Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, November 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414206569
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8414206569.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobkyne G. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XXXX/XX, XXX XX U., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou G.. C. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. X, XXX XX Y., proti žalovanej Tatranskej mliekarni, a.s., Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, IČO:
31654363, o určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok č. k. 4Cpr/7/2014 - 111 zo dňa 09.02.2018 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo
výške 929,82 eura brutto do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy vo výške 929,82 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žalobkyni nepriznal náhradu trov konania v prvej inštancii. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o jej výške.

V odôvodnení poukázal na spor vedený o určenie, že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy s tým,
že uviedol, že rozsudkom č. k. 4Cpr/3/2012-97 zo dňa 04.07.2014 súd určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru žalobkyňou u žalovanej realizované podaním z 02.08.2012 je neplatné. Konanie
o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trvá a o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným

skončením pracovného pomeru spolu s jej príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie. Rozsudok
vo vzťahu k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoPr/7/2014-130 zo dňa 11.03.2015, bol potvrdený a nadobudol
právoplatnosť dňom 28.05.2015. Následne súd prvej inštancie konal o vylúčenej časti žaloby v tomto
konaní. Rozsudkom č.k. 4Cpr/7/2014-60 z 08.03.2016, súd žiadosť žalobkyne o určenie, že jej pracovný
pomer u žalovanej trvá zamietol. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške
4.184,20 eura a žalobu o náhradu mzdy v prevyšujúcej časti zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania

nepriznal. Proti výroku o priznanej náhrade mzdy žalovaná podala odvolanie. Uznesením odvolacieho
súdu č.k. 4CoPr/5/2016-100 z 30.11.2017, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
priznanej náhrade mzdy a výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie poukázal na právny záver odvolacieho súduvyplývajúceho zo zrušujúceho uznesenia, z ktorého vyplýva, že výklad prejavu vôle žalobkyne vo vzťahu
k jej záujmu, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala bol nesprávne posúdený v rozpore s ust. § 15
Zákonníka práce. Nesprávne právne posúdenie prejavu vôle žalobkyne naďalej zotrvať v pracovnom

pomere u žalovanej malo za následok nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu mzdy podľa §
79 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd vyslovil, že nárok na náhradu mzdy žalobkyne je potrebné
považovať za dôvodný len v rozsahu nároku vyplývajúceho z ust. § 79 ods. 3 a 4 Zákonníka práce a
pri stanovení výšky vychádzať z priemernej mesačnej hrubej mzdy žalobkyne v rozhodnom období 2.
štvrťroku 2012 vo výške 464,91 eura, ktorá výška nebola sporná medzi stranami sporu.

Následne súd prvej inštancie opätovne poukázal na stanovisko strán sporu, citoval ust. § 79 ods. 1 -
4, § 134 ods. 1, 2 - 4, 7 Zákonníka práce v znení účinnom k 02.08.2012 (ďalej len Zákonníka práce) a
uviedol, že pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku vychádzal z právneho názoru vysloveného
odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení z 30.11.2017, ktorým podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového
poriadku je súd prvej inštancie viazaný. Ďalej uviedol, že vzhľadom na citovanú právnu úpravu prijal

záver, že žalobkyňa ktorá zmenila pôvodné stanovisko a netrvala na tom, aby ju žalovaná ďalej
zamestnávala, patrí jej v súvislosti s neplatným okamžitým skončením jej pracovného pomeru podaním
z 02.08.2012 v zmysle ust. § 79 ods. 3 a 4 Zákonníka práce, náhrada mzdy za výpovednú dobu dvoch
mesiacov. Za rozhodujúce obdobie pre výpočet výšky náhrady mzdy považoval súd prvej inštancie druhý
kalendárny štvrťrok roku 2012 (apríl, máj a jún 2012) v zmysle ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa

podkladov predložených žalovanou, súčet hrubých miest žalobkyne za toto obdobie spolu s pomernou
časťou odmeny za životné výročie v sume 166,- eur zúčtovanej žalobkyni vo výplate za mesiac apríl
2012(§134ods.7Zákonníkapráce)predstavuje1.340,11euraza470odpracovanýchhodín.Priemerná
hrubá hodinová mzda žalobkyne (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce) po zaokrúhlení na štyri desatinné
miesta predstavuje 2,8513 eura (1.340,11 eura / 470 hodín). Priemerný mesačný zárobok žalobkyne

tak podľa ust. § 134 ods. 4 Zákonníka práce predstavuje násobok hodinového zárobku vo výške 2,8513
eura, podľa počtu hodín pripadajúcich na 1 deň, t.j. 7,5 hodiny a priemerného počtu pracovných dní
pripadajúcich na 1 kalendárny mesiac v roku 2012, t.j. 21,74 dní, čo predstavuje priemerný mesačný
hrubý zárobok žalobkyne 464,91 eura. Vychádzajúc z tejto výšky súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za
2 mesiace v celkovej výške 929,82 eura (2 mesiace x 464,91 eura). V časti nároku na náhradu mzdy v

prevyšujúcejčastisúdpretožalobuozaplateniespoluspríslušenstvomzadobudo27.04.2015zamietol.
Vo vzťahu k požadovanému úroku z omeškania súd dodal, že podľa súdnej praxe náhrada mzdy podľa
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce je splatná až v čase vydania súdneho rozhodnutia. Zamestnávateľ sa
nemôže dostať do omeškania so splatením pohľadávky zamestnanca uplatnenej titulom náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 262 v spojení s §
255 Civilného sporového poriadku tak, že žalobkyňa bola úspešná o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a z časti ohľadne náhrady mzdy, pričom výška náhrady mzdy závisela od
posúdenia súdom. Keďže žalobkyňa náhradu trov konania nežiadala súd žiadnu náhradu trov konania

nepriznal. V odvolacom konaní v časti žaloby o náhradu mzdy bola úspešná žalovaná, a preto jej súd
priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania o náhradu mzdy v plnom rozsahu s tým, že o
výške náhrady bude rozhodnuté v súlade s ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku - výroku o priznaní náhrady mzdy odvolanie
žalovaná. Namietala nesprávne právne posúdenie veci. Poukázala na to, že z výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že ide o brutto vyčíslenie a zároveň nie je žalovanej určené právo,
resp. stanovená povinnosť zraziť na úkor priznanej sumy preddavok na daň, prípadne realizovať iné
odvodové povinnosti. Poukázala na ust. § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, v zmysle

ktorého príjem z neplatného skončenia pracovného pomeru predstavuje vymeriavací základ, z ktorého
sa podľa § 128 tohto zákona musí zaplatiť 1,4 % z vymeriavacieho základu na nemocenské poistenie, 4
% z vymeriavacieho základu na starobné poistenie, 3 % z vymeriavacieho základu na invalidné poistenie
a 3 % z vymeriavacieho základu na poistenie v nezamestnanosti (§ 130, § 131, § 132, § 136 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení). Ďalej poukázala na zákonnú povinnosť žalovanej za zamestnanca

odviesťzosúdompriznanejnáhradymzdyvyššieuvedenéplatbynapoistnénaúčetSociálnejpoisťovne.
Trvala na tom, že súdom priznaná náhrada mzdy v sume 929,82 eura je predmetom dane z príjmu
fyzickej osoby, t.j. podlieha zdaneniu. Poukázala na ust. zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov s tým,
že žalovaná po zohľadnení preddavkov na poistné a príspevkov do sociálnej a zdravotnej poisťovne,ako aj 19 % preddavku dane z príjmov fyzickej osoby z priznanej náhrady mzdy vo výške 929,82 eura
zrazí súd 13,01 eura na nemocenské poistenie (1,4 % z vymeriavacieho základu zo sumy 929,82 eura),
37,19 eura na starobné poistenie (4 % z vymeriavacieho základu zo sumy 929,82 eura), 27,89 eura

na invalidné poistenie (3 % z vymeriavacieho základu zo sumy 929,82 eura), 27,89 eura na poistenie
v nezamestnanosti (3 % z vymeriavacieho základu zo sumy 929,82 eura), 31,19 eura ako preddavok
na zdravotné poistenie (4 % z vymeriavacieho základu zo sumy 929,82 eura), a 19 % preddavok na
daň z príjmu fyzickej osoby zo základu dane v sume 792,65 eura, t.j. vo výške 150,60 eura. Žalovanej
preto vznikne povinnosť po zrazení uvedených súm vyplatiť žalobkyni rozdiel vo výške 642,05 eura.

Z tohto dôvodu namietala, že súd prvej inštancie v podstate fakticky priznal žalobkyni vyššiu náhradu
mzdy než na akú má nárok podľa ust. § 79 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom k 02.08.2012, keďže
náhrada mzdy v hrubom by bola vo výške 1.239,06 eura. Poukázala na iné rozhodnutia všeobecných
súdov týkajúce sa obdobnej veci s tým, že žalovaná zdôraznila, že výrok súdneho rozhodnutia, ktorým
sa priznáva náhrada mzdy musí byť naformulovaný tak, aby z neho jednoznačne vyplývalo v akej
výške sa žalobkyni priznáva náhrada mzdy v hrubom, ďalej, že priznáva právo žalovanej vykonať zo

žalobkynipriznanejhrubejmzdyodvodovépovinnostiazraziťpreddavoknadaňaďalejbymalavyplývať
povinnosť zaplatiť žalobkyni konkrétnu sumu, t.j. náhradu mzdy v čistom, ktorá v prípade, ak nebude
právoplatný rozsudok súdu dobrovoľne splnený, bude predmetom vymáhania v exekučnom konaní.
Na túto skutočnosť žalovaná upozornila v zápisnici o pojednávaní dňa 08.03.2000, ako aj v odvolaní
podanom voči predchádzajúcemu rozhodnutiu o náhrade mzdy. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok vo

výroku o priznanej náhrade mzdy a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne zmeniť
výrok súdu prvej inštancii tak, že žalobkyni súd prizná náhradu mzdy vo výške 929,82 eura v hrubom.
Vysloviť, že žalovaná je oprávnená na úkor priznanej náhrady mzdy v sume 929,82 eura zraziť zo sumy
929,82 eura - 1,4 % na nemocenské poistenie, 4 % na starobné poistenie, 3 % na invalidné poistenie,
3 % na poistenie v nezamestnanosti, 4 % na zdravotné poistenie a zo sumy 792,65 eura zraziť 19 %

ako preddavok na daň z príjmu. Uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume
642,05 eura v čistom. Súčasťou podaného odvolania sú aj rozhodnutia v obdobných veciach na ktoré
poukázala žalovaná v podanom odvolaní.

3. Splnomocnená zástupkyňa žalobkyne sa k doručenému odvolaniu žalovanej písomne nevyjadrila.

4. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového
poriadku na všetky začaté i prebiehajúce konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných
úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonov sa majú uznávať i vtedy, ak

novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutí o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadomnavčaspodanéodvolanieosobouoprávnenou(§359vspojenís§362ods.1CSP)preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379

a § 380 CSP s nariadením pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP, zopakovaním dokazovania
v zmysle ust. § 383 v spojení s § 384 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej bolo z
časti dôvodné.

Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol vyhovujúci výrok týkajúci sa priznaného nároku na

náhradu mzdy vo výške 929,82 eura.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd

použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.6. Podľa § 79 ods. 1, 3, 4 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom k 2.8.2012 (ďalej len Zákonníka
práce), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil
pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak
súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrval na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa
jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný

pomer skončiť.

V prípadoch ustanovených v ods. 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu 2 mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1, 2, 4, 7 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný

zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa
zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný

mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom
pracovných hodín pripadajúci v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.
Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje

za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej
pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri
zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (v ďalších obdobiach). Počet rozhodujúcich období
zamestnávateľurčípodľapočtuštvrťrokov,zaktorésamzdaposkytuje.Mzdaposkytnutázamestnancovi
pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia podľa § 118 ods. 3 sa považuje za

mzdu poskytnutú za obdobie štyroch kalendárnych štvrťrokov. Pri určovaní pomerných častí mzdy
zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období
alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné obdobie.

Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už

raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd
koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Predmetom odvolacieho konania je uplatnený nárok na náhradu mzdy žalobkyne z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru okamžite podaním žalovanej z 2.8.2012, o ktorej neplatnosti
bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č.k. 4Cpr/3/2012-97 z 4.7.2014 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 4CoPr/7/2014-130 z 11.3.2015, ktorým odvolací súd

na základe podaného odvolania žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení
neplatného skončenia pracovného pomeru potvrdil. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 28.5.2015. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne poukázal na právny
záver vyplývajúci z uznesenia odvolacieho súdu č.k. 4CoPr/5/2016-100 zo dňa 30.11.2017, ktorýmna základe podaného odvolania žalovanej bol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní
náhrady mzdy vo výške 4.184,20 eura zrušený a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodom zrušenia

napadnutého rozhodnutia bolo nesprávne posúdenie prejavu vôle žalobkyne, ktoré malo za následok aj
nesprávne právne posúdenie nároku žalobkyne na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
Na základe vysloveného právneho názoru súd prvej inštancie následne vo veci samej rozhodol tak,
že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy sumu 929,82 eura, a to za 2
mesiace vychádzajúc z výšky priemerného hrubého mesačného zárobku žalobkyne v sume 464,91

eura. Za rozhodujúce obdobie pre výpočet výšky náhrady mzdy súd považoval 2. kalendárny štvrťrok
roku 2012, apríl, máj, jún 2012, v súlade s ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa podkladov
predložených žalovanou súčet hrubých miezd žalobkyne za toto obdobie spolu s pomernou časťou
odmeny za životné výročie v sume 166,- eur zúčtovanej žalobkyni vo výplate za mesiac apríl 2012 (§
134 ods. 7 Zákonníka práce) predstavuje 1.340,11 eura za 470 odpracovaných hodín. Priemerná hrubá
hodinová mzda žalobkyne (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce) po zaokrúhlení na štyri desatinné miesta

predstavuje 2,8513 eura (1340,11 eura/470 hodín). Priemerný mesačný zárobok žalobkyne tak podľa
§ 134 ods. 4 Zákonníka práce predstavuje násobok hodinového zárobku vo výške 2,8513 eura, počtu
hodín pripadajúcich na jeden deň, t.j. 7,5 hodiny a priemerného počtu pracovných dní pripadajúcich
na 1 kalendárny mesiac v roku 2012, t.j. 21,74 dní, čo predstavuje priemerný mesačný hrubý zárobok
žalobkyne vo výške 464,91 eura. Odvolací súd poukazuje na to, že strany sporu výšku priemerného

mesačného hrubého zárobku nepovažovali za spornú, a preto odvolací súd pri stanovení výšky nároku
na náhradu mzdy vychádzal z takto určeného priemerného mesačného hrubého zárobku žalobkyne
súdom prvej inštancie.

8. Odvolací súd považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa neuvedenia v akom

vyčíslení je priznaná náhrada mzdy vo výrokovej časti rozhodnutia. Je nesporné, ktorá skutočnosť
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie vychádzal
z priemerného mesačného hrubého zárobku, a preto priznaná náhrada mzdy vo výške 929,82 eur je v
bruttovýške.Ztohtodôvoduodvolacísúdvyhovelodvolaniužalovanejvtejtočastianapadnutýrozsudok
v zmysle ust. § 388 CSP vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni náhradu mzdy vo výške 929,82 eura v brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Vo vzťahu k návrhu žalovanej, aby odvolací súd vo výrokovej časti rozhodnutia presne špecifikoval v
akej výške má žalovaná ako bývalý zamestnávateľ žalobkyne vykonať zrážky na nemocenské poistenie,
starobné poistenie, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti, ako aj preddavok na zdravotné

poistenie a preddavok na daň z príjmu odvolací súd uvádza, že v tejto časti nepovažoval odvolanie za
dôvodné. Je povinnosťou zamestnávateľa pri výplate mzdy zákonné zrážky vykonať, ktorá skutočnosť
vyplýva z ust. § 131 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj z iných osobitných predpisov týkajúcich sa povinnosti
zamestnávateľavykonaťzrážkyzomzdyvzmyslezákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení,zákona
č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, zákona č. 595/2003 o dani z príjmov, lebo príjem z neplatného

skončenia pracovného pomeru predstavuje vymeriavací základ, z ktorého zamestnávateľ musí vykonať
zrážky poistného na nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové poistenie, poistného na poistenie
v nezamestnanosti, na ktoré skutočnosti žalovaná správne v podanom odvolaní poukázala.

10. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396
ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania na súde

prvej inštancie nepriznal, lebo návrh si neuplatnila. Žalobkyňa bola úspešná z časti ohľadne konania o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podaním žalovanej z 2.8.2012 a v časti
nároku na náhradu mzdy. V prevyšujúcej časti uplatneného nároku na náhradu mzdy presahujúcej nárok
v rozsahu 2 mesiacov bola žalobkyňa neúspešná (§ 255 ods. 2 CSP). Odvolací súd žalobkyni nepriznal
nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie z dôvodu, že si ich neuplatnila.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadu úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobkyni (§ 255 ods. 1 CSP). O výškenáhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.