Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 31, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/403/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117206131
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4117206131.1

Uznesenie

L. súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu
JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: Q. E., nar.XX.XX.XXXX,
bytomQ.G.-R.8,protižalovanému:Endepro,s.r.o.vlikvidácii,IČO:35805731,sosídlomMlynskéNivy
49,821 09 Bratislava, o neplatnosť zmlúv, o určenie že úvery sú bezúročné a bez poplatkov a zaplatenie
bezdôvodného obohatenia v sume 461,94 eura, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu

Nitra, č. k. 25Csp/41/2017 - 109 zo dňa 6. júla 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 odsek 1,2, §

53 ods. 1,2 , 5, § 54 odsek 1,2, § 39, § 107 ods. 1,2, § 451 ods. 1,2,§ 559 ods. 1,2, § 517 odsek
2, Občianskeho zákonníka a § 497, 499, § 501 ods. 1,2 Obchodného zákonníka, § 9 odsek 1, 2 3, §
11odsek 1 písmeno a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal na zistený skutkový stav, podľa ktorého
sa žalobkyňa domáhala určenia, že úver č. 571247943 zo dňa 20.02.2014 a úver č. 571253951 zo dňa
17.03.2014jebezúročnýabezpoplatkovazmluvysúneplatnéatiežzaplateniasumy461,94euraztitulu
bezdôvodného obohatenia. Žalovaná suma pozostáva z rozdielu medzi poskytnutou sumou žalovaným

z oboch úverov, sumy 220 eur z úveru zo dňa 17.03.2014 a 600 eur z úveru zo dňa 20.02.2014
a zaplatenou sumou žalobkyňou vo výške 409,20 eura a 872,74 eura, a to aj so sumou uhradenou
na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere mala
žalobkyňa oba úvery zaplatiť v 60-týždňových splátkach. Pre obe zmluvy bola uvedená výška úrokovej
sadzby 22,38 % a RPMN 70,38 %. V tom čase bolo priemerné RPMN vo výške 46,30%. Žalobkyňa úver
zo dňa 20.02.2014 splatila v 23. týždeň roku 2014 a úver zo dňa 17.03.2014 v 25. týždeň roku 2015,

resp. doplatila ho dňa 29.01.2016 sumou 230 eur. Žalobkyňa so žalovaným uzatvorila spolu so zmluvu
o spotrebiteľskom úvere aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Svedok H. L. ktorý je so žalobkyňou
v priateľskom vzťahu vypovedal, že on sám si bral úver od žalovaného a musel podpísať aj zmluvu
o zabezpečení splátok, inak by úver nedostal. Na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru bola
žalobkyni poskytnutáslužbavprevzatípeňažnejhotovosti-splátkyúveru.Zatútoslužbuboladojednaná
splátka X,XX eura týždenne ( 60 týždňov).

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že korigujúcim ustanovením v prípade spotrebiteľských zmlúv, resp.
spotrebiteľského vzťahu, ktorým je aj prejednávaný prípad, je ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho
zákonníka. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v uvedených ustanoveniach
Občianskeho zákonníka, je vo vzťahu k úprave zmluvného záväzkového práva obsiahnutej v
Obchodnom zákonníku špeciálnou právnou úpravou, upravujúcou spotrebiteľské zmluvy. Uviedol, že

nerozpísaním splátky na istinu, úrok, poplatky sa zmluva nepovažuje za zmluvu o úvere bez poplatkov
a úrokov. Ak je určený deň v mesiaci, kedy sa má splátka uhradiť, začiatok splácania a počet splátokmusí byť každému zrejmé kedy bude dlh splatený. V zmluve je uvedené adresa dodávateľa, je teda
jasná adresa kde možno zaslať reklamáciu, či sťažnosť. Zmluva teda obsahovala podrobné podmienky
a v bode 17 bola špecifikovaná doba trvania zmluvy a v bode 23 odkaz na adresu pre reklamáciu a

sťažnosť. Zdôraznil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ je zo zmluvy možné identifikovať dátumy splátok. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva
neobsahovala neprijateľnú podmienku podľa ktorej by sa s poukazom na § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm.
c), f), l) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a), b) považovala za bezúročnú a bez poplatkov.

3. V časti určenia, že zmluvy sú neplatné a bez úrokov a poplatkov, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Poukázal na to, že nie je dôvod rozhodovať o určení, keď je možné rozhodovať o plnení, čoho sa aj
žalobkyňa tiež domáhala. Obe zmluvy sú už ukončené ich úhradou, dané výroky by nijako zmluvné
strany neovplyvnili bez nutnosti domáhania sa plnenia, čo sa aj udialo. Súd tak mal za to, že na daných
určeniach žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem a preto v tejto časti ( prvé 4 výroky ) žalobu z

uvedeného dôvodu zamietol.

4. V časti nároku žalobkyne z úveru zo dňa 20.02.2014, teda v časti o zaplatenie sumy 272,34 eura
( rozdiel medzi poskytnutou a uhradenou sumou z predmetného úveru), považoval súd prvej inštancie
nárok vzhľadom na námietku žalovaného za premlčaný, preto v tejto časti návrh zamietol. Podľa názoru

súdu došlo k ubehnutiu subjektívnej dvojročnej premlčacej doby od úhrady dlhu v 23. týždeň roku
2014 do podania návrhu dňa 28.02.2017. Žalobkyňa tvrdila, že sa o svojom nároku dozvedela mesiac
pred podaním návrhu a tak jej subjektívna lehota neuplynula počas bežiacej neubehnutej trojročnej
objektívnej lehoty. Súd však bol toho názoru, že v deň úhrady úveru žalobkyňa presne vedela koľko
uhradila a z akého dôvodu. Nie je významné či žalobkyňa mala také právne znalosti, aby bola schopná

subjektívne posúdiť skutkové okolnosti. Ak sa teda neskôr dozvedela, že možno jej právny nárok
kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenia, nie je pre plynutie subjektívnej premlčacej doby relevantné.
Objektívna premlčacia doba bola 3 ročná, nie 10 ročná, pretože zo strany žalovaného nebol preukázaný
úmysel sa obohatiť ( napr. rozhodnutia KS v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/90/2015, KS v Žiline sp. zn.
9Co/516/2015).

5. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na to, že výška úroku 22,38% je prijateľnou výškou úroku,
ktorá nie je v rozpore s dobrými mravmi či zákonom. O podstatných náležitostiach zmluvy, a to o úroku,
či RPMN bola žalobkyňa upovedomená v kontraktačnom formulári a v samotnej zmluve, od ktorej mohla
do 14 dní od podpísania bez udania dôvodu odstúpiť. Súd nevidel dôvod prečo by boli predmetné zmluvy

v rozpore s dobrými mravmi a námietky žalobkyne sa v tomto svetle javia ako účelové až špekulatívne.
Reálny úrok bol v tomto prípade dokonca nižší, len 12,32% resp. 12,52 % ročne. Pri prvej zmluve bola
istina 220 eur, úrok 22,38% , doba platenia 420 dní - rok aj necelé dva mesiace, vypočítaný úrok bol
31,68 eura. Za rok bol úrok 27,51 eura čo predstavuje skutočný úrok 12,51%. V druhej zmluve bola istina
600eur,úrok22,38%,dobaplateniatiež420dní,vypočítanýúrok86,40eura.Zarokbolúrok75,09eura,

čopredstavujeskutočnýúrok12,52%.Vkonečnomdôsledkujevýškaúrokuhlavnýmpredmetomplnenia
a výšku úroku tak nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Žalobkyňa namietala aj neplatnosť
zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Nebolo preukázané, že by bolo podmienkou žalovaného, aby
žalobca uzavrel zmluvu o zabezpečení splátok za účelom získania úveru. S názorom žalobkyne , že
do RPMN treba zahrnúť aj náklady žalobcu zo zmluvy o zabezpečení splátok, sa súd prvej inštancie

z uvedených dôvodov nestotožnil. Súd tak mal za to, že ani v sume 189,20 eura zo zmluvy zo dňa
17.03.2014sažalovanýbezdôvodneneobohatil.Spoukazomnahoreuvedenézdôvodnenie,bolizmluvy
platne uzavreté, neboli v rozpore so zákonom či dobrými mravmi, preto žalobkyňa nemala právo na
bezdôvodné obohatenie. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd v tomto rozhodnutí návrh
zamietol v celosti. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP tak, že

žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, ktorá namietala
nesprávne právne posúdenie oboch úverových zmlúv. Poukázala na iné rozhodnutia súdov, podľa
ktorých sa do celkových nákladov spotrebiteľa sa musia uviesť aj náklady za služby poskytované

žalovaným za preberanie splátok. To znamená, že RPMN je nesprávne uvedené. Pokiaľ nie je uvedené
RPMN v spotrebiteľských zmluvách, považujú sa tieto za bezúročné a bez poplatkov. Uviedla, že
súd je v takýchto prípadoch povinný ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok a rozpor
s dobrými mravmi a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnúochranu spotrebiteľa. Zdôraznila, že súd sa nevysporiadal s otázkou bezúročnosti úverov, nezaoberal
sa ochranou spotrebiteľa podľa §5b zákona č. 250/2007 Z.z., ako aj s nesprávne uvedeným údajom
RPMN v zmluvách.

7. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne v písomnom vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za
vecne správny. Poukázal na to, že žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že súd „nevykonal navrhované
dôkazy“, no už neuvádza, ktorý konkrétny z dôkazov okresný súd vykonať nemal. Čo sa týka RPMN a
zmluvy o zabezpečení splátok úveru, súd sa aj s danou otázkou veľmi presne vysporiadal a to v bode 50

napadnutého rozsudku. Odmeny za dobrovoľné doplnkové služby do výpočtu RPMN prosto nevstupujú,
čo jasne vyplýva z právnej úpravy (§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch), ako aj konštantnej
judikatúry. Žalobca svojim odvolaním nevyčíta okresnému súdu žiadne konkrétne pochybenie, ale vyčíta
to, že takpovediac nenašiel voči žalovanému niečo, čo by bolo na prospech žalobcu, čo by spôsobilo
to, že žalobe by okresný súd vyhovel.

8. K vyjadreniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že je nevyvrátiteľnou skutočnosťou, že po prepočte
predstavuje RPMN v zmluvách 170% - 220%. Poukázala na ustanovenie zákona 129/2010 Z.z., z
ktorého vyplýva, že do RPMN sa majú započítavať všetky náklady, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť a súvisia
z úverom.

9. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že nenachádza zákonné ustanovenie, podľa ktorého by
náklady za dobrovoľné doplnkové služby k spotrebiteľskému úveru mali vstupovať do výpočtu RPMN
v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takéto konštatovanie žalobcu nemá zákonnú a ani aplikačnú
oporu a dokonca je v priamom rozpore so zákonným ustanovením, na ktoré sa odvoláva samotný
žalobca (§ 2 pism. g) zákona o spotrebiteľských úveroch). Predmetom konania sú zmluvy zo dňa 17.

marca 2014 a 20. februára 2014, pričom žalobca nesprávne vychádza z hmotnoprávnej úpravy, ktorá
nadobudla účinnosť až 23. decembra 2015 a to na zákona č. 438/2015 Z.z.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie , ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a

po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť vrátane súvisiaceho výroku o trovách
konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 28.2.2017

domáhala určenia, že úver poskytnutý na základe zmluvy číslo 571247943 a zmluvy č. 571253951
je bezúročný a bez poplatkov, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 571247943 zo dňa 20.2.2014 a
zmluva č. 571253951 zo dňa 17.3.2014 je neplatná. Nakoniec žiadala vydať od žalovaného bezdôvodné
obohatenie vo výške 461,94 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa namietala neprijateľné
zmluvné podmienky dojednaných zmlúv, na základe ktorých sa mal považovať každý úver za bezúročný

a bez poplatkov. Uviedla, že v zmluve bola uvedená nesprávna výška RPMN, keď do celkových nákladov
nebola zahrnutá suma zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru. V zmluve nebola uvedená adresa,
na ktorú môže žalobca podať sťažnosť alebo reklamáciu. Každú zmluvu o zabezpečení splátok úveru
považovala žalobkyňa za neplatnú, keďže túto bola nútená uzavrieť za účelom uzavretia samotnej
zmluvy o úvere. Žalovaný navrhoval návrh zamietnuť, v časti bezúročnosti, či neplatnosti zmlúv z

dôvodu, že zmluvy sú už ukončené - splatené a žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na uvedených
určeniach. Namietal premlčanie nároku žalobkyne ohľadne zmluvy zo dňa 20.02.2014 v dvojročnej
premlčacej dobe.

12. Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec v zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu a zákonných

ustanovenídospelkzáveru,že dôvody,prektorésúdžalobuzamietolniesúsprávne.Súdprvejinštancie
vyvodil nesprávny skutkový záver týkajúci sa posúdenia uvedených úverových zmlúv, odôvodnenie
rozsudku pri posúdení zmlúv a následného zamietnutia časti nároku z dôvodu premlčania je rozporné
a jeho rozhodnutie nie je úplne preskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z toho dôvodu bolo možné
prijať záver o tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.13. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že zmluvy boli platne uzavreté, neboli
v rozpore so zákonom či dobrými mravmi, a preto žalobkyňa nemala právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia ( bod 50). V rozpore s uvedeným v bode 48 odôvodnenia pri posudzovaní zmluvy o úvere zo

dňa 20.02.2014, považoval súd prvej inštancie nárok vzhľadom na námietku žalovaného za premlčaný,
a preto v tejto časti návrh zamietol. Vychádzal z toho, že u žalobkyni došlo k ubehnutiu subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby od úhrady dlhu v 23. týždeň roku 2014 do podania návrhu dňa 28.02.2017.
Takýto záver súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za protichodný, keď na jednej strane uzavrel,
že obe zmluvy o úvere sú platné a na druhej strane pri zmluve o úvere zo dňa 20.2.2014 posudzoval

premlčanie nároku žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia. V tejto časti je potom rozhodnutie súdu
prvej inštancie nepreskúmateľné, keďže uvedené závery sú v zrejmom rozpore.

14. Súd prvej inštancie posudzoval aj náležitosti oboch zmlúv, vzhľadom na to, že žalobkyňa ich
namietala.Odvolacísúdsastotožnilskonštatovanímsúduprvejinštancie,žeideospotrebiteľskýprávny
vzťah v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú

sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj posúdením, že
obe zmluvy majú všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z. Odvolací súd však považuje
za nepreskúmateľné rozhodnutie aj v žalobkyňou namietanej výške RPMN, keď táto bola v zmluvách
uvedená vo výške 70,38 %, čím sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Z predložených úverových
zmlúv pritom vyplýva, že žalobkyňa za poskytnutie úveru neplatí len úrok, ktorý je uvedený v zmluve a

ktorý prepočítal aj súd, ale aj ďalšiu odplatu, a to tzv. poplatok za garantovanú službu vyjadrený pevnou
sumou. Nie je možné súhlasiť ani s argumentáciou súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, že
bolo podmienkou žalovaného, aby uzavrela zmluvu o zabezpečení splátok za účelom získania úveru. Zo
svedeckej výpovede svedka H.sne vyplýva, že aj on sám si bral od žalovaného úver a musel podpísať
aj zmluvu o zabezpečení splátok, inak by úver nedostal a túto skutočnosť súd nijako nevyhodnotil.

15. Odvolací súd posudzujúc obsah zmluvy o zabezpečení splátok úveru je toho názoru, že zmluva,
vzhľadom na jej obsah - prevzatie splátok úveru a výšku poplatku za túto "službu" - je dojednaním,
ktoré obchádza zákon v tom, že túto tzv. doplnkovú službu žalovaný účelovo zahrnul do inej zmluvy, nie
úverovej, s cieľom znížiť celkovú RPMN úveru. Poplatok za túto službu, keďže súvisí s úverom, mal byť

preto zahrnutý do RPMN; v danej veci potom výpočet RPMN mal zohľadňovať nielen splátka úveru
13,45 eura resp. 4,94 eura týždenne, ale taktiež splátku odmeny 5,15 eura resp. 1,88 eura týždenne,
t.j. celkovú splátku 18,60 eura ( 6,82 eura) týždenne. Nakoľko žalovaný sumu 309 eur a v prípade
druhej zmluvy sumu 113,30 eura nezhrnul do výpočtu RPMN, je nesprávny záver súdu prvej inštancie,
že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože v zmluve o

spotrebiteľskom úvere je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v nižšej ako skutočnej výške, a
tento nesprávny údaj je v neprospech spotrebiteľa ( §11 ods. 1 písm. b).

16. Podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané
a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo
ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú
skupinu spotrebiteľov. Obchodná praktika, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny
spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku

alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu
priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je
zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré nie je mienené doslovne. Za nekalú obchodnú praktiku
sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná
praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je

v prílohe č. 1.

17. Žalobkyňa v konaní aj odvolaní namietala neplatnosť zmlúv o zabezpečení splátok úveru, s čím
sa súd prvej inštancie nestotožnil, lebo žalobkyňa nepreukázala, že by bola nútená takúto zmluvu
uzavrieť. Odvolací súd poukazuje na to, že účelom zmluvy o zabezpečení splátok úveru bola " služba"

spočívajúca v prevzatí peňažnej hotovosti, čo podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na poplatok
za túto službu 5,15 eura ( v prípade druhej zmluvy 1,88 eura ) v porovnaní jednak s cenou za takúto
službu u poštového prepravcu (0,65 euro v súčasnosti) a s výškou splátky úveru 13,45 eura ( 4,94
eura) možno posúdiť ako nekalú obchodnú praktiku. Posudzujúc predmetnú zmluvu z hľadiska zvýšenejochrany slabšieho účastníka tohto záväzkového vzťahu, teda žalobkyne v postavení spotrebiteľa a
podrobiac ju skúmaniu vád, ktorých existencia by bola dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu
(§ 39 OZ), odvolací súd je toho názoru, že predmetná zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná

podľa ustanovenia § 39 OZ pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi, keďže žalovaný nesporne
dosiahol uzavretie predmetnej zmluvy použitím nekalej obchodnej praktiky. Uzatváranie tejto zmluvy
podmieňovalo uzatvorenie úverovej zmluvy, a tiež to, že obsah a cena služby jednoznačne smerovali k
tomu, že žalobkyňa, ako spotrebiteľ, urobila rozhodnutie o obchodnej transakcii, týkajúce sa predmetnej
zmluvy,oktorépôvodnenemalazáujemaktorébyinaknebolaurobila,keďžejejúmyslomnebolosplátky

úveru splácať na adrese bydliska (napr. pre zdravotné problémy, pre ktoré by nemohla zaplatiť splátku na
pošte, alebo prostredníctvom internetbankingu, či iným spôsobom). Bol to žalovaný, ktorý poskytnutie
úveru podmienil uzatvorením zmluvy o zabezpečení úveru za poplatok vo výške sumu 309 eur a v
prípade druhej zmluvy 113,30 eura. Žalovaný nepreukázal a ani netvrdil žiadny právne akceptovateľný
dôvod pre takýto postup, teda nie je zrejmé, prečo platenie úveru nedohodol štandardným spôsobom,
platbounaúčet,čoprespotrebiteľapredstavuježiadnealebominimálnenáklady.Spoukazomnazistený

skutkový stav veci odvolací súd aj s prihliadnutím na to, že výška poplatku, ktorý mal byť len doplnkovou
službou, prevyšuje výšku odplaty za úver, t.j. úrok a poplatok za garantovanú službu v zmluve o úvere
uzavrel, že Zmluva o zabezpečení úveru je podľa § 39 OZ neplatná, pretože jej cieľom bolo navýšenie
ceny úveru prostredníctvom nekalej obchodnej praktiky.

18. Žalobkyňa odvolaním napadla celý zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie , teda aj výrok o
určení neplatnosti úverových zmlúv a určení o tom, že zmluvy sú bezúročné a bezpoplatkové. Súd
prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na takomto určení, keďže obe
zmluvy sú ukončené ich úhradou a žalobkyňa sa domáha plnenia zo zmlúv. S účinnosťou od 1.1.2018
bolo zákonom č. 279/2017 Z.z. doplnené ustanovenie § 11, a to odsekom 4 zákona č. 129/2010 Z.z.,

podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. V
dôvodovej správe sa uvádza, že s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa Civilného sporového
poriadku, v zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z
osobitného predpisu, sa týmto novým ustanovením zaviedla možnosť spotrebiteľa podať žiadosť o

určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľ už nemusí
preukazovať naliehavý právny záujem, ak sa domáha určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, keďže vyplýva priamo zo zákona. Je potrebné
dodať, že táto nová zákonná úprava nemá prechodné ustanovenia, preto sa súd prvej inštancie musí
aktuálne vysporiadať aj s týmto nárokom žalobkyne týkajúcim sa uvedeného určenia, i keď dovtedy

postačovalo vyriešiť napr. otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti len v rámci predbežného posúdenia
o nároku na vydanie plnenia. Zároveň je potrebné poukázať na to, že naliehavý právny záujem môže
byť iba na jednom z uvedených určení, pretože iba platná zmluva o úvere môže byť bezúročná a bez
poplatkov.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1
písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní súd prvej inštancie rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu o nesprávne uvedenej výške
RPMN a neplatnosti Zmluvy o zabezpečení úveru a rešpektujúc tiež ďalšie vyššie popísané právne
závery odvolacieho súdu vec opätovne preskúma, pričom sa bude zaoberať dôvodnosťou žalobkyňou

uplatnených nárokov v nadväznosti na zmenu právnej úpravy (§ 11 odsek 4 zákona č. 129/2010 Z.z.),
svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s ust. § 220 CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne
o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

20. Záverom odvolací súd uvádza, že z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava 1

Oddiel : Sro, Vložka číslo 23439/B zistil že došlo k zmene obchodného mena žalovaného od 04.04. 2018
z pôvodného Provident Financial, s.r.o. na Endepro, s.r.o. v likvidácii, preto v záhlaví tohto rozhodnutia
uviedol na strane žalovaného Endepro, s.r.o. v likvidácii.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).