Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10C/57/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203490
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8116203490.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobkyne: T. H., nar. XX. XX.

XXXX,bytomA.H.XXX/X,F.A.Q.,štátnyobčanSR,vkonanízastúpenýadvokátskoukanceláriouJUDr.
Igor Šafranko, advokátom so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: Všeobecná
úverovábanka,a.s.,Mlynskénivy1,82990Bratislava,IČO:31320155,vkonanízastúpenáadvokátskou
kanceláriou, ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36857513,
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.641,09 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á vo vzťahu k žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
trov konania, o ktorých výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa22.2.2016sažalobkyňadomáhalanažalovanomzaplatenia
sumy 3.641,09 EUR titulom bezdôvodného obohatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05
% ročne zo sumy 3.641,09 EUR, odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému, do
zaplatenia, a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že žiadosťou zo dňa 19. 5. 2005 požiadala žalovaného o vydanie

kreditnej platobnej karty QUATRO s úverovým rámcom 30.000,- Sk (995,82 EUR) a pevnou mesačnou
splátkou 1.000 Sk (33,19 EUR). Žalovaný jej žiadosť dňa 1. 7. 2005 potvrdil a schválil jej úverový
rámec vo výške: 18.000,- Sk (597,49 EUR) a štandardnú mesačnú splátku vo výške 600,- Sk (19,92
EUR) pod číslom zmluvy 2599571. Listom zo dňa 28. 11. 2012 žalovaný vypovedal zmluvu o vydaní
a používaní kreditnej platobnej karty QUATRO. Žalobkyňa uviedla, že predmetnú zmluvu uzatvorila
ako spotrebiteľka so žalovaným ako dodávateľom finančnej služby. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
mala obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Konkrétne podľa § 4 ods. 2/ citovaného
zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí mala obsahovať: sumu, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ), ročnú percentuálnu
mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§
4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ). Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania vyššie uvedené
náležitosti neobsahuje. Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa
nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom

úvere. Z kreditnej platobnej karty QUATRO celkovo vyčerpala finančné prostriedky vo výške 6.155,10
EUR a žalovanému zaplatila 9.796,19 EUR. Žalovaný sa na jej úkor tak bezdôvodne obohatil o sumu
3.641,09 EUR. Poukázala na to, že o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, sa
dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v mesiaci december 2015. V ďalšomargumentovala tým, že vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, súdy opakovane posúdili konanie
dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie, vedúce k ich bezdôvodnému
obohateniu na úkor spotrebiteľov, čo má za následok desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu (Krajského

súdu Prešov, sp. zn. 21Co/72/2014 z 19. 3. 2015).

3. Žalobkyňa súdu predložila listinné dôkazy, a to: Zmluvu o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 16. 10.
2012 (nie ako uvádzala zo dňa 19. 5. 2005), výpoveď zmluvy, 28. 11. 2012, výpis z Pôžičkovej karty
Quatro z 24. 11. 2015, prehlásenie Združenia HOOS zo 4. 1. 2016.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril (č.l. 31) a uviedol, že argumentáciu žalobkyne považuje za nesprávnu
mal za to, že zmluva o úvere obsahuje všetky nevyhnutné a zákonom vyžadované náležitosti podľa
starého zákona o spotrebiteľských úveroch; údaje sú obsiahnuté v zmluvných súčastiach, ktoré na
seba bezpochyby právne nadväzujú. Podstatu zmluvnej skladby, ako aj prítomnosť údaju o RPMN v
zmluve o úvere. Spoločnosť ako veriteľ uzavrela so žalobkyňou dňa 1. 7. 2005 zmluvu o vydaní

a používaní „Platobnej karty QUATRO“ (ďalej len „zmluva o úvere“). Ako je zrejmé z písomného
vyhotovenia listín tvoriacich zmluvu o úvere (v tom pravom právnom zmysle), zmluva o úvere bola
uzavretá dištančne a skladala sa z viacerých dokumentov. V skratke a všeobecne možno celý vtedajší
proces popísať tak, že (potenciálny) klient majúci záujem o poskytnutie bankového produktu/služby zo
stranyžalovanéhoich kontaktuje,pričompodľajehopredbežnýchpredstávjespísanýprvotnýdokument

- žiadosť o vydanie a používanie pôžičkovej karty, t. j. akési vyzvanie potenciálneho klienta zo strany ich
spoločnosti na predloženie ponuky z jeho strany, ktorou sa rozumie vyplnenie nevyhnutných údajov do
žiadosti, ktoré údaje spoločnosť posúdi a rozhodne sa, či úver schváli a dôjde tak k uzavretiu zmluvy
alebo neschváli z dôvodu napr. toho, že ponúknutá bonita potenciálneho klienta nepostačuje v zmysle
zákonných povinností spoločnosti. Žiadosť je teda po prvotnom kontakte s (potenciálnym) klientom

spolu so všetkými dokumentmi a informačnými materiálmi zaslaná na adresu (potenciálneho) klienta.
Úlohou klienta, korešpondujúcou s legitímnym očakávaním spoločnosti, je celú zmluvnú dokumentáciu
si prečítať (naštudovať) a v prípade pretrvávajúceho záujmu v žiadosti vyplniť údaje potrebné na
posúdenie jeho návrhu zo strany spoločnosti, žiadosť podpísať a následne zaslať na predzmluvné
posúdenie. V zmysle zákonných povinností spoločnosť takúto ponuku (stále ešte len potenciálneho)

klienta s odbornou starostlivosťou vyhodnotí, pričom v prípade pozitívneho výsledku žiadosť aj podpíše,
čím dôjde v nadväznosti na zaslanie potvrdenia klientovi k uzavretiu zmluvy o úvere. Spoločnosťou
dopodpisovanázmluvaoúverejenáslednezaslaná(užreálnemu)klientovispoločnosti-zmluvuoúvere,
pritom po právnej stránke netvorí len žiadosť, ale aj obchodné podmienky, cenník, ktoré dokumenty sú
právnou súčasťou zmluvy o úvere a tvoria ju ako jeden celok. Zmluva o úvere tak obsahovala všetky

predpísané náležitosti. Na základe uvedeného nevidí žalovaný žiaden dôvod na to, aby na zmluvu a ním
poskytnutý úver dopadala zákonná sankcia v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) či § 4 ods. 5 starého zákona o
spotrebiteľských úveroch. Žalovaný poukázal na to, že takáto štruktúra súkromnoprávnej zmluvy, kedy
sa zmluva skladá z viacerých dokumentov prítomných buď na jednej alebo i na viacerých samostatných
listinách, je v praktickom živote veľmi bežná, ničím nevybočuje zo zaužívanej praxe v súkromnoprávnych

vzťahoch (a to ani vo vzťahoch dodávateľ - spotrebiteľ). Uvedené bolo už v minulosti potvrdené aj
rozhodovacou praxou súdov - napr. poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňu
27. 3. 20(18, sp. zn. 26Cdo/2317/2006, v zmysle ktorého: „Princíp, že text písaný pod podpisom
neprezentuje relevantný prejavu vôle osoby, ktorá sa podpísala, sa podľa súdnej praxe i odbornej
literatúry (Eliáš, K.: Právne úkony na súkromných listinách so zvláštnym zreteľom k ich podpisovaniu, Ad

Notám 1996, č. 3, s. 5b) vťahuje bezvýhradne len k niektorým úkonom - typicky k záveti. Ohľadne iných
súkromnýchlistínniesúpožiadavkytakrigorózne,pretožejepotrebnédaťprednosťvážnemienenémua
obsahovo nezávadnému prejavu vôle pred bezúčelnými formalitami; napr. súčasti písomne uzatvorenej
zmluvy sú i listiny, označené v rámci zmluvných dojednaní za súčasť zmluvného textu, hoci neboli
podpísané (Eliáš, K: op. cit. s. 59). Rovnako podľa Ústavního soudu základným princípom výkladu zmlúv

(právnych úkonov) je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý
neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady; je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán a povaha súkromného práva (napr. nález Ústavního soudu zo dňa 14. 4. 2005, sp. zn. I.
ÚS625/03).Okremtoho,právnapreviazanosťkomponentovzmluvyoúvere,ktorézmluvuoúveretvoria,
plynie i priamo zo zákona, a to zo zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o
platobnom styku“) - zmluva o úvere je totiž zároveň aj zmluvou o vydaní a používaní elektronického
platobného prostriedku v zmysle tohto zákona, ktorej právnou súčasťou sú v zmysle § 23 ods. 3 zákona
o platobnom styku vyslovene aj obchodné podmienky. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že úmyslomžalobcu bolo bezdôvodne obohatiť sa na jej úkor od počiatku a po celý čas trvania zmluvného vzťahu,
k tomu žalovaný poukázal na to, že ide o absurdné a z procesného hľadiska nepreukázané tvrdenie,
a dôkazne nepodložené. Poukázal na existujúcu rozhodovaciu prax napr. rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 16. 9. 2015, sp. zn. 17Co/799/20I4, alebo verejne dostupný rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 3. 2015, sp. zn. 16Co/867/20I4. Z prvého menovaného citoval:
„Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia
o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale by bolo nutné v každom
jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase

uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy, skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený
s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Poukázal na to, že zmluva bola v tomto prípade dvojstranný právny
úkon, ktorého účastníkom bola i samotná žalobkyňa, ktorá, vychádzajúc z ňou v žalobe prezentovaného
názoru, mala podľa jeho názoru v rámci korektnosti zmluvného vzťahu spoločnosť žalovaného pred
podpisom zmluvy aspoň upozorniť, že niečomu v zmluve nerozumie, resp. jej nejaký údaj nie je známy;
nič také však žalobkyňa neučinila a zmluvný vzťah plne akceptovala po dobu jeho trvania. Súčasne

žalovaný uplatnil námietku premlčania a navrhol, aby súd žalobu zamietol.

5. Žalovaný predložil kópiu listiny obsahujúcej žiadosť zo dňa 1. 7. 2005 a obchodné podmienky, kópiu
cenníka.

6. Žalobkyňa v rámci svojho procesného útoku použila ako prostriedky procesného útoku predovšetkým
písomne podanú žalobu, ako aj predložené listinné dôkazy. V prejednávanej veci neexistoval žiadny
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

7. Na pojednávaní konanom dňa 11. 4. 2017 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

zotrvala na argumentácii uvedenej vo svojom žalobnom návrhu a žalovaný naopak poukázal na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, v tej
súvislosti, že tým nie je naplnený predpoklad na vydanie bezdôvodného obohatenia. Opätovne poukázal
na námietku premlčania najmä z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej doby.

8. Vo veci súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalobkyne a žalovaného
a vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C/52/2016-83 zo dňa 11. 4. 2017 pričom žalobu zamietol
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie
žalobkyňa, o ktorom rozhodol súdu druhej inštancie uznesením zo dňa 1. 2. 2018 tak, že zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd bol toho názoru, že súd

prvej inštancie mal správne vychádzať zo 10 ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom
bezdôvodnom obohatení. Súd konštatoval, že žalovaná obchodná spoločnosť je poskytovateľom úverov
na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá od takýchto spoločností vyššia odborná
úroveň a aj ich zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Uviedol, že zmluvné podmienky sú
tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaný ako

odborná organizácia a banka, pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia
zisku, pre takýto subjekt nesie väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky
z porušenia zákonných povinností. Od Združenia na ochranu občanov spotrebiteľa HOOS žalobkyňa
zistila, že plnenie voči žalovanému nebolo v celom rozsahu dôvodné a následne podala žalobu na súd.
Pretoodvolacísúdsaplnestotožnilsargumentácioužalobkynevtom,žežalovanýakosubjektpôsobiaci

dlhoročnenafinančnomtrhumalvedomosťonárokoch,ktoréuplatňovalvrozporesozákonomanapriek
tomu tak postupoval, jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne nepriamym úmyslom získať majetkový
prospech. Súd druhej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 12. 2011,
sp.zn. 7Co/84/2011 a tiež na rozsudok zo dňa 21. 1. 2003 sp.zn. 20Co/9/2012.

9. Súd druhej inštancie uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne vec prejednať a rozhodnúť
s tým, aby sa vysporiadal so samotným nárokom žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 3.641,09 EUR.

10. Súd prvej inštancie opätovne nariadil termín pojednávania na 29. 5. 2017, kde právny zástupca
žalobkyne uviedol, že v zmysle vyjadreného právneho záveru odvolacieho súdu je potrebné, aby
prihliadol na 10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu.11. Žalovaný naopak poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 1. 2018
sp.zn. 3Cdo/169/2017, ktorý práve v spotrebiteľských sporoch ustálil potrebu zaoberať sa dvojročnou
subjektívnou premlčacou lehotou s poukazom na to, že Najvyšší súd je najvyššia súdna inštancia

aj najvyššia právna autorita na Slovensku. V ďalšom poukázal na rozsudok tunajšieho súdu č.k.
25C/59/2016, kde žalobkyňa je totožná osoba ako v tejto právnej veci, kde takisto bola ustálená
dvojročná premlčacia lehota a z dôvodu právnej istoty žiadal prihliadnuť aj na predmetné rozhodnutie,
ktoré už bolo toho času právoplatné.

12. Súd si je vedomý viazanosťou vyjadreného právneho záveru odvolacieho súdu v konaní
nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, avšak výnimočne, napríklad, ak nastala
zmena v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia alebo
zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo ak došlo k zásadnému judikatórnemu posunu (reflektujúcemu niektoré
rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného

súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom
uspokojivovyriešená,sasúdnemusíriadiťkasačnouzáväznosťouzrušujúcehorozhodnutiadovolacieho
súdu (ZSP 53/2017).

13. V danej právnej veci súd videl práve takúto zmenu vo vyjadrenom právnom posúdení rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10. 1. 2018, na ktorú
argumentáciu upozornil žalovaný.

14.PrávevpredmetnomrozhodnutíNajvyššísúdSlovenskejrepublikyodmietoldovolanieprotirozsudku
Krajského súdu v Žiline zo dňa 9. 11. 2016 sp.zn. 7Co/302/2016 (č.l. sp. 188 a násl.) v obdobnej

právnej veci, ktorá je predmetom tohto konania. V predmetnej veci Okresný súd Liptovský Mikuláš
zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť sumu
863,98 EUR s príslušenstvom, ktorá mala predstavovať bezdôvodné obohatenie žalovanej na úkor
žalobkyne. Súd prvého stupňa bol toho názoru že žalobkyňa sa reálne dozvedela, že sa na jej úkor
došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť (pri prvej

zmluve 22. 6. 2006, pri druhej zmluve dňa 23. 5. 2007 a pri tretej zmluve dňa 22. 4. 2008). Objektívna
trojročná premlčacia doba jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovaným,
toznamená,žepriprvejzmluve30.10.2006,pridruhejzmluve24.8.2007apritretejzmluve22.4.2008.
Pokiaľ žaloba bola podaná na súde až 11. 4. 2016, bolo neuplatnené premlčané právo. Za nenáležitú
označil pritom súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne o 10 ročnej objektívnej premlčacej dobe.

Žalovaná sa totiž nedopustila úmyselného konania, predpokladom ktorého je vedomosť konajúceho,
že sa bezdôvodne obohacuje, to v jej prípade preukázané nebolo. Odvolací súd, v tomto prípade
Krajský súd v Žiline, uviedol, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň,
keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil

vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr. Dokedy oprávnený získal informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri

posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (odvolací súd
v súvislosti s tým poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 11Cdo/67/2011). Rozhodujúcim pritom je, že zák. č. 258/2001 Z. z. priamo ustanovuje,
kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. I keď je v danom prípade žalobkyňa spotrebiteľkou
práva neznalá, bolo by neprimeranou ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa od svojho právneho zástupcu dozvedela, že žalovaná sa
na jej úkor obohatila. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobkyňa neprebieha vo poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 6MCdo/9/2012, v zmysle, ktorého princíp „vigilantibus iura
scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejší jemu princípov,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V danom prípade totiž žalovaná vzniesla hmotnoprávnu námietku

premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ.

15. V danej právnej veci sp. zn. 3Cdo/169/2017 bolo podané dovolanie a v rámci dovolacieho konania
v rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky (aj keď meritórne rozhodol tak, že dovolanie zamietol)vo veci samej uviedol: „ 12. V danom prípade právna otázka, ktorú dovolateľ namietal v dovolaní bola
už dovolacím súdom vyriešená.
12.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo/67/2011 pripomenul, že právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a
dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na

jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,
ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o

osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
12.2 Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že

oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.
12.3. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/121/2009, v
ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa

oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu:
teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Na podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že
žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka, ktorú nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom

vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach,
v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol odvolací súd. Dovolací súd k predchádzajúcim bodom
poznamenáva, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym rozhodnutím treba vždy jeho text vnímať v
kontexte konania, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. V danom prípade žalobkyňa nenáležite poukazuje

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/9/2012 [a v ňom vyjadrený právny názor (že princíp
„vigilantibus iura sripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciach v závislosti od konkrétnych okolností
princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)] vydané v skutkovo a právne odlišnej
(exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu žalobkyne a žalovanej nielen z hľadiska podstaty a
účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie bezvýznamnou je tu tiež okolnosť, že v

konanísp.zn.6MCdo/9/2012poukázalnajvyššísúdnauvedenýprincípvsúvislostisriešenímprocesnej
otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský
rozsudok); v danom prípade ale žalovaná v dovolaní vzťahuje uplatnenie tohto princípu na riešenie
hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby).“

16. V tejto právnej veci súd zistil, že žalobkyňa súdu predložila zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s. č. 5017583 zo dňa 21. 11. 2012, v zmysle ktorej na základe žiadosti
bola schválená pôžička vo výške 5.493,14 EUR s uvedeným počtom splátok 87, s termínom konečnej
splatnosti február 2020, s celkovou sumou pôžičky 10.962 EUR a celkovými nákladmi spotrebiteľa
uvedenými vo výške 5.468,86 EUR so spôsobom splácania poštovou poukážkou. V zmluve bola ďalej

uvedená výška mesačnej splátky 26 EUR, RPMN 24,07 %, ročná úroková sadzba 24,07 %, priemerná
hodnota RPMN 19,08 %. Podľa ods. III., účel použitia pôžičky bol uvedený na úhradu iných záväzkov.17.Uvedenážiadosťazmluvaoposkytnutíúčelovejpôžičkypredloženázostranyžalobkynevšakzjavne
nesúvisela s uplatneným nárokom v tomto konaní, nakoľko v skutkových okolnostiach žaloby žalobkyňa
uvádzala, že jej bol poskytnutý úverový rámec zo strany žalovaného, ktorým je Všeobecná úverová

banka a.s. (nie Consumer Finance Holding, a. s), a to vo výške 597,49 EUR.

18. Žalobkyňa v ďalšom súdu predložila výpoveď zo zmluvy č. 2599571 zo dňa 28. 11.
2012, v zmysle ktorej jej bolo oznámené, že výpovedná doba je 2 mesiace a začína plynúť okamihom
doručenia výpovede.

19. Žalobkyňa ďalej súdu predložila výpis pôžičkovej karty Quatro ku kartovému účtu č. 2599571, dátum
transakcie odo dňa 20. 7. 2005 do 26. 11. 2012, v zmysle ktorého účtu boli vedené debetné transakcie vo
výške 4.876,59 EUR a kreditné vo výške 6.182,04 EUR, hoci žalobkyňa v žalobnom návrhu poukazovala
práve na tento výpis pôžičkovej karty, v zmysle ktorého mala zaplatiť žalovanému sumu 9.796,19 EUR,
uvedené za týchto výpisov však nevyplynulo.

20. Ďalej súd vo veci vykonal dokazovanie prehlásením zo dňa 4. 1. 2016 Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, v ktorom je uvedené, že sa obrátil spotrebiteľ - žalobkyňa na združenie vo
veci úverov, pričom kontaktoval telefonicky združenie, v mesiaci máji 2015 si dohodli si stretnutie v
sídle združenia. Na tomto stretnutí bola podľa tohto prehlásenia spotrebiteľka informovaná o náležitosti

spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery a o rozhodnutiach súdov.

21. Súd vec právne posúdil nasledovne:

22. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania k uplatnenému nároku, súd

predtým, ako sa začal zaoberať samotným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal, či
nárok žalobkyne nie je premlčaný.

23. Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

24. Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

25. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto v
zákone ustanovenej (§ 100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

26. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

27. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď

k nemu došlo.

28. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinný
navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by
aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

29. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, ktoré v súlade s ustanovením
§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu. Pri práve na vydanie bezdôvodného
obohatenia Občiansky zákonník upravuje subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného

obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.30. Subjektívna premlčacia doba je upravená v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka -
začiatok jej plynutia sa odvíjala od okamihu, kedy sa oprávnený z bezdôvodného obohatenia dozvedel,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil.

31. Premlčacie doby (tak subjektívna ako aj objektívna) pri bezdôvodnom obohatení a začínajú spravidla
plynúť rôzne v závislosti od druhu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu získaného
plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom
poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna

premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plní bez právneho dôvodu
a komu plnil. Bezdôvodné obohatenie získané plnením, ktorého právny dôvod neskôr odpadol (§
452), vzniká a objektívna doba na premlčanie práva na jeho vydanie preto začína plynúť okamihom
odpadnutia právneho dôvodu poskytnutého plnenia. Začiatok subjektívnej premlčacej doby sa zhoduje
s okamihom, keď sa oprávnený dozvedel o tom, komu plnil a o odpadnutí právneho dôvodu plnenia. Ak
ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, treba rozlišovať prípady

relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo.

32. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od
okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t. j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel
druhému účastníkovi, právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na

určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti
takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a Občianskeho zákonníka).
Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku.
Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká spravidla od samého

vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne plynúť teda od vzniku takéhoto právneho
úkonu. Prípadne od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna
premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné
obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne
neplatného právneho úkonu, resp. vtedy, kedy na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie, tu súd

poukazuje na rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 158/99: „ak je právny úkon neplatný od samého počiatku
(absolútna neplatnosť), tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z
neplatnéhoprávnehoúkonu,t.j.bezdôvodnýmobohatenímatýmtookamžikomzačínaplynúťobjektívna
lehota na jeho vydanie.“

33. V tejto právnej veci žalobkyňa odvodzuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do úrokov
a poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Na základe týchto ustanovení
označila úverovú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkovú.

34. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

35. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene
získaného majetkového prospechu sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť

oprávneného o tom, kto sa na jeho úkor obohatil - získal majetkový prospech. Nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Skutočná vedomosť
oprávneného o tom, že sa na jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške, predstavuje
vedomosť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Žalobkyňa tvrdila, že o bezdôvodnom obohatení sa
dozvedela od združenia (obsahom prehlásenia sú však vyjadrenia, že bola informovaná o zákonných

ustanoveniach a o rozhodnutiach súdov, ktoré sú taktiež okrem iného síce anonymizované, ale tiež
verejnosti prístupné a boli prístupné aj žalobkyni už skôr.).

36. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v
zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa

to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.37. Podľa § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O
všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka.

38. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od združenia, k tomuto
tvrdeniu s prihliadnutím na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. resp. § 15 zákona č. 400/2015 Z. z.
nemožnopriznaťprávnurelevanciu.Oprípadnýchdôvodoch,prečojezmluvabezúročná,bezpoplatková
vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právnych predpisov, mala žalobkyňa podľa

ustanovenia § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. vedomosť už pri podpise zmluvy o úvere (ak by tomu venovala
náležitú pozornosť alebo hoci neskôr aj o niekoľko rokov, najneskôr však 3 roky pred podaním žaloby).
Rovnako mala vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom zo zmluvy a o tom,
komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca.

39. Žalobkyňa od združenia získala iba informácie o zákonných ustanoveniach a o rozhodnutiach

súdov (uvedené v prehlásení), čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa rozhodujúcich skutkových
okolností, pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré nosiče skutkových okolností sama
mala k dispozícií fyzicky v podobe zmluvy a potom každou zaplatenou splátkou.

40. Napokon tu súd poukazuje aj na samotné prehlásenie združenia, v ktorom sa uvádza, že sama

žalobkyňa vyhľadala združenie v máji v roku 2015, to znamená, že mala vedomosť o skutkových
okolnostiach (zrejme aj predtým) a samotné oboznámenie s právnym posúdením nemalo vplyv na
subjektívnu lehotu. Na základe týchto skutočností súd uzatvára, že subjektívna lehota na vydanie
prípadného bezdôvodného obohatenia začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec
zákonom ustanovenej povinnosti a pretože žalobkyňa poslednú splátku úveru zaplatila dňa 22. 11.

2012, subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula najneskôr
dňa 23. 11. 2014, žaloba bola podaná dňa 22. 2. 2016.

41. Pre úplnosť súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 143/2016,
ktorý sa vyjadril k právnemu záveru Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 14Co/1009/2014-236zo dňa

23. 9. 2014, ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného
obohatenia, že je zásadné, kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení
žalovaného dozvedieť. Ústavný súd konštatoval, že tento právny záver Krajského súdu nepovažuje za
svojvoľný ani za prijatý v zjavnom omyle, respektíve ako výsledok formalistického výkladu aplikovaných
právnych noriem.

42. Vzhľadom na túto skutočnosť, že súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku premlčania pre uplynutie
subjektívnej premlčacej doby, posudzovanie dĺžky objektívnej premlčacej doby a ani samotného nároku
už nebolo právne relevantné, napriek vyjadrenému právnemu zdôvodneniu súdu druhej inštancie ktoré
sa týkalo len 10 ročnej objektívnej premlčacej doby pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení.

43. Súd ďalej poukazuje na princípy právnej istoty a poukazuje na vec, v ktorej v pozícii žalobkyne bola
totožná žalobkyňa ako v tejto právnej veci, proti žalovanému totožnému ako v tejto právnej veci, kde sa
žalobou na tunajšom súde tiež podanou dňa 22. 2. 2016 domáhala žalobkyňa vydania bezdôvodného
obohatenia vec sp.zn. 25C/56/2016-87 (č.l. sp. 178 až 187), kde v prvom rozsudku aj keď žalovaný

vzniesol námietku premlčania dňa 12. 5. 2016 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe vyhovel a Krajský súd
v Prešove uznesením č.k. 17Co/156/2016-96 zo dňa 15. 12. 2016 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
(podotýkamvyhovujúcispotrebiteľke)avrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutiev
odôvodnení krajský súd okrem iného uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní vzniesol
námietku premlčania, súd prvej inštancie sa prioritne nevysporiadal s touto námietkou a až keď námietka

nebude dôvodná, potom sa bude zaoberať vecou samou.

44. V bode 40. potom súd prvej inštancie uviedol: „Čo sa týka použitia objektívnej premlčacej lehoty
v dĺžke 3 rokov alebo 10 rokov, súdu sú známe rozdielne názory na túto problematiku. Rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, napr. 18Co/97/2015 a 3Co/228/2015 vychádzajú z domnienky, že žalovaný,

v daných veciach nebankový subjekt, má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov,
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. Pokiaľ tak nerobí a v zmluve absentuje určitá náležitosť podľa zákona, jeho konanie je
úmyselné. Obdobný názor, vychádzajúc z tých istých úvah, je možné vysloviť aj vo vzťahu k bankám.Súdu je však známe, že v rámci rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Prešove existuje aj
iné rozhodnutie, napr. 15Co/207/2015, alebo rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, napr.
14Co/128/2014,13Co/90/2015.Tietorozhodnutiavychádzajúztoho,žeúmysel(priamyalebonepriamy)

musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného
obohatenia. Podmienky' na 10 ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a p la tí 3-ročná objektívna
premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou, pričom však žalobkyňa
žiadnymspôsobomnepreukázala,žebyžalovanýmalúmyselkbezdôvodnémuobohateniusavovzťahu

k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a žeby tento úmysel existoval
už v čase získania bezdôvodného obohatenia.

45. Čo sa týka subjektívnej premlčacej lehoty, súd má za nepochybné, že uplynula aj subjektívna
premlčacia doba. Aj keď subjektívna premlčacia lehota podľa zákona plynie od doby, kedy sa oprávnený
subjektdozvedelobezdôvodnomobohatenípovinnéhosubjektuajehovýške,tútovedomosťjepotrebné

odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť
bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti (platí zásada neznalosť
zákona neospravedlňuje), teda nie je podstatné, či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre
súdov, a teda či bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. Tento právny názor
vyplýva priamo z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo/67/2011: to, kedy sa oprávnený

dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno
právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec
relevantné. Podobné názory prezentujú rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 330do/528/2006 zo dňa
29. 3. 2007, 28Cdo/685/2011 zo dňa 28. 3. 2012, 28Cdo/3977/2007 zo dňa 18. 3. 2008 a
26Cdo/785/2011 zo dňa 24. 4. 2012.“.

46. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

47. Podľa § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), trovy konania
sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti

s uplatňovaním alebo bránením práva.

48. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

49. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže

žalobkyňa podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.