Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, April 30, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/322/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117225110
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8117225110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: S. Q., R..

XX.XX.XXXX, D. I. XX, XXX XX N., právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom ul. Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské
nivy 1, 829 90 Bratislava, právne zastúpeného Černejová & Hrbek, s.r.o., advokátska kancelária, so
sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 578,36 € a neprijateľnosť
zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 18.12.2017 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
spočívajúceho v preplatení úveru, ktorý má byť bez úrokov a bez poplatkov. Rovnako sa domáhal aj
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
1.1. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 15.12.2012 uzavrel so žalovaným (žalovaným sa myslí aj právny
predchodca Consumer Finance Holding, a.s.) ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 845339.
Žalovaný mu poskytol bezúčelový úver vo výške 2500 €. Žalovanému dosiaľ uhradil sumu vo výške

1725,04 €.
1.2. Žalobca vychádza z bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nedostatku zákonných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm.
a), j), k) zákona č. 129/2010 Z. z., teda tvrdí, že v zmluve nie je uvedený druh spotrebiteľského úveru;
predpoklady pre výpočet RPMN a rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky.
1.3. Žalobca sa tiež domáhal určenia, že zmluvná podmienky uvedená vo Všeobecných obchodných
podmienkach bode 11.2 v znení: „Spoločnosť je oprávnená požadovať od Klienta Zmluvnú pokutu, v

prípade, ak sa Klient dostal do omeškania so splatením ktorejkoľvek jednotlivej Splátky. V 30-ty deň po
dobesplatnostijeKlientpovinnýzaplatiťZmluvnúpokutuvovýške10%zdlžnejSplátky.“,jeneprijateľná,
a teda neplatná.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 16.04.2018 (č. l. 57 - 62), v
ktorom uviedol nasledujúce:
O Napádaná zmluva obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti.

O Rozpis splátok vzhľadom na rozsudok SdEÚ C-42/15, Stanovisko NBS - k aplikačným dôsledkom
rozsudku C - 42/15 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 nie je povinnou náležitosťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.
O Vznáša námietku premlčania žalobou uplatneného nároku.O Napádaná zmluvná podmienka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

3. Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu a zistil, že žalobca ako dlžník uzavrel so žalovaným ako

veriteľom Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru - pôžičky s nasledujúcimi parametrami: výška
pôžička - 2500 €, výška splátky - 85,81 €, ročná úroková sadzba - 15%, RPMN - 15%, priemerná RPMN
- 15%, termín konečnej splatnosti - 12/2015, celková suma na zaplatenie - 3078,36 €, počet mesačných
splátok - 36, celkové náklady spotrebiteľa - 578,36 €. Súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné
podmienky.

3.1. K VOP súd uvádza - Z dôvodu rozporu s § 37 ods.1 OZ (Právny úkon sa musí urobiť slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.) ich súd pre nečitateľnosť považuje za nezrozumiteľné
a teda neplatné vzhľadom na ich úpravu a drobné písmo. Pri svojom závere sa súd stotožňuje s
rozhodnutím Finančného arbitra ČR registračné číslo 76/SU/2012, ktorého odôvodnenie považuje za
priliehavé aj v prejednávanej veci a ktorý uviedol:
„Pokud jde o posouzení formálních náležitostí Smlouvy o úvěru, finanční arbitr při zkoumání Smlouvy

o úvěru shledal, že Instituce tuto smlouvu koncipovala, vyjma označení jednotlivých částí Smlouvy o
úvěru a identifikačních údajů smluvních stran, do dvou sloupců za využití typu bezpatkového písma
z rodiny Arial, ve velikosti odpovídající zhruba 5,5 typografického bodu. Finanční arbitr provedením
jednoduchého měření zjistil, že velká písmena abecedy dosahují velikosti menší než 2 mm a malá
písmena abecedy, jimiž je psána většina textu, pak mnohdy až o polovinu méně.

Z předložených dokumentů finanční arbitr dále zjistil, že tato miniaturní písmena o velikosti pohybující se
kolem 1 milimetru jsou vytištěna na barevném podkladě. Samotný text Smlouvy o úvěru čtenáři splývá,
neboť v textu nejsou užity prakticky žádné zvýrazňující prvky jako je například kurzíva, tučná písmena
nebo kapitálky (vyjma označení oddílů a článků Všeobecných obchodních podmínek). Všeobecné
obchodní podmínky navíc postrádají výraznější vizuálně dělící prvky, což nápadně ztěžuje orientaci a

pochopení textu.
Finanční arbitr při zkoumání Smlouvy o úvěru, která při zvolené velikosti a typu písma představuje bez
Úvěrových produktů poskytovatele šest hustě zaplněných stran textu na jiném než bílém podkladě,
shledal, že Smlouva o úvěru je prakticky nečitelná pouhým okem, text není možné přečíst najednou a
udržet při tom koncentraci tak, aby čtenář pochopil její obsah a veškeré důsledky ze Smlouvy o úvěru

pro něj plynoucí.
Finanční arbitr konverzí textu obdobného rozsahu do běžně užívaného formátu, s přihlédnutím k
doporučovanému formátu pro formální písemnosti (srov. například normu ČSN 01 6910 11 Úprava
písemností zpracovaných textovými editory z roku 2007, která stanoví, že obchodní písemnosti se mají
psát písmem o velikosti alespoň 10 typografických bodů), zjistil, že text Smlouvy o úvěru by v takovém

formátu (za využití písma Times New Roman, velikost písma 12 typografických bodů, text bez sloupců)
vydal na zhruba čtyřnásobný počet stran, tj. na 24 stran.
Navícvpodmínkách,kdyčtenářnapříkladnemámožnostSmlouvuoúvěrustudovatzapříméhodenního
světla, nelze Smlouvu o úvěru bez využití pomůcek, jako jsou brýle, lupa či zdroj umělého osvětlení,
a bez dostatečné časové rezervy přečíst vůbec. Finanční arbitr pro úplnost doplňuje, že jemu čtení

písemností obecně nezpůsobuje žádné potíže, na čtení písemností nepotřebuje brýle a pro zkoumání
Smlouvy o úvěru si vytvořil ideální podmínky (prostorové i časové), přesto mu čtení Smlouvy o úvěru
působilo velké obtíže a přesvědčil se rovněž o tom, že při zhoršení světelných podmínek je Smlouva o
úvěru skutečně prakticky nečitelná.
Shora uvedené posouzení není, jak je rozvedeno dále, neodůvodněným či snad účelovým, neboť i

obecné soudy se jím zabývají, v neposlední řadě i Nejvyšší soud České republiky, který například ve
svém rozhodnutí ze dne 29. 6. 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009, konstatoval, že [p]ro standardní adhezní
smlouvy je typický dlouhý nepřehledný text psaný miniaturním, jen obtížně čitelným písmem, popřípadě
dokonce jen odkaz na takto pojaté obchodní podmínky.
Nemožnost určitý text přečíst bez vynaložení zvláštního úsilí a bez využití zvláštních pomůcek, by

byla sama o sobě dostačujícím důvodem pro konstatování neplatnosti Smlouvy o úvěru pro její
nesrozumitelnost, jelikož platí, že právní úkon je nesrozumitelný, jestliže jednající po jazykové stránce
nedosáhl v důsledku vadného slovního či jiného zprostředkování (rozuměj ve zkoumaném případě
vizuálního zpracování) jasného vyjádření vůle (srov. Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 3. 2010, sp.
zn. 23 Cdo 2942/2009). Ke shodnému závěru došel například Vrchní soud v Praze ve svém rozsudku

ze dne 7. 9. 2011, sp. zn. 103 VSPH 84/2011.“
3.2. Všeobecné obchodné podmienky boli napísané v nasledujúcom formáte - Návrhom došlým súdu
dňa 18.12.2017 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v preplateníúveru, ktorý má byť bez úrokov a bez poplatkov. Rovnako sa domáhal aj určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky.
3.3 Súd je presvedčený, že ak by žalovaný obdŕžal rozsudok písaný vo formáte ako je ukážka,

tento by bez ďalšieho taktiež považoval za nezrozumiteľný. V prejednávanej veci tak súd má
za to, že z dôvodu neplatnosti VOP neobsahuje napádaná zmluva minimálne čas splatnosti
jednotlivých splátok (§ 9 ods.2 písm.k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) ako
aj predpoklady pre výpočet RPMN (§ 9 ods.2 písm.j/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch), čo spôsobuje, že napádaná zmluva je bez úrokov a bez poplatkov podľa § 11 ods.1

písm.a) zákona č. 129/2010 z.z. (Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa §
9 ods. 2 písm. a) až k) ,
r) a y) a § 10 ods. 1 ). Už len z uvedených dôvodov (nezaoberajúc sa
neskúmaním bonity, prípadne inými nedostatkami zmluvy) bol žalobca povinný vrátiť iba sumu mu
poskytnutú.

4. Nepriznané plnenie. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd primárne zaoberal touto,

pretože aj v prípade dôvodnosti žaloby (tá by dôvodná v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia bola)
by jej nebolo možné vyhovieť pre premlčanie.
4.1. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

4.2. Od 01.07.2016 začal byť v Slovenskej republike účinný zákon č. 160/2015 - Civilný sporový
poriadok. Podľa čl. 2 ods.2 CSP - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak
takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo.

4.3. Zverejňovaním súdnych rozhodnutí nastala situácia, že každý účastník konania si nájde
rozhodnutie, či už okresného alebo krajského súdu, ktoré vyhovuje jeho právneho názoru a prezentuje
ho tým spôsobom, že rovnako má súd rozhodnúť aj v jeho veci. Tak tomu je aj v uvedenom prípade.

5. Otázka subjektívnej premlčacej doby. V prejednávanej veci má súd za nepochybné, že uplynula

subjektívna premlčacia doba.
5.1. NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle §
107
odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy
rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že

smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní
znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva,
podle níž plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J.,
Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i

praxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání

bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z
neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,
z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda
oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkovéokolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR
ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla

uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory
pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv
(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při
posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 - Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa

na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o
rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu,

žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalovanej 28. augusta 2006. Podľa názoru
dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle
§ 107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od počiatku
šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu
boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného

obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011- Dovolací soud vychází z názoru, že kontrolní závěr NKÚ obsahuje
jak popis jím zjištěných relevantních skutkových okolností, tak jejich právní hodnocení ústící v případný
závěr o porušení zákonem stanovených povinností. Kontrolní závěr NKÚ tak může u organizační složky
státu jako oprávněné zakládat vědomost ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. jen tehdy, pokud se příslušná
organizační složka na základě takového kontrolního závěru dozví dosud neznámé skutkové okolnosti,
bez nichž nelze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit. Tak tomu může být např. za situace,
kdy organizační složka státu na základě kontrolního závěru NKÚ zjistí, že její závazek vůči třetí osobě,
byl bez jejího vědomí již v minulosti splněn jinou organizační složkou či zanikl započtením. Naopak

z hlediska vědomosti organizační složky ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. nemá kontrolní závěr NKÚ
význam, pokud takový závěr obsahuje pouze právní hodnocení vzniklého stavu, a to na základě stejných
skutkových zjištění, jež byla známa i příslušné organizační složce státu. Tak je tomu i v souzené věci.
Žalobkyni již dne 13. 12. 2004, kdy žalovanému poskytla částku o 2.832.979,- Kč vyšší, než činil soudem

přiznaný nárok žalovaného, byly známy všechny rozhodné skutečnosti, na základě kterých mohla a měla
uplatnitsvéprávonavydáníbezdůvodnéhoobohacení.Pokudtakzdůvoduprávníneznalostineučinilaa
svého práva se začala domáhat až po té, co byla na právní stránku věci upozorněna kontrolním závěrem
NKÚ, nemůže to mít vliv na její presumovanou vědomost (v souladu se zásadou neznalost zákona
neomlouvá) a tedy ani na počátek běhu subjektivní lhůty ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák.
KS v Nitre sp. zn. 25Co/1019/2015 - V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený
dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a

osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už
predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku
bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie,
že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k
obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému
ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela
so žalovaným dňa 01. 03. 2011, podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 eur)
zvýšenú o odplatu (160 eur), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v
čase podpisu, t.j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické

vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj
o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé
neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť,
kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V

danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom
v prospech koho k obohatenie došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého
požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to
bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti

poplatkov a úrokov a o tom, že sa bezdôvodne obohacuje žalovaná. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie
uvedeného dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 02. 2007, ktorým dňom
žalobkyňa splatila predmetný úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba
uplynula dňom 14. 02. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 02. 2014,
tedapouplynutítaksubjektívnejakoajobjektívnejpremlčacejlehoty.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúd
považovalprvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaní

a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10-ročná z dôvodu, že ide o úmyselné
konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo
doložiť relevantný dôkaz. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázal, čím
neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý

rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.
KS v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016 - Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietolprepremlčaniespoukazomnato,ževdanomprípadedošlokuplynutiusubjektívnejpremlčacej
doby pred podaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s

občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok
plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v
konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a
kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú
relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností,

z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie.
Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo
v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že o

tomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih
kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver
poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho
úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie

bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a
následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku
na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu
č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a

ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom
na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby
pre posúdenie danej veci irelevantné.
OS Bratislava I., sp. zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.03.2016 - Navrhovateľ tvrdil, že o bezdôvodnom
obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu, na základe právneho posúdenia zmluvy o úvere.

Navrhovateľ v podstate tvrdí, že od právneho zástupcu sa dozvedel o ustanoveniach § 4 ods. 2, ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. a §§ 52, 39 a 41 Občianskeho zákonníka, z ktorých možno vyvodiť čiastočnú
neplatnosť zmluvy o úvere.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v Zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;

domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Napriek tvrdeniu navrhovateľa, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu,
tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu.
O prípadných dôvodov neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienkuznalosti právnych predpisov mal navrhovateľ podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise
zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom
zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Navrhovateľ od svojho právneho

zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o
rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe
týchto skutočností súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia
(z absolútne neplatného právneho úkonu) začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec
zákonom ustanovenej povinnosti.

Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 17Co/315/2017 - Ad 1. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou
„Neznalosť práva neospravedlňuje.“ Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá
a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť
o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné
považovaťdeňúčinnostiprávnehopredpisu.Preuvedenúzložkuvedomiaoprávnenéhoobezdôvodnom
obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení

v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné
vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrené
považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej domnienky, akou
je znalosť práva dokonca nevyvrátiteľne.
Ad 2. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku
podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu
teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.
Ad 3. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe

ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádza
sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine
urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú

istinu prvýkrát preplatí. V danom prípade začiatok platieb nad rámec poskytnutej istiny od 18.02.2014
prezentovala žalobkyňa priamo ako tvrdenie žaloby.
Vzhľadom na uvedené nebol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom
obohatení na strane žalovaného dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o
bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez

poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v
okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Rovnaký právny záver prijal odvolací súd už
v rozhodnutí sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016.

6. Okresný súd si je vedomý, že Krajský súd v Prešove obdobným žalobám o vydanie bezdôvodného

obohatenia na rozdiel od vyššie citovaných krajských súdov vyhovuje s tým, že spotrebiteľ sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedel od OZ HOOS, prípadne od svojho právneho zástupcu a uvádza,
že “ Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby toto právo vedel aj
správne aplikovať”. Keďže okresný súd s takýmto záverom nesúhlasí a má za to, že zásada “neznalosť
zákona neospravedlňuje” sa týka jeho aplikácie a nie iba poznania textu zákona (v takomto prípade

by uvedená zásada nemala význam a aplikáciou vyššie uvedenej vety by sa dospievalo k absurdným
záverom, keďže napr. osoba XY by poznala znenie občianskeho zákonníka o vzniku kúpnej zmluvy ale
nevedela by ho aplikovať, teda že je povinná v obchode tovar, ktorý má v košíku zaplatiť), rieši uvedenú
otázku v súlade s rozhodovacou praxou NS SR.
NS SR sp. zn. 3 Cdo 169/2017 - 1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“)

rozsudkom zo 14. júna 2016 č.k. 5 C 49/2016-67 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby
žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 2 863,98 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovanej získané na úkor žalobkyne. Súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že účastníčky uzatvorili tri zmluvy o úvere: a/ 23. novembra 2005 zmluvu o úvere č. 7102639, ktorou
žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 863,04 € a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanej tento

úver zvýšený o úrok a poplatky; takto uhradila na účet žalovanej sumu 1 712,76 €, b/ 27. októbra 2006
zmluvu o úvere č. 7103043, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 995,81 €,
ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; takto uhradila žalovanej sumu 1 876,16
€, c/ 23. júla 2007 zmluvu o úvere č. 7103491, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vovýške 1 327,75 €, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; celkom takto uhradila
žalovanej sumu 2 256,54 €. Uvedené zmluvy boli uzavreté za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“). V zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona

č. 258/2001 Z.z. podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol okrem všeobecných
náležitostí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). V danom prípade tejto
údaj v uzatvorených zmluvách absentoval, preto sa malo vychádzať z toho, že úver je poskytnutý
bezúročne a sumy vyplatené nad výšku poskytnutého úveru predstavujú bezdôvodné obohatenie. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe účinne vzniesla námietku premlčania

práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že k jeho premlčaniu došlo tak
v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka). Zákon č. 258/2001 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho
uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho,
že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a
bez poplatkov. Jej tvrdenia, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedela až po vysvetlení,

ktoré jej podal právny poradca približne 2 mesiace pred podaním žaloby, považoval za účelové. Podľa
názoru súdu prvej inštancie sa žalobkyňa reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť (pri prvej zmluve 22. júna 2006,
pridruhejzmluve23.mája2007apritretejzmluve22.apríla2008).Objektívnatrojročnápremlčaciadoba
jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovanou, to znamená pri prvej zmluve

30. októbrom 2006, pri druhej zmluve 24. augustom 2007 a pri tretej zmluve 22. aprílom 2008. Pokiaľ
bola žaloba podaná na súde až 11. apríla 2016, bolo ňou uplatnené premlčané právo. Za nenáležitú
označil pritom súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne o desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.
Žalovaná sa totiž nedopustila úmyselného konania, predpokladom ktorého je vedomosť konajúceho, že
sa bezdôvodne obohacuje; to v jej prípade preukázané nebolo.

2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 9. novembra 2016
sp. zn. 7 Co 302/2016 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“)]. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie na
základe výsledkov vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalovaná sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatila. V ich vzájomnom spotrebiteľskom právnom vzťahu prijala totiž od žalobkyne nad

rámec poskytnutého úveru peňažné plnenie, ktoré jej vzhľadom na absenciu údaju o RPMN nepatrilo (§
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.). Odvolací súd poukázal na to, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu,
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na

základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne
vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že
sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej
stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne
kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby

vôbec relevantné [odvolací súd v súvislosti s tým poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 67/2011]. Rozhodujúcim
pritom je, že zákon č. 258/2001 Z.z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. I keď je v danom prípade žalobkyňou spotrebiteľka práva neznalá, bolo by neprimeranou
ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň,

kedy sa od svojho právneho poradcu dozvedela, že žalovaná sa na jej úkor obohatila. Podľa názoru
odvolacieho súdu, zhodného s názorom súdu prvej inštancie, subjektívna dvojročná premlčacia doba na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie
bol preto povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovanou, v dôsledku ktorej
nemohol žalobkyni priznať premlčané právo. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobkyňa

nepriliehavo poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012, v zmysle ktorého
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V danom prípade totiž žalovaná vzniesla
hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla
námietku premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení

zákona o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie spísané advokátom, ktorý v
článku II. dovolania výslovne uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa §421 ods. 1 písm. b/ CSP, lebo napadnuté rozhodnutie, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok,
záviselo od vyriešenia právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zatiaľ ešte nevyriešenej.
Podľapresvedčeniažalobkyneodvolacísúdzaložilrozhodnutienanesprávnomprávnomnázore,ktorým

de facto zotrel rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou. Žalobkyňa, plniac svoje
povinnosti z úverových zmlúv, poskytovala - ako spotrebiteľka - žalovanej peňažné plnenia, pričom
nemala vedomosť o tom, že v zmluve chýba nejaká náležitosť, v dôsledku ktorej je úver bezúročný a bez
poplatkov. Fikcia znalosti právnych predpisov sa v jej prípade nemôže uplatniť. Odvolacím súdom prijatý
právny názor o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nepodložený výsledkami vykonaného

dokazovania a priečiaci sa zákonu (§ 102 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutočnú vedomosť o tom,
že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, získala žalobkyňa až po právnej porade 26. januára
2016, bezprostredne po ktorej udelila plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, aby ju zastupoval v
danom spore. Od tohto dňa do podania žaloby neuplynula žiadna premlčacia doba. Zdôraznila, že
pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné preukázať vedomosť jednak o vzniku
bezdôvodného obohatenia, jednak o tom, kto sa bezdôvodne obohatil. V danom prípade výsledky

vykonaného dokazovania nepreukázali, že by žalobkyňa získala takúto vedomosť pred 26. januárom
2016. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
12. V danom prípade právna otázka, ktorú dovolateľka nastolila v dovolaní, bola už dovolacím súdom
vyriešená.
12.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 pripomenul, že právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a
dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
12.2 Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri

posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že
oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.
12.3. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v

ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o
tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda
nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).

13. Na podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka,
ktorú nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas
žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných
z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol
odvolací súd.

14. Dovolací súd k predchádzajúcim bodom poznamenáva, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym
rozhodnutímtrebavždyjehotextvnímaťvkontextekonania,vktorombolorozhodnutievydané.Vdanom
prípade žalobkyňa nenáležite poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012 [a v
ňom vyjadrený právny názor (že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciachv závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)]
vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu žalobkyne a
žalovanej nielen z hľadiska podstaty a účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie

bezvýznamnou je tu tiež okolnosť, že v konaní sp. zn. 6 MCdo 9/2012 poukázal najvyšší súd na uvedený
princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc
rozhodcovskéhosúduvydaťrozhodcovskýrozsudok);vdanomprípadealežalovanávdovolanívzťahuje
uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby).

15. Skutočnosť, že dovolateľkou vymedzená právna otázka už bola vyriešená dovolacím súdom,
opodstatňuje záver, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP prípustné.
6.1. Posledne citované rozhodnutie NS SR je v súlade s vyššie citovanými rozhodnutiami NS ČR (pri
totožnej právnej úprave) ako aj s rozhodnutiami nasledujúcimi.
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu
(smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního

projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků
(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění
faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho
subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.

NS ČR - 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října
1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li

z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci
práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)

zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká
práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.
6.2. Vyššie citovaná judikatúra teda jednoznačne aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie.

Totiž iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať. To kedy žalobca tvrdí,
že si vec nechal právne posúdiť tak (v zmysle vyššie citovanej judikatúry) relevantné nemôže byť,
pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by
závisel iba od tvrdenia žalobcu. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom posúdení
nedozvedel skôr a zároveň by bolo otázkou, prečo si žalobca právne posúdenie nenechal vykonať

skôr. Pri posudzovaní dozvedenia sa o právnom kvalifikovaní známych skutkových okolností (ak by to
teda malo byť rozhodujúce) by to znamenalo, že dodávateľ je daný napospas tvrdeniu spotrebiteľa bez
akejkoľvek reálnej možnosti namietať, kedy sa toto právne vedomie u spotrebiteľa udialo a teda bez
reálnej možnosti namietať premlčanie.
6.3. Súd má teda zato, že subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala

plynúť dňom, keď žalobcom zaplatená čiastka presiahla čiastku žalobcovi žalovaným poskytnutú
(pričom skutkové okolnosti týkajúce sa nedostatkov zmluvy boli žalobcovi známe dňom jej uzavretia
a všetky platby vzhľadom na vyššie uvedené treba v celku považovať za platby len istinu), čo bolo
v čase 20.06.2015 a subjektívna premlčacia lehota tak uplynula dňa 20.06.2017, čo znamená, že
žaloba podaná dňa 18.12.2017 bola podaná po uplynutí premlčacej doby (subjektívnej), čo znamená

nemožnosť priznania uplatneného nároku.

7. Na vyššie uvedených záveroch procesného súdu nič nemení ani rozhodnutie NS SR sp. zn.
6 MCdo/9/2012 - Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej
doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto
princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princíputotiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)

znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu.
7.1. Uvedené rozhodnutie jednak vychádzalo z iného skutkového stavu, jednak sa týkalo aplikácie
zákona o bankách a jednak žiadnym spôsobom nespochybňuje rozhodnutie NS SR sp. zn.

1Cdo/67/2011.
Naviac, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo/9/2012 sa žiadnym spôsobom nevyrovnáva s
O § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,
platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
a s

O § 15 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo
v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka.,

čo jeho presvedčivosť a argumentačnú využiteľnosť znižuje.

8. Neprijateľná zmluvná podmienka. V zmysle čl. 2 C.s.p. súd znovu poukazuje na judikatúru najvyššej
súdnej autority - NS SR, ktorý vo veci sp. zn. 5 Cdo/1280/2015 uviedol - Aby mohol súd v občianskom
súdnom konaní, v ktorom ide (aj) o posúdenie otázky, či niektoré ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy
vykazuje znaky neprijateľnej podmienky, musí dôsledne skúmať a náležite rozlíšiť, či tvrdeným dôvodom

neplatnosti je sama podstata zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), alebo taký
dôvod neplatnosti, ktorý sa týka všeobecne každého prejavu vôle [napríklad preto, lebo vôľa nebola
prejavená slobodne a dostatočne určito či zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo
pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony (§ 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka) alebo
ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov (§ 40 ods. 1

Občianskeho zákonníka), alebo preto, že za spotrebiteľa konal ako zástupca ten, záujmy ktorého sú
v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka)]“ (z uznesenia najvyššieho
súdu z 29. januára 2015 sp.zn.
3 Cdo 27/2011). K všeobecným dôvodom neplatnosti právneho úkonu patrí aj rozpor prejavu vôle z
hľadiska jeho obsahu a účelu so zákonom, ako aj jeho obchádzanie a tiež rozpor s dobrými mravmi (§ 39

Občianskeho zákonníka). Ak má súd v priebehu konania preukázané, že sú naplnené predpoklady pre
absolútnu neplatnosť právneho úkonu, má povinnosť prihliadnuť na túto skutočnosť z úradnej povinnosti
a ďalšími otázkami, napríklad neprijateľnými podmienkami sa nemusí vôbec zaoberať (viď Jaroslav
Krajčo, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion, 2011 str. 133). Z uvedeného
vyplýva, že ak súd rozhodujúci o nároku vyvodzovanom

zo spotrebiteľskej zmluvy dospeje k záveru, že spotrebiteľská zmluva ako prejav vôle nemá zákonom
stanovené náležitosti (§ 37 a nasl. Občianskeho zákonníka), vyslovuje jej neplatnosť nie z dôvodu
existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale pre všeobecné dôvody neplatnosti každého prejavu
vôle.
8.1. Vzhľadom na neplatnosť celých VOP zo všeobecného dôvodu, nebolo potrebné zaoberať sa

neplatnosťou jedného z ustanovení VOP z dôvodu neprijateľnosti a preto bola žaloba v tejto časti
zamietnutá.

9.1. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
9.2. Žalovaný v konaní plne úspešný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom dôvod
na aplikáciu § 257 C.s.p. súd nezistil a žalobcom nebol tvrdený.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)

vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.