Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215216639
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4215216639.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie

Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: X. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. X.
XXX/XX, XXX XX G. R., zastúpená U. kancelária JUDr. Natália Borsosová, s.r.o., so sídlom Ul. biskupa
Királya 6, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Obec Zemianska Olča, Hlavná 26, 946 14 Zemianska
Olča, zastúpený JUDr. Milan Bányi advokát, so sídlom Námestie B. Bartóka 218/5, 932 01 Veľký Meder,
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o určenie trvania pracovného pomeru žalobkyne,
o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6Cpr/5/2015 - 215
zo dňa 25.apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni listom zo
dňa 28.08.2015 zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d bod 4. Zákonníka práce je neplatná. Vo
zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 4.,
§ 77 ZP v znení účinnom k 28.08.2015, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel

k záveru, že žaloba žalobkyne je v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti výpovede dôvodne podaná.
Poukázal na obsah žaloby, ktorú žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie dňa 09.09.2015 , ktorou sa
domáhala určenia, že výpoveď, ktorá jej bola daná zo strany žalovanej listom zo dňa 28.08.2015 podľa
§ 63 ods. 1 písm. d)-4 ZP je neplatná, a zároveň, aby súd určil, že jej pracovný pomer u žalovanej
naďalej trvá za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení jej dodatkov
č. 1, 2 a 3. Žalobkyňa v žalobe tiež uviedla, že jej pracovný pomer u žalovanej vznikol na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 04.05.1992 v zmysle dodatkov č. 1, 2 a 3 a podľa pracovnej náplne zo dňa

28.03.2002. Oznámením zo dňa 01.07.2015 žalovaná zrušila ustanovenie na vedenie matrík, ktorým
bola ustanovená do funkcie matrikárky obce G. R. a zároveň novým ustanovením na vedenie matrík
z toho istého dňa ju starosta svojvoľne previedol do funkcie zástupkyne matrikárky pre obec G. R..
Ďalej uviedla, že písomným pokynom č. 1/2015, tiež zo dňa 01.07.2015, jej starosta uložil povinnosť
plniť úlohy v rozpore s pracovnou zmluvou v znení jej dodatkov a zároveň v rozpore s pracovnou
náplňou zo dňa 28.03.2002. Uvedené konanie starostu je podľa žalobkyne v rozpore s ust. § 54 ZP, na
čo žalovanú upozornila vo výzve na mimosúdne vyriešenie veci zo dňa 07.07.2015. Ďalej uviedla, že

starostažalovanejjejvdňoch01.07.2015,13.07.2015,20.07.2015,27.07.2015,10.08.2015,17.08.2015
doručil pokyny/poverenia na plnenie úloh a následne upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo
dňa 09.07.2015, 20.07.2015, 03.08.2015 a 07.08.2015. V nadväznosti na to, jej bola dňa 28.08.2015
doručená výpoveď.2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie skonštatoval, že výpoveď je jednostranný právny úkon

smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru bez súhlasu druhej strany , pričom výpoveď daná zo
strany zamestnávateľa môže byť len zo zákonných dôvodov. Pre výpoveď zo strany zamestnávateľa je
zákonom stanovená písomná forma pod sankciou neplatnosti a jej podstatnou náležitosťou je konkrétne
vymedzenie výpovedného dôvodu a to tak, aby bol nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom.
Uvedené podstatné náležitosti výpovede Zákonník práce zakotvuje pod sankciou neplatnosti preto, aby

bola poskytnutá dostatočná ochrana zamestnanca, pretože výpoveď zamestnávateľa môže mať pre
zamestnanca závažné právne dôsledky. Zdôraznil, že žalovaná v spornej výpovedi ako dôvod výpovede
uviedla opakované porušenie pracovnej disciplíny a ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d Zákonníka práce.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že pokyny starostu žalovanej, ktorými
ukladal žalobkyni rôzne pracovné úlohy, boli len vo všeobecnej rovine a nie je možné z nich zistiť, čo

je konkrétnym obsahom zadanej pracovnej úlohy. Podľa názoru súdu prvej inštancie zadanie pracovnej
úlohy musí byť konkrétne a pre zamestnanca jednoznačné, čo však v tomto prípade nebolo dodržané,
napr. poverenie zo dňa 13.07.2015 (č.l. 16), v zmysle ktorého starosta zadal za pracovnú úlohu
žalobkyni vypracovanie poriadku v miestnych cintorínoch dvojjazyčne. Súd prvej inštancie považoval
takúto pracovnú úlohu za nezrozumiteľnú, a preto za nezrealizovateľnú. Skonštatoval, že ak teda

žalovaná uložila žalobkyni nekonkrétnu a nejednoznačnú pracovnú úlohu a zároveň ani neuviedla, podľa
akých kritérií bude posudzovať to, či sa táto pracovná úloha splnila alebo nie, zamestnávateľ nemôže
zamestnancom vykonanú činnosť považovať za neuspokojivé plnenie pracovných úloh. Zamestnanec
už pri zadaní pracovnej úlohy musí vedieť kritériá, ktoré zamestnávateľ použije pri vyhodnotení
plnenia pracovnej úlohy. Konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že napriek

nekonkrétnemu a nejednoznačnému vymedzeniu pracovnej úlohy a neuvedenia kritérií vyhodnotenia
pracovnej úlohy, žalobkyňa po poverení odovzdala zamestnávateľovi ňou spracovaný materiál. Preto
podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné konštatovať, že žalobkyňa odmietla vykonať pracovnú
úlohu zadanú jej zamestnávateľom. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ak uloží zamestnávateľ
zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ktorý spočíva v neuspokojivých pracovných výsledkoch, musí

zamestnávateľ v súdnom konaní dokázať, že na konkrétne nedostatky v práci zamestnanca nielen
upozornil, ale že ho i písomne vyzval, a to v období posledných 6 mesiacov na ich odstránenie,
pričom zamestnávateľ musí preukázať, že mu určil aj primeranú lehotu, a zamestnanec napriek
tomu nedostatky neodstránil. Hmotnoprávnou podmienkou výpovede danej z dôvodu neuspokojivých
pracovných výsledkov je teda písomná výzva zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov v primeranej

lehote.
4. S poukazom na tieto závery sa súd ustálil, že výpovedný dôvod uvedený u ust. § 63 ods. 1 písm. d/ bod
4. Zákonníka práce v čase doručenia spornej výpovede nebol daný a okrem toho v spornej výpovedi nie
je skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu uvedené tak, aby nemohol byť zamenený iným dôvodom,
preto súd žalobe o určenie neplatnosti výpovede vyhovel. V časti o určenie, že pracovný pomer

žalobkyne u žalovaného naďalej trvá za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992
v znení dodatkov č. 1, 2 a 3 súd žalobu zamietol, pretože takéto určenie by bolo nadbytočné, lebo zo
zákona priamo vyplýva, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru pracovný pomer zamestnanca
nekončí a naďalej trvá. Súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 CSP žiadnej strane nepriznal právo
na náhradu trov konania.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa a to do výroku, ktorým
súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne za podmienok
dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 4.04.1992 v znení dodatkov 1., 2. a 3. naďalej trvá a tým aj
do súvisiaceho výroku o trovách konania. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala na skutočnosť, že

súd prvej inštancie síce vyhovel správne žalobe žalobkyne, keď určil, že výpoveď daná žalobkyni listom
zo dňa 28.08.2015 zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka práce je neplatná,
ale vyhovel jej len čiastočne, nakoľko súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán
sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. Zdôraznila, že sa žalobou zo dňa 02.09.2015 okrem
určenia neplatnosti výpovede domáhala aj určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá,

a to za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení dodatkov č. 1, 2 a 3.
Vytýkala súdu prvej inštancie , že sa s touto časťou žaloby vôbec nezaoberal, ani v priebehu konania
a ani v odôvodnení rozsudku, v ktorom sa obmedzil len na konštatovanie, že zo zákona vyplýva, že
pri neplatnom skončení pracovného pomeru pracovný pomer zamestnanca nekončí a trvá, a že takétourčenie by bolo nadbytočné. Poukázala na to, že rozhodnutie o tom, že jej pracovný pomer trvá podľa
pracovnej zmluvy zo dňa 04.05.1992 v znení dodatkov 1,2 a 3 je pre ňu podstatné, nakoľko ako vyplýva
z listinných dôkazov, rozhodnutím žalovaného zo dňa 01.07.2015 sa zmenila jej pracovná náplň oproti

pôvodnej pracovnej náplni v zmysle pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov 1 až 3. Z vyššie uvedených
dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti a vrátil vec súdu
prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie alebo posúdil sám, či rozhodnutie žalovaného o zmene
pracovných podmienok a pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 01.07.2015 je platné a v napadnutej časti
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v tejto časti vyhovie a prizná žalobkyni právo na

náhradu trov konania.

6. Dňa 13.06.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené odvolanie aj zo strany právneho zástupcu
žalovanej. Žalovaná vo svojom odvolaní v znení doplnenia odvolania zo dňa 13.06.2017 napadla
rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, v ktorom súd prvej inštancie rozhodol, že výpoveď daná
žalobkyni listom zo dňa 28.08.2015 zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka

práce je neplatná. V odvolaní uviedla, že žalobkyňa neplnila úlohy vyplývajúce, resp. priamo súvisiace
s agendou všeobecnej správy a s náplňou referenta všeobecnej správy, dokonca odmietala akékoľvek
pokyny zamestnávateľa s odôvodnením, že nemá odbornú spôsobilosť a radšej si čítala zákonník
práce alebo časopisy. Uviedla, že žalovaná udelila žalobkyni pokyn č. 1/2015 zo dňa 01.07.2015 na
plnenie pracovných úloh, pričom zdôraznila, že náplň práce v zmysle pracovnej zmluvy v znení jej

dodatkov zostala bez zmien, nakoľko sa len jednalo o rozsiahlejšiu špecifikáciu už existujúcej náplne
práce. Uviedol, že žalobkyňa bola ďalej v dňoch 13.07.2015, 20.07.2015, 27.07.2015 a 17.08.2015
písomne poverená na výkon úloh nepochybne priamo súvisiacich s agendou všeobecnej správ a
s náplňou práce referenta všeobecnej správy. Skonštatovala, že žalobkyňa okrem poverenia zo dňa
27.07.2015 nielenže nesplnila úlohy, na ktoré bola vyzvaná okrem písomného poverenia aj ústne,

zakaždýmzaprítomnostiaspoňjednéhoďalšiehozamestnanca,dokoncaodmietala.Poukázalanato,že
žalobkyni boli doručené v dňoch 10.07.2015, 20.07.2015, 31.07.2015,07.08.2015 písomné upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny s termínom na odstránenie týchto nedostatkov. Uviedla, že v súlade
s ust. § 63 ods. 1 písm. d-4 Zákonníka práce z dôvodu dlhodobého porušovania pracovnej disciplíny,
nakoľko žalobkyňa sústavne odmietala vykonávať povinnosti a úlohy vyplývajúce z pracovnej zmluvy

ako aj neuspokojivo plnila pracovné úlohy, žalovaná ukončila so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou
doručenou žalobkyni dňa 28.08.2015, s dvojmesačnou výpovednou lehotou, t.j. začína plynúť dňa
01.09.2015 a uplynie dňa 31.10.2015. Bránila sa tým, že z pracovnej náplne zo dňa 28.03.2002 vyplýva,
že žalobkyňa, ako zamestnanec, je povinná vykonávať a plniť úlohy zamestnávateľa, ktoré sú v súlade
s dohodnutou náplňou práce a že úlohy v zmysle poverení žalovaného, s náplňou práce referenta

všeobecnej správy bezpochyby súvisia. V závere odvolania zdôraznila, že v prípade žalobkyni, ako
zamestnanca žalovanej, išlo o súbeh neuspokojivého plnenia pracovných úloh a porušovania pracovnej
disciplíny, keď žalobkyňa vedome a účelovo odmietala vykonávať úlohy podľa pokynov žalovanej, preto
treba brať osobnostný zreteľ pri posudzovaní predmetného výpovedného dôvodu, a to nielen podľa
pomenovania príslušných ust. Zákonníka práce, ale hlavne podľa skutkového vymedzenia, ktoré bolo

nesporne žalovanou relevantne vymedzené. Záverom uviedla, že považuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie za nesprávne, lebo nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevyrovnal sa s tvrdením právneho
zástupcu žalovaného a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Ďalej uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
nesprávny . Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal s predloženými dôkazmi žalovanej a bral

do úvahy iba dôkazy - svedecké výpovede žalobkyni. Navyše rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhla preto, aby Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, zmenil rozsudok
Okresného súdu Komárno zo dňa 25.apríla 2017 č.k. 6Cpr/5/2015 - 215 a návrh žalobkyne zamietol,
prípadne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobkyňa doručila dňa 12.07.2017 súdu prvej inštancie vyjadrenie k odvolaniu žalovanej, v ktorom
uviedla, že žalovaná v priebehu konania nenavrhla vykonanie ďalších dôkazov, no napriek tomu v
odvolaní tvrdila, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav. Skonštatovala, že z obsahu
spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, ako
aj všetky dôkazy potrebné pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci v časti týkajúcej sa rozhodnutia

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie
vo vyhovujúcej časti správne ustálil skutkový stav veci a vychádzal zo správneho právneho posúdenia
veci, preto žalobkyňa navrhla v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomerunapadnutý rozsudok súdu prvej inšntacie, ako vecne správny, potvrdiť a žalobkyni priznať právo na
náhradu trov odvolacieho konania.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po

prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne
a odvolanie žalobkyni a žalovanej nie sú dôvodne podané . Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny dostatočne
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP

opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych
predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí uviedol.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza :

Súd prvej inštancie v rozhodnutí správne poukázal na to, že výpoveď je jednostranný právny
úkon smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru bez súhlasu druhej strany. Výpoveď, ktorú uloží
zamestnávateľ zamestnancovi môže byť uložená len zo zákonných výpovedných dôvodov a pre takúto

výpoveď je zákonom stanovená písomná forma a to pod sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu.
Jej podstatnou náležitosťou je konkrétne vymedzenie výpovedného dôvodu, a to tak, aby ho nebolo
možnézameniťsinýmdôvodom,takistopodsankciouneplatnostiprávnehoúkonu.Podstatnénáležitosti
výpovede Zákonník práce zakotvuje pod sankciou neplatnosti preto, aby bola poskytnutá dostatočná
ochrana zamestnanca, pretože výpoveď zamestnávateľa môže mať pre zamestnanca závažné právne

dôsledky. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná ako dôvod výpovede, uviedla opakované porušenie
pracovnejdisciplínyaust.§63ods.1písm.d-4Zákonníkapráce.Ďalejuviedla,žežalobkyňanevykonala
pokyn nadriadeného č. 1/2015 na plnenie úloh priamo súvisiacich s agendou všeobecnej správy, t.j.
s náplňou práce referenta všeobecnej správy, na základe čoho bola v dňoch 10.07.2015, 20.07.2015,
03.08.2015, 07.08.2015 upozorňovaná na porušenie pracovnej disciplíny s termínom na odstránenie

týchto nedostatkov. Odvolací súd sa po prejedaní veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v
tom , že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu tak, ako ho uviedla žalovaná v písomnej výpovedi
doručenej žalobkyni nekorešponduje so zákonným dôvodom výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
d bod 4. Zákonníka práce, pretože zákonným dôvodom výpovede podľa tohto ustanovenia ZP je
neuspokojivé plnenie pracovných úloh zamestnanca. Zákon pod sankciou neplatnosti právneho úkonu

stanovuje povinnosť pre zamestnávateľa skutkovo konkretizovať, v čom spočíva neuspokojivé plnenie
pracovných , a ktorých konkrétnych pracovných úloh sa týka.
11. Za dôležité odvolací súd považoval zistenie súdu prvej inštancie v tom, že písomná výpoveď
uložená žalobkyni zo strany žalovanej neobsahuje skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu ,
preto je výpoveď z pracovného pomeru uložená žalobkyni už z tohto dôvodu neplatná. Je treba

dať za pravdu súdu prvej inštancie v tom, že posudzovaná výpoveď z pracovného pomeru obsahuje
iba všeobecné konštatovania žalovanej spočívajúce v tvrdení, že žalobkyňa odmietla vykonávať
pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy, že pracovné úlohy plnila neuspokojivo. Ktoré
konkrétne pracovné povinnosti žalobkyňa odmietla vykonávať a kedy k tomu malo dôjsť písomná
výpoveď neobsahuje. Rovnako z písomnej výpovede nie je možné zistiť, ktoré pracovné úlohy a

kedy mala žalobkyňa neuspokojivo plniť. Všetky tieto skutkové okolnosti mala výpoveď obsahovať,
pričom bolo povinnosťou žalovanej tieto skutkové okolnosti v písomnej výpovedi vymedziť tak, aby
nemohlo dôjsť k zámene s iným výpovedným dôvodom. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň
poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu vedené sp. zn. 1 Cdo 124/2010 zo dňa 31.10.2011, 2
Cdo 248/2007 zo dňa 25.11.2008, 4 Cdo 137/2002 (publikovaný ZSP 7/2004), v ktorých Najvyšší súd

SR v súvislosti s výpoveďou uloženou zamestnancovi poukázal na povinnosť zamestnávateľa skutkovo
vymedziť dôvod výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom pod hrozbou sankcie
neplatnosti výpovede. Z uvedeného dôvodu súdu prvej inštancie správne posúdil výpoveď z pracovného
pomeru, ktorú žalovaná uložila žalobkyni ako neplatný právny úkon. Navyše z obsahu spisu vyplýva,že pokyny starostu žalovanej, ktorými ukladal žalobkyni vykonať rôzne pracovné úlohy, boli zadané
len vo všeobecnej rovine a nie je možné z nich zistiť, čo je konkrétnym obsahom zadanej pracovnej
úlohy, pričom zadanie pracovnej úlohy musí byť konkrétne a jednoznačné, čo nebolo v tomto prípade

dodržané. Odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie v tom, že zamestnanec musí
už pri samotnom zadaní pracovnej úlohy vedieť kritériá, ktoré zamestnávateľ použije pri vyhodnotení
plnenia pracovnej úlohy. Preto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj v tom, že
nie je možné konštatovať, že žalobkyňa odmietla vykonať pracovnú úlohu zadanú jej zamestnávateľom.
Odvolací súd zdôrazňuje, že ak zamestnávateľ uloží zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ktorý spočíva

v neuspokojivých pracovných výsledkoch, musí zamestnávateľ v súdnom konaní preukázať, že na
konkrétne nedostatky v práci zamestnanca upozornil, písomne vyzval v období posledných 6 mesiacov
na ich odstránenie v primeranej lehote a zároveň musí preukázať, že zamestnanec aj napriek tomu
nedostatky neodstránil. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná nesplnila ani hmotnoprávnou podmienkou
výpovede danej z dôvodu neuspokojivých pracovných výsledkov uloženej žalobkyni tak, ako to vyžadujú
príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil.
12. V súvislosti s odvolaním žalobkyne v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
naďalej trvá za podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 04.05.1992 v znení jej dodatkov
1,2 a 3 sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý tejto časti žalobu ako
nedôvodnú zamietol, pretože takéto určenie je nadbytočné. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru

pracovný pomer zamestnanca nekončí, ale trvá naďalej (§ 77 Zákonníka práce) , preto na takomto
určení žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem. Dôsledkom určenia neplatnosti výpovede je ako
je už vyššie uvedené skutočnosť, že pracovný pomer na základe neplatnej výpovede neskončil, ale
trvá naďalej, a to s takým obsahom, na akom sa strany sporu v znení dodatkov k pracovnej zmluve
dohodli. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že v zmysle ust. § 54 Zákonníka

práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne. Pokiaľ
k obojstrannej dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom nepríde, nie je možné jednostranne
zo strany zamestnávateľa ani zamestnanca obsah pracovnej zmluvy meniť . Pokiaľ zamestnávateľ túto
základnú zásadu nerešpektuje môže sa zamestnanec brániť v súdnom konaní, avšak nie žalobou o

určenie, že pracovný pomer trvá, na takomto určení totiž zamestnanec nemá naliehavý právny záujem,
pretože v prípade zmeny obsahu zmluvy aj neplatnej, pracovný pomer nezaniká. Z ohľadom na tieto
závery odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi uvedenými stranami sporu
v podaných odvolaniach.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd § 255 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo strán sporu
nemá nárok na ich náhradu a to s ohľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu v tomto konaní.

14. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).