Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 27, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414207287
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1414207287.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: Ľ. U., Y. XX, F.C., zastúpenej
advokátkou JUDr. Annou Orthovou, Rebarborová 1/B, Bratislava, proti žalovanému: SALUTO REAL,
s.r.o., Trhová 48, Bratislava, zastúpenému advokátom JUDr. Igorom Hunom, Seberíniho 1, Bratislava,
o zaplatenie 2.320 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 5.030 eur,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 8C/3/2014-233, zo dňa
9.11.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.000 eur
spolu s úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 2.000 eur od 7.3.2014 do zaplatenia a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol; žalobkyni priznal náhradu trov konania v konaní o žalobe vo výške 72,41 % s
povinnosťou úhrady žalovaným. Ďalším výrokom zastavil konanie o vzájomnej žalobe v časti 446,34
eura, vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol; žalobkyni priznal náhradu trov konania o vzájomnej
žalobe vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia 2.320 eur na

tom skutkovom základe, že suma 2.000 eur bola zaplatená žalovanému na základe Dohody o zložení
peňažnejčiastkyuzatvorenej21.10.2013(ďalejlen„Dohoda“)akozálohanakúpuF.Č..XXnaX.T.H.L..
Č.XXXX,G.V..R..C.XX,F.asuma320eurbolauhradenáakopreddavoknavýmenuokienvuvedenom
byte. Nakoľko k uzatvoreniu samotnej kúpnej zmluvy nakoniec nedošlo, listom zo dňa 18.2.2014 vyzvala
žalovaného k vráteniu zloženého preddavku na kúpnu cenu za byt 2.000 eur a zároveň na vrátenie
zloženého preddavku na dodávku okien 320 eur. Žalovaný na výzvu reagoval listom zo dňa 24.2.2014,
v ktorom o.i. uvádza, že 17.12.2013 jej zaslal faktúru na 2.000 eur na základe čl. II ods. 4 Dohody,

podľa ktorého „v prípade, ak záujemca jednostranne odstúpi od kúpy nehnuteľnosti uvedenej v čl. I
ods.1 a neuzavrie v lehote do 15.12.2013 kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti s budúcimi
predávajúcimi, nevyplatí zvyšnú časť kúpnej ceny vo výške a lehote dohodnutej v čl. II ods. 2 tejto
Dohody, zaniká záväzok sprostredkovateľa vrátiť zloženú zálohovú platbu na nehnuteľnosť záujemcovi.“
Citované ustanovenie Dohody považuje žalobkyňa za absolútne neplatné, nakoľko ide o vzdanie sa
práva vopred. Žalovaný sa teda na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil a je povinný prijatý preddavok
vrátiť. V záverečnej reči žalovaný uznal uplatnený nárok v časti 2.000 eur, v časti 320 eur žalobu žiadal

zamietnuť, nakoľko žalobkyňa uhradila 320 eur dodávateľovi okien. Ďalej súd prvej inštancie uviedol,
že vzájomnou žalobou sa žalovaný domáhal od žalobkyne zaplatenia náhrady škody 5.030 eur,, na
základe toho, že mu vznikla škoda 2.100 eur titulom vykonaných úkonov so žalobkyňou, 300 eur titulom
písomného vypracovania zmluvy o prevode vlastníctva bytu v dome zo dňa 29.11.2013, 370 eur titulomstraty na nájomnom na predmetnom byte z dôvodu ukončenia nájomného vzťahu s nájomníčkou J.,
200 eur titulom úhrady za urýchlenie vkladu za kúpu manželmi A., aby predávajúci mohol urýchlene
kúpiť byt v Trenčíne a 2.000 eur titulom straty provízie za sprostredkovanie predaja bytu. Výšku škody

odôvodnil tým, že žalobkyňa od 16.10.2013 bola v realitnej kancelárii 18 krát, posledný krát 5.12.2013.
Žalovaný vykonal so žalobkyňou spolu úkony v dobe trvania 21 hodín. Podľa sadzobníka poplatkov
realitnej kancelárie sa výška poradenstva v oblasti realitnej činnosti účtuje sumou 100 eur za hodinu;
spolu vo výške 2.100 eur. Za vypracovanie zmluvy o prevode vlastníctva bytu si žalovaný uplatnil 300
eur a za vypracovanie návrhu na vklad 60 eur. Žalobkyňa bola o týchto poplatkoch ústne informovaná.

Na pojednávaní konanom 12.10.2016 v rámci záverečnej reči vzal žalovaný späť vzájomnú žalobu v
časti 446,34 eura.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa zložila zálohu na kúpu bytu, zaplatila zálohu na
výmenu okien, ako aj to, že k uzavretiu kúpnej zmluvy na kúpu bytu medzi predávajúcim a žalobkyňou

nedošlo. Sporným ostala otázka, z akého dôvodu (či na strane žalobkyne alebo žalovaného) nedošlo k
uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy a či má žalobkyňa nárok na žalovanú sumu; nakoľko žalovaný v rámci
záverečnej reči uznal nárok žalobkyne na zaplatenie 2.000 eur, odpadol dôvod spornosti tejto otázky a
súd prvej inštancie musel žalobe v tejto časti vyhovieť. Vo vzťahu k požadovanému nároku na zaplatenie
320 eur mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žaloba je v tejto časti nedôvodná; z listinných

dôkazov (výpis z účtu žalobkyne, mailová komunikácia) mu vyplynulo, že žalobkyňa uzatvorila zmluvný
vzťah s dodávateľom okien priamo, žalovaný okná neobjednával, robil len výber dodávateľov na základe
požiadavky žalobkyne. Žalobkyňa nepreukázala opodstatnenosť tohto nároku, preto žalobu v tejto časti
zamietol.

3. K vzájomnej žalobe žalovaného skonštatoval, že žalovaný v žiadnom z uplatnených nárokov
nepreukázal dôvodnosť týchto nárokov a splnenie základných zákonných podmienok na priznanie
náhrady škody. Uplatnenie sumy v rámci vzájomnej žaloby 2.100 eur za 21 hodín v hodinovej sadzbe
100 eur vyhodnotil za nedôvodné, nakoľko nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by strany sporu
uzavreli zmluvu, alebo dohodu, na základe ktorej by mohla vzniknúť žalobkyni povinnosť úhrady za

poskytované konzultácie a stretnutia. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa bola informovaná o hodinovej
sadzbe za poskytované služby ani o skutočnosti, že obdobné služby sú vôbec spoplatnené. K uplatnenej
škode 370 eur titulom straty na nájomnom (po čiastočnom späťvzatí 285,66 eura) poznamenal, že
táto taktiež nebola v rámci dokazovania nijakým spôsobom preukázaná. Vychádzal z toho, že jediný
relevantný dokument k ukončeniu predchádzajúceho nájmu bytu p. J. je preberací protokol o odovzdaní

bytu zo dňa 18.11.2013, pričom kúpna zmluva medzi žalobkyňou a predávajúcim mala byť uzatvorená
do 15.12.2013; nie je teda zrejmé, aká škoda titulom ušlého nájomného mala žalovanému vzniknúť.
Nárok na zaplatenie 300 eur titulom písomného vypracovania zmluvy o prevode vlastníctva bytu a 60
eur titulom písomného vypracovania návrhu na vklad vzal žalobca v priebehu konania späť. K údajnej
škode 200 eur titulom úhrady platby za urýchlenie vkladu dodal, že žalovaný (odhliadnuc od iných

skutočnostíčibolisplnenépodmienkynanáhraduškody)nemôžebyťaktívnelegitimovanýnauplatnenie
takéhotonároku,nakoľkopoplatokneplatilžalovaný.Napokonksume2.000eurtitulomstratyprovízieza
sprostredkovaniepredajabytuskonštatoval,žetaktouplatnenánáhradaškodyježalovanábezprávneho
opodstatnenia, nakoľko túto províziu tvorila zložená záloha na kúpu bytu (skutočnosť, že zložená záloha
tvorí zároveň aj províziu žalovaného za sprostredkovanie kúpy bytu je nesporná a priamo to potvrdila aj

svedkyňa A.). Vrátenie zloženej zálohy, ergo provízie je predmetom samotnej žaloby a žalovaný nárok
žalobkyne vo výške 2.000 eur (záloha a provízia) uznal. Ak by teda uznal vzájomnou žalobou uplatnený
nárok žalovaným, v jednom výroku rozsudku by ho zaviazal k zaplateniu uvedenej sumy (2.000 eur) a
druhým výrokom toho istého rozsudku by zaviazal žalobkyňu k úhrade identickej sumy žalovanému.

4. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že nakoľko v časti 2.000 eur odpadol dôvod spornosti a v časti
320 eur vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú, pričom v konaní o vzájomnej žalobe dospel k záveru, že
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vzniku zodpovednosti žalobkyne za škodu, s poukazom na § 488,
§ 489, § 420 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. žalobe čiastočne vyhovel, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 2.000 eur spolu so žalovaným

príslušenstvom a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Zastavil konanie o vzájomnej žalobe v časti
446,34 eura a vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.
2 C.s.p. tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal podľa pomeru úspechu náhradu trov konania vo
výške 72,41 % a v konaní o vzájomnej žalobe priznal žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100 %.5. Proti rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
2.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.000 eur od 17.3.2014 do

zaplatenia a priznal žalobkyni náhradu trov konania vo výške 72,41 % a proti výroku o zamietnutí
vzájomnej žaloby žalovaného a trovám konania podal odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých častiach zmeniť v jeho prospech. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal
nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil jeho vyjadrenie

o nespornosti nároku 2.000 eur a neunesenie dôkazného bremena žalovaným v konaní o vzájomnej
žalobe.

6. Dôvodil tým, že konštatovaním súdu prvej inštancie o nespornosti nároku 2.000 eur došlo k
podstatnému nedorozumeniu; vyjadrenie urobil v kontexte toho, čo uvádzal štatutárny zástupca už
počas prebiehajúceho konania, konkrétne v zápisnici zo dňa 2.3.2016, na str. č. 6, kde na položenú

otázku: „Ak by došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, kde bola stanovená kúpna cena 54.000 eur a zároveň
bola uzavretá s pani U. dohoda o zložení finančnej čiastky vo výške 2.000 eur, čo by sa po podpísaní
tejto kúpnej zmluvy stalo s čiastkou 2.000 eur ? Bola by niekomu vrátená, alebo by ste si ju nechali
pre seba?“, štatutárny zástupca žalovaného odpovedal, že „Pani U. bola oboznámená s tým, že pri
podpise kúpnej zmluvy jej suma 2.000 eur bude mnou vrátená a ona ich použije na zaplatenie kúpnej

ceny. Províziu by nám mal vyplatiť p. W.“ (pozn. predávajúci). Aj na str. č. 7 predmetnej zápisnice, na
otázku právnej zástupkyne žalobkyne, štatutárny zástupca žalovaného odpovedal: „Áno, už som raz
povedal, že pri podpise zmluvy, by sa pani U. vrátilo 2.000 eur a ona by zaplatila celkovú kúpnu cenu
vo výške 54.000 eur.“ Argumentoval, že k uznaniu nároku žalovanej nemohlo dôjsť aj z dôvodu, že
počas celého prebiehajúceho konania nebolo žalovaným, ani jeho právnym zástupcom uvádzané, že

uznávajú predmetný nárok, tak ako je uplatňovaný v návrhu, čo do dôvodu a výšky. Práve opak je
pravdou; žalovaný odmietal vrátiť žalovanej 2.000 eur. O tomto ďalej svedčí aj skutočnosť, ktorá vyplýva
zo zápisnice zo dňa 24.6.2015, na str. 2, v ktorej právny zástupca žalovaného uviedol: „My sme ochotní
v rámci zmierneho vyriešenia veci poskytnúť náhradu navrhovateľke vo výške 400 eur z dôvodu, že
navrhovateľka je osoba zo zdravotnými problémami.“ Z uvedeného vyplýva, že žalovaný pred konaním

a taktiež počas konania ani raz neprejavil uznanie nároku žalobkyne, tak ako si ho uplatňovala v žalobe.
Mal za to, že nakoľko nedošlo zo strany žalovaného k uznaniu nároku žalobkyne v zmysle jej žaloby,
mal súd prvej inštancie rozhodnúť objektívne a spravodlivo o sporných otázkach a to z akého dôvodu (či
na strane žalobkyne, alebo žalovaného) nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a či má žalobkyňa nárok
na žalovanú sumu.

7. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe poukázal na to, že žalobkyňa neuzatvorením vopred dohodnutej
kúpnej zmluvy - pri ktorej žalovaný vystupoval ako sprostredkovateľ (realitná kancelária) medzi ňou a
predávajúcim - spôsobila žalovanému škodu. Výška škody, po čiastočnom späťvzatí vzájomnej žaloby
a zastavení konania v časti 446,34 eura pozostávala zo sumy 2.100 eur titulom vykonaných úkonov

so žalobkyňou, sumy 283,66 eura ako alikvotnej časti titulom straty na nájomnom z dôvodu ukončenia
nájomného vzťahu s nájomníčkou p. J., 200 eur titulom úhrady platby za urýchlenie vkladu za kúpu
bytu manželmi A., aby predávajúci p. W. mohol urýchlene kúpiť byt v Trenčíne, 2.000 eur titulom straty
provízie za sprostredkovanie predaja bytu. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že neuniesol
dôkazné bremeno, že mu bola spôsobená škoda porušením zmluvnej alebo zákonnej povinnosti, kto

ju spôsobil a že existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním konkrétneho škodcu. Bol
názoru, že konaním žalobkyne tým, že nepodpísala kúpnu zmluvu, mu vznikla škoda a medzi konaním
žalobkyne a vznikom škody existuje príčinná súvislosť. Prinajmenšom ide o škodu vyčíslenú na sumu
283,66 eur titulom alikvotnej časti straty na nájomnom v predmetnom byte z dôvodu, že byt sa mal predať
žalobkyni, nájomníčka p. J.E. musela z bytu odísť 18.11.2013, inak byt mohla užívať až do 10.12.2013.

mal za to, že za túto dobu stratil na nájomnom 283,66 eur a pokiaľ ide o províziu 2.000 eur, poukázal
na paradoxnú situáciu, kedy svojím konaním žiadnym spôsobom nezavinil, že by mal stratiť nárok na
províziu, ale vzhľadom na výrok napadnutého rozsudku, nielenže prišiel o províziu, ale 2.000 eur musí
ešte zaplatiť žalobkyni.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok v napadnutých častiach ako vecne správny
potvrdiť. Upriamila pozornosť na obsah zápisnice z pojednávania konaného 12.10.2016, kde právny
zástupca žalovaného v rámci svojej záverečnej reči uviedol: „Čo sa týka podaného návrhu zo strany
žalobkyne, tak tento jej uplatnený návrh uznávame, preto sme sa k tomu ani bližšie nevyjadrovali, alelen do výšky 2.000 eur“. Záverečná reč právneho zástupcu žalovaného je zachytená aj vo vyhotovenom
zvukovom zázname z pojednávania. Vo veci vzájomnej žaloby odkázala na dôvody uvádzané v priebehu
konania.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, prejednal odvolanie
žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok

verejne vyhlásil 27.4.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

10. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

11. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod

príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je
nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje
nesprávny právny predpis, tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery.

12. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti
na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd konštatuje, že súdom prvej inštancie vykonané
zhodnotenie vyhlásenia žalovaného v záverečnej reči viedlo k zodpovedajúcemu právnemu záveru o
nespornosti nároku na zaplatenie 2.000 eur. Žalobkyňa žalobu skutkovo odôvodnila tým, že žalovanému
poskytla 21.10.2013 zálohu na kúpu bytu; k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo, Dohodu v časti čl. II ods. 4

(v prípade, ak záujemca jednostranne odstúpi od kúpy nehnuteľnosti uvedenej v čl. I ods. 1 a neuzavrie
v lehote do 15.12.2013 kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti s budúcimi predávajúcimi,
nevyplatí zvyšnú časť kúpnej ceny vo výške a v lehote dohodnutej v čl. II ods. 2 tejto dohody, zaniká
záväzok sprostredkovateľa vrátiť zloženú zálohovú platbu na nehnuteľnosť záujemcovi), považovala za
neplatnú a preto žiadala, aby jej žalovaný vrátil 2.000 eur. Žalovaný v zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom na pojednávaní konanom 12.10.2016 vyhlásil: „Čo sa týka podaného návrhu zo strany
žalobkyne, tak tento jej uplatnený návrh uznávame, preto sme sa k tomu bližšie nevyjadrovali, ale len do
výšky 2.000 eur. Táto čiastka predstavovala zálohu, ktorú zložila žalobkyňa žalovanému 21.10.2013 v
zmysle Dohody o zložení peňažnej čiastky.“ Odvolací súd pripomína, že v civilnom sporovom konaní je
žalobca povinný v žalobe uviesť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie veci. Skutkovými tvrdeniami

sú také skutočnosti opísané žalobcom v podanej žalobe, na základe ktorých uplatňuje svoj nárok
voči žalovanému a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedzuje
predmet konania po skutkovej stránke (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.10.2002, sp. zn. 21
Cdo 370/2002). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia (§ 150 C.s.p.). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné (§ 151 ods. 1 C.s.p.). V sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie
nespornýchtvrdení;nespornéskutkovétvrdeniasiosvojíakozistenýskutkovýstav,zktoréhovychádzav
meritórnom rozhodnutí. Uznanie nároku je procesný úkon sporovej strany; súd neskúma hmotnoprávne
predpoklady uznania nároku, preto je tento procesný úkon treba striktne odlišovať od mimoprocesných
hmotnoprávnych úkonov ako napr. uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka. Procesný

prejav vyhlásenia strany o uznaní nároku alebo jeho časti, ku ktorému môže dôjsť v ktoromkoľvek
štádiu konania, je bezpochyby vyjadrením súhlasu sporovej strany s uplatneným nárokom. Procesným
následkom nemôže byť prijatie iného záveru ako záveru o jeho nespornosti. V sporovom konaní je
procesná zodpovednosť za vedenie sporu na sporových stranách. Procesným následkom uznania
žalobcom uplatneného nároku je vydanie, na návrh žalobcu, skráteného rozhodnutia - rozsudku na

základe uznania (§ 282 C.s.p); v prípade, ak žalobca takýto návrh nepodá, súd rozhodne rozsudkom,
v ktorom však musí na uvedenú nespornú skutočnosť (uznanie nároku) reagovať; ak sa niektorý z
viacerých žalobou uplatnených procesných nárokov alebo časť uplatneného procesného nároku v
priebehu konania stali nespornými, môže súd rozhodnúť aj čiastočným rozsudkom (§ 213 C.s.p.). V
uvedených prípadoch sa v odôvodnení rozhodnutia súd obmedzí iba na konštatovanie o nespornosti

nároku a základom rozsudku sú skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré sa pokladajú za nesporné (§ 151
C.s.p.); skutkové ani právne závery súdu, ktoré by mohli vyplynúť z vykonaného dokazovania nie sú
podstatné. Ak súd vykonal dokazovanie, z vykonaného dokazovania nevyvodzuje vlastné skutkové ani
právne závery. Na uvedenom základe sú preto irelevantné tvrdenia žalovaného v podanom odvolaní, žedošlo k podstatnému nedorozumeniu ohľadom posúdenia jeho vyjadrenia. Vyjadrenie žalovaného (jeho
právneho zástupcu), ktoré učinil na pojednávaní konanom 20.10.2016 je jasné, určité a zrozumiteľné,
týkajúce sa práve nároku žalobkyne na zaplatenie 2.000 eur. Hodno zdôrazniť, že v procesnom práve

sa v zásade uplatňuje princíp prejavenej vôle sporových strán, nie ich skutočnej vôle. Ak nastane
situácia, pri ktorej je potrebné skúmať otázku, či existuje rozpor medzi prejavom účastníka urobeným v
úkone a jeho vôľou, je potrebné akcentovať objektívne hľadisko. Aplikujúc toto hľadisko treba mať pri
posudzovaní procesného úkonu účastníka na zreteli to, ako v ňom bola navonok (objektívne) prejavená
vôľa konajúceho, nie to, či je subjektívne (zo subjektívneho aspektu účastníka) zhoda medzi navonok

urobeným procesným úkonom a vnútornou vôľou toho, kto úkon urobil. Ani podstatný omyl účastníka
medzi tým, čo procesným úkonom prejavil a tým, čo ním prejaviť chcel, nemá na účinnosť už urobeného
procesného úkonu žiadny vplyv (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 6Sžo
372/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.8.2015, sp. zn. 7Cdo 486/487/2014). Možno teda
konštatovať, že súd prvej inštancie nebol povinný skúmať, či prejavená vôľa žalovaného bola v súlade
s jeho skutočnou vôľou. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v rozhodnutí uvedenú skutočnosť

zohľadnil a v odôvodnení rozhodnutia sa obmedzil iba na konštatovanie nespornosti nároku žalobkyne
na zaplatenie 2.000 eur.

13. Správny bol záver súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k vzájomnej žalobe o nedôvodnosti žalovaným
uplatnenéhonárokunanáhraduškody,keďpoprávnejstránkenáležitedôvodil,žežalovanýnepreukázal

vznik škody, kto za ňu zodpovedá a ani existenciu kauzálneho nexu. Absencia čo len jedného z
uvedených predpokladov má pritom za následok zamietnutie žaloby.

14. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd ďalej uvádza, že občianskoprávna zodpovednosť
za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností, vtedy ide o tzv.

zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť aj z porušenia iných povinností uložených
zákonom, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť. Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu
vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom
tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona
za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Porušenie právnej povinnosti ako predpoklad občianskoprávnej

zodpovednosti sa neprezumuje, ale musí byť poškodeným preukázané. V súdnom konaní je úlohou
žalobcu, aby preukázal, že došlo k určitému skutku, z ktorého vyvodzuje zodpovednosť žalovaného za
protiprávny úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním je posúdením právnym a
prináleží súdu.

15. Škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne
vyjadrená všeobecným ekvivalentom (peniazmi). V prípade škody na majetku, poprípade na veci, sa
nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Škodou však nie je samotná existencia pohľadávky; škoda
vzniká až v okamihu úbytku majetkových hodnôt. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u
poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s

ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku (úbytkom
aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba
pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí
(nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať
zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).

16. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je aj existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi škodnou udalosťou (porušením zmluvnej povinnosti) a vzniknutou škodou. V právnej teórii sa
týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením zmluvnej

povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie
vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť
príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992).

17. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené právne východiská poznamenáva, že pokiaľ žalovaný resp.
žalobca zo vzájomnej žaloby požadoval 2.100 eur titulom vykonaných úkonov so žalobkyňou a 200
eur titulom úhrady platby za urýchlenie vkladu, na preukázanie vzniku škody nebolo postačujúce jeho
púhe tvrdenie o porušení povinnosti žalobkyne uzavrieť zmluvu. Žalovaný v konaní nepreukázal vznikakejkoľvek škody, či už v podobe skutočnej škody, keď nepreukázal reálny úbytok majetkových hodnôt,
ani v podobe ušlého zisku - majetkového prírastku, ktorý mohol dôvodne očakávať pri pravidelnom
behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti). Pokiaľ ide o náhradu škody

titulom straty na nájomnom v sume 283,66 eura z dôvodu ukončenia podnájomného vzťahu, žalovaný
prehliada, že v právnom vzťahu so žalobkyňou vystupoval iba ako sprostredkovateľ predaja bytu.
Sprostredkovateľská zmluva je neformálnou zmluvou, ktorá sa uzatvára medzi sprostredkovateľom a
záujemcom o sprostredkovanie zmluvy.
Predmetom sprostredkovateľskej zmluvy (§ 774 a nasl. Občianskeho zákonníka) je obstaranie uzavretia

zmluvy pre záujemcu. Toto obstaranie uzavretia zmluvy môže spočívať v tom, že sprostredkovateľ nájde
partnera, ktorý chce so záujemcom uzavrieť zmluvu, že zoznámi budúcich zmluvných partnerov, že
bude spolupôsobiť pri prerokúvaní veci a pripraví uzavretie zmluvy. Tým sa jeho úloha končí. Zmluvu,
uzavretie ktorej sa sprostredkovateľskou zmluvou sleduje, neuzatvára sprostredkovateľ sám, ale len
spolupôsobí pri jej uzavretí. Zmluvu uzatvára záujemca, aj keď za pomoci sprostredkovateľa, ktorý mu
pripraví potrebné podklady na uzavretie zmluvy. Žalovaný nepreukázal, že medzi ním a žalobkyňou

existoval hmotnoprávny vzťah (záväzok vyplývajúci zo zákona, či zo zmluvy), na základe ktorého
žalovanému ako nájomcovi bytu vo vlastníctve tretej osoby (budúceho predávajúceho) vznikol nárok
na náhradu škody spočívajúcej „v strate nájomného“ inkasovaného za podnájom bytu z dôvodu, že
žalobkyňa ako záujemkyňa o kúpu bytu neuzavrela kúpnu zmluvu s vlastníkom bytu. Odvolací súd
akcentuje, že akékoľvek dohody ohľadom užívania bytu uzavreté medzi vlastníkom bytu a žalovaným,

príp. medzi žalovaným ako nájomcom a podnájomníkom, ktorých účastníkom však žalobkyňa nebola,
nemôžu zakladať žalovanému voči žalobkyni žiadne nároky na náhradu škody.

18. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 2.000 eur titulom „straty provízie“, odvolací súd nad rámec dôvodov
uvedených súdom prvej inštancie dodáva, že pojmovým znakom sprostredkovateľskej zmluvy je aj

jej odplatnosť. Nárok na odmenu však sprostredkovateľovi vzniká len vtedy, ak sa dostaví výsledok
(t.j. uzavretie sledovanej zmluvy) dosiahnutý pričinením sprostredkovateľa. Odmena sprostredkovateľa
teda závisí od toho, či sa zmluva uzavrie alebo nie; ak sa sledovaný výsledok nedostaví, nemá
sprostredkovateľ právo na odmenu. Z obsahu Dohody vyplýva, že suma uhradená žalovanému
predstavuje zálohu na kúpu bytu; účastníci zmluvy sa dohodli, že iba v prípade, ak bude zmluva

uzavretá (dostaví sa výsledok), žalobkyňou zložená peňažná čiastka sa stáva províziou žalovaného.
Zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že žalobkyňa bola povinná zaplatiť žalobcovi províziu aj
v prípade, ak sa výsledok nedostaví a zmluva sa neuzavrie. Žalovaný preto nemohol „stratiť“ nárok,
ktorý mu nikdy nevznikol. Nemožno zároveň prehliadnuť, že k záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu o
prevode vlastníctva nehnuteľnosti v lehote do 15.12.2013 malo dôjsť medzi treťou osobu - bližšie

neoznačenými budúcimi predávajúcimi a žalobkyňou ako záujemcom (budúcim kupujúcim) - čl. II bod 1
Dohody. Záväzok na uzavretie zmluvy v budúcnosti môže byť pritom len záväzkom účastníkov zmluvy o
budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka); budúci predávajúci nebol v Dohode vôbec označený
(individualizovaný) a nebol ani účastníkom Dohody. Dohoda uzavretá 21.10.2013 medzi žalobkyňou a
žalovaným neobsahuje žiaden vynútiteľný (hlavný) záväzok nielen vo vzťahu k žalovanému, ktorý mal

postavenie sprostredkovateľa a nebol oprávnený sám uzatvárať budúcu zmluvu (hlavný záväzok), ale
ani vo vzťahu k budúcemu predávajúcemu, ktorý nebol účastníkom Dohody. Inak povedané, záväzok
žalobkyne na uzavretie budúcej zmluvy nie je záväzkom voči žalovanému, pretože takýto záväzok
mohol platne vzniknúť len medzi účastníkmi budúcej zmluvy (hlavného záväzku), t.j. medzi budúcim
predávajúcim a budúcim kupujúcim. Je preto vylúčené, aby sa žalovaný ako subjekt odlišný od osoby,

ktorámábyťúčastníkombudúcejzmluvy,domáhalnáhradyškodyodžalobkynezdôvodu,ženedodržala
záväzok uzavrieť zmluvu s treťou osobu (budúcim kupujúcim).

19. Na uvedenom základe, s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k vyhoveniu žaloby čo do zaplatenia 2.000 eur spolu s príslušenstvom z dôvodu nespornosti

toho nároku a k zamietnutiu vzájomnej žaloby žalovaného z dôvodu nepreukázania predpokladov pre
priznanie nároku na náhradu škody, neboli žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé
zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy,
ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. Odvolací súd tak neakceptoval

opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalovaný poukazoval vo svojom odvolaní a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).