Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/107/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212203092
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4212203092.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL
FACTORING, a. s. so sídlom Bratislava- mestská časť Staré Mesto, Mostová 2, IČO: 35 838 825,
zastúpený Jakubčák, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Bratislava, Michalská 14 proti žalovaným:
1. L. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX a 2. F. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, o zaplatenie

9.354,64 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, týkajúcom sa
zaplatenia sumy 1.663,53 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.663,53 eura od 22.
12. 2010 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnom zamietajúcom výroku p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie

zo dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 v tomto rozsahu z r u š u j e a konanie
z a s t a v u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. Konanie
voči žalovanej v 3. rade zastavil a žalovaným nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie po právnej

stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101, § 548 ods. 1, § 3 Občianskeho
zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 63 ods. 1 CSP. Uviedol, že dňa
16. 02. 2012 žalobca súdu doručil žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd žalovaných zaviazal spoločne
a nerozdielne zaplatiť mu 9.354,64 eura spolu s úrokom vo výške 11,8 % ročne zo sumy 6.660,90
eura za čas od 22. 12. 2010 do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
6.660,90 eura za čas od 22. 12. 2010 do zaplatenia a trovy konania na tom skutkovom základe, že
jeho právny predchodca (Slovenská sporiteľňa a. s.) dňa 17. 01. 2005 uzatvoril so žalovanými 1. a

2. Zmluvu o splátkovom úvere č. 0178877715, na základe ktorej im poskytol úver v sume 6.638,78
eura (200.000,-Sk), pri úrokovej sadzbe 11,80% ročne. Žalovaní 1. a 2. sa zaviazali poskytnutý úver
splácať v dohodnutých splátkach, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20. 02. 2005
a poslednej na deň 20. 12. 2009. Ich záväzok zo zmluvy o splátkovom úvere voči veriteľovi nesplnili
riadne a včas a to ani po splatnosti celého úveru 20. 12. 2009, preto vznikol sporný peňažný záväzok,
ktorý ku dňu postúpenia pohľadávky 21. 12. 2010 predstavuje sumu vo výške 9.354,64 eura (6.660,90

eura úverová istina po splatnosti, úroky v sume 870,17 eura a úroky z omeškania v sume 1.823,57
eura). Žalovaná v rade 3. prevzala ručenie za dlh žalovaných 1. a 2., a to na základe listiny o ručení. V
priebehu konania súd zistil, že žalovaná v rade 3. zomrela dňa 26. 11. 2015. Žalovaná v rade 3. dňomjej smrti stratila procesnú subjektivitu. Dedičské konanie po nej bolo zastavené uznesením Okresného
súdu Bratislava1 č. k. 1D/332/2015-41 zo dňa 07. 07. 2016 pre nemajetnosť. Na jej dedičov takto
neprešlo žiadne právo, z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani zodpovednosť jej dedičov za prípadné

dlhy žalovanej v 3. rade podľa § 470 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo
možné v konaní pokračovať s dedičmi žalovanej v 3. rade. Podľa § 63 ods. 1 CSP súd konanie voči
žalovanej v rade 3. zastavil. Je bezpochybné, že zmluvu, ktorú uzatvorili žalovaní v 1. a 2. rade s
právnym predchodcom žalobcu dňa 17. 01. 2005 treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože
túto uzatvoril dodávateľ a žalovaní v rade 1. a 2. ako spotrebitelia. Základnou črtou spotrebiteľských

zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku
spĺňa. Na právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s prihliadnutím na ustanovenie § 52 ods. 2 vetu
tretiu Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. 05. 2014), podľa ktorého všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka

nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá prechodné ustanovenia.
To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Súd preto
predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský právny vzťah a posudzoval ho podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a to aj z hľadiska premlčania. Súd, plniac si svoju povinnosť vyplývajúcu z
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom od 01. 05.

2014) predovšetkým zisťoval, či sporné právo bolo na súde uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej
lehote. V tomto konaní žalobca uplatňuje zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Z
obsahu žalobcom predloženého výpisu z účtu predmetného úveru vyplýva, že posledné plnenie žalovaní
predzačatímtohtokonaniavykonalidňa20.02.2007.Súduzjehočinnostijeznáme,žeVOPpôvodného
veriteľa dali možnosť veriteľovi kedykoľvek po omeškaní dlžníkov vykonať úkon (výpoveď zmluvy bez

uvedenia dôvodu, odstúpenie od zmluvy), ktorým veriteľ mohol vyvolať splatnosť predmetného dlhu.
Súd vychádzal pri posúdení premlčania práva z toho, že ak veriteľ môže sám vyvolať splatnosť dlhu,
tak môže aj vykonať svoje právo na zaplatenie tohto dlhu a to uplatnením na súde. Vychádzajúc z
uvedených skutočností, súd mal za to, že prvý krát veriteľ svoje predmetné právo mohol uplatniť už 01.
06. 2007 (pretože za túto dobu mohol v súlade s VOP vykonať úkon, s ktorým mohol vyvolať splatnosť

celého dlhu). Ak veriteľ napriek takejto možnosti po dobu do 21. 12. 2010, keď postúpil predmetný dlh,
čo je viac ako 3 roky, nevykoná žiaden možný úkon za tým účelom, aby mohol žiadať svoje finančné
prostriedky od svojho dlžníka, robí to zrejme za účelom predĺženia zákonnej premlčacej doby a tým
zabezpečiťsivýhodumožnostiuplatneniaprávanasúdeajponeprimeranedlhejdobe.Takátoobchodná
praktika však je v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv vyplývajúcich z

občianskoprávneho vzťahu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Jednostranné predĺženie zákonnej
premlčacej doby nečinnosťou oprávneného subjektu súd považoval za obchodnú praktiku, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi, a preto nemôže požívať zákonnú ochranu. Vzhľadom na uvedené, súd pri
rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvý krát na súde svoje právo mohol uplatniť voči žalovaným
najneskôr 01. 06. 2007 a od tohto dňa mu začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva

na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 06. 2010. Žaloba na súd bola podaná dňa 16. 02. 2012,
teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe vyššie uvedeného, súd
dospel k záveru, že sporné právo je premlčané, preto žalobcovi spornú sumu priznať nemohol a žalobu v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP, keď v konaní
úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania, keďže im týmto konaním žiadne trovy nevznikli

a ani nepreukázali žiadne trovy.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho zamietajúcom výroku, napadol v zákonnej lehote
odvolaním žalobca, namietajúc, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie

je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podstata nesprávnosti právneho posúdenia veci
spočíva v nesprávnom posúdení začiatku plynutia a trvania premlčacej doby, v nesprávnom postupe

a rozhodnutí súdu z hľadiska jeho odôvodnenia, možného preskúmania, presvedčivosti a prijateľnosti,
nepredvídateľnom postupe konajúceho súdu. Súd prvej inštancie pochybil pri aplikácii ustanovení
Občianskeho zákonníka na súdený prípad a jeho rozhodnutie nemá oporu v zákone a je v rozpore
s kogentnými ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka. Každá z dohodnutých splátok predstavujesamostatné plnenie, a preto pre každú splátku začína plynúť premlčacia doba samostatne. Je právom,
a nie povinnosťou veriteľa urobiť právny úkon, ktorý vyvolá stav, keď sa dlh, ktorého plnenie bolo
dohodnuté v splátkach, stane splatným celý, za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 565

a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že ide o právo, a nie povinnosť veriteľa,
pasivitaveriteľaspôsobujevzmysle§103Občianskehozákonníkato,žesajednotlivésplátkypremlčujú,
čím sa podstatne obmedzuje možnosť veriteľa úspešne žalovať takéto splátky na súde, čím de facto
dochádza v konečnom dôsledku k znižovaniu majetkových hodnôt veriteľa, a nie k poškodzovaniu
dlžníka, ktorému tým vzniká možnosť úspešne sa brániť námietkou premlčania proti takto uplatnenému

nároku na súde. Vo vzťahu ku každej nezaplatenej splátke sa tak osobitne premlčuje možnosť jej
vymáhania na súde a možnosť vyvolať splatnosť celého zostatku pre nezaplatenie konkrétnej splátky. V
ďalšej časti odvolania žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, keď nie je zrejmé, prečo súd opomenul najmä ustanovenie §
103 Občianskeho zákonníka. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Má za

to, že v doterajšom konaní neboli dodržané ustanovenia čl. 6 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, §
157 ods. 2 OSP. Uviedol, že vyrovnať sa s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre
prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí
ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, resp. aspoň spochybniť alebo vysvetliť, prečo tento argument
považuje za irelevantný. Navrhol odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom

zamietajúcom výroku zmeniť tak, že súd podanej žalobe vyhovie a žalovaných v 1. a 2. rade zaviaže
zaplatiť mu sumu 1.663,53 eura, úrok z omeškania zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia
a náhradu trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného, resp. navrhol napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodovanie. V prevyšujúcom rozsahu, nad sumu 1.663,53 eura

a nad úrok z omeškania zo sumy 1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia vzal žalobca žalobu späť.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní, na ktorom
doplnil dokazovanie oboznámením všeobecným obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a. s. a
po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom
výroku týkajúcom sa zaplatenia sumy 1.663,53 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia je potrebné v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pretože je

vo výroku vecne správny, aj keď z iných právnych dôvodov. Vo zvyšnom zamietajúcom výroku odvolací
súd v súlade s ustanovením § 370 CSP pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zo
dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 v tomto rozsahu zrušil a konanie zastavil.

5. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1., 2. a 3. rade, zaplatiť mu sumu
9.354,64 eura s úrokom vo výške 11,80% ročne zo sumy 6.660,90 eura od 22. 12. 2010 až do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 6.660,90 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a trovy
konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť ostatných

žalovaných. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca nadobudol pohľadávku od veriteľa Slovenská
sporiteľňa a. s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010. Právny predchodca
žalobcu a žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili dňa 17. 01. 2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0178877715,
na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným v 1. a 2. rade úver vo výške 6.638,78
eura, pri úrokovej sadzbe 11,80% ročne, so splatnosťou prvej splátky (výška splátky 151,23 eura) dňa

20. 02. 2005 a konečnou splatnosťou úveru dňa 20. 12. 2009. Na zabezpečenie návratnosti záväzku zo
zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou v 3. rade Dohodu o ručení zo dňa 17.
01. 2005, v ktorej žalovaná v 3. rade vyhlásila, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník.
Žalovaní v 1. a 2. rade svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere nesplnili a poskytnutý úver nesplatiliani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti úveru. Pohľadávka žalobcu zo zmluvy o úvere bola ku dňu
postúpenia, t. j. 21. 12. 2010 vo výške 9.354,64 eura, z toho istina po splatnosti vo výške 6.660,90 eura,
nezaplatené úroky vo výške 870,17 eura a úroky z omeškania vo výške 1.823,57 eura. Istinu žalobca

ďalej úročí riadnym úrokom vo výške 11,80% a zákonným úrokom z omeškania vo výške 9%.

8. Súd vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom (v poradí druhým), ktorým žalobu voči žalovaným v 1.
a 2. rade zamietol a konanie voči žalovanej v 3. rade v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 CSP zastavil.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným nepriznal ich náhradu. Zamietajúci výrok rozhodnutia súd

prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
na danú vec a ustálením záveru o premlčaní uplatneného nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie je predmetom prejednania odvolacím súdom v jeho napadnutom zamietajúcom výroku, keď
výrokrozsudkusúduprvejinštancieozastaveníkonaniavočižalovanejv3.rade,preabsenciuodvolania
v tejto časti, nadobudol právoplatnosť.

9. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republiky viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

10. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal z ustanovenia § 5b Zákona
o ochrane spotrebiteľa účinného v čase rozhodovania, avšak odvolací súd musí v rámci svojej

rozhodovacej činnosti prihliadať aj na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 5. februára 2018
sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 27. 09. 2018 a ktorým
vyslovil, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade
s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci ústava a zákon o ústavnom

súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred
právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú
hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex
tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť
vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je

priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu
právnej istoty (Nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2006 sp. zn. I. ÚS 316/06-37).

11. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.

372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej
republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

12. Vo vzťahu k vyššie uvedenému Nálezu Ústavného súdu SR je zrejmé, že aplikáciou ustanovenia §
5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, keď súd prvej inštancie prihliadal na premlčanie ex offo, bez námietky
premlčania, keď v súčasnosti nie je možné na aplikáciu ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa
prihliadať, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď je potrebné rovnako konštatovať i to,

že vec nesprávne právne posúdil i z hľadiska posúdenia plynutia premlčacej doby, z ktorého dôvodu je
odvolanie žalobcu podané v tejto veci dôvodne. Keďže však odvolací súd, viazaný ustanovením § 390
CSP nemohol prejednať podané odvolanie žalobcu tak, že by rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, na prejednanie podaného
odvolania nariadil odvolacie pojednávanie a súčasne vyzval v zmysle ustanovenia § 382 CSP strany

sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
na danú právnu vec.13. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 382 CSP uviedol, že ustanovenie §
89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení
daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona

o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe tejto možnosti si zmluvné
strany dojednali otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, avšak v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom
dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že došlo k

platnému postúpeniu pohľadávky. Žalovaní v 1. a 2. rade sa na písomnú výzvu odvolacieho súdu v
zmysle ustanovenia § 382 CSP nevyjadrili a rovnako tak neurobili ani na odvolacom pojednávaní.

14. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie právny vzťah medzi stranami
sporu správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský a správne naň aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré sa prednostne použijú na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Taktiež je potrebné uviesť to, že vzťah
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný
špeciálnou právnou úpravou, a to zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku
predpisomscharakteromlexspecialis.Keďžekpostúpeniupohľadávkyvdanejvecidošlomedzibankou
a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho

zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona
o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje
zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym
subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky,
ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom ustanovení

podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom odvolací dospel k záveru, že
žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď nepreukázal doručenie výzvy jeho právneho
predchodcu na plnenie v zmysle ustanovenia § 98 ods. 2 Zákona o bankách žalovaným. Uvedený
predpoklad je zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase
postúpenia pohľadávky. Preto k otázke aktívnej legitimácie žalobcu je potrebné konštatovať to, že táto

v predmetnom konaní nie je daná, keď žalobca nepredložil súdu dôkazy o tom, že by jeho právny
predchodca účinne vyzval žalovaných na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal.

16. Je preto potrebné konštatovať, že právny predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju
pohľadávkuvočižalovanýmlenpotom,akboližalovanínapriekpísomnejvýzvenepretržitedlhšieako90

kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez
súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli, resp. z vykonaného dokazovania
ich splnenie nevyplynulo, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda
pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná
zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne

neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky
žalovaných prihliadať. K námietke žalobcu ohľadne aplikácie ustanovenia § 89 ods. 1 Zákona
o bankách je potrebné uviesť, že toto ustanovenie je v znení, ako ho uvádza žalobca, účinné až
od 10. 06. 2013 a toto ustanovenie na danú vec nemožno aplikovať, a táto námietka žalobcu je ztohto dôvodu nedôvodná. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti argumentuje i s poukazom na všeobecné
obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu (bod 18.14) a na súhlas žalovaných s tým, že
banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, je potrebné uviesť, že takáto

dohoda zmluvných strán jednak odporuje § 92 ods. 8 Zákona o bankách a výrazne skracuje žalovaným
lehotu na plnenie omeškaného dlhu oproti zákonnej úprave (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách). Navyše,
toto ustanovenie všeobecných obchodných podmienok je súčasťou tzv. formulárových obchodných
podmienokprávnehopredchodcužalobcu,ktoréžalovanínemohlipriuzatváranízmluvynijakoovplyvniť.
Takéto dojednanie je dojednaním neplatným, odporujúcim ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

17. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR
v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8
Zákona o bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa
názoru dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca
do určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie

subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia
zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je
bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva

banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil
a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného
záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež

prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta s plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas
presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi
aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového

tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky
klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu
plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,

že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok
konania v prejednávanej veci, než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za
splneniaktorýchmôžebankapostúpiťsvojupohľadávkuinémusubjektu,sú zpovahyvecipodmienkami,
bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za

následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.

18. Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie, odvolací súd k záveru, že žalobca v danej veci nepreukázal,
že pohľadávka, ktorú nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z bankového subjektu bola
postúpená platne a že je tak aktívne legitimovanou stranou sporu. S ohľadom na to, že napadnutý výrok

rozhodnutia, týkajúci sa zaplatenia sumy 1.663,53 eura a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
1.663,53 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, je výrokom zamietajúcim, a tak správnym, odvolací súd
ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, i keď z iných právnych dôvodov, uvedených vyššie.

19. Vo zvyšnom zamietajúcom výroku, keďže žalobca vzal podanú žalobu v tomto rozsahu späť a

žalovaní v 1. a 2. rade so späťvzatím žaloby súhlasili, v zmysle ustanovenia § 370 CSP výroku pripustil
späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 13. decembra 2016 č. k. 6C/269/2012-140 v
tomto rozsahu zrušil a konanie zastavil.

20. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovení § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovaným ako úspešným účastníkom v zamietajúcom
rozsahu rozhodnutia a strane, ktorá nezavinila zastavenie konania v zastavujúcom rozsahu rozhodnutiapriznalnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu (prvoinštančnýchaodvolacích),ovýškektorých
rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).