Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/118/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111245012
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111245012.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: H. Q.,
K.. XX. U. XXXX, O. P. P., Č. V. Č., zastúpený advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners, s.r.o.,
Radlinského ul. č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo
výške 1. 505, 43 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 03. marca 2014, č. k. 4C/221/2011 - 84, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 1. 505, 43 eur s 9, 25 % úrokom z omeškania ročne od
19. apríla 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh žalobcu zo dňa 10.
januára 2014 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Svoje rozhodnutie v
časti výroku, ktorým žalobu na zaplatenie istiny 1. 505, 43 eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil
právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov a vecne tým, že žalobca v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal na

skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. marca 2002 schválil PODIELOVÉMU
DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo
požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze
Družstva zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu
investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13.
mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že
nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície

s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti
osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 02.
júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii,Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe

zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná

banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73
ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla
2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1
písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods.

3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa
§ 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom
na výpoveď obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo
požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka
s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo

do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a
iné a listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy
v činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12. júla 2010,

č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi s cennými
papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného
súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia Družstva vzniklo dôvodné
podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa
21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska

rozhodnutím zo dňa 01. marca 2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods.
7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č.
566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o
schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené

zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 07. decembra
2010, č. GUV-1744/2010; rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt tým, že zmenou skutočností uvedených v Prospekte
investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva

uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Uviedol, že mal v konaní preukázané, že majetok
vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a
na 98, 85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej
stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 %
podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na

celkových aktívach predstavovala 91, 45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a
Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva
aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia
investičného rizika. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že
Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa

05. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, do funkcie správcu ustanovil Q.. Q.
J. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že žalobca sa stal členom Družstva
a žiadosťou zo dňa 11. februára 2011 požiadal o zrušenie členského podielu v Družstve, pričom mu
okrem potvrdenia o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnací podiel bola dňa 15.
decembra 2010 vystavená zmenka na sumu 1. 505, 43 eur, splatnou na videnie, ktorú si prihlásil do

konkurzu, v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010, a ktorá bola
správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá, z dôvodu ktorého podal incidenčnú žalobu
voči správcovi konkurznej podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
1Cbi/408/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. Uviedol, že nárok na náhradu škody podľa zák. č.514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať a preto, ak má

navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani predpoklad existencie škody. Poukázal na
skutočnosť, že žalobca sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu
vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči

Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná žalobcovi vydať
získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že žalobca si predmetnú pohľadávku voči
Družstvu uplatnil v konkurze vyhlásenom na jeho majetok, avšak v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu z dôvodu, že oprávnenosť
jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Cbi/408/2011, ako i z dôvodu, že nie je možné ustáliť majetok

Družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená
jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný
postup, s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepodal ani návrh proti členom predstavenstva Družstva,
alebo jeho kontrolnej komisie v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného
zákonníka a až v prípade bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo

uplatňovania náhrady škody voči štátu a preto dospel k záveru, že žalobca svoj nárok uplatnil predčasne.
K nesprávnosti úradného postupu spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých
do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania
činnosti družstva, súd prvej inštancie uviedol, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č. 566/2001

Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 01.
januára 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust.
§ 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 01. júna 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície
podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z., a preto dospel k záveru, že v prípade nastania novej

významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu
investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť
v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne
na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho
na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým

odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že
nie je možné opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo
za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až

do 15. apríla 2010 nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp.
nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20.
apríla do 06. mája 2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré
by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície,
nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť

Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Uviedol, že Národná banka Slovenska vyzvala
Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto
však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal
aj dodatok Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska
konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvej inštancie preto v jej postupe nezistil

namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v
prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup žalovaného a nie obchodníka s cennými papiermi, a preto v priamej príčinnej
súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobcovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom,
ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia

bolo len Družstvo. Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č.
566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a §
137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia arozloženiarizika,prípadnekrytiarizikaaNárodnábankaSlovenskapodľaplatnejúpravyvdanomobdobí
(rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na
Družstvo v tom čase nevzťahovala, a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený

zákonom. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovaný sa nesprávneho
úradného postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po
zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustil, z
dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane žalobcu, keď z listinných
dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty vo výške 16. 596, 96 eur

(500. 000,-Sk) a vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,-Sk) je zrejmé, že Národná banka Slovenska
činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo
o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo
veciach dohľadu a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia
na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť.
Poukázal na skutočnosť, že bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie

o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad
nad jeho činnosťou voči Družstvu a nemožno zanedbať ani povinnosti žalobcu, ktorý sa ako člen
Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a
zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s
Družstvom. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred

Súdnym dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., článkom
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku
formulovanú žalobcom Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže nejde o súd rozhodujúci v poslednom
stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani o posúdenie
platnosti ustanovenia práva únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, respektíve

jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán
povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Uviedol, že predmetom konania o prejudiciálnej otázke pred
Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok, a to otázky týkajúce sa
výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov s tým, že
Súdny dvor Európskej únie nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným

súdom a ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie po posúdení návrhu
žalobcu na predloženie ním navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je porušením práva Európskej
únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt,
ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v smernici
2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2003 a na tento inštitút verejnej

ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom,
že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy,
na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na túto otázku, či je

porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29 smernice 2003/71/
ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri
verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice
2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d) a
f) citovanej smernice, poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú

Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu
nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná banka Slovenska
nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné
a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových
hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad na

finančnom trhu ?), dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveď na uvedené otázky nemá
bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho determinovala po právnej stránke.
Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný
s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi
predpismi Európskej únie a sú upravené a zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho

poriadku SR a uviedol, že verejná ponuka majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR
preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná
ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré
zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôtv porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe zverejneného Prospektu
cenných papierov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne
plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu

neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie istiny

1. 505, 43 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.)

a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, resp. v napadnutej časti zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Namietol, že súd prvej
inštancienezohľadnil,žeNárodnábankaSlovenskanepostupovalavsúladesprincípomprávnehoštátu,
ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že
sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať

v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov
práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal
z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom

investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovaného, že
upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade

orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval
žalobca záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí
bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o

skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania tvrdil opak,
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané

subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj jeho ako žalobcu. Poukázal na skutočnosť,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
H.. G. X., D.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou

jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, žetoto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.

a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing.
Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska
naďalejakceptovalastav,žeceléportfólioDružstvajerozloženéainvestovanédoprepojenýchsubjektov
s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich

klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10. 000
eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie

ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca 2011 obchodníkovi s

cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov
minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol,
že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným
dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu

investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010
účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom
2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli

neaktuálne minimálne od 01. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť
z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho
vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm.
b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra

2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť
Družstva zakázala. Uviedol, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu na náhradu škody proti štátu a
nerobí takúto žalobu predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v

konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až
na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu, a preto žiadna platná právna norma neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť

plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovaného a prvoinštančného súdu povinný, mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedol, že ak by prebiehajúce
konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti

za škodu, ako i trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného
konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či
trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
Poukázal na skutočnosť, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu
zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je

tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným žalovaným, a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť, svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietol, že zo zápisníc o
pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvej inštancie,resp. predložené stranami sporu neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s
poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6
MCdo 11/2010.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvoinštančný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z
jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a
právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené stranou, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami a odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je
právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobcu,

a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za denegatio
iustitiae, je účelové. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne
navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo
veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,
kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že

žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny
návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za
jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie
Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými
právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej

všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s
Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom
postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené

ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol,
že žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií
v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a
doterajšíalebopropagovanývýnosniejezárukoubudúcichvýnosovstým,žeNárodnábankaSlovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú

dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až
od 01. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať,

či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01. januára 2009,
na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008
Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom

za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná
banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť,
že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a

preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú
povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že
zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt museloobsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to

bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala
relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci
jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad

finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj
Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
žalovaný uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a
iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie

otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto
zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, z dôvodu ktorého musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti
veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky

tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná
existencia pohľadávky žalobcu a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych
konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka
žalobcu voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže mu vzniknúť škoda. K námietke
žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani

jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na
písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v

hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne

špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré strana dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože strana viedla desiatky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať,

pričommujeznáme,ženaOkresnomsúdeBratislavaIsúprotinemuvedenéstovkysporovnarovnakom
skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho
zástupcu.

4.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 25. júna 2014, č. k. 2Co/452/2014 - 128 rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keď Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní žalobcu proti tomuto rozsudku rozhodol uznesením
zo dňa 23. augusta 2017, sp. zn. 7 Cdo 119/2017 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom s tým, že odvolací súd navyše obsah predmetného vyjadrenia žalovaného
uviedol v napadnutom rozhodnutí.5.

Odvolací súd v súlade so závermi uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, doručil vyjadrenie
žalovaného k odvolaniu žalobcu, žalobcovi dňa 10. 01. 2019, avšak žalobca, resp. jeho právny zástupca
sa k nemu nevyjadril.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP,
zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2019 podľa § 378 ods. 1 v
spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich

právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

7.

Podľa § 470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak

nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.

Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym

skutkovýmaprávnymzáverom,ktorévnapadnutomrozhodnutíajnáležiteodôvodnil(§220ods.2CSP).

10.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 05. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. apríla 2010 v sume 1. 505, 43 eur,
pričom na základe žiadosti žalobcu o zrušenie členského podielu v Družstve zo dňa 11. 02. 2011 (č. l.

16 spisu) došlo k zrušeniu jeho členstva ku dňu 30. marca 2011 (č. l. 17 spisu) a žalobcovi bola dňa 15.
decembra 2010 vystavená vlastná zmenka v sume 1. 505, 43 eur, so splatnosťou na videnie.

12.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplneníniektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé

nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

13.

Medzi stranami nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011,
č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

14.

V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 30. decembra 2011
domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu škodu v sume 1. 505, 43 eur s 9, 25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanej žalobe a doplnenom v podaní
doručenom súdu prvej inštancie dňa 06. septembra 2013, ktorý spočíval v tom, že Národná banka

Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust.
§ 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v
máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť
Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej

banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 04.

marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia
a zapríčinila, že žalobca nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že
obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

15.

V posudzovanej veci sa žalobca voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

16.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

17.Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

18.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

19.

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v

konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

20.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, alevždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

21.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

22.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

23.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať

v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

24.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná

banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investície Družstva.

25.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa
dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka
spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu

Prospektu investície.

26.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009

na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. donovelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala
samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama

o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

27.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva, a preto pokiaľ Družstvo od
31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka
Slovenska skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

28.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,

ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať
ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

29.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,

či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011, č.
GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou

bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva

voči žalobcovi.

30.Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermipričinnostivočiDružstvu,nakoľkoodhliadnucodaktívnehoprístupuNárodnejbankySlovenska

k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16. 596, 96 eur
(500. 000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.

decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

31.

Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý

má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu
sú odlišné od tých, aké očakáva tá strana sporu, ktorej práv, či právom chránených záujmov sa má

rozhodnutie dotýkať.

32.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

33.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná

banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému, nakoľko v daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri

ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu
zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom žalobca v priebehu celého konania pred
súdom prvej inštancie vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného

rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup žalovaného, v
konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých Národnou bankou
Slovenska, podľa názoru žalobcu, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa
nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

34.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 05. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd

uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si žalobca pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu
uplatnilvkonkurznomkonaní,škodamueštenevznikla,apretonemôžebyťdanázodpovednosťštátuzaškodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal,
že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená
v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy

zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie
je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky
rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č.
4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

35.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu v podanou odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísanýmspôsobom,nakoľkozobsahuzápisnícopojednávanípredprvoinštančnýmsúdomvyplýva,

že strany sporu riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov, a to nielen založených v spise, ale aj
ostatných dôkazov, spoločných pre všetky konania a nachádzajúcich sa v spise vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/176/2011 (č. l. 79 spisu).

36.

Odvolací súd však vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. augusta
2017, sp. zn. 7 Cdo 119/2017 považuje za nevyhnutné uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva vo
veci Trančíková proti Slovenskej republike vydal rozsudok dňa 13. januára 2015, avšak Krajský súd v
Bratislave v posudzovanej veci rozhodol dovolacím súdom zrušeným rozsudkom dňa 25. júna 2014,

t. j. v čase, kedy rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré poukázal dovolací súd vo
svojom uznesení ani neexistovalo s tým, že dovolací súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo vo
vzťahu k Slovenskej republike rozhodol v skutkovo a právne rovnakej situácii inak, ako proti Českej
republike, napr. dňa 14. 12. 2010, č. 24880/05 vo veci Ladislav Holub v. Česká republika, dňa 29.
03. 2011, č. 17696/07 vo veci Jan Čavajda v. Česká republika, dňa 29. 03. 2011, č. 9965/08 vo veci

Vladimír Matoušek v. Česká republika, v ktorých dospel k záveru, že práva sťažovateľov nedoručením
vyjadrenia protistrany k ich vyjadreniu porušené neboli, t. j. sťažovatelia úspešní neboli a ich práva neboli
porušené nedoručením vyjadrenia protistrany k ich odvolaniu, pričom odvolací považuje za potrebné
poukázať na ust. § 193 ods. 1 veta druhá C. s. p. (§ 135 ods. 1 veta druhá O. s. p., účinný v čase
rozhodovania odvolacieho súdu rozsudkom, ktorý dovolací súd zrušil), podľa ktorého je súd viazaný (o.

i.) rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných ľudských práv; pričom
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom uznesení nevysvetlil, prečo súdy v Slovenskej republike
nemôžu postupovať podľa iných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vyššie
citované rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva proti Českej republike) a ako mohol odvolací súd v
tejto právnej veci postupovať podľa rozsudku vo veci Trančíková, keď o jej sťažnosti rozhodol Európsky

súd pre ľudské práva 6 mesiacov po vydaní dovolacím súdom zrušeným rozsudkom.

37.

Zároveň považuje odvolací súd za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (sp. zn. 7 Cdo 119/2017) je v rozpore s iným rozhodnutím (uznesením) Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 01. 2015, sp. zn. 6 Cdo 273/2014, ako aj s rozsudkom zo dňa
06. 08. 2008, sp. zn. 6 Sžo 15/2008, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, „že
rozhodnutie správneho orgánu sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,
ktoré nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Z toho vyplýva všeobecný záver,

že ak by aj súd považoval konanie súdu prvého stupňa za pochybenie, potom treba mať na pamäti,
že zrušenie rozhodnutia pri pochybení, ktoré nemá vplyv na zákonnosť postupu, alebo rozhodnutia
súdu, nemá za cieľ, aby sa formálne zopakoval postup, ktorý by viedol k takému istému meritórnemu
rozhodnutiu“.

38.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje, a preto tento rozsudok v jeho napadnutej časti

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

39.

Výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu zo dňa 10. januára 2014 na podanie

prejudiciálnejotázkySúdnemudvoruEurópskejúnie,nebolodvolanímanidovolanímžalobcunapadnutý
(dovolací súd však rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. júna 2014, č. k. 2Co/452/2014 -
128 zrušil celý), a preto podľa názoru odvolacieho súdu je tento výrok právoplatný.

40.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok náhradu trov
konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).