Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 4, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/95/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412212047
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4412212047.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. I., J.
A. XX, zastúpený: Mgr. Ján Polák, advokát, so sídlom Bratislava, Miletičova 64, IČO: 31 817 432, proti
žalovaným: 1. A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. I., P. X a 2. O. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. I., P. X,
obaja zastúpení: JUDr. Vlasta Suchanová, advokátka, so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 28.júna 2017 č.k. 13C/136/2012-329, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1., 2. náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.júna 2017 č.k. 13C/136/2012-329 zamietol žalobu žalobcu
a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa svojou žalobou voči žalovaným
domáhal určenia, že jeho rodičia ku dňu svojej smrti boli bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných
nehnuteľností a tvrdil, že je tomu tak preto, že kúpna zmluva, ktorou vlastníctvo k sporným

nehnuteľnostiam bolo prevedené na T. a K. Q., bola určená súdom za neplatnú, preto aj zmluvy, ktorými
nadobúdatelia vlastníctva ďalej vlastníctvo prevádzali na D.. F. K. a následne na žalovaných, sú preto
taktiež neplatné.

3. Žalovaní so žalobou nesúhlasili a uviedli, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie tejto
žaloby, pretože sa dedičstva po svojom otcovi vzdal a tiež namietali, že oni nadobudli vlastníctvo k
predmetným nehnuteľnostiam v dobrej viere a za podmienok, ktoré sa v budúcnosti bez ich zavinenia

zmenili, za čo však oni sankcionovaní nemôžu byť a že žalobca si môže svoje nároky uplatniť len voči
osobám, s ktorými bol on alebo jeho rodičia v právnom vzťahu.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie z osvedčenia o dedičstve 13D/3 10/2007
zo 06.12.2007 zistil, že dedičkou po P. K., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa
25.06.2007, sa stala U. K., rod. U., nar. XX.XX.XXXX. Z osvedčenia o dedičstve 5D/74/2013, Dnot
31/2013 z 26.06.2013 zistil, že výlučným dedičom po U. K., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/

XXX, ktorá zomrela dňa 27.01.2013 sa stal žalobca. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.05.1996 medzi
pôvodnými žalobcami v 1. a 2. rade ako predávajúcimi a T. Q. a K. Q. ako kupujúcimi, vkladovanej dňa
16.08.1996 pod V 2192/96 zistil, že ňou prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom
tohto konania na T. a K. Q.. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.12.1996 medzi T. Q. a K. Q. akopredávajúcimiaD..F.K.akokupujúcim,vkladovanejpodVXXXX/XXdňa13.12.1996zistil,žeňouprešlo
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania na D.. F. K.. Z kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 05.03.1998 medzi predávajúcim D.. F. K. a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi, ktorá

bola vkladovaná dňa 26.03.1998 pod V. zistil, že ňou žalovaní v 1. a 2. rade za kúpnu cenu 829.300.- Sk
nadobudli do svojho bezpodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat území Nové
Zámky, zapísané na LV č. XXX ako parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 545 m2 - dom č. súp.
XXXXaparc.č.XXXX/X-zastavanáplochaovýmere32m2.Zosvedčeniaodedičstve13D/310/2007zo
06.12.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2007 zistil, že pôvodný žalobca v 1. rade zomrel

dňa 05.06.2007 a že jedinou dedičkou po ňom sa stala žalobkyňa v 2. rade.

5. Ďalej súd prvej inštancie zistil z rozsudku Krajského súdu Nitra 7Co/223/2003-241 Z 08.09.2004, že
ním bol zmenený Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky 5C/56/1997-216 z 08.04.2003 a že ním bola
kúpna zmluva uzavretá dňa 13.05.1996 medzi predávajúcimi P. a U. K. a kupujúcimi T. a K. Q., týkajúca
sa nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto určovacej žaloby, určená za neplatnú. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť dňa 18. 11.2004. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/60/2005 z
29.11.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.01.2006 zistil, že dovolanie T. a K. Q. voči vyššie
uvedenému rozsudku Krajského sudu v Nitre bolo zamietnuté.

6. Konštatoval, že v LV Č. XXX pre kat. územie Nové Zámky sú žalovaní zapísaní ako vlastníci v

katastrálnom území Nové Zámky, zapísaných na LV Č. XXX ako parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha o
výmere 545 m2 - dom č. súp. XXXX a parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 32 m2.

7. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že prvý súd v roku 1997 dal jeho rodičom za pravdu, že kúpna
zmluva so Q. je neplatná a potom niekedy v roku 1998 -1999 cez jednu známu žalovaným oznámil, či

vedia aký dom kúpili, že je v súdnom spore a tí mu odkázali, že to kúpili legálne.

8. Žalovaný v 1. rade vo svojej výpovedi uviedol, že hľadali dom pre dcéru, tento bol síce zdevastovaný,
ale na dobrom mieste, kontaktovali D.. K. ako predávajúceho, ktorý bol zaťom vtedajšieho okresného
prokurátora, ktorého poznali a zistili, že na katastri je to čisté, vzbudilo to v nich dôveru a rozhodli sa

dom kúpiť, všetko vybavili a zaplatili kúpnu cenu, potom dom rekonštruovali a nasťahovali sa tam a až
po asi 4 - 5 rokoch sa ozval nejaký advokát, ktorý im poslal list o tom, že zmluva je neplatná, pretože tam
bol nejaký podvod, dovtedy bolo všetko v poriadku. Uviedol, že predtým žiadne takéto indície nemali,
susedia síce naznačovali nejaké problémy, ktoré mali s otcom žalobcu, ale viac nevie a dodal, že keby
boli o nich vedeli, neboli by do toho išli.

9. Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi potvrdila výpoveď jej manžela a uviedla, že všetko bolo v
poriadku až do roku 2004, keď dostali list o tom, že zmluva sa zrušila, avšak boli na katastri a to aj v roku
2006, aj 2011 kde stále nebola žiadna ťarcha ani zápis, nevedeli čo sa deje. Podľa nej rodičia žalobcu si
to mali dať do poriadku so Q. a nie s nimi a ani žalobca, ktorý vedel, že dom prechádza z ruky do ruky,

ich na to neupozornil, rovnako tak ani K. im nič nepovedal.

10. Svedok D.. A. Q., syn žalovaných vo svojej výpovedi uviedol, že jeho rodičia sa rozhodli kúpiť dom
pre dcéru (jeho sestru), ktorá sa zo zahraničia vracala na Slovensko, hľadali v danej lokalite, pretože
blízko má dom i on a dozvedeli sa o tomto konkrétnom dome, jednali s pánom K. a práve pre ten dom sa

aj rozhodli, on bol pri podpisovaní zmluvy a odovzdávaní peňazí, potom dom rekonštruovali a nakoniec
sa tam presťahovali a až po asi 6 - 7 rokoch dostali list o tom, že s tým domom niečo po právnej stránke
nemusí byť v poriadku, prekvapilo ich to, ale veľmi tomu pozornosť nevenovali, kontaktovali však K. a
ten ich ubezpečil, že je všetko v poriadku. Uviedol, že so žalobcom alebo jeho rodičmi sa nikdy nestretol
a ani oni jeho rodičov nekontaktovali, aspoň o tom nevie a dodal, že sa celej kúpy zúčastnil ako člen

rodiny, tak ako to v takých prípadoch býva.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 126 Občianskeho zákonníka a uviedol,
že ochranu vlastníckeho práva sú súdy povinné poskytovať aj dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí
odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho

úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Tým sa dostávajú do vzájomnej
kolízie princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka (princíp nemo plus iuris). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základnýchpráv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a teda vyššie riziko má niesť nedbalý
vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom,
ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní. V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť pre
všeobecnésúdyzohľadňovaťšpecifickéokolnostiaindividuálnesúvislostikaždéhokonkrétnehoprípadu
tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona
v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany.
Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych

práv účastníka konania. (I. ÚS 549/2015). V každom konkrétnom prípade spochybňovania vlastníctva
treťou osobou sa však súdy, v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, musia individuálne zaoberať najmä
otázkou dobrej viery (dobromyseľnosti) nadobúdateľa vlastníckeho práva, všeobecnými súvislosťami
kolízie základných práv (vlastnícke právo pôvodného vlastníka oproti vlastníckemu právu nadobúdateľa)
a individuálnymi okolnosťami konkrétneho rozhodovaného prípadu.

12. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a s prihliadnutím na vyššie uvedené rozhodnutie
Ústavného súdu SR (I. ÚS 549/2015) súd prvej inštancie uzavrel, že je nutné žalobu zamietnuť. Závery v
poradí prvého rozsudku súdu prvého stupňa stále považuje za platné a správne pokiaľ ide o hodnotenie
neplatnosti všetkých vyššie uvedených kúpnych zmlúv, avšak hodnotiac vec po skutkovej i právnej
stránke z pohľadu kolízie princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery) a

princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (nikto nemôže previesť na iného viac práv,
než koľko sám má) súd konštatuje, že ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vlastníctva má prednosť
pred ochranou vlastníckeho práva.

13. Svoj záver odôvodnil tým, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov

je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná
široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo
by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa
vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou

osobou. Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak súd postaviť na rovnakú úroveň
vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
nainéhoviacpráv,nežkoľkosámmá).Pokiaľvšaknemožnozachovaťmaximumzobidvochzákladných
práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej

viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Občiansky
zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne
tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k

neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu
v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové
interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila
právnyúkonsdôverouvurčitý-jejdruhoustranouprezentovanýskutkovýstav.Navyše,akbolpotvrdený
údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej

moci (kataster nehnuteľností).

14. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nepochybne preukázané, že žalovaní v 1.
a 2. rade nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam dobromyseľne a v dobrej viere v to,
že predávajúci, ktorému vlastnícke právo svedčalo a bolo osvedčené i zápisom v katastri, je platným

vlastníkom predmetných nehnuteľností. Neskoršia zmena v tom, že došlo k určeniu v poradí prvej
z kúpnych zmlúv za neplatnú, nemôže byť na ťarchu dobromyseľných nadobúdateľov vlastníctva. V
takomto prípade musí predchádzajúci vlastník nehnuteľnosti (resp. v tomto prípade žalobca ako dedič po
ňom)znášaťväčšierizikoatoakonedbalývlastníknežjerizikonadobúdateľavdobrejviere(žalovaných)pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa
na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

15. Uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci nemali žiadnu možnosť dozvedieť sa o spore o
vlastníctvo kupovanej nehnuteľnosti. Z výpovedí strán je totiž zrejmé, že žalovaní v 1. a 2. rade nemali v
čase uzatvárania spornej kúpnej zmluvy (ktorou vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli),
t. j. ku dňu 05.03.1998 žiadnu vedomosť o tom, že by predávajúci nebol vlastníkom predávanej
nehnuteľnosti alebo že by bolo jeho vlastníctvo spochybnené. Žaloba o určenie neplatnosti pôvodnej

kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.05.1996 medzi pôvodnými žalobcami v 1. a 2. rade ako predávajúcimi
a T. Q. a K. Q. ako kupujúcimi bola na súde síce podaná skôr než uzavreli kúpnu zmluvu žalovaní
(a to dňa 16.04.1997), avšak v priebehu tohto konania bolo preukázané, že žalovaní (ktorí účastníkmi
konania 5C/56/1997 neboli) o ňom vedomosť nemali, nikdy sa so žalobcom (pred začatím tohto súdneho
konania) nestretli a rovnako ani s jeho rodičmi. Žalobca sám nespochybnil dobromyseľnosť žalovaných
pri nadobúdaní ich vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, naopak, sám uviedol, že im spornosť

vlastníckeho práva k uvedenému domu oznámil až následne, uviedol totiž, že im po známej odkázal,
či vedia aký dom kúpili, z čoho je nepochybné, že k tomu došlo až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorou
žalovaní vlastníctvo nadobudli a že teda pred jej uzavretím o uvedených skutočnostiach nič nevedeli a
boli dobromyseľní v tom, že nehnuteľnosť, ktorú kupujú, patrí predávajúcemu (Ing. K.). Navyše nebola
preukázaná skutočnosť, že takému odovzdaniu odkazu žalovaným cez tretiu osobu (súdu neznámu)

vôbec došlo. Z toho vyplýva, že bolo preukázané, že žalovaní v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, ktorou
sporné nehnuteľnosti nadobudli, boli dobromyseľní v tom, že predávajúci je vlastníkom predávaných
nehnuteľností, vyplývalo to zo zápisu jeho vlastníctva v katastri nehnuteľností a nič nespochybňovalo
tento ich záver.

16. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že ak žalovaní pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v
katastri nehnuteľností konali v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mali by požívať ústavnú ochranu.
ObdobnouproblematikousazaoberalajÚstavnýsúdČeskejrepubliky(napr.III.ÚS415/15)avostatnom
náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o
orginárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba

poskytnúťústavnoprávnuochranu,akodvodzovalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovaným
v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá
viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne
okolnosti každého prípadu. Zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej

vlastníckemu právu. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol a konštatoval, že
ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva (žalovaných) má prednosť pred ochranou
žalobcovho vlastníckeho práva.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným v 1. a 2. rade

v konaní plne úspešným priznal právo na plnú náhradu trov konania. O výške týchto trov konania súd
rozhodne podľa § 262 ods. 1, 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

18. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca poukázal na to, že na pojednávaní dňa
16.1.2016 obaja žalovaní zhodne uviedli o.i., že s predávajúcim Ing. K. sa dohodli na kúpe nehnuteľností

za cenu 1.500.000.- Sk (a túto aj v skutočnosti zaplatili), avšak z dôvodu snahy o zaplatenie nižšej
dane uviedli do kúpnej zmluvy sumu inú, a to sumu 850.000,- Sk. Už na pojednávaní dňa 16.11.2016
a následne aj v podaniach zo dňa 23.1.2017 a 3.4.2017 sa dovolával neplatnosti kúpnej zmluvy medzi
Ing. K. a žalovanými aj z iného dôvodu ako bola zásada nemo plus iuris. Tento ďalší samostatný
dôvod neplatnosti predmetnej KZ vidí žalobca v tom, že cena (ako podstatná náležitosť kúpnej zmluvy

pódia § 588 ods. 1 OZ) vyjadrená v písomnej zmluve (850.000,- Sk), nezodpovedala skutočnej vôli
zmluvných strán previesť vlastnícke právo k predmetu kúpy za cenu skutočne dohodnutú (1.500,000)
a cena skutočne dohodnutá, nebola vyjadrená v zákonom predpísanej písomnej forme ako to má na
mysli § 46 ods. 1 OZ, čo má pri nehnuteľnostiach za následok absolútnu neplatnosť predmetného
právneho úkonu podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. Písomne dojednaná kúpna zmluva je absolútne

neplatná podľa § 39 Obč. zák. v spojení s § 37 OZ. a to pre zrejmú absenciu zhody skutočnej
vôle zaplatiť cenu 1.500.000.- Sk s prejavenou vôľou, zaplatiť 850.000,- Sk. Neplatnosť tejto kúpnej
zmluvy zapríčinili výlučne jej účastníci a teda žalovaní, absolútne vedome a v priamom úmysle obísť
daňový zákon. Jestvuje preto aj dôvodné podozrenie, že aktéri zmluvy naplnili znaky skutkovej podstatytrestného činu skrátenia dane. Ďalšie predstieranie dobromyseľnosti žalovaných pri nadobudnutí ich
domnelého vlastníckeho práva, je v tejto dôkaznej situácii neudržateľné. Žalovaní sa už ďalej nemôžu
dovolávať nevedomosti vady, ktorá mala za následok neplatnosť kúpnej zmluvy, a v tej súvislosti

potomajdobromyseľnostiprinadobúdanívlastníckehopráva,pretoževaduneplatnostizavinilivlastným,
vedomým a úmyselným konaním, ktoré bolo nielen v rozpore platným hmotným právom, ale bolo aj v
hrubom rozpore s dobrými mravni a teda zjavne nedobromyseľné. Takto nadobudnutému vlastníctvu
žalovaných nemožno v žiadnom prípade poskytnúť ochranu na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie sa v
napadnutom rozsudku týmito skutočnosťami nezaoberal a s tvrdeniami žalobcu sa nijako nevysporiadal,

čím porušil jednu zo základných zásad spravodlivého súdneho konania a to právo účastníka konania
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie sa uvedeným
zákonným ustanovením neriadil, čo viedlo k nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Tým, že súd neaplikoval
v prejednávanej veci ustanovenia §§ 37, 39, 40, 46 ods. 1 OZ zavinil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a
žalobe vyhovieť.

19. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

20. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 222 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a
nebude ich opakovať.
24. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej

inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej
úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane

rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľom vznášané
tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo
a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
žalobcom v jeho odvolaní.

25. V predmetnej veci súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom 13C/136/2012-156 zo
04.12.2013 žalobe vyhovel a určil, že U. K., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, ktorá
zomrela dňa 27.01.2013 a P. K., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa 25.06.2007, boli
ku dňu smrti P. Tótha, nar. XX.XX.XXXX, zomrelého dňa 25.06.2007 bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Nové Zámky, zapísaných Okresným úradom

Nové Zámky, katastrálny odbor, na LV č. XXX, ako parcela registra C č. XXXX/X - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 545 m2, parcela registra C č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 32
m2 a stavba č. súp. XXXX na parcela registra C č. XXXX/X. Ďalej určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce
sa v katastrálnom území Nové Zámky, zapísané Okresným úradom Nové Zámky, katastrálny odbor, naLV č. XXX ako parcela registra C č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 545 m2, parcela
registra C č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 32 m2 a stavba č. súp. XXXX na parcela
registra C č. XXXX/X patria do dedičstva po poručiteľoch - U. K., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/

XXX, ktorá zomrela dňa 27.01.2013 a P. K., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa
25.06.2007. V zostávajúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Konštatoval pritom, že po tom ako
bola prvá z kúpnych zmlúv týkajúcich sa predmetných nehnuteľností súdom určená za neplatnú, sú i
ďalšie (následné) kúpne zmluvy týkajúce sa rovnakých nehnuteľností absolútne neplatné, pretože platí
zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má a v tomto prípade prvý z predávajúcich

sa nikdy účinne vlastníkom týchto nehnuteľností nestal.

26. Krajský súd Nitra uznesením 5Co/158/2014-228 zo 14.10.2015 zrušil vyššie uvedený rozsudok
súdu prvého stupňa, vrátil ho tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie a uviedol, že v danej
veci na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 13.05.1996 medzi pôvodnými žalobcami v 1. a 2. rade
ako predávajúcimi a T. Q. a K. Q. ako kupujúcimi, prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré

sú predmetom tohto konania na T. a K. Q., kúpnou zmluvou uzavretou dňa 13.12.1996 medzi T.
Q. a K. Q. ako predávajúcimi a D.. F. K. ako kupujúcim, nadobudol vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam D.. F. K.. Následne kúpnou zmluvou uzavretou dňa 05.03.1998 medzi predávajúcim
D.. F. K. a žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi predmetné nehnuteľnosti nadobudli do svojho
bezpodielového spoluvlastníctva žalovaní v 1. a 2. rade. Ide o nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.

území Nové Zámky zapísané na LV Č. XXX ako parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 545 m2
- dom č. súp. XXXX a parc. č. XXXX/X - zastavaná plocha o výmere 32 m2. Kúpna zmluva uzavretá
dňa 13.05.1996 medzi pôvodnými žalobcami v 1. a 2. rade ako predávajúcimi a T. Q. a K. Q. ako
kupujúcimi bola rozsudkom Krajského súdu Nitra 7Co 223/03-241 zo dňa 08.09.2004 (ktorý zmenil
rozsudok Okresného súdu Nové Zámky 5C 56/97-216 z 08.04.2003) týkajúca sa nehnuteľností, ktoré

sú predmetom tejto určovacej žaloby, určená za neplatnú. K. rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
18.11.2004. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Cdo 60/2005 zo dňa 29.11.2005 dovolanie T. a K. Q.
voči vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Nitre zamietol.

27. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v judikatúre týkajúcej sa problematiky nadobudnutia

vlastníckeho práva od nevlastníka došlo k posunu. Súdy Slovenskej republiky pri rozhodovacej činností
vychádzajú aj z judikatúry súdov Českej republiky. Napríklad v náleze Ústavného súdu ČR zo dňa
25.02.2009 sp. zn. I.ÚS 143/07 a náleze ÚS ČR zo dňa 11.05.2011 sp. zn. II.ÚS 165/11 sa uvádza, že
princíp právnej istoty a ochrany vlastníckeho práva a práv nadobudnutých v dobrej viere vedie k tomu,
že je obvykle poskytovaná ochrana nadobúdateľovi vlastníckeho práva. V prípade nadobudnutia od

nevlastníka by bolo krajne nespravodlivé neposkytovať ochranu právam nadobudnutým v dobrej viere.
Osoby, ktorým dobrá viera nasvedčuje, totiž nenesú žiadny diel zodpovednosti za neplatnosť zmluvy
uzatvorenej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobí
nemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti. Osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s
dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, navyše potvrdený údajmi z verejnej,

štátom vedenej evidencie, musí byt' v materiálnom právnom štáte poskytovaná ochrana. Z hľadiska
poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň. Vlastnícke právo pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom

právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet, tj. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám
má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý

vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako
vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. Súdy sú preto povinné skúmať dobrú vieru ďalšieho nadobúdateľa (tretieho a
ďalšieho v poradí ) a zhodnotiť naplnenie dobrej viery týchto subjektov s ohľadom na všetky okolnosti
prípadu, resp. s ohľadom na všetky okolnosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností takto dotknutých

osôb. Ak by nebol takýto subjekt v dobrej viere, nebolo by možné jeho vlastníckemu právu poskytovať
ochranu. V dobrej viere je ten, kto vychádzal zo zápisu v katastri a nevedel, že stav zápisu nezodpovedá
skutočnosti. Treba reflektovať zásadu legitímneho očakávania obsiahnutú v čl. l Dodatkového protokolu
Zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nadobúdateľ si mohol byt' pri obvykloma všeobecne známom behu vecí istý, že sa kúpnou zmluvou stane vlastníkom. Právo pôvodného
vlastníka vlastniť majetok nemá prednosť oproti vlastníckemu právu tretieho nadobúdateľa. Došlo by tak
kobmedzeniujehovlastníckehopráva,čojemožnélenvoverejnomzáujme,akúčelnemožnodosiahnuť

inak, a to na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Ak raz niekto nadobudne vlastnícke právo
za určitých podmienok, ktoré sa bez jeho zavinenia spätne zmenia, nesmie byť pre to postihnutý on, ale
subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za túto zmenu (rozsudok NS SR sp. zn. Cdo 311/2008). Vzťah medzi
zmluvnými stranami nemôže mať vplyv na riadne nadobudnuté vlastnícke právo tretích osôb. Nemožno
kľúčovú otázku dobrej viery tretieho nadobúdateľa prejsť iba lakonicky odkazom na zásadu, že nikto

nemôže vec nadobudnúť od nevlastníka.

28. Žalobca sa žalovaného nároku domáhal s odôvodnením, že keďže kúpna zmluva medzi jeho
právnymi predchodcami a Q. bola vyhlásená súdom za neplatnú, potom menovaní sa nestali vlastníkmi
nehnuteľnosti a ďalší nadobúdatelia nadobudli vlastnícke právo od nevlastníka a preto žalovaní nemôžu

byť vlastníkmi nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy. Až po prvom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý
poukázal na to, že zásada nemo plus iuris (nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka)
bola prelomená novšou judikatúrou, ktorá potvrdzuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka, ak nadobúdateľ bol v dobrej viere, že predávajúci je vlastník prevádzanej nehnuteľnosti,
žalobca uviedol, že podľa jeho názoru kúpna zmluva uzavretá medzi K. a žalovanými je neplatná pre

rozpor kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve a reálne vyplatenej a preto sa žalovaní nemohli stať
vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti.

29. Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve uzavretej
medzi žalovanými a D.. K. bola nižšia ako reálne vyplatená kúpna cena, v konaní uviedli iba žalovaní

v 1. a 2. rade, teda iba jedna strana predmetnej kúpnej zmluvy. Ide o tvrdenie jednej strany, preto túto
skutočnosť nemožno považovať za nad všetky pochybnosti preukázanú. Žalobca mohol v rámci svojej
procesnej obrany navrhnúť výsluch D.. K., ktorý bol druhým účastníkom predmetnej kúpnej zmluvy,
ako svedka na preukázanie okolností ohľadne kúpnej ceny. Žalobca nemôže tvrdiť, že kúpna cena
dohodnutá zmluve uzavretej medzi žalovanými a Ing. K., bolo v skutočnosti vyplatená vo vyššej sume

ako je uvedené v zmluve, pretože nebol účastníkom zmluve, ani nebol účastný pri jej uzavretí a vyplatení
kúpnej ceny. Pokiaľ túto skutočnosť tvrdil na základe vyjadrenia žalovaných, potom mal navrhnúť dôkaz
na preukázanie tejto skutočnosti.

30. Teória procesného práva podmieňuje účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide

jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo do
31.06.2016 ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení.

31. Následne bol prijatý nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č.
160/2015 Z.z., a ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a vychádza z princípu aplikácie procesných
noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

32. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových
stranách. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníkov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnúzodpovednosťsporovejstranyzavýsledokkonania,pokiaľjeurčovanývýsledkomvykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd
ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.33. Aby sporová strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť, označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkýmsplniťsvojupovinnosťtvrdenia.Predpokladomdôkaznejpovinnostijetvrdenieskutočnosti
sporovou stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka

vzájomná väzba. Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec
netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnúť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

budemaťpresporovústranuväčšinouzanásledokprenehonepriaznivérozhodnutie.Zákonúčastníkom
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán.
Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočnosti, ktoré musia byť
ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

34. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti týkajúcej sa kúpnej ceny na
základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými a D.. K.. Námietka žalobcu v odvolaní, že súd
prvej inštancie sa otázkou rozdielnosti dohodnutej a vyplatenej kúpnej ceny nezaoberal je irelevantná,
pretože pokiaľ súd prvej inštancie túto skutočnosť nekonštatoval, nespôsobuje to nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku, keďže sa touto otázkou vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena

žalobcom, nemusel zaoberať.

35.Vzhľadomkuvedenýmskutočnostiamodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 255, § 262
ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným náhradu trov nepriznal, pretože im žiadne
trovy nevznikli.

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).