Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417204639
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4417204639.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Štátny fond rozvoja bývania, so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO: 31 749 542, zastúpená
Advokátskou kanceláriou AENEA Legal s. r. o., so sídlom Bratislava, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti
žalovaným: 1. C. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. Y., R. XX/XX a 2. Z. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom D.
Y., R. XX/XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou Mgr. Henrieta Slavkovská, advokát, s. r. o., so sídlom
Levice, Ľ. Štúra 19, o zaplatenie 11.237,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 27. septembra 2017 č. k. 13C/57/2017-121 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalovanej v 2. rade sa vo vzťahu k žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 11.237,71 eura s príslušenstvom
zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že priznal žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov

konania v plnej výške. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1,
2, 3 zák. č. 374/2014 Z. z., § 54 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §
378, § 392 ods. 2, § 397 Obchodného zákonníka, ako aj § 100, § 101 a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a zisteným skutkovým stavom.

1.1. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaní v 1. a 2. rade
ako dlžníci uzavreli dňa 10. 07. 1998 Zmluvu o poskytovaní podpory vo forme úveru č. 404/10279/1998,

ktorou im žalobca poskytol podporu v sume 500.000 Sk (návratnú) a v sume 150.000 Sk (nenávratnú).
Podaním zo dňa 10. 10. 2012 žalobca odstúpil od uvedenej zmluvy z dôvodu porušovania povinnosti zo
strany žalovaných. Tieto skutočnosti medzi stranami sporu neboli sporné.

1.2. Predmetná zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), pričom
v záverečných ustanoveniach (článok XI. ods. 2) sa uvádza, že právne vzťahy sa medzi účastníkmi
riadia tak Obchodným zákonníkom, ako aj Občianskym zákonníkom a zákonom č. 124/1996 Z. z. Súd

má za to, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a to bez ohľadu na to, že nejde o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. (§ 1 ods. 3 písm. p/ citovaného zákona).
Bola totiž uzavretá medzi účastníkmi konania, nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pokiaľ je daný
jej spotrebiteľský charakter v širšom slova zmysle, a to v zmysle § 52 ods. 1, 3, 4 OZ. Je potrebnékonštatovať, že v predmetnej veci ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, nakoľko žalobca ako Štátny
fond rozvoja bývania je samostatnou právnickou osobou v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 124/1996 Z. z. o
štátnom fonde rozvoja bývania v znení platnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy medzi účastníkmi,

pričom v § 1 ods. 1 má vymedzený predmet svojej činnosti, teda podporu výstavby bytov a iné činnosti
súvisiace s rozvojom a zveľaďovaním bytového fondu, pričom z § 3 sú zrejmé zdroje tohto fondu, ktorými
súokreminéhoajsplátkyúrokovposkytnutýchzfondu,sankciezaporušeniezmluvnýchpodmienok,ako
aj úroky z prostriedkov fondu uložených v banke. Z uvedeného vyplýva, že ide o právnickú osobu, ktorá
má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, z čoho vyplýva, že ide vlastne o činnosť obchodnú,

ako aj činnosť poskytovania služieb širokej verejnosti, a preto aj žalobcu je možné subsumovať pod
ustanovenie § 52 ods. 1 OZ. Na druhej strane, žalovaní sú nepochybne spotrebiteľmi, ktorí služby a
pôsobnosť žalobcu využili v zmysle zákona č. 124/1996 Z. z. a nevystupovali v predmetnom právnom
vzťahu v rámci svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

1.3. Ako už bolo vyššie naznačené, samotná zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru pod č.

404/10279/1997 zo dňa 10. 07. 1998 bola uzavretá (okrem iného) podľa § 497 Obchodného zákonníka,
čo taktiež potvrdzuje dodávateľský charakter organizácie žalobcu v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Na druhej strane nie je možné hodnotiť právny vzťah žalovaný predmetnou zmluvou medzi
účastníkmi ako vzťah obchodného charakteru, pretože podľa samotných záverečných ustanovení
predmetnej zmluvy sa táto zmluva riadi aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka a ak zoberieme do

úvahy, že žalovaní vystupujú v tomto právnom vzťahu ako spotrebitelia, je nutné v ich prospech vyložiť
ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), pričom bez ohľadu na text zmluvy, ktorou je spotrebiteľ viazaný, nemôže si zhoršiť svoje
zmluvné postavenie tak, že by nevyužil práva, ktoré mu poskytuje Občiansky zákonník (§ 54 ods. 1

Občianskeho zákonníka).

1.4. V otázke premlčania je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 100 ods. 1,
2, § 101 Občianskeho zákonníka, a napokon, keďže medzi účastníkmi v dôsledku odstúpenia žalobcu
od predmetnej zmluvy nastal režim vyporiadania nárokov z bezdôvodného obohatenia, aj ustanovenie §

107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Odstúpením žalobcu od zmluvy došlo k tomu, že zmluva zanikla
(§ 48 ods. 2 OZ) a žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ),
plnenia,ktoréznejstranyobdržali,bolipovinnívydať,došlototižkichbezdôvodnémuobohateniu.Prvým
dňom, kedy tak žalobca mohol svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z uvedenej zmluvy (po
odstúpení od nej) uplatniť na súde, bol deň nasledujúci po odstúpení od zmluvy (k účinkom odstúpenia

od zmluvy došlo doručením odstúpenia dlžníkom, nakoľko ide o jednostranný právny úkon, t. j. dňom 18.
10. 2012, kedy odstúpenia prevzal žalovaný v 1. rade, nasledujúcim dňom (19. 10. 2012) potom začala
plynúť premlčacia lehota, a to dvojročná (§ 107 ods. 1, 2 OZ) na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorá márne uplynula dňa 19. 10. 2014, nakoľko žalobca svoju žalobu na súde podal až dňa 07. 03. 2017.

1.5. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že uskutočnil úkony, ktorými došlo k pretrhnutiu premlčacej doby,
súd konštatoval, že žalobca svoje tvrdenia nepreukázal. Predloženie vyčíslenia nákladov, ktoré žalobca
považuje za takýto úkon ním byť nemôže. V premlčacej lehote musí byť nárok uplatnený na súde, inak
premlčacia doba uplynie márne a na dovolanie sa premlčania nemožno premlčaný nárok priznať.

1.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným priznal nárok na
náhradu trov konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal

jeho zmeny a zaviazania žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť mu sumu vo výške 11.237,71 eura spolu
s uplatneným príslušenstvom. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Ďalej
namietal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na svoje postavenie
ako samostatnej právnickej osoby v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja
bývania v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Súd vyvodil, že je právnickou osobou, ktorá
má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, a preto je ho možné subsumovať pod ust. § 52 ods.1 OZ a zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu vyhodnotil ale ako zmluvu spotrebiteľskú. Uzatvorená
zmluva nemôže byť označovaná ako zmluva spotrebiteľská, nakoľko nie je splnená podmienka subjektu
na strane žalobcu, ktorým nenapĺňa pojmové znaky dodávateľa tak, ako ich vymedzuje § 52 ods.

3 OZ. Pri posudzovaní jeho činnosti je potrebné vychádzať zo základných ustanovení zákona o
ŠFRB, podľa ktorých sa financovanie priorít v štátnej bytovej politike schválených Vládou Slovenskej
republiky uskutočňuje prostredníctvom fondu. Fond je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu
finančných nástrojov podľa osobitného predpisu. Výkon jeho činnosti nemá žiadny z pojmových znakov
podnikateľskej činnosti (podnikania v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v

znení neskorších predpisov). Zákon o ŠFRB priamo v § 3 definuje, čo sa považuje za príjem fondu a v § 4
upravuje použitie prostriedkov fondu a to výlučne na štátnu podporu poskytovanú na účel uskutočnenia
pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a výdavky súvisiace s činnosťou fondu.
Finančné prostriedky, s ktorými hospodári, sú okrem iného aj finančnými prostriedkami Európskej únie
a dotácie zo štátneho rozpočtu. Samotné jeho hospodárenie sa riadi podľa schváleného rozpočtu,
ktorý je zapojený finančnými vzťahmi až na rozpočet Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja SR a je správcom fondu a vykonáva kontrolu. Zároveň poukázal aj na Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 208/48/ES, ktorá bola transponovaná do zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Skutočnosť, že jeho činnosť nie je zameraná
a vykonávaná s cieľom dosiahnuť časť zisku, ale s cieľom naplnenia všeobecne prospešného záujmu
vyplývajúceho zo štátnej bytovej politiky, svedčí aj ustanovenie dôvodovej správy k § 4 zákona o ŠFRB.

Nie je preto subjektom, ktorý cielene vytvára zisk, resp. ktorý by bol oprávnený svoje zdroje označené
ako zisk vyplácať svojmu vedeniu alebo zamestnancom, v dôsledku čoho u neho absentuje hlavný účel
podnikateľskej obchodnej činnosti. V danom fakte spočíva jeden z hlavných rozdielov medzi žalobcom
a subjektom dodávateľa ako ho chápu normy spotrebiteľského práva Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o úvere, žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že zákon o ŠFRB výslovne

v § 12 ods. 2 uvádza náležitosti, ktoré musí každá zmluva uzatváraná za účelom poskytnutia podpory
obsahovať. Vzhľadom k zákonnému výpočtu náležitosti zmlúv ani do určitej miery nedokáže ovplyvniť
podstatný obsah zmluvy. Preto nie je možné prijať záver, že zmluva o úvere je typovou zmluvou alebo
formulárovou zmluvou. Poukázal aj na pripravovanú novelu zák. č. 150/2013 Z. z. o ŠFRB, kde sa
navrhuje doplniť ust. § 9 o odsek 7, ktorý by mal znieť: „Podpora poskytovaná vo forme úveru nie

je spotrebiteľským úverom podľa osobitného predpisu.“ Na jednej strane súd vo svojom rozsudku
konštatuje, že zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa Zákona o spotrebiteľských
úveroch, na druhej strane však uvádza, že zmluva o úvere sa v širšom zmysle spravuje ust. § 52 ods.
1, 3, 4 OZ, a teda je daný jej spotrebiteľský charakter v širšom slova zmysle. Zatiaľ čo Občiansky
zákonník pojem „spotrebiteľský charakter v širšom slova zmysle“ nedefinuje v žiadnom ustanovení,

naopak, v § 1 ods. 3 písm. p/ Zákona o spotrebiteľských úveroch je presne definované, aký úver
sa nepovažuje za tzv. „spotrebiteľský úver“. Uvedené závery sa preto javia ako zmätočné. Pokiaľ ide
o aplikáciu Obchodného zákonníka, resp. Občianskeho zákonníka, s uvedenou argumentáciou súdu
prvej inštancie sa nestotožňuje, pretože je zrejmé, že právny vzťah založený zmluvou o úvere sa riadi
zák. č. 124/1996 Z. z., ako aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi (v danom prípade

Obchodným zákonníkom upravujúcim zmluvu o úvere), najmä Občianskym zákonníkom. Zo samotného
slova „najmä“ gramatickým, ani logickým výkladom nevyplýva, že by sa mal na daný právny vzťah
uplatniť výlučne len Občiansky zákonník. Tento výklad nie je ani možný, keďže zmluva o úvere, ktorú
strany sporu spolu uzavreli je upravená výlučne v Obchodnom zákonníku. Je preto nelogické, z akého
dôvodu posudzoval súd odstúpenie od zmluvy o úvere a nároky z neho plynúce, rovnako aj premlčanie

pohľadávky je v intenciách Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR
5Cdo/120/2010, ako aj rozsudok OS Žilina zo dňa 14. 01. 2016 sp. zn. 14C/323/2013-230, ktorý bol
potvrdený rozsudkom KS v Žiline zo dňa 20. 10. 2016 sp. zn. 9Co/149/2016. Ďalej poukázal na rozsudok
OS Prešov zo dňa 26. 10. 2016 sp. zn. 14C/183/2015-121.
Zotrváva na svojich písomných vyjadreniach v tom smere, že vzťah založený medzi stranami sporu

je obchodno-právnym vzťahom, a to konkrétne vzťahom zo zmluvy o úvere, ktorá je ako zmluvný typ
upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle § 506 Obchodného zákonníka je potom
oprávnený požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Povinnosť platiť úrok z nevrátenej časti úveru
vyplýva zo zmluvy o úvere a trvá, resp. pokračuje aj po účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy. Pri
právnej úprave inštitútu odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka existuje odlišnosť od

úpravy v Občianskom zákonníku, kde odstúpenie od zmluvy má účinky „ex tunc“, to znamená, že zmluva
sa ruší od počiatku, kým pri obchodno-záväzkových vzťahoch odstúpenie od zmluvy má účinky „ex
nunc“, čo znamená, že zánik zmluvy nastáva v dobe účinnosti právneho úkonu, ktorým oprávnená osoba
odstúpila od zmluvy. Povinnosť vrátiť poskytnuté prostriedky je záväzkom z úverovej zmluvy, pretožeodstúpením nezanikla zmluva, ale len jej niektoré povinnosti zo záväzkového vzťahu. Nestotožňuje sa
preto s argumentáciou súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku odstúpenia od zmluvy o
úvere, ani s názorom o aplikácii 2-ročnej premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal na

judikáty zaoberajúce sa vydaním bezdôvodného obohatenia v obchodno-právnych vzťahoch, na ktoré je
potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu podľa § 397 Obchodného zákonníka (rozsudok KS Košice
4Cdo 81/2014 zo dňa 30. 10. 2014). Keďže úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je upravená
komplexne, znamená to, že aj na premlčanie v obchodno-právnych vzťahoch sa použije premlčanie
upravené v Obchodnom zákonníku. Nič na tom nemení ani to, že Občiansky zákonník ustanovuje

osobitnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože premlčanie a bezdôvodné
obohatenie sú dva samostatné inštitúty. Znamená to teda, že na vydanie bezdôvodného obohatenia v
danom prípade je potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu lehotu podľa § 397 Obchodného zákonníka.
Uvedený názor potvrdzuje aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 593/2015.
K samotnému premlčaniu uviedol, že žalovaní sa dostali do omeškania s úhradou celkovej dlžnej sumy
v zmysle odstúpenia ku dňu 19. 11. 2012 (dátum prevzatia odstúpenia posledným zo žalovaných po

uplynutí lehoty 30 dní v zmysle ustanovenia článku VIII. bod 4. zmluvy o úvere). Žalovaný v 2. rade
v odpore vzniesol námietku premlčania, vzhľadom k tomu, že omeškanie nasledovalo 19. 11. 2012,
pričom 4-ročná premlčacia doba uplynula dňa 19. 11. 2016 a žaloba bola doručená súdu prvej inštancie
dňa 07. 03. 2017. Poukázal na ust. § 408 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa premlčacia doba
predlžuje na 10 rokov odo dňa, keď začala po prvýkrát plynúť. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť,

že už v roku 2012 súdny exekútor JUDr. Emil Vančík v konaní EX 30/2012 ho požiadal o súhlas ako
prednostného záložného veriteľa a následne vyčíslil dlh a vyjadril súhlas s predajom nehnuteľností. Jeho
nárok však uspokojený nebol.
Následne v roku 2016 bola jeho pohľadávka rovnako uplatnená v exekučnom konaní vedenom na
Exekútorskom úrade JUDr. Ing. Jozefa Štoreka, avšak ani v tomto konaní jeho nárok uspokojený nebol.

Poukazuje preto na skutočnosť, že v prípade, ak by svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy uplatnil v čase
prebiehajúcich konaní, kde mal reálnu možnosť, že jeho nárok uspokojený bude, súd by takúto žalobu
považoval za podanú predčasne.
Napokon namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí v dotknutých častiach ako nedostatočne
odôvodnené (zmätočné), čo považuje za porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Záverom

zhrnul dôvody svojho odvolania, keď mal za to, že zmluva o poskytnutí podpory nie je spotrebiteľskou
zmluvou, vzťah medzi stranami sporu je obchodno-právnym vzťahom. Založený vzťah zmluvou o
poskytnutí podpory sa spravuje ustanoveniami zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a odstúpením od zmluvy o poskytnutí podpory nezaniká jeho nárok na zaplatenie zmluvných
úrokov. Zmluva sa nezrušuje od počiatku a nedochádza k bezdôvodnému obohateniu. Žalobca v konaní

nevystupujeakododávateľvzmysleObčianskehozákonníka,aninekonávrámcisvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti.

3. Žalobca doručil súdu prvej inštancie podanie zo dňa 09. 11. 2017, ktorým poukázal na novelu
zák. č. 150/2013 Z. z. o ŠFRB schválenú Národnou radou SR dňa 07. 09. 2017. V tejto súvislosti

poukázal na niektoré ustanovenia dôvodovej správy k novele zákona za účelom odstránenia právnych
pochybností, ktoré v súdnej praxi prevládajú a to aj v kontexte pred právnou úpravou spotrebiteľských
zmlúv obsiahnutých v § 52 a nasl. OZ. Poukazujúc na jednotlivé ustanovenia prijatej novely, sám
zákonodarca prijatou zmenou explicitne vyložil ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj Zákona o
spotrebiteľských úveroch v tom zmysle, že úver ním poskytovaný nie je spotrebiteľským úverom podľa

ZákonaospotrebiteľskýchúverochaZákonaoposkytnutípodporyazmluvauzatváranámedzižalobcom
a žalovaným nie je spotrebiteľskou zmluvou. K svojmu vyjadreniu pripojil a dôvodovú správu k novele
zák. č. 150/2013 Z. z. o ŠFRB.

4. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná v 2. rade, ktorá navrhla rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zotrvala na svojich záveroch, ktoré boli uvedené jednak v
odpore proti platobnému rozkazu, ako aj vo vyjadrení zo dňa 05. 06. 2017. Má za to, že medzi
stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah, pričom k takému tvrdeniu sa prikláňa aj ňou uvádzaná
judikatúra, a preto sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie. Pokiaľ ide
o otázku premlčania, zotrváva na svojom závere, že žalobca podal žalobu po uplynutí premlčacej

doby a pohľadávka je premlčaná. Žalobca nepreukázal žiaden úkon, ktorý mal vykonať za účelom
uspokojeniaalebourčeniasvojhoprávaaktorýbyspôsobilpretrhnutie,resp.spočívanieatýmpredĺženie
premlčacejlehoty.Žalobcanepreukázal,žebyučiniltakýprávnyúkon,ktorýbyspôsobilto,žepremlčacia
doba prestala plynúť. Za takýto úkon nie je možné považovať vyčíslenie nárokov žalobcu vo vzťahu kžalovaným v Exekučnom konaní vedenom pred exekútorom JUDr. Jozefom Štorekom na návrh iného
oprávneného a ani oznámenie žalobcu zo dňa 13. 12. 2012, ktorým oznámil súdnemu exekútorovi JUDr.
EmiloviVančíkovinajehovýzvuvýškupohľadávkyzabezpečenejzáložnýmprávomvexekučnomkonaní

sp. zn. 30/2012 na návrh iného oprávneného, a nie žalobcu. Opätovne poukazoval na rozsudok KS v
Prešove pod sp. zn. 1Co/278/2014 zo dňa 11. 03. 2015, v ktorom konaní sa jednalo o skutkovo rovnaký
prípad, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

5. Žalobca doručil súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie zo dňa 20. 12. 2017 k odvolaniu žalovanej v

2. rade, v ktorom opätovne zdôraznil, že zákonodarca negatívnym vymedzením subsumoval zákon o
ŠFRB do skupiny osobitných predpisov, na základe ktorých poskytované úvery nespadajú do kategórie
„spotrebiteľský úver“, to znamená, že úver, ktorý poskytol žalovaným nie je spotrebiteľským úverom. Na
podporu svojho tvrdenia poukázal na ust. § 24 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naďalej zotrváva na
svojomtvrdení,ženespĺňaanijedenzoznakovvzmysle§2ods.2Obchodnéhozákonníka,apretonieje
dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Zmluvný vzťah sa teda nespravuje Zákonom

o spotrebiteľských úveroch, nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, t. j. nevystupuje
ako dodávateľ v zmysle Občianskeho zákonníka, skôr sa má spravovať príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka a nárok nie je premlčaný, nakoľko premlčacia doba spočívala.
Žalobca podal vo veci ďalšie vyjadrenia zo dňa 16. 02. 2018, ako aj zo dňa 13. 07. 2018, v ktorých
opätovne učinil právny rozbor veci, poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov a pripojil rozsudok KS

v Košiciach sp. zn. 5Co/289/2017 zo dňa 22. 03. 2018, ako aj rozsudok OS Michalovce sp. zn.
8Csp/132/2016-131 zo dňa 21. 04. 2017, ako aj rozsudok OS Partizánske sp. zn. 3Cb/47/2016-124 zo
dňa 15. 02. 2018.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a

oprávnenou stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 CSP) smeruje proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) a po skonštatovaní, že
odvolanie má všetky zákonom požadované náležitosti, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k

záveru, že odvolanie žalobcu nie je spôsobilé zmeniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, i keď sčasti z iných právnych
dôvodov.

7. Predmetom konania bol nárok žalobcu, ktorým sa voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhal zaplatenia

istiny vo výške 11.237,71 eura spolu s nezaplateným zmluvným úrokom vo výške 2.694,28 eura,
zmluvným úrokom vo výške 3% od 19. 11. 2012 z nesplatenej istiny vo výške 11.237,71 eura do
zaplatenia, ako aj úrokom z omeškania vo výške 8,75% od 19. 11. 2012 z nesplatenej istiny vo výške
11.237,71 eura do zaplatenia, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 1.393,20 eura. Svoj nárok žalobca
odôvodňoval zo Zmluvy o poskytnutí podpory č. 404/10279, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý

úver vo výške v tej dobe 500.000 Sk (16.596,96 eura) pri základnej úrokovej sadzbe 3% p. a. s lehotou
splatnosti 30 rokov, ako aj nenávratný príspevok v sume 150.000 Sk (4.979,09 eura). Žalobca výzvou
zo dňa 18. 07. 2012 vyzval žalovaných v 1. a 2. rade, aby uhradili svoj dlh na omeškaných splátkach
vo výške 280,04 eura. K uvedenej výzve žalobca pripojil i doručenky. Napriek výzve, k úhrade dlhu zo
strany žalovaných nedošlo. K 15. 09. 2012 boli žalovaní v omeškaní so 6-timi splátkami, čím došlo k

splneniu podmienky ustanovenia článku VIII. bod 4. zmluvy o úvere oprávňujúcej žalobcu požadovať
okamžité vrátenie celého zostatku úveru vrátane prislúchajúceho úroku, ako aj zmluvnej pokuty. Žalobca
od zmluvy o úvere odstúpil podaním zo dňa 10. 10. 2012, čím sa stal splatný celý dlh. Po odstúpení boli
žalovaní vyzvaní, aby dlžnú sumu v lehote 30 dní od doručenia odstúpenia uhradili. Písomné odstúpenie
od zmluvy bolo žalovanej v 2. rade doručené 11. 10. 2012 a žalovanému v 1. rade 18. 10. 2012. Žalobca

tak stanovil po pripočítaní 30-dňovej lehoty v zmysle článku VIII. bod 4. zmluvy o úvere za prvý deň
omeškania deň 19. 11. 2012. Túto skutočnosť nerozporovala ani žalovaná v 2. rade, ktorá mala za to,
že uvedené skutočnosti boli v konaní preukázané.
Žalovaná v 2. rade v podanom odpore (č. l. 48) vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku.

8. Z obsahu spisu nesporne vyplynulo, že Zmluva o poskytnutí podpory (č. l. 8), podpísaná stranami
sporu dňa 10. 07. 1998 bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako aj v súlade
s § 12 Zákona NR SR č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania o poskytnutí podpory.9. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom podanú žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že nárok
žalobcu je premlčaný, pričom na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, mal za to, že
predmetnázmluvajezmluvouspotrebiteľskouatobezohľadunato,ženejdeozmluvuospotrebiteľskom

úvere podľa zák. č. 129/2010 Z. z., ale zmluva má spotrebiteľský charakter v širšom slova zmysle,
a to v zmysle ust. § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka. Aj s poukazom na zák. č. 124/1996 Z.
z., ako aj ust. § 52 ods. 1 OZ dospel k záveru, že žalobca je právnická osoba, ktorá má charakter
subjektu hospodáriaceho so ziskom, z čoho vyplýva, že ide vlastne o činnosť obchodnú, ako aj činnosť
poskytovania služieb širokej verejnosti, a na druhej strane, žalovaní sú nepochybne spotrebitelia, ktorí

nevystupovalivpredmetnomprávnomvzťahuvrámcisvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskej
činnosti. Aj v zmysle samotných záverečných ustanovení predmetnej zmluvy sa táto riadi ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a žalovaní vystupujú v právnom vzťahu ako spotrebitelia, preto v ich prospech
je posúdiť predmetnú zmluvu v zmysle § 54 ods. 1, 2 OZ. Dospel k záveru, že po odstúpení, t. j. dňom 18.
10. 2012 jeho nasledujúcim dňom 19. 10. 2012 začala plynúť premlčacia lehota, a to 2-ročná na vydanie
bezdôvodného obohatenia (podľa § 107 ods. 1, 2 OZ), ktorá márne uplynula dňa 19. 10. 2014, keďže

žalobca podal svoju žalobu na súd až dňa 07. 03. 2017. Mal za to, že úkony, ktoré žalobca vykonal,
nemali za následok pretrhnutie plynutia premlčacej doby.

10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby
žalobcuzdôvoduúspešnevznesenejnámietkypremlčaniapovažujezavecnesprávne,avšaksprávnym

posúdením veci súdom prvej inštancie sa nestotožňuje v celom rozsahu.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávny právny záver.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotno-právnu, tak aj procesno-právnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu
o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenia § 379
CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.

12. Z § 1 odsek 1 a 2 zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania (ŠFRB), účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru nesporne vyplýva, že žalobca bol zriadený
ako Štátny fond rozvoja bývania ako účelový fond na financovanie štátnej podpory výstavby bytov a
ubytovaní dodatočného zateplenia bytových domov a rodinných domov, stavebných úprav, bytových

domov, odstránenia statických chýb bytových domov a dokončenia rozostavaných objektov bývalej
komplexnej bytovej výstavby, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a
zveľaďovaní bytového fondu. Sídlom fondu, ktorý je zároveň právnickou osobou, je Bratislava.
Z ustanovenia § 2 citovaného zákona vyplýva, že správu tohto fondu vykonáva Ministerstvo výstavby a
verejných práv SR, pričom na čele fondu je riaditeľ, ktorého vymenováva a odvoláva minister výstavby

a verejných prác SR. Minister zriaďuje Radu štátneho fondu rozvoja bývania ako svoj poradný orgán na
tvorbu a použitie prostriedkov fondu.
Paragraf 3 zákona o ŠFRB definuje, čo je možné považovať za zdroje fondu, pričom tieto predovšetkým
tvoria splátky úverov poskytnutých z fondu, splátky úrokov z úverov poskytnutých z fondu, sankcie za
porušenie zmluvných podmienok a okrem ďalších zdrojov sú to dotácie zo štátneho rozpočtu, ako aj

ďalšie zdroje, ak tak ustanoví osobitný predpis.
V § 4 citovaného zákona je upravené použitie prostriedkov fondu, a to výlučne ako podporu poskytovanú
na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a na správu fondu,
pričom o použití prostriedkov fondu rozhoduje minister na základe odporúčania Rady fondu v súlade so
schváleným rozpočtom fondu.

Z uvedeného zákonného vymedzenia potom jednoznačne vyplýva, za akým účelom je žalobca
oprávnenýpoužiťfinančnéprostriedky,akoajskutočnosť,ženevykonávaobchodnú,resp.podnikateľskú
činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ktorý by následne prerozdeľoval. Finančné prostriedky, s ktorýmižalobca hospodári, sú okrem iného aj finančné prostriedky Európskej únie a dotácie zo štátneho
rozpočtu, ktoré ani na obchodnú a podnikateľskú činnosť nemôžu byť použité. Samotné hospodárenie
žalobcu sa v zmysle zákona o ŠFRB riadi schváleným rozpočtom, ktorý je napojený na rozpočet

Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré zároveň vykonáva aj správu tohto
fondu. Za samotné hospodárenie s prostriedkami fondu zodpovedá minister (§ 6 ods. 4), pričom
prostriedky fondu sú vedené na osobitnom účte v Národnej banke Slovenska. Samotný zákon o ŠFRB
vo svojom ust. § 9 stanovuje výšku podpory, ako aj obdobie, na ktoré je možné úver poskytnúť, pričom
v § 10 stanovuje prísne podmienky poskytnutia podpory, ktoré žiadateľ musí preukázať. V ustanovení

§ 12 zákona sú taxatívne vymedzené jednotlivé náležitosti, ktoré každá zmluva o poskytnutí podpory
musí obsahovať, pričom až samotný fond rozhodne, či uzavrie so žiadateľom zmluvu.

13. Z vyššie uvedeného je preto potrebné uzavrieť, že žalobca bol vytvorený zákonom ako štátny fond a
zároveň právnická osoba. Zriadený bol predovšetkým na plnenie osobitných úloh štátu, a to financovanie
štátnej bytovej politiky, pričom novelou zákona o ŠFRB došlo aj k rozšíreniu taxatívne vymedzených

účelov podpory a rovnako okruhu žiadateľov. S poukazom na uvedené je preto nesporné, že ŠFRB plní
úlohy a vykonáva činnosť za presne stanovených podmienok vymedzených zákonom o ŠFRB, resp.
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, prostredníctvom ktorých dochádza k naplňovaniu
štátnej bytovej politiky, ktorú realizuje štát predovšetkým prostredníctvom podpory rozvoja a realizuje ju
Štátny fond rozvoja bývania. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca ako účelový fond je síce samostatnou

právnickou osobou so sídlom v Bratislave, avšak svoju činnosť nevykonáva nezávisle a samostatne.
Na čele fondu je riaditeľ, ktorého vymenováva a odvoláva minister dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja SR, pričom toto ministerstvo vykonáva i samotnú správu fondu. Samotné použitie prostriedkov
fondu prísne upravuje zákon (§ 4), pričom tieto prostriedky sú vedené na osobitných účtoch v Štátnej
pokladnici a kontrolu hospodárenia s prostriedkami fondu vykonáva Ministerstvo financií SR.

14. S poukazom na vyššie uvedené je preto dôvodná námietka žalobcu v tom smere, že nemá
postavenie dodávateľa tak, ako to má na mysli ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podnikaním
v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo svojom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel

dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného
sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Napriek tomu, že žalobca je právnickou osobou
s právnou subjektivitou, jej správu podľa zákona vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho
rozvoja SR, hospodári podľa schváleného rozpočtu, ktorý je napojený finančnými vzťahmi na rozpočet
menovaného ministerstva a jeho prostriedky je možné použiť len na dva účely, a to na štátnu podporu

poskytovanú na účel uskutočnený pomocou štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a na
výdavky súvisiace s činnosťou fondu, teda nedochádza tu k prerozdeľovaniu zisku ako je to pri iných
obchodných spoločnostiach. Žalobca je viazaný zákonom, ktorý mu určuje, na aký účel môže použiť
prostriedky fondu. Zároveň je potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, na ktorú poukazuje aj samotný
žalobca, že ŠFRB neposkytuje podpory (úvery) v nadštandardnom princípe trhového hospodárstva

za účelom dosiahnutia čo najvyššieho zisku. Práve naopak, podporu zo ŠFRB je možné poskytnúť
len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom ustanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa
priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu.

15. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd dospel k jednoznačnému právnemu záveru, že

žalobca - ŠFRB nespĺňa definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Je účelovým fondom, ktorý v
zmysle jednoznačnej definícii pojmu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 OZ nespĺňa pojmové znaky
dodávateľa, to znamená, že v danom prípade nie je možné zmluva o poskytnutí podpory, ktorú uzavrel
žalobca so žalovanými považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ. To, že predmetná
zmluva nie je zmluva o spotrebiteľskom úvere ani v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. je nesporné, rovnako

k takémuto záveru dospel aj súd prvej inštancie a táto skutočnosť nebola v konaní ani rozporovaná.

16. Odvolací súd sa vyslovením uvedeného právneho názoru odklonil od svojho predchádzajúceho
rozhodnutia zo dňa 4. mája 2017 č. k. 9Co/352/2016-272, poukazujúc na stále sa vyvíjajúcu judikatúru
ohľadne spotrebiteľského práva, ako aj s poukazom na viaceré rozsudky súdov SR (KS v Trnave sp.

zn. 10Co/122/2017 zo dňa 24. 04. 2018, rozsudok KS v Žiline sp. zn. 9Co/249/2016, ako aj rozsudok
KS v Trenčín 5Co/236/2017 z 03. 01. 2018). Na zmenu právneho názoru odvolacieho súdu mala vplyv i
dôvodová správa k novele zák. č. 150/2013 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania, ktorá bola schválená
dňa 07. 09. 2019, v zmysle ktorej Štátny fond rozvoja bývania nespĺňa definíciu dodávateľa podľa § 52ods. 3 OZ a z týchto dôvodov podpora poskytnutá vo forme úveru nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa
Občianskeho zákonníka, ani spotrebiteľským úverom podľa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o poskytnutí podpory vo
forme úveru a nenávratného príspevku bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
je preto potrebné ju považovať za úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a

aplikovať naň režim Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“).

V zmysle § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.

Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy bez zreteľa na povahu
účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ ObZ; právne vzťahy založené zmluvou
o úvere (§ 497 ObZ) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej
rozhodujúcim znakom je forma (typ vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťah
medzi podnikateľmi). V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu,

ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu sa jeho subjekty riadia Obchodným
zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod, vylučuje dohodu strán o voľbe Obchodného
zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 ObZ. Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia,
ktoré spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka (rozsudok NS SR 1Cdo 120/2010 z 29. 03. 2012).

18. Podľa § 344 ObZ, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento
zákon.

Podľa § 506 ObZ, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po

dobu dlhšie ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú
sumu s úrokmi.

Odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Zánik zmluvy nastáva
k dobe účinnosti právneho úkonu, ktorým oprávnená strana odstúpila od zmluvy. Tým sa Obchodný

zákonník odlišuje od Občianskeho zákonníka, kde odstúpenie od zmluvy má účinky „ex tunc“, t. j.
že zmluva sa zruší od počiatku, kým pri obchodno-záväzkových vzťahoch odstúpenie od zmluvy má
účinky „ex nunc“, to znamená, že zánik zmluvy nastáva v dobe účinnosti právneho úkonu, ktorým
oprávnená strana odstúpila od zmluvy. V dobe účinku odstúpenia od zmluvy zanikajú práva, ktoré
vyplývajú priamo z obsahu zmluvy, ale nie práva, ktoré vznikli v dôsledku porušenia zmluvy. To znamená,

že v zmysle § 351 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy nezaniká nárok na náhradu škody, ktorá vznikla
v dôsledku odstúpenia od zmluvy, nezanikajú ani zmluvné povinnosti týkajúce sa voľby práva alebo
voľby Obchodného zákonníka podľa § 262 Obchodného zákonníka, ani ustanovenia upravujúce riešenie
sporov medzi zmluvnými stranami a iné ustanovenia, ktoré podľa prejavenej vôle strán, ale vzhľadom
na svoju povahu majú trvať aj po skončení zmluvy.

19. Podľa § 394 ods. 1 ObZ pri práva, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy plynie premlčacia doba
odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil.

Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky.

Keďže Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym predpisom, čo sa
vzťahuje aj na všeobecné ustanovenie Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie vo vzťahu k ust.
§ 107 OZ, platí, že pri riešení otázky premlčania práva sa aj v obchodno-právnych vzťahoch použije
predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku.

20. V preskúmavanej veci je nesporné, že žalovaní sa dostali do zlej platobnej disciplíny ku dňu 15.
09. 2012, keď boli v omeškaní s úhradou 6 mesačných splátok spolu vo výške 420,06 eura. V zmysle
§ 506 ObZ žalobca odstúpil od uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, a to listomzo dňa 10. 10. 2012 aj v súlade s článkom VIII. odsek 4 úverovej zmluvy, pričom stanovil žalovaným
30-dňovú lehotu na uhradenie dlžnej sumy, ktorá pozostávala z istiny, ako aj z nesplateného úroku a
zmluvne dohodnutých sankcií. Odstúpenie od úverovej zmluvy bolo žalovanému v 1. rade doručené dňa

18. 10. 2002 a žalovanej v 2. rade dňa 11. 10. 2012. Doručenie odstúpenia od zmluvy nerozporovala
ani žalovaná v 2. rade v podanom odpore (č. l. 45), keď túto skutočnosť považovala za preukázanú a
nespornú.

21. Žalovaná v 2. rade vzniesla v priebehu konania námietku premlčania nároku a v podanom odpore

namietala, že pokiaľ došlo k omeškaniu žalovaných ku dňu 19. 11. 2012, posudzujúc premlčanie
žalovanej pohľadávky v zmysle § 397 ObZ a § 392 ods. 2 veta druhá ObZ, k premlčaniu pohľadávky
došlo najneskôr dňa 19. 11. 2016, pričom žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 07. 03. 2017.

Ustanovenie § 394 odsek 2 ObZ ustanovuje, že premlčacia doba na vrátenie plnenia uskutočneného
podľa neplatnej zmluvy začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo, znamená to vo svojej podstate tú

istú skutočnosť, ako keď v § 391 ObZ sa hovorí, že premlčacia doba plynie odo dňa, kedy si veriteľ mohol
svoje právo uplatniť na súde. Nie je totiž reálne možné uplatňovať právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia (v zmysle § 391 ObZ) v prípade, pokiaľ jeho plneniu, t. j. k vzniku ešte nedošlo. Rovnaká je
aj situácia aj pri § 394 ods. 1 ObZ, ktorý stanovuje, že pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy
plynie premlčacia doba odo dňa, kedy oprávnený od zmluvy odstúpil. Ani tu nie je možné uplatňovať

právo na vrátenie plnenia poskytnutého na základe platnej zmluvy skôr, ako je od takejto zmluvy platne
odstúpené.

Vzhľadom na to, že inštitút odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka má účinky „ex nunc“,
to znamená, že zánik zmluvy nastáva k dobe účinnosti právneho úkonu, ktorým oprávnená strana

odstúpila od zmluvy, je potrebné vychádzať zo samotného právneho úkonu žalobcu, a to odstúpením
od zmluvy podaním zo dňa 10. 10. 2012. Žalovaným bolo doručené odstúpenie od zmluvy 19. 10. 2012
(žalovaný v 1. rade) a 11. 10. 2012 (žalovaná 2. rade), pričom žalovaní boli vyzvaní, aby dlžnú sumu
uhradili v lehote 30 dní od odstúpenia. V danom prípade bolo potrebné vychádzať z plynutia premlčacej
doby od účinného odstúpenia od zmluvy, to znamená, že k účinnosti odstúpenia od zmluvy došlo až

doručením jednostranného právneho úkonu žalobcu a to dňom 18. 10. 2012, kedy neskoršie žalovaný
v 1. rade prevzal odstúpenie od zmluvy a nasledujúcim dňom 19. 10. 2012 potom začala plynúť 4-ročná
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 19. 10. 2016. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca uplatnil svoj
nárok na súde prvej inštancie až dňa 07. 03. 2013, a preto je potrebné konštatovať, že svoj nárok si
uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, a preto, vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania

zo strany žalovaných, mu nebolo možné jeho nárok priznať.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že
premlčacia doba sa s poukazom na ust. § 408 ObZ predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď začala po prvýkrát
plynúť s poukazom na § 402 ObZ.

22. Podľa § 402 ObZ premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia
svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý považuje podľa predpisu upravujúce súdne konanie na
jeho začatie alebo za jeho uplatnenie práva už v začatom konaní.

Podľa § 408 ods. 1 ObZ, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba
najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Ak ide o premlčanie nárokov z
porušenia alebo ohrozenia obchodného tajomstva, skončí sa premlčacia doba najneskôr po uplynutí 6
rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom
alebo v rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

Spočívanie premlčacej doby predstavuje zastavenie plynutia premlčacej doby, ak nastanú skutočnosti
uvedené v zákone. Takýmito skutočnosťami je uskutočnenie takého úkonu veriteľa za účelom
uspokojenia alebo určenia svojho práva, ktorý sa považuje za začatie súdneho konania alebo uplatnenie
práva už v začatom konaní, alebo začatie rozhodcovského konania veriteľom. Za začatie súdneho

konania alebo uplatnenie práva sa považuje doručenie návrhu na plnenie alebo na určenie súdu,
vydanie uznesenia, ktorým sa konanie začína aj bez návrhu, vzájomný návrh, prejav odporcu, ktorý
protinavrhovateľovi uplatňuje svoju pohľadávku k započítaniu, ale len, ak navrhuje, aby mu bolo
prisúdené viac ako uplatnil navrhovateľ, rozšírenie návrhu, uplatnenie si nároku na náhradu škody vadhéznom konaní, myslí sa tým aj prihlásenie pohľadávky veriteľa do konkurzného konania, doručenie
návrhu na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na výkon exekúcie.

Žalobca spočívanie premlčacej doby v zmysle § 402 ObZ preukazoval súhlasom s predajom
nehnuteľnosti v konaní EX 30/2012 vedenom na Exekútorskom úrade Nové Zámky u JUDr. Emila
Vančíka, exekútora, ktorý udeľoval súhlas s predajom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, Správa
katastra Nové Zámky, kat. úz. D. Y. v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných. Ďalej listom zo
dňa 13. 12. 2012, adresovaným do rovnakého exekučného konania, ktorým oznámil výšku pohľadávky

zabezpečenej záložným právom na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaných (č. l. 100 a 101). Žalobca
predložil v konaní aj list zo dňa 22. 11. 2016 (č. l. 103), ktorým vyčíslil nároky v exekučnom konaní
EX 429/2014 vedenom u JUDr. Ing. Jozefa Štoreka, exekútora - Exekútorský úrad Nové Zámky, a to
pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nehnuteľnosti - LV č. XXXX kat. úz. D. Y., obec D. Y.
v spoluvlastníctve žalovaných. Posudzujúc námietky žalobcu, že v danom prípade došlo k pretrhnutiu
premlčacej doby sa odvolací súd stotožňuje v tejto časti so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s

tvrdením žalovaných, že žalobca nepreukázal žiadne úkony, aké má na mysli ust. § 402 ObZ, ktoré by
mali za následok spočívanie, príp. zastavenie plynutia premlčacej doby. Za takéto úkony nie je možné
považovať vyčíslenie nárokov žalobcov voči žalovanému v exekučných konaniach vedených či už u
súdneho exekútora JUDr. Jozefa Štoreka, alebo v ďalšom exekučnom konaní vedenom u exekútora
JUDr. Emila Vančíka, keďže uvedené konania boli vedené na návrh iného oprávneného, a nie na návrh

žalobcu. Predložené listinné dôkazy nie je možné považovať za takú skutočnosť, ako má na mysli ust.
§ 402 ObZ a ktorá by mala za následok prerušenie, resp. zastavenie plynutia premlčacej doby.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, i keď inak posúdil právny vzťah medzi stranami sporu, keď
dospel k záveru, že žalobca - Štátny fond rozvoja bývania nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3

Občianskeho zákonníka, a preto podpora poskytnutá vo forme úverov nie je spotrebiteľským úverom
ani podľa Občianskeho zákonníka, ani spotrebiteľským úverom podľa zák. č. 129/2010 Z. z. Napriek
uvedenémuvšakzdôvoduvznesenejnámietkypremlčania,ktorúvyhodnotilakodôvodnú,bolopotrebné
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť z vyššie uvedených
dôvodov.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Žalovaní v 1. a 2. rade boli úspešní v odvolacom konaní, preto odvolací súd o nároku na náhradu
trov konania rozhodol tak, že žalovanej v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanému v 1. rade, ktorý síce bol v odvolacom konaní
úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v odvolacom konaní mu žiadne trovy

spojené s týmto konaním nevznikli, ani z obsahu spisu nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).