v šírení nepravdivých
informácií o navrhovateľke na verejnosti (obec X., priľahlé obce a mesto O.), konkrétne že ako triedna
učiteľka žiakov 3. triedy „žiakmi sa necháva obchytkávať po svojom tele, po prsiach a aj „tam dole“,
ukája sa nimi, počas vyučovacích hodín kope deťom do nôh a priväzuje ich ku stoličkám gumou na
prádlo“, ktoré tvrdenia odporkyňa podrobne opísala a zopakovala aj vo svojich sťažnostiach podaných
na 16 rôznych inštitúcií a tiež sa domáhala, aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie tak vo forme
písomného ospravedlnenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €. Odporkyňa uplatnené
nároky neuznala zotrvajúc na postoji, že ide o pravdivé informácie. Okresný súd Spišská Nová Ves
rozsudkom označeným v záhlaví návrhu v celom rozsahu vyhovel tak, že odporkyni uložil povinnosť
písomne sa ospravedlniť navrhovateľke v znení uvedenom vo výroku rozsudku, toto ospravedlnenie
poštou doporučene zaslať na adresu navrhovateľky a zároveň viditeľným písmom na svoje náklady
zverejniť v najbližšom vydaní miestneho štvrťročného periodika X. E..
Vychádzal zo zistenia, že tieto odporkyňou o navrhovateľke na verejnosti šírené tvrdenia boli nepravdivé
a mali difamačný charakter, t. j. boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do ustanovením §11 Obč. zák.
chránených osobnostných práv navrhovateľky, najmä do jej cti, dobrej povesti, vážnosti v spoločnosti
a ľudskej dôstojnosti. Z vykonaného dokazovania (preukázaný fyzický kontakt detí a navrhovateľky
vo forme objímania, pričom nebolo vylúčené ani masírovanie) vyvodil záver, že jednoznačne šlo o
spontánne prejavy emócií maloletých detí k navrhovateľke, ako ich učiteľke, pričom tieto pravdivé
skutočnosti odporkyňa uvádzala takou formou, v takých súvislostiach a za takých okolností, že objektívne
vyvolávali pravdu skresľujúci dojem a pôsobili difamačne. To isté konštatoval o kopaní učiteľkou do detí
a ich priväzovania ku stoličkám, pretože odporkyňa aj tieto skutočnosti uvádzala takou formou, že ich

prezentáciu verejnosť mohla považovať za pravdivú. Vykonaným dokazovaním tiež zistil, že prádlová
guma v 1. triede bola použitá za vedomosti rodičov, ako náučná pomôcka pre správne držanie tela detí
pri sedení, za tým účelom navrhovateľka gumu na nohy nikomu nenaťahovala, deti, ktoré pás chceli
použiť, si ho natiahli samé, keď nohy sa im vysunuli do uličky medzi lavicami, tak navrhovateľka nohou
ich posunula pod lavicu, čo odporkyňa prezentovala ako „kopanie do detí“.

Pripustil polemiku o správnosti pedagogického postupu navrhovateľky, ktorá umožnila, aby žiaci
ju objímali a dotýkali sa jej. Z výpovedí zástupkyne školy, ktorá jednak ako priama nadriadená
navrhovateľky nezakročila, keď pri vstupe do triedy videla, ako jeden zo žiakov mal ruky na pleciach
navrhovateľky a jednak tiež potvrdila, že aj ju deti objímali a tiež z výpovede svedka X., ktorého
ako učiteľa žiaci objímali prejavujúc tak radosť po zážitkovej hodine, však zistil, že fyzické kontakty s
učiteľmi na škole, najmä u žiakov nižších ročníkov, sú obvyklé. Z výpovede riaditeľky školy rovnako mal
potvrdené, že pri fyzických dotykoch stále šlo o spontánne prejavy náklonnosti detí k navrhovateľke.
Takto mal vyvrátenú pravdivosť tvrdení odporkyne, že navrhovateľka si vyžaduje prejavy náklonnosti
detí, že deťmi sa ukája a tiež, že tieto na jej požiadanie ju musia ohmatávať. Prihliadal aj na to, že
odporkyňa nepravdivo poprela, že bola iniciátorkou petície rodičov z 25.6.2012. Ako nepravdivé sa
ukázalo aj ďalšie tvrdenie odporkyne, že jej maloletý syn psychologičke L. sám mal popísať takéto
správanie navrhovateľky. Samotná psychologička jednoznačne totiž potvrdila, že maloletý pred ňou o
učiteľke sa nevyjadroval, všetky informácie o správaní navrhovateľky psychologičke sprostredkovala
jeho matka s tým, že maloletý ako svedok sťažností matky na učiteľku, sa cítil nepríjemne. Skutočnosť,
že riaditeľka školy pokračovala v prešetrovaní sťažnosti a o tejto rozhodovala napriek vedomosti, že
v danej veci konajú orgány činné v trestnom konaní, vyhodnotil ako porušenie §6 ods. 1 písm. b)
zák. č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení zákona č. 289/2012 Z.z. Za právne významné považoval,
že záznamy výpovede žiakov pred vedením školy nezachytávali obsah ich výpovedí, ale iba „výstupy
z ich výsluchu“ typu „gumy potvrdené“, „masírovanie potvrdené“, „kopanie (ne)potvrdené“, „útok na
Slavu (ne)potvrdený“ a pod., preto na ne neprihliadal, pričom zároveň uzavrel, že deti ani nevypovedali
spontánne, pretože odpovedali na jednotlivé otázky riaditeľky a jej zástupkyne. V záujme ochrany
duševného zdravia maloletých žiakov a tiež vzhľadom na dôkazy už dosiaľ vykonané, nevykonal
dôkaz výsluchom týchto detí. Vychádzajúc z originálu petície proti navrhovateľke ako učiteľke ZŠ
X., nepovažoval za potrebné vykonať ani výsluch otcov žiakov triedy, nakoľko pre zhodu podpisov
oboch rodičov jednotlivých žiakov triedy nemal pochybnosti o tom, že otcovia maloletých žiakov petíciu
nepodpisovali. Pri zamietnutí tohto návrhu na dokazovanie prihliadol pritom aj na skutočnosť, že
otcovia informácie o „správaní“ navrhovateľky nemali od svojich detí, ale ako to vyplynulo zo stretnutia
rodičov z 27.6.2012 zvolaného odporkyňou, rodičia práve tu od odporkyne chceli sa dozvedieť, ako ich
deti vypovedali pred riaditeľkou a zástupkyňou pri prešetrovaní sťažnosti na navrhovateľku a tiež, že
9.11.2011 pri šetrení sťažnosti inej matky žiaka danej triedy na priväzovanie detí k stoličke, z desiatich
rodičov štyria (medzi nimi aj odporkyňa) popreli informácie v tejto sťažnosti a ostatní sa nevyjadrili. Usúdil
preto, že pokiaľ v tomto súdnom konaní svedkovia by vypovedali inak, ich svedecké výpovede by nemali
dôkaznú hodnotu.

Najmä výpoveďami svedkov (Č., L., X., X.) mal preukázané, že k zásahu do uvedených osobnostných
práv navrhovateľky rozširovaním nepravdivých informácií o navrhovateľke na verejnosti nielen mohlo
dôjsť, ale skutočne aj došlo, a to v značnej miere, pretože sporné tvrdenia v obyvateľoch evokovali
dojem, že navrhovateľka ako tyran a pedofil je osobou nedostatočne spôsobilou na výkon svojho
povolania (dotazy ľudí, pracovisko v SEZ O., autobusová zastávka, zasadnutie Rady školy 29.6.2012,
pracovníčka novinového stánku, blízka osoba svedkyne H., ktorá vedomosti o pedofílii navrhovateľky
mala od sestry odporkyne, pohoršovanie sa nad kamarátstvom svedkyne H. s navrhovateľkou, ako s
osobou „ktorej každý sa vyhýba“, kolektív učiteľov na porade bol informovaný, že u navrhovateľky „sa
preukázala pedofília“, tento ju „úplne odpísal“, kolegovia sa jej neprihovoria, v škole vládne „stresová
situácia“, navrhovateľke bol zakázaný vstup do bývalej triedy, bola jej odobratá funkcia triedneho
učiteľa, tak stratila o. i. aj príplatok za výkon tejto funkcie, na začiatku školského roka 2012/2013
navrhovateľka ako člen kolektívu nebola menovaná a predstavená ako pedagogická pracovníčka,
pričom deti (žiak W.) vyjadrili počudovanie nad jej prítomnosťou v škole, kde „už nemá čo robiť“,
bývalý spolužiak navrhovateľky vyslovene sa tešil, že „majú spolužiačku pedofilku“ a že túto senzáciu
môže šíriť ďalej, rovnako aj „ľudia v obci nechutnosti o navrhovateľke s radosťou živia a zveličujú“).
Zdôraznil, že u odporkyne sa nevyžaduje zavinenie, resp. úmysel, pretože z hľadiska poskytnutia
ochrany nie je rozhodujúce, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, vedome alebo nevedome,
pričom v posudzovanej veci konanie odporkyne bolo vedomé a na svojich tvrdeniach, že navrhovateľka

na deťoch sa ukája, zotrvala aj v priebehu súdneho konania. Došlo tak k narušeniu súkromného i
profesionálneho života navrhovateľky, a to hodnôt, ktoré sú výrazom úcty, uznania, vážnosti, dobrej
povesti a ocenenia človeka v rámci spoločnosti a významne ovplyvňujú jeho postavenie a uplatnenie v
spoločnosti, keďže v súvislosti s odporkyňou používaným pojmom „ukájať sa“ v spojitosti s maloletými
deťmi bežný človek si predstaví určité sexuálne pocity a osoba, o ktorej sa táto skutočnosť tvrdí, v jeho
očiach je vyobrazená minimálne ako sexuálny deviant alebo osoba so sexuálnou poruchou. Výsluchom
svedkov tak nepochybne zistil, že v obci X. i v meste O. a priľahlých obciach nielen sa šíri informácia
o pedofílii navrhovateľky, ale tejto aj spôsobili závažné následky v jej súkromnom i profesionálnom
živote, ako sú uvedené vyššie. Z uvedených dôvodov so zreteľom na spôsob zásahu a jeho závažné
následky morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nepovažoval za postačujúce. Priznal jej
preto aj právo na peňažnú satisfakciu, pri určení výšky ktorej prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a
tiež na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo narušením zmienených hodnôt osobnosti človeka
ako individuality. Zisťoval pritom objektívnu závažnosť následkov zásahu a tiež trvalosť charakteru
zásahu. Zistil, že navrhovateľka a jej blízke okolie (matka, priatelia, bývalí kolegovia) zle niesli dôsledky
šírenia nepravdivých informácií o navrhovateľke ako pedofilke a učiteľke, ktorá fyzicky ubližuje deťom.
Navrhovateľka a aj jej matka mozgovú príhodu matky z apríla 2012 a následnú operáciu pripisovali
osočovaniu navrhovateľky odporkyňou.

Keďže mal preukázané, že aj v čase súdneho konania odporkyňa naďalej šírila sporné difamačné
informácie o navrhovateľke, odporkyni zároveň uložil povinnosť zdržať sa ďalšieho šírenia nepravdivých
informácií o navrhovateľke na verejnosti.

Úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov 3 114,62 € pozostávajúcu zo súdneho poplatku 126 €, z trov
právneho zastúpenia 2 011,44 € za 14 úkonov právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom, podanie návrhu vo veci samej na súd, konanie pred súdom na pojednávaniach
v dňoch 26.11.2012, 2.4., 13.5., 15.7.2013 a 10.10.2013, porada s klientom v dňoch 3.12.2012, 10.5.
a 11.7.2013, písomné podanie vo veci samej na súd v dňoch 5.12.2012, 12.2., 19.2. a 18.8.2013),
z náhrady za stratu času 466,20 € vrátane 20 % DPH na ceste z Košíc (sídlo advokáta) na súdne
pojednávania do sídla súdu v Spišskej Novej Vsi a späť zakaždým za 6 začatých polhodín, z náhrady
cestovného 245,24 € advokátovi osobným motorovým vozidlom zn. X. S., EČV: P. XXX Y. a cestovných
výdavkov navrhovateľky 92,60 € osobným motorovým vozidlom zn. O. X. EČV: X. XXX W. z miesta jej
bydliska v obci X. do X.X. A. Q. a späť (a 66 km) a z náhrady ušlej mzdy navrhovateľky 172,96 €. O
povinnosti odporkyne náhradu trov konania zaplatiť advokátovi navrhovateľky rozhodol podľa §149 ods.
1 OSP.

Proti rozsudku odporkyňa podala odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zastávala názor, že doposiaľ vykonaným dokazovaním
nebolo jednoznačne preukázané, žeby zasiahla do „osobnosti navrhovateľky“ šírením nepravdivých
informácií objektívne vyvolávajúcich pravdu skresľujúci dojem o navrhovateľke a za ktoré by sa jej
preto mala ospravedlniť, prípadne zdržať sa ich ďalšieho šírenia na verejnosti. Súdu vytýkala, že vôbec
neprihliadol na okolnosť, že spontánnymi výpoveďami detí v rámci šetrenia jej sťažnosti pred riaditeľkou
a jej zástupkyňou bola potvrdená pravdivosť jej tvrdení obsiahnutých v sťažnostiach adresovaných na
rôzne inštitúcie. Namietala aj proti záveru súdu, že maloletí žiaci dotykmi a vzájomným objímaním s
učiteľkou mali prejavovať svoje emócie, o čom mohli vypovedať aj navrhovaní svedkovia (rodičia). Proti
rozsudku sa bránila, že nevykonaním dôkazu ich vypočutím jej bolo odopreté právo na spravodlivý
súdny proces. Výpovede svedkov, okrem riaditeľky školy a jej zástupkyne označila za účelové, obsahovo
zhodné, s veľmi nízkou výpovednou hodnotou, pretože nimi uvádzané fakty neboli potvrdené inými
dôkazmi, pričom ide o kolegov, s ktorými navrhovateľka je v dobrom priateľskom vzťahu. Potvrdenie
OO PZ, odboru poriadkovej polície v O., že toto neeviduje žiadnu sťažnosť podanú na navrhovateľku,
považovala za nepravdivé zotrvajúc na tvrdení, že orgánom činným v trestnom konaní bolo podaných
viacero oznámení na navrhovateľku pre jej správanie v triede. Nesúhlasila ani so záverom súdu, že
s navrhovateľkou pracovný pomer v základnej škole bol rozviazaný z dôvodu, že odporkyňa na ňu
podala sťažnosť. Pokiaľ v sťažnostiach i v konaní pred súdom používala termín „ukájať sa“, tento
prebrala od tretej osoby a nepoužívala ho s cieľom poškodiť navrhovateľku, navrhovateľku nenazývala
„pedofilkou“. Nesúhlasila ani so záverom súdu o preukázanej značnej miere zníženia dôstojnosti
navrhovateľky v spoločnosti. Súdu vytýkala tiež, že v rozpore s §118a OSP prihliadal na dôkazy
navrhovateľkou označené a predložené neskôr, než najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Za
nesprávne považovala aj rozhodnutie súdu o trovách konania argumentujúc, že navrhovateľke bola

priznaná neprimeraná náhrada cestovného autom, keďže táto mohla použiť aj prostriedok hromadnej
dopravy. Namietajúc neúčelnosť úkonov označených ako „porady s klientom“ za nesprávnu považovala
aj priznanú náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nepovažovala
za podstatné, ani ospravedlniteľné, či odporkyňa konkrétne hanlivé a difamujúce označenia, ktoré o
navrhovateľke protiprávne ďalej šírila, vymyslela sama, či ich hoci aj len prevzala, prípadne o nich
od niekoho len sa dopočula. Trvala na tom, že odporkyňa svojimi výrokmi nesporne zasiahla do
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti navrhovateľky, pretože tieto významným spôsobom ovplyvnili jej
vzájomné vzťahy s inými fyzickými osobami a tým značne ovplyvnili aj jej postavenie v spoločnosti. V
dôsledku odporkyňou rozširovaných nepravdivých tvrdení bol znížený jej mravný profil, jej vlastnosti,
zmýšľanie a správanie, je potrebné preto poskytnúť jej ochranu rozsudkom súdu. Vyzdvihla, že súd
prvého stupňa v odôvodnení rozsudku osobitne hodnotil aj relevantnosť a dôveryhodnosť dôkazov
získaných výpoveďami detí pred vedením školy a stotožnila sa s jeho hodnotením. Podľa navrhovateľky
nemožno ponechať bez povšimnutia, že vedenie školy výsluch vykonalo, hoci samo dlhodobo malo
rozpory s navrhovateľkou a postupovalo preto neobjektívne, nemorálne, v niektorých prípadoch aj
nezákonne, nekorektne a neférovo (riaditeľka priznala, že „iba“ v úzkom kruhu ľudí sa vyjadrovala
hanlivo o navrhovateľke, tejto ako dotknutej osobe odmietala sprístupniť sťažnosti, žiakov vypočúvala
napriek vedomosti o prebiehajúcom trestnom konaní, sťažnosti prešetrovala bez vypočutia a prítomnosti
navrhovateľky a na základe toho jej uložila upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, čím boli
popreté základné princípy prezumpcie neviny a ochrany zamestnanca školy, navrhovateľke bolo odňaté
triednictvo, bol jej zakázaný vstup do bývalej triedy). Odporkyňa skresľovala skutočný stav a verejne
ho vyjadrovala spôsobom poškodzujúcim navrhovateľku. V konaní pred súdom uvádzala aj viaceré
nepravdivé tvrdenia (navrhovateľka vyžaduje od detí, aby ju masírovali, ostatné deti núti, aby sa na
to pozerali, ona nie je iniciátorkou petície proti navrhovateľke, syn odporkyne sa začal zajakávať a
koktať v dôsledku nevhodného správania navrhovateľky, či to, že psychologičke sám popísal správanie
navrhovateľky). Zásah do práv navrhovateľky preukázali výpovede svedkov H., X., L. a X., ktorí
sa dozvedeli o odporkyňou šírených nepravdivých, hanlivých a difamujúcich tvrdeniach na adresu
navrhovateľky, pričom nešlo o zákonný výkon práva na slobodu prejavu. Čestné vyhlásenie matky
navrhovateľky je len doplňujúcim dôkazom týchto svedeckých výpovedí. Jednoznačné dôkazy o zásahu
do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky a o znížení jej dôstojnosti v spoločnosti v značnej miere
(odňatie triednictva, očakávanie verejnosti, že navrhovateľka už nebude pôsobiť na škole a učiť tam z
dôvodu nepravdivých informácií šírených o nej odporkyňou) boli vykonané priamo v konaní pred súdom.

Pokiaľ ide o trovy konania, navrhovateľka použitie vlastného osobného motorového vozidla za účelom
prepravenia sa na súdne pojednávania odôvodňovala potrebou čo najskôr sa dostaviť domov za
účelom poskytnutia opatery ťažko chorej, mozgovou príhodou postihnutej matke, a tiež skutočnosťou,
že medzi miestom jej bydliska a sídlom súdu neexistuje priame spojenie verejnej hromadnej dopravy.
Potrebu porád advokáta s klientom s poukazom na množstvo vykonaných dôkazov a dĺžku jednotlivých
súdnych pojednávaní odôvodňovala priamou úmerou medzi komplikovanosťou a zložitosťou veci tak
po skutkovej, ako aj právnej stránke, množstvom dôkazov a argumentácií predkladaných procesnou
protistranou. Pre prípad úspechu v odvolacom konaní uplatnila náhradu trov odvolacieho konania
pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia 183,77 € vrátane DPH za 2 úkony právnej služby (vyjadrenie
k odvolaniu a zastúpenie na verejnom vyhlásení rozsudku).

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
a po zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávneným účastníkom konania (§201, 202 a 204
OSP) v rozsahu vyplývajúcom z §212 ods. 1 a 3 OSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov
preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je opodstatnené. O
odvolaní rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §214 ods. 2 OSP s tým, že rozsudok
bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 23.6.2015 o 13.20 hod. v pojednávacej miestnosti
č. dverí 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 15.6.2015 boli
zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu (§156 ods. 1 a 3 za použitia §211 ods. 2 OSP).

Súd prvého stupňa vo veci dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, na základe neho správne
zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu
vyplývajúceho zo spisu. Na správnosti skutkových záverov súdu nič nezmenili ani odvolacie námietky

odporkyne. Napadnutý rozsudok z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný, nesignalizuje porušenie
procesných práv účastníka konania. Súd v odôvodnení rozsudku dal odpoveď na všetky otázky, ktoré
pre vec majú podstatný význam, dostatočne, mimoriadne precízne, veľmi citlivo a presvedčivo objasnil
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vo výroku vecne správny rozsudok súdu prvého
stupňa podľa §219 ods. 1 OSP preto potvrdil v celom rozsahu, pričom sa stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s §219 ods. 2 OSP obmedzil sa preto
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku, ako sú uvedené zhora a ktoré vo
svojom odôvodnení preto už neopakuje.

Predmetom ochrany osobnosti, ktorá bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, sociálne postavenie
a pod. patrí každej fyzickej osobe, je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok.
Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým. Základnou podmienkou pre vznik
občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzickej osoby o. i. je, aby došlo k zásahu objektívne spôsobilému vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu
buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, v samotnom
ohrození práv chránených ustanovením §11 Obč. zák., prípadne len jednotlivých zložiek osobnosti
fyzickej osoby. Zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práva na ochranu osobnosti v zmysle
§13 OZ je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že sa nevyžaduje zavinenie
na strane ohrozovateľa či narušovateľa práva a zodpovedný subjekt tu za svoj neoprávnený zásah
zodpovedá, aj keby o ňom nevedel. Vzhľadom na to sú správne závery súdu prvého stupňa, že v
posudzovanej veci je bez právneho významu, či odporkyňa termín „ukájať sa na deťoch“ prípadne
skutočne aj prevzala od inej osoby. Neoprávneným zásahom do práv chránených ustanovením §11 a
nasl. Obč. zák. však je aj také nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, pôvodca ktorého nie je si vedomý
nepravdivosti svojho tvrdenia alebo iba z nedbanlivosti preberá alebo rozširuje poznatky na verejnosti.
Súd prvého stupňa postupoval preto správne, pokiaľ nevykonal dokazovanie ohľadom pravdivosti
tejto jej obrany. Ukájanie je formou sexuálneho správania sa spočívajúce v sexuálnom vzrušovaní
pohlavných orgánov, prípadne aj iných erotogénnych zón s cieľom dosiahnuť orgazmus. Rozširovanie
v celom rozsahu nepravdivých tvrdení o navrhovateľke, že táto s takýmto cieľom ako učiteľka vo svojej
triede od detí vyžadovala, aby tieto sa jej dotýkali (masírovali) na trupe, vrátane pŕs, nesporne je
zásahom objektívne spôsobilým vyvolať ujmu v jej osobnostnej sfére a nesporne každá osoba na mieste
navrhovateľky takýto zásah by pociťovala ako zásah a narušenie svojich osobnostných práv.

V posudzovanej veci najmä výpoveďami svedkov nepochybne bolo preukázané, že u navrhovateľky
došlo nielen k ohrozeniu, ale priamo aj k porušeniu jej osobnostných práv, pretože v jej pracovnom
kolektíve, medzi žiakmi v škole, kde učila, v mieste jej bydliska i v priľahlých obciach v dôsledku
nepravdivých, odporkyňou šírených tvrdení o jej osobe, navrhovateľka bola považovaná za osobu,
ktorá sa ukája na deťoch (pedofília) alebo násilím ich priväzuje ku stoličke (týra ich). Odporkyňa
svojimi nepravdivými tvrdeniami takéhoto obsahu konala proti osobnej a mravnej integrite navrhovateľky
spôsobom objektívne spôsobilým znížiť dôstojnosť, vážnosť a česť navrhovateľky v spoločnosti, ohroziť
jej postavenie i uplatnenie v spoločnosti. To všetko za situácie, že odporkyňa vo svojej výpovedi na
prvom súdnom pojednávaní, ale zároveň aj v odvolaní, sama priznala a zdôraznila, že v čase písania
sťažností na jednotlivé inštitúcie na navrhovateľku „nebola presvedčená o svojej stopercentnej pravde“,
a chcela len dosiahnuť, aby „sa to šetrilo“.

Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková ujma,
pre pôvodcu tohto zásahu vznikajú občianskoprávne sankcie uvedené v §13 ods. 1 a 2 Obč. zák., a
to v poradí, v akom ich uvádza zákon. V danom prípade súd prvého stupňa rozhodujúci o prísnejšej
sankcii pre odporkyňu podrobne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo neuložil len niektorú z miernejších
sankcií (ospravedlnenie, zdržanie sa zásahu). Vzhľadom na to, že odporkyňa aj v konaní pred
súdom prvého stupňa na súdnom pojednávaní „bola presvedčená o pravdivosti sporných tvrdení
o navrhovateľke“, správne uzavrel, že naďalej existovalo bezprostredné nebezpečenstvo (hrozba)
uskutočnenia či opakovania nepravdivých tvrdení o navrhovateľke v budúcnosti. Navrhovateľka preto
dôvodne sa domáhala upustenia od neoprávnených zásahov do jej osobnostného práva na ochranu
osobnosti. V danom prípade vzhľadom na to, v akých difamačných tvrdeniach spočíval neoprávnený
zásah, v dôsledku ktorého došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti navrhovateľky i jej vážnosti či
spoločenského uplatnenia v spoločnosti v značnej miere, odstránenie následkov neoprávneného zásahu
neprichádzalo do úvahy, preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď vzhliadol potrebu navrhovateľke

poskytnúť primerané morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, pričom vzhľadom na to, v
akom prostredí došlo k narušeniu osobnostných práv navrhovateľky, zvolil aj vhodnú formu uverejnenia
ospravedlňujúceho textu.

Morálne zadosťučinenie, aj keď je dôležité, je len symbolickou náhradou za kompenzovanie dôsledkov
neoprávneného zásahu, pretože pre svoju povahu po obsahovej stránke nie je schopné naplniť funkciu
zadosťučinenia, ktoré by samo o sebe bolo spôsobilé zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu. Priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako forma materiálneho zadosťučinenia za neoprávnený
zásah má plniť nielen kompenzačnú funkciu, ale i funkciu sankčnú, resp. preventívnu, t.j. má odrádzať
porušiteľov chránených práv a ich možných nasledovníkov od protiprávneho správania v budúcnosti
a finančná kompenzácia musí dostatočne odrádzať subjekty neoprávneného zásahu od opakovania
takéhoto konania.

Vzhľadom na závažnosť následkov neoprávneného zásahu spočívajúcich v značnom znížení dôstojnosti
navrhovateľky v spoločnosti, keďže i blízke okolie navrhovateľky uverilo, resp. zapochybovalo, či dané
difamujúce tvrdenia predsa len nie sú pravdivé, a preto očakávali, že navrhovateľka už nebude učiť
na základnej škole, o čom dôkazom je nielen výpoveď svedka X., ale aj samotná petícia rodičov triedy
3. ročníka, pozbavenie triednictva navrhovateľky v nasledujúcom školskom roku i ďalšie skutočnosti, o
ktorých vypovedali bývalí kolegovia navrhovateľky, súd správne rozhodol, keď morálne zadosťučinenie
nepovažoval za postačujúce a navrhovateľke ako satisfakciu priznal náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v primeranej výške. Išlo totiž o ujmu v osobnostnej sfére navrhovateľky, ktorú vzhľadom na
povahu, intenzitu, trvanie i širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku táto pociťovala a prežívala
ako závažnú. Súd prvého stupňa pri určení výšky peňažného zadosťučinenia vychádzal z dostatočne
zisteného skutkového stavu a z celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadísk vzťahujúcich sa k
zistenej miere zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, čím docielil satisfakčnú funkciu priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a
zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti navrhovateľky.

Odvolacie námietky odporkyne neobstoja, ani pokiaľ namietala účelovosť a obsahovú zhodnosť
výpovedí bývalých kolegov navrhovateľky, pretože hoci ide o osoby, s ktorými navrhovateľka bola (je)
v priateľskom vzťahu, to, ako vypovedali o skutočnostiach právne významných pre rozhodnutie súdu v
posudzovanej veci, zapadá do ďalších dôkazov, ktoré v konaní boli vykonané a tvorí s nimi súvislý celok.
Je len prirodzené, že práve priatelia navrhovateľky boli tými osobami, ktoré ju oboznámili s obsahom
odporkyňou šírených difamačných tvrdení o jej osobe a neurobili tak iní ľudia, obyvatelia obce, či
blízkeho okolia, ktorí navrhovateľku osobne nepoznali, ale o sporných tvrdeniach o jej osobe vedomosti
mali. Prirodzene navrhovateľka na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia o znížení jej dôstojnosti v
spoločnej v značnej miere vypočuť ako svedkov mohla navrhnúť preto jedine práve tie osoby, ktoré
ako jej priatelia ju informovali o neoprávnenom zásahu odporkyne, pričom odporkyňa nenavrhla ani
neoznačila žiaden dôkaz spôsobilý vyvrátiť pravdivosť týchto svedeckých výpovedí. Keďže odporkyňa
nevedela preukázať ani pravdivosť svojho tvrdenia o existencii viacerých sťažností na navrhovateľku na
polícii, nebolo potrebné touto jej obranou sa zaoberať. Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ
aj vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania z dôvodov, ako to uviedol v odôvodnení rozsudku,
nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom rodičov, mená ktorých sú uvedené na spornej
petícii. Súd prvého stupňa správne postupoval, aj pokiaľ vzhľadom na okolnosti, za ktorých boli vykonané
jednotlivé výsluchy detí, nezaložil na nich svoje rozhodnutie. Predložené záznamy totiž skutočne
nezachycujú slovný prejav vypočúvaných žiakov, ale sú len úsudkom (mienkou) vypočúvajúcich osôb
o výpovedi toho ktorého žiaka vo forme poznámok riaditeľky či zástupkyne školy, v dôsledku čoho
skutočne nemožno zistiť, ako jednotlivé deti vypovedali. Súd prvého stupňa postupoval v súlade s
platným procesným poriadkom, aj pokiaľ prihliadol na dôkazy navrhovateľkou predložené neskôr, než
do skončenia prvého pojednávania, pretože pre takýto postup boli splnené zákonné podmienky (§118a
ods. 2 OSP, a contrario).

Odporkyňa nesporne má právo prejavovať nespokojnosť s postupmi navrhovateľky pri vyučovaní
svojho syna i sťažovať sa na jej správanie na príslušných orgánoch a inštitúciách. V konaní však
bolo nepochybne preukázané, že svoj názor na navrhovateľku prezentovala nielen v písomnostiach
adresovaných jednotlivým inštitúciám, ale šírila ich aj medzi obyvateľmi v obci, na ulici, v blízkom
meste, medzi kamarátmi a známymi, v rodine (sestra), ktorí tieto informácie podávali ďalej. Hoci
nebolo preukázané, aby sama použila pojem „pedofil“, o navrhovateľke šírila difamačné informácie

vedúce k takémuto úsudku, a preto o navrhovateľke sa začalo hovoriť ako o pedofilke. Pokiaľ súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku ako následok protiprávneho konania odporkyne aj
spomenul výpoveď z pracovného pomeru z júla 2013, ohľadom ktorej navrhovateľka pochybovala, či jej
dôvodom skutočne boli organizačné zmeny a jej nadbytočnosť ako učiteľky na danej základnej škole, na
tejto skutočnosti nezaložil svoje rozhodnutie. Odvolacie námietky odporkyne spochybňujúce skutkový
základ pre takýto záver nie sú preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Je potrebné súhlasiť s odporkyňou aj v tom, že zhoršenie zdravotného stavu matky navrhovateľky
mohlo spôsobiť viacero príčin, avšak bez ohľadu na obsah jej čestného vyhlásenia, zníženie dôstojnosti
navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere v konaní bolo preukázané aj inými dôkazmi. Pre rozhodnutie
o posudzovanom návrhu je preto právne irelevantné, či neoprávnený zásah zo strany odporkyne vôbec
bol hoci len jednou z príčin zhoršenia zdravotného stavu matky navrhovateľky.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ako
vecne správny (§219 OSP).

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania (§142 ods. 1 OSP) a výšku ich náhrady
určil v súlade s ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb a s predpismi, na ktoré táto odkazuje. Vzhľadom na dôvody
navrhovateľkou uvádzané vo vyjadrení k odvolaniu, pre ktoré za účelom zabezpečenia svojej účasti na
súdnych pojednávaniach bola nútená použiť vlastné osobné motorové vozidlo s cieľom po skončení
pojednávania čo najskôr poskytnúť osobnú starostlivosť vážne chorej matke, súd prvého stupňa
rozhodol správne, aj pokiaľ navrhovateľke priznal náhradu cestovného za použitie osobného motorového
vozidla. Rozhodnutie súdu je správne, aj pokiaľ navrhovateľke priznal náhradu trov spočívajúcich v
trovách právneho zastúpenia za úkony označené ako porada s klientom v dňoch 3.12.2012 a 10.5.,
resp. 11.7.2013. Navrhovateľka preukázala tak uskutočnenie týchto porád, ako aj ich účelnosť, keďže
ich výstupom bolo buď písomné podanie vo veci samej, alebo sa udiali niekoľko dní pred súdnym
pojednávaním za účelom dohody ďalšieho postupu v konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil aj
vecne správne rozhodnutie o trovách konania (§219 OSP).

V odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke odvolací súd podľa §224 ods. 1 v spojení s §142 ods. 1
OSP priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu, zastúpenie na verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu)
v hodnote 183,77 € (91,29 + 45,65 + 7,81 + 8,39 + 20 % DPH). Neúspešnej odporkyni náhrada trov
odvolacieho konania neprináleží.

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.