Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 14, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/238/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4492897778
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4492897778.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcov: 1. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXXX/XX, M. X - A., R. republika, 2. A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, U., R. republika 3. K.
X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, U., R. republika, 4. W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, U., R.
republika, zastúpený opatrovníkom A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, U., R. republika, 5. W. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A., T. XXX, 6. H. A., nar. XX.XX.XXXX, A., D. XXX, 7. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, H., všetci zastúpení: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r.o., so sídlom
Pribinova 4, Bratislava, IČO: 45 941 815, proti žalovaným: 1. Štátny majetok Štúrovo, štátny podnik - v

likvidácii, Štúrovo, IČO: 00 199 052, 2. Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, Búdková 36,
Bratislava, o náhradu za odstránené stavby, živý, mŕtvy inventár a zásoby, o odvolaní žalovaného v 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. mája 2016, č. k. 7C/203/1992-440, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného v 2. rade
zaplatiť žalobcom v 1. až 7. rade náhrady za zlikvidované budovy a náhrady za živý a mŕtvy inventár,
ako aj v časti výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného v 2. rade p o t v r d z u j e.

Žalobcom v 1. až 7. rade voči žalovanému v 2. rade nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdNovéZámky(súdprvejinštancie)rozsudkomzodňa17.mája2016č.k.7C/203/1992-440
(napadnutý rozsudok) zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. až 7. rade sumu 166.725 eur,
z titulu náhrady za zlikvidované budovy do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a sumu 93.444 eur z
titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie voči žalovanému v
1. rade zastavil. Žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť Okresnému súdu Nové Zámky súdny poplatok za
návrh vo výške 15.610 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd prvej inštancie

rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodní žalobcovia W.. H. B., W. A., B.
A. a B. A. sa návrhom doručeným súdu dňa 24.08.1992 domáhali voči žalovanému A. majetok, štátny
podnik Štúrovo náhrady za stavby a náhrady živého a mŕtveho inventáru a zásob podľa zákona č.
XXX/XXXX Zb. zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.
Poukázali na to, že ako oprávneným osobám im uvedené náhrady prináležia podľa § 5 ods. 1 citovaného

zákona, pretože právoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu v Nových Zámkoch zo dňa 05.08.1992
bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti v kat. úz. S., PKN vložka č. XXX o celkovej výmere
954907 m2, od Štátneho majetku, štátny podnik A., ktorý užíva 68,6734 m2 a od PD D., ktorý užíva
268173 m2. Súčasťou pozemkov boli aj obytná budova, chlievy pre hovädzí dobytok, sušiareň tabaku,hlavná hospodárska budova, chlievy na ošípané, otvorená kôlňa, ploty, studňa a vonkajšie úpravy, ktoré
prebral československý štát rozhodnutím bývalého Ministerstva v Prahe Č.j. XXXXX/XX-IX A XX zo dňa
06.11.1948 podľa § 1 ods. 1 zákona č. 142/47 Zb. k 01.10.1948. V PKN vložke č. XXX pre kat. úz. S. je

pod B7 zapísaný vlastník československý štát v správe Štátny majetok Národný podnik v Náne, ktorého
právnym nástupcom je Štátny majetok š.p. Štúrovo. Tento zlikvidoval všetky budovy do základov. Z
týchto dôvodov je povinný vyplatiť oprávneným osobám v zmysle znaleckého posudku cenu budov vo
výške 5.022.756,84 Kčs a náhradu za živý a mŕtvy inventár, osivá a zásoby, sadby, krmivá, podľa § 3
Nariadenia vlády č. 97/1992 Zb. Zároveň si navrhovatelia uplatnili i náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom 7C/203/92-46 zo dňa 02.03.1993 tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcom 5.022.756,84 Sk z titulu náhrady za zlikvidované budovy do 6 mesiacov
od právoplatnosti rozsudku, a sumu 2.815.092,39 Sk do 60 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 100.000 Sk do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň ho zaviazal na zaplatenie trov konania žalobcom vo výške 3360 Sk. Proti tomuto

rozsudku podal odvolanie žalovaný a uznesením pod sp. zn. 13Co/345/93-72 zo dňa 31.03.1994
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací
súd uviedol, že vzhľadom na neexistenciu listinných dôkazov bude treba zaoberať sa bližšie otázkou,
kedy boli predmetné pozemkové nehnuteľnosti s nadstavbami užívané inými právnymi subjektmi, na
ktorépoukazovalžalovanýavzmyslenovelizovanéhoustanovenia§21bzákonač.229/1991Zb.upraviť

žalobcov, aby o tom, kto je v danom prípade povinnou osobou rozhodol príslušný pozemkový úrad.
Len v prípade, že nie je možné poskytnúť náhradu vo veciach toho istého alebo porovnateľného druhu,
prichádza do úvahy peňažné plnenie. Odvolací súd upozornil na to, že je potrebné skúmať, či budovy,
ktoré patrili do poľnohospodárskeho tzv. zvyškového majetku, ktorý nadobudol právny predchodca
žalobcov kúpou podľa § 7 záborového zákona č. 215/1919 Zb. neboli nadobudnuté titulom prídelu

v zmysle ust. § 20 ods. 6 zákona č. 229/1991 Zb., kedy by prichádzala do úvahy len náhrada za
nehnuteľnosti do výšky uhradenej prídelovej ceny.

4. Pôvodný splnomocnený zástupca žalobcov, t. j. žalobca v 1. rade upresnil, že žalobcovia netrvajú
len na finančnom vyporiadaní, ale sami od začiatku žiadali od žalovaného i naturálne plnenie, avšak

nepoprel, že finančná náhrada je pre nich najvýhodnejšia. Súhlasil i s tým, že ak by prichádzalo do
úvahy finančné plnenie, nemali by výhradu voči splátkam. V prípade naturálneho plnenia trvali na
určení konkrétnej prevádzky schopnej budovy. Zároveň zdôraznil, že v tom prípade by musel byť
zainteresovaný do naturálneho plnenia i SPF. Rozhodnutím Štátneho pozemkového úradu v Prahe z
13.08.1930č.j.XXXXX/XX-IIpodbodom3bolazamietnutážiadosťichprávnehopredchodcu,t.j.starého

otca o prídelové konanie a naopak bolo rozhodnuté, že ide o obyčajný predaj z voľnej ruky a trhová
cena bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami bez zásahu štátneho pozemkového úradu. B. S. bola
súčasťou veľkostatku B. - M. T. a týmto vlastníkom im bola nehnuteľnosť predaná. Jednalo sa o baróna,
na ktorého sa vzťahoval citovaný zákon a išlo o zvyškový majetok, ktorý musel predať, ak k tomu dostal
súhlas, alebo by mu bol zabavený. Právnemu predchodcovi žalobcov bol majetok v prípade v kat. úz.

B. S. predaný z voľnej ruky so súhlasom štátneho pozemkového fondu.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uznesením 7C/203/92-85 zo dňa 01.07.1994 upravil žalobcov
na podanie žiadosti Pozemkovému úradu Nové Zámky o rozhodnutie o tom, kto je povinnou osobou na
zaplatenie náhrady za odstránenie stavby, a do právoplatnosti rozhodnutia Pozemkového úradu Nové

Zámky v tejto veci konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Následne žalobcovia oznámili súdu,
že pozemkový úrad ani regionálna pozemková a informačná služba Ministerstva poľnohospodárstva
SR nerozhodli o povinných osobách. Zo záznamu zasadnutia regionálnej zmierovacej komisie zo dňa
05.04.1995 vo veci určenia povinnej osoby v zmysle ust. § 21b zákona č. 229/91 Zb. v znení noviel
za prítomnosti účastníkov bol prijatý záver, že sa nepodarilo zistiť, kto je povinnou osobou, v tomto

konkrétnom návrhu a rozhodli sa postupovať podľa ust. § 21b ods. 4, ak sa v konaní podľa ust. 21b ods.
2 zákona o pôde nezistí, kto je povinnou osobou, náhradu poskytne štát prostredníctvom pozemkového
fondu podľa všeobecne záväzného právneho predpisu.

6. SPF Bratislava, regionálne pracovisko Nitra oznámilo dňa 12.02.1996, že eviduje uplatnený nárok

žalobcov za odstránené stavby, ako aj za živý a mŕtvy inventár a zásoby v celkovej sume 1.172.955,20
Sk. Reštitučné nároky tohto druhu môže SPF riešiť bezodplatným prevodom hospodárskych budov a
iných stavieb slúžiacich poľnohospodárskej alebo lesnej výrobe. Zároveň boli žalobcovia vyzvaní, aby savyjadrili, či súhlasia s uspokojením reštitučného nároku formou bezodplatného prevodu. Ich reštitučný
nárok vysporiadajú po rozhodnutí súdu o určení povinnej osoby.

7. Pozemkový úrad Nové Zámky dňa 15.05.1996 rozhodnutím č. j. XXX/XX/Kt rozhodol, že povinnou
osobou na poskytnutie náhrad za odstránené budovy - obytný dom, maštaľ pre hovädzí dobytok,
sušiareň na tabak, maštaľ pre kone, sklad, sušiareň, 3 deputátne byty, kôlňa na stroje, ošipáreň, studňa,
oplotenie, na Pk parc. č. XXX/X kat. úz. S. podľa § 16 ods. 2 zákona oprávneným osobám, t.j. žalobcom
je Štátny majetok š.p. A.. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie povinná osoba a spis bol odoslaný

na Ministerstvo pôdohospodárstva v Bratislave. Ministerstvo pôdohospodárstva SR, Regionálny odbor
Nové Zámky oznámilo, že proti ich rozhodnutiu č. 139/95 zo dňa 13.04.1995 obe dotknuté strany,
t. j. žalobca i SPF ako zástupca štátu (povinný) sa odvolali na Ministerstvo pôdohospodárstva SR v
Bratislave, ktoré rozhodnutím zo dňa 20.08.1998 č. j. XXXX/XX-XXX rozhodlo o vybavení rozkladu proti
ich rozhodnutia, avšak obsah im nie je známy. Z oznámenia Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa
09.08.1999, vyplýva, že v zmysle upovedomenia účastníka konania v predmetnej veci ostalo v platnosti

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 5552/95 a z toho dôvodu ide iba o zabezpečenie
výkonu tohto právoplatného rozhodnutia. Ministerstvo pôdohospodárstva rozhodnutím č. XXXX/XX-XXX
zo dňa 25.05.2000 na základe návrhu osobitnej komisie podľa § 59 ods. 2 a § 61 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní vo veci poskytnutia náhrady za odňaté budovy a stavby podľa § 14
zákona č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde v znení noviel rozkladu SPF a žalobcov

vyhoveloarozhodnutieMinisterstvapôdohospodárstvaSRč.139/95z13.04.1995zrušilo.Vodôvodnení
rozhodnutia poukázalo na to, že nebola zistená pochybnosť ohľadne určenia povinnej osoby, pretože
táto bola a je známa tak, ako to vyplýva zo zápisov v PKN vložke č. XXX bod B7 v kat. úz. S.,
keďže právnym nástupcom Štátneho majetku národný podnik C. bol Štátny majetok A.. Ministerstvo
pôdohospodárstva listom zo dňa 02.11.2000 oznámilo žalobcom, že aj keď v odôvodnení rozhodnutia

došlo k pochybeniu, z výroku je zrejmé, že vo veci nebola zistená pochybnosť ohľadne určenia povinnej
osoby,ktorájeznámaodzačiatkuaztohtodôvodunebolanidôvodvpredmetnejvecikonať.Predmetom
sporu je iba rozsah nároku, o ktorej skutočnosti môže rozhodnúť iba príslušný súd.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v 2. rade W. A. zomrela XX.XX.XXXX a podľa

osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Nové Zámky pod sp. zn. D/239/2000, Dnot 36/2000 zákonnými
dedičmi v 1.dedičskej skupine sú W. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. u M., ul. T. XXX, a H. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A., u M., D. ul. XXX. Z uznesenia Okresného súdu v Beroune pod sp.zn.
22D/781/2009-40 bolo preukázané, že žalobca W.. H. B., nar. XX.XX.XXXX zomrel XX.XX.XXXX a ako
dedičia v 1.dedičskej skupine prichádzajú do úvahy A. A., nar. XX.XX.XXXX, A. J., nar. XX.XX.XXXX,

K. X., nar. XX.XX.XXXX, W. X., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený poručníkom A. J., nar. XX.XX.XXXX, t.
j. deti poručiteľa, ktorí na výzvu súdu oznámili, že vstupujú do konania na miesto pôvodného žalobcu
v 1.rade. Žalobkyňa B. A., nar. XX.XX.XXXX zomrela XX.XX.XXXX. Jediným dedičom zo zákona je
B. A., nar. XX.XX.XXXX, ktorý na výzvu súdu oznámil, že vstupuje do konania na miesto žalobkyne.
Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že žalobcovia sú v konaní

aktívne legitimovaní titulom univerzálnej sukcesie po pôvodných žalobcoch v 1. až 3. rade s tým, že
všetci sa jednoznačne vyjadrili, že vstupujú do konania na miesto svojich právnych predchodcov.

9. I napriek tomu, že povinnou osobou k náhradám za zlikvidované stavby, živý, mŕtvy inventár a zásoby
je Štátny majetok A., ktorý však na žiadne výzvy a návrhy žalobcov nereaguje, z tohto dôvodu žalobcovia

požiadali, aby do konania na strane žalovaného vstúpil SPF Bratislava zo zákona. Právni nástupcovia
žalobkyne v 2.rade súhlasili so vstupom do konania. Splnomocnený zástupca žalobcov upresnil, že SPF
mu poskytol vyrovnanie vydaním majetku v kat. úz. B., ktorý však po vzájomnej prehliadke nebol vhodný
na vydanie, pretože bol značne znehodnotený a nebol spôsobilý k užívaniu.

10. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením Krajského súdu v Bratislave, pod sp. zn.
3K/80/97 zo dňa 26.10.2001 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka Štátny majetok A., štátny podnik
v likvidácii, sídlo A., IČO: 00199052. Žalobcovia podaním zo dňa 04.02.2002 oznámili súdu, že si
podali konkurznú prihlášku na Krajský súd v Bratislave, aj správcovi konkurznej podstaty. Krajský súd
v Bratislave potvrdil, že žalobcovia si do konkurzného konania dňa 29.11.2001 prihlásili pohľadávku vo

výške 7.837.849,23 Sk. Uznesením č. k. 7C/203/92 zo dňa 31.10.2002 súd konanie prerušil podľa §
14 ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
30.11.2002. Následne uznesením č. k. 7C/203/92-281 zo dňa 24.07.2008 súd prvej inštancie konanie
zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,podľa § 104 ods. 1 OSP, pretože z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra mal súd
preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3K/80/97-228 zo dňa 28.06.2007, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 07.08.2007 bol zrušený konkurz z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje

na úhradu výdavkov a odmeny správcu konkurznej podstaty. Z Obchodného registra Okresného súdu
Nitra, odd. Pš, vložka č. 99/N bola dňom 18.06.2008 vymazaná obchodná spoločnosť Štátny majetok A.,
štátny podnik - v likvidácii, so sídlom A., IČO: 00 199 052. Proti uvedenému uzneseniu podali odvolanie
žalobcovia, žiadali napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Poukázali na to, že dňa 26.01.2001 písomne žiadali o pripustenie rozšírenia žalobcov o SPF Bratislava.

Odvolací súd napadnuté uznesenie uznesením pod sp. zn. 5Co/436/2013-367 zo dňa 20.12.2013 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd sa dopustil procesného pochybenia, keď nerozhodol
o návrhu žalobcov na pribratie ďalšieho účastníka na strane žalovaného, pričom vo veci ďalej konal
a rozhodoval. Uznesením 7C/203/1992-388 zo dňa 05.06.2015 súd prvej inštancie pripustil, aby do
konania na strane žalovaného vstúpil Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, Búdkova
36, Bratislava podľa § 92 ods. 1 O.s.p. s poukazom na vyjadrenie žalovaného, ako aj ustanovenia

§ 2 ods. 2 a 3 Nariadenia vlády SR č. 75/1993. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, ktorý žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a uviedol, že povinnou osobou
na poskytnutie náhrad je v súčasnosti už zaniknutý Štátny podnik majetok A., š.p. v likvidácii. Uvedená
skutočnosť vyplýva z rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 05.08.1992 č. j. 282/91/K,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 05.08.1992. Odvolací súd uznesením pod sp. zn. 7Co/900/2015-406

odvolanie žalovaného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 5 ods. 1, § 6 ods.1 písm. b/, § 14 ods. 1, 3, § 16
ods. 2, § 20 ods. 1, 3, § 21b ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku.

12. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh žalobcov je dôvodný.
Vychádzal z toho, že o povinnej osobe nebolo jednoznačne rozhodnuté, pretože rozhodnutie
pozemkového úradu č. j. XXX/XX/Kt do dnešného dňa nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a
nie je zrejmé, ako bolo rozhodnuté o odvolaní a v podstate bolo zrušené i rozhodnutie, ktoré určilo za

povinnú osobu štát prostredníctvom SPF. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie mal za to, že keďže
nebola zistená povinná osoba je náhradu povinný poskytnúť štát prostredníctvom pozemkového fondu,
ktorého súd pribral do konania a ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 14.05.2015 nenamietal vstup do
konania na strane žalovaného tak, ako to navrhovatelia žiadali v konaní z januára 2001.V podstate
týmto spôsobom sa vysporiadal s namietanou pasívnou legitimáciou žalovaného v 2. rade a nestotožnil

sa s jeho vyjadrením, že povinnou osobou bol jednoznačne určený žalovaný v 1. rade a až potom sa
žalobcovia domáhali jeho vstupu do konania, voči čomu SPF.

13. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcov
premlčaný nie je. Žalobcovia si uplatnili u žalovaného v 2. rade náhradu listom zo dňa 11.11.1998

a návrh na vstup žalovaného do konania súdu doručili 01.02.2001, v rámci všeobecnej premlčacej
lehoty. Žalovaný v 2. rade sa v podstate bližšie k výške uplatňovaného nároku nevyjadroval. Z týchto
dôvodov súd prvej inštancie s poukazom na svoje prvé rozhodnutie a s dôrazom na odstránené
nezrovnalostivytýkanéuznesenímodvolaciehosúdupriznalžalobcomuplatnenýnárokvcelomrozsahu,
ktorý pozostáva zo sumy 166.725 eur z titulu náhrady za zlikvidované budovy v zmysle predloženého

znaleckého posudku vypracovaného znalcom W. A., z ktorého bola preukázaná hodnota predmetných
nehnuteľností k 01.10.1948 bez pozemkov a zo sumy 93.444 eur z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár
v zmysle správneho vyčíslenia žalobcom v 1. rade v zmysle Nariadenia vlády SR č. 97/92 Zb., ktoré
pozostáva z náhrady za živý inventár 298,75 eur/ha x výmera, za mŕtvy inventár 265,55 eur/ha x výmera,
osivá a sadba 56 eur/ha x výmera, krmivá a stelivá 298,75 eur/ha x výmera, 3 ťažné kone po 664 eur,

traktor Zetor vo výške 3651 eur a celková výmera 954907 m2. Žalobcovia vo svojich upresňujúcich
vyjadreniach doplnili, že majetok, ktorý bol vyvlastnený ich právnemu predchodcovi právny predchodca
nadobudol titulom kúpy tak, ako to vyplýva i z predložených listinných dôkazov a nebol nadobudnutý
titulom prídelu.

14. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobe vyhovel z toho dôvodu, že cieľom zákona bolo
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho
a lesného majetku v období r. 1948 až 1989. Zdôraznil, že z predložených rozhodnutí i vzhľadom na
to, že rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť, príp. boli zrušené, nebolo možné mať jednoznačne zapreukázané, že bola určená povinná osoba bez akýchkoľvek pochybností. Poznamenal, že v rozhodnutí
Pozemkového úradu Nové Zámky č. j. XXX/XX/Kt zo dňa 15.05.1996 sa rozhodovalo len o povinnej
osobe na poskytnutie náhrad za odstránené budovy a nie o povinnej osobe na poskytnutie náhrad za

živý a mŕtvy inventár. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že budovy postavené na parc. č.
XXX/X v kat. úz. S. po prechode nehnuteľnosti na štát podľa zákona č. 142/47 Zb. existovali tak, ako to
vyplýva z výpovede svedkyne vypočutej v tomto konaní B. C., ako aj výpovede Y.. V. B..

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne do

30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

16. Keďže žalobcovia sú od poplatku oslobodení podľa § 21a ods. 2 zákona č. 229/91 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného v 2. rade podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu
(návrh) vo výške 15.610 eur podľa položky 1a sadzobníka o súdnych poplatkoch, t.j. 6 % z priznanej

sumy.

17. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný v 2. rade, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie
v časti výrokov o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. až 7. rade náhrady za
zlikvidované budovy a náhrady za živý a mŕtvy inventár, zmeniť a žalobu zamietnuť voči nemu a

v časti výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného v 2. rade rozsudok zrušiť. Uviedol, že je toho
názoru, že nie je povinnou osobou v zmysle § 16 ods. 2 a § 20 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. o
úprave vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, z čoho vyplýva nedostatok pasívnej
legitimácie na jeho strane. Nárok žalobcov je premlčaný, tiež prekludovaný (v prípade náhrady za živý
a mŕtvy inventár) a je uplatnená aj nesprávna forma nároku v podobe peňažnej náhrady (v prípade

náhrady za odstránené stavby). V prípade náhrady za odstránené stavby je rozsudok vydaný predčasne,
nakoľko správnym orgánom nebolo ukončené konanie o určenie povinnej osoby na poskytnutie tejto
náhrady. Zotrval na vznesenej námietke premlčania. Uviedol, že žalobcovia si nárok voči nemu uplatnili
už v roku 1994 (náhrada z reštitučných nárokov - žiadosť z 13.04.1994), čo vyplýva aj z následnej
písomnej komunikácie žalobcov s regionálnym pracoviskom SPF Nové Zámky. Žaloba bola voči nemu

rozšírená až podaním z 01.02.2001, t.j. po 6 rokoch a 10 mesiacoch od uplatnenia nároku. Ďalej
uviedol, že rozhodnutie Regionálnej pozemkovej a informačnej služby Ministerstva pôdohospodárstva
SR č. 139/95 z 12.04.1995 riešilo iba náhradu za živý a mŕtvy inventár a nie náhradu za odstránené
stavby. Navyše toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Ministra pôdohospodárstva SR o rozklade č.
8886/99-410zodňa25.05.2000anikdynenadobudloprávoplatnosť.ListMinisterstvapôdohospodárstva

SR z 20.08.1998 nemá pre účely plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nároku na náhradu živého a
mŕtveho inventára na súde podľa jeho názoru žiadne právne účinky, nakoľko preskúmavanie zákonnosti
a správnosti neprávoplatného rozhodnutia Regionálnej pozemkovej a informačnej služby Ministerstva
pôdohospodárstva SR č. 139/95 z 12.04.1995 sa vykonávalo v rámci konania o rozklade a nie v rámci
preskúmavania rozhodnutia v mimoodvolacom konaní podľa § 65 a nasl. Správneho poriadku, ktoré sa

týkajú iba právoplatných rozhodnutí. Podľa jeho názoru konanie o určenie povinnej osoby v zmysle §
21b ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. (v prípade náhrady za živý a mŕtvy inventár) právoplatne skončilo na
Ministerstve pôdohospodárstva SR so záverom, že o povinnej osobe nebola pochybnosť, preto nebol
daný dôvod o určení povinnej osoby na správnom orgáne vôbec konať. Ministerstvo pôdohospodárstva
SRuvedenýmprávnymnázoromibanaplnilodikciu §21bods.2zák.č.229/1991Zb.,podľaktorého,ak

je pochybnosť o tom, kto je povinnou osobou na poskytnutie náhrady podľa § 20, rozhodne ministerstvo.
V prípade náhrad za odstránené stavby Pozemkový úrad Nové Zámky v rozhodnutí č. 529/94/Kt z
15.5.1996 (zatiaľ neprávoplatne) určil, že povinnou osobou je Štátny majetok Štúrovo. V súvislosti s
právoplatným rozhodnutím Ministra pôdohospodárstva SR o rozklade č. 8886/99-410 zo dňa 25.5.2000
v prípade náhrady za živý a mŕtvy inventár poukázal na ust. § 194 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak bolo

rozhodnuté o otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193,
súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozsudku, tzv. prejudicialita
rozhodnutí správnych orgánov pre súdne konanie. Výklad k tomuto ustanoveniu konštatuje, že ak už
bolo o takejto otázke rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliadne, t.j. je ním viazaný a už ju
nemôže posúdiť ako otázku prejudiciálnu inak, než rozhodol príslušný orgán verejnej moci. Žalovaný

v 2. rade ďalej v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie jednoznačne nesprávne právne posúdil vec,
keď nerešpektoval právoplatné rozhodnutie Ministra pôdohospodárstva SR o rozklade č. 8886/99-410
zo dňa 25.5.2000 v prípade náhrady za živý a mŕtvy inventár. Rozhodnutie ministra zaujalo stanovisko,
že v predmetnej veci neexistovala pochybnosť o tom, kto je povinnou osobou na poskytnutie náhradypodľa § 20, preto nebolo potrebné vydanie rozhodnutia o povinnej osobe. Povinnou osobou bol teda
ŠtátnymajetokA.akoprávnynástupcaŠtátnehomajetkunár.podnikC.,čovyplývazobsahusamotného
rozhodnutia. Na právoplatnosť a záväznosť citovaného rozhodnutia ministra pôdohospodárstva pre

súd prvej inštancie nemá vplyv ani formálna vada rozhodnutia, keď (zrejme omylom) toto rozhodnutie
uvádza, že zrušuje rozhodnutie ministerstva z 13.04.1995 č. 139/95 vo veci určenia povinnej osoby
pre poskytnutie náhrady za odňaté budovy a stavby v zmysle § 14 zák. č. 229/1991 Zb. (zrušované
rozhodnutie však riešilo určenie povinnej osoby na poskytnutie náhrady za odstránené stavby). Uvedenú
skutočnosť potvrdzuje aj následný vysvetľujúci list Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 8886/99-410 z

2.11.2000. Toto rozhodnutie o rozklade má významné dôsledky z hľadiska preklúzie žalovaného nároku
na náhradu za živý a mŕtvy inventár, v zmysle § 20 ods. 5 ak náhradu poskytuje štát prostredníctvom
pozemkového fondu, právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní na pozemkovom fonde do šiestich
mesiacov od účinnosti tohto zákona. Teda nárok voči štátu zaniká v termíne do 24.12.1992, pričom
6-mesačná lehota na uplatnenie náhrady odo dňa právoplatnosti rozhodnutia ministerstva o povinnej
osobe zostáva oprávnenej osobe zachovaná iba vtedy, ak ministerstvo o oprávnenej osobe rozhodne.

V opačnom prípade, keď ministerstvo o povinnej osobe nerozhodlo pre absenciu pochybnosti o nej,
platí skoršie prekluzívna lehota, t. j. 24.12.1992. Žalobcovia si ako oprávnené osoby uplatnili nárok
na náhradu živého a mŕtveho inventáru voči štátu prvýkrát v roku 1994, preto žalovaný v 2. rade
konštatoval, že zmeškali lehotu na uplatnenie tohto nároku a ten zanikol 24.12.1992. Konštatoval, že
v prípade určovania povinnej osoby na náhradu za živý a mŕtvy inventár súd prvej inštancie nemal inú

možnosť iba vychádzať z právneho posúdenia povinnej osoby správnym orgánom v rozhodnutí Ministra
pôdohospodárstva SR o rozklade č. 8886/99-410 zo dňa 25.5.2000. V prípade určovania povinnej
osoby na náhradu za odstránené stavby, právne posúdenie súdu prvej inštancie o tom, že povinnú
osobu sa nepodarilo určiť s následným prenesením poskytnutia náhrady na štát prostredníctvom SPF
je predčasné, nakoľko rozhodnutie o určení povinnej osoby spadá výlučne do právomoci správneho

orgánu, ktorý doposiaľ nerozhodol, keď voči rozhodnutiu Pozemkového úradu Nové Zámky č. 529/94/Kt
z 15.5.1996 o určení, že povinnou osobou na poskytnutie náhrad za odstránené stavby je Štátny majetok
Štúrovo bolo podané odvolanie a toto rozhodnutie nie je právoplatné. Súd prvej inštancie posudzoval
určenie povinnej osoby v oboch prípadoch sám, avšak nedôsledne, nedostatočne, nevyporiadal sa s
dôkazmi a nevykonal žiadnu právnu kvalifikáciu skutkových tvrdení o povinnej osobe pod príslušné

ustanoveniezák.č.229/1991Zb.Žalovanýv2.radeďalejuviedol,žePozemkovýúradvC.H.zvýpovedí
svedkov jednoznačne určil, že predmetné budovy postavené na pk. parc. č. XXX/X k. ú. S. po prechode
nehnuteľností na štát existovali a že organizáciou, ktorá stavby užívala a ktorá stavby držala v čase
zániku bol ŠM A.. Z pk. Vložky č. XXX k. ú. S., na ktorej mali stáť zlikvidované stavby vyplýva, že boli
v roku 1928 kúpené W. A.. V roku 1955 na základe prídelovej listiny boli pridelené do vlastníctva Čsl.

Štátu v správe Štátnych majetkov nár. podnik C.. Štátny majetok A. Dohodou o vydaní nehnuteľností
z 29.4.1992 dobrovoľne vydal žalobcom ako právnym nástupcom W. A. nehnuteľnosti vrátane parc. č.
XXX/X. Štátny majetok A. je právnym nástupcom Štátneho majetku nár. podnik C.. Keď ŠM A. v minulosti
užíval žalobcom v roku 1992 vydané pozemky, potom bol aj držiteľom a užívateľom zlikvidovaných
budov. Ústredné riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov a následne ŠM A. prevzali živý a mŕtvy inventár,

ktorého náhradu požadujú žalobcovia. ŠM A. teda spĺňa podmienky na určenie povinnej osoby podľa §
16 ods. 2 prvá veta aj podľa § 20 ods. 2 prvá veta zák. č. 229/1991 Zb. Poukázal na to že žalobcovia
začali argumentovať, že povinnou osobou je štát cestou SPF až potom, keď sa Štátny majetok A. dostal
do finančnej nesolventnosti a skončil v konkurznom konaní. Zánik povinnej osoby v konkurznom konaní
nie je dôvodom na prechod povinnosti poskytnúť žalované náhrady zo strany štátu. Pokiaľ ide o náhradu

za odstránené stavby žalovaný v 2. rade uviedol, že v tejto časti je rozsudok predčasný s ohľadom
na absenciu právoplatného ukončenia konania o určenie povinnej osoby pred správnym orgánom v
súlade s § 21b ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. Z toho vyplýva nedostatok právomoci súdu rozhodovať o
určení povinnej osoby v prípade náhrady za odstránené stavby. Podľa jeho názoru súd nie je oprávnený
rozhodnúť sám o povinnej osobe. Konštatoval, že ust. § 16 ods. 4 neumožňuje v prípade poskytnutia

náhrady za odstránené stavby peňažnú formu náhrady, ibaže by sa účastníci na takej forme dohodli.
V prípade náhrady za živý a mŕtvy inventár prichádza do úvahy finančná náhrada iba ako posledná
alternatíva. V súvislosti so skúmaním podmienok oprávnenosti nároku na náhradu živého a mŕtveho
inventára súd prvej inštancie neskúmal či žalobcovia prevádzkujú poľnohospodársku výrobu. Záverom
namietal stanovenú poplatkovú povinnosť, keďže v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. je

subjektom oslobodeným od súdnych poplatkov.

18. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa písomne vyjadrili žalobcovia, žiadali rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Poukázali na to, že návrh na vstupžalovaného v 2. rade podali dňa 01.02.2001 po tom, čo si svoje nároky uplatnili u žalovaného listom
zo dňa 11.11.1998, teda návrh na vstup žalovaného v 2. rade do konania bol súdu doručený v rámci
všeobecnej premlčacej lehoty. Poukázali na to, že list zo dňa 13.04.1994 nebol uplatnením nárokov, ale

išlooreakciunarozhodnutieKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.13Co/345/93zodňa31.03.1994,ktorým
tento zrušil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky v tejto veci zo dňa 02.03.1993 s poukázaním na to,
že o povinnej osobe bude musieť v zmysle § 21b rozhodnúť príslušný pozemkový úrad, pretože nie
je bezpečne preukázané, že Štátny majetok A., š.p. A. je povinnou osobou na poskytnutie náhrad. Bez
tohtorozhodnutiapozemkovéhoúradunebolomožnéustáliťktojepovinnouosobou.Žalovanýnepožíval

v danom čase status povinnej osoby. Pozemkový úrad C. H. rozhodnutím č. 529/94/Kt zo dňa 15.5.1996
určil, že povinnou osobou na poskytnutie náhrad za odstránené stavby je Štátny majetok A., š.p. A..
Ten sa odvolal, spis bol odstúpený dňa 3.7.1996 na Ministerstvo pôdohospodárstva SR, ktoré doposiaľ
o odvolaní nerozhodlo. Preto súd prvej inštancie správne vyvodil na základe § 16 ods. 2, že povinná
osoba zistená nebola. Čo sa týka formy poskytnutej náhrady vzhľadom na čas, ktorý uplynul od začatia
konania, je zrejmé, že iná ako peňažná náhrada neprichádza do úvahy. Pokiaľ ide o náhradu za živý a

mŕtvy inventár, vychádzali z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.1994 a podali žiadosť o
určenie povinnej osoby Regionálnej pozemkovej a informačnej službe Ministerstva pôdohospodárstva
SR, i keď im sa povinná osoba nejavila spornou a považovali za ňu ŠM A.. Rozhodnutím č. 139/95
zo dňa 13.4.1995 bola určená povinná osoba za poskytnutie náhrady za živý a mŕtvy inventár - štát
prostredníctvom žalovaného v 2. rade. Ministerstvo pôdohospodárstva SR im až listom zo dňa 20.8.1998

oznámilo, že uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Na základe tohto listu si
uplatnili reštitučné nároky u žalovaného v 2. rade. Následne dňa 25.5.2000, teda po viac ako 5 rokoch
sa Ministerstvo pôdohospodárstva SR v konaní pod č. 8886/99 rozhodlo z neznámeho dôvodu zrušiť
svojerozhodnutiezodňa13.4.1995sodôvodnením,ženeexistujepochybnosťohľadneurčeniapovinnej
osoby, pretože táto bola a je známa. Takýto postup ministerstva je v príkrom rozpore so základnými

princípmi právneho štátu, najmä princípom istoty. Nemôže byť na ich ťarchu ako oprávnených osôb.

19. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. až 7. rade náhrady za
zlikvidované budovy a náhrady za živý a mŕtvy inventár, ako aj v časti výroku o poplatkovej povinnosti
žalovaného v 2. rade ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci použitím Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do
30.06.2016. Následne bol prijatý nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý
zákonom č. 160/2015 Z.z., a ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a vychádza z princípu aplikácie
procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom

jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť lenna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

24. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným v 2. rade, súc viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie,
ktorému predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné
dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo
veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v
dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením
sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba
poukazuje. Odvolací súd poukazuje i na vyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaného v 2. rade, tvrdenia
žalobcov považuje za vecne i skutkovo správne a súladne so zákonom.

25. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie dodáva, že v danej veci premlčacia doba plynula od
12.11.1998 do 12.11.2001, žalobcovia (právni predchodcovia) uplatnili nárok u žalovaného listom zo dňa
11.11.1998 a návrh na vstup žalovaného v 2. rade podali dňa 1.2.2001.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci nebola relevantným

spôsobom zistená povinná osoba. Pokiaľ ide o náhradu za odstránené stavby, doposiaľ nebolo
právoplatne rozhodnuté o určení povinnej osoby. Voči rozhodnutiu Pozemkového úradu v C. H. bolo
podané odvolanie, spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Ministerstvu pôdohospodárstva SR v roku
1996, avšak o odvolaní ministerstvo doposiaľ nerozhodlo. Je teda zrejmé, že štátny orgán pochybil,
keď nekonal, pričom v dôsledku nečinnosti štátneho orgánu nemožno zaťažiť žalobcov. Ak štátny orgán

nekonal, nerozhodol, ponechal reštituentov v pochybnostiach, potom nemôže dôjsť ani k preklúzii práva.
Pokiaľ povinná osoba nebola určená právoplatným rozhodnutím, potom treba vec posúdiť v zmysle §
21b ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb. tak, že v konaní sa povinná osoba nezistila.

27. Pokiaľ ide o náhradu za živý a mŕtvy inventár, rozhodnutie o určení povinnej osoby bolo zrušené

a následne už povinná osoba určená nebola. Právni predchodcovia žalobcov vychádzali z rozhodnutia
Regionálnej pozemkovej a informačnej služby Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 13.4.1995,
pretože ministerstvo im listom zo dňa 20.8.1998 oznámilo, že rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné.
Avšak v roku 2000 došlo k zrušeniu tohto rozhodnutia. V tomto prípade boli žalobcovia (ich právni
predchodcovia) v dobrej viere, že rozhodnutie o určení povinnej osoby je právoplatné, keďže dostali

takú informáciu priamo od štátneho orgánu. Informácia však bola zavádzajúca, zmätočná a žalobcom
sťažila situáciu. Teda v oboch prípadoch došlo k zanedbaniu povinností zo strany štátneho orgánu, čo
nemôže zaťažiť a poškodiť žalobcov.

28. Keďže sa v konaní povinná osoba právoplatne nezistila, v zmysle § 21b ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb.

žalobou uplatnené náhrady poskytne štát prostredníctvom pozemkového fondu. Žalovaný v 2. rade v
konaní nepredložil žiadny návrh, doklad o tom, že je schopný v prípade vyhoveniu žalobe, poskytnúť
žalobcom náhradu v inej ako peňažnej forme. Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnej veci
žalobcovia (ich právni predchodcovia) podali žalobu na súd v roku 1992 a v konaní riadne postupovali. V
konaní bolo vykonávané rozsiahle dokazovanie, prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo odvolacím

súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a dokazovanie. Vzhľadom na uplynutie dlhšej doby,
zmenu v osobách žalobcov (právni nástupcovia) a okolnosti veci ohľadne určenia povinnej osoby, by
bolo nespravodlivé ak by spôsob náhrady v zmysle § 20 zák. č. 229/1991 Zb. bol žalobcom poskytnutý
v naturáliách. Vzhľadom na uplynutie času by taká náhradu nebola už relevantná. Súd prvej inštancie
preto správne postupoval, keď priznal žalobcom finančnú náhradu odborne stanovenú, pričom žalovaný

v 2. rade v odvolaní výšku tejto náhrady nenamietal a ani v priebehu konania.

29. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch o povinnosti žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcom v 1. až 7. rade náhrady za zlikvidované
budovy a náhrady za živý a mŕtvy inventár, ako aj v časti výroku o poplatkovej povinnosti žalovaného

ako vecne správny potvrdil. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o poplatkovej povinnosti, keďže bolo
potrebné vychádzať z ustanovenia § 21a ods. 2, 3 zák. č. 229/1991 Zb.30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1, § 251, § 396 ods.
1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si náhradu neuplatnili, nevyčíslili a nezdokladovali.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §

421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).